Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4Cob-80-2019.pdf
PDF · 169.62 KB
Case nature
Area
Subarea
4Cob/80/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Šiffalovičovej a členiek senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Tatiany Pastierikovej v právnej veci žalobcu: Ideaprogres, s.r.o., Winterova 18/1756, 921 01 Piešťany, IČO: 44 004 397, zast. Mgr. Monikou Bartovicovou, advokátkou, E. Belluša 6752/8, 921 01 Piešťany, proti žalovanému: ASSA ABLOY Door Slovakia s.r.o., Továrenská 15, 901 01 Malacky, IČO: 31 341 578, zast. MCGA legal, s.r.o., Partizánska 2, 811 03 Bratislava, IČO: 36 715 662, o zaplatenie 22.739,51 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, č.k. 42Cb/190/2014-339 zo dňa 02.10.2018, takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 42Cb/190/2014-339 zo dňa 02.10.2018 potvrdzuje.
II. Krajský súd v Bratislave priznáva žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 02.10.2018, I. výrokom, rozhodol o zamietnutí žaloby a II. výrokom rozhodol o nároku na náhradu trov konania tak, že žalovanému priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 10.6.2014 sa žalobca domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal právneho predchodcu žalovaného na zaplatenie sumy vo výške 22.739,51 eur s príslušenstvom, z titulu neuhradenia faktúry za výrobu, dopravu a montáž bezpečnostných dverí na základe ústnej zmluvy o dielo uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu a právnym predchodcom žalovaného. Rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenia 536 ods. 1, 2 a 3, § 546 ods. 1, § 548 ods. 1, § 560 ods. 1, § 562 ods. 1, § 524 ods. 1, § 525 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, (ďalej len ako „ObZ“) a § 14 ods. 5 písm. b) zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii, (ďalej len ako „ZKR“). Právny predchodca žalobcu žalobu odôvodnil tým, že na základe ústnej zmluvy o dielo (ďalej len „zmluvy“) dodával žalovanému 188 ks vchodových bezpečnostných dverí a prahov pre projekt rezidenčného komplexu X. W. M. v lokalite N. K. M. A., v ktorom žalovaný pôsobil podľa informácií žalobcu ako generálny dodávateľ vchodových dverí. Predmetom diela mala byť výroba, doprava a montáž vchodových bezpečnostných dverí bytov. Montáž na stavbe v konečnom dôsledku zabezpečoval za odplatu priamo žalovaný do ním dodaných a nainštalovaných zárubní a žalobca iba dodal na stavbu bezpečnostné dvere a prahy.
3. Súd z listinného dokladu, a to oznámenia o postúpení pohľadávky (č.l. 192) zo dňa 10.9.2015 adresované Okresnému súdu Bratislava II zistil, že právny predchodca žalobcu, spoločnosť LUKPER s.r.o, na základe zmluvy o postúpení pohľadávky postúpil pohľadávku proti spoločnosti HASIL, s.r.o.
(právny predchodca žalovaného) z faktúry č. XX/XXXX vo výške 22.739,51,- eur istiny s príslušenstvom na spoločnosť LP MAN s.r.o., so sídlom K Zornici 1654/18, Bánovce nad Bebravou. V oznámení bolo ďalej uvedené, že spoločnosť LP Man s.r.o. tým vstupuje do pozície žalobcu v predmetnom konaní na Okresnom súde Bratislava II sp. zn. 42Cb/190/2014, pričom pôvodný žalobca informoval spoločnosť LP MAN s.r.o. o termíne pojednávania.
4. Z listinného dokladu - oznámenia SKP Q.. V. A. (č.l. 235) súd zistil, že pohľadávka, ktorá je predmetom konania, bola postúpená na spoločnosť Ideaprogres, s.r.o. so sídlom Winterova 18/1756, Piešťany.
5. Z listinného dokladu - zmluvy o postúpení pohľadávky (č.l. 244 -245) súd zistil, že dňa 20.12.2016 bola uzatvorená zmluva o postúpení pohľadávky medzi postupcom Q.. V. A. SKP úpadcu LUKPER, s.r.o. v konkurze a postupníkom Ideaprogres, s.r.o., so sídlom Winterova 18/1756, Piešťany, predmetom ktorej bola pohľadávka vo výške 22.739,51,- eur voči dlžníkovi HASIL, s.r.o., súpisová hodnota 2.330,- eur.
6. SKP Q.. V. A. písomným podaním zo dňa 6.2.2017 navrhla, aby do konania namiesto žalobcu vstúpil ten, na koho boli práva prevedené, a to spoločnosť Ideaprogres, s.r.o..
7. Následne súd uznesením zo dňa 28.3.2017, sp. zn. 42 Cb/190/2014-254 pripustil zmenu na strane žalobcu z pôvodného SKP Q.. V. A. na Ideaprogres, s.r.o..
8. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania zhodnotením dôkazov jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť, a preto ju zamietol. Súd mal v konaní za preukázané, že medzi sporovými stranami (právnymi predchodcami) bola uzatvorená ústna zmluva o dielo, predmetom ktorej bola výroba a dodávka vchodových bezpečnostných dverí na stavbu X. W. M.. Medzi stranami bolo sporné, či bola predmetom zmluvy aj montáž dverí do zárubní. Žalobca uvádzal, že montáž na stavbe zabezpečoval v konečnom dôsledku žalovaný za odplatu. To, že bola uzatvorená zmluva vyplýva jednak z doložených listinných dôkazov (najmä mailovej komunikácie, dodacích listov, protokolu o odovzdaní, reklamácii žalovaného, z výsluchu štatutárneho zástupcu žalobcu, ale aj štatutárneho zástupcu žalovaného T. Č.). Konateľ žalovaného sám uviedol, že faktúra nebola žalobcovi uhradená z dôvodu udelenia pokuty zo strany zmluvného partnera žalovaného spoločnosti CFE Slovakia. V priebehu konania po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu - žalobcu spoločnosti LUKPER s.r.o., sa spornou stala otázka aktívnej legitimácie žalobcu.
9. Súd prvej inštancie sa stotožnil s námietkou žalovaného, ktorý v konaní namietal nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a žalobu z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu zamietol. Ako podstatný listinný dôkaz preukazujúci nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu považoval súd oznámenie o postúpení pohľadávky zo dňa 10.9.2015 (č.l. 192), ktoré bolo súdu adresované a doručené dňa 16.10.2015 zo strany samotného žalobcu. Týmto oznámením adresovaným súdu oznámila spoločnosť LUKPER s.r.o. (pôvodný žalobca), že na základe zmluvy o postúpení pohľadávky pôvodný žalobca postúpil pohľadávku, ktorá bola predmetom konania na spoločnosť LP Man s.r.o., a zároveň oznámil, že táto spoločnosť vstupuje do pozície žalobcu v predmetnom konaní, pričom bola informovaná o termíne pojednávania. V oznámení bolo uvedené, že kópia ide na spoločnosť HASIL, s.r.o. (pôvodný žalovaný).
10. Podľa výpisu z OR bol na pôvodného žalobcu spoločnosť LUKPER s.r.o. vyhlásený konkurz dňa 25.6.2015 a SKP sa stala Q.. V. A.. Následne bolo mailom súdu doručené podanie SKP Q.. V. A. (č.l. 199-200), že v nadväznosti na podanie zo dňa 10.9.2015 berie uvedený návrh späť. Súd uviedol, že pravdepodobne mala na mysli návrh na zmenu účastníka v konaní na strane žalobcu, čo aj následne SKP doplnil. Do spisu prišlo od právneho zástupcu spoločnosti LP Man s.r.o. doplnenie plnej moci od právneho zástupcu V.. K. S. na zastupovanie žalobcu v konaní a zároveň žiadosť o odročenie pojednávania z dôvodu krátkosti času na prípravu a zahraničnej pracovnej cesty. Plná moc (č.l. 213) je udelená spoločnosťou LP Man s.r.o. dňa 4.11.2015.
11. Podaním zo dňa 6.2.2017 požiadal SKP o zámenu sporovej strany na strane žalobcu na spoločnosť Ideaprogres, s.r.o. a zároveň doložil zmluvu o postúpení pohľadávky z postupcu SKP Q.. V. A. na postupníka Ideaprogeres, s.r.o. zo dňa 20.12.2016, predmetom ktorej mala byť pohľadávka, ktorá je predmetom konania. Následne bola uznesením zo dňa 28.3.2017 pripustená zmena na strane žalobcu a novým žalobcom sa stala spoločnosť Ideaprogress, s.r.o..
12. Z hľadiska zisteného skutkového stavu a v nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti mal súd za to, že zmluva o postúpení pohľadávky uzatvorená medzi SKP Q.. V. A. a spoločnosťou Ideaprogres, s.r.o. zo dňa 20.12.2016 je neplatná a spoločnosť Ideaprogres, s.r.o. nie je aktívne legitimovaná v spore, nakoľko v čase uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávky bola nositeľom subjektívneho práva spoločnosť LP Man s.r.o..
13. Súd prvej inštancie vyslovil názor, že relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Dlžník sa v takomto prípade nemôže úspešne dovolávať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky alebo jej neexistencie. To by mohol len vtedy, ak by postúpenie pohľadávky preukazoval zmluvou o postúpení postupník (judikát NS SR R 119/2003). V zmysle uvedeného judikátu súd bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky vychádza z oznámenia o postúpení. V konaní súd vychádzal o z oznámenia o postúpení pohľadávky, ktoré súdu (aj žalovanému) doručil pôvodný žalobca spoločnosť LUKPER s.r.o. a oznámil súdu, že došlo k postúpeniu pohľadávky. Súd s ohľadom na cit. rozhodnutie NS SR považoval za irelevantné, že spolu s oznámením nedoložil aj zmluvu o postúpení pohľadávky. Mal za to, že samotné oznámenie postupcu o postúpení pohľadávky je dostatočným úkonom k tomu, aby došlo k zmene v osobe veriteľa, pričom nie je potrebné skúmať existenciu a platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky.
14. Súd prvej inštancie taktiež poukázal na ust. § 44 ods. 2 ZKR, podľa ktorého právne úkony úpadcu urobené počas konkurzu, ak ukracujú majetok podliehajúci konkurzu, sú voči jeho veriteľom neúčinné, tým nie je dotknutá ich platnosť. Z cit. ust. vyplýva, že úkony úpadcu po vyhlásení konkurzu napriek tomu, že oprávnenie úpadcu nakladať s majetkom podliehajúcim konkurzu prešlo na správcu, nie sú postihnuté neplatnosťou. Aj pokiaľ by bola zmluva o postúpení pohľadávky uzatvorená medzi spoločnosťou LUKPER, s.r.o. a spoločnosťou LP man, s.r.o., po vyhlásení konkurzu, je uzavretie takejto zmluvy platným a účinným právnym úkonom, v zmysle ktorého sa novým veriteľom žalovaného postúpením pohľadávky stala spoločnosť LP Man s.r.o., bez ohľadu na to, či k uzatvoreniu zmluvy o postúpení pohľadávky došlo pred vyhlásením konkurzu alebo po jeho vyhlásení. SKP - Q.. V. A. teda nemohol platne a účinne previesť pohľadávku na iný subjekt, keď táto pohľadávka patrila už spoločnosti LP Man, s.r.o..
15. Za irelevantné považoval konajúci súd vyjadrenie SKP Q.. V. A. zo dňa 9.4.2018 (č.l. 306), že zmluva o postúpení pohľadávky nikdy nebola predložená, že sa nenachádza v účtovníctve úpadcu a ani úpadca jej takúto zmluvu nepredložil. Taktiež bolo bez právneho významu vyjadrenie konateľa LP Man, s.r.o., W. R. (jedná sa o tú istú osobu konateľa ako v spoločnosti LUKPER, s.r.o.), že medzi spoločnosťou LUKPER, s.r.o., a spoločnosťou LP Man, s.r.o., nebola uzatvorená žiadna zmluva o postúpení pohľadávky a oznámenie súdu zo strany spoločnosti LUKPER, s.r.o. bolo len na základe ústnej dohody, pričom sa domnievali, že písomné oznámenie bude postačujúce. Tvrdenie právnej zástupkyne žalobcu, že konateľ právneho predchodcu žalobcu (LUKPER s.r.o.) W. R. nemá právnické vzdelanie a oznámenie o postúpení pohľadávky podával sám, nie prostredníctvom advokáta, a nekonal s odbornou starostlivosťou, považoval konajúci súd taktiež za irelevantné.
16. Žalobca poukazoval aj na ust. § 525 ods. 1 Obč. zák., podľa ktorého nemožno postúpiť ani pohľadávku, pokiaľ nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia. Súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že osobitné kategórie pohľadávok, ktoré nemôžu byť predmetom postúpenia z dôvodu, že nemôžu byť postihnuté výkonom rozhodnutia alebo exekúciou sú rôzne druhy sociálnych dávok, príspevkov a pod.. Taktiež aplikácia ust. § 14 ods. 5 písm. b) zák. č. 7/2005 Z.z. nemá relevanciu, nakoľko pohľadávka nebola exekučným titulom a ustanovenie rieši účinky začatia konkurzného konania.
17. K poukazovaným rozhodnutiam zo strany právnej zástupkyne žalobcu, a to: NS SR sp. zn. 2 Obo 49/2008, 1 Cdo 76/2007 a uzneseniu Ústavného súdu SR IV ÚS 337/2012 súd uviedol, že tieto sa nedajú aplikovať na prejednávanú vec.
18. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s § 255 ods. 1 CSP, a žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech, priznal náhradu trov konania proti neúspešnému žalobcovi s tým, že
o výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením v súlade s § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
19. Proti uvedenému rozsudku v celom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 365 ods. 1 písm. a), b), d), f), h) CSP. Uviedol, že súd zamietol žalobu z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu, pričom ako podstatný listinný dôkaz preukazujúci nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu považoval oznámenie o postúpení pohľadávky zo dňa 10.9.2015 (č.l. 192). Namietal, že súd nerozhodol o pripustení zmeny na strane žalobcu na spoločnosť LP Man, s.r.o., na základe oznámenia pôvodného žalobcu. Na jednej strane oznámenie pôvodného žalobcu doručené súdu 16.10.2015 súd považoval za dôkaz o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, t.j. tvrdil, že aktívna vecná legitimácia svedčí v prospech LP Man, s.r.o., na základe oznámenia o postúpení pohľadávky, napriek tomu, že toto oznámenie osoba oprávnená konať v mene pôvodného žalobcu, správkyňa konkurznej podstaty Q.. V. A., zobrala späť, a teda došlo k prevodu pohľadávky na LP Man, s.r.o. ako nositeľa subjektívneho práva, a z tohto dôvodu nemohla byť tá istá pohľadávka platne prevedená pôvodným žalobcom na Ideaprogres, s.r.o.. Zmluvou o postúpení pohľadávky uzatvorenej správkyňou úpadcu a spoločnosťou Ideaprogres, s.r.o., dňa 20.12.2016, na druhej strane v rozpore s uvedeným vydal dňa 28.03.2017 uznesenie, ktorým pripustil zmenu na strane žalobcu na spoločnosť Ideaprogres, s.r.o., na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej správcom úpadcu a spoločnosťou Ideaprogres, s.r.o., dňa 20.12.2016, t.j. považoval ju za platný úkon, v dôsledku ktorého došlo k prevodu pohľadávky na nového žalobcu Ideaprogres, s.r.o., hoci už vtedy súd mal k dispozícii oznámenie o postúpení pohľadávky na spoločnosť LP Man, s.r.o.. Túto rozporuplnosť a zmätočnosť v konaní považoval žalobca za vadu konania a považoval za neprípustné a v rozpore s princípmi spravodlivého súdneho procesu, keď súd v tom istom konaní považoval ten istý právny úkon na jednej strane za platný a v inej súvislosti za neplatný. Ďalej citoval ust. § 524 ods. 1 a § 525 OZ a uviedol, že Oznámenie o postúpení pohľadávky zo dňa 10.09.2015, ktoré zaslala spoločnosť LUPKER, s.r.o., súdu nepreukazovala, že zmluva o postúpení pohľadávky medzi spoločnosťou LUPKER, s.r.o. ako postupcom a LP Man, s.r.o. ako postupníkom, bola uzatvorená. Uzatvorenie zmluvy nepotvrdzovala ani skutočnosť, že bolo súdu zaslané splnomocnenie na zastupovanie spoločnosti LP Man, s.r.o. v tomto konaní. Táto spoločnosť si už v konaní neuplatňovala žiadne práva, zrejme preto, že sama uznala, že nedošlo k platnému uzatvoreniu zmluvy o postúpení pohľadávky. V konaní pred súdom bola domnienka o uzatvorení zmluvy o postúpení pohľadávky založená zmätočným oznámením o postúpení pohľadávky vyvrátená, a ďalšími dôkazmi bolo preukázané, že zmluva o postúpení pohľadávky uzatvorená medzi pôvodným žalobcom a spoločnosťou LP Man, s.r.o., nebola uzatvorená. Uvedené tvrdenia žalobca podporil dôkazmi: 1. vyjadrenie konateľa LP Man, s.r.o., W. R.P., že medzi spoločnosťou LUPKER, s.r.o. a spoločnosťou LP Man, s.r.o. nebola uzatvorená žiadna zmluva o postúpení pohľadávky a oznámenie súdu zo strany spoločnosti LUPKER, s.r.o. bolo len na základe ústnej dohody, pričom sa domnievali, že písomné oznámenie bude postačujúce; 2. vyjadrenie správcu úpadcu zo dňa 09.04.2018, že zmluva o postúpení pohľadávky na LP Man, s.r.o. jej nikdy nebola predložená, že sa nenachádza v účtovníctve úpadcu a ani úpadca mu takúto zmluvu nepredložil; 3. skutočnosť, že pohľadávka sa nenachádzala v súpise majetku konkurznej podstaty úpadcu LUPKER, s.r.o., v dôsledku čoho bola správcom úpadcu prevedená Zmluvou o postúpení pohľadávky na žalobcu - spoločnosť Ideaprogres, s.r.o. dňa 20.12.2016 v súlade s ustanoveniami ZKR, spoločnosť LP Man s.r.o. si žiadne práva k tejto pohľadávke neuplatnila v rámci konkurzného konania ani u správcu, ani na súde.
20. Poukázal na ust. § 76 ZKR, v súlade s ktorým súpis majetku podstát je listina oprávňujúca správcu speňažiť spísaný majetok. V súlade s uvedeným správkyňa písomnou zmluvou o postúpení pohľadávky postúpila pohľadávku, ktorá bola predmetom tohto konania, na žalobcu spoločnosť Ideaprogres, s.r.o.. Žalobca je preto aktívne vecne legitimovaný v tomto právnom spore. Domnieval sa, že ak by aj bola uzatvorená písomná zmluva o postúpení pohľadávky, či už pred alebo po začatí konkurzu, ak zostala spoločnosť LP Man, s.r.o. nečinná a neuplatnila si svoje práva v súlade s § 78 a nasl. ZKR, jej práva spojené s touto pohľadávkou zanikli, a na platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej medzi správcom a spoločnosťou Ideaprogres, s.r.o. a postavenie tejto spoločnosti ako žalobcu v súdnom konaní nemá táto skutočnosť žiaden vplyv. Vyslovil názor, že ak by mala byť zmluva podpísaná v čase po začatí konkurzu, išlo by pohľadávku, ktorá nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia v súlade s § 14 ods. 5 písm. b) Zákona č. 7/2005 Z.z., a preto by bola neplatná pre rozpor so zákonom v súvislosti s § 525 Občianskeho zákonníka a § 39 Občianskeho zákonníka. Rovnako ak bola zmluva uzatvorená
iba ústne, ide o neplatnú zmluvu v súvislosti s § 524 a § 40 Občianskeho zákonníka. Mal za to, že z dokazovania však vyplynulo, že zmluva uzatvorená nebola.
21. Žalobca ďalej uviedol, že súd oprel svoj právny názor pri posudzovaní nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR R 19/2003. Na pojednávaní dňa 2.10.2018 však žalobca poukázal na neskoršiu súdnu prax, ktorá sa od tohto názoru odkláňa a súdy vyžadujú preukázanie aktívnej vecnej legitimácie, napr. aj zmluvou o postúpení pohľadávky resp. skúmanie existencie takejto zmluvy aj v prípade, že postupca zasielal súdu oznámenie o postúpení pohľadávky. Opätovne poukázal na rozhodnutia NS SR sp. zn. 2Obo/49/2008 zo 14.05.2008, 1Cdo/76/2007 z 28.01.2009, ako aj na uznesenie ÚS SR sp. zn. IV ÚS /337/2012 zo dňa 03.07.2012 a nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že sa nedajú aplikovať na prejednávanú vec. Uvedené rozhodnutia sú podľa názoru žalobcu použiteľné aj pre tento prípad, a to v tom zmysle, že v konaní pred súdom je možné domáhať sa skúmania platnosti alebo neplatnosti postúpenia, ak zmluva o postúpení pohľadávky bola uzatvorená v rozpore so zákonom, kedy nie je rozhodujúce, či bolo postúpenie pohľadávky oznámené postupcom alebo preukázané postupníkom. Ak je v konaní aj napriek oznámeniu postupcu o postúpení pohľadávky doručenému súdu preukázané, že k uzatvoreniu zmluvy o postúpení pohľadávky došlo v rozpore so zákonom, alebo k postúpeniu vôbec nedošlo, nakoľko zmluva nebola uzatvorená platne, alebo nebola uzatvorená vôbec, nemožno rozhodnúť o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, ktorý preukáže platné postúpenie pohľadávky platnou zmluvou o postúpení pohľadávky. Nakoľko bolo preukázané, že k uzatvoreniu zmluvy o postúpení pohľadávky medzi pôvodným žalobcom a LP Man, s.r.o. nedošlo, pôvodný žalobca bol v čase uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávky na spoločnosť Ideaprogres, s.r.o., nositeľom hmotného práva a preto bola správkyňa konkurznej podstaty pôvodného žalobcu oprávnená uzatvoriť zmluvu o postúpení pohľadávky so žalobcom. Z uvedeného mal žalobca za to, že bol aktívne legitimovaný v spore.
22. Vyslovil názor, že na zamietnutie žaloby neboli splnené procesné podmienky, rozhodnutie je nesprávne, spočíva v nesprávnom právnom posúdení, nesprávnom zistení skutkového stavu na základe vykonaných dôkazov a znemožňuje strane uplatniť právo na rozhodnutie o merite veci. Tým, že súd nevzal do úvahy ďalšie skutočnosti a to, že pohľadávka bola riadne zapísaná v súpise pohľadávka sa nachádzala v súpise majetku konkurznej podstaty pôvodného žalobcu, bola správcom prevedená zmluvou o postúpení pohľadávky na žalobcu, pričom zahrnutie do súpisu majetku konkurznej podstaty nikto zákonným spôsobom nenamietal, ani nebolo sporné, stráca sa právna istota nadobudnutia majetku v rámci speňažovania majetku v konkurze, ktoré prebehlo v súlade s právnymi predpismi, ako aj predvídateľnosť súdnych rozhodnutí. Rozhodnutie sa odkláňa od zaužívanej praxe súdov v obdobných prípadoch. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, v ktorom rozhodne aj o trovách konania.
23. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že žalobca ako prvý z odvolacích dôvodov uviedol v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. a) CSP, že neboli splnené procesné podmienky. Poukázal na to, že v predmetnej veci rozhodoval príslušný súd s právomocou o nej rozhodovať, vo veci rozhodoval zákonný sudca, každá zo sporových strán bola spôsobilou byť stranou sporu a má procesnú spôsobilosť a nešlo ani o res iudicata ani o prekážku litispendencie. Nepochybne boli v konaní splnené aj vecné procesné podmienky. Žalovaný v zmysle uvedeného, t.j. pri zvážení každej z procesných podmienok, nevidel opodstatnenosť tohto odvolacieho dôvodu a mal za to, že v predmetnom konaní boli splnené všetky procesné podmienky. Z odvolania žalovanému nebolo vôbec jasné, ktorú z konkrétnych procesných podmienok považoval žalobca v konaní za nesplnenú a ani odôvodnenie takéhoto názoru. Ako ďalšie odvolacie dôvody žalobca uviedol ust. § 365 ods. 1 písm. b), písm. d) a písm. h) CSP.
24. Za neprípustnú vadu konania, ktorá bola v rozpore s princípom spravodlivého súdneho procesu, považuje žalobca rozporuplnosť a zmätočnosť v konaní v dôsledku diferencovaného posúdenia „rovnakých“ hmotnoprávnych úkonov, keďže poukázal na dve zmluvy o postúpení pohľadávok. Žalovaný považoval za dôležité upozorniť na rozdiel medzi účinkami hmotnoprávnych a procesnoprávnych úkonov strán sporu a zdôrazniť, že správca úpadcu Q.. A.P.Ň. vzal prvý návrh žalobcu na zmenu účastníkov konania späť. V zmysle uvedeného tak nebolo podľa názoru žalovaného spravodlivé od súdu požadovať, aby v tomto prípade rozhodol o pripustení zmeny v osobe žalobcu, ak návrh na takúto zmenu bol žalobcom vzatý späť.
To, že správkyňa vzala návrh na zmenu žalobcu späť a súd tak nerozhodoval o pripustení zmeny žalobcu na LP MAN s.r.o., nemožno vyhodnotiť ako procesné pochybenie súdu. Súd konal procesne správne, keďže vzal na vedomie procesný úkon správcu úpadcu, t.j. žalobcu, ktorý je ten, kto disponuje návrhom. Jediný prípad, kedy súd naozaj rozhodoval o návrhu na zmenu žalobcu, bol práve návrh správkyne na zmenu žalobcu na Ideaprogres, s.r.o.. Tieto procesné úkony však nemali vplyv na hmotnoprávny úkon, a to prvotné postúpenie pohľadávky medzi LUKPER, s.r.o. a LP MAN s.r.o.. Opačné závery by znamenali, že keď dôjde k postúpeniu pohľadávky, bol by žalobca povinný to oznamovať súdu. V prípade takého neoznámenia by k postúpeniu nedošlo, čo je v konečnom dôsledku absurdné.
25. Žalovaný bol toho názoru, že ten, kto je pôvodcom rozporuplnosti a zmätočnosti v predmetnom konaní s tendenčnými prejavmi, je práve žalobca. Ak pôvodný žalobca oznámil súdu postúpenie pohľadávky na tretí subjekt - spoločnosť LP Man, s.r.o., v danom momente začal byť tento tretí subjekt nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia bez ohľadu na ďalší procesný postup strán sporu či súdu (a teda aj bez ohľadu na rozhodnutie súdu o návrhu na zmenu žalobcu). Všetky ostatné subjekty v danom momente prestali byť aktívne vecne legitimované.
26. Žalovaný zdôraznil, že nemožno stotožňovať povinnosť súdu vecnú legitimáciu počas celého konania skúmať a súčasne na jej absenciu strany sporu upozorňovať a nebodaj ešte vyzývať na odstránenie nedostatku takejto procesnej podmienky, a to práve v záujme zachovania rovnosti zbraní. Súd počas celého konania vecnú legitimáciu skúmal a umožnil stranám, aby preukázali jej ne/existenciu na strane žalobcu. S uvedeným sa následne v odôvodnení meritórneho rozhodnutia vysporiadal.
27. Žalovaný mal za to, že iná vada v konaní, za ktorú žalobca považoval rozdielne posúdenie platnosti dvoch „rovnakých“ právnych úkonov, nezakladala porušenie princípu na spravodlivý proces, keďže v zmysle vyššie uvedeného k nej nedošlo, a preto vyslovil názor, že ani odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. d) nie je relevantným odvolacím dôvodom v predmetnom spore.
28. Žalobca uviedol, že súd považoval v dôsledku dvoch oznámení o postúpení pohľadávky súdu jedno postúpenie pohľadávky za platný právny úkon a druhé postúpenie pohľadávky za právny úkon neplatný.
29. K tvrdeniam žalobcu žalovaný opakovane uviedol, že predmetom tohto sporu bolo zaplatenie sumy 22.739,51 eur s príslušenstvom, a to na základe právneho titulu, ktorým má byť ústna zmluva o dielo, nie určenie existencie, platnosti, príp. neplatnosti zmluvy o postúpení akejkoľvek pohľadávky. V danom konaní ani nebolo potrebné riešiť prejudiciálnu otázku platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže v zmysle judikátu NS SR R 119/2003 súd bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení, vychádza z oznámenia o postúpení.
30. Na to, aby v zmysle platných a účinných právnych predpisov SR, ako aj judikatúry, došlo k zmene strany sporu v dôsledku oznámenia o postúpení pohľadávky, nebolo potrebné zo strany súdu skúmať platnosť takejto zmluvy o postúpení pohľadávky. Ďalej citoval z uznesenia NS SR zo dňa 20.12.2011, sp. zn. 6Cdo/42/2011 nesúhlasil s tvrdeniami žalobcu o tom, že súd „automaticky“ vyhodnotil zmluvu o postúpení pohľadávky medzi správkyňou konkurznej podstaty a terajším žalobcom za platný právny úkon len preto, lebo súd povolil zmenu na strane žalobcu, keďže uvedenú skutočnosť súd nie je povinný v predmetnom konaní pre účely meritórneho rozhodnutia skúmať.
31. K odvolaciemu dôvodu žalobcu uvedenému v ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP uviedol, že tvrdenie žalobcu uvedené v čl. II ods. 3 odvolania rozporuje odvolaciemu dôvodu v ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP. Žalovaný poukázal na to, že žalobca nebol v tejto veci aktívne vecne legitimovaný, a teda posúdenie skutkového stavu v rozsahu hodnotenia obsahu predmetu zmluvy nebolo pre meritórne rozhodnutie podstatné. Poukázal na to, že žalovaný nepopieral, že medzi sporovými stranami bola otázka montáže zárubní sporná, avšak sám žalobca vo svojom podaní zo dňa 24. 4. 2018 uviedol, že „Skutočnosť, že zárubne dodal a montoval žalobca,.... a nakoniec vykonával aj ich montáž, vyplýva aj z výpovede štatutárneho zástupcu pána T. Č. na pojednávaní dňa 2.6.2015, preto nerozumieme tvrdeniam právneho zástupcu žalovaného, že zárubne nemal dodávať a montovať žalovaný.“ Z uvedeného vyplynulo, že žalobca uznal, že samotnú montáž zárubní mal vykonávať žalobca a zároveň mylne
uviedol, že právny zástupca žalovaného sa snažil presadiť opak. Žalovaný, ako aj jeho právny zástupca trval na svojich tvrdeniach, že zárubne montoval žalobca.
32. K tvrdeniu žalobcu, že súd vo veci samej v konečnom dôsledku nerozhodoval, poznamenal, že aj napriek tomu, že súd zamietol žalobu z dôvodu nedostatku procesnej podmienky, a to absencie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, neznamenalo to, že nerozhodol vo veci samej. Meritórnym rozhodnutím sa rozumie rozhodnutie o podstate sporu, o samotnom žalobnom návrhu. Ak súd žalobu zamietne, rozhodne o podstate sporu.
33. K čl. 2 ods. 6 odvolania týkajúceho sa ust. §§ 524 - 525 Občianskeho zákonníka žalovaný odkázal na svoju argumentáciu v podaní zo dňa 30.5.2018. Zdôraznil, že pri posúdení postúpenia pohľadávky musí súd vychádzať z premisy, že len samotné tvrdenie žalobcu o neexistencii zmluvy nemôže byť dostatočným podkladom pre rozhodnutie o tom, že k postúpeniu pohľadávky nedošlo, ak k oznámeniu o postúpení pohľadávky navyše došlo pred samotným súdom.
34. Vychádzajúc z vyššie uvedeného vyplýva, že v danom prípade išlo len o tendenčné tvrdenia žalobcu a že predmetná pohľadávka bola postúpená na spoločnosť LP MAN s.r.o..
35. Bol toho názoru, že nemožno tiež od žalovaného spravodlivo požadovať, aby preukazoval existenciu zmluvy, ktorej ani nebol účastníkom. Ak žalobca dostatočne nepreukázal neexistenciu zmluvy o postúpení pohľadávky, súd musel vychádzať z prezumpcie existencie takejto zmluvy.
36. To, že sa podľa vyjadrení úpadcu (žalobcu) písomné vyhotovenie zmluvy nenachádzalo v účtovníctve úpadcu, zmluvou nedisponuje ani správca úpadcu a ani úpadca, podľa názoru žalovaného automaticky neznamenalo, že zmluva neexistuje a nikdy nebola uzatvorená.
37. Žalovaný zároveň zdôraznil absurdnosť postoja žalobcu, keďže tento je stranou, ktorá súdu oznámila postúpenie pohľadávky zo spoločnosti LUKPER, s.r.o. na LP MAN s.r.o. a keďže je momentálne procesne v jej prospech, aby k tomuto postúpeniu nebolo došlo, žalobca tendenčne popiera tieto svoje vlastné tvrdenia a dokazuje opak.
38. Poukázal na to, že nie žalovaný bol autorom tvrdení o postúpení pohľadávky zo spoločnosti LUKPER, s. r. o. na LP MAN s. r. o., ale išlo práve o spoločnosť LUKPER, s. r. o., za ktorej nástupcu v tomto spore sa považuje práve spoločnosť Ideaprogres, s. r. o., t.j. išlo o procesný úkon žalobcu, ktorý v súčasnosti uplatňuje množstvo právnych, ako aj skutkových argumentov len preto, aby tento „vlastný“ procesný úkon vychádzajúci a založený na hmotnoprávnom úkone, t.j. postúpení pohľadávky, ale aj samotné postúpenie pohľadávky poprel čo do existencie a platnosti.
39. Poukázal na to, že žalobca spochybnil existenciu zmluvy o postúpení pohľadávky medzi LUKPER, s.r.o., a LP MAN, s.r.o., a nepovažoval oznámenie o postúpení pohľadávky žalobcom súdu za relevantné. Žalobca takisto tvrdil, že k postúpeniu nedošlo napriek tomu, že už raz tvrdil súdu opak. Žalovanému nebol zrejmý dôvod, prečo by práve tvrdenia o nepostúpení pohľadávky a neexistencii zmluvy o postúpení mali byť považované za pravdivé a relevantné. Žalobca sa podľa názoru žalovaného snažil vyvrátiť relevantnosť jeho vlastného úkonu voči súdu i žalovanému, a výpovede žalobcu bolo v tejto súvislosti potrebné považovať za nedôveryhodné.
40. Žalovaný ďalej poukázal na skutočnosť, že k prvotnému postúpeniu pohľadávky (ktoré bolo žalobcom spochybňované) došlo medzi pôvodným žalobcom - LUKPER, s.r.o., (kde spoločníkom a konateľom bol W. R.) a LP MAN, s.r.o., (kde jedným zo spoločníkov a konateľov je W. R.). Žalovaný považoval za právnu povinnosť strany sporu, aby niesla zodpovednosť za bremeno tvrdenia a vlastné procesné úkony adresované súdu i protistrane.
41. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, ktorý podľa ust. § 525 ods. 1 OZ klasifikoval postúpenú pohľadávku ako pohľadávku, ktorá nemohla byť postihnutá výkonom rozhodnutia, a preto mal za to, že ju nebolo možné postúpiť. Zastával názor, že osobitné kategórie pohľadávok, ktoré nemohli byť predmetom postúpenia z dôvodu, že nemohli byť postihnuté výkonom rozhodnutia alebo exekúciou, predstavovali rôzne druhy sociálnych dávok a príspevkov a pod.. Zároveň z hľadiska sémantického
výkladu ust. § 525 ods. 1 je zrejmé, že nepostupiteľnými boli iba tie pohľadávky, ktoré nemohli byť postihnuté výkonom rozhodnutia za žiadnych okolností. Žalovaný zastával názor, že do tejto kategórie nespadajú pohľadávky, ktoré sú „dočasne“ nepostihnuteľné výkonom rozhodnutia alebo exekúciou v dôsledku začatia konkurzného konania.
42. K čl. II ods. 7 odvolania uviedol, že na pojednávaní vo veci uskutočnenom dňa 2.10.2018 sa právny zástupca žalobcu vyjadril k oznámeniu spoločnosti LUKPER, s.r.o. zo dňa 10.9.2015 tak, že W. R. nemal dostatočné právnické vzdelanie na to, aby vedel posúdiť dôsledky takéhoto oznámenia. Žalobca zároveň poukazoval na oznámenie W. R.Á. súdu o tom, že zmluva o postúpení pohľadávky nikdy nebola uzatvorená - v tomto prípade očividne W. R. mal už dostatočné právnické vedomosti a vedel posúdiť právne následky, keďže iba toto tvrdenie W. R. malo byť považované za relevantné. Poukázal na skutočnosť, že žalobca bol vždy právne zastúpeným v spore. Žalovaný nevidel dôvod, pre ktorý by na jedno vyjadrenie W. R. nemalo byť prihliadané a druhé vyjadrenie o neexistencii zmluvy by malo slúžiť ako jeden z „dôkazov“ preukazujúcich jej neexistenciu. Nebolo mu známe kritérium určenia a výberu z dvoch rozporuplných tvrdení jedného za pravdivé.
43. Žalobca dal do popredia fakt, že sporná pohľadávka nebola v súpise majetku konkurznej podstaty úpadcu LUKPER, s.r.o.. Žalovaný vyslovil názor, že ZKR predpokladá aj takú skutočnosť, že súpis majetku je možné rozšíriť, prípadne meniť. Inými slovami, že súpis majetku nie je nespochybniteľným a absolútnym kritériom určujúcim neexistenciu zmluvy o postúpení pohľadávky a ZKR pripúšťal teda aj takú možnosť, že v súpise sa nemusí nachádzať kompletný zoznam majetku konkrétneho úpadcu.
44. K čl. II ods. 8 odvolania uviedol, že žalovaný nepovažuje za dôvodné závery, ku ktorým dospel žalobca. Aj v prípade, ak by LP MAN, s.r.o., nebola aktívnou pri uplatňovaní nárokov z predmetnej pohľadávky, čo podľa žalovaného bola, neznamenalo to, že stranou sporu bola „v dôsledku nečinnosti“ (ako uvádzal žalobca) opäť správca môže disponovať s pohľadávkou. Tieto tvrdenia žalobcu nevychádzajú zo žiadneho právneho základu a ani pri logickom výklade nedávajú nijaký zmysel, keďže veriteľom sa v dôsledku postúpenia stala spoločnosť LP MAN s.r.o., ktorá prejavila záujem vymáhať predmetnú pohľadávku súdnou cestou.
45. K poslednej vete ods. 8 odvolania opakovane zdôraznil, že nemohlo vyplynúť z dokazovania, že zmluva o postúpení pohľadávky uzatvorená nebola, keďže táto skutočnosť nebola (a ani nemusela byť) vôbec predmetom dokazovania v konaní.
46. K rozhodnutiam súdov, ktorými argumentoval žalobca uviedol, že skutkové okolnosti sporov neboli totožné ani obdobné s predmetným sporom a neboli aplikovateľné na tento prípad. Rozhodnutia, na ktoré odkazoval žalobca predstavovali síce odklon od rozhodnutia NS SR R 119/2003, avšak v tom zmysle, že dlžník bol oprávnený domáhať sa skúmania platnosti postúpenia, ak zmluva o postúpení pohľadávok bola uzavretá v rozpore so zákonom, kedy nebolo rozhodujúce, či mu postúpenie oznámil postupca alebo preukázal postupník.
47. Názor, že oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladalo aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky, však zostal vo všeobecnosti nedotknutý.
48. Žalovaný vyslovil názor, že aj keď je nejaké rozhodnutie vo veci vydané v neprospech strany, neznamená to, že vždy musí dôjsť aj ku skutočnostiam, ktoré možno subsumovať pod akýkoľvek odvolací dôvod. Žalobca, aj napriek tomu, že uviedol päť odvolacích dôvodov, podľa názoru žalovaného nepreukázal dôvodnosť ani jedného z nich. Žalobca zároveň žiadal zrušiť rozsudok, no žalovaný bol presvedčený, že neboli naplnené zákonné predpoklady pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní uvedené v ust. § 389 CSP. Poukázal na to, že súd niekoľkokrát vyzýval na nahrávanom pojednávaní strany sporu na vyslovenie, či navrhujú predkladanie ďalších dôkazov na preukázanie svojich tvrdení, pričom každá sporová strana súdu výslovne uviedla, že nie. Vychádzajúc z uvedeného, dôvod pre zrušenie rozsudku uvedený v písm. c) ust. § 389 CSP neobstojí, keďže žiadna zo strán jednoznačne nenavrhovala žiadne ďalšie dôkazy a všetky stranami navrhnuté dôkazy boli súdom vykonané. Súd takisto vyslovil svoj predbežný právny názor, čím umožnil stranám sporu pripraviť si ďalšiu argumentáciu na obhájenie svojich tvrdení a určil naň stranám dostatočnú lehotu. Súd niekoľkokrát odročil pojednávanie, a to práve z dôvodov na strane žalobcu - napr. pre trvanie na výsluchu svedka J.. V. A., ktorý sa na prvé predvolanie na súd
nedostavil a následne jeho výpoveď nijako k objasneniu skutkového stavu neprispela, keďže uviedol, že si nič nepamätá. V zmysle uvedeného podľa názoru žalovaného v žiadnom prípade v predmetnej veci nemožno hovoriť o takom znemožnení uskutočnenia procesných práv strany súdom, aby došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V zmysle vyššie uvedenej argumentácie žalovaný žiadal odvolací súd, aby rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 2.10.2018, sp. zn. 42 Cb/190/2014 potvrdil ako vecne správny.
49. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Po oboznámení sa s obsahom spisu, procesným postupom súdu prvej inštancie, dôvodmi odvolania žalobcu a vyjadrením žalovaného odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť.
50. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP v celom rozsahu stotožňuje so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci súdom. Súd prvej inštancie sa vo svojom rozsudku vysporiadal so všetkými argumentmi žalobcu, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a na správnosť dôvodov uvedených v rozsudku odvolací súd v celom rozsahu odkazuje. Odvolací súd zaujal stanovisko len k tým dôvodom odvolania, ktoré majú vplyv na rozhodnutie vo veci.
51. Podľa § 524 ods. 1 OZ, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému.
52. Podľa § 525 ods. 1 OZ, postúpiť nemožno pohľadávku, ktorá zanikla najneskôr smrťou veriteľa alebo ktorej obsah by sa zmenou veriteľ zmenil. Postúpiť nemožno ani pohľadávku, pokiaľ nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia.
53. Podľa § 14 ods. 5 písm. b) ZKR, začatie konkurzného konania má tieto účinky: na majetok patriaci dlžníkovi nemožno začať konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie; už začaté konania o výkon rozhodnutia alebo exekučné konania sa prerušujú.
54. Predmetom konania je žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie sumy vo výške 22.739,51 eur s príslušenstvom, z titulu neuhradenia faktúry za výrobu, dopravu a montáž bezpečnostných dverí na základe ústnej zmluvy o dielo uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu a právnym predchodcom žalovaného. Odvolací súd považuje za nesporne preukázané, že v danej právnej veci bola medzi právnymi predchodcami sporových strán uzatvorená ústna zmluva o dielo, predmetom ktorej bola výroba a dodávka vchodových bezpečnostných dverí na stavbu X. W. M.. Medzi stranami bolo sporné, či bola predmetom zmluvy aj montáž dverí do zárubní. Počas konania nastala sporná otázka týkajúcej sa aktívnej legitimácie žalobcu. Žalovaný v konaní namietal nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, s touto námietkou sa súd prvej inštancie stotožnil a žalobu z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu zamietol. Ako podstatný listinný dôkaz preukazujúci nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu považoval súd oznámenie o postúpení pohľadávky zo dňa 10. 9. 2015, ktoré bolo súdu adresované a doručené dňa 16.10.2015 zo strany samotného žalobcu, ktorým oznámila spoločnosť LUKPER s.r.o. (pôvodný žalobca), že na základe zmluvy o postúpení pohľadávky pôvodný žalobca postúpil pohľadávku, ktorá bola predmetom konania na spoločnosť LP Man s.r.o. a zároveň oznámil, že táto spoločnosť vstupuje do pozície žalobcu v predmetnom konaní. V oznámení bolo uvedené, že kópia ide na spoločnosť HASIL, s.r.o. (pôvodný žalovaný). Z hľadiska zisteného skutkového stavu a v nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti mal súd prvej inštancie za to, že zmluva o postúpení pohľadávky uzatvorená medzi SKP Q.. V. A. a spoločnosťou Ideaprogres, s.r.o. zo dňa 20. 12. 2016 je neplatná a spoločnosť Ideaprogres, s.r.o. nie je aktívne legitimovaná v spore, nakoľko v čase uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávky bola nositeľom subjektívneho práva spoločnosť LP Man s.r.o.. Žalobca v odvolaní s takýmto právnym záverom nesúhlasil a namietal, že na zamietnutie žaloby neboli splnené procesné podmienky, rozhodnutie je nesprávne, spočíva v nesprávnom právnom posúdení, nesprávnom zistení skutkového stavu na základe vykonaných dôkazov, a znemožňuje uplatniť právo na rozhodnutie o merite veci.
55. Pod vecnou legitimáciou, či už aktívnou alebo pasívnou sa vo všeobecnosti v občianskom súdnom konaní rozumie oprávnenie alebo povinnosť účastníkov vyplývajúce z hmotného práva. Vecnú legitimáciu má ten z účastníkov, komu svedčí stav z hmotného práva, teda kto je nositeľom subjektívneho
práva (aktívna vecná legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje.
56. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu
- žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta. To, že sa súd výslovne k vecnej legitimácii nevysloví, neznamená, že sa ňou v konaní nezaoberal. (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. 6. 2010, sp. zn. 2 Cdo 205/2009).
57. Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo, aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno- právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno- právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide. (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004)
58. Vo vzťahu k prvému odvolaciemu dôvodu žalobcu v zmysle § 365 ods. 1 písm. a) odvolací súd konštatuje, že je neopodstatnený, pretože odvolateľ nijak nepreukázal jeho dôvodnosť. Odvolací súd má za to, že boli splnené všetky procesné podmienky (§ 161 CSP) pre vydanie odvolaním napadnutého rozhodnutia a stotožňuje sa s názorom žalovaného, že žalobca v odvolaní konkrétne neuviedol, ktorú z procesných podmienok považuje v konaní za nesplnenú a svoj názor ani neodôvodnil. V predmetnej veci boli splnené procesné podmienky, rozhodoval príslušný súd s právomocou o nej rozhodovať, vo veci rozhodoval zákonný sudca, každá zo sporových strán je spôsobilou byť stranou sporu a má procesnú spôsobilosť a nejde ani o res iudicata ani o prekážku litispendencie.
59. K odvolacej námietke žalobcu spočívajúcej v rozporuplnosti a zmätočnosti v konaní, ktorú považoval za vadu konania, za neprípustné a v rozpore s princípmi spravodlivého súdneho procesu, keď súd v tom istom konaní považuje ten istý právny úkon na jednej strane za platný, a v inej súvislosti za neplatný, odvolací súd uvádza nasledovné. Odvolací súd sa stotožnil s názorom konajúceho súdu, ktorý oznámenie pôvodného žalobcu doručené súdu 16.10.2015 považuje za dôkaz o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, t.j. tvrdí, že aktívna vecná legitimácia svedčí v prospech LP Man s.r.o. na základe oznámenia o postúpení pohľadávky. Dáva do pozornosti žalobcu rozdiel medzi účinkami hmotnoprávnych a procesnoprávnych úkonov strán sporu. Súd prvej inštancie v bode 52. napadnutého rozsudku uviedol, že podľa výpisu z OR bol na pôvodného žalobcu spoločnosť LUKPER s.r.o. vyhlásený konkurz dňa 25.6.2015 a SKP sa stala Q.. V. A., ktorá mailovým podaním (č. l. 199-200) oznámila, že v nadväznosti na podanie zo dňa 10. 9. 2015 berie uvedený návrh späť. Súd uviedol, že pravdepodobne mala na mysli návrh na zmenu účastníka v konaní na strane žalobcu, čo aj následne SKP doplnila. Podaním zo dňa 6.2.2017 požiadala SKP o zámenu sporovej strany na strane žalobcu na spoločnosť Ideaprogres, s. r.o. a zároveň doložila zmluvu o postúpení pohľadávky z postupcu SKP Q.. V. A. na postupníka Ideaprogeres, s.r.o. zo dňa 20.12.2016, predmetom ktorej mala byť pohľadávka, ktorá je predmetom konania. Súd prvej inštancie postupoval procesne správne, keď uznesením zo dňa 28.3.2017 pripustil zmenu na strane žalobcu a novým žalobcom sa stala spoločnosť Ideaprogress, s.r.o.. Žiaden iný návrh na zmenu na strane žalobcu podaný nebol. Odvolací súd súhlasí s názorom žalovaného, že procesné úkony súdu nemajú vplyv na hmotnoprávny úkon, a to prvotné postúpenie pohľadávky medzi LUKPER, s.r.o. a LP MAN s.r.o.. Odvolací súd nezistil žiadne pochybenie v procesnom postupe súdu prvej inštancie, ktorým by znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
60. Odvolací súd v tejto súvislosti zhodne so žalovaným odkazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/42/2011 zo dňa 20.12.2011, podľa ktorého: „ Z ust. § 92 ods. 3 veta prvá OSP síce vyplýva, že súd rozhodujúci o súhlase so zmenou musí posúdiť, či navrhovateľ preukázal prechod alebo prevod práv a povinností, avšak pre účely tohto rozhodnutia stačí preukázanie, že nastala (formálno-právna) skutočnosť, ktorá môže mať podľa hmotného práva za následok prechod alebo prevod práv a povinností. Súd však v tomto štádiu nie je oprávnený hodnotiť, či sú inak naplnené predpoklady pre takéto právne nástupníctvo z pohľadu hmotnoprávnej úpravy. To znamená, že nie je jeho úlohou prechod alebo prevod práv a povinností posúdiť podľa hmotného práva v rozsahu zodpovedajúcom možnému záveru pre rozhodnutie vo veci samej (posúdiť, či podľa hmotného práva skutočne k prechodu alebo prevodu práv a povinností došlo). Súd teda nemá v rámci rozhodnutia podľa § 92 ods. 2 a 3 OSP hodnotiť právne úkony z hľadiska ich platnosti, lebo by išlo o posúdenie naplnenia predpokladov právneho nástupníctva z pohľadu hmotnoprávnej úpravy, a teda o riešenie predbežnej otázky dôležitej pre rozhodnutie vo veci samej.“
61. Obsahom práva na spravodlivý proces (článok 46 ods. 1 Ústavy SR) je umožniť každému, bez akejkoľvek diskriminácie, reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 22/04) a ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (sp. zn. I. ÚS 50/04). Vzhľadom na vyššie uvedené neobstojí odvolacia námietka žalovaného týkajúca sa porušenia práva na spravodlivý proces.
62. Odvolací súd sa následne zaoberal námietkami žalobcu ohľadne nesprávneho právneho posúdenia aktívnej legitimácie žalobcu súdom prvej inštancie. Neobstojí tvrdenie žalobcu, že Oznámenie o postúpení pohľadávky zo dňa 10.09.2015, ktoré zaslala spoločnosť LUKPER, s.r.o. súdu nepreukazuje, že zmluva o postúpení pohľadávky medzi spoločnosťou LUKPER, s.r.o. ako postupcom a LP Man s.r.o. ako postupníkom bola uzatvorená a že v konaní pred súdom bola domnienka o uzatvorení zmluvy o postúpení pohľadávky založená zmätočným oznámením o postúpení vyvrátená, a ďalšími dôkazmi bolo preukázané, že zmluva o postúpení pohľadávky uzatvorená medzi pôvodným žalobcom a spoločnosťou LP Man s.r.o. nebola uzatvorená. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, ktorý oprel pri posúdení nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu aj o judikát NS SR R 119/2003. V zmysle judikátu súd bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky vychádza z oznámenia o postúpení. Relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. V konaní súd prvej inštancie správne vychádzal z Oznámenia zo dňa 10.9.2015 o postúpení pohľadávky, ktoré súdu (aj žalovanému) doručil pôvodný žalobca spoločnosť LUKPER s.r.o. a oznámil súdu, že došlo k postúpeniu predmetnej pohľadávky. Odvolací súd sa stotožnil s jeho názorom, že je irelevantné, že spolu s oznámením nedoložil aj zmluvu o postúpení pohľadávky, nakoľko samotné oznámenie postupcu o postúpení pohľadávky je dostatočným úkonom k tomu, aby došlo k zmene v osobe veriteľa, pričom nie je potrebné skúmať existenciu a platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky.
63. Tieto závery neboli ani v neskorších rozhodnutiach najvyššieho súdu spochybnené a ani prekonané. Neskoršia súdna prax sa odklonila od uvedeného názoru len v tom zmysle, že dlžník je oprávnený domáhať sa skúmania platnosti postúpenia, ak zmluva o postúpení pohľadávok bola uzavretá v rozpore so zákonom, kedy nie je rozhodujúce, či mu postúpenie oznámil postupca alebo preukázal postupník (rozsudok sp. zn. 1Cdo /76/2007 zo dňa 28.01.2009, R 46/2009; zhodne Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci sp. zn. ÚS /337/2012). Názor, že oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie pohľadávky, doposiaľ nebol v judikatúre modifikovaný. Odvolací súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ÚS/409/2013 zo dňa 11.09.2014, keď podľa ustanovenia § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že oznámenie postúpenia doterajším veriteľom zbavuje dlžníka práva požadovať predloženie zmluvy o postúpení; dlžník tak nemá právo ani zisťovať, či vôbec nejaká zmluva bola uzatvorená a nemôže namietať ani nedostatky jej platnosti, ibaže by k postúpeniu pohľadávky došlo v
rozpore so zákonom; inak je vo vzťahu k dlžníkovi postúpenie založené len na oznámení veriteľa o tom, že došlo k postúpeniu, t.j. zmene veriteľa podľa § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka; podľa Ústavného súdu je nerozhodné či je toto oznámenie kryté aj kauzálnym vzťahom (titulom) medzi postupníkom a postupníkom, teda zmluvou o postúpení pohľadávky, ktorej existencia je relevantná len vo vzťahu postupcu a postupníka, ktorí sa prípadne môžu navzájom voči sebe domáhať vydania bezdôvodného obohatenia. Z uvedenej argumentácie je zrejmé, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní neodklonil od zaužívanej praxe súdov v obdobných prípadoch a vec správne právne posúdil.
64. K námietke odvolateľa týkajúcej sa rozhodnutí súdov, ktoré uviedol vo svojom odvolaní, odvolací súd odkazuje na názor súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku, že skutkové okolnosti sporov nie sú totožné s danou právnou vecou, teda nie sú aplikovateľné na tento prípad. Rozhodnutia síce predstavujú odklon od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR R 119/2003, avšak v zmysle, že dlžník je oprávnený domáhať sa skúmania platnosti postúpenia, ak zmluva o postúpení pohľadávok bola uzavretá v rozpore so zákonom, kedy nie je rozhodujúce, či mu postúpenie oznámil postupca alebo postupník.
65. Odvolateľ tiež namietal, že sporná pohľadávka nebola obsiahnutá v súpise majetku konkurznej podstaty úpadcu LUKPER, s.r.o.. Odvolací súd sa plne stotožnil s názorom žalovaného, že ZKR predpokladá aj možnosť súpis majetku rozšíriť prípadne zmeniť. To znamená, že súpis majetku nie je nespochybniteľným kritériom určujúcim neexistenciu zmluvy o postúpení pohľadávky.
66. Odvolací súd považuje za nevyhnutné uviesť, že čl. 2 ods. 2 základných princípov Civilného sporového poriadku, podľa ktorého právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. V ods. 3 predmetného článku je upravená výnimka, v zmysle ktorej ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Uvedený princíp je premietnutý aj do normatívneho textu základného procesného kódexu, v zmysle ktorého ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu (k tomu viď § 220 ods. 3, resp. § 393 ods. 3 CSP). Z ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít (najvyššieho súdu a ústavného súdu) v tejto súvislosti vyplýva, že: „Predvídateľnosť súdneho rozhodovania smeruje k ochrane princípu právnej istoty ako jedného z atribútov demokratického právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy a čl. 2 C. s. p.) a k rovnosti strán sporu (čl. 47 ods. 3 ústavy). Neodôvodnené odlišné posudzovanie porovnateľných prípadov predstavuje jurisdikčnú ľubovôľu. Jednota judikatúry napĺňa tiež princíp vnútornej jednoty a bezrozpornosti právneho poriadku ako celku. Právny poriadok totiž so sebou prináša imperatív rovnakého pohľadu na porovnateľné právne inštitúty, hoci by boli upravené v rôznych právnych predpisoch, či sa týkali rôznych právnych odvetví. Pre adresáta právnej normy je totiž významné, aby mal rovnaký (obdobný) právny inštitút v práve ako celku ten istý obsah a význam“ (k tomu viď 4Cdo/236/2017); „Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj povinnosť súdu, aby sa v porovnateľnej procesnej situácii vysporiadal s rovnakými námietkami rovnako, čo je výrazom práva na súdnu ochranu v podobe predvídateľnosti súdnych rozhodnutí“ (k tomu viď 3Obo/2-4/2019 a 3Obdo/46/2019); „Povinnosťou súdu je vysporiadať sa so skutočnosťou, či stranou sporu predložené rozhodnutie iného súdu s odlišným právnym názorom v skutkovo obdobnej situácii je relevantné vo vzťahu k ním rozhodovanému sporu. Ak existuje skutková zhodnosť alebo príbuznosť s rozhodnutím predloženým stranou, je súd povinný presvedčivo a dôkladne zdôvodniť odklon od právnych záverov prijatých v skoršom rozhodnutí vydanom v analogickom prípade. Jedine rozhodnutie spĺňajúce uvedené nároky na kvalitu súdneho rozhodnutia možno považovať za dostatočne a presvedčivo odôvodnené a teda za také, ktoré neporušuje základné právo strany sporu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Zároveň platí, že len rozhodnutie disponujúce uvedenými atribútmi môže, z pohľadu strán sporu, ale napokon i samotnej verejnosti, naplniť očakávania týkajúce sa predvídateľnosti práva a existencie právnej istoty v súdnom systéme“ (k tomu viď 4Obdo/7/2018); „K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy (PL. ÚS 36/95), ktorého neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované. V zásadnej ústavno-právnej rovine platí, že je v rozpore s inštitúciou právneho štátu a v rámci neho s požiadavkou právnej istoty, resp. predvídateľnosti súdneho
rozhodnutia, aby všeobecné súdy rozhodovali v obdobných veciach odlišným, ba až protichodným spôsobom“ (k tomu viď II. ÚS 19/2016). Povinnosť rešpektovať ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, resp. povinnosť dôkladne a presvedčivo odôvodniť prípadný odklon od nej pritom zaťažuje všetky všeobecné súdy Slovenskej republiky. Odvolací súd má za to, že v predmetnom spore ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít súd prvej inštancie rešpektoval a presvedčivým spôsobom odôvodniť svoje rozhodnutie.
67. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011).
68. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania, pričom nemožno mať pochybnosti ani o správnosti právneho posúdenia prejednávanej veci súdom prvej inštancie. Konanie, ktoré predchádzalo vydaniu tohto rozhodnutia nevykazuje vady, ktoré by mohli byť kvalifikované ako nesprávny procesný postup znemožňujúci strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
69. Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 42Cb/190/2014-339 zo dňa 2.10.2018 v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny.
70. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 396 ods. 1 CSP v nadväznosti na § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že ho priznal žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní plne úspešný voči žalobcovi.
71. O výške náhrady trov konania rozhodne zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 72. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).