Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_48Ek-581-2020.pdf
PDF · 113.92 KB
No categories available
48Ek/581/2020
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: Slovenská sporiteľňa, a.s. so sídlom Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653, právne zastúpeného: Erben & Erben, advokátska kancelária, s.r.o. so sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava, IČO: 35 724 111, proti povinnému: Agrodružstvo Devičie v likvidácii, so sídlom Hrachová 38, 821 05 Bratislava-Ružinov, IČO: 36 030 805, v mene ktorého koná likvidátor: Jozef Baláž, Hrachová 38, 821 05 Bratislava, o vymoženie pohľadávky vo výške 91.758,83 eur s príslušenstvom, rozhodujúc o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 48Ek/581/2020 zo dňa 2. júna 2020, takto
rozhodol:
I. Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 48Ek/581/2020 zo dňa 2. júna 2020 z a m i e t a.
II. Oprávnenému sa nárok na náhradu trov konania o sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 48Ek/581/2020 zo dňa 2. júna 2020 n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 16.04.2020 domáhal od povinného vymoženia pohľadávky vo výške 91.758,83 eur s príslušenstvom na základe vykonateľného exekučného titulu - zmenkový platobný rozkaz Okresného súdu Bratislava V č.k. 5 Zm 205/2012-42 zo dňa 09.01.2013. Upovedomením o zastavení starej exekúcie zo dňa 13.02.2020 bola zastavená exekúcia vedená Okresným súdom Levice pod sp. zn. 2Er/313/2013 a súdnou exekútorkou JUDr. Soňa Stodolová pod sp. zn. EX 590/2013, kde súdna exekútorka uložila oprávnenému povinnosť zaplatiť trovy starej exekúcie v celkovej výške 42 eur, ktoré pozostávajú z paušálnych trov vo výške 35 eur a z dane z pridanej hodnoty vo výške 7 eur.
Vyšší súdny úradník uznesením sp. zn. 48Ek/581/2020 zo dňa 02.06.2020 návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti iných trov pôvodnej exekúcie v sume 778,16 eur podľa § 53 ods. 3 písm. a) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom od 1.4.2017 (ďalej len „Exekučný poriadok“) zamietol. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 53 ods. 1, § 53 ods. 3 písm. a), § 53 ods. 4 Exekučného poriadku, na ust. § 6 ods. 1, 2, § 9 ods. 3, § 10 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 233/2019 Z. z.“) a vecne tým, že návrh na vykonanie exekúcie v časti nároku na náhradu trov právneho zastúpenia v pôvodnej exekúcii vo výške 761,66 eur spolu s trovami oprávneného pôvodnej exekúcie vo výške 16,50 eur za zaplatený súdny poplatok za návrh, teda spolu 778,16 eur považoval za rozporný s Exekučným poriadkom. Súd vyhodnotil, že paušálne trovy starej exekúcie prináležia súdnemu exekútorovi, pričom zákon o ukončení niektorých exekučných konaní v ustanovení § 6 ods. 2 uvádza, že tieto trovy znáša oprávnený ale zároveň neumožňuje oprávnenému domáhať sa ich náhrady od povinného a podobne to platí aj pre trovy exekúcie oprávneného. V § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z. z. sa výslovne uvádza, že oprávnený nemá nárok na náhradu trov spojených s podaním opätovného návrhu na vykonanie exekúcie
po zastavení starej exekúcie, okrem nároku na náhradu súdneho poplatku. Z uvedeného vyplýva, že oprávnený má opätovným návrhom na vykonanie exekúcie právo uplatniť si nárok len na to, čo mu priznáva exekučný titul, na podklade ktorého sa má exekúcia vykonať a nárok na náhradu súdneho poplatku, ktorý bol povinný zaplatiť za podanie tohto opätovného návrhu. A preto oprávnený nemá nárok domáhať sa náhrady trov právneho zastúpenia v starej exekúcii, ale ani trov právneho zastúpenia v tomto exekučnom konaní, keďže uvedené platí aj pre náhradu trov oprávneného pri pôvodnej exekúcii.
Proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote dňa 19.06.2020 sťažnosť, ktorou žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a priznať oprávnenému náhradu trov konania. Sťažnosť podal z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci založeného na formalistickom a zjavne nesprávnom výklade práva, napádané rozhodnutie považuje za arbitrárne porušujúce jeho právo na súdnu ochranu vzhľadom na jeho nedostatočné odôvodnenie a z dôvodu, že vyšší súdny úradník dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho postupom došlo k zásahu do základného práva povinného na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, a preto je uvedené rozhodnutie v rozpore so zákonom, s konceptom Slovenskej republiky ako materiálneho právneho štátu a neaplikoval právne normy v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, judikatúrou Ústavného súdu SR. Sťažnosť odôvodnil tým, že v starej exekúcii boli okrem iného vymáhané aj trovy právneho zastúpenia pri exekúcií vo výške 761,66 eur spolu s trovami oprávneného v exekučnom konaní vo výške 16,50 eur, pričom stará exekúcia neskončila tak ako to má byť - vymožením vymáhaného nároku v úplnosti, ale predčasne, pred naplnením jej zmyslu a účelu, a to v dôsledku náhlej a neočakávanej zmeny pravidiel, ktoré v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie neexistovali, konkrétne došlo k zastaveniu starej exekúcie podľa ustanovenia § 2 zákona č. 233/2019 Z. z. Oprávnený považoval odôvodnenie dôvodovej správy k zákonu č. 233/2019 Z. z. vo vzťahu k jej prijatiu ohľadom nemajetnosti povinných a zastavenia exekúcií z tohto dôvodu, za arbitrárne a protiústavné, kedy to, že je niekto nemajetný, nie je možné automaticky vyvodiť zo skutočnosti, že exekúcia bola zatiaľ neúspešná a rovnako skutočnosť, že je niekto nemajetný v súčasnosti neznamená, že nemôže disponovať majetkovými hodnotami v budúcnosti. Sťažovateľ poznamenal, že ani o trovách, ani o výške predmetnej náhrady trov nemôžu byť žiadne pochybnosti, výška súdneho poplatku za návrh vyplýva zo zákona o súdnych poplatkoch a to, že uvedené bolo uhradené, vyplýva z pôvodného exekučného spisu a rovnako sa uvedené vzťahuje aj na rozhodnutie o paušálnych trovách starej exekúcie. Poukázal na to, že vyšší súdny úradník nebral do úvahy, že oprávnený musel v dôsledku zmeny právnej úpravy opätovne žiadať o to, o čo už žiadal a čo bolo právom aprobovanou formou i posúdené a čomu bolo vyhovené. Podľa neho zo skutočnosti, že paušálne trovy starej exekúcie vo výške 42 eur mal uhradiť oprávnený vyplýva, že oprávnenému vzniká nárok na náhradu týchto paušálnych trov starej exekúcie vo výške 42 eur voči povinnému, pretože ide o náklady súvisiace s uplatnením pohľadávky, čo oprel aj o dôvodovú správu k zákonu č. 233/2019 Z. z. Ide o platenie trov exekúcie v exekúcii, ktorej vznik bol dôsledkom protiprávneho postupu povinného, ktorý dobrovoľne nesplnil to, čo mu ukladá exekučný titul, a tak je nepochybné, že ide o náklad, ktorý je spojený s uplatnením pohľadávky stanoveným spôsobom a je tak príslušenstvom pohľadávky podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, čo konštatuje i dôvodová správa. Súd vydáva poverenie na vymoženie uvedenej náhrady, hoci vôbec nemá exekučný titul. Oprávnený mal za to, že v prípade náhrady paušálnych trov ide o úplne obdobnú právnu situáciu ako pri súdnych poplatkoch za podanie návrhu uvedených v poverení na vykonanie exekúcie, na ktoré tiež neexituje exekučný titul, pričom nielenže o uvedenom nie je v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vôbec žiadna zmienka, ale za situácie, kedy aj vo vyššie citovanej dôvodovej správe k § 6 k zákonu č. 233/2019 Z. z. sa uvádza, že: "Paušálne trovy znáša oprávnený a aj keď v tomto prípade paušálne trovy zaplatí oprávnený, z pohľadu "práva hmotného" sa stanú príslušenstvom pohľadávky ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky, uvedené znamená to, že v prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie môže oprávnený požadovať ich náhradu ako úhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, a že na podanie návrhu je ustanovený povinný elektronický formulár, ktorý obsahuje v časti "F" s označením "Trovy exekúcie - oprávnený" položku "Iné trovy", pričom sa v poznámke k uvedenému uvádza, že "Iné trovy odôvodnite v časti „Odôvodnenie trov“. Inými trovami sa pri starej exekúcii považujú najmä paušálne trovy na úhradu starej exekúcie vo výške 35 eur zvýšené o daň z pridanej hodnoty, ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty, a preto je takýto zamietavý postup exekučného súdu zjavne svojvoľný. Tvrdil, že súd si zamieňa inštitút platenia trov konania a platenia náhrady trov konania. Upriamil pozornosť aj na inštitút trov exekúcie, ktorý je podľa názoru oprávneného odlišný od inštitútu náhrady trov exekúcie, v prípade inštitútu trov konania je významné, kto uhrádza trovy konania, v prípade náhrady trov konania je podstatou uvedeného
riešenie otázky, či ten, kto uhradil trovy konania, má nárok na ich náhradu. Čo do náhrady trov konania poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 M Cdo 12/2004 zo dňa 30.6.2005, podľa ktorého v prípade, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, rozhoduje sa len o náhrade trov exekúcie pozostávajúcej z náhrady trov exekútora, a v prípade zastavenia exekúcie sa vôbec nerozhoduje o tom, o čom už bolo uvedeným postupom rozhodnuté, t.j. nerozhoduje sa o náhrade trov oprávneného, o tom, ktoré vzniknuté trovy oprávneného boli oprávnené (to už bolo obsahom upovedomenia o trovách a predmetné trovy - trovy oprávneného v exekučnom konaní vo výške 16,50 eur, pozostávajúce z trov plateného súdneho poplatku, ako i oprávnenie na ich náhradu v uvedenej výške vymáhať, boli aprobované i štátom, a to udelením poverenia na vykonanie exekúcie), resp. že oprávnený má nárok na ich náhradu a že povinným na zaplatenie uvedeného je práve povinný, keďže to vyplýva z predchádzajúcej exekučnej činnosti. Podľa oprávneného, keďže si za podanie návrhu na vykonanie v súlade s § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z. z. uplatnil výlučne zaplatený súdny poplatok, nároky ďalšie nie sú nárokmi z titulu podania nového návrhu, pričom je podľa neho zjavné, že nárok z titulu náhrady trov právneho zastúpenia, iných trov oprávneného a plateného súdneho poplatku, či nárok vzniknutý zo skutočnosti platenia paušálnych trov starej exekúcie, ktoré všetky vznikli pred podaním návrhu podľa § 9 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z. z., nemôže byť nárokom spojeným s podaním "nového" návrhu. Oprávnený v sťažnosti ďalej poukázal na viaceré ustanovenia právnych predpisov, konkrétne na čl. 152 ods. 4 Ústavy, § 200 Exekučného poriadku, čl. 3 ods. 1 CSP, čl. 16 CSP, čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods.2 Ústavy, čl. 144 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy, § 2, § 50 ods. 1 a § 201 ods. 2 Exekučného poriadku, § 2 ods. 1, §9 ods. 1 a § 8 ods. 5, § 6 ods. 2 ZoUEK a iné, ako aj na judikatúru súdov napr. IV. ÚS 77/02, II. ÚS 58/2001, I. ÚS 794/2014, I. ÚS 4/1994, IV. ÚS 71/2013, I. ÚS 351/2010, IV. ÚS 192/2008, III. ÚS 266/2007, PL. ÚS 22/06, R 36/2007, R 2/2016, I. ÚS 48/2005, II. ÚS 351/2009, III. ÚS 47/2005 a iné, na ktorých obsah a správnu právnu aplikáciu podľa názoru oprávneného vyšší súdny úradník v sťažnosťou napadnutom rozhodnutí vôbec nereflektoval. Podľa neho rozhodoval vylúčený vyšší súdny úradník, keďže miera rozhodovania a konania v neprospech oprávneného bola založená na úplnom ignorovaní podstaty, zmyslu a účelu relevantných právnych noriem vo vzájomnej súvislosti, na ignorovaní rozhodnutí Ústavného súdu SR a arbitrárnosť rozhodnutia dosiahla intenzitu reálne narúšajúcu zdanie sa nestrannosti konajúceho justičného orgánu.
Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
Podľa § 239 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia pojednávania.
Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
Súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami preskúmal napadnuté rozhodnutie a po preskúmaní veci sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka. Súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie treba považovať za správne a námietky voči nemu zo strany oprávneného uvedené v sťažnosti tak logicky za nedôvodné. Súd má za to, že vyšší súdny úradník rozhodol správne, keď návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti vymoženia trov oprávneného z pôvodnej exekúcie v sume 778,16 eur podľa § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku zamietol s
poukazom na § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z. z., kedy oprávnený okrem náhrady súdneho poplatku za podanie opätovného návrhu na vykonanie nemá nárok na náhradu trov spojených s jeho podaním, v čoho dôsledku ostatné trovy exekučného konania znáša výlučne len oprávnený. V danom prípade vyšší súdny úradník v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver, ktorý zároveň aj dostatočným spôsobom právne odôvodnil. Takýto postup súdu má oporu v právnych predpisoch a bol odôvodnený do tej miery, ktorá postačuje na záver o ústavnej konformite napadnutého uznesenia. Súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka a v podrobnostiach naň odkazuje. Napriek zneniu ustanovenia zákona citovaného v bode 5 odôvodnenia tohto rozhodnutia, s poukazom na nesúhlas a argumentáciu oprávneného prezentovaný v sťažnosti a k zvýrazneniu správnosti napádaného rozhodnutia, sa súd nad rámec zákona (§ 202 ods. 2 Exekučného poriadku) vysporiadaval s najdôležitejšími dôvodmi uvádzanými v sťažnosti.
Oprávnený svoju sťažnosť smerujúcu k zrušeniu napádaného rozhodnutia postavil na viacerých dôvodoch, jednak tvrdil, že formulár návrhu na vykonanie exekúcie pripúšťa uplatnenie nákladov spojených s uplatnením pohľadávky a iných trov, jednak že ním uplatnené a zamietnuté nároky predstavujú príslušenstvo k judikovanej pohľadávke, ktoré bolo vymáhané v starej exekúcii a jednak dôvodovou správou k zákonu č. 233/2019 Z. z. a právom oprávneného na náhradu trov. Sudca v sťažnostnom konaní k dôvodovej správe uvádza, že dôvodová správa nie je právne záväzným výkladom právnych noriem, ide len o podporný výklad zákona, pričom záväzný výklad právnych noriem podáva jedine súd. V uvedenom prípade pri aplikácii všetkých výkladových pravidiel znenie zákonného ustanovenia nevyvoláva žiadne pochybnosti o jeho zmysle a obsahu, je dostatočne jasné a zrozumiteľné, a teda ak by zákonodarca zamýšľal priznať oprávnenému pri opätovnom podaní návrhu aj náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, zakomponoval by túto možnosť aj do znenia zákona, čo sa však nestalo. Súd má za to, že zákonodarca mohol mať pôvodne taký úmysel ako tvrdí oprávnený, no následne ho nepretavil do znenia zákona, do zákonnej úpravy. Avšak práve naopak, ako správne vyhodnotil vyšší súdny úradník, znenie ustanovenia § 9 ods. 3 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní striktne stanovuje, že oprávnený má pri opätovnom podaní návrhu na vykonanie exekúcie nárok len na náhradu súdneho poplatku a nemá nárok na náhradu trov spojených s jeho podaním. K dôvodovej správe súd ďalej poznamenáva, že zákon č. 233/2019 Z.z. bol dotknutý viacerými podstatnými zmenami aj pri prerokovaní v Národnej rade Slovenskej republiky a z obsahu celej dôvodovej správy (vo vzťahu k prijatým právnym normám) je zrejmé, že nekorešponduje s prijatým normatívnym textom zákona, a to vo viacerých bodoch, keď napríklad podľa dôvodovej správy k § 5 zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: „Upovedomenie o zastavení starej exekúcie obsahuje všetky potrebné informácie o vymáhanej pohľadávke a trovách starej exekúcie“, pričom podľa § 5 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z.z. nie je podstatnou náležitosťou výška vymáhaného nároku alebo podľa dôvodovej správy k § 6 zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: „...ktoré sú vo výške 35 eur bez dane z pridanej hodnoty, t. j. ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa výška týchto paušálnych trov o daň z pridanej hodnoty.“, pričom podľa § 6 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z.z. sa samozrejme zvyšuje výška paušálnych trov o daň z pridanej hodnoty, ak je platiteľom tejto dane súdny exekútor a nie advokát oprávneného. Ďalej napríklad podľa dôvodovej správy k § 9 zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: Na uľahčenie podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie sa umožňuje oprávnenému pôvodný exekučný titul predložiť vo forme „skenu“, t. j. zaručená konverzia sa nepožaduje.“, pričom podľa § 9 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z.z. sa návrh podáva podľa Exekučného poriadku, ktorého § 48 ods. 6 vyžaduje zaručenú konverziu exekučného titulu a výnimka z uvedeného pravidla sa v zákone č. 233/2019 Z.z. (v rozpore s dôvodovou správou) nenachádza. Uvedenými príkladmi súd nepodrobil úplnej komparácii dôvodovú správu s účinným znením zákona, iba poukazuje, že nezrovnalosti medzi schváleným (a už účinným) znením zákona č. 233/2019 Z.z. a dôvodovou správou nie sú výnimočné a vyskytujú sa na viacerých miestach. Dôvodová správa sa po zmene úmyslu zákonodarcu už následne nemení. Súd preto odmietol výklad predostretý oprávneným, ktorý má oporu len v dôvodovej správe k uvedenému právnemu predpisu a nie v samotnom texte zákona, pričom navyše takýto názor oprávneného je v rozpore s výsledným znením zákona.
K tvrdeniu oprávneného, že elektronický formulár na podanie návrhu na vykonanie exekúcie obsahuje možnosť uplatniť si iné trovy, sudca konštatuje, že elektronická šablóna formulára nepredstavuje žiadny záväzný nástroj, podľa ktorého má súd vykladať zákon a tobôž nie v prípade, keď má celý exekučný súd za to, že takáto poznámka elektronického formulára v aktuálnom znení (pred jej zmenou) je chybná. Súd nespochybňuje argument oprávneného, že formulár č. 57 nazvaný návrh na vykonanie exekúcie v časti E) Vymáhaný nárok, t. j. istina a náklady spojené s uplatnením pohľadávky a v časti F) Trovy exekúcie
- oprávnený, t. j. iné trovy, umožňuje oprávnenému uplatniť si iné trovy, avšak to neznamená, že súd mu takto uplatnené trovy aj prizná. Sudca k uvedenému ďalej uvádza, že oprávnený má nárok len na judikované trovy priznané účastníkovi proti inému účastníkovi konania, a keďže poverenie na vykonanie exekúcie udelené súdnemu exekútorovi v starej exekúcii nebolo rozhodnutím súdu (nespĺňa základné náležitosti rozhodnutia), nemôže oprávnený svoje nároky opierať len o takýto dokument. Iná situácia by nastala, ak by oprávnený na svoje nároky predložil súdu exekučný titul.
Sťažnostný súd nesúhlasí s tvrdením oprávneného, že ním uplatnené trovy starej exekúcie predstavujú príslušenstvo ním vymáhanej pohľadávky ako náklady spojené s jej uplatnením, čo umocňuje skutočnosť, že náklady spojené s uplatnením alebo bránením práva sa nestanú príslušenstvom pohľadávky skôr, než je o nich príslušným orgánom rozhodnuté, ako napríklad pri trovách sporového konania, kde súd autoritatívnym výrokom určí, ktorej zo strán sporu (voči protistrane) priznáva nárok na náhradu trov konania a v akej výške a takéto rozhodnutie napokon slúži ako podklad pre vedenie exekúcie aj na príslušenstvo pohľadávky spočívajúce v nákladoch na jej uplatnenie. Preto nebolo možné oprávneným uplatnenú náhradu trovy konania vo výške 778,16 eur považovať za príslušenstvo pohľadávky pre potreby vymáhania v tomto konaní, keďže takéto príslušenstvo nebolo priznané právoplatným a vykonateľným exekučným titulom. Sudca na základe uvedeného a preskúmaním exekučného spisu vyhodnotil, že oprávnený nedisponuje spôsobilým exekučným titulom proti povinnému týkajúcemu sa ním uplatnených trov starej exekúcie vo výške 778,16 eur.
Z ustanovenia § 3 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z.z. vyplýva zákonná prezumpcia, že ak v rozhodnej dobe nedošlo k vymoženiu celého vymáhaného nároku, platí, že sa nezistil majetok, ktorý by stačil aspoň na úhradu trov starej exekúcie, kam zaradzujeme nielen trovy súdneho exekútora, ale aj trovy oprávneného - trovy oprávneného pri exekúcii zahŕňajúce súdny poplatok a trovy právneho zastúpenia, a preto aj náklady, ktoré s tým oprávnenému vznikli či už v pôvodnej alebo novej exekúcii (okrem súdneho poplatku za nový návrh na vykonanie exekúcie), však znáša sám oprávnený, pretože vo výsledku bol s podaním predchádzajúceho návrhu na vykonanie exekúcie neúspešný. Pokiaľ oprávnený argumentuje, že v prípade ak je niekto nemajetný, nie je možné automaticky vyvodiť, že exekúcia je zatiaľ neúspešná, súd konštatuje, že nemajetnosť povinného a s tým súvisiaci neúspech oprávneného v exekúcii je zadefinovaný aj v Exekučnom poriadku v § 61n ods. 1 písm. c) a d) pre exekúcie začaté po 01.04.2017, a teda v zmysle týchto ustanovení sú exekúcie zastavené súdnym exekútorom, pričom v rámci upovedomenia o zastavení exekúcie si súdny exekútor vyčísli trovy exekúcie, na ktorých náhradu je zaviazaný oprávnený. To či a v akom rozsahu súd priznal oprávnenému trovy exekúcie oprávneného v poverení na vykonanie exekúcie v tomto smere nie je rozhodujúce, oprávnený stráca nárok na ich náhradu v rámci exekúcie, pretože nemajetnosťou povinného bola exekúcia zastavená. Úmyslom zákonodarcu v súvislosti so zákonom č. 233/2019 Z.z. bolo nastavenie obdobného režimu aj na staré exekúcie, avšak oprávneným sa umožnilo opätovne si podať návrhy na vykonanie exekúcie.
K námietke oprávneného, že pôvodná stará exekúcia sa neskončila vymožením vymáhaného nároku, ale predčasne v dôsledku náhlej a neočakávanej zmeny právnej úpravy, sudca uvádza, že prostredníctvom zákona č. 233/2019 Z.z. došlo abstrahujúc od iných dôvodov zastavenia exekúcie, vo svojej podstate k legálnej definícii pojmu „nemajetnosť“, a teda k legálnej definícii skutkového stavu, pri ktorom dochádza k zastaveniu exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017 (exekúciu súd zastaví, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Ako vyplýva z upovedomenia o zastavení starej exekúcie, exekúcia proti povinnému trvala od roku 2009 do jej zastavenia v roku 2020, teda takmer jedenásť rokov, pričom za toto obdobie sa od povinného podarila vymôcť len suma 426,20 eur v prospech oprávneného. Rešpektujúc očakávania oprávneného o vymožení pohľadávky však súd pripomína, že tieto očakávania nie je možné považovať za „večné“, a teda trvajúce až do straty právnej subjektivity povinných osôb, a teda že je legitímna požiadavka zákonodarcu na časovom ohraničení trvania exekúcie. Zákonodarca pristúpil k regulácii uvedeného stavu zavedením časového obmedzenia trvania exekúcie (porovnaj § 61n ods. 1 písm. c) a d) Exekučného poriadku upravujúce zastavenie exekúcie po uplynutí času na zistenie exekvovateľného majetku povinného) s tým, že oprávnený má možnosť podať návrh na vykonanie exekúcie opätovne. Náklady, ktoré s tým oprávnenému vznikajú, však znáša sám, pretože vo výsledku bol s podaním predchádzajúceho návrhu na vykonanie exekúcie neúspešný. Súd preto pri rešpektovaní ústavných pravidiel právneho štátu, nepovažuje za legitímne prenášanie nákladov spojených s (opakovaným) vedením exekúcie z oprávneného na povinného, pokiaľ oprávnený nie je s vedením exekúcie úspešný. Súd na zdôraznenie správnosti prijatých záverov uvádza, že Ústavný súd Slovenskej republiky v
odôvodnení uznesenia č.k. II. ÚS 209/2020-20 zo dňa 12.05.2020, ktorým odmietal ústavnú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, o.i. uviedol: „Zmyslom a účelom prijatia zákona č. 233/2019 Z. z. bolo riešiť neúnosnú situáciu na exekučných súdoch, kde sa v státisícoch exekučných konaní viedla exekúcia proti povinným dlhodobo neúspešne a v konečnom dôsledku tento stav vyúsťoval až do kolízie s princípom právnej istoty subjektov exekučného konania. Zákonodarca túto situáciu neriešil novelou exekučného poriadku, ale samostatným zákonom, ktorým, ako už bolo uvedené, zaviedol okrem iného aj pojem stará exekúcia. Zákon č. 233/2019 Z. z. zároveň upravuje, čo treba v tomto prípade a pre účel zastavenia starej exekúcie považovať za nemajetnosť povinného. Pre úplnosť je potrebné dodať, že povinnosť oprávneného znášať trovy exekúcie pri zastavení konania pre nemajetnosť povinného alebo v iných predpokladaných prípadoch obsahuje aj „generálna“ právna úprava (§ 203 Exekučného poriadku v znení od 1. februára 2002 do 31. marca 2017; v znení Exekučného poriadku od 1. apríla 2017 je to § 199c ods. 1, pozn.). Aj z uvedeného je teda zrejmé, že názor oprávneného, podľa ktorého ide o zastavenie exekúcie bez údajne legitímneho vecného dôvodu, nie je správny, keď aj podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky, samotným vecným dôvodom bolo riešenie neúnosnej situácie na exekučných súdoch a samotným legitímnym dôvodom bola z toho dôvodu kolízia s princípom právnej istoty subjektov exekučného konania, a to aj zadefinovaním nemajetnosti povinného. K vznesenej námietke oprávneného týkajúcej sa protiústavnosti zastavenia starej exekúcie z dôvodu nemajetnosti povinného sudca záverom dodáva, že súdy konajú na základe zákona a v jeho medziach, pričom exekučný súd nie je presvedčený o rozpore zákona č. 233/2019 Z.z. s Ústavou, ani inými právnymi predpismi. Ustanoveniami zákona č. 233/2019 Z.z. sa oproti Exekučnému poriadku dopĺňajú dôvody na zastavenie exekúcie, pričom za splnenia zákonných podmienok sú staré exekúcie zastavené zo zákona. Od účinnosti Exekučného poriadku až doposiaľ bol tento mnohokrát novelizovaný a postupne boli dopĺňané, resp. menené dôvody zastavenia exekúcií až do dnešnej podoby a dôvody zastavenia exekúcií napokon vyplývali a vyplývajú aj z iných zákonov a v určitom období sa exekúcie za splnenia zákonných podmienok zastavovali nie rozhodnutím súdu ale zo zákona. Rovnako tak zo zákona sú zastavované staré exekúcie, pričom tieto definoval zákonodarca a určil podmienky ich zastavenia, ktoré sú jasné, zrozumiteľné a súd sa preto nestotožnil s názorom oprávneného, že existuje rozpor s Ústavou Slovenskej republiky, prípadne Dohovorom alebo Chartou z akéhokoľvek dôvodu uvedeného oprávneným, pretože zastavenie starej exekúcie nie je prekážkou rozhodnutej veci, oprávnenému nie je odňatá súdna ochrana a stále má možnosť podať nový návrh na vykonanie exekúcie, a ak súd na základe opätovného návrhu vydá poverenie na vykonanie exekúcie, účinky úkonov smerujúcich k zabezpečeniu majetku podliehajúcemu starej exekúcii ostávajú zachované a oprávnený má nárok aj na náhradu súdneho poplatku za nový návrh. Z tohto hľadiska podľa názoru súdu dotknutý zákon nenarúša právnu istotu oprávneného a taktiež neporušuje jeho právo vlastniť majetok.
Exekučný súd považoval návrh oprávneného na vykonanie dôkazu oboznámením sa so súdnym spisom starej exekúcie ako aj s exekútorským spisom starej exekúcie a dokazovanie navrhnuté v tomto smere za nadbytočné a nepotrebné z hľadiska zistenia a posúdenia rozhodujúcich skutočností v prejednávanej veci. V zmysle § 185 ods. 1 CSP súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná, avšak je viazaný najmä tým, že v prípade nevykonania dôkazu, ide o dôkaz, ktorý nemá podstatný význam pre vec samú. Súd poukazuje na skutočnosť, že nevykonanie uvedených dôkazov navrhnutých oprávneným nie je postupom, ktorým súd odníma oprávnenému ako procesnej strane možnosť konať pred súdom, pretože vykonanie týchto dôkazov by podľa názoru súdu nemalo žiadny vplyv na zdôvodnený právny záver súdu prijatý v danej veci.
V súvislosti s prejavom nespokojnosti oprávneného s napadnutým rozhodnutím sudca ďalej poukazuje na to, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. Súd je však povinný na tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 329/04, II. ÚS 106/05, III. ÚS 32/07, III. ÚS 302/09, III. ÚS 75/2010), čomu podľa názoru sudcu učinil konajúci vyšší súdny úradník napadnutým uznesením zadosť.
Oprávnený v obsahovo a rozsahovo vyčerpávajúcom odôvodnení sťažnosti poukázal na nedostatky napadnutého rozhodnutia z pohľadu právnej teórie, kde okrem iného podrobne rozobral pojmy ako zásada legality, právna istota, právo na spravodlivý súdny proces, právo na súdnu ochranu, náležité odôvodnenie rozhodnutia, arbitrárnosť rozhodnutia, a taktiež poukázal na zásady a pravidlá interpretácie zákona resp. jednotlivých článkov Ústavy SR v kontexte napadnutého rozhodnutia. Zároveň podrobne popísal postavenie súdneho exekútora v právnom poriadku štátu ako aj postup vedenia exekúcie a rozhodovanie súdu o trovách nielen exekučného konania. Súd rešpektujúc dôležitosť právnej teórie a právnych pojmov k uvedenému dodáva, že súd nemusí v odôvodnení rozhodnutia reagovať na všetky namietané skutočnosti a dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou. V tomto rozsahu súd poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu SR z 19. mája 2009, sp. zn. II. ÚS 200/09, z právnej vety ktorého vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania, a aby mu dalo jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému (obdobne napr. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07). V obdobnom znení je aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 675/2014-40, v rámci ktorého ústavný súd uviedol, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157 ods. 2 OSP (v súčasnosti § 220 CSP), v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia.
Z vyššie uvedených dôvodov, keďže oprávnený nedisponuje exekučným titulom na vymáhanie náhrady trov exekúcie vo výške 778,16 eur, pričom tieto náklady oprávneného nie je možné uplatňovať ani ako náhradu trov spojených s podaním návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z., sudca podľa § 250 ods. 1 CSP v spojení s § 202 ods. 1 Exekučného poriadku sťažnosť oprávneného proti zamietnutiu návrhu oprávneného na náhradu trov exekučného konania vo výške 778,16 eur v uznesení Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 48Ek/581/2020 zo dňa 02.06.2020 vydanému vyšším súdnym úradníkom zamietol, keď sudca oprávneným tvrdené nesprávne právne posúdenie veci vyšším súdnym úradníkom nezistil a keď sa stotožnil so záverom, že návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti vymoženia uvedených trov exekúcie oprávneného nie je dôvodný.
Podľa § 199a ods. 1 Exekučného poriadku, trovami oprávneného sú výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie a v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie, výdavky na zaplatený súdny poplatok a hotové výdavky spojené s podaním návrhu na vykonanie exekúcie.
Podľa § 199d ods. 1 Exekučného poriadku oprávnený má voči povinnému nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré v exekučnom konaní platil, v rozsahu, v akom ich súd uviedol v poverení na vykonanie exekúcie alebo dodatku k povereniu na vykonanie exekúcie, ak ide o výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie.
Podľa § 199e prvá veta Exekučného poriadku, ak je zástupcom oprávneného alebo povinného advokát, odmena za právne zastúpenie sa nahrádza podľa ustanovení o tarifnej odmene.
O trovách sťažnostného konania rozhodol súd tak, že oprávnený na ich náhradu nemá nárok z dôvodu, že nebol v sťažnostnom konaní úspešný. Navyše Exekučný poriadok v zmysle citovaných zákonných ustanovení nepriznáva možnosť do začatia exekúcie (do vydania poverenia) priznať oprávnenému nárok na viac ako dva úkony právnej služby (za prevzatie a prípravu právneho zastúpenia a podanie návrhu na súd), ktoré si oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie už uplatnil a ktoré mu čo do základu neboli súdom zamietnuté.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).