Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Co/1/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Brondoša a sudcov JUDr. Frederiky Zozuľákovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu: A. A. B. C., nar. XX.X.XXXX, bytom D. - E. XXX, zastúpený: JUDr. JCLic. Tomáš Majerčák PhD., s.r.o., Južná trieda 28, Košice, IČO: 42 109 159, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra SR, Štúrova 2, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice I č. k. -212 z 27. apríla 2023

rozhodol:

I. Potvrdzuje rozsudok v napadnutej časti vyhovujúceho výroku, ktorým súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu majetkovej škody vo výške 3.585,17 eura s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 11.585,17 eura od 28.4.2020 do zaplatenia, a vo výroku o trovách konania.

II. Žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi 100 % trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice I (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 8.000,- eur, majetkovú škodu vo výške 3.585,17 eura a úroky z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 11.585,17 eura od 28.4.2020 do zaplatenia (I.), zamietol žalobu v prevyšujúcej časti (II.) a priznal žalobcovi právo na náhradu trov konania voči žalovanej vo výške 100% (III.).

2. Súd prvej inštancie tak rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 27.000,- eur titulom peňažného odškodnenia nemajetkovej ujmy a sumy 3.585,17 eura z titulu náhrady škody pozostávajúcej z vynaložených trov obhajoby v súvislosti s jeho trestným stíhaním. Skutkovým základom takto uplatneného nároku bolo v podstatnom tvrdenie žalobcu, že táto ujma vznikla v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci o treste, za ktoré štát zodpovedá podľa . Žalobca rekapituloval skutkový dej tak, že dňa 7.3.2018 bolo voči nemu uznesením OO PZ ČVS: SKIS-53/OVIS-V-2017 vznesené obvinenie pre zločin sexuálneho násilia podľa , , proti ktorému podal dňa 15.3.2018 sťažnosť, o ktorej rozhodol prokurátor Okresnej prokuratúry Košice I uznesením zo dňa 3.5.2018, č.k. -23 tak, že ju ako nedôvodnú zamietol. Dňa 2.7.2018 bola voči nemu podaná obžaloba a po viacerých nariadených pojednávaniach bol na hlavnom pojednávaní na Okresnom súde Košice I dňa 9.1.2019 rozsudkom sp. zn. oslobodený spod obžaloby. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal prokurátor odvolanie, o ktorom na verejnom zasadnutí dňa 15.10.2019 rozhodol Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 15.10.2019 sp. zn. tak, že odvolanie prokurátora zamietol. Žalobca bezúspešne požiadal žalovanú o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla ne. Dôvodil, že obvinenie a následne trestné stíhanie ho zasiahli v súkromnom, osobnom ako aj v spoločenskom živote, odrazilo sa na jeho zdraví, zasiahlo do jeho

osobnosti, ochrany dobrého mena, cti, dôstojnosti a dobrej povesti a prejavilo sa aj po materiálnej stránke, keďže v čase vznesenia obvinenia pracoval ako druhý zástupca riaditeľa Obvodného oddelenia PZ Košice-Dargovských hrdinov. Poukázal na svoj obvineniu predchádzajúci bezúhonný život. Vo vzťahu k náhrade vecnej škody predložil faktúry – vyúčtovania trov právneho zastúpenia.

3. Na takto ustálený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. a , , , , a a až 4 o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Vo vzťahu k základu uplatneného nároku uzavrel, že žalovaná zodpovedá za žalobcom tvrdenú ujmu preto, že k jej vzniku došlo v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia. V závere o prítomnosti zodpovednostného titulu pritom súd prvej inštancie vyšiel z názoru, že oslobodenie spod obžaloby prokurátora má účinky zrušenia uznesenia o vznesení obvinenia, a preto z hľadiska podmienok upravených v ust. je potrebné naňho hľadieť ako na rozhodnutie zrušené pre nezákonnosť. Súd prvej inštancie odmietol obranu žalovanej vystavanú na argumentácii o dôvodnosti vznesenia obvinenia voči žalobcovi. Pri rozhodovaní o vecnej škode vo všeobecnosti vyšiel z toho, že povinnosťou štátu je uhradiť poškodenému v rámci náhrady škody náklady, ktoré vynaložil v trestnom konaní na svoju obhajobu, avšak len tie, ktoré boli účelne vynaložené a v rozsahu tarifnej odmeny. Z tohto dôvodu na vec aplikoval ust. vyhlášky č. Z pripojeného trestného spisu mu vyplynulo, že v trestnom konaní žalobcu najprv zastupovala Advokátska kancelária JUDr. JCLic. F. A. G., ktorá skutočnosť nebola sporná a ktorému v zmysle vystavenej faktúry č. 0122018 8 žalobca zaplatil sumu 984,05 eura za 5 úkonov právnej pomoci s poukazom na ust. , , vyhlášky č. v spojení s ust. citovanej vyhlášky a × režijný paušál podľa ust. citovanej vyhlášky. Túto sumu v prospech uvedeného advokáta vynaložil dňa 17.4.2018, pričom advokát vykonal nasledovné úkony: 13.3.2018 - prevzatie a príprava obhajoby vrátane prvej porady s klientom, 15.3.2018 - podanie sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia, 20.3.2018 - účasť pri vyšetrovacích úkonoch, 28.3.2018 - účasť pri vyšetrovacích úkonoch od 8.00 hod. do 12.30 hod., 6.4.2018 - účasť pri vyšetrovacích úkonoch od 8.00 hod. do 10.20 hod. (, , vyhlášky), t.j. 3 úkony po 153, eura = 460, eura + 2 úkony po 307,- eur (účasť na vyšetrovacích úkonoch v dňoch 28.3.2018 a 6.4.2018 trval viac ako 2 hodiny) = 614,- eur. K týmto úkonom prislúchal aj režijný paušál v sume 9,21 eura, t.j. 46,05 eura (5 x 9,21). Spolu trovy obhajoby činili sumu 1.120,55 eura. Následne žalobcu v trestnom konaní zastupovala advokátka H. I. J., resp. H. H. G., ktorej uhradil dňa 18.4.2018 sumu 325,40 eura, dňa 8.5.2018 sumu 325,40 eura a dňa 20.6.2018 sumu 400,- eur, t.j. spolu 1.050,80 eura, za tieto úkony právnej služby: 12.4.2018 - účasť pri vyšetrovacích úkonoch, 12.4.2018 - písomné podanie na súd (doplnenie sťažnosti), 12.4.2018 - písomné podanie na súd (návrh na vykonanie dokazovania), 16.4.2018 - písomné podanie na súd (doplnenie námietok obvineného vznesených voči súdnej znalkyni), 19.4.2018 - účasť pri vyšetrovacích úkonoch od 8.35 hod. do 9.40 hod. (výsluch svedka), 19.4.2018 - účasť pri vyšetrovacích úkonoch od 10.00 hod. do 11.30 hod. (výsluch svedka), 26.4.2018 - účasť pri vyšetrovacích úkonoch (výsluch poškodenej), 10.5.2018- účasť pri vyšetrovacích úkonoch od 9.50 hod. do 11.15 hod. (výsluch obvineného),10.5.2018

- účasť pri vyšetrovacích úkonoch od 8.00 hod. do 9.35 hod. (výsluch svedka), 14.5.2018 - účasť pri vyšetrovacích úkonoch od 13.00 hod. do 14.00 hod. ( výsluch znalca), 28.5.2018 - písomné podanie na súd (návrh na zastavenie trestného stíhania), 12.6.2018 - preštudovanie vyšetrovacieho spisu (§ 14 ods. 1 písm. b), c) vyhlášky). Vyššie uvedené úkony považoval prvoinštančný súd za účelne zrealizované a tieto činili spolu sumu 1.934,10 eura, t.j. 12 úkonov x 153,50 eura = 1.842,- eur + režijný paušál 10 x 9,21 eura = 92,10 eura. V prípade účasti na vyšetrovacích úkonoch v dňoch 19.4.2018 a 10.5.2018 konštatoval, že išlo o úkony obhajoby v jeden deň, na rovnakom mieste a v bezprostrednej časovej nadväznosti, preto sa takto vykonané úkony považujú na účely priznania režijného paušálu za jeden úkon. Za neúčelné náklady obhajoby považoval súd prvej inštancie úkon prevzatia a prípravy obhajoby vrátane prvej porady s klientom, pretože nebolo preukázané súčasné vykonanie aj oboznámenia sa so spisovým materiálom v predmetnej veci, tak ako to vyplýva z usmerňujúceho stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. Tpj 90/2010, a 2 úkony obhajoby - písomné podanie na súd dňa 30.4.2018 - návrh na opravu zápisnice a dňa 4.5.2018 - späťvzatie návrhu na vykonanie dokazovania, pretože nešlo o úkony obhajoby spadajúce pod ust. § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky. Napokon konštatoval, že žalobca bol v trestnom konaní zastúpený aj advokátom JUDr. Ivanom Vankom, ktorý žalobcovi fakturoval za poskytnuté právne služby spolu sumu 1.550,32 eura. Žalobca výpismi zo svojho účtu preukázal zaplatenie týchto súm dňa 11.7.2018 v sume 600,- eur a dňa 8.2.2019 v sume 950,32 eura. V rámci skúmania účelnosti týchto úkonov súd prvej inštancie zistil, že advokát vykonal nasledovné úkony: 20.7.2018 - písomné podanie na súd (návrh na vykonanie dokazovania),

6.8.2018 - nahliadnutie do spisu, 13.8.2018 - účasť na konaní pred súdom, 15.10.2018 - účasť na konaní pred súdom, 9.10.2018 - písomné podanie na súd, 3.12.2018 - účasť na konaní pred súdom, 9.1.2019 - účasť na konaní pred súdom, 14.3.2019 - písomné podanie na súd (vyjadrenie k odvolaniu prokurátora), 15.10.2019 - účasť na konaní pred súdom, ktoré úkony považoval za účelne zrealizované, pričom tieto spolu činili sumu 1.475,23 eura, t.j. 7 úkonov x 153,50 eura = 1.074,50 eura + režijný paušál 7 x 9,21 eura = 54,47 eura (úkony za rok 2018) + 2 úkony x 163,33 eura = 326,66 eura + režijný paušál 2 x 9,80 eura = 19,60 eura (úkony za rok 2019). Za neúčelné náklady obhajoby považoval úkon prevzatia a prípravy obhajoby vrátane prvej porady s klientom, pretože nebolo preukázané súčasné vykonanie aj oboznámenia sa so spisovým materiálom v predmetnej veci, tak ako to vyplýva z usmerňujúceho stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. Tpj 90/2010, a tiež 1 úkon obhajoby - písomné podanie na súd dňa 3.10.2018 - návrh na vylúčenie verejnosti, pretože nejde o úkon obhajoby spadajúci pod ust. § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky. V tejto časti uzavrel, že žalobca si uplatnil titulom vynaložených trov obhajoby len tie náklady, ktoré v skutočnosti vynaložil, čo aj hodnoverne preukázal, pričom „výška ním vynaložených nákladov bola nižšia oproti skutočne vykonaným úkonom právnej služby advokátmi...“, keďže v skutočnosti účelne vynaložené náklady predstavovali celkovo sumu 4.529,88 eura. Z tohto dôvodu, keďže žalobca v skutočnosti oproti reálne zrealizovaným úkonom právnej služby jeho advokátmi v nezákonnom trestnom konaní, vynaložil náklady v nižšej sume, súd vyhovel v celom rozsahu požadovanému nároku žalobcu z titulu skutočnej škody a priznal mu sumu 3.585,17 eura, t.j. sumu uplatňovanú žalobou s poukazom na zásadu ne ultra petitum ( ). Nárok žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania posúdil ako dôvodný poukazujúc na závery rozhodnutí NS SR, podľa ktorých „k vzniku omeškania s plnením nemajetkovej ujmy dochádza už márnym uplynutím šesťmesačnej lehoty na plnenie podľa ust. “. Napokon rozhodnutie o trovách konania prvoinštančný súd odôvodnil s poukazom na ust. výlučným procesným úspechom žalobcu v spore s tým, že vzhľadom na to, že rozhodnutie o výške nároku záviselo od úvahy súdu, čiastočné zamietnutie žaloby nepovažoval za jeho procesný neúspech.

4. Rozsudok vo vyhovujúcom výroku v časti, v ktorej jej súd prvej inštancie uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu majetkovej škody vo výške 3.585,17 eura s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 11.585,17 eura od 28.4.2020 do zaplatenia (I.) a vo výroku o trovách konania (III.) napadla včas podaným odvolaním žalovaná z odvolacích dôvodov podľa ust. , , , , a s návrhom, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vytkla súdu prvej inštancie, že sa nezaoberal a nevysporiadal s jej námietkami vo vzťahu k neuneseniu bremena tvrdenia žalobcu v podanej žalobe, ako aj vo vzťahu k jednotlivým ním uplatňovaným úkonom právnej služby, a návrhmi na vykonanie dokazovania odprezentovanými v písomných vyjadreniach zo dňa 20.10.2022 a zo dňa 17.4.2023 a obmedzil sa na konštatovanie (obsiahnuté v bode 95. rozsudku), že v tejto súvislosti jej obranu proti tomuto nároku považoval za neopodstatnenú. Namietala postup súdu prvej inštancie pri vykonaní dokazovania v tejto časti. Uviedla, že „žalobca neuniesol bremeno tvrdenia rozhodujúcich skutočností, keďže neprezentoval skutočnosti, z ktorých by bolo možné identifikovať a následne posúdiť dôvodnosť uplatneného nároku, v čoho dôsledku sa ...... nemala možnosť relevantne vyjadriť ku spôsobu, akým žalobca vyčíslil žalovanú sumu.“ Doplnila, že súd je viazaný rozsahom a titulmi žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody, tak ako bol predbežne prerokovaný a následne žalobou uplatnený, pričom považovala za neprípustné v už prebiehajúcom súdnom spore dodatočne žalobcom vyšpecifikovať úkony, ktoré z neho vyplývajú, „keďže účelom pripojenia trestného spisu k tomuto konaniu je možnosť overenia skutkových tvrdení, ktoré musia byť obsiahnuté a uplatnené už v podanej žalobe (ako aj v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku) a postup prvoinštančného súdu, ktorý dokonca nad rámec žalobcom uplatňovanej náhrady škody, sám z vlastnej iniciatívy v civilnom sporovom konaní vyhľadával úkony právnej služby v prospech žalobcu žalovaná považuje za taký, ktorý narúša rovnosť sporových strán v civilnom sporovom konaní, a tým porušuje právo na spravodlivý súdny proces.“ Svojimi odvolacími námietkami poukazujúcimi na to, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a vytýkajúcimi nesprávne právne posúdenie veci, žalovaná podľa posúdenia odvolacieho súdu uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. , a . V odvolaní odvolateľkou formálne citované ďalšie odvolacie dôvody podľa ust. , a neboli podopreté konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali na inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a na to, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k

porušeniu práva na spravodlivý proces, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, a tak podľa posúdenia odvolacieho súdu neboli tieto ďalšie odvolacie dôvody odvolateľkou materiálne, a preto ani procesne účinne uplatnené. Odvolací súd v tejto spojitosti upriamuje pozornosť na záver vyplývajúci z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. z 5. novembra 2019, v zmysle ktorého odvolací dôvod nemôže spočívať len na všeobecnom vyjadrení nespokojnosti s rozhodnutím bez bližšej špecifikácie vytýkaných nesprávností v kontexte konkrétnych okolností prípadu. Napokon odvolací súd pre úplnosť poznamenáva, že v zmysle ust. na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu, vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. viazaný ich vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust. dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. . Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s).

5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu nesúhlasil s tvrdeniami žalovanej a jej odvolaciu argumentáciu považoval za vecne a právne nesprávnu. Poukázal na to, že súd prvej inštancie rozsudok riadne odôvodnil, pričom sa vysporiadal sa aj s účelnosťou jednotlivých právnych úkonov.

6. Žalovaná v odvolacej replike zotrvala na odvolacej argumentácii obsiahnutej v podanom odvolaní.

7. Žalobca v odvolacej duplike zotrval na odvolacej argumentácii.

8. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací ( ) prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas ( ), oprávnenou osobou (§ až 361 ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§ až 358 ), bez nariadenia pojednávania ( a contrario ), v rozsahu vyplývajúcom z ust. a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. , a a dospel k záveru, že nie je (odvolanie) dôvodné. Tento rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 27.3.2024 po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu, pri zachovaní lehoty podľa ust. .

9. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku, a preto v súlade s ust. v odôvodnení ťažiskovo konštatuje, že dôvody, na ktorých podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje za vecne správne ( ) a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie oboma procesnými stranami ( veta prvá ). Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, reagujúc tým zároveň na podstatné argumenty žalovanej v odvolaní ( veta druhá ), odvolací súd dodáva:

10. Žalovaná svojimi odvolacími námietkami, v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust , nastolila predmetom odvolacieho prieskumu (tiež) správnosť procesného postupu prvoinštančného súdu z hľadiska rešpektovania jej práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Žalovanej v odôvodnení napadnutého rozsudku konkrétne chýbalo vysvetlenie úvah ako sa prvoinštančný súd vysporiadal s jej námietkami o neunesení dôkazného bremena žalobcom vo vzťahu k preukázaniu výšky skutočnej škody.

11. Podľa ust. , v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

12. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Preto zákon v citovanom ustanovení určuje konkrétne zákonné

požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzil tiež, ktoré skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné a aké skutkové závery a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu k skutočnostiam sporným. V odôvodnení rozsudku súd ďalej vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo aplikáciu zvolenej právnej normy, podá jej interpretáciu na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o spornom práve či povinnosti. Povinnosťou súdu je v odôvodnení sa vysporiadať tiež s rozhodujúcimi argumentmi strán; z odôvodnenia má pritom podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty, pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti argumentácie bez náležitého zdôvodnenia, požiadavku riadneho odôvodnenia nespĺňa.

13. Už skoršia judikatúra Najvyššieho súdu SR (R111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná len za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (viď ). S tým názorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR (por. rozhodnutia sp. zn. , , a ). Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle “, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle . Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa “. Zmeny v procesnej úprave, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. I naďalej teda z pohľadu odvolacích dôvodov nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. (z hľadiska podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ust. , do 30.6.2016 ust. ) len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Za procesnú vadu konania podľa ust. C.s.p ( v spojení s ust. ) teda nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa (por. uznesenie NS SR sp. zn. zo dňa 25.10.2017). I Ústavný súd SR v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné a aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ). V otázke, za akých okolností je možné považovať rozhodnutie za nepreskúmateľné sa výstižne vyjadril tiež Najvyšší súd ČR vo svojom rozsudku sp. zn. z 25. júna 2013, publikovanom v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod číslom 100/2013. Prezentoval v ňom názor, že merítkom toho, či rozhodnutie súdu prvej inštancie je alebo nie je preskúmateľné, nie sú požiadavky odvolacieho súdu na náležitosti odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančného súdu, ale predovšetkým záujem strán sporu na tom, aby mohli v odvolaní náležite použiť proti tomuto rozhodnutiu odvolacie dôvody. Aj keď rozhodnutie súdu prvej inštancie nevyhovuje všetkým požiadavkám na jeho odôvodnenie, nie je spravidla nepreskúmateľné, pokiaľ prípadné nedostatky odôvodnenia neboli podľa obsahu odvolania na ujmu uplatnenia práv odvolateľa.

14. Súd prvej inštancie podľa zistenia odvolacieho súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol čoho sa žalobca domáhal i aké bolo procesné stanovisko žalovanej k žalobe; z ich tvrdení a argumentácie vyselektoval podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty a vo vzťahu k rozhodujúcim sporným skutočnostiam podrobne ozrejmil tiež, aké zistenia vyplynuli z toho - ktorého z vykonaných dôkazov. Zistené skutočnosti následne zrozumiteľne a v súlade so zásadami formálnej logiky premietol do rozhodujúcich skutkových záverov a z nich právnymi úvahami zdôvodnil výber právnych noriem, ktoré aplikoval, a tiež aj konkrétne následky, ktoré z nich za daného skutkového stavu vyvodil. Vo svetle východísk uvedených v predchádzajúcom bode, podľa posúdenia odvolacieho súdu nemožno odôvodnenie napadnutého rozsudku v žiadnom prípade považovať ani za arbitrárne a ani za extrémne nelogické, a preto odvolaciu námietku žalovanej proti odôvodneniu napadnutého rozsudku, odvolací súd posúdil len ako nespokojnosť odvolateľky so závermi prezentovanými v odôvodnení, ktorá, ako už bolo

zmienené, nezakladá nesprávnosť postupu súdu odnímajúceho strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva, a teda dôvodnosť odvolacieho dôvodu podľa ust. Inak ako len nespokojnosť žalovanej so skutkovými a právnymi závermi nemožno podľa odvolacieho súdu vnímať ani jej námietku smerujúcu proti spôsobu odôvodnenia už zmienených záverov prvoinštančného súdu. Pokiaľ ide o žalovanou nastolenú otázku neunesenia bremena tvrdenia, prvoinštančný súd dal na ňu vecne správnu odpoveď v bodoch 76 až 96 odôvodnenia. Len na doplnenie jeho úvah v reakcii na odvolaciu argumentáciu žalovanej, považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť procesný postoj žalovanej vo vzťahu k tejto časti nároku žalobcu prezentovaný v jej vyjadrení k žalobe, v ktorom uviedla, že ponecháva na súd, aby účelnosť a správnosť uplatnených trov obhajoby v trestných konaniach náležite posúdil prostredníctvom pripojenia súvisiacich trestných spisov.

15. Navyše z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď na všetky otázky, ktoré vyšli v priebehu sporu najavo. Povinnosťou súdu je vyhodnotiť iba tie sporné tvrdenia a skutočnosti, ktoré súd pre meritórne rozhodnutie súdu postačujúce. Ostatné sporné skutočnosti nie sú takého charakteru, ktoré by mali vplyv na meritórne rozhodnutie súdu a jeho odôvodnenie (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 25.9.2012 - sťažnosť č. 59102/08, nález Ústavného súdu SR zo 14.9.2011, sp. zn. -34, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.09.2009 sp. zn. ).

16. Odvolací dôvod podľa ust. [súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam], sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie, je nesprávne, to zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého súd vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého súd zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. (dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo), a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré sú založené na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. až . Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a pod.

17. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t.j. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval a z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu.

18. Pokiaľ ide o samotné posúdenie nároku žalobcu na náhradu majetkovej ujmy, odvolací súd v tejto časti preskúmal napadnutý rozsudok, skutkové a právne závery i procesný postup súdu prvej inštancie v konaní v rozsahu vymedzenom odvolacími námietkami a relevantnými právnymi argumentmi žalovanej uvedenými v podanom odvolaní a v intenciách ňou uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. písmen f) a , pričom nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie boli neúplné alebo nesprávne, nezodpovedali vykonaným dôkazom alebo, že by súd pri svojom rozhodovaní opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, prípadne vzal do úvahy

skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo, alebo aby nesprávne interpretoval, prípadne aplikoval použitý právny predpis. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu veci, vzal do úvahy iba skutočnosti preukázané vykonanými dôkazmi, ktoré vyhodnotil podľa zásad vyplývajúcich z ust. a nasl. , v súlade so zákonom, logicky a správnym spôsobom posúdil zistené skutočnosti, prihliadajúc na rozhodujúce skutkové tvrdenia a relevantné argumenty sporových strán, na základe čoho dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Uplatnený nárok správne právne kvalifikoval, aplikujúc relevantné ustanovenia o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých účinného od 1.1.2013, ktoré správnym spôsobom aj interpretoval a vyvodil zodpovedajúce právne závery o právach a povinnostiach sporových strán. Odvolací súd sa preto v tejto časti v celom rozsahu stotožňuje so správnym skutkovým základom preskúmavaného rozhodnutia i s právnymi závermi súdu prvej inštancie a zároveň v súlade s cit. ust. konštatuje tiež úplnosť a správnosť dôvodov napadnutého rozsudku, na ktoré v podrobnostiach odkazuje.

19. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní rešpektoval klauzuly určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie a pri výklade a aplikácii zákonných predpisov sa podľa názoru odvolacieho súdu neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam za stavu, ak pri svojom rozhodovaní o dôvodnosti nároku žalobcu na náhradu škody spočívajúcej v náhrade účelne vynaložených trov konania, ktoré mu ako poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, vychádzal z pripojených trestných spisov, keďže pre účely náhrady škody za zodpovednosť štátu treba za účelne vynaložené náklady poškodeným na zaplatenie odmeny advokátovi na obhajobu považovať náklady v rozsahu tarifnej odmeny (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. apríla 2016, sp. zn. ).

20. Najvyšší súd dospel k záveru, že z hľadiska rozsahu náhrady škody, treba primerane použiť aj všeobecné zásady charakteristické pre právnu úpravu týkajúcu sa trov konania (napriek tomu, že trovy konania upravujú procesné predpisy povahy verejnoprávnej a právna úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu má základ v hmotnoprávnej úprave súkromnej povahy). Ide predovšetkým o zásadu, podľa ktorej každý účastník platí trovy konania, ktoré vznikajú jemu osobne a trovy svojho zástupcu. Táto zásada sa v trestnom konaní prejavuje v tom, že obvinený znáša vlastné trovy a výdavky spojené so zvolením obhajcu, včítane odmeny dohodnutej medzi ním a advokátom ( ). V súvislosti s náhradou trov konania ide o zásadu, že sa priznáva len náhrada trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Z uvedeného pravidla vyplýva, že sa uhradzujú len účelne, či dôvodne vynaložené náklady v konaní, a teda nie všetky náklady, ktoré účastník v konaní vynaložil; pritom záleží na účastníkovi samotnom, aké finančné prostriedky na svoju obranu v súdnom konaní vynaloží. V súvislosti s odmenou za zastupovanie advokátom platí, že aj v prípade, ak sa klient s advokátom dohodne na zmluvnej odmene, pri určení nákladov konania, ktorých náhrada sa priznáva proti inej fyzickej či právnickej osobe, sa výška odmeny advokáta určí podľa ustanovení vyhlášky o tarifnej odmene ( vyhlášky č. ). V súlade s uvedenými zásadami niet dôvodu, aby štát uhrádzal poškodenému v tomto špecifickom prípade náhradu škody všetky náklady, ktoré vynaložil v trestnom konaní na svoju obhajobu. Obsah základného práva obvineného na právnu pomoc pri obhajobe v trestnom konaní spočívajúci v možnosti zvoliť si obhajcu, nemôže byť z hľadiska rozsahu nároku na náhradu škody proti štátu neobmedzený. Bolo by popretím základných predpokladov pre náhradu škody, aby štát hradil aj náklady spojené so zastúpením, ktoré boli poškodeným vynaložené bezúčelne. Treba preto uplatniť obmedzenie v tom zmysle, že pre účely náhrady škody sa musí jednať o náklady na obhajobu vynaložené účelne. Prijatý záver však žiadnym spôsobom neobmedzuje právo obvineného zvoliť si pre svoju obhajobu v trestnom konaní obhajcu, ale sa iba limituje právo poškodeného na náhradu účelne vynaložených nákladov v konaní. Túto požiadavku treba považovať za legitímnu, lebo niet dôvodu pre to, aby ktokoľvek hradil náklady na odstránenie vadného stavu (v tomto prípade zrušenie nezákonného rozhodnutia), ktoré neboli vynaložené dôvodne. Účelnosť vynaložených nákladov na trovy obhajoby znamená aj to, že štát nie je povinný znášať náklady v podobe neprimerane dohodnutých zmluvných odmien medzi advokátom a poškodeným, ktoré niekoľko násobne prevyšujú odmenu mimozmluvnú (tak je tomu aj v predmetnej vecí). Východiskom, čo treba považovať za účelne vynaložené náklady na trovy obhajoby, môže byť už zmienené pravidlo, podľa ktorého pri určení nákladov konania, ktorých náhrada sa priznáva proti inej fyzickej či právnickej osobe, sa výška odmeny advokáta určí podľa ustanovení vyhlášky o tarifnej odmene. Niet dôvodu, aby sa toto pravidlo neuplatnilo aj pri určení rozsahu náhrady škody spočívajúcej v trovách obhajoby, ktorá

náhrada sa priznáva proti štátu, keďže jeho použitím sa objektívne vyjadruje odmena za zastupovanie, ak zástupcom je advokát. Tarifná odmena advokáta za zastupovanie klienta v trestnom konaní sa totiž stanovuje podľa toho, či ide o obhajobu v trestnom konaní alebo o zastupovanie v konaní o priestupkoch, a podľa počtu úkonov právnej pomoci (služby) odstupňovaných podľa hornej hranice trestnej sadzby. Ide o kritériá, ktoré sú jasne určené, ktoré sú merateľné a predvídateľné. Určenie rozsahu náhrady škody podľa uvedených kritérií nepochybne prispieva aj k právnej istote účastníkov tohto právneho vzťahu. Pre účely náhrady škody treba preto za účelne vynaložené náklady poškodeným na zaplatenie odmeny advokátovi na obhajobu považovať náklady v rozsahu tarifnej odmeny. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že nijako nespochybňuje právo advokáta a jeho klienta dohodnúť v zmluve o poskytnutí právnych služieb zmluvnú odmenu, ktorá môže byť vyššia, než je tarifná odmena. Tu sa iba zohľadňuje, že štát nemusí úhradu zvýšených nákladov vynaložených poškodeným znášať. Napokon treba poznamenať, že ani výška paušálnej odmeny nie je v zmysle vyhlášky č. neobmedzená, ale ju je možné určiť s prihliadnutím na predpokladanú vecnú a časovú náročnosť práce a na základnú sadzbu hodinovej odmeny. So zreteľom na vyššie uvedené súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu názoru, podľa ktorého pre účely náhrady škody spočívajúcej v nákladoch vynaložených poškodeným (obvineným) na obhajobu v trestnom konaní podľa , treba skutočnú škodu interpretovať v zmysle účelne vynaložených nákladov, za ktoré treba považovať náklady vo výške odmeny advokáta za zastupovanie klienta v trestnom konaní určenej podľa ustanovení zvláštneho právneho predpisu o tarifnej odmene. Na podporu tohto právneho názoru treba uviesť, že súčasné znenie stanovuje, že náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania vzniknutých poškodenému v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie a že účelne vynaložené hotové výdavky a odmena za zastupovanie sa určia ako tarifná odmena advokáta (pozri aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. -29, podľa ktorého názoru /ústavného súdu/ nemožno povinnosť náhrady trov obhajoby vyplývajúcich zo zmluvných dojednaní medzi obhajcom a jeho klientom prenášať na štát, ktorý síce za vzniknutú škodu zodpovedá, súčasne však výber obhajcu zvoleného sťažovateľom ani výšku dojednanej odmeny nemohol ovplyvniť).

21. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd uzatvára, že rozsudok je v napadnutom vyhovujúcom výroku vecne správny, a preto ho v tejto časti a tiež v závislom výroku o trovách konania, majúcom správny základ v plnom procesnom úspechu žalobcu v spore (nepovažujúc správne čiastočné zamietnutie žaloby za neúspech, keďže rozhodnutie o výške bolo závislé od sudcovskej úvahy) procesným postupom podľa ust. a potvrdil.

22. Podľa ust. , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.

23. Podľa ust. , súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

24. V odvolacom konaní mal žalobca plný procesný úspech a preto mu v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalovanej, ktorá bola v odvolacom konaní neúspešná.

25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné ( ). Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( )