Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Co/159/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a sudcov JUDr. Valérie Kleinovej st. a JUDr. Anny Kašajovej v spore žalobcov: 1/ E. P., nar. XX.XX.XXXX, trvalým pobytom H. XX, T., 2/ S. P., nar. XX.XX.XXXX, trvalým pobytom H. X, T., 3/ U. A., nar. XX.XX.XXXX, trvalým pobytom R. XX/c, T., 4/ E. A., nar. XX.XX.XXXX, trvalým pobytom R. XX/c, T., 5/ D. A., nar. XX.XX.XXXX, trvalým pobytom H. X, T., 6/ E. A., nar. XX.XX.XXXX, trvalým pobytom H. X, T., zastúpených JUDr. Petrom Fratričom, advokátom, so sídlom Dúbravská cesta 2, Bratislava, proti žalovanému: D.. C. T., nar. XX.XX.XXXX, trvalým pobytom H. XX, T., zastúpenému JUDr. Tomášom Kozovským, advokátom, so sídlom Björnsonova 8, Bratislava o zdržanie sa zásahov do práv žalobcov, na odvolanie žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 14. apríla 2022 č. k. -291, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á proti žalobcom 1/ až 6/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcov, ktorou sa proti žalovanému domáhali uloženia povinnosti zdržať sa obťažovania žalobcov 1/ až 6/ hlukom, nad mieru primeranú pomerom, vyplývajúcim z chovu hydiny na parcele:

- č. XXXX/X, výmera: 84 m2, druh pozemku: ostatná plocha, parcela registra. „C“ evidovaná na katastrálnej mape, evidovaná na LV č. XXXX pre k.ú. S., obec: T. E..Č.. S..

- č. XXXX/X, výmera: 98 m2, druh pozemku: ostatná plocha, parcela registra. „C“ evidovaná na katastrálnej mape, evidovaná na LV č. XXXX pre k.ú. S., obec: T. E..Č.. S..

- č. XXXX/X, výmera: 105 m2, druh pozemku: vinica, parcela registra. „C“ evidovaná na katastrálnej mape, evidovaná na LV č. XXXX pre k.ú. S., obec: T. E..Č.. S..

- č. XXXX/X, výmera: 95 m2, druh pozemku: záhrada, parcela registra. „C“ evidovaná na katastrálnej mape, evidovaná na LV č. XXXX pre k.ú. S., obec: T. E..Č.. S..

- č. XXXX/X, výmera: 583 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, parcela registra. „C“ evidovaná na katastrálnej mape, evidovaná na LV č. XXXX pre k.ú. S., obec: T. E..Č.. S..

- č. XXXX/X, výmera: 150 m2, druh pozemku: ostatná plocha, parcela registra. „C“ evidovaná na katastrálnej mape, evidovaná na LV č. XXXX pre k.ú. S., obec: T. E..Č.. S..

- č. XXXX/X, výmera: 171 m2, druh pozemku: záhrada, parcela registra. „C“ evidovaná na katastrálnej mape, evidovaná na LV č. XXXX pre k.ú. S., obec: T. E..Č.. S..

- č. XXXX/X, výmera: 117 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, parcela registra. „C“ evidovaná na katastrálnej mape, evidovaná na LV č. XXXX pre k.ú. S., obec: T. E..Č.. S.. (ďalej len „pozemky žalovaného“). Žalovanému priznal proti žalobcom 1/ až 6/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Žalobcovia žalobu odôvodnili tým, že žalovaný chová hydinu na svojom pozemku uprostred obytnej zóny nachádzajúcej sa v T., mestskej časti S., čím obťažuje žalobcov hlukom a na strane žalobcov tak dochádza k zásahu do ich práv pokojne užívať ich majetok. Žalovaný na svojom pozemku choval a doteraz chová hydinu, kuru domácu, sliepky aj kohúta. Chov žalovaný realizuje minimálne od roku 2014, pričom žalovaný zvyšoval počet kohútov, čím narastal i hluk, ktorý chov sprevádzal. Žalobcovia uviedli, že miesto, kde sa nachádzajú nehnuteľnosti je súčasťou obytnej štvrte, kde sú výlučne rodinné domy určené na bývanie, štvrť má rekreačný a rodinný charakter. Z pozemku žalobcov 5/ a 6/ bolo vykonané meranie odbornou autoritou, z ktorého vyplynulo, že zvukové prejavy kohútov prekročili prípustnú hodnotu určujúcej veličiny hluku podľa vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. , ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prípustných hodnotách hluku, infrazvuku a vibrácií a o požiadavkách na objektivizáciu hluku, infrazvuku a vibrácií v životnom prostredí (ďalej len „“). Hluk z chovu kohútov je podľa žalobcov značný a značnou mierou vplýva na kvalitu života žalobcov, je im znepríjemňovaný pobyt v exteriéri, znemožnené dostatočné vetranie a zhoršovaná kvalita spánku, pričom zo zdravotného hľadiska predstavuje prekročenie prípustných hladín hluku v nočných hodinách významný stresový faktor, ktorý môže pri dlhodobom pôsobení vyvolať vážne narušenie psychickej a duševnej pohody človeka, poškodenie zdravia aj ako znemožnenie riadnej regenerácie ľudského organizmu počas spánku. Meranie intenzity kikiríkaní je preukázateľne realizované počnúc dňom 30.05.2017. Kikiríkanie kohútov sa opäť objavilo začiatkom roku 2019 (žalovaný si zaobstaral v októbri 2020 nový kŕdeľ hydiny) a pokračuje, pričom žalovaným prijaté opatrenia nepovažujú žalobcovia za dostatočné. Žalobcovia nemajú vierohodnú informáciu o presnom počte hydiny, ktorú žalovaný choval a chová, žaloba smeruje proti hluku z chovu hydiny na pozemkoch žalovaného, ktorý sa naďalej vyskytuje a ktorý obťažuje žalobcov nad mieru primeranú pomerom, keďže sú konfrontovaní s neustálym hlukom. Žalobcovia predložili merania vykonané odbornou autoritou resp. akreditované meranie (odborné posudky z augusta 2017, júna 2019, protokol z 15.07.2021) ako aj merania pomocou hlukomeru (z mája 2018, júna 2019, mája 2021 a júna 2021), ktoré preukázali prekročenie prípustnej hladiny hluku podľa vyhlášky , pričom podľa žalobcov nie je relevantné, aký je počet kohútov, keďže bolo konštatované, že rovnako silný hluk môže vydávať jeden alebo viacero kohútov a ako relevantný vnímajú len dôsledok chovu v podobe neprimeraného hluku.

3. Žalovaný považoval žalobu za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. Poukázal na to, že od roku 2014, ako aj od podania žaloby sa zmenil skutkový stav, eliminoval zvukové prejavy kohútov ich usmrtením a došlo k premiestneniu kurína. Ďalej uviedol, že merania boli vykonané z balkónu žalobcov 5/ a 6/, ktorý nebol legálne skolaudovaný, navyše z neho žalobcovia žalovaného monitorujú bez jeho súhlasu a zaznamenávajú technickým zariadením žalovaného na jeho pozemku, čím sa zasahuje do jeho súkromia. Ďalej uviedol, že podanie žaloby je účelové, s cieľom zabrániť chovu aj posledného kohúta, o čom svedčí aj skutočnosť, že žalobcovia žiadajú zdržanie sa chovu hydiny na všetkých ôsmych pozemkoch žalovaného (a nie len na tom v bezprostrednej blízkosti). Žalovaný tiež namietal, že certifikované meranie nebolo prevedené v dostatočnom rozsahu na posúdenie trvalého stavu a merania hluku žalobcami nie sú autorizované a nemožno ich označiť za hodnoverné. Podľa názoru žalovaného nemožno hovoriť o narušenej miere spoločenskej únosnosti a tým aj právnej únosnosti, resp. že správanie žalovaného, ktorý je oprávnený svoj pozemok užívať okrem iného aj na chov kŕdľa hydiny, by mohlo spôsobiť ujmu iným osobám, resp. tieto osoby obťažovať nad mieru primeranú pomerom a primeranosť zásahu do vlastníckeho práva sa má hodnotiť so zreteľom na všetky okolnosti prípadu z objektívnych hľadísk. Žalovaný zdôraznil, že daná lokalita (Rača) si historicky zachováva skôr dedinský ráz ako charakter mestský a podľa žalovaného ide o primeranú mieru imisií, pričom ide o chov hydiny len na vlastnú spotrebu (za účelom získania domácich slepačích vajíčok), čo je potrebné vo veci zohľadniť. Takýto primeraný hluk kŕdľa hydiny musí byť ostatnými vlastníkmi tolerovaný a pokiaľ by sa žalovanému uložila povinnosť zdržať sa chovu hydiny, šlo by o neoprávnený a neopodstatnený zásah do práv žalovaného (navyše ak žalobcovia namietajú len hluk kohútov, nie hydiny). Žalovaný namietal aj to, že chov hydiny na pozemku chovateľa nie je zakázaný žiadnym právnym predpisom, rovnako ako chov mačiek a psov. Podľa žalovaného hluk v okolí spôsobujú aj chované psy a mačky, ktoré reagujú na zver a zdôraznil, že vykonal opatrenia k rešpektovaniu práv susedov (zredukovanie množstva hydiny a uzatváranie počas noci do kurína) tak, aby hluk, ktorý spôsobuje hydina, bol čo najnižší a primeraný pomerom v danej oblasti a mal za to, že odpadli predpoklady k vedeniu konania. Ďalej žalovaný spochybnil hodnovernosť meraní, keďže vo všetkých žalobcami predložených meraniach boli zvuky vyselektované, teda vybrané len zvuky kikiríkania kohúta žalovaného a že kohút kikiríka najmä v reakcii na iné veľmi časté zvuky v danej lokalite (zvuky psov, mačiek, poľovnej zveri). Žalovaný namieta, že zo

strany žalobcov 1/ až 4/, ktorí bývajú v značnej vzdialenosti od žalovaného, nebolo ani len preukázané, že kikiríkanie kohúta je počuť, keďže všetky merania boli vykonané z pozemkov žalobcov 5/ a 6/.

4. Z predložených protokolov z merania hluku vo vonkajšom prostredí súd prvej inštancie vyvodil, že posudzované hodnoty zvukových prejavov hydiny v dňoch dosahovali hodnoty 56,9 dB, resp. 45,3 dB, v dňoch boli posudzované hodnoty zvukových prejavov kohútov 50,3 dB, resp. 54,5 dB a O.. H. W. konštatoval, že bola prekročená prípustná hodnota veličiny podľa vyhlášky č. (45 dB). Z merania vykonaného dňa 27.06.2021 (od 1:25 do 06:00) vyvodil, že posudzovaná hodnota je 51,3 dB a hodnotené zvukové prejavy hydiny (kohútov) na pozemku rodinného domu žalovaného spôsobili prekročenie prípustných hodnôt určujúcej veličiny pre referenčný časový úsek noc podľa vyhlášky (45 dB).

5. Z výsluchu O.. H. W. zistil, že na základe objednania služby - meranie hluku vo vonkajšom prostredí vykonal meranie hluku spôsobovaného zvukovými prejavmi kohútov, na pozemku rodinného domu pána Lipku podľa vyhlášky č. Výsledkom merania hluku v roku 2017 a 2019 bolo konštatovanie, že prípustné hodnoty stanovené vyhláškou boli prekročené. Z každého merania bol vyhotovený protokol, ktorý bol odovzdaný objednávateľovi, kde je presne opísaný postup merania, namerané hodnoty, fotodokumentácia a vyhodnotenie v zmysle vyhlášky. Svedok opísal spôsob merania a uviedol, že boli hodnotené len zvukové prejavy hydiny, že sa pri vyhodnotení expozície zvuku eliminuje vplyv pozadia a všetkých ostatných rušivých vplyvov, že merania vykonával aj v roku 2021 a vykonával ich z rovnakého miesta, a to na terase, pred oknom v obytnej miestnosti žalobcu 5/ smerom k fasáde, mikrofón bol umiestnený nad plotom terasy. Svedok uviedol, že vykonal inštaláciu meracej jednotky a potom demontáž meracieho zariadenia, vtedy tam bol prítomný, vizuálne zdroj hluku neoveroval, mal výhľad na obytný dom. Nevyhodnocoval iné zvukové prejavy v prostredí (ich hodnoty neboli braté do úvahy, nebolo s nimi pracované), vyhodnocované boli len zvukové prejavy hydiny. Pri poslednom meraní v roku 2021 cez deň, keď bol na obhliadke hydinu videl, predchádzajúce obdobie ju nevidel resp. nepamätá si, že videl. Pri meraní sa nevyhodnocuje, koľko je tam umiestnenej hydiny, ale aký je výsledok, ak je tam 25 alebo 1 kohút, zaujíma ho len výsledok merania. Dokonca sa môže stať, že jeden hlučnejší kohút spôsobí vyššie namerané hodnoty ako väčší počet tichších kohútov.

6. Z výsluchu žalobcu 5/ súd prvej inštancie zistil, že chová s manželkou 6 kusov tetry neónovej, 2 kusy panciernikov, väčšie množstvo vodných kreviet, korytnačku. Deti chovajú mravce a chová jedného psa. Pes je kólia a noci trávi zatvorená vnútri, viac ako 6 rokov dozadu chovali mačku. Žalobca 5/ uviedol, že p. P. žiadnu mačku nechová, rozprával sa s ním. Nevie uviesť, či p. J. má mačku alebo psa, p. A. tvrdí, že mačku nechová. Čo sa týka ostatných zvierat, určite sú nejaké psy chované, nevie sa vyjadriť detailnejšie. Uviedol, že z terasy nevidí do obytných priestorov žalovaného, nevie, či sú na zvukových nahrávkach zachytené zvuky z garáže žalovaného a že ich nepočul. Pri meraní bol prítomný, p. W. prišiel na meranie, zazvonil na zvonček, pustil ho dnu, urobil všetko čo mal a pustil ho von. Fyzicky tam bol, nebol prítomný po celú dobu merania na terase, bol doma počas meraní, možno niekedy nebol, väčšinu času bol doma, pravdepodobne.

7. Súd prvej inštancie sa bližšie nezaoberal a nevyhodnocoval predložené výsledky merania vykonané stranami sporu pomocou hlukomeru či mobilnej aplikácie, majúc za to, že neboli vyhotovené odborne spôsobilou osobou a ich výsledky tak nemohol považovať za verifikovateľné (ide len o listiny predložené stranami s hodnotami dB určitých zvukových prejavov, ktorými sa má preukázať hodnota hluku vonkajšieho prostredia, avšak bez možnosti overenia, o aké zvukové prejavy išlo).

8. Ustálený skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil podľa v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), , vyhlášky č. , článku 2 ods. 3 , so zreteľom na (ďalej len „“).

9. Zdôraznil, že sporové konanie sa riadi zásadou formálnej pravdy a posúdenie otázky, ktorá strana sporu je povinná tvrdiť a aký je obsah jej povinnosti tvrdiť, teda kto a aké tvrdenia má uviesť, sa odvíja od hmotného práva. Platí, že strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Každý má tvrdiť tie právne skutočnosti, ktoré spôsobujú vznik jeho nároku alebo zánik jeho povinnosti. Povinnosť strany sporu má kľúčový význam a predstavuje jeden zo základných princípov civilného procesu ( Základných princípov ).

Rozsudok v sporovom konaní zodpovedá tomu, čo strany zhodne tvrdili ( ) a (v zásade) nezohľadňuje to, čo žiadna zo strán sporu netvrdila. Stranu sporu teda zaťažuje bremeno tvrdenia (onus dicendi) a dôkazné bremeno (onus probandi). Dôkazné bremeno ako procesný inštitút v civilnom sporovom konaní spočíva v zodpovednosti strany sporu za to, že v konaní budú preukázané rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Schopnosť strany sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom je predpokladom pre úspech v spore. Nesplnenie povinnosti tvrdiť, resp. nesplnenie povinnosti „relevantne“ tvrdiť (uviesť tvrdenia z hľadiska ich kvality pravdivé, úplné, podstatné a rozhodujúce) a svoje tvrdenia aj preukázať má pre stranu sporu procesnoprávnu sankciu, ktorá sa prejaví v meritórnom rozhodnutí veci. Samotné tvrdenie určitých skutočností na preukázanie uplatneného nároku či popretie uplatneného nároku nepostačuje. Inými slovami rozhodujúce tvrdenia musia byť preukázané bez pochybností tak, aby na základe nich vedel súd zistiť skutkový stav ( ) subsumovateľný pod konkrétnu právnu normu.

10. V konaní vyhodnotil medzi procesnými stranami za nesporné a súd prvej inštancie to považoval aj za preukázané, že žalovaný je vlastníkom pozemkov, na ktorých sa má zdržať obťažovania žalobcov v zmysle petitu žaloby a že žalobcovia 5/ a 6/ vlastnia bezprostredne susediace nehnuteľnosti. Rovnako mal v konaní za nesporné, že v okolí pozemkov žalovaného bývajú aj žalobcovia 1/, 2/, 3/ a 4/, pričom nejde o bezprostredne vedľa susediace pozemky. Rovnako mal v konaní za nesporné, že žalovaný na svojom pozemku hydinu choval a chová a že merania, ktoré boli vykonané za účelom zistenia hlučnosti hydiny boli vykonané z nehnuteľnosti žalobcov 5/ a 6/ a že v protokoloch boli vyhodnocované len hluky hydiny (nie zvuky okolia). Mal za nesporné, že strany riešili chov hydiny žalovaným aj prostredníctvom Mestskej časti T. - S. a že od roku 2017, ako aj že počas konania sa menil žalovaným chovaný počet hydiny a počet kohútov a že došlo k posunutiu kurína. Za nespornú mal aj skutočnosť, že kikiríkanie kohútov je ich prirodzeným zvukovým prejavom a riadi sa najmä ich biologickým rytmom.

11. Sporným v konaní je podľa súdu prvej inštancie to, či hlukom vyplývajúcim z chovu hydiny žalovaným dochádza k obťažovaniu žalobcov nad mieru primeranú pomerom. Za sporný označil aj aktuálny počet chovanej hydiny vrátane kohútov, keď žalovaný v decembri 2019 uviedol, že má len jedného kohúta, následne v septembri 2020 uviedol, že nemá kohúta len jednu sliepku, v marci 2021 nepoprel, že má kŕdeľ hydiny, v máji 2021 uviedol, že už chová len jedného kohúta, rovnako aj v októbri 2021, keď uviedol, že chová len jedného kohúta na zabezpečenie chovu. Následne v januári 2022 uviedol, že má 1 ks kohúta plemeno Oravka Zlatá, 5 ks sliepok plemeno ISA Brown a Moravia a opätovne v záverečnom vyjadrení potvrdil, že chová jedného kohúta. Žalobcovia k počtu kohútov uviedli, že im nie je známy presný počet žalovaným chovaných kohútov, avšak ich počet nepovažovali za relevantný vo veci, a to vzhľadom na namerané prekročenie hodnoty hluku (spôsobené hoc jedným kohútom).

12. Súd prvej inštancie uviedol, že ustanovenie predstavuje zákonné obmedzenie vlastníckeho práva alebo práv, ktoré sa priamo odvíjajú od vlastníctva a súbor týchto pravidiel správania sa v teórii i praxi označuje ako tzv. susedské práva. Ide o konkretizáciu všeobecnej zásady občianskeho práva zakotvenej v . Obmedzenie práv vlastníkov je vzájomné a zároveň prospešné viacerým vlastníkom. Aj ostatní vlastníci sa musia podriadiť tomuto ustanoveniu tak, aby pri výkone práv vlastníkov nebol ktorýkoľvek z vlastníkov ohrozený konaním, ktoré je v tomto predpise zakázané. Vlastník veci sa musí zdržať len takého konania alebo nekonania, ktorým by nad mieru primeranú pomerom obťažoval iného alebo ktorým by vážne ohrozoval výkon jeho práv. Konštatoval, že predpoklady uvedené v hypotéze tejto normy treba vykladať v každom jednotlivom prípade objektívne. Subjektívne hľadisko nie je rozhodujúce (keďže vnímanie konkrétnych osôb sa môže zjavne líšiť). Vlastník môže ohrozovať a obťažovať nielen iného vlastníka, ale aj každú inú osobu, ktorá ako jeho sused by mohla byť dotknutá konkrétnym konaním vlastníka veci. Ohrozeným susedom môže byť fyzická osoba i právnická osoba, môže to byť nájomca, vypožičiavateľ alebo osoba oprávnená z vecného bremena, pričom nemusí ísť o bezprostredného suseda (porov. Vojčík, P. Súvisiace predpisy. Komentár k : . Systém ASPI). Z ustanovenia vyvodil, že právo neposkytuje ochranu proti akémukoľvek obťažovaniu. Ochrany sa možno úspešne dovolať iba vtedy, ak ide o obťažovanie nad mieru primeranú pomerom. Každý je totiž povinný znášať imisie z obyčajného, normálneho užívania pozemku. Dovolené je teda užívanie veci, ktoré je bežné a normálne podľa platných názorov spoločnosti v tej ktorej dobe, aj keď prípadne obťažuje suseda. Pri skutkovej podstate rušenia imisiami je poskytnutie ochrany viazané na určitú intenzitu rušenia (R 3/1988). Ak ide o zásah, ktorý neprekračuje mieru primeranú pomerom a spoločensky únosné hranice, dané pravidlami občianskeho spolužitia, nejde o neoprávnený zásah v zmysle citovaného ustanovenia. V takýchto prípadoch sa nemožno úspešne dovolať súdnej ochrany (R

37/1985). Pojmy „miera primeraná pomerom“ alebo „vážne ohrozovanie výkonu práv“ vyjadrujú hornú hranicu negatívnych dôsledkov správania sa vlastníka. Ak negatívne dôsledky tohto správania prekročia určitú hranicu, dotknutý sa môže úspešne domáhať ochrany svojich práv podľa . Pri súdnej ochrane týchto práv považoval za nutné vždy zistiť konkrétnu situáciu a objektívne posúdiť, či uvedená hranica bola prekročená, lebo ochranu nemožno priznať pred zásahmi, ktoré neprekračujú dovolenú mieru a sú dôsledkom bežného správania sa, ktoré sú susedia povinní navzájom trpieť, lebo je spojené s obvyklým užívaním nehnuteľnosti. Zdôraznil, že pri posudzovaní, či sú dané podmienky pre poskytnutie ochrany podľa , treba pojem „nad mieru primeranú pomerom“ vykladať tak, že určuje hranicu medzi dovoleným správaním (od optimálneho stavu po stav ešte prípustný) a nedovoleným správaním (nad prípustnú mieru) a to nielen vo vzťahu ku konkrétnym pomerom v danom mieste a čase, ale aj vo vzťahu k objektívne žiaducim pomerom (R 72/1994).

13. Súd prvej inštancie v predmetnom konaní preto skúmal, či v susedských vzťahoch je premietnutá zásada vzájomnosti spočívajúca v tom, že ochrana, ktorá sa poskytuje právu žalovanému je alebo nie je v nepomere k spravodlivej ochrane práv žalobcov (a naopak) a prihliadať aj na proporcionalitu navrhovaného obmedzenia žalovaného. Mal za potrebné tiež rozlišovať intenzitu zásahu, nakoľko rôzny stupeň intenzity bude mať štekot psov, prenikanie hydiny, hluk a zápach vyskytujúci sa z chovu zvieraťa v byte, v rodinnom dome či na samote. Vždy by malo ísť o určitú vzájomnú rovnováhu medzi výkonom vlastníckych práv a to tým spôsobom, že vlastníci susediacich nehnuteľností navzájom voči sebe niečo strpia, zdržia sa nejakého konania alebo niečo vykonajú a to tak, aby predišli vzniku rozporov. Tzv. reciprocita medzi vlastníkmi nesmie presiahnuť určitú hranicu, kedy jeden z vlastníkov by bol v zjavnej nevýhode oproti druhému. Ochrana, ktorá sa poskytuje právam vlastníka jednej veci, nesmie byť v nepomere k spravodlivej ochrane práv vlastníka druhej veci. Vlastníci susediacich nehnuteľností majú vzájomne rovnaké postavenie, ide o vzťahy súkromnoprávneho charakteru. Tzv. negatórnou žalobou sa potom možno domáhať voči vlastníkovi len toho, aby sa určitého rušivého konania zdržal.

14. Z uvedeného výkladu zhrnul, že pre úspech žalobcov v konaní bolo nevyhnutné preukázať, že zo strany žalovaného v podobe hluku z chovu hydiny sú obťažovaní nad mieru primeranú pomerom. Vyhodnotil, že to sa však vykonaným dokazovaním preukázať nepodarilo, keď žalobcovia nepreukázali, že hranica prípustných zásahov (ktoré sú dôsledkom bežného správania sa a ktoré sú susedia povinní navzájom trpieť, lebo sú spojené s obvyklým užívaním nehnuteľnosti) bola v tomto konkrétnom prípade prekročená ani to, že hluk je spôsobený len hydinou žalovaného. Uzavrel, že žalobcovia v tomto smere neuniesli dôkazné bremeno.

15. Zopakoval, že žalobcovia žiadali, aby súd prvej inštancie určil žalovanému povinnosť zdržať sa obťažovania žalobcov hlukom, nad mieru primeranú pomerom vyplývajúcim z chovu hydiny, a to celkovo na ôsmych pozemkoch žalovaného o rozlohe cca 1.400 m2 a takéto obmedzenie vlastníckeho práva žalovaného odvodzovali od prekročenia prípustnej hodnoty hluku spôsobenej kikiríkaním kohútov, čo výraznou mierou vplýva na kvalitu života žalobcov. Žalobcovia celú svoju argumentáciu v spore založili na tvrdení, že hluk kohúta prekračuje prípustnú mieru hluku stanovenú vyhláškou č. , čo preukazovali predloženými protokolmi z merania hluku, čím je zároveň dané aj obťažovanie žalobcov nad mieru primeranú pomerom. Súd prvej inštancie však uviedol, že vyhláška, na ktorú sa žalobcovia v celom konaní odvolávajú a ktorej hodnoty majú byť kikiríkaním kohúta (kohútov) prekročené, sa vzťahuje len na hluk vyskytujúci sa vo vonkajšom alebo vnútornom prostredí budov v súvislosti s aktivitami ľudí alebo činnosťou zariadení, a preto ňou stanovené prípustné hodnoty nemožno aplikovať na kikiríkanie kohúta (ako prirodzeného zvukového prejavu zvieraťa). K uvedenému dodal, že je potrebné vnímať rozdiel medzi hlukom spôsobeným ľudskou činnosťou, ktorý je kontrolovateľný a regulovateľný (ľudské správanie je možné kontrolovať vôľou), činnosťou zariadení (ktoré je možné vypnúť) a hlukom zvieraťa. Preto podľa súdu prvej inštancie nemožno zvuk zvieraťa regulovať rovnako ako napr. hluk zo stavebnej činnosti, z telocvične, kultúrneho domu, pohostinstva, nákladnej stanice, čističky odpadových vôd, hluk z dopravného prostriedku či hluk hudby z vedľajšieho domu.

16. Neprisvedčil argumentácii žalobcov, že z tvrdeného prekročenia prípustnej miery hluku stanovenej vyhláškou (ktorá sa navyše na hluk hydiny nevzťahuje), je automaticky odvodené aj obťažovanie nad mieru primeranú pomerom a žalobcovia mali tvrdiť a preukázať, že hluk hydiny chovanej žalovaným je nedovolený a neprípustný, a to nielen vo vzťahu ku konkrétnym pomerom v danom mieste a čase, ale aj vo vzťahu k objektívne žiaducim pomerom, čo sa však podľa súdu prvej inštancie nestalo. Kikiríkanie kohúta označil za prirodzený prejav kohúta, ktoré je viazané najmä na jeho biologický rytmus, a preto

podľa názoru súdu prvej inštancie nie je objektívne možné korigovať priamo hlučnosť tohto prejavu. Nepripustil preto výklad, že každé jedno hlasné kikiríkanie kohúta je obťažovaním susedov nad mieru primeranú pomerom a je tak potrebné ho obmedziť alebo zakázať, ale mal vždy za potrebné zohľadňovať prostredie (okolie) a aj proporcionalitu medzi právami susedov.

17. Pokiaľ sa žalobcovia domáhajú poskytnutia ochrany pred chovom hydiny spôsobom vymedzeným v petite (zdržať sa obťažovania žalobcov hlukom, nad mieru primeranú pomerom vyplývajúcim z chovu hydiny na pozemkoch žalovaného) za súčasného tvrdenia, že obťažujúce nad mieru primeranú pomerom je vzhľadom na jeho hlasitosť každé kikiríkanie hoc aj jedného kohúta (a počet kohútov nie je podstatný), dospel k záveru, že vydaním a vykonaním takéhoto rozhodnutia by došlo k faktickému obmedzeniu žalovaného tým spôsobom, že by nemohol chovať žiadneho kohúta, čo sa nejaví súdu prvej inštancie ako odôvodnené a primerané. Uvedené sa podľa neho priamo prieči aj ústavnej zásade, že čo nie je zakázané je dovolené a viedlo by to k neprimeranému zásahu do vlastníckeho práva žalovaného k pozemkom (podľa petitu všetkým jeho pozemkom).

18. Navyše zohľadnil, že v súčasnosti nie je chov hydiny obyvateľmi len pre vlastnú potrebu na území S. právnym predpisom regulovaný (nie je platné žiadne všeobecne záväzné nariadenie, ktoré by chov hospodárskych či domácich zvierat obmedzovalo resp. zakazovalo). Uviedol, že má síce vedomosť o tom, že na území mesta Bratislava aj na území Mestskej časte T. - S. bolo v minulosti vydané VZN č. 5/1992 o chove zvierat, to bolo však zrušené a tiež VZN č. 2/1996 o chove zvierat na území hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy, ktoré bolo dňa 27.11.1997 zrušené nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky. Vo svetle uvedeného nepovažoval za dôvodnú ani argumentáciu žalobcov o tom, že vo veci nie je relevantný počet chovaných kohútov, keďže aj jeden kohút môže spôsobiť hluk prekračujúci určitú prípustnú hodnotu a má za to, že práve počet chovaných kohútov má vo vzťahu k skúmaniu kategórie „nad mieru primeranú pomerom“ relevanciu. Podľa súdu prvej inštancie nemožno vyhodnotiť ako nad mieru primeranú pomerom obťažujúce kikiríkanie jedného kohúta, hoc aj prekračuje určité presné hodnoty dB, keďže by sa tým de facto celkovo zakázal chov kohúta, čo neposúdil ako ústavne konformné, a tak mal za to, že by práve počet kohútov mohol byť objektívnym kritériom, ktoré je potrebné zohľadniť.

19. Konštatoval, že v spore sú to práve žalobcovia, ktorí sú povinní uniesť dôkazné bremeno vo vzťahu k splneniu podmienky v zmysle , teda obťažovanie nad mieru primeranú pomerom. Žalobcovia vo vzťahu k počtu žalovaným chovanej hydiny tvrdili, že tento nie je vo veci relevantný, keďže jeden hlučnejší kohút môže vydať hlasnejší zvuk ako viacero tichších, pričom bolo meraniami preukázané, že bola prekročená prípustná miera hluku vo vonkajšom prostredí stanovená vyhláškou, a preto túto skutočnosť v konaní ani nepreukazovali. S tým však súd prvej inštancie nesúhlasil, naviac zdôraznil, že počet žalovaným chovanej hydiny v čase vydania rozhodnutia preukázaný nebol. Vyhodnotil, že žalobcovia tak nepreukázali, že stav tvrdený v žalobe trvá aj naďalej (v čase vydania rozhodnutia) a nemal predovšetkým za preukázanú nadrozmernosť chovu hydiny žalovaným (chov kohúta nad rámec bežného chovu a vlastnej potreby, napr. vo väčšom množstve, na podnikateľské účely a iné). Súd prvej inštancie uviedol, že pri tzv. negatórnej žalobe nemožno odstraňovať niečo, čo neexistuje a práve v takýchto typoch konaní je nevyhnutné dostatočne preukázať, že tvrdené porušovanie trvá aj v čase rozhodovania súdu.

20. Opätovne zdôraznil, že tradičný chov hydiny na vlastnom pozemku na území Mestskej časti Bratislava - Rača nie je zakázaný a skutočnosť, že na pozemku žalovaného je chovaná hydina, nestotožnil s preukázaním, že týmto chovom hydiny (a kikiríkaním kohúta) sú žalobcovia aj obťažovaní nad mieru primeranú pomerom a že zo strany žalovaného dochádza k porušovaniu susedských vzťahov v zmysle citovaných zákonných ustanovení. Preto tvrdenia žalobcov spolu s vykonaným dokazovaním nepovažoval za dostatočné na vyslovenie záveru o dôvodnosti žaloby.

21. Zo strany žalobcov síce boli navrhnuté a aj súdom prvej inštancie vykonané dôkazy aj iné ako listinné dôkazy (výsluch strany sporu a výsluch svedka) na podporu ich tvrdení, že žalovaný hlukom z chovu hydiny obťažuje žalovaných nad mieru primeranú pomerom, avšak vyhodnotil, že vykonaným dokazovaním sa žalobcami tvrdené skutočnosti nepreukázali. Nehodnotil, či tvrdenia žalobcov sú pravdivé alebo nepravdivé, iba konštatoval, že vzhľadom na vykonané dokazovanie nie sú preukázané. V tomto smere žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno a súd prvej inštancie tak ich žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

22. Podľa názoru súdu prvej inštancie ani skutočnosť, že ide o oblasť rodinných domov v meste T., mestskej časť S. sama o sebe neznamená, že okolie rodinných domov strán sporu je historicky a svojim charakterom mestské bývanie, kde sa žiadny chov hydiny nevyskytoval, a preto je takýto chov hydiny v tomto mieste neobvyklý. Z predložených snímok zachytávajúcich rodinné domy a pozemky strán sporu a ani z charakteru pozemkov vo vlastníctve žalovaného (vinica, záhrada) túto skutočnosť nevyvodil, práve naopak. Zistil, že na žalobcami predloženej snímke je viditeľná aj vinica, nehnuteľnosti sa nachádzajú pri okraji lesa (čo ani žalobcovia v konaní nerozporovali) a mal tiež za všeobecne známu skutočnosť, že Rača je historicky oblasťou vinohradníckou (poľnohospodárskou). Na uvedenom závere podľa súdu prvej inštancie nemení nič ani skutočnosť, že okrem žalovaného hydinu v súčasnosti nechová žiadny iný sused. Konštatoval, že pomery strán sporu, ktorí bývajú v rodinnom dome (s relatívne rozsiahlymi pozemkami) v blízkosti lesa umožňujú, aby boli v primeranom rozsahu hospodárske zvieratá chované.

23. Súd prvej inštancie posúdil a vyhodnotil ako opodstatnenú aj obranu žalovaného, že pokiaľ boli merania vykonávané výhradne z pozemku žalobcov 5/ a 6/, ktorý je bezprostredne susediaci pozemok k pozemku žalovaného a podľa predloženej snímky je aj najbližšie kurínu, nemožno hluk v rovnakej intenzite počuť aj na pozemkoch či pri rodinných domoch žalobcov 1/, 2/, 3/ a 4/, ktoré sú od kurínov vzdialené niekoľko desiatok metrov (a viac). Nevyhodnotil za preukázané tvrdenia žalobcov o tom, že rovnako intenzívny zásah vnímajú aj žalobcovia 1/, 2/, 3/ a 4/, keď na ich pozemkoch nebola v konaní preukázaná ani počuteľnosť hluku vyplývajúca z chovu hydiny a už vôbec nie obťažovanie hlukom.

24. Nad rámec uvedeného uviedol, že vzhľadom na obsah žalobného návrhu (petitu) týkajúci sa hluku hydiny, nie je možné v konaní vyhodnocovať tvrdenia žalobcov o voľnom pohybe hydiny (t.j. mimo pozemkov žalovaného), neoplotení pozemku žalovaného či zápachu z chovu, keďže súd je v zmysle viazaný žalobným návrhom a nemôže priznať viac alebo niečo iné, ako to, čoho sa žalobcovia domáhali.

25. Záverom súd prvej inštancie dodal, že súdne rozhodnutie nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila (k tomu viď rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. , , ). Vo svetle uvedeného sa bližšie nezaoberal ďalšou argumentáciou strán sporu týkajúcou sa skutkového stavu pred podaním žaloby, podaním trestného oznámenia, tým, kto bol povinný predkladať riešenia vzniknutého susedského sporu, tvrdenou nelegálnosťou balkóna žalobcov 5/ a 6/ a s tým súvisiacim stavebným konaním, zásahom do práva žalovaného na ochranu súkromia, hodnovernosťou merania hluku hlukomerom a mobilnou aplikáciou, prenikaním mačiek na pozemok žalovaného, hlukom z kováčskej dielne žalovaného a jeho verbálnymi prejavmi, priestupkami proti občianskemu spolunažívaniu, alebo tým, či je oravka pokojným plemenom hydiny, nakoľko tieto súd vzhľadom na predmet sporu, žalobný návrh a zmenu skutkového stavu nepovažoval za relevantné pre právne posúdenie veci a vyvodenie záveru o nedôvodnosti žaloby. Opätovne zdôraznil, že je povinný vychádzať zo skutkového stavu v čase vydania rozhodnutia.

26. Súd prvej inštancie vo veci nevykonal žalovaným navrhnutý dôkaz, a to zabezpečenie zvukovej nahrávky (záznamov) zo všetkých troch protokolov a vypočutie sekvencií pred a po kikiríkaní kohútov, keďže tento dôkaz bol navrhnutý predovšetkým za účelom zistenia, prečo je hydina v určitých časoch nepokojná a čo bolo toho príčinou (či bolo príčinou kikiríkania tvrdený brechot psov, líška, či iná zver z blízkeho lesa). Pre posúdenie veci súdom však nemal za právne významné, z akého dôvodu kohút kikiríka, a preto vykonanie takéhoto dôkazu považoval za nadbytočné a nehospodárne.

27. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa v spojení v zmysle zásady úspešnosti v konaní. Vyhodnotil, že žalovaný mal v konaní plný úspech, preto mu proti všetkým neúspešným žalobcom priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

28. Proti obom výrokom tohto rozsudku podali prostredníctvom svojho právneho zástupcu všetci žalobcovia odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie podľa nich dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Pripomenuli, že súd prvej inštancie napriek vykonanému dokazovaniu, v rámci

ktorého mu boli predložené tri odborné merania, ktoré preukázali hluk v prostredí žalobcov pochádzajúci z chovu hydiny realizovaného žalovaným, pričom išlo o hluk, ktorý bol v intenzite spôsobilej poškodiť ľudské zdravie, vyhodnotil žalobu ako neopodstatnenú. Mali za to, že dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď skutkový stav vyhodnotil ako nerozporný s ust. , keď konštatoval, že žalobcovia nepreukázali, že hluk z chovu hydiny obťažuje žalobcov nad mieru primeranú pomerom. Namietali tiež, že súd prvej inštancie tiež nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, a to tým, že sa vydaním rozsudku bezdôvodne odklonil od právneho názoru prezentovaného na prvom pojednávaní vo veci. Konanie tak má aj inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalobcovia preto v odvolaní argumentovali aj týmto odvolacím dôvodom. Vyjadrili názor, že v konaní bolo preukázané konanie žalovaného spočívajúce v tom, že nad mieru primeranú pomerom obťažuje žalobcov hlukom z ním chovanej hydiny. Žalobcovia žiadali, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie v plnom rozsahu a žalovaného zaviaže k náhrade trov konania v plnom rozsahu.

29. K argumentácii súdu prvej inštancie, že žalobcovia nepreukázali, že zo strany žalovaného dochádzalo k obťažovaniu žalobcov hlukom z chovu hydiny nad mieru primeranú pomerom, uviedli, že či ide o obťažovanie nad mieru primeranú pomerom treba vykladať vo vzájomných súvislostiach, najmä vzhľadom na: a) miesto b) čas c) opodstatnené očakávania. Podľa ich názoru v konaní preukázali, že miesto, v ktorom dochádza k obťažovaniu hlukom, sa nachádza uprostred obytnej zóny v Bratislave, mestskej časti Rača. Namietali, že argument súdu prvej inštancie, že Rača bola historicky vinohradníckou (súd prvej inštancie tvrdí, že aj poľnohospodárskou - s čím sa však žalobcovia v princípe nestotožňujú a toto nebolo v konaní preukázané) oblasťou, nemá s chovom hydiny žiaden súvis. Vinohradníctvo nie je, ani historicky nikdy nebolo, spojené s chovom hydiny. Rovnako ani argument o blízkosti bratislavského lesoparku neevokuje chov hydiny alebo kikiríkanie kohútov. Chov hydiny by mohol byť spojený s dedinským (vidieckym) prostredím. Účastníci konania nežijú v dedinskom prostredí, ani v prostredí majúcom dedinský ráz, nič podobné ani nevyplýva z vykonaného dokazovania. Žalobcovia meraním preukázali, že najintenzívnejšie zvukové prejavy predmetnej hydiny sú prítomné najmä v noci a v skorých ranných hodinách. V tomto čase mali za dôvodné očakávať kľud umožňujúci nerušený spánok. Nadmerný hluk spočívajúci v zvukových prejavoch hydiny a kikiríkania kohútov kľudný spánok neumožňuje a negatívne vplýva na zdravie. Ide pritom o objektívny faktor, ktorý bol v konaní navyše aj preukázaný odborným vyjadrením Regionálneho úradu verejného zdravotníctva Bratislava (RÚVZ) zo dňa 27.09.2017 a súd prvej inštancie sa s týmto vyjadrením oboznámil. RÚVZ konštatoval, že miera hluku, ktorej sú podľa odborných meraní žalobcovia v nočných hodinách objektívne vystavení, predstavuje neprípustnú hlukovú záťaž bývania exponovaných obyvateľov a významný stresový faktor, ktorý môže vyvolať vážne narušenie psychickej a duševnej pohody človeka, poškodenia zdravia ako aj znemožnenie riadnej regenerácie ľudského organizmu počas spánku. Zopakovali, že kikiríkanie je z hľadiska hlasitosti a tónových frekvencií veľmi výrazné a špecifické, ýva sa v rôznych počtoch a nepravidelne. Opodstatnené očakávania v sebe zahŕňajú také okolnosti, ktoré možno rozumným uvažovaním predvídať vzhľadom na dané súvislosti. Iné očakávania ohľadne hluku majú byť napríklad v blízkosti rušnej križovatky, diaľnice, letiska, nadrozmerného chovu zvierat, poľnohospodárskeho statku a iné sú očakávania v predmetnej štvrti uprostred obytnej zóny na okraji mesta majúcej charakter vilovej štvrte, pri lesoparku, mimo rušnej cesty a podobne. Dali do pozornosti, že v súdnom konaní nebolo spochybnené tvrdenie žalobcov, že v danom prostredí sa hydina nechová ani že sa nechovala v minulosti. Žalovaný začal s chovom hydiny (ako jediný v okolí) približne v roku 2014 (bod I žaloby) v čase, keď už všetci žalobcovia v danom prostredí bývali. Prvé formálne a preukázateľné protesty proti správaniu žalovaného žalobcovia iniciovali v roku 2017, pričom v danom čase sa proti správaniu žalovaného ohradilo (prostredníctvom petície a právneho zástupcu) celkovo 18 obyvateľov (susedov) Podkarpatskej ulice (bod I podania žalobcov zo dňa 06.03.2020). Aj vzhľadom na tieto okolnosti by mal podľa nich súd prvej inštancie posúdiť, či majú byť prejavy hydiny, žalobcami označené ako rušivé, vyhodnotené ako nad mieru primeranú pomerom. Žalobcovia súhlasili s tým, že má ísť o objektívny výklad toho, či ide o rušenie nad mieru primeranú pomerom. Za týmto účelom boli vykonané odborné merania hluku, ktoré tvrdenie žalobcov objektivizovali. Vytkli súdu prvej inštancie, že tieto merania na jednej strane uznal ako merania vykonané spôsobilou (odbornou) autoritou, nepriznal im však takú váhu, aby od nich odvodil zásah do práv žalobcov. Za nie bez významnú mali aj tú skutočnosť, že

proti konaniu žalovaného sa ohradil väčší počet jeho susedov (18) a samotnú žalobu podalo šesť z nich. Už len tento fakt je podľa nich potrebné vyhodnocovať v kontexte, že konanie jednej osoby (žalovaného) je v rozpore s názorom iných osôb žijúcich v tom istom prostredí. Samotné pomery ako také sú tvorené osobami, ktoré obývajú a užívajú spoločný priestor. Tento aspekt by mal súd osobitne vyhodnocovať a prihliadať naň pri posudzovaní miery primeranej pomerom, a toho, čo je už konaním nad túto mieru. Súd nemôže správanie žalovaného posudzovať izolovane od toho, ako jeho správanie vníma jeho bezprostredné okolie. Tvrdenie súdu prvej inštancie, že nepreukázali, že hluk je spôsobený len hydinou žalovaného, podľa nich nezodpovedá vykonanému dokazovaniu, keďže samotná osoba vykonávajúca akreditované meranie ako svedok na pojednávaní dňa 07.10.2021 uviedla: „Vyhlasujem, že hodnotenie je urobené detailne a hodnotené boli len zvukové prejavy kohútov alebo hydiny.“ Mali tak za jednoznačné, že akreditované merania zaznamenali prejavy hydiny hodnoverne. Toto tvrdenie súdu prvej inštancie považujú žalobcovia za zmätočné, nakoľko dokazovanie iných hlukov nebolo predmetom konania. Žalobcovia netvrdili, že ako rušivý vnímajú iný hluk, než je hluk pochádzajúci z chovu hydiny žalovaného. Ani samotný žalovaný nepreukázal existenciu iných zdrojov hluku podobnej intenzity, aby dokázal, že hluk pochádzajúci z jeho chovu hydiny je v daných pomeroch prirodzeným. Žalovaný počas konania neposkytol žiaden dôkaz ani relevantné tvrdenie, ktorými by spochybnil či vyvrátil tvrdenie žalobcov o charaktere prostredia, v ktorom žijú účastníci konania, alebo že by sa niektorí zo susedov vyjadrili k zvukovým prejavom hydiny ako k primeraným, alebo že by niektorým zo susedov boli vnímané neutrálne. Zdôraznili, ako negatívne a nad mieru primeranú pomerom vnímali zvukové prejavy hydiny žalobcovia a ostatní susedia. Zvukové prejavy hydiny boli navyše objektivizované autorizovaným meraním, ktoré potvrdilo mieru hluku v takej výške, ktorá je škodlivá ľudskému zdraviu. Žalobcovia odmietli, že by kategoricky formulovali svoju argumentáciu len z titulu prekročenia hodnôt stanovených vyhláškou o prípustnej miere hluku a považujú žalobu za oprávnenú. Konanie v žiadnom prípade nebolo konaním, ktorým malo byť preukázané, či sú porušené ustanovenia vyhlášky alebo nie. Zmyslom podanej žaloby bolo preukázanie skutočnosti, že obťažovanie hlukom je nad mieru primeranú pomerom. Zároveň považovali za prirodzené, že porušenie hodnôt stanovených vyhláškou indikuje kvalifikovanú mieru hlučnosti, s ktorou sú objektívne spájané následky na zdravie človeka. Odborne spôsobilá osoba, ktorá objektivizovala hlukové prejavy hydiny, použila pri meraní ako referenčnú hodnotu citovanú vyhlášku Ministerstva zdravotníctva SR. Ide podľa nich o štandardný postup a porovnanie nameraných hodnôt s hodnotami podľa vyhlášky neuberá na intenzite hluku, ktorý sa z predmetného chovu hydiny šíri na pozemky a hlavne do rodinných domov žalobcov. Samotný súd prvej inštancie na prvom pojednávaní v rámci predbežného právneho posúdenia veci uviedol, že v konaní posúdi právny spor práve podľa Vyhlášky Ministerstva zdravotníctva SR č. , ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prípustných hodnotách hluku, infrazvuku a vibrácií a o požiadavkách na objektivizáciu hluku, infrazvuku a vibrácií v životnom prostredí. Rovnako Regionálny úrad verejného zdravotníctva Bratislava konštatuje, že ustanovenia citovanej vyhlášky je z hodnotiaceho hľadiska možné uplatniť aj na hluk pôvodom z chovu zvierat a takéto hodnotenie aj použil vo svojej rozhodovacej praxi pri posudzovaní hluku z plánovaného psieho salóna/cvičiska psov v obci Malinovo. Toto stanovisko si žalobcovia vyžiadali po vynesení prekvapivého rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý sa odchýlil od svojho pôvodne oznámeného právneho posúdenia veci. V samotnej vyhláške je v ust. ako príklad premenného hluku uvádzaný štekot psov, čiže je explicitne uvedený príklad hluku, ktorý vyhláška hodnotí. Tiež ide o prirodzený prejav chovaného zvieraťa, preto nie je zrejmé, prečo by vyhláška podľa názoru súdu nemohla byť aplikovaná na zvukové prejavy vyplývajúce z chovu hydiny. Ust. a cit. vyhlášky definuje, že vyhláška ustanovuje podrobnosti o prípustných hodnotách určujúcich veličín hluku, infrazvuku a vibrácií a požiadavky na objektivizáciu hluku, infrazvuku a vibrácií v životnom prostredí a že vyhláška sa vzťahuje na hluk, infrazvuk a vibrácie, ktoré sa vyskytujú trvale alebo prerušovane vo vonkajšom prostredí alebo vo vnútornom prostredí budov v súvislosti s aktivitami ľudí alebo činnosťou zariadení. Hluk, ktorého posudzovanie bolo predmetom konania, je hlukom pochádzajúcim z chovu hydiny, ktorý realizuje žalovaný. Hydina sa na pozemkoch žalovaného nenachádzala prirodzene, ale bola tam daná aktívnym konaním žalovaného, jeho priamou a vedomou aktivitou, chovateľskou činnosťou. Hluk pochádzajúci z chovu hydiny nemožno vnímať bez priamej súčinnosti žalovaného, ktorý hydinu umiestnil na svojich pozemkoch, stará sa o ňu, reguluje ju a má možnosť aj ovplyvniť vplyv jej chovu na okolie. Zjavne teda existuje priamy súvis medzi predmetným hlukom a ľudskou aktivitou. Žalobcovia preto nevidia dôvod na to, aby citovaná vyhláška nemohla slúžiť ako referencia na posudzovanie vplyvu prejavov hydiny, ktorú chová žalovaný, na okolie. Tiež treba uviesť, že hodnoty namerané odborne spôsobilou osobou majú svoj význam bez ohľadu na skutočnosť, či možno tieto hodnoty subsumovať pod tie-ktoré ustanovenia právneho predpisu a namerané hodnoty (hluk ako taký) majú vplyv na zdravie človeka opäť bez ohľadu na skutočnosť, či

by sa na ich vyhodnocovanie použila vyhláška alebo nie. Hluk spôsobovaný chovom zvierat, ktorého intenzita objektívne prekračuje prípustnú mieru hlučnosti (v tomto kontexte prípustnú predovšetkým z hľadiska dopadu na ľudské zdravie, nie z hľadiska subsumovania konkrétnej hodnoty pod právny predpis) je rovnako škodlivý ako hluk z iného zdroja. Je zrejmé, že pri spánku (nakoľko rušenie hlukom je najintenzívnejšie v nočných a skorých ranných hodinách) reaguje ľudský organizmus na rušenie hlukom rovnako a aj zdravotné následky takéhoto rušenia sú rovnaké bez ohľadu na to, akým zdrojom je hluk produkovaný, rozhodujúca je jeho objektívna miera (v zmysle intenzity, početnosti, typu rušivého hluku a podobne). V kontexte významu aplikácie predmetnej vyhlášky uviedli, že súd prvej inštancie počas konania neoznámil zmenu v právnom posúdení veci a v priebehu konania nevyšli najavo žiadne nové skutočnosti, ktoré by takúto zmenu odôvodňovali. Až v samotnom rozsudku súd prvej inštancie uviedol názor, že citovaná vyhláška nemôže byť na prejavy hydiny aplikovaná. Takýto postup vyhodnotili ako prekvapivý, v rozpore so želaným priebehom spravodlivého súdneho procesu založeného na predvídateľnosti postupu súdu pri jeho rozhodovaní a vedení sporu. Žalobcovia totiž aj v ďalšom dokazovaní vykonali meranie odborne spôsobilou osobou, ktoré sa opäť odvolávalo ako na referenčné hodnoty údaje stanovené citovanou vyhláškou Ministerstva zdravotníctva SR. Argument súdu prvej inštancie o nemožnosti aplikovať citovanú vyhlášku preto žalobcovia odmietli ako neopodstatnený a zo strany súdu prvej inštancie svojvoľný a ako nesprávne právne posúdenie veci. Samotný žalovaný počas konania sám nenamietal, že by citovaná vyhláška mala byť pre posudzovanie prípadu irelevantná. Uviedli, že bezdôvodné odklonenie sa od právneho názoru súdu je nielen prekvapivé, ale podľa názoru žalobcov zakladá aj odvolací dôvod spočívajúci v tom, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, resp. konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Ak by súd prvej inštancie od začiatku posúdil, že citovaná vyhláška je z pohľadu súdu irelevantná, žalobcovia by mali možnosť zvážiť ďalšie procesné možnosti pri predkladaní dôkazov. Takto vychádzali v dobrej viere z toho, že posúdenie toho, či hluk presahuje hodnoty stanovené vyhláškou, je relevantné. Zdôraznili, že vo veci bolo preukázané prekročenie prípustných hodnôt veličín podľa citovanej vyhlášky, a to aj pre referenčný časový úsek noc, avšak súd prvej inštancie s týmto nespojil žiadne následky pre podporu tvrdení žalobcov. Súd prvej inštancie tak podľa nich vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. To, že kikiríkanie kohútov je ich prirodzeným prejavom, žalobcovia nespochybňujú, sami na to poukazovali, snažiac sa vyvrátiť argument žalovaného, ktorý tvrdil, že hydina v noci spí. Avšak tvrdenie, že chov hydiny (a teda jej prejavy) je spojený s obvyklým užívaním nehnuteľnosti, nie je zo strany súdu prvej inštancie podľa nich ničím podložené. To, že chov hydiny nie je pre mestskú časť S. právnym predpisom regulovaný, alebo že nie je vyslovene zakázaný, a teda že je dovolený, nemožno automaticky vyhodnocovať ako to, že je obvyklý. Rozhodne nie je chov hydiny v súčasnosti obvyklým v obytných mestských štvrtiach majúcich charakterov moderných rodinných domov s okrasnými/ovocnými záhradami. Ak sa žalovaný rozhodol chovať na svojich pozemkoch hydinu, má na to právo (žalobcovia mu toto právo neupierali a podanou žalobou sa ani formálne ani de facto nedomáhali zákazu chovu hydiny), avšak musí chov hydiny realizovať tak, aby nerušil ostatných nad mieru primeranú pomerom. Žalovaný mohol realizovať chov hydiny tak, aby tým nad prípustnú mieru nerušil ostatných, žalovaný dokonca preukázal, že dokáže robiť také opatrenia, ktoré prejavy chovu hydiny redukujú. Preukázalo sa to aj v čase pred podaním žaloby, keď žalovaný vidiac meracie zariadenie vykonal také opatrenia, že zaznamenané hladiny hluku pred fasádou obytnej miestnosti susedného rodinného domu boli výrazne nižšie (ako vyplýva z predloženého meracieho protokolu, v noci 31.7.2017 bola nameraná celková ekvivalentná miera hlučnosti 56,9dB, v noci 2.9.2017 bola nameraná celková ekvivalentná miera hlučnosti 45,3dB, teda zníženie o 11,6dB, čo vzhľadom na logaritmickú jednotku dB zodpovedá 101,16=14,5 násobnému zníženiu hlučnosti). Žalovaný mohol napríklad umiestniť chov hydiny v inej časti pozemku, mohol vykonať dôslednejšiu zvukovú izoláciu kurína, mohol zvoliť iné plemeno hydiny a podobne. Aj Regionálny úrad verejného zdravotníctva Bratislava vo svojom liste z 27.09.2017 odkázal na opatrenia ako primerané zníženie počtu problémovej hydiny, zabezpečenie ich ustajnenia v zatvorených objektoch počas nočnej doby do 6,00 hod, situovanie hospodárskych objektov do strany odvrátenej od obytnej zástavby a.i. tak, aby sa eliminovalo rušivé pôsobenie a neprípustná hluková záťaž bývania exponovaných obyvateľov z tohto zdroja. Žalovaný sa však k celej záležitosti od začiatku staval nekonštruktívne a konfrontačne. Mali za to, že nie je však právom žalobcov ani súdu, aby sa domáhali od žalovaného vykonania konkrétnych opatrení. Mali však za zrejmé, že technické opatrenia, ktoré žalovaný mohol vykonať, a na ktoré poukázal aj Regionálny úrad verejného zdravotníctva Bratislava, by boli takými opatreniami, ktoré by znížili šírenie hluku z chovu hydiny a náročnosť ich realizácie by bola taká, že by ich bolo možné od žalovaného spravodlivo očakávať. Argument súdu prvej inštancie, že chov hydiny je v danej oblasti spojený s obvyklým užívaním nehnuteľnosti, považovali za nenáležitý, v rozpore s vykonaným

dokazovaním a bez opory so všeobecne známymi skutočnosťami. Súdom prvej inštancie došlo týmto k nesprávnemu skutkovému zisteniu, resp. k nesprávnemu právnemu posúdeniu. Súhlasili, že kikiríkanie kohúta je jeho prirodzeným prejavom, ale to podľa nich neznamená, že nemožno korigovať dôsledky jeho chovu. Preto výrok súdu prvej inštancie, že kikiríkanie kohúta nemožno ako prirodzený prejav kohúta korigovať, mali za uvedený mimo kontextu podanej žaloby a ako taký je podľa nich nesprávny. Podľa nich dôsledky chovu hydiny a kohútov vo forme hluku šíriaceho sa na susedné pozemky je možné korigovať rôznymi spôsobmi, napr. výberom vhodného plemena hydiny, vhodným umiestnením kurínov a ich zvukovou izoláciou, čo však vyžaduje aktívny prístup. Ak je žalovaný pasívny, prípadne jeho aktivita je nedostatočná (čo mali za preukázané objektívnymi meraniami), nemôže to byť vykladané na ťarchu žalobcov, nakoľko každý je povinný počínať si tak, aby výkon jeho práv nezasahoval do práv iných. Zopakovali, že správanie žalovaného (tým, že aktívne chová hydinu a spôsobom chovu nekoriguje jej zvukové prejavy) zasahuje do práv viacerých jeho susedov. Uviedli, že údajná nemožnosť regulovať hluk šíriaci sa z chovu hydiny na okolité pozemky nebola predmetom dokazovania a netvrdila ju žiadna zo strán sporu. Naopak, aj Regionálny úrad verejného zdravotníctva Bratislava odkázal na niektoré z možných opatrení a dokonca sám súd prvej inštancie v rozsudku vyhodnotil ako opodstatnenú námietku, že hlučnosť vo väčšej vzdialenosti od zdroja môže byť menšia, a teda aj súd prvej inštancie zjavne videl možnosť zníženia hlučnosti napríklad zväčšením odstupových vzdialeností. Žalobcov neobťažuje hluk, ktorý hydina priamo vytvára vo svojom bezprostrednom okolí, ale iba tá jeho časť, ktorá sa šíri na ich pozemky a do ich rodinných domov. Toto šírenie hluku je možné obmedziť jednoduchými technickými opatreniami, o ktorých má rozhodnúť samotný žalovaný. Argument súdu prvej inštancie, že kikiríkanie ako prirodzený prejav kohúta nie je možné korigovať, označili v kontexte prejednávanej veci za nesprávne skutkové zistenie. K záveru, že žalobcovia mali preukázať, že hluk hydiny je nedovolený a neprípustný, čo nepreukázali, žalobcovia uviedli, že nad všetky pochybnosti preukázali, že hluk šíriaci sa z chovu hydiny na okolité pozemky je výrazný. Nielen čo do intenzity jednotlivých zakikiríkaní (niektoré zakikiríkania dosahovali intenzitu až 79dB, čo zodpovedá veľmi silnej reprodukovanej hudbe, ale aj čo do frekvencie (viac ako 60 krát v noci a v skorých ranných hodinách), typu hluku (kikiríkanie je náhle, nepravidelné a teda o to viac rušivé - tzv. premenný hluk) a celkovej hlukovej expozície za celú noc (prekročením ekvivalentnej miery hlučnosti). Opísaním a preukázaním pomerov v mieste výskytu chovu hydiny podľa nich preukázali, že hluk takejto miery je v daných pomeroch prítomný len titulom chovu realizovaným žalovaným a v žiadnom prípade nie je primeraný želaným pomerom, aké by v tomto mieste mali byť. Mali za to, že doložením odborného stanoviska Regionálneho úradu verejného zdravotníctva Bratislava o škodlivosti hluku preukázali, že prekročenie prípustných hladín hluku v nočných hodinách predstavuje významný stresový faktor, ktorý môže vyvolať vážne narušenie psychickej a duševnej pohody človeka, poškodenia zdravia ako aj znemožnenie riadnej regenerácie ľudského organizmu počas spánku. Súhrnom týchto faktorov teda preukázali, že takýto hluk je nad mieru primeranú pomerom obťažujúci podľa ust. . Súhlasili, že hluk sám osebe nedovolený nie je. V kontexte podanej žaloby mali za nedovolenú iba takú činnosť, ktorá má za následok obťažovanie okolia hlukom nad mieru primeranú pomerom, v tomto prípade chov hydiny a spôsob jeho realizácie na pozemku žalovaného. Súhlasili, že hluk sám osebe nie je ani neprípustný. Za neprípustnú mali hlukovú záťaž, ktorá vyplýva z tohto chovu, ktorú pomenoval Regionálny úrad verejného zdravotníctva Bratislava vo svojom liste z 27.09.2017, keď uvádzal opatrenia, ...aby sa eliminovalo rušivé pôsobenie a neprípustná hluková záťaž bývania exponovaných obyvateľov z tohto zdroja. Podľa nich nebolo ich povinnosťou nad rámec uvedeného preukázať, že hluk sám osebe je nedovolený a neprípustný, avšak napriek tomu, bola neprípustnosť hluku (hlukovej záťaže) preukázaná vyjadrením Regionálneho úradu verejného zdravotníctva Bratislava. Vyjadrili názor, že súd prvej inštancie tak dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré viedli k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Namietali správnosť záveru súdu prvej inštancie, že vyhovením petitu ako ho žiadali žalobcovia, by došlo k faktickému obmedzeniu žalovaného spôsobom, že by nemohol chovať žiadneho kohúta, čo by sa javilo ako nedôvodné a neprimerané a navyše by to viedlo k neprimeranému zásahu do vlastníckeho práva žalovaného k pozemkom. Vytkli súdu prvej inštancie, že opakovane vychádza z premisy (podľa názoru žalobcov zjavne nesprávnej), že jedinou možnosťou redukcie nadmerného hluku šíriaceho sa z chovu kohútov na primeranú úroveň je likvidácia všetkých kohútov. O oprávnenosti takéhoto tvrdenia by sa dalo, teoreticky, uvažovať iba za splnenia troch podmienok: že žalovaný chová iba jedného kohúta, že hlukom dochádza k obťažovaniu nad mieru primeranú pomerom a zároveň, že jedinou možnosťou zníženia hlučnosti vyplývajúcej z chovu kohútov je zníženie ich počtu. Uviedli, že to, že žalovaný chová jedného kohúta je jeho tvrdenie, ktorý nebolo ničím podložené. Tento výrok mohol byť pravdivý, ale ani nemusel. V každom prípade nebol preukázaný (a tak to konštatuje aj súd prvej inštancie) a je sporný aj vzhľadom na nekonzistentné vyjadrenia žalovaného. V spore je skôr dôvodné predpokladať,

že jeho výrok o počte hydiny v jeho chove mohol byť nepravdivý. Názor, že jediným spôsobom zníženia hlučnosti vyplývajúceho z chovu kohútov je zníženie ich počtu, označili za zjavne nepravdivý, neopiera sa o vykonané dokazovanie a netvrdila ho žiadna zo strán sporu. Opakovane upozornili aj na možné opatrenia, na ktoré odkázal aj Regionálny úrad verejného zdravotníctva Bratislava a ktoré boli súdu prvej inštancie známe. Pripomenuli, že posledné autorizované meranie bolo zo dňa 27.06.2021, a bolo vykonávané v čase, keď žalovaný tvrdil, že má jedného kohúta, a na tomto tvrdení zotrval aj následne počas ďalšieho konania. Aj týmto meraním bola preukázaná vysoká hlučnosť prejavov hydiny (podľa vyššie citovanej vyhlášky možno konštatovať, že maximálne prípustné hodnoty stanovené vyhláškou boli prekročené) porovnateľná s hlučnosťou, ktorá bola nameraná v čase, keď žalovaný tvrdil, že má kohútov. Pochybovali preto o pravdivosti tvrdení žalovaného o rozsahu jeho chovu, ale predovšetkým poukázali na podľa nich nesprávnu úvahu súdu prvej inštancie, keď automaticky spája obmedzenie hluku hydiny s obmedzením početnosti jej chovu. K záveru súdu prvej inštancie, že: „Pokiaľ sa žalobcovia domáhajú poskytnutia ochrany (pred) chovom hydiny spôsobom vymedzeným v petite (zdržať sa obťažovania hlukom, nad mieru primeranú pomerom...) za súčasného tvrdenia, že obťažujúce nad mieru primeranú pomerom je vzhľadom na jeho hlasitosť každé kikiríkanie hoc aj jedného kohúta (a počet kohútov nie je podstatný), vydaním a vykonaním takéhoto rozhodnutia by došlo k faktickému obmedzeniu žalovaného tým spôsobom, že by nemohol chovať žiadneho kohúta, čo sa nejaví súdu ako odôvodnené a primerané,“ uviedli, že takáto úvaha súdu prvej inštancie je nesprávna z viacerých dôvodov, a to, že súd prvej inštancie dospel k takejto úvahe je dôsledkom skutočnosti, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobcovia počas konania netvrdili a ani netvrdia, že každé kikiríkanie je obťažujúce nad mieru primeranú pomerom. Vytkli súdu prvej inštancie, že sa mu javilo ako odôvodnené a primerané uprednostniť chov kohúta pred hlukom, ktorý by bol obťažujúci nad mieru primeranú pomerom, a ktorý je spôsobilý poškodiť zdravie. Žalobcovia považujú takúto (aj keď vysoko teoretickú) úvahu súdu prvej inštancie za vysoko nesprávnu a neproporčnú voči právam žalobcov a žalovaného, najmä keď sa zoberie do úvahy, že žalobcovia sa domáhajú ochrany pred hlukom, ktorý je spôsobilý poškodiť zdravie. Namietali, že úvaha, že by žalovaný nemohol chovať žiadneho kohúta, je neodôvodnená a nezodpovedá vykonanému dokazovaniu. Žalovaný má podľa nich viaceré možnosti, ako môže obmedziť hlučnosť z chovu hydiny aj pri zachovaní existencie chovu. Na upresnenie uviedli, že hoci v petite uvádzajú zoznam viacerých parcelných čísel pozemkov, ktoré patria žalovanému, takéto členenie a označenie spôsobu ich využitia je iba historické a tak je uvedené v katastri nehnuteľností, ale v súčasnosti sa jedná jednoducho o jeden súvislý pozemok približne obdĺžnikového tvaru, ktorý prislúcha k rodinnému domu žalovaného, na ktorom jednotlivé parcely nie sú žiadnym viditeľným spôsobom oddelené. Uvedené je zrejmé aj z náčrtu, ktorý tvorí súčasť žaloby. Chov hydiny, ktorá sa miestami pohybuje po celom pozemku žalovaného (prípadne aj mimo neho), sa realizuje na všetkých uvedených čiastočných parcelách, ktoré spolu tvoria súvislý pozemok prislúchajúci k rodinnému domu žalovaného. K argumentu súdu prvej inštancie, že chov hydiny na území Rače nie je regulovaný, nevideli žalobcovia jeho súvis s prejednávanou vecou, keď žalobou sa nedomáhajú obmedzenia početnosti chovu, jeho zákazu, ani nenamietajú jeho nezákonnosť ako takú. Namietajú neprimeranosť hluku zo zvukových prejavov hydiny, ktorý sa šíri na ich pozemky a do ich rodinných domov najmä v noci a skorých ranných hodinách a pasivitu žalovaného pri zamedzení šírenia tohto hluku, čo má za následok obťažovanie okolia hlukom nad mieru primeranú pomerom. Žalovaný má hydinu umiestnenú v nedostatočne odhlučnenej prenosnej klietke na hranici pozemku v bezprostrednej blízkosti susedného rodinného domu. V priebehu konania mali túto skutočnosť aj za dokázanú fotografiou a túto skutočnosť žalovaný nerozporoval. Takýto spôsob chovu neoznačili za tradičný a práve spôsob realizácie chovu, a nie iba jeho rozsah, spôsobuje obťažovanie hlukom nad mieru primeranú pomerom a aj prekročenie príslušných hygienických noriem pre ochranu zdravia pred hlukom. Odôvodňovať zamietnutie žaloby tvrdením, že chov hydiny ako takej nie je na území mestskej časti Rača právne regulovaný, považovali za nesprávne právne posúdenie veci. Pripomenuli, že súd prvej inštancie uviedol dva príklady kritérií, na základe ktorých by hodnotil nadrozmernosť chovu: vo väčšom množstve, na podnikateľské účely, prípadne iné. Podľa priloženého vyjadrenia Regionálneho úradu verejného zdravotníctva Bratislava (RÚVZ) mali za zrejmé, že pokiaľ by žalovaný choval hydinu na podnikateľské účely a hluk z takéhoto chovu by prekračoval príslušné hygienické normy, tak by mu RÚVZ uložil povinnosť vykonať opatrenia na zníženie hlučnosti. V tomto prípade by sa teda žalobcovia nemuseli obracať na súd. Žalobcovia zdôraznili, že sa nedomáhajú ochrany pred prítomnosťou priveľkého počtu kohútov na susednom pozemku, domáhajú sa ochrany pred nadmerným hlukom, ktorý sa zo susedného pozemku šíri na ich pozemky a do ich rodinných domov najmä v nočných a skorých ranných hodinách. Predpokladali, že hluk pochádzajúci z chovu hydiny bude vo všeobecnosti tým väčší, čím početnejší bude jej chov. Pre žalobcov je však rušivá iba tá časť hluku,

ktorá preniká na ich pozemky a do ich rodinných domov. Aká časť hluku k nim preniká, závisí od mnohých faktorov, napríklad vzdialenosť, umiestnenie, nasmerovanie a miera odhlučnenia kurína, konkrétne plemeno hydiny a podobne. Preto môže byť hluk prenikajúci do ich nehnuteľností aj z menej početného chovu intenzívnejší, ako hluk z chovu početnejšieho, ktorý by bol realizovaný vhodnejším spôsobom. Upozornili, že sa nedomáhali toho, aby žalovaný zmenšil (alebo ukončil) chov hydiny, domáhali sa zdržania sa nadmerného obťažovania hlukom, ktorý z chovu hydiny pochádza. Ing. Peter Zaťko, ktorý vykonal akreditované meranie hlučnosti chovu hydiny, ktoré žalobcovia predložili ako dôkaz v konaní, vypovedal v konaní aj v postavení svedka, pričom vo svojej výpovedi na pojednávaní uviedol, že v roku 2017 sa tam chovalo 25 kohútov, teraz je tam jeden kohút, aj inakšie umiestnený, pričom nie je zaujímavé to, koľko je tam umiestnenej hydiny, ale aký je výsledok, ak je tam 25 alebo 1 kohút, zaujímavý je len výsledok merania. Dokonca sa môže stať, že jeden hlučnejší kohút spôsobí vyššie namerané hodnoty ako väčší počet tichších kohútov. Čiže aj menší počet kohútov môže spôsobiť hluk, ktorý nad mieru primeranú pomerom obťažuje okolie. Úvahu súdu prvej inštancie, že nadrozmernosť chovu hydiny (hodnotená počtom chovaných kohútov) je podmienkou preukázania opodstatnenosti žaloby v prípade posudzovania hlukových prejavov, považovali za nelogickú a nezodpovedajúcu všeobecne známym skutočnostiam. Žalobcovia mali za to, že preukázali, že hluk z chovu hydiny, ktorý realizuje žalovaný, je hodnoverne objektivizovaný odbornými meraniami. Posledné meranie bolo vykonané odborne spôsobilou osobou 27.06.2021 v čase, keď žalovaný tvrdil, že má iba jedného kohúta. V čase vyhlásenia rozsudku (resp. na pojednávaní, na ktorom bolo dokazovanie uznesením súdu vyhlásené za skončené) bolo fotografiou predloženou žalobcami preukázané, že hydina je na pozemkoch žalovaného prítomná. Samotný žalovaný nepopieral, že chov hydiny naďalej trvá a túto skutočnosť považoval za nespornú aj súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku. Zdôraznili, že v priebehu konania predložili veľký počet vlastných meraní hluku a počtu zakikiríkaní v nočných a skorých ranných hodinách a celkovo tri odborné merania a všetky z nich preukázali neustále trvanie nadmerného hluku. Spolu s pre súd prvej inštancie nespornou skutočnosťou, že každodenné hlasové prejavy kohútov v noci a skorých ranných hodinách sú naviazané na ich biologický rytmus, žalobcovia mali za to, že nad akúkoľvek rozumnú pochybnosť dokázali, že sa nejedná o ojedinelé, ale trvalé, každodenné pôsobenie hluku. Žalovaný ani vo svojich písomných podaniach, ani na pojednávaniach po vykonanom autorizovanom meraní a ani na poslednom pojednávaní dňa 21.03.2022 neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by tvrdili alebo naznačovali, že v chove hydiny došlo k zmenám oproti stavu, kedy bolo odborne spôsobilo osobou vykonané meranie (27.06.2021). Žalovaný netvrdil, že by vykonal zvukovú izoláciu kurína, že by premiestnil kurín, urobil úpravy v chove. Označili za logické, že stav, ktorý bol zaznamenaný odborným meraním, bol rovnaký aj v čase vyhlásenia rozsudku. Ak by súd prvej inštancie požadoval exaktnejšie preukázanie stavu v čase vyhlásenia rozhodnutia, išlo by podľa nich v praktickej rovine o nesplniteľnú podmienku, ktorá by v konečnom dôsledku znemožňovala spravodlivý súdny proces. Každé meranie je síce vyhotovené v konkrétny deň, ale trvá niekoľko dní, kým sa meranie vyhodnotí a vyhotoví sa protokol (ktorý ako jediný je súd ochotný akceptovať ako relevantný dôkaz). Následne je protokol doručovaný súdu a účastníkom konania, ktorí majú právo sa k nemu vyjadriť. Preto vždy, keď sa bude účastník konania alebo samotný súd oboznamovať s výsledkami merania, tieto nebudú „aktuálne“, keďže vždy pôjde o merania spred istého časového obdobia (minimálne spred niekoľkých dní). Rovnako mali v konaní za dokázané, že prejavy hydiny sú najzreteľnejšie počas noci a v skorých ranných hodín, a tiež preto nie je v praxi realizovateľné, aby bola požiadavka na „aktuálny stav v čase vyhlásenia rozhodnutia“ vykladaná reštriktívne. Podľa článku 3 ods. 2 základných princípov sa nesmie nikto dovolávať slov a viet tohto zákona proti ich účelu a zmyslu podľa odseku 1. Treba tiež prihliadať na hospodárnosť konania, a nemôže byť spravodlivo požadované, aby bolo (bez zmeny okolností/pomerov) neustále vyhotovované odborné meranie (cena jedného merania sa pohybuje okolo 500 Eur). Podľa nich preukázali maximálne možným spôsobom, že stav, ktorý deklarovali v žalobe a počas konania, trval aj v čase vyhlásenia rozsudku. Vyvodili to z výrokov účastníkov konania a aj z podmienok, ktoré boli preukázané počas celého konania a boli rovnaké aj v čase vyhlásenia rozhodnutia. Uviedli, že súd prvej inštancie nemal v čase vydania rozsudku žiadnu indíciu (ani od žalovaného), že skutkový stav je iný, než bol v čase autorizovaného merania. Rušivý stav je totiž prítomný dlhodobo, už v čase pred podaním žaloby. Upozornili, že v rámci procesnej obrany žalovaný nepredložil žiaden dôkaz o tom, že prejavy ním chovanej hydiny sú hlukovo primerané alebo neutrálne. Rovnako ako žalobcovia, aj on mohol dať vyhotoviť odborné meranie a konfrontovať ho s meraním, ktoré dali vyhotoviť žalobcovia. Je to hlavná zásada kontradiktórnosti konania a s tým spojenej procesnej obrany, na ktorú žalovaný, čo do predkladania relevantných dôkazov, rezignoval. Súd prvej inštancie bez adekvátneho dôvodu v konečnom dôsledku odmietol akceptovať dôkaz poskytnutý žalobcami (žalobcovia predložili celkovo tri odborné merania - všetky dokazovali výrazné hlukové prejavy hydiny chovanej žalovaným)

a to bez toho, aby bol k tomu motivovaný kontra dôkazom obdobnej relevancie zo strany žalovaného. Pasivita žalovaného v nepredložení relevantných dôkazov mala ísť na jeho ťarchu, Keď vytkli súdu prvej inštancie, že v tomto smere suploval procesnú obranu žalovaného a odborné merania o intenzite hluku v konaní v konečnom dôsledku vôbec nezobral do úvahy. Za rozhodujúce mali to, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie pri posudzovaní stavu v čase vyhlásenia rozsudku považuje za rozhodujúcu tú skutočnosť, že: „počet žalovaným chovanej hydiny v čase vydania rozhodnutia preukázaný nebol, resp. nie je predovšetkým preukázaná nadrozmernosť chovu hydiny žalovaným. Takéto právne a skutkové posúdenie žalobcovia považujú za neadekvátne. Predmetom podanej žaloby a súdneho konania bolo domáhanie sa uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa obťažovania žalobcov hlukom vyplývajúcim z chovu hydiny, nie obťažovania samotným chovom hydiny, či prítomnosťou istého počtu kusov hydiny na pozemku žalovaného. Na viacerých miestach tohto odvolania je poukazované za preukázanú skutočnosť, že aj menší chov môže spôsobovať hluk, ktorý je v kontexte podanej žaloby obťažujúci. Podmienka „nadrozmerného chovu“, ktorú považoval súd prvej inštancie za podstatnú, je podľa názoru žalobcov irelevantná. Súd prvej inštancie použil argument, že pomery strán umožňujú na ich pozemkoch v primeranom rozsahu hospodárske zvieratá chovať, opäť v kontexte evokujúcom skutočnosť, že žalobcovia sa domáhali obmedzenia početnosti alebo zákazu chovu hydiny zo strany žalovaného. Takto však žalobcovia svoj zámer nikdy neformulovali, keď žalovaný môže súčasne chovať hydinu a zároveň zabrániť tomu, aby hluk, ktorý sa tohto chovu šíri do okolia, nebol rušivý nad mieru primeranú pomerom. Nemožno hovoriť o hluku, ktorý je primeraný pomerom v danej obytnej štvrti, ak ide o hluk, ktorý bol akreditovaným meraním vyhodnotený tak, že viac ako 4 násobne prekračuje maximálnu prípustnú hodnotu (o 6,3dB; vzhľadom na logaritmickú jednotku dB je 100,63=4,3) definovanú vyhláškou Ministerstva zdravotníctva SR, a to bez ohľadu na to, či daná vyhláška je alebo nie je relevantná pre posudzovanie daného prípadu, nakoľko intenzita hluku je objektívna a s takouto intenzitou hluku sú objektívne spájané negatívne následky pre zdravie. Žalovaný môže na svojom pozemku chovať hydinu, ale je povinný počínať si pri realizácii chovu tak, aby nad mieru primeranú pomerom neobťažoval chovom svojich susedov, v kontexte podanej žaloby, hlukom. Súhlasili s tým, že pozemok žalovaného je rozsiahly, avšak chov hydiny žalovaný umiestnil na hranicu pozemku v bezprostrednej blízkosti susedného rodinného domu (táto skutočnosť bola preukázaná aj fotografiou a žalovaný túto skutočnosť nerozporoval). Veľkosť pozemku tak pre účely posúdenia miery obťažovania hlukom nehrá žiadnu rolu a takýto spôsob chovu len poukazuje na schválnosť konania žalovaného. Žalobcovia mali za to, že argument súdu prvej inštancie o veľkosti pozemku nemá súvis s prejednávanou vecou a dávanie dôrazu na takýto argument vedie k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Uviedli, že súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení poukázal na judikatúru, ktorú však žalobcovia vyhodnocujú v prospech svojich tvrdení a nie v prospech zamietnutia žaloby, a to R 72/1994, , že: „..pri posudzovaní, či sú dané podmienky pre poskytnutie ochrany podľa treba pojem „nad mieru primeranú pomerom“ vykladať tak, že určuje hranicu medzi dovoleným správaním (od optimálneho stavu po stav ešte prípustný) a nedovoleným správaním (nad prípustnú mieru) a to nielen vo vzťahu ku konkrétnym pomerom v danom mieste a čase, ale aj vo vzťahu k objektívne žiaducim pomerom (R 72/1994). Judikát R 72/1994 hovorí o objektívne žiaducich pomeroch. Podľa názoru žalobcov nemôžu byť v obytnej štvrti (označenej aj dopravnými značkami ako obytná zóna, určenej výlučne na bývanie, v ktorej nie sú žiadne výrobné ani obchodné prevádzky, ani prevádzky poskytujúce služby, objektívne žiaduce pomery také, aby miera hlučnosti v nočných hodinách niekoľkonásobne prekračovala hygienickú normu a v tomto svetle považovali za potrebné aj posudzovať primeranosť hluku, ktorý žalovaný spôsobuje svojich chovom hydiny. V uvedenom rozhodnutí sa ďalej uvádza: „... ale aj vo vzťahu k objektívne žiadúcim pomerom, ktoré v tom-ktorom prípade nemusia byť vždy v súlade s existujúcimi pomermi. Pokiaľ by sa totiž uvedená hranica mala určovať len podľa pomerov, pretrvávajúcich v danom mieste a čase a nie podľa pomerov, ktoré sú žiadúce a ktoré by mali pretrvávať, nebolo by možné domáhať sa úspešne ochrany podľa v prípade, že aj správanie sa všetkých ostatných fyzických alebo právnických osôb na danom mieste je z hľadiska tohto ustanovenia závadné. Z toho vyplýva, že súd rozhodujúci o návrhu na ochranu podľa uvedeného ustanovenia sa nemôže obmedziť len na konštatovanie, že namietaný zásah je v súlade s prevládajúcim správaním sa ostatných subjektov, ale musí vždy zohľadniť mieru primeranú pomerom (ktoré by mali byť). Podľa názoru žalobcov je nepochybné, že objektívne žiaduce pomery, ktoré by pre rodinné domy žalobcov v danej obytnej štvrti mali byť a ktoré by mali pretrvávať, sú také, že miera hlučnosti pred fasádou obytných miestností (najmä v noci) nemá presahovať hygienické normy stanovené pre tento priestor za účelom ochrany zdravia. Zopakovali, že Regionálny úrad verejného zdravotníctva Bratislava v liste z 27.9.2017 uvádza, že: „zo zdravotného hľadiska prekročenie prípustných hladín hluku v obytnom prostredí v nočných hodinách predstavuje významný stresový faktor, ktorý môže pri dlhodobom pôsobení vyvolať vážne narušenie

psychickej a duševnej pohody človeka, poškodenie zdravia ako aj znemožnenie riadnej regenerácie ľudského organizmu počas spánku.“ Nie je možné podľa nich mieru hluku, ktorá je podľa odborného vyjadrenia Regionálneho úradu zdravotníctva Bratislava neprípustná a môže pri dlhodobom pôsobení vyvolať vážne narušenie psychickej a duševnej pohody človeka, poškodenie zdravia ako aj znemožnenie riadnej regenerácie ľudského organizmu počas spánku interpretovať ako pomery, ktoré by v rodinných domoch danej obytnej štvrte mali byť, resp. ktoré sú primerané pomerom, alebo dávať takéto právo (na zdravé životné prostredie a ochranu zdravia) do pomeru s právom na neobmedzený chov hydiny. Svojim rozhodnutím súd prvej inštancie priorizoval právo na chov hydiny bez povinnosti akýchkoľvek opatrení (protihlukových) nad právom na zdravé životné prostredie a ochranu zdravia. Súd prvej inštancie ďalej odkazuje na rozhodnutie R 37/1985, ktoré vychádza z konania, že sa žalobkyňa domáhala opatrenia na odstránenie hluku spôsobovaného pravidelným používaním šijacieho stroja žalovanou susedou. Súd žalobe vyhovel a uložil žalovanej zdržať sa obťažovania žalobkyne hlukom spôsobovaným prevádzkou šijacieho stroja poháňaného elektrickým motorčekom. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že pri prevádzke šijacieho stroja sa zistila hladina hluku 42 Db/A/, pričom najvyššia prípustná hladina hluku je 32 Db/A/, takže hygienická norma bola značne prekročená. Rovnako ako chov hydiny, ani používanie šijacieho stroja v súkromí nie je vo všeobecnosti zakázané ani regulované žiadnym právnym predpisom a rovnako nie je jeho používanie neobvyklé, alebo spoločensky netolerované, či neúnosné. Ako uvádza aj súd vo svojom rozsudku, odvolávajúc sa na judikát R 3/1988, pre posúdenie primeranosti je rozhodujúca intenzita rušenia. Podľa súdu existujú šijacie stroje s rôznou hlučnosťou, šijací stroj je možné používať v rôznu dennú a nočnú dobu a rôzne dlho, pre intenzitu rušenia okolia je dôležitá vzájomná poloha miestnosti, v ktorej sa šijací stroj používa a tej, v ktorej dochádza k rušeniu, a je možné šírenie hluku z používania šijacieho stroja obmedziť technickými opatreniami (napríklad jeho umiestnením na gumenú podložku, výmenou za tichší model a podobne). Vzhľadom na veľký počet relevantných faktorov intenzitu rušenia a jeho primeranosť nie je možné posúdiť napríklad na základe počtu používaných šijacích strojov, ale je možné to spraviť na základe objektivizácie miery hlučnosti, teda objektívnym meraním, v ktorom sú všetky tieto faktory zahrnuté. V uvedenom spore to aj bolo vykonané a bolo konštatované, že daným používaním daného jedného šijacieho stroja dochádzalo k značnému prekročeniu hygienickej normy a súd nároku žalobkyne vyhovel. Žalobcovia mali rovnako za zrejmé, že existujú rôzne plemená a veľkosti hydiny, resp. kohútov, ktoré sú rôzneho temperamentu, kikiríkajú rôzne intenzívne, rôzne často a v rôznej dennej a nočnej dobe, že pre mieru rušenia je dôležitá vzájomná poloha miesta ich chovu a okolitých pozemkov a budov, a tak isto je šírenie hluku z ich hlasových prejavov možné obmedziť aj jednoduchými technickými opatreniami (napríklad ich uzatváraním do odhlučneného kurína v čase ich najintenzívnejších zvukových prejavov, t.j. v noci a v skorých ranných hodinách, zredukovaním veľkosti chovu, chovom iného plemena, vhodnejším umiestnením a orientáciou kurína a podobne). Analogicky podľa nich platí, že aj v tomto prípade nie je vzhľadom na veľký počet relevantných faktorov možné posudzovať intenzitu rušenia a jeho primeranosť na základe počtu chovaných kohútov, pretože neexistuje bezprostredná súvislosť medzi počtom chovaných kohútov a objektívnou mierou hluku, ktorý sa z chovu šíri na okolité pozemky. Podľa ich názoru súd prvej inštancie nesprávne posúdil vec a odchýlil sa od ustálenej rozhodovacej praxe a aj od vlastného konštatovania, že mieru obťažovania je v každom jednotlivom prípade treba vykladať objektívne, keď konštatoval, že práve počet kohútov by mohol byť objektívnym kritériom, ktoré je potrebné zohľadniť. Mali za to, že takéto kritérium rozhodne nemôže byť objektívne a nebolo použité ani v odkazovanom rozhodnutí o obťažovaní hlukom spôsobovaným prevádzkou šijacieho stroja. Predpokladali, že ani v prípade rozhodnutia o obťažovaní hlukom spôsobovaným prevádzkou šijacieho stroja nebolo odborné meranie hlučnosti vykonané priamo v deň vyhlásenia rozhodnutia, ale ním bolo preukázané dlhodobé, či opakované prekročenie príslušných noriem. Uviedli, že na skutočnosť, že v pomeroch daného prostredia (konkrétna obytná štvrť) je kladený dôraz na neprekračovanie prípustnej miery hlučnosti poukazuje aj fakt, že pri vydávaní stavebných povolení je dôrazné upozornenie na zdržiavanie sa takých zásahov, ktoré by spôsobovali nadmerný hluk. Aj stavebné povolenie pre stavbu rodinného domu žalovaného obsahuje túto povinnosť: Stavebník je povinný zabezpečiť zníženie negatívnych vplyvov zo stavebných prác na životné prostredie technickou disciplínou (zníženie hlučnosti, prašnosti) v súlade s vyhláškou MZ SR č. ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prípustných hodnotách hluku, infrazvuku a vibrácií a o požiadavkách na objektivizáciu hluku, infrazvuku a vibrácií v životnom prostredí. Namietali, že pokiaľ existuje požiadavka na neprekračovanie prípustnej hodnoty hluku v čase realizácie stavby, ktorá trvá pomerne krátke časové obdobie, o to viac musí byť požiadavka na ochranu pred hlukom prítomná v čase užívania nehnuteľností, najmä keď sa jedná nie o ojedinelý, ale o každodenný hluk. Ak by bol hluk takej intenzity, aká bola z chovu hydiny objektívne nameraná pred fasádou obytnej miestnosti susedného rodinného domu, nameraný pri realizácii stavby, jednalo by sa o porušenie podmienok daného stavebného povolenia.

Podmienka, aby počas stavebných prác nedochádzalo k nadmernému hluku (v súlade s vyhláškou MZ SR č. ), zjavne nespôsobila, že by stavba nemohla byť zrealizovaná. Mali za to, že ak je možné požadovať a technickou disciplínou splniť tieto podmienky počas realizácie stavby rodinného domu (a prakticky aj akejkoľvek inej stavby), tak musí byť možné splniť tieto podmienky aj pri chove hydiny, pri ktorom nemá dochádzať k obťažovaniu hlukom na mieru primeranú pomerom. Pripomenuli, že súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení uvádza, že pokiaľ boli merania vykonávané výhradne z pozemkov žalobcov 5/ a 6/, ktoré boli najbližšie kurínu, nemožno hluk v rovnakej intenzite počuť aj na pozemkoch či rodinných domoch žalobcov 1/ až 4/. V danom prípade ide podľa ich názoru o domnienku súdu, ktorá však nemá oporu v dokazovaní. Mali za nepochybné, že čím je väčšia vzdialenosť od zdroju hluku, tým je vo všeobecnosti dôsledok hluku menšej intenzity, čo však ešte neznamená, že nemôže ísť o hluk, ktorý účastníci oprávnene vnímajú ako rušivý, či neprimeraný pomerom. V konaní mali za dokázané, že hluk z chovu hydiny je aj v podobe tzv. premenného hluku a ako taký je rušivý už len tým, že je náhly, ostrý a neočakávaný. V konečnom dôsledku súd prvej inštancie odmietol výsluch ostatných účastníkov konania, aby boli priamo konfrontovaní tým, ako ich hluk z chovu hydiny žalovaným obťažuje, preto nemôže v odôvodnení rozsudku tvrdiť, že porušenie ich práv nebolo preukázané. Zároveň uviedli, že súd prvej inštancie v tomto smere mohol postupovať aj tak, že žalobu by zamietol iba voči tým účastníkom konania, pri ktorých by obťažovanie hlukom nemal za preukázané. Žalobcovia však žalobu podali z dôvodu, že hluk pochádzajúci z chovu hydiny ich obťažuje a majú za to, že ide o hluk nad mieru primeranú pomerom. Zaoberali sa tým, že súd prvej inštancie vychádza z toho, že je potrebné vnímať rozdiel medzi hlukom spôsobeným ľudskou činnosťou, činnosťou zariadení a hlukom zvieraťa. Súd prvej inštancie tvrdí, že zariadenie možno vypnúť, ale hluk zvieraťa regulovať nemožno. Takýto názor súdu prvej inštancie neakceptovali. Zariadenie možno síce teoreticky vypnúť, ale môže to byť prakticky nemožné vzhľadom na účel, na ktorý zariadenie slúži (napríklad uvádzaná čistiareň odpadových vôd, či vlaková stanica). Rovnako je teoreticky možné eliminovať hluk zo stavebnej činnosti jej nevykonávaním, odporovalo by to však účelu tejto činnosti, tj. realizácii stavby. V praxi však bude vo všeobecnosti možné vykonať také opatrenia, ktoré hluk zariadenia alebo činnosti budú korigovať (napr. použitie modernejšieho zariadenia, vytvorenie hlukových bariér a podobne). Rovnako aj pri hluku z chovu zvierat možno pristúpiť k voľbe iného druhu (plemena), opatreniam pri chove a podobne. Tak ako je možné vnímať rozdiel medzi „vypnutím“ zariadenia a korigovaním hlukových prejavov zo zariadenia, je možné vnímať aj objektívne možnosti, ako sa dá „korigovať“ hluk šíriaci sa z chovu hydiny. Argumentáciu súdu prvej inštancie tvrdiacu, že hluk zvieraťa nemožno regulovať alebo korigovať, považovali v konečnom dôsledku za logicky nesprávnu. Súd prvej inštancie tak podľa nich dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne právne posúdil vec. Ak súd prvej inštancie skúmal, či a do akej miery je premietnutá zásada vzájomnosti a súd prvej inštancie tiež poukázal na proporcionalitu k navrhovanému obmedzeniu žalovaného a tzv. reciprocitu v zmysle, aby jeden z vlastníkov nebol v zjavnej nevýhode oproti druhému vlastníkovi, s týmito východiskami sa žalobcovia stotožnili, avšak mali za to, že súd prvej inštancie prejednávanú vec nesprávne vyhodnotil. Žalobcovia sa domáhali, aby sa žalovaný zdržal obťažovaniu žalobcov hlukom z chovu hydiny. Z uvedeného neodvodili žiadne neželané obmedzenie žalovaného. V konaní nemali za preukázané, že by žalobcovia vykonávali akúkoľvek činnosť, ktorou by negatívne zasahovali do práv žalovaného. Poukázali na skutočnosť, že v rámci procesnej obrany žalovaný nepredložil žiaden relevantný dôkaz na podporu svojich tvrdení, alebo na vyvrátenie tvrdení žalobcov, nepredložil žiadne odborné meranie, ktoré by preukázalo jeho tvrdenia, že hydina nevydáva hluk obťažujúci okolie (žalobcovia predložili celkovo tri odborné merania). Vytkli súdu prvej inštancie, že napriek tomu nepovažoval v konečnom dôsledku intenzitu hluku za preukázanú. Žalovaný nepredložil žiaden dôkaz o počte ním chovanej hydiny (jeho vyjadrenia v tomto smere boli spočiatku nekonzistentné, neskôr tvrdil, že chová len jedného kohúta). Vytkli súdu prvej inštancie, že napriek tomu si osvojil tvrdenie žalovaného, že chová jedného kohúta, aj keď autorizované merania vykazovali obdobné hodnoty ako v čase, keď žalovaný tvrdil, že má 25 kohútov. Žalovaný nepredložil žiaden dôkaz o tom, že hluk z chovu hydiny je jeho okolím vnímaný ako primeraný, pozitívny alebo aspoň neutrálny. Žalobcov je pritom šesť a v minulosti sa proti hluku hydiny ohradilo 18 susedov. Vytkli súdu prvej inštancie , že si napriek tomu osvojil záver, že nebolo preukázané, že hluk z chovu hydiny je pre okolie obťažujúci nad mieru primeranú pomerom. Žalovaný nepredložil žiaden dôkaz o tom, že v danej oblasti by bol chov hydiny obvyklým. Žalobcovia uviedli, že nikto v okolí hydinu nechová a ani za ostatné desaťročia nechoval, a preto je hluk z chovu hydiny v danom prostredí sám o sebe neprirodzený. Súd prvej inštancie napriek tomu vychádzal z premisy, že chovanie hydiny (kohútov) je spojený s obvyklým užívaním nehnuteľnosti a historicky patrí do mestskej časti S.. Pripomenuli, že žalovaný nenamietal relevanciu Vyhlášky Ministerstva zdravotníctva SR, pričom súd prvej inštancie v predbežnom právnom posúdení uviedol,

že ňou bude posudzovať právny spor a až v rozhodnutí uviedol, že vyhlášku považuje za irelevantnú. Kontradiktórnosť konania tak bola podľa nich narušená tým, že súd prvej inštancie spochybnil dôkazy žalobcov bez toho, aby sa žalovaný o to pričinil predložením relevantných protiargumentov. Žalovaný totiž počas konania poukazoval predovšetkým na nesúvisiace aspekty prejednávaného sporu ako napríklad: údajná neoprávnenosť balkóna žalobcu v 5/ rade, tvrdením, že hydina v noci spí, potom tvrdením, že kohúty sú provokované líškou alebo psami a preto kikiríkajú. Súd prvej inštancie dokonca nad rámec tvrdení žalovaného uvádzal argumenty o pomeroch a zvukové prejavy hydiny bagatelizoval tvrdením, že mestská časť S. je historicky vinohradnícka oblasť, strany sporu bývajú v rodinných domoch s relatívne rozsiahlymi pozemkami, v blízkosti lesa, a teda žalobcovia musia strpieť chov hospodárskych zvierat. Vytkli súdu prvej inštancie, že zamietol žalobu bez toho, aby žalovaný predložil čo i len jeden relevantný dôkaz, ktorým by vyvracal tvrdenia žalobcov, alebo ktorým by potvrdil svoje tvrdenia. Vzhľadom na vyššie uvedené tak mali žalobcovia za to, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam spočívajúcim v tom, že: a) žalovaný neobťažoval žalobcov hlukom pochádzajúcim z ním realizovaným chovom hydiny (žalobcovia práveže objektívnym meraním preukázali, že hluk z chovu hydiny je vysoko intenzívny a rušivý a ako taký je, podľa odborného vyjadrenia Regionálneho úradu zdravotníctva Bratislava, spôsobilý poškodiť zdravie); b) chov hydiny a teda kikiríkanie kohúta je spojený s obvyklým užívaním nehnuteľnosti (žalobcovia preukázali, že chov hydiny nie je v prostredí obytnej štvrte mestskej časti Rača, kde žijú účastníci konania, spojený s obvyklým užívaním nehnuteľnosti); c) kikiríkanie kohúta nie je možné korigovať (žalobcovia tvrdia, že je možné zmeniť/ korigovať podmienky, v ktorých je hydina žalovaným chovaná, a tak možno korigovať aj prenikanie hluku na pozemky a do domov žalobcov); d) žalobcovia nepreukázali, že hluk hydiny je nedovolený a neprípustný (žalobcovia objektívnym meraním preukázali, že hluk hydiny je objektívne rušivým a je spôsobilý poškodiť zdravie, a preto je v tejto podobe nedovolený, za neprípustný ho označil vo svojom odbornom vyjadrení RÚVZ Bratislava); e) vyhovením petitu by došlo k obmedzeniu žalovaného chovať hydinu (žalobcovia sa nikdy nedomáhali zákazu chovu hydiny ani jej obmedzenia, domáhali sa toho, aby sa žalovaný zdržal obťažovania hlukom nad mieru primeranú pomerom. Žalovaný môže vytvoriť také podmienky, že bude aj chovať hydinu aj neobťažovať žalobcov hlukom z jej chovu nad mieru primeranú pomerom); f) nepreukázaním nadrozmernosti chovu hydiny nie je daná opodstatnenosť nároku žalobcov (žalobcovia preukázali (výpoveď svedka), že veľkosť chovu nemusí bezprostredne súvisieť s hlukom, ktorý sa z chovu šíri); g) stav tvrdený v žalobe trval v čase vyhlásenia rozsudku (bolo nesporné, že žalovaný choval hydinu aj v čase vyhlásenia rozsudku. Zároveň žalobcovia považujú za preukázané, že chov hydiny bol realizovaný za rovnakých podmienok a minimálne v takom rozsahu ako v čase, keď bolo realizované akreditované meranie odborne spôsobilou osobou, ktoré potvrdilo také hodnoty hluku, ktoré sú spôsobilé poškodiť zdravie. Tým mali za preukázaný aj rušivý stav v čase vyhlásenia rozhodnutia); h) k mestskej časti Rača ako historicky vinohradníckej oblasti patrí chov hydiny (takáto úvaha je z pohľadu žalobcov nelogická. Historicky vinohradnícka oblasť, ani blízkosť lesa (lesoparku), ani štvrť moderných domov s okrasnými/ovocnými záhradami s oddychovo-relaxačným charakterom neevokuje chov hydiny, alebo rozsiahle a intenzívne kikiríkanie kohútov); i) vlastníctvo nehnuteľnosti s pozemkom automaticky umožňuje chov hydiny, zvukové prejavy hydiny nemožno korigovať, a treba ich vnímať ako obvyklý jav spojený s užívaním nehnuteľnosti (žalobcovia odmietajú takto prezentovanú súvislosť a poukazujú, že chov hydiny môže byť žalovaným realizovaný bez toho, aby hluk z tohto chovu obťažoval nad mieru primeranú pomerom žalobcov. Žalobcovia opätovne poukazujú, že žalovaný vie vykonať také opatrenia, ktoré budú hluk z chovu hydiny eliminovať).

30. Žalobcovia vo svojom odvolaní na záver zhrnuli, že súd prvej inštancie tak vykonal nesprávne právne posúdenie veci, keď konanie žalovaného umožňujúce nadmerné šírenie hluku z jeho chovu hydiny posúdil v danom kontexte ako obvyklé, primerané pomerom a prirodzene spojené s užívaním nehnuteľnosti a nevyhodnotil ho ako správanie, ktoré nad mieru primeranú pomerom obťažuje okolie. Trvali na tom, že podaná žaloba je dôvodná a v konaní mali nad všetky pochybnosti za preukázané, že hluk z chovu hydiny realizovaný žalovaným obťažuje žalobcov nad mieru primeranú pomerom. Žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil, a to tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie a žalobcom prizná voči žalovanému plnú náhradu trov konania.

31. Žalovaný v rámci odvolacej repliky prostredníctvom svojho právneho zástupcu s odvolaním žalobcov nesúhlasil a v plnom rozsahu sa stotožnil s napadnutým rozsudkom, ktorý považoval za vecne aj právne správny, podrobne a logicky odôvodnený, vydaný po vykonaní rozsiahleho dokazovania. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie správne ustálil skutkový stav veci a postupoval v súlade so zákonom. Nesúhlasil s názorom žalobcov, že napadnuté rozhodnutie je prekvapivé a vydané po nesprávnom procesnom postupe. Mal za to, že je v ňom jasne a zrozumiteľne daná odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky, teda tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. Uvádzané odvolacie dôvody žalobcov žalovaný považoval za neopodstatnené, irelevantné a zavádzajúce. Ak sa žalobcovia v odvolaní opierajú o vyjadrenie Regionálneho úradu verejného zdravotníctva Bratislava hlavné mesto, žalovaný považuje vyjadrenie RÚVZ v danom konaní za irelevantné a má za to, Regionálny úrad verejného zdravotníctva nemá žiadnu kompetenciu posudzovať, resp. hodnotiť rozhodnutie súdu. Žalobcovia v danej veci predložili listinu až v podanom odvolaní, teda po ukončení samotného dokazovania a vydaní uznesenia o skončení dokazovania. Sporové strany boli vyslovene poučené, že na neskôr predložené dôkazy súd už nebude prihliadať. V danom štádiu dokazovania a skončenia dokazovania sporové strany nenavrhovali už vykonanie žiadneho dôkazu a vyslovene do zápisnice vyhlásili, že už nemajú žiadne návrhy na vykonanie dôkazu. Mal za to, že vyjadrenie Regionálneho úradu verejného zdravotníctva ako dôkazu bolo možné zabezpečiť v riadne vykonanom dokazovaní a jednoznačne nejde o dôkaz, o ktorom by sa žalobcovia dozvedeli až dodatočne, resp. nemohli takéto vyjadrenie zadovážiť v procese dokazovania. Poukázal na skutočnosť, že predmetné vyjadrenie je jednoznačne tendenčné, hodnotí vydané rozhodnutie súdu účelovo a to z pohľadu žalobcov, pričom žalovaný má dojem, že ide o vyjadrenie vydané úradom vyslovene podľa zadania žalobcov, pričom argumenty uvádzané žalobcami ohľadne tohto vyjadrenia sú uvádzané iba „príkladom ..........“ Namietol, že Regionálny úrad verejného zdravotníctva nie je orgánom, ktorý by sa mal akýmkoľvek spôsobom vyjadrovať k vydaným rozhodnutiam súdov, hodnotiť ich alebo akokoľvek komentovať. Mal za to, že žalobcovia počas prebiehajúceho konania neuniesli dôkazné bremeno svojich tvrdení, v odvolaní neuviedli žiadne podložené skutočnosti ani tvrdenia v predmetnej veci, ktoré by vniesli do konania nové fakty. Vyjadril presvedčenie, že súd prvej inštancie riadne a starostlivo posúdil predložené dôkazy a argumenty oboch strán, náležite zistil skutkový stav veci a rozhodol v zmysle zákona a zákonných ustanovení, ktoré aj vo svojom odôvodnení uvádza. Žalovaný sa naďalej pridržiava svojich tvrdení a argumentov prednesených v riadne vykonanom dokazovaní. Podľa jeho názoru prvoinštančný súd riadne zhodnotil a posúdil dôkazy, a to nielen jednotlivo, ale aj vo vzájomných súvislostiach a správne právne rozhodol. Nestotožnil sa s tvrdením žalobcov v odvolaní, že „Súd prvej inštancie tiež nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, a to tým, že vydaním rozsudku bezdôvodne odklonil od právneho názoru prezentovaného na prvom pojednávaní vo veci“, keď žalobcovia mali možnosť počas samotného dokazovania svoje tvrdenia podložiť listinnými dôkazmi. V predmetnej právnej veci žalobcovia namietajú, že ich obťažuje hluk hydiny (jedného kohúta) na dvore žalovaného a z tohto dôvodu sa podanou žalobou domáhajú nápravy. Pripomenul, že už v predchádzajúcich vyjadreniach uviedol, že nameraný hluk je spôsobovaný najmä brechotom psov žalobcov, ktoré reagujú na pohyb zveri v okolí (pre bližšiu orientáciu uviedol, že strany sporu bývajú blízko lesa). Podľa neho hlučnosť, ktorou psy reagujú na pohyb zveri v okolí, značne rozsiahlejšie a intenzívnejšie presahuje hlučnosť kikiríkania kohúta, podľa zistení žalovaného ide o jej takmer dvojnásobné navýšenie. Žalovaný namietal skutočnosť, že chov hydiny v danej oblasti nie je žiadnym právnym ustanovením zakázané a čo nie je primárne zakázané je povolené. Súd prvej inštancie správne poukázal na , podľa ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Tvrdenie žalobcov, že proti konaniu žalovaného sa ohradilo 18 susedov, nebolo nijakým spôsobom preukázané. V samotnom napadnutom rozhodnutí je konštatované, že na pozemkoch žalobcov v 1., 2., 3. a 4. rade nebolo vykonané certifikované meranie a pozemky týchto žalobcov sú výrazne vzdialené od pozemkov žalovaného. Z uvedeného dôvodu nemožno hluk v rovnakej intenzite počuť na tak vzdialených pozemkoch všetkých žalobcov. Tvrdenie žalobcov, že sa ohradil väčší počet susedov je v tomto konaní zavádzajúce a irelevantné. Ďalej žalovaný dal do pozornosti tú skutočnosť, že certifikované meranie, ktoré bolo vykonané vo vonkajšom prostredí, zaznamenávalo všetky zvuky šíriace sa v okolí a to znamená, že namerané hodnoty zvuku sa netýkali len hydiny žalovaného, ale všetkých zvukov t.j. štekot psov, mňaučanie mačiek, štartovanie auta......atď. Z výpovede osoby, ktorá vykonávala meranie bolo jednoznačne preukázané, že s týmto meraním bolo manipulované, resp. upravené tak, že sa selektovali iba „merania hluku“ podľa požiadavky žalobcov, teda nešlo o objektívne preukazujúci dôkaz, ale o dôkaz upravený podľa požiadaviek žalobcov. Z uvedeného dôvodu toto meranie nespĺňa objektívnu stránku veci, a tak ho považoval za irelevantné. Ak by bola taká miera hlučnosti pri domácom chove hydiny,

že by poškodzovala zdravie človeka, tak by týmto utrpelo aj zdravie žalovaného a zdravie tisíce ľudí, ktorí chovajú hydinu, resp. bývajú v susedstve, kde sa takáto hydina chová. Táto hydina produkuje vajíčka, ktoré sú prospešné pre zdravie človeka a jeho zdravý telesný aj duševný vývoj človeka, preto aj žalovaný, keďže je vlastníkom viacerých parciel, sa rozhodol si takýto chov zadovážiť. Žalobcovia vo svojom odvolaní poukazujú na ustanovenia zo stavebného povolenia a porovnávajú hluk stavebných strojov zo stavby s prirodzenými zvukmi v okolí, ktoré vydávajú zvieratá, s čím sa žalovaný nestotožnil. Považoval za neprípustné, aby sa porovnával zvuk stavebných strojov pri realizácii stavby so zvukom zvierat, čo sú dve rozdielne hodnoty, ktoré nemožno nijako spájať, ani dávať do súvislosti. V napadnutom rozsudku sa touto tematikou zaoberal aj samotný súd prvej inštancie, ktorý uviedol, že „je potrebné vnímať rozdiel medzi hlukom spôsobeným ľudskou činnosťou, ktorý je kontrolovateľný a regulovateľný (ktoré je možné vypnúť) a hlukom zvieraťa. Preto nemožno hluk zvieraťa regulovať rovnako ako napr. hluk zo stavebnej činností, z telocvične, kultúrneho domu, pohostinstva..............“. Nesúhlasil s tvrdením žalobcov, že žalovaný sa k celej záležitosti od začiatku staval nekonštruktívne a konfrontačne. Už samotný fakt, že žalovaný od podania žaloby redukoval počet hydiny, zmenil plemeno hydiny a umiestnil kurín ďalej od pozemkov žalobcov svedčí o jeho lojálnosti a snahe eliminovať rušiace zvuky a susedom vyhovieť. V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie sám konštatuje, že od podania žaloby sa zmenil skutkový stav, eliminovali sa zvukové prejavy kohútov ich usmrtením a došlo k premiestneniu kurína na vzdialený pozemok od žalobcov (žalovaný je v danej oblasti vlastníkom 8 parciel). Žalovaný kurín presťahoval na iné miesto tak, aby eliminoval zvukové prejavy hydiny. Nemal tak za splnenú základnú procesnú podmienku na vedenie tohto konania, pretože dôvod konania zanikol. Poukázal aj na svoje ústavné práva, ktoré by boli žalobným návrhom žalobcov obmedzené a došlo by k zásahu do samotných práv žalovaného nad prípustnú mieru. Navrhol, aby odvolací súd rozhodol tak, že napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 14.04.2022, sp. zn. ako vecne a právne správny potvrdzuje a žalovanému priznáva náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100%.

32. Žalobcovia v odvolacej replike prostredníctvom svojho právneho zástupcu namietali, že doložené stanovisko Regionálneho úradu verejného zdravotníctva nie je hodnotením rozhodnutia súdu, ale Úrad verejného zdravotníctva pri svojej činnosti postupuje hlavne podľa ustanovení o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia v znení neskorších predpisov. Podľa tohto zákona je potrebné zabezpečiť, aby hluková expozícia obyvateľov neprekročila prípustné hodnoty stanovené vykonávacím predpisom na objektivizáciu a hodnotenie hluku vo vonkajšom prostredí, vyhláška MZ SR č. v znení neskorších predpisov. Úrad verejného zdravotníctva nemá právomoc vykonávať opatrenia voči fyzickým osobám-nepodnikateľom. Z dôvodu právnej istoty by však podľa žalobcov bolo vhodné, aby v praxi nedochádzalo k takým rozporom, že istá miera hluku spôsobovaná činnosťou právnickej osoby alebo fyzickej osoby-podnikateľom je orgánmi verejného zdravotníctva hodnotená ako zdraviu škodlivá a takáto činnosť z dôvodu ochrany verejného zdravia postihovaná a v prípade nevykonania účinnej nápravy zakázaná a presne tá istá miera hluku pochádzajúca z rovnakého typu zdroja, len prevádzkovaného fyzickou osobou-nepodnikateľom, nie je zo strany súdu hodnotená ako neprimeraná a zostáva bez požiadavky na nápravu. Žalobcovia pred vynesením rozsudku Regionálny úrad verejného zdravotníctva Bratislava nežiadali o ďalšie stanovisko, nakoľko skutočnosť, že ustanovenia vyhlášky MZ SR č. je možné použiť na hodnotenie hlučnosti z chovu hydiny nemali za spornú - súd prvej inštancie sám na prvom pojednávaní uviedol, že spor rozhodne aj podľa uvedenej vyhlášky, toto svoje rozhodnutie v priebehu celého konania nezmenil a takéto posúdenie žalovaná strana nerozporovala. Žalovaný dokonca v priebehu konania tvrdil, že on sám je obťažovaný hlukom nad mieru primeranú pomerom zo strany žalobcov a hoci toto tvrdenie žalobcovia hodnotia ako nepravdivé a účelové (dokladal ho údajným brechotom psa, ktorý nepatrí žiadnemu zo žalobcov), sám žalovaný odvodzoval mieru tohto obťažovania od intenzity hluku, ktorý údajne preniká k jeho rodinnému domu, a to na základe postupov definovaných danou vyhláškou a nie napríklad na základe počtu psov chovaných konkrétnym majiteľom. Rovnako aj žalobcovia boli presvedčení, že odborné merania hluku podľa postupov definovaných vyhláškou č. , ktorou sa ustanovujú požiadavky na objektivizáciu hluku, infrazvuku a vibrácií v životnom prostredí objektívne zachytávajú mieru hluku, s ktorou sú konfrontovaní. Až potom, ako súd prvej inštancie vyniesol prekvapivé rozhodnutie, v ktorom uviedol, že ustanovenie danej vyhlášky nemožno aplikovať na hluk spôsobovaný chovom zvierat, žalobcovia požiadali Regionálny úrad verejného zdravotníctva o stanovisko, z ktorého vyplýva, že úrad pri svojej činnosti používa ustanovenia danej vyhlášky aj na hodnotenie hluku z chovu zvierat, pričom samotná vyhláška explicitne hovorí o štekote psov, čo je tiež hluk pochádzajúci z chovu zvierat. Žalobcovia súhlasili s tvrdením súdu prvej inštancie, že kikiríkanie je prirodzeným prejavom kohútov, avšak nesúhlasili s tým, že nie je možné negatívne dôsledky týchto

prejavov korigovať. Žalobcovia zopakovali, že cieľom žaloby nie je zakázať chov hydiny ako taký, ale obmedziť hluk, ktorý sa z tohto chovu šíri na ich pozemky a do ich nehnuteľností. Mali za nepochybné, že tak ako je kikiríkanie prirodzeným prejavom kohútov, rovnako aj lovecký pud je prirodzene prítomný u psov a oba tieto prirodzené prejavy zvierat je podľa názoru žalobcov možné a potrebné korigovať. Bolo by absurdné zhodnotiť prípad, keď voľne vypustený pes napadne a zraní okoloidúceho bežca slovami, že sa jedná o prirodzený prejav psa, ktorý prenasleduje a loví utekajúcu korisť a nie je možné mu v tom brániť. Povinnosť chovať psov na ohradených pozemkoch, resp. vedenie psov na vôdzkach na verejnosti nie je považované za rozporné s ústavnými princípmi. Chov zvierat nie je zakázaný, avšak nie neobmedzene a bezpodmienečne a je povinnosťou majiteľa vykonávať opatrenia na obmedzenie negatívnych dôsledkov chovu. Ak žalovaný tvrdí, že chová jedného kohúta, že hluk je spôsobovaný hlavne brechotom psov žalobcov, a že certifikované meranie zaznamenávalo nielen zvukové prejavy hydiny, ale aj hluk z iných zdrojov, k tomu žalobcovia uviedli, že k počtu chovaných kohútov žalovaný v priebehu konania uvádzal rozporné tvrdenia a aj súd prvej inštancie v rozsudku uvádza, že počet kohútov preukázaný nebol, tvrdenie žalovaného o hluku z chovu psov žalobcami nemali za pravdivé a žalovaný ho ničím relevantným nepodložil, pričom súd prvej inštancie označil za nespornú skutočnosť, že v meracích protokoloch boli vyhodnocované len hluky hydiny (nie zvuky okolia). Žalovaný ďalej tvrdí, že hluk z chovu hydiny nemôže byť škodlivý, pretože by poškodzoval aj jeho zdravie, a rovnako údajne aj zdravie tisícov ľudí, ktorí žijú v susedstve chovu hydiny. Žalobcovia v tejto súvislosti upozornili na vyjadrenie žalovaného na pojednávaní 7.10.2021, že v noci pri spánku používa ochranu sluchu ("ja spím so štupľami na ušiach"). Je podľa nich možné, že aj táto skutočnosť skresľuje jeho vnímanie intenzity hluku, ktorý svojim chovom hydiny (hlavne v noci a skorých ranných hodinách) spôsobuje. Žalobcovia poukázali na to, že súd prvej inštancie v rozsudku odkazuje na rozhodnutie R 37/1985. V tomto kontexte bol uvedený odkaz na rozhodnutie Okresného súdu v Dunajskej Strede, ktorý rozhodol, že žalovaná nad mieru primeranú pomerom obťažuje susedov hlukom z prevádzky šijacieho stroja. V tomto prípade by argument žalovanej tiež mohol znieť, že tisíce ľudí by museli byť neprimerane obťažované hlukom zo šijacích strojov, čo pravdepodobne nie je pravda, a preto by mala byť žaloba zamietnutá. Mali za zrejmé, že v danom konkrétnom prípade bolo preukázané, že k nadmernému obťažovaniu hlukom dochádzalo. Tak ako intenzita obťažovania hlukom pri používaní zariadení závisí od mnohých okolností, rovnako je to aj pri hluku z chovu zvierat. Všetky tieto okolnosti majú vplyv na výslednú intenzitu hluku, ktorý preniká do okolia a mieru tohto hluku je možné objektívne merať a vyhodnocovať. Podobne ako v prípade z Dunajskej Stredy, aj v tomto konkrétnom prípade (a nie pre všetky prípady v blízkosti chovu hydiny vo všeobecnosti, ktorých okolnosti sú rozdielne) mali za preukázané, že objektívna miera hluku prekračuje príslušné hygienické normy. Uviedli, že nespochybňujú, že žalovaný má právo chovať na svojom pozemku hydinu, a to bez ohľadu na to, či je konzumácia vajec prospešná pre jeho telesný a duševný rozvoj, bez ohľadu na skutočnosť, že kohúti vajíčka neznášajú a bez ohľadu na počet parciel v jeho vlastníctve. Toto právo však nie je neobmedzené a nemôže byť v rozpore s explicitným ústavným právom žalobcov na priaznivé životné prostredie (, článok 44). Životné prostredie, v ktorom miera hluku (aj a hlavne v nočných hodinách) prekračuje príslušné normy, nemožno označiť za priaznivé. S tvrdením žalovaného, že hluk pochádzajúci z chovu zvierat a hluk pochádzajúci z iných zdrojov nemožno porovnávať, žalobcovia nesúhlasili. Mali za to, že objektívnym meraním je možné stanoviť mieru hlukovej záťaže z rôznych zdrojov hluku. Podľa ich názoru hluk z chovu zvierat regulovať možno, aj keď iným spôsobom ako hluk zo stavebnej činnosti. Niektoré z možných spôsobov boli uvedené vo vyjadrení Regionálneho úradu verejného zdravotníctva Bratislava, s ktorým sa žalovaný aj súd prvej inštancie oboznámili a v priebehu konania im boli známe. Sám žalovaný uvádza, že vykonal rôzne opatrenia na zníženie hlučnosti, čo je v priamom rozpore s tvrdením, že mieru hlučnosti z chovu zvierat nie je možné korigovať. Posledné opatrenie, ktoré žalovaný vykonal, bolo presťahovanie kurína, ktoré vykonal 22.04.2021. Žalobcovia upozornili na skutočnosť, že nie samotné opatrenia, ale ich účinnosť je dôležitá. V tomto prípade sa presunutie kurína z jedného miesta, ktoré bolo od miesta merania pred fasádou susedného rodinného domu vzdialené 7 m na iné miesto, ktoré bolo vzdialené 9 m, ukázalo jednoznačne ako neúčinné, nakoľko aj odborné meranie zo dňa 27.6.2021 preukázalo, že miera hlučnosti sa prirodzene výrazne nezmenila. Po 22.4.2021 nevykonal žalovaný žiadne ďalšie úpravy chovu hydiny, ani netvrdil, že by ich bol býval vykonal. Toto opatrenie hodnotia žalobcovia ako formálne a kozmetické a nie ako skutočnú snahu o vyriešenie problému. Napokon žalovaný sám na súdnom pojednávaní 27.05.2021 explicitne uviedol, že kurín nepresúval z dôvodu redukcie hlučnosti, ale z vlastných, osobných dôvodov - bližšie nešpecifikovanému znečisťovaniu trávnika, čo je v rozpore s jeho aktuálnym tvrdením, že sa údajne snažil vyhovieť žalobcom. Nedôveryhodnosť tejto údajnej snahy zvýrazňuje aj skutočnosť, že k presunu kurína (aj to len o nepodstatnú vzdialenosť) došlo len niekoľko dní pred prvým súdnym pojednávaním v roku 2021 a nie v roku 2017, kedy bol žalovaný za strany žalobcov

na problém opakovane upozorňovaný, ani po roku 2019, kedy bola podaná žaloba. Ak žalovaný uvádza, že presunutím kurína zanikol dôvod konania, žalobcovia súhlasia s tým aspektom tohto tvrdenia, že pred presunutím kurína dôvod konania existoval, a že žaloba bola podaná dôvodne. Nesúhlasia však s tým, že by presunutím kurína dôvod konania zanikol, čo mali za preukázané odbornými meraniami, ktoré podľa nich preukázali, že miera hluku pred presunutím a po ňom bola porovnateľná. Poukázanie žalovaného na to, že vyhovením žalobe by došlo k obmedzeniu jeho ústavných práv, nemali za pravdivé. Právo na chov zvierat bez akýchkoľvek obmedzení a bez povinnosti zabezpečiť minimalizáciu negatívnych dôsledkov chovu na okolie a životné prostredie nie je ústavne garantovaným právom, na rozdiel od práva žalobcov na priaznivé životné prostredie. Tak ako iní chovatelia obmedzujú nežiadúce správanie či negatívne dôsledky chovu svojich zvierat, aj žalovaný je povinný vykonať účinné opatrenia, ktorými zníži mieru hluku pochádzajúceho z jeho chovu hydiny na primeranú úroveň, keď povaha a náročnosť týchto opatrení navyše nie je taká, aby ich nebolo od žalovaného možné spravodlivo očakávať.

33. Žalovaný v rámci odvolacej dupliky mal za to, že žalobcovia v replike neuvádzajú žiadne nové skutočnosti, popisujú to isté, čo už uviedli vo svojich predchádzajúcich písomných podaniach. Žalovaný preto trvá na tom, že takéto podanie je bez ďalšieho právneho významu, ktoré žiadnym spôsobom nespochybňuje správnosť napadnutého rozsudku. Zotrval na svojom názore, že napadnutý rozsudok je vecne aj právne správny. V napadnutom rozsudku Okresný súd Bratislava III svoje rozhodnutie podrobne odôvodnil, vykonal rozsiahle dokazovanie a uviedol zákonné dôvody a logické odôvodnenie svojho rozhodnutia. Konajúci súd sa riadne vysporiadal s námietkami žalobcov, správne ustálil skutkový stav veci a postupoval v súlade so zákonom. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku jasne a zrozumiteľne odpovedal na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky, teda tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. Namietal, že žalobcovia vo svojom podaní uvádzajú opätovne také tvrdenia, ktoré sa nezakladajú na pravde. Uvádzané skutočnosti v podaní žalobcov žalovaný považuje za neopodstatnené, irelevantné a zavádzajúce. Zdôraznil, že žalobca mal právo počas samotného dokazovania svoje tvrdenia podložiť listinnými dôkazmi, ktoré právo nevyužil. Vyjadrenie RÚVZ v danom konaní nie je relevantné, pretože RÚVZ nemá žiadnu kompetenciu posudzovať, resp. hodnotiť rozhodnutie súdu. Žalobcovia predložili spomínanú listinu, až v podanom odvolaní, teda po ukončení samotného dokazovania a vydaní uznesenia o skončení dokazovania. Sporové strany boli vyslovene poučené, že na neskôr predložené dôkazy súd už nebude prihliadať. V danom štádiu dokazovania a skončenia dokazovania sporové strany nenavrhovali už vykonanie žiadneho dôkazu a vyslovené do zápisnice vyhlásili, že už nemajú žiadne návrhy na vykonanie dôkazu. Vyjadrenie RÚVZ bolo možné zabezpečiť v riadne vykonanom dokazovaní a jednoznačne nejde o dôkaz, o ktorom by sa žalobcovia dozvedeli až dodatočne, resp. nemohli takéto vyjadrenie zadovážiť v procese dokazovania tak ako teraz tvrdia, okrem toho, ak by aj súd na túto listinu prihliadal, žalovaný má za to, že táto listina nezakladá nesprávnosť napadnutého rozsudku. Predmetné vyjadrenie označil za jednoznačne tendenčné, hodnotí vydané rozhodnutie súdu účelovo a to z pohľadu žalobcov, pričom žalovaný má dojem, že ide o vyjadrenie vydané úradom vyslovene podľa zadania žalobcov, pričom argumenty uvádzané žalobcami ohľadne tohto vyjadrenia sú uvádzané iba „príkladom ..........“ Tiež uviedol, že hlučnosť, ktorou psy reagujú na pohyb zveri v okolí, značne rozsiahlejšie a intenzívnejšie presahuje hlučnosť kikiríkania kohúta, podľa zistení žalobcu ide o jej takmer dvojnásobné navýšenie, ako aj že ústavné práva žalovaného by boli žalobným návrhom žalobcov obmedzené a došlo by k zásahu do samotných práv žalovaného nad prípustnú mieru. Chov hydiny v danej oblasti nie je zakázaný a čo nie je zakázané, je povolené. Súd prvej inštancie správne poukázal na , podľa ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Namietal, že nebolo vykonané certifikované meranie a pozemky týchto žalobcov sú výrazne vzdialené od pozemkov žalovaného. Z uvedeného dôvodu nemožno hluk v rovnakej intenzite počuť na tak vzdialených pozemkoch všetkých žalobcov. Certifikované meranie, ktoré bolo vykonané vo vonkajšom prostredí zaznamenávalo všetky zvuky šíriace sa v okolí, a to znamená, že namerané hodnoty zvuku sa netýkali len hydiny žalovaného, ale všetkých zvukov t.j. štekot psov, mňaučanie mačiek, štartovanie auta......atď. Z výpovede osoby, ktorá vykonávala meranie, mal za jednoznačne preukázané, že s týmto meraním bolo manipulované, resp. upravené tak, že sa selektovali iba „merania hluku“ podľa požiadavky žalobcov, teda nešlo o objektívne preukazujúci dôkaz, ale o dôkaz upravený podľa požiadaviek žalobcov. Z uvedeného dôvodu toto meranie nespĺňa podľa neho objektívnu stránku veci, a tak ho považuje za irelevantné. Ak by bola taká miera hlučnosti pri domácom chove hydiny, že by poškodzovala zdravie človeka, tak by týmto utrpelo aj zdravie žalovaného a zdravie tisíce ľudí, ktorí chovajú hydinu, resp. bývajú v susedstve kde sa takáto hydina chová. Táto hydina produkuje vajíčka, ktoré sú prospešné pre zdravie človeka a jeho zdravý telesný aj duševný vývoj človeka, preto aj

žalovaný, keďže je vlastníkom viacerých parciel, sa rozhodol si takýto chov zadovážiť a je to jeho právo, žiadny právny predpis mu to nezakazuje. Mal za neprípustné, aby sa porovnával zvuk stavebných strojov pri realizácii stavby so zvukom zvierat, nemožno hluk zvieraťa regulovať rovnako ako napr. hluk zo stavebnej činnosti, z telocvične, kultúrneho domu, pohostinstva..............“. Žalovaný od podania žaloby redukoval počet hydiny, zmenil plemeno hydiny a umiestnil kurín ďalej od pozemkov žalobcov, čo svedčí o jeho lojálnosti a snahe eliminovať rušiace zvuky a susedom vyhovieť. Od podania žaloby sa zmenil skutkový stav, eliminovali sa zvukové prejavy kohútov ich usmrtením a došlo k premiestneniu kurína na vzdialený pozemok od žalobcov (žalovaný je v danej oblasti vlastníkom 8 parciel). Žalovaný kurín presťahoval na iné miesto tak, aby eliminoval zvukove prejavy hydiny, čo žalobcovia nespochybnili ani nepopreli. Z uvedeného je zrejmé, že nie je splnená základná procesná podmienka na vedenie tohto konania, pretože dôvod konania odpadol. Namietal, že žalobcovia v replike neuviedli žiadne podložené skutočnosti ani tvrdenia týkajúce sa predmetnej veci, ktoré by vniesli do konania nové fakty. Z uvedeného dôvodu má žalovaný za to, že žalobcovia počas prebiehajúceho konania neuniesli dôkazné bremeno svojich tvrdení.

34. Ďalšie vyjadrenia strany sporu v rámci odvolacieho konania nepodali.

35. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( ) prejednal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa , a bez pojednávania s poukazom na ust. a postupom podľa v spojení s . Dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie správnym smerom a v rozsahu potrebnom pre posúdenie opodstatnenosti žaloby a výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil ( ). Odvolací súd sa s jeho právnym záverom o nedôvodnosti žalobou uplatneného nároku žalobcov proti žalovanému na zdržanie sa zásahov do ich práv hlukom neprimeraným daným pomerom spôsobeným chovom hydiny stotožňuje a konštatuje správnosť jeho dôvodov ( ). V odvolaní uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver o nedôvodnosti ich žaloby, keď v odvolaní uvádzané argumenty nepredstavujú také, s ktorými by sa súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku nevysporiadal alebo by im nevenoval náležitú pozornosť. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a nie je preto potrebné ani jeho dôvody dopĺňať, nakoľko by išlo len o opakovanie právnych záverov súdu prvej inštancie. Práve z titulu aplikácie ust. nie je žiaduce, aby v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu boli zopakované tie závery a zhodnotenia, ktoré už odzneli v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia. Je postačujúce, pokiaľ sa len k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, vo väzbe k odvolacím dôvodom, zvýraznia právne významné, prípadne skutkovo rozhodné okolnosti. Tento postoj odvolacieho súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. z 08.10.2009, v zmysle ktorého ....“ odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II.ÚUS 78/05, , ). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov vydaných v priebehu príslušného súdneho konania“. I v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. „pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“. Možno konštatovať, že v danej veci súd prvej inštancie dal zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné argumenty strán sporu v snahe garantovať im právo na spravodlivé súdne konanie. Skutočnosť, že neboli naplnené očakávania žalobcov a že súd prvej inštancie nerozhodol v súlade s ich právnymi názormi, neznamená porušenie ich práva na spravodlivé súdne konanie. Ochranu poskytol stranám v požadovanej kvalite, keď i podľa ústavnej judikatúry do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania (aktuálne strany sporu), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ( ), ani právo na to, aby bol pred všeobecným súdom úspešný a aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (). V záujme zachovania práva strán sporu na spravodlivý súdny proces sa odvolací súd teda vyjadruje stručne len k odvolacím námietkam žalobcov.

36. Vo vzťahu k tvrdenému porušeniu procesného postupu v zmysle ust. súdom prvej inštancie, t. j. že napadnutým rozsudkom sa odklonil od právneho názoru vyjadreného na prvom pojednávaní, odvolací súd uvádza, že (a to i s prihliadnutím na ustálenú súdnu prax, napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.. zn. ), že v zásade platí, že postup súdu podľa

je pre strany sporu a ich zástupcov na základe uvedených úkonov predvídateľný a transparentný, avšak zároveň sa kladie väčší dôraz na zodpovednosť strany za jej vlastnú procesnú aktivitu a transparentné substancovanie skutkových tvrdení a dôkazných návrhov. Stranu sporu to nezbavuje povinnosti predložiť potrebné dôkazy na preukázanie oprávnenosti a dôvodnosti uplatneného nároku. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že súd rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu ( ), berie do úvahy iba skutočnosti, ktoré vyšli najavo počas konania ( ) a pri zisťovaní skutkového stavu vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti ( ). Súd pri výkone spravodlivosti nesmie byť obmedzovaný tak pôvodnými predbežnými závermi o skutkovej stránke veci, ako ani prípadným vlastným predbežným právnym posúdením. Ak sudca ust. nedodrží, (resp. sa od predbežného právneho posúdenia odkloní), nemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia strany z jej procesných práv, ktoré jej priznáva. Porušenie tohto ust. teda žiadnym spôsobom nediskvalifikuje stranu sporu napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve zhrnúť svoje návrhy a pod. Cieľom ust. je zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia sporné, teda viesť strany už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Cieľom je zrýchliť a zjednodušiť konanie, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje za dôležité a nevenovala sa pozornosť nedôležitým skutkovým tvrdeniam, ktoré sú podľa názoru súdu buď nesporné alebo právne bezvýznamné. Porušenie uvedeného ust. však nelimituje stranu sporu v realizácii jej procesných práv. Aj z judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva (napr. ), že súd až v samotnom rozhodnutí vo veci vyjadrí svoj definitívny právny názor týkajúci sa konkrétnej veci (porovnaj aj uznesenie NS SR sp. zn. , ). Uvedený právny názor odobril ÚS SR aj v uznesení -9 z 11.06.2018, ktorým ako zjavne neopodstatnenú odmietol sťažnosť voči nedodržaniu postupu podľa a stotožnil sa s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -490 z 23.01.2018, podľa ktorého opomenutie aplikácie ust. ods 2 sa vydaním rozhodnutia vo veci samej konvaliduje, nakoľko v ňom sa vyjadria právne názory a zhojí sa tento procesný nedostatok a prípadné odňatie práva na spravodlivý proces.

37. Podľa ust. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, keď v zmysle ods. 2 tohto ustanovenia vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.

38. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli tvrdené a boli predmetom dokazovania, sudca rozlišuje tie, ktoré sú pre spor rozhodné. Zákon nepredpisuje pravidlá, z ktorých by malo vychádzať hodnotenie jednotlivých dôkazov a ich hodnotenie vo vzájomnej súvislosti. Hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú čiastkové i komplexné závery sudcu o výsledkoch vykonaného dokazovania.

39. Základom hodnotiaceho princípu súdu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Získané poznatky potom porovná s poznatkami získanými hodnotením ostatných dôkazov a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenie. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná.

40. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nesprávnosť tohto hodnotenia možno vyčítať, len ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia. Nemožno potom ani polemizovať so skutkovými závermi súdu a namietať, čomu uveril a čomu nie, že niektorý dôkaz nemal za pre skutkový stav dôležitý alebo naopak ().

41. Právnym posúdením veci je činnosť súdu, ktorou zistený skutkový stav subsumuje pod skutkové podstaty určitých právnych noriem hmotnoprávneho charakteru, na základe čoho dospieva k záveru, či právo prizná alebo neprizná. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd skutkový stav subsumuje pod nesprávnu normu, alebo ak správne aplikovanú právnu normu nesprávne interpretuje. Nesprávnym právnym posúdením sa teda rozumie omyl pri aplikácii práva.

42. Odvolací súd preskúmaním odôvodnenia napadnutého rozsudku dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonané dokazovanie vyhodnotil úplne logicky a teda zákonu zodpovedajúcim spôsobom, keď nemal žiaden logický dôvod nadhodnotiť závery znaleckého posudku o prekročení prípustnej hranice hluku pri kikiríkaní kohúta žalovaného, hoci opakovaného a vyskytujúceho sa v dobe nočnej a skorej rannej nad dôkazy iné, ale všetky vykonané dôkazy posúdil riadne vo vzájomnej súvislosti a dospel tak správnym skutkovým zisteniam. Správne teda skutkovo ustálil, že prostredie, v ktorom strany sporu žijú a vlastnia relevantné nehnuteľnosti, je prostredím rodinných domov s veľkými priľahlými pozemkami pri lese, pozemky strán sporov chov hydiny nevylučujú, žalovaný chová primerané bežné a spoločensky únosné množstvo hydiny, chov hydiny nie je v danej mestskej časti Bratislavy žiadnym všeobecne záväzným nariadením zakázaný, hluk žalovaný nespôsobuje sám vlastným konaním a prostredníctvom kohúta ho nespôsobuje úmyselne.

43. Odvolací súd poukazuje na prejednaciu zásadu ovládajúcu civilné sporové konanie, ktorá spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov k nim je zásadne vecou strán sporu konania. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov teda leží zásadne na nich a ukladá im povinnosť označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Strana sporu má teda povinnosť tvrdenia a povinnosť unesenia dôkazného bremena. K splneniu tejto povinnosti je zaviazaná každá strana sporu, pričom rozsah a konkrétnu podobu dôkazného bremena určuje práve hmotnoprávna norma, ktorá má byť na daný spor aplikovaná. Dôkazné bremeno ohľadom všetkých tvrdení, ktorými odôvodňuje svoj nárok, má žalobca. Dôkaznú povinnosť má i žalovaný, pokaľ ide o tvrdenia opačného obsahu a významu, avšak jeho dôkazná povinnosť sa odvíja od úrovne splnenia dôkaznej povinnosti žalobcom.

44. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že žalobcovia nepreukázali v miere potrebnej pre vyhovenie ich žalobe svoje tvrdenie, že žalovaný ich obťažuje hlukom z hydiny nad mieru primeraným daným pomerom, nakoľko aká je miera primeraná pomerom, ani netvrdili. Nemožno totiž tvrdiť, že takáto miera pripúšťa nulovú toleranciu na kohútov alebo vzhľadom na to, že žalobcovia argumentovali hlukom, pripúšťa len nekikiríkajúcich kohútov na pozemkoch v danej lokalite.

45. Ďalej odvolací súd dáva tiež do pozornosti, že podľa vykonateľnosť je vlastnosť súdneho rozhodnutia ukladajúceho povinnosť plniť, ktorá spočíva v možnosti jeho priamej a bezprostrednej vynútiteľnosti zákonnými prostriedkami.

46. Z dikcie citovaného procesného ustanovenia vyplýva, že pod vykonateľnosťou rozhodnutia rozumieme takú vlastnosť súdneho rozhodnutia, pri ktorej existencii je možné vynútiť splnenie povinnosti i proti vôli povinného subjektu autoritatívnou mocou štátu. Len rozhodnutie, ktoré disponuje vlastnosťou vykonateľnosti, je spôsobilým exekučným titulom a podkladom na vykonanie exekúcie. Právna teória rozlišuje vykonateľnosť súdneho rozhodnutia materiálnu a formálnu. Rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, tvorí materiálny predpoklad nariadenia výkonu rozhodnutia. Na to, aby rozhodnutie bolo exekučným titulom, musí disponovať vlastnosťou vykonateľnosti, ktorou je vlastnosť alebo stav rozhodnutia, ktorý umožňuje nútené splnenie uloženej povinnosti, ktorá má zložku formálnu, prejavujúcu sa ako doložka vykonateľnosti, a materiálnu, ktorá predstavuje súhrn obsahových náležitostí exekučného titulu umožňujúci jednak bezproblémové identifikovanie subjektov, ale aj identifikovanie rozsahu judikovanej povinnosti.

47. Práve rozsah žalobcami navrhovanej povinnosti, ktorú žiadali uložiť žalovanému, nebol obsahom petitu žaloby. Znenie a formulácia petitu žaloby je výlučne v rukách žalobcov ako pánov sporu (dominus litis), z ktorého dôvodu bol súd prvej inštancie povinný petitu navrhnutého žalobcami a vymedzujúceho predmet sporu sa držať. Rozsah povinnosti navrhovanej uložiť žalovanému (zdržať sa obťažovania žalobcov hlukom z hydiny) nebol presne vymedzený, nakoľko neobsahoval údaj o miere primeranej pomerom (a k tejto miere žalobcovia ani neuniesli bremeno tvrdenia). Odvolací súd dospel k záveru, že žalobcami zvolený petit žaloby v prípade jej vyhovenia by viedol k materiálne nevykonateľnému súdnemu

rozhodnutiu pokiaľ ide o obsah výroku rozhodnutia, čo posúdil taktiež ako dôvod vecnej správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Podľa odvolacieho súdu navrhovaný exekučný titul by nespĺňal ustanovením vymedzenú požiadavku materiálnej vykonateľnosti súdneho rozhodnutia, ale naopak, bol by spôsobilý založiť ďalšie nezhody a spory medzi stranami sporu. Ochranu by žalobcom neposkytol definitívne, ktorej situácii v právnych pomeroch strán sporu je nutné naopak predchádzať.

48. Podľa aj súdom prvej inštancie aplikovaného vlastník veci sa musí zdržať všetkého, čím by nad mieru primeranú pomerom obťažoval iného alebo čím by vážne ohrozoval výkon ich práv. Preto najmä nesmie ohroziť susedovu stavbu alebo pozemok úpravami pozemku alebo úpravami stavby na ňom zriadenej bez toho, že by urobil dostatočné opatrenie na upevnenie stavby alebo pozemku, nesmie nad mieru primeranú pomerom obťažovať susedov hlukom, prachom, popolčekom, dymom, plynmi, parami, pachmi, pevnými a tekutými odpadmi, svetlom, tienením a vibráciami, nesmie nechať chované zvieratá vnikať na susediaci pozemok a nešetrne, prípadne v nevhodnej ročnej dobe odstraňovať zo svojej pôdy korene stromu alebo odstraňovať vetvy stromu presahujúce na jeho pozemok.

49. Predpoklady citovanej právnej normy je potrebné vykladať vždy v každom jednom prípade objektívne. Žalobcovia toto objektívne hľadisko preukazovali znaleckým posudkom o prekročení povoleného limitu decibelov kikiríkaním kohúta žalovaného, čím podľa skutkových okolností tvrdených v žalobe mali za to, že žalovaný poškodzuje ich zdravie. Vymedzeným petitom žaloby však žiadali súdnu ochranu podľa správne súdom prvej inštancie aplikovaného ust. , nakoľko žiadali žalovanému uložiť povinnosť neobťažovať ich hlukom z hydiny nad mieru primeranú pomerom, pričom ako uviedol odvolací súd vyššie, navrhovali materiálne nevykonateľný petit.

50. Je pravdou, že z dikcie citovanej právnej normy vyplýva, že žalobou sa možno proti vlastníkovi, ktorý nerešpektuje tzv. susedské práva, domáhať len toho, aby sa zdržal presne opísaného a vymedzeného rušenia, ktorým obťažuje susedov alebo ktorým vážne ohrozuje výkon ich práv, avšak i v takom prípade výrok rozhodnutia musí obsahovať presný opis povinnosti žalovaného práve za účelom dosiahnutia vykonateľnosti súdneho rozhodnutia. Je vylúčené, opierajúc sa o právny dôvod žaloby podľa , požadovať, aby sa susediacemu vlastníkovi uložila povinnosť niečo konkrétne konať, keď žaloba na odvrátenie hroziacej škody (aj škody na zdraví, čo tvrdili žalobcovia v predmetnom spore) môže mať svoj právny dôvod iba v ust. , podľa ktorého ak ide o vážne ohrozenie škodou, ohrozený má právo sa domáhať, aby súd uložil vykonať vhodné a primerané opatrenia na odvrátenie hroziacej škody. Uvedené ust. súd prvej inštancie správne neaplikoval, keďže vychádzajúc z petitu žaloby toto nebolo predmetom konania, hoci oba právne inštitúty možno v praxi využiť simultánne.

51. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd uzatvára, že súd prvej inštancie sa správne zaoberal predmetom sporu vymedzeným žalobcami ako pánmi sporu zvoleným petitom, na právne posúdenie predmetu sporu aplikoval správne zvolené právne normy, ktoré aj správne vyložil, vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu a logicky ho vyhodnotil vo všetkých jeho vzájomných súvislostiach a správne vyhodnotil mieru unesenia dôkazného bremena žalobcami potrebnú pre účely úspechu v spore, k čomu odvolací súd dodáva právnu úvahu o vecnej správnosti výroku napadnutého rozsudku so zreteľom na materiálnu nevykonateľnosť navrhovaného súdneho rozhodnutia s tendenciou vyvolávania ďalších sporov, nakoľko by neobsahoval údaj o miere primeranej pokiaľ ide o hluk z hydiny a nevymedzil by tak dostatočne pre prípad výkonu rozhodnutia rozsah povinnosti uloženej žalovanému.

52. Vzhľadom na to vyhodnotil odvolací súd odvolacie námietky žalobcov za nedôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. potvrdil.

53. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle zásady úspešnosti v spore podľa v spojení s vzhľadom na plný úspech žalovaného v ňom.

54. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).