Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_14Cob-106-2020.pdf
PDF · 237.8 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/106/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Bebčáka, členov senátu JUDr. Martiny Nemravovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v právnej veci žalobkyne: Iveta Hlaváčová INPEX, s miestom podnikania 038 42 Rakovo 110, IČO: 33 775 788 (podnikateľský subjekt má pozastavenú činnosť od 04.07.2020 do 04.07.2023), zastúpenej zástupcom JUDr. Lenka Maďarová, s.r.o., so sídlom Štrková 95/21, 010 09 Žilina, IČO: 47 232 692, proti žalovanému: Pavel Hlaváč INPEX, s miestom podnikania 038 42 Rakovo 179, IČO: 47 018 771, zastúpenému právnou zástupkyňou JUDr. Ivetou Ďurčaťovou, advokátkou, so sídlom G. XX, XXX XX O., v konaní o zaplatenie 59.437,32 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/170/2017-291 zo dňa 8. marca 2019 v spojení s rozsudkom (dopĺňacím) Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/170/2017-350 zo dňa 11.4.2019 a rozsudkom (dopĺňacím) Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/170/2017-433 zo dňa 18.3.2020 a v spojení s uznesením (opravným) Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/170/2017-437 zo dňa 27.3.2020 a o odvolaní žalobkyne proti rozsudku (dopĺňaciemu) Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/170/2017-350 zo dňa 11.4.2019, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/170/2017-291 zo dňa 8. marca 2019 v spojení s rozsudkom (dopĺňacím) Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/170/2017-350 zo dňa 11.4.2019 a rozsudkom (dopĺňacím) Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/170/2017-433 zo dňa 18.3.2020 a v spojení s uznesením (opravným) Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/170/2017-437 zo dňa 27.3.2020 p o t v r d z u j e .
Žalovaný m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom v spojení s dopĺňacími rozsudkami a opravným uznesením okresný súd výrokom I. konanie v časti o zaplatenie 9.522,29 Eur zastavil, výrokom II. zastavil konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 3.923,49 Eur od 22.11.2013 do zaplatenia, zo sumy 7.000,- Eur od 30.9.2014 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 597,- Eur od 15.9.2017 do zaplatenia, zo sumy 20,86 Eur od 10.9.2017 do zaplatenia a zo sumy 937,74 Eur od 10.10.2017 do zaplatenia, výrokom III. zastavil konanie v časti o zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 0,025% denne zo sumy 10.797,79 Eur od 10.3.2014 do 15.3.2014 a zo sumy 1.237,44 Eur od 10.3.2016 do 15.3.2016 a výrokom IV. zamietol žalobu na zaplatenie sumy 49.915,03 Eur a na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 0,025 % denne zo sumy 10.797,79 Eur od 16.3.2014 do zaplatenia, zo sumy 1.922,90 Eur od 10.1.2016 do zaplatenia a zo sumy 1.237,32 Eur od 16.3.2016 do zaplatenia. O trovách konania okresný súd dopĺňacím rozsudkom rozhodol tak, že žalovaný má právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške náhrady trov konania rozhodne Okresný súd Martin samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Ďalším dopĺňacím rozsudkom okresný súd rozhodol o zastavení konania v časti o zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 0,025 % denne zo sumy 0,12 Eur od 16.3.2016 do zaplatenia.
2. V odôvodnení okresný súd poukázal na žalobu, ktorou žalobkyňa žiadala zaviazať žalovaného zaplatiť sumu 59.437,32 Eur spolu so zmluvnou pokutou vo výške 0,025 % denne zo sumy 10.797,79 Eur od 10.3.2014 do zaplatenia, zo sumy 1.922,90 Eur od 10.1.2016 až do zaplatenia, zo sumy 1.237,44 Eur od 10.3.2016 až do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 3.923,49 Eur od 22.11.2013 až do zaplatenia, zo sumy 7.000,- Eur od 30.9.2014 až do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 597,- Eur od 15.09.2017 až do zaplatenia, zo sumy 20,86 Eur od 10.9.2017 až do zaplatenia a zo sumy 937,74 Eur od 10.10.2017 až do zaplatenia. Súčasne žiadala priznať nárok na náhradu trov konania. V žalobe žalobkyňa uviedla, že dňa 2.4.2013 ako predávajúca uzatvorila so žalovaným ako kupujúcim Zmluvu o predaji podniku v znení príloh 2 - 19 a Dodatku č. 1 zo dňa 29.5.2013. Kupujúci si nesplnil svoju povinnosť zaplatiť kúpnu cenu podľa zmluvy o predaji podniku v zostatkovej výške 13.958,13 Eur. Výzvou zo dňa 14.9.2017 vyzvala žalovaného na zaplatenie nároku vo výške 20,86 Eur. Žalovaný na výzvy reagoval tak, že zaslal svoje výzvy na zaplatenie - vyúčtovania nákladov. Žalovaný vykonal zmluvou vylúčené zápočty pohľadávok. Výzvou na zaplatenie sumy 30.550.31 Eur špecifikovala žalobkyňa svoje nároky voči žalovanému s tým, že vyvrátila dôvody jednotlivých zápočtov žalovaného. Celkový uplatnený nárok vo výške 59.437,32 Eur zahŕňa: a/ nezaplatenú časť kúpnej ceny podľa čl. 4, bodu 4.3. písm. b) zmluvy o predaji podniku v celkovej výške 13.958,13 Eur, b/ nezaplatenú časť z vymožených pohľadávok podľa čl. 4, bodu 4.4. zmluvy o predaji podniku v celkovej vo výške 10.923,49 Eur, c/ nezaplatené náklady spojené s vymáhaním pohľadávok podľa čl. 14, bodu 14.1. zmluvy o predaji podniku z titulu trov konania v celkovej výške 617,96 Eur, d/ náhradu škody za vynaložené trovy na právne zastúpenie v celkovej výške 937,74 Eur, e/ zmluvnú pokutu podľa čl. 10, bodu 10.2. zmluvy o predaji podniku vo výške 33.000,- Eur. Úrok z omeškania a zmluvnú pokutu za omeškanie žalobkyňa uplatňuje podľa čl. 10, bodu 10.1 zmluvy o predaji podniku a § 369 OBZ.
3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe (č.l. 77 a nasl.) s podanou žalobou nesúhlasil. Uviedol, že ako žalobca vedie so žalobkyňou ako žalovanou súdne konanie o vydanie veci na OS Martin pod sp.zn. 17Cb/52/2017 z dôvodu, že predmetom zmluvy o predaji podniku o.i. boli hnuteľné veci podľa ich stavu k 31.12.2012, ktoré žalobkyňa žalovanému nevydala. Nárok uplatnený žalobkyňou považuje za nedôvodný a účelový, ktorý nemá oporu v zákone. Žalobkyňa bez právneho dôvodu vyzvala žalovaného výzvou zo dňa 14.8.2017 na uhradenie kúpnej ceny vo výške 13.958,13 Eur, zmluvnej pokuty vo výške 3.999,14 Eur, škody vo výške 625,13 Eur. Žalovaný predmetné nároky neuznal listom zo dňa 12.9.2017. K sume 20,86 Eur v zmysle výzvy zo dňa 5.9.2017, žalovaný podaním zo dňa 12.9.2017 oznámil žalobkyni, že túto pohľadávku zohľadnil vo výzve zo dňa 8.9.2017. Zároveň jej oznámil, že nedisponuje právoplatným rozhodnutím o priznaní trov exekúcie. Následne žalobkyňa zaslala žalovanému výzvu na zaplatenie sumy 30.550,31 Eur a neakceptovala zápočty urobené žalovaným, ktoré boli vykonané v súlade s obchodnou praxou medzi sporovými stranami. Žalovaný svoju zmluvnú povinnosť splnil dňom 30.3.2016, kedy uhradil poslednú splátku dohodnutej kúpnej ceny v zmysle zmluvy o predaji podniku. Kúpnu cenu za podnik, dohodnutú v zmluve o predaji podniku, zaplatil na účet určený žalobkyňou nasledovne:
- dňa 16.4.2013 uhradil sumu vo výške 235.542,12 Eur;
- od mája 2013 do decembra 2013 v splátkach uhradil sumu vo výške 37.020,96 Eur;
- od januára 2014 do decembra 2014 v splátkach uhradil sumu vo výške 118.775,69 Eur tak, že za mesiac marec 2014 bola celá splátka v súlade s dohodnutými podmienkami započítaná vo vyúčtovaní za rok 2013,
- od januára 2015 do decembra 2015 v splátkach uhradil sumu 127.650,58 Eur tak, že za mesiac január 2015 bola splátka vyplatená v zníženej výške 8.874,89 Eur v súlade s dohodnutými podmienkami vo vyúčtovaní za rok 2014;
- od januára 2016 do marca 2016 v splátkach uhradil sumu 31.155,93 Eur. Zápočty uskutočnené žalovaným boli vykonané v súlade so zmluvou o predaji podniku a s ústne dohodnutými dojednaniami medzi sporovými stranami. V čl. 14 zmluvy o predaji podniku bolo zmluvnými stranami dojednané, že všetky a akékoľvek trovy súdnych konaní uvedených v prílohe č. 9 a 10 zmluvy o predaji podniku po účinnosti zmluvy o predaji podniku budú znášať predávajúci (žalobkyňa) a kupujúci (žalovaný) rovným dielom. Zmluva o predaji podniku nadobudla účinnosť dňom 19.4.2013. Vo výzvach, resp. vyúčtovaniach, žalovaný vyúčtoval žalobkyni 50 % nákladov titulom trov súdnych konaní ako aj 50 % nákladov spojených s úrokmi a poplatkami z prevzatého úveru, ktorý súvisí s obchodnou spoločnosťou
Nová rusko-slovenská spoločnosť, s.r.o., IČO: 31 575 706 (v súčasnosti v konkurznom konaní vedenom na OS Trenčín pod sp.zn. 40K/17/2014), s ktorými žalobkyňa súhlasila. Žalovaný v dôsledku zachovania dobrých vzťahov so žalobkyňou znášal trovy súdnych konaní vo výške 50 % ešte pred účinnosťou zmluvy o predaji podniku, čo preukazuje výzva na zaplatenie 50 % nákladov v zmysle Zmluvy o predaji podniku zo dňa 29.7.2014. Žalovaný sa okrem iného podieľal na úhrade trov súdnych konaní (trov právneho zastúpenia) tým, že zaplatil 50 % faktúr vystavených advokátskou kanceláriou MAĎAR & Partners, s.r.o., ešte pred účinnosťou zmluvy, a to faktúry č. 011301 vo výške 9.793,06 Eur z 2.1.2013, splatná dňa 11.1.2013, č. 021304 vo výške 6.211,75 Eur z 28.2.2013, splatná dňa 7.3.2013, č. 031303 vo výške 6.343,35 Eur z 31.3.2013, splatná dňa 7.4.2013. Z uvedeného vyplýva, že vyššie uvedené faktúry mala v plnej výške hradiť žalobkyňa. Všetky faktúry vystavené advokátskou kanceláriou MAĎAR & Partners, s.r.o., ktoré sú zahrnuté vo vyúčtovaniach vyhotovených žalovaným, súvisia so súdnymi konaniami uvedenými v prílohe 9 a 10 zmluvy o predaji podniku. Okrem toho sporovým stranám vznikali náklady titulom trov konaní špecifikovaných v prílohe 9 a 10 zmluvy o predaji podniku - napr. 2 exekučné konania vedené na exekútorskom úrade Mgr. Bernard Janík, kde v obidvoch prípadoch je povinný Metalurg_Steel, s.r.o., IČO: 35 930 837. Žalobkyňa súhlasila s tým, že sa bude finančne podieľať na úhrade úrokov a poplatkov spojených s úverom poskytnutým Z. Z., a.s. (súvisiacim so spoločnosťou Nová rusko-slovenská spoločnosť, s.r.o., IČO: 31 575 706) v rozsahu 50 %. V zmluve o predaji podniku to nebolo upravené z dôvodu, že ku dňu podpísania zmluvy o predaji podniku nebolo možné vyčísliť poplatky za vedenie úverového účtu a ani úroky z úveru. Súhlas žalobkyne preukazujú najmä vyúčtovania za jednotlivé roky, ktoré žalobkyňa akceptovala bez výhrad. Z detailu obratu vystaveného Z. Z., a.s., preukázateľne vyplýva, že žalobkyňa dňa 19.4.2016 poukázala na účet žalovaného sumu 5.046,25 Eur, kde výslovne uviedla v doplňujúcich údajoch: „Vyúčtovanie za Marec 2016 úver a Maďar faktúra 50 %“. V rámci rokovaní ohľadne uzatvorenia zmluvy o predaji podniku s právnym zástupcom žalobkyne JUDr. Milošom Maďarom, PhD. (manžel súčasnej právnej zástupkyne žalobkyne JUDr. Lenky Maďarovej), bol žalovaný týmto právnym zástupcom uistený, že požiadavka žalovaného, týkajúca sa doplatenia úveru je legitímna a že bude zapracovaná do zmluvy. Nakoľko ku dňu podpísania zmluvy o predaji podniku nebolo možné vyčísliť poplatky za vedenie úverového účtu, ani úroky z úveru, sporové strany sa dohodli, že žalovaný ich bude žalobkyni účtovať v každoročnom vyúčtovaní. Bolo by v rozpore s dobrými mravmi a zaužívanými obchodnými zvyklosťami medzi sporovými stranami, aby v prípade, že v prebiehajúcich súdnych sporoch bude vymožená akákoľvek časť uplatňovaných pohľadávok, bol žalovaný povinný žalobkyni vyplatiť 50 % z takto vymoženej pohľadávky (najmä voči spol. Nová rusko- slovenská spoločnosť, s.r.o.) bez toho, aby sa žalobkyňa podieľala aspoň na úhrade poplatkov za vedenie poskytnutého úveru a úrokov z tohto úveru. Vzhľadom na uvedené je zmluvná pokuta 4.112,99 Eur z dlžnej sumy (kúpnej ceny) nedôvodná. Suma 10.293,49 Eur z titulu podielu 50 % z vymožených pohľadávok bola zohľadnená vo vyúčtovaniach za roky 2013 a 2014. Žalovaný nesúhlasí s nárokom na zmluvnú pokutu 33.000,- Eur, pretože sa nedopustil žiadneho konania uvedeného v čl. 10 zmluvy o predaji podniku, a to ani podľa bodu 10.1 ani podľa bodu 10.2. Nesúhlasí s tvrdením žalobkyne, že boli preukázané opakované a zároveň podstatné porušenia zmluvy o predaji podniku. Žalobkyňa nepreukázala toto tvrdenie. Opakovaného a podstatného porušenia záväzkov zo zmluvy o predaji podniku sa dopustila žalobkyňa, ktorá žalovanému nevydala veci, ktoré boli súčasťou predávaného podniku ku dňu 31.12.2012 - motorové vozidlá. Napriek tomu si žalovaný voči nej v záujme zachovania dobrých vzťahov neuplatnil zmluvnú pokutu vo výške 33.000,- Eur. Žalobkyňa svoj nárok voči žalovanému začala uplatňovať až po tom, ako došlo medzi sporovými stranami ako fyzickými osobami k vyporiadaniu ich BSM po rozvode manželstva a po podaní žaloby na vydanie vecí, ktoré mali byť v zmysle zmluvy o predaji podniku prevedené na žalovaného. Žalovaný dňa 10.3.2016 žalobkyni uhradil poslednú splátku v zmysle zmluvy o predaji podniku, čím svoju zmluvnú povinnosť voči žalobkyni - zaplatiť dohodnutú kúpnu cenu za predmet zmluvy, v celom rozsahu splnil. Na základe skutočnosti, že splnil svoju zmluvnú povinnosť, odmieta aj nárok z titulu omeškania a zmluvnú pokutu podľa čl. 10, bodu 10.1 zmluvy o predaji podniku, ako aj zákonné úroky z omeškania. Trovy na právne zastúpenie vo výške 937,74 Eur a úroky z omeškania žalovaný popiera, nakoľko na základe už uvedených skutočností je zrejmé, že si žalobkyňa tento nárok uplatnila bez právneho dôvodu. Žalovaný žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
4. Okresný súd mal preukázané, že žalobkyňa ako predávajúca a žalovaný ako kupujúci uzatvorili dňa 2.4.2013 Zmluvu o predaji podniku, ktorá nadobudla účinnosť najneskôr dňa 12.4.2013, kedy žalobkyňa ako predávajúca potvrdila, že zmluva vstúpila do účinnosti a žalovaný uvedené nepoprel. Sporné nebolo ani to, že prvá časť kúpnej ceny vo výške 230.914,50 Eur bola žalobkyni žalovaným zaplatená. Medzi stranami bolo sporné, či zostávajúcu časť kúpnej ceny vo výške 333.188,79 Eur zaplatil žalovaný v
splátkach v celom rozsahu - sporným bolo doplatenie sumy 13.958,13 Eur (10.797,79 Eur, 1.922,90 Eur a 1.237,44 Eur).
5. Okresný súd konanie v časti o zaplatenie sumy 9.522,29 Eur zastavil v súlade s návrhom právnej zástupkyne žalobkyne na pojednávaní dňa 10.1.2019. So späťvzatím návrhu súhlasila právna zástupkyňa žalovaného. Na tomto pojednávaní následne právna zástupkyňa žalobkyne po čiastočnom späťvzatí žaloby uviedla, že toto zobratie návrhu berie znova späť. Okresný súd k tomu uviedol, že späťvzatie žaloby je jednostranným procesným úkonom strany sporu a jeho účinky nastávajú v okamihu, keď sa dostane do dispozície adresáta, t.j. súdu. Čiastočné späťvzatie sa dostalo do dispozície okresného súdu dňa 10.1.2019 na pojednávaní prednesením tohto procesného úkonu a týmto úkonom nastali účinky späťvzatia a týmto okamihom už nebolo možné späťvzatie žaloby zobrať ďalším úkonom späť.
6. Právna zástupkyňa žalobkyne na pojednávaní dňa 6.2.2019 žiadala uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 59.437,10 Eur spolu so zmluvnou pokutou vo výške 0,025% denne zo sumy 10.797,79 Eur od 16.3.2014 do zaplatenia, zo sumy 3.923,49 Eur od 23.11.2013 do zaplatenia, zo sumy 1.922,90 Eur od 16.1.2015 do zaplatenia, zo sumy 7.000,- Eur od 20.1.2015 do zaplatenia, zo sumy 1.237,32 Eur od 16.3.2016 do zaplatenia, zo sumy 597,- Eur od 1.9.2017 do zaplatenia, zo sumy 20,86 Eur od 10.9.2017 do zaplatenia a zo sumy 937,74 Eur od 10.10.2017 do zaplatenia. Okresný súd tento úkon vyhodnotil ako zmenu žaloby a čiastočné späťvzatie žaloby, pričom o zmene žaloby, ktorou žalobkyňa žiadala rozšíriť žalobu o zmluvnú pokutu nad rámec petitu podľa pôvodnej žaloby, rozhodol okresný súd uzneseniami č.k. 18Cb/170/2017-285 a č.k. 18Cb/170/2017-287, obidve uznesenia zo dňa 1.3.2019, ktorými návrh na zmenu nepripustil. Žalobkyňa úrok z omeškania podľa pôvodnej žaloby už nežiadala a tiež skrátila dobu omeškania pri zmluvnej pokute, čo okresný súd vyhodnotil ako čiastočné späťvzatie uplatneného nároku. Žalovaný s čiastočným späťvzatím žaloby nevyjadril nesúhlas, a preto okresný súd v tejto časti konanie zastavil (výrok II. a III.).
7. Okresný súd mal preukázanú dohodu žalobkyne a žalovaného v ústnej forme podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka (ďalej aj len „OBZ“), ktorej obsah prezentoval žalovaný a ktorý obsah zodpovedal obsahu vyúčtovaní na č.l. 22, 25, 26, 96 a 97 spisu. Podľa tejto dohody sa žalobkyňa zaviazala uhrádzať žalovanému 50 % nákladov na úhradu faktúr, ktoré vystavila advokátska kancelária MAĎAR & Partners, s.r.o., a to nezaplatených faktúr tak do účinnosti zmluvy o predaji podniku ako aj po účinnosti zmluvy o predaji podniku, 50 % poplatku za vedenie úverového účtu v Z., a.s. a úrokov z úveru od Z., a.s., ktorý čerpala žalobkyňa od Z., a.s., ktorý úver ako záväzok prešiel zmluvou o predaji podniku na žalovaného. V spore bolo preukázané, že tento bol poskytnutý žalobkyni, ktorá ho následne poskytla tretiemu subjektu. Aj keď svedok JUDr. Miloš Maďar, PhD. nepotvrdil uzatvorenie takejto dohody, nevylúčil, že takáto požiadavka zo strany žalovaného pri kreovaní zmluvy o predaji podniku bola. Existenciu samostatnej dohody po vzniku zmluvy o predaji podniku s uvedeným obsahom preukazuje výpoveď svedka L. C., ktorý uviedol, že žalobkyni povedal, že úroky musí znášať aj ona, keďže je to súčasť úveru a nie je možné, aby to platil len brat, pričom po skončení nejakého obdobia sa úroky spočítali, vypočítala sa polovica a bolo to zapracované do vyúčtovania. Existenciu žalovaným tvrdenej dohody, teda prijatie návrhu na jej uzavretie v zmysle vyjadrenia svedka ako zástupcu žalovaného v zmysle ust. § 15 ods. 1 OBZ, preukazuje úkon žalobkyne, keď na základe vyúčtovania žalovaného v zmysle ním tvrdenej dohody žalobkyňa zaplatila žalovanému sumu 5.046,25 Eur dňa 19.4.2016, čo preukazuje výpis z účtu na č.l. 97 rub, kde je vykonaná úhrada od žalobkyne žalovanému na vyúčtovanie za marec 2016, úver a Maďar faktúra 50 %, pričom práve takáto suma vyplýva z vyúčtovania, ktoré žalovaný zaslal žalobkyni listom zo dňa 15.4.2016. Okresný súd tento úkon vyhodnotil podľa ust. § 275 ods. 4 OBZ tak, že žalobkyňa s návrhom tejto dohody, s jej obsahom, ako vyplýva z výpovede svedka L. C., ktorá dohoda sa preniesla do vyúčtovaní, na ktoré žalobkyňa platila, vyjadrila súhlas vykonaním platby na tieto vyúčtovania. Takto jej úkon vnímal aj žalovaný, za ktorého pri vzniku tejto dohody konal svedok L. C. ako zástupca v zmysle § 15 ods. 1 OBZ. Tento svedok na pojednávaní dostatočne zrozumiteľne a vierohodne opísal, ako žalobkyni vysvetlil, že sa musí podieľať na úrokoch z predmetného úveru a že faktúry, ktoré vystaví spoločnosť Maďar, zaplatí žalovaný, ale dá ich do vyúčtovania, aby polovicu týchto nákladov hradila aj žalobkyňa. Svedok uviedol, že opakovane žalobkyni tieto nároky žalovaného pred zaslaním vyúčtovania vysvetlil a že žalobkyňa následne tieto požiadavky pochopila, keďže jedno z vyúčtovaní zaplatila. Je preto dôvodné vyhodnotiť, že aj zo strany žalovaného bol tento úkon žalobkyne vnímaný ako súhlas s vyúčtovaniami, t.j. s návrhom žalovaného ohľadne predmetnej dohody.
8. Podľa okresného súdu nárok žalobkyne na zaplatenie ceny zo zmluvy o predaji podniku zanikol pred podaním žaloby, keď žalovaný svoju zmluvnú povinnosť splnil v celom rozsahu ku dňu 30.3.2016 úhradou na účet žalobkyne a zápočtom. Zánik záväzku týmto spôsobom žalovaný preukázal výpismi z účtu a vykonanými zápočtami, ktoré zaslal žalobkyni, pričom na zápočet uplatnil svoje pohľadávky, ktoré mal voči žalobkyni na základe dohody, a výška pohľadávok uplatnených na zápočet je presne špecifikovaná čo do dôvodu aj výšky v predmetných zápočtoch - vyúčtovaniach. Žalovaný vo vyúčtovaní zo dňa 15.4.2016 vyčíslil záväzok žalobkyne vo výške 5.046,25 Eur a úhrada práve tejto sumy žalobkyňou preukazuje tvrdenie žalovaného nielen o dohode medzi žalobkyňou a žalovaným, ale aj o správnosti vyúčtovaní a rozsahu vykonaných zápočtov. Obsahu žalovaným tvrdenej dohody korešponduje aj správanie sa strán po vzniku tejto dohody, t.j. zasielanie predmetných vyúčtovaní za jednotlivé roky žalobkyni, ktorá neprodukovala dôkazy o tom, že takéto vyúčtovanie a jeho správnosť voči žalovanému namietala, a tiež správanie sa žalovaného úhradou sumy v rozsahu vyúčtovania a zápočtu za rok 2015 (č.l. 96), keď zaplatil na účet žalobkyne tam vyúčtovanú sumu 9.560,35 Eur ako poslednú splátku podľa Zmluvy o predaji podniku dňa 10.3.2016 a tiež následné vyúčtovanie zo dňa 15.4.2016, keď žalobkyňa tam vyúčtovanú sumu 5.046,25 práve k tomuto vyúčtovaniu zaplatila bez toho, aby rozporovala sumu v tomto vyúčtovaní. Okresný súd pre úplnosť uviedol, že žalobkyňa pri úhrade sumy 5.046,25 Eur až po námietku uplatnenú v súdnom spore nepopierala výšku pohľadávky, ktorú vyúčtoval žalovaný voči žalobkyni, a naopak bez akýchkoľvek výhrad túto úhradu vykonala. Túto skutočnosť je dôvodné vyhodnotiť ako uznanie záväzku z dohody, ktorú tvrdil žalovaný, postupom podľa § 323 ods. 2 OBZ. Bolo na žalobkyni, aby opak, t.j. nesprávnosť vyúčtovania čo do výšky za roky 2013 - 2016 a s nimi súvisiacich zápočtov, v dôsledku ktorých zanikli vzájomné pohľadávky strán sporu, preukázala.
9. Na základe uvedeného okresný súd prijal záver o existencii dohody medzi žalobkyňou a žalovaným s obsahom, ako tento tvrdil žalovaný, keď v súlade s ust. § 266 ods. 3 OBZ bolo dôvodné brať náležitý zreteľ na všetky okolnosti, ktoré súviseli s prejavenou vôľou podľa tejto dohody, vrátane rokovaní o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli. Praxou bolo opakované zasielanie vyúčtovaní žalovaným žalobkyni za príslušné roky, ktoré žalobkyňa nespochybnila, pričom žalobkyňa aj žalovaný na tieto vyúčtovania reálne plnili. Teda nielen správanie žalovaného, ale aj následné správanie sa žalobkyne preukazuje existenciu žalovaným tvrdenej dohody. Jednoznačným dôkazom je úhrada žalobkyňou na vyúčtovanie zo dňa 15.4.2016 bez akýchkoľvek výhrad. Žalobkyňa okresný súd nepresvedčila o tom, že by takéto správanie nemalo základ v dohode medzi stranami sporu, pričom v tejto dohode strany dostatočne určito určili svoje práva a povinnosti, vedeli, čo majú plniť a nesporne boli vykonané aj konkrétne úkony - úhrady podľa dohody. Následné správanie sa strán je pritom v zmysle ust. § 266 ods. 3 OBZ dôležitým interpretačným prostriedkom a v sporných situáciách môže objasniť skutočný zámer strán pri vzniku zmluvy, v danom prípade žalovaným tvrdenej dohody. Pokiaľ právna zástupkyňa žalobkyne na pojednávaní dňa 24.10.2018 uviedla, že uvedenú úhradu žalobkyňa vykonala preto, že nechcela byť dlžná spoločnosti MAĎAR & Partners, s.r.o. za to, že ju zastupovali, uviedol okresný súd, že predmetná úhrada nebola vykonaná vo vzťahu k tejto spoločnosti, ale bola vykonaná na účet žalovaného. Ak by žalobkyňa nechcela byť dlžná spoločnosti MAĎAR & Partners, s.r.o., tak by vykonala úhradu tejto spoločnosti a nie žalovanému. Okresný súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalobkyne, že žalovaný vykonal zápočty v rozpore s čl. 4 bodu 4.4. zmluvy o predaji podniku, keď podľa okresného súdu výklad tohto zmluvného dojednania vylučuje iba zápočet toho nároku žalobkyne, ktorý jej podľa zmluvy vznikol z titulu navýšenia kúpnej ceny o 50 % zo sumy vymoženej pohľadávky v prebiehajúcich súdnych sporoch. Podľa okresného súdu iba táto suma, ktorú mal žalovaný povinnosť pripísať na účet žalobkyne, bola vylúčená na zápočet na dohodnutú kúpnu cenu, nakoľko zmluvné strany dohodli, že táto suma sa v prípade jej vymoženia bude považovať za navýšenie kúpnej ceny. Žalovaný na zápočty na kúpnu cenu nepoužil uvedenú sumu 50 % zo sumy vymoženej pohľadávky v prebiehajúcich sporoch, keď zápočty žalovaného voči žalobkyni boli vykonané s inými nárokmi žalovaného, čo vyplýva zo špecifikácie sumy a právneho titulu jednotlivých pohľadávok, uvedených v týchto vyúčtovaniach/ zápočtoch. Zápočty tak neboli vykonané v rozpore s uvedeným článkom zmluvy a suma 50% vymoženej pohľadávky zo súdnych sporov bola skutočne zúčtovaná v prospech žalobkyne na navýšenie kúpnej ceny a táto suma nebola započítaná na kúpnu cenu dohodnutú v čl. 4.
10. Právna zástupkyňa žalobkyne na pojednávaní dňa 6.2.2019 namietla premlčanie vo vzťahu k nárokom vyúčtovaným vo faktúrach č. 011301, 0210304, 031303, 041302, 051305, 061306 a 101305 z dôvodu, že najskôr splatná faktúra bola premlčaná v januári 2017 a posledná splatná v novembri 2017. Túto námietku okresný súd nevyhodnotil ako relevantnú v súvislosti s uplatneným nárokom, a to práve
s ohľadom na prijatý záver o existencii dohody medzi žalobkyňou a žalovaným. V čase rozhodovania okresného súdu už pohľadávky, ktoré okresný súd vyhodnotil ako dôvodné pohľadávky žalovaného vo vzťahu k žalobkyni, zanikli započítaním na základe úkonu započítania - vyúčtovania, ktorý úkon vykonal žalovaný pred uplynutím premlčacej lehoty. Žalovaný všetky započítacie úkony vykonal pred rokom 2017 a tieto pohľadávky tak zanikli ešte skôr, ako uplynula premlčacia lehota; všetky namietané pohľadávky zanikli po doručení vyúčtovaní žalovaného zo dňa 29.7.2014 (č.l. 25), 19.1.2015 (č.l. 26), 7.3.2016 (č.l. 96), 15.4.2016 (č.l. 97) žalobkyni. Okresný súd tieto vyúčtovania vyhodnotil aj ako jednostranný právny úkon žalovaného smerujúci k započítaniu podľa ust. § 580 ods. 1 OZ.
11. Vo vzťahu k uplatnenému nároku na zaplatenie sumy 10.797,79 Eur ako mesačnej splátky na kúpnu cenu podľa zmluvy o predaji podniku, okresný súd uviedol, že žalobkyňa v tejto časti zobrala žalobu späť v rozsahu 9.522,29 Eur, v ktorej časti okresný súd konanie výrokom I. zastavil. Vo zvyšku uplatneného nároku na zaplatenie kúpnej ceny zo zmluvy o predaji podniku okresný súd žalobu zamietol z dôvodu, že tento nárok na základe vyššie uvedených skutočností zanikol. Okresný súd ďalej uviedol, že nárok na zaplatenie sumy 7.000,- Eur, ktorú vymohol žalovaný od dlžníka Metalurg_Steel, s.r.o., zanikol započítaním v zmysle vyúčtovania zo dňa 19.1.2015, keď táto suma bola nesporne zúčtovaná v prospech žalobkyne a bola odpočítaná od polovice nákladov, ktoré mala podľa dohody so žalovaným žalobkyňa žalovanému zaplatiť. Suma 20,86 Eur ako 50 % zaplateného súdneho poplatku súdnemu exekútorovi Mgr. Somíkovi zanikla v zmysle vyúčtovania - zápočtu zo dňa 8.9.2017 započítaním s pohľadávkami žalovaného proti žalobkyni z titulu 50 % nákladov na úver a úroky z úveru.
12. V zmysle uvedeného potom okresný súd mal za nepreukázané tvrdenie žalobkyne, že žalovaný opakovane porušoval povinnosti zo zmluvy o predaji podniku, keď neuhradil splátku kúpnej ceny, pretože žalovaný splácal kúpnu cenu v súlade so zmluvou, a to v podstatnej miere úhradami a čiastočne došlo k zániku pohľadávky žalobkyne z titulu kúpnej ceny zápočtami s pohľadávkami žalovaného. Nebolo preto dôvodné prijať záver o opakovanom alebo podstatnom porušení záväzkov zo zmluvy o predaji podniku, ako to predpokladá čl. 10/10.2, a preto žalobkyni nevznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 33.000,- Eur dohodnutej podľa § 544 OZ a tohto zmluvného ustanovenia. Keďže nebolo preukázané porušenie povinnosti, ktorá bola zabezpečená touto zmluvnou pokutou, zamietol okresný súd žalobu na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 33.000,- Eur. Okresný súd nemal preukázané opakované alebo podstatné porušenie záväzkov z tejto zmluvy, ktoré porušenie by trvalo napriek písomnej výzve žalobkyne. Nebolo preukázané také porušenie povinnosti, pre porušenie ktorej zmluvné strany dohodli zmluvnú pokutu v čl. 10/10.2 zmluvy o predaji podniku.
13. Okresný súd zamietol aj nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty podľa čl. 10/10.1 zmluvy, lebo nebolo preukázané omeškanie s platením dohodnutej splátky kúpnej ceny. Pri závere, že nárok na zaplatenie kúpnej ceny zanikol úhradami na účet žalobkyne, a to v lehote splatnosti jednotlivých splátok a tiež zápočtom, bolo na žalobkyni preukázať, že záväzok, vo vzťahu ku ktorému si žalobkyňa uplatňuje túto zmluvnú pokutu, zanikol skutočne po lehote splatnosti. Zo žaloby nebolo zrejmé, ku ktorej splátke (za ktorý konkrétny mesiac) sa uplatnená zmluvná pokuta vzťahuje, s ktorou konkrétnou splátkou sa mal žalovaný dostať do omeškania. Žalovaný preukázal, že druhú časť kúpnej ceny, ktorú mal právo platiť v splátkach, splnil v celom rozsahu a na uplatnenie zmluvnej pokuty tak bolo na žalobkyni preukázať tvrdenú dobu omeškania vo vzťahu ku konkrétnej splátke. K nároku na náhradu škody za vynaložené trovy právneho zastúpenia v rámci mimosúdneho konania vo výške 937,74 Eur okresný súd uviedol, že žalobkyňa nepreukázala vznik škody v uvedenej výške. Pre vznik nároku na náhradu škody sa vyžaduje splnenie zákonných predpokladov v zmysle ust. § 420 a nasl. OZ. Zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti možno uplatniť, ak sú splnené predpoklady, a to: 1. porušenie právnej povinnosti, 2. vznik škody ako majetkovej ujmy, 3. existencia príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom škodcu a vzniknutou škodou, 4. zavinenie toho, kto škodu svojim protiprávnym úkonom spôsobil. Okresný súd nemal preukázaný základný predpoklad - vznik škody ako majetkovej ujmy, nakoľko žalobkyňa iba tvrdila úhradu sumy 937,74 Eur, ktorú mala vynaložiť, avšak nepreukázala, že túto sumu skutočne a v súvislosti s tvrdeným porušením povinnosti žalovaného aj zaplatila. Preto okresný súd aj tento nárok žalobkyne zamietol ako nepreukázaný.
14. Vo výroku o trovách konania rozhodol okresný súd podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 256 ods. 1 CSP za konštatovania, že v časti, v ktorej žalobu zamietol, mal žalovaný úspech, a v časti, v ktorej okresný súd konanie zastavil, zavinila čiastočné zastavenie konania žalobkyňa. Okresný súd preto žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
15. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa cestou právnej zástupkyne, a to proti jeho výrokom I. až IV. Odvolanie odôvodnila tým, že v konaní neboli splnené procesné podmienky podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a) CSP, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Okresný súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, resp. vykonaným dôkazom prisúdil závery, ktoré z nich nevyplývajú, a vec nesprávne právne posúdil. Základným nedostatkom napadnutého rozhodnutia je skutočnosť, že okresný súd mal preukázanú dohodu medzi žalobkyňou a žalovaným v ústnej forme s obsahom podľa vyúčtovaní žalovaného, podľa ktorej sa žalobkyňa mala zaviazať k tomu, že bude žalovanému uhrádzať 50 % nákladov na úhradu faktúr, ktoré vystavila advokátska kancelária MAĎAR & Partners, s.r.o., a 50 % poplatkov za vedenie úverového účtu a úrokov z úveru v Z., a.s. Tento záver je v hrubom rozpore s vykonaným dokazovaním a ani svedok L. C. a ani iný dôkaz existenciu akejkoľvek dohody nepotvrdili. Práve naopak, e-mail JUDr. Miloša Maďara ako právneho zástupcu žalobkyne zo dňa 13.03.2014 vyvracia súdom tvrdenú dohodu. Žalobkyňa v tomto e-maile prezentuje svoju vôľu nepodieľať sa na zaplatení úrokov za prevzatý úver, nakoľko tento úkon nemá oporu v Zmluve o predaji podniku. Žalobkyňa ďalej uviedla, že neexistuje dôvod, aby sa podieľala na úhrade úrokov a poplatkov z úveru a prezentovala tiež vôľu nepodieľať sa na zaplatení časti odmeny za poskytovanie právnych služieb za obdobie 1-4/2013, nakoľko v tomto čase bola ešte vlastníčkou podniku žalobkyňa a nie žalovaný. V e-maile je uvedené, že je nelogické, nerozumné a zmluvne neopodstatnené podieľať sa na úhrade nákladov, ktoré už žalobkyňa sama vynaložila, a na úhrade týchto nákladov by sa tak podieľala duplicitne. Záväzok žalobkyne podieľať sa na nákladoch za právne služby vznikol až účinnosťou zmluvy o predaji podniku, t.j. až odo dňa 16.04.2013, a to vo vzťahu k súdnym konaniam špecifikovaným v zmluve o predaji podniku. Žalobkyňa dokonca okresnému súdu preukázala, že napr. faktúra č. 041302 vo výške 6.226 Eur nie je nákladom vo vzťahu k súdnym konaniam špecifikovaným v zmluve o predaji podniku, ale ide o faktúru za vyhotovenie zmluvy o predaji podniku, ktorú uhradila.
16. Žalobkyňa ďalej uviedla, že okresnému súdu preukázala, že vzťahy medzi ňou a žalovaným sú napäté, nakoľko sa jedná o bývalých manželov, ktorí sa neustále súdia a neexistuje medzi nimi priestor na ústnu dohodu, ktorú mal okresný súd za preukázanú, a ani žiadna prax, ktorá by medzi nimi bola zavedená. Žalobkyňa ohľadom tejto skutočnosti predložila dôkaz, že po opakovaných atakoch zo strany žalovaného na jej a synovu osobu bola nútená podať na neho trestné oznámenie. Z výsluchu svedka L. C. nie je preukázaná existencia dohody o podieľaní sa na nákladoch, keď svedok na otázku právnej zástupkyne žalobkyne uviedol, že žalobkyňa nesúhlasila s vyúčtovaním a svedok len povedal, že jej to vyúčtujú a hotovo. Preto bola nútená poslať e-mail cestou právneho zástupcu, v ktorom jasne prezentovala vôľu neakceptovať postup žalovaného. Okresný súd uviedol, že s postupom žalovaného žalobkyňa súhlasila tým, že vyúčtovanie za marec 2016 vo výške 5.046,25 Eur uhradila. Žalobkyňa okresnému súdu výslovne uviedla, že úhradu vykonala výlučne za účelom mimosúdneho vyporiadania BSM, ktoré v tom čase riešila so žalovaným ako s bývalým manželom. Tým však nebola znegovaná jej vôľa vyjadrená e-mailom zo dňa 13.03.2014, v ktorom uviedla, že neuznáva náklady na úver ani náklady na právne zastúpenie do účinnosti zmluvy o predaji podniku. Okresný súd zarážajúco vyhodnotil výpoveď svedka L. C., hoci mal preukázané, že ide o brata žalovaného, ktorého žalovaný zamestnáva, a preto je jeho vierohodnosť spochybnená. Svedok navyše v skutočnosti vôbec neopísal existenciu dohody o uznaní nákladov na úver a na právne zastúpenie, svedok nebol presvedčivý a už vôbec nie dostatočne zrozumiteľný. Práve naopak, na otázku právnej zástupkyne, či súhlasila s vyúčtovaním nákladov, uviedol, že s tým nesúhlasila, vie aj o e-maile zo dňa 13.03.2014, ale jednoducho jej len oznámil, že tieto náklady vyúčtujú. Stanovisko žalobkyne svedka nezaujímalo. Zo zápisnice o jeho výsluchu nie sú zrejmé závery, ku ktorým došiel súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí. Nárok žalobkyne na zaplatenie kúpnej ceny zo zmluvy o predaji podniku preto nemohol zaniknúť zápočtom pohľadávok, ktorých existenciu a dôvodnosť žalovaný nepreukázal. Nedôvodné zápočty žalovaného navyše trpia právnou vadou - žalovaný nemá pohľadávky voči žalobkyni, a preto sa nemali aké pohľadávky vzájomne stretnúť a zaniknúť. V rozpore s vykonaným dokazovaním sa okresný súd vyporiadal aj s ďalšími nárokmi žalobkyne, z ktorých vyplýva, že žalovaný jej nevyplatil 50% vymožených pohľadávok, ktoré jej podľa zmluvy o predaji podniku patria. Taktiež je daný nárok na zmluvnú pokutu za porušenie zmluvy, keďže žalovaný zmluvu porušil tým, že nevyplatil celú kúpnu cenu a započítal si pohľadávky, ktoré neexistujú. Ohľadom náhrady škody vo výške 937,74 Eur okresný súd uviedol, že žalobkyňa nepreukázala zaplatenie týchto trov, ktorý záver je v rozpore so skutočnosťou, ktorú žalobkyňa preukázala jednak vyhlásením v žalobe, ako aj potvrdením o zaplatení právnou zástupkyňou. Okresný súd tak opakovane vyhodnotil dôkazy v rozpore s predloženými dôkazmi, čoho následkom je
nesprávnosť jeho rozhodnutia. Okresný súd svojvoľne, formalisticky poprel skutočnú vôľu žalobkyne, ktorá nesúhlasila s nákladmi na úver ani s nákladmi na právne služby, a uprednostnil ničím nepodložené nároky žalovaného pred reálnymi a zmluvne dohodnutými nárokmi žalobkyne zo zmluvy o predaji podniku. Okresný súd tak nerovným spôsobom pristúpil k stranám sporu, keď zvýhodnil žalovaného a porušil zásadu rovnosti strán sporu.
17. Žalobkyňa namietla tiež nesprávne procesné vyhodnotenie späťvzatia žaloby žalobkyňou. Záver okresného súdu, že takýto dispozitívny úkon nie je možný, nemá oporu v CSP a je v rozpore s ústavnou zásadou podľa Čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorej pokiaľ zákon takýto postup nezakazuje, nemá súd prvého stupňa legitímny právny prostriedok k jeho odmietnutiu. Žalobkyňa tiež namietla, že v napadnutom rozhodnutí absentuje výrok o trovách konania, hoci z jeho odôvodnenia vyplýva, že okresný súd žalovanému náhradu trov konania priznal. Žalobkyňa tak žiadala rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa, alternatívne rozsudok zmeniť a priznať žalobkyni sumu 53.271,69 Eur spolu so zmluvnou pokutou.
18. Okresný súd rozsudkom (dopĺňacím) č.k. 18Cb/170/2017-350 zo dňa 11.4.2019 rozhodol tak, že žalovaný má právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške náhrady trov konania rozhodne Okresný súd Martin samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení okresný súd poukázal na skutočnosť, že rozsudkom č.k. 18Cb/170/2017-291 zo dňa 8. marca 2019 opomenul rozhodnúť o trovách konania, ktoré si žalovaný uplatnil. Okresný súd preto podľa ust. § 225 ods. 1, 2 CSP pristúpil k doplneniu rozsudku dopĺňacím rozsudkom.
19. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne cestou právnej zástupkyne uviedol, že s podaným odvolaním nesúhlasí z dôvodu, že žalobkyni nevznikol žiadny peňažný nárok a z jej strany bolo súdne konanie iniciované účelovo bez právneho dôvodu. Žalobca už vo vyjadrení k žalobe v celom rozsahu nárok rozporoval. Žalobkyňa si tento nárok začala uplatňovať až po tom, ako medzi stranami došlo k vyporiadaniu BSM po rozvode manželstva a po podaní žaloby na vydanie vecí, ktoré mali byť v zmysle zmluvy o predaji podniku prevedené na žalovaného. Žalobkyňa nepredložila jediný dôkaz, ktorý by preukazoval odôvodnenosť podanej žaloby. Okresný súd sa náležitým spôsobom vyporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli v konaní produkované, a tiež so všetkými predloženými dôkazmi sporových strán. K spochybňovaniu svedka L. C. žalovaný uviedol, že tento vo svojej výpovedi okrem iného uviedol, že je bývalým švagrom žalobkyne, u ktorej bol zamestnaný ako jej zamestnanec, a neskôr si založil živnosť, toho času nie je zamestnaný u žalovaného a vykonáva pre neho administratívne práce na základe zmluvného vzťahu. Z uvedeného je tak zrejmé, že svedok bol zamestnancom žalobkyne a nie žalovaného. Svedok v rámci výpovede uviedol: ...„Ja som povedal, že tie úroky musí znášať aj ona, keďže je to súčasť toho úveru a nie je možné, aby to platil len brat a do tých vyúčtovaní sme zapracovali aj tieto úroky, vždy po skončení nejakého obdobia sa spočítali tie úroky, vypočítala sa polovica a bolo to do vyúčtovania zapracované.“ Žalovaný sa tak stotožňuje s ustálením okresného súdu, že svedok L. C. dostatočne zrozumiteľne a vierohodne opísal ako žalobkyni vysvetlil, že sa musí podieľať na úrokoch, pričom okresný súd ďalej uviedol, že svedok vypovedal, že opakovane žalobkyni vysvetlil tieto nároky žalovaného a žalobkyňa tieto požiadavky žalovaného pochopila, keďže jedno vyúčtovanie zaplatila. Svedok tak v rámci svojej výpovede náležite odpovedal na všetky otázky a pri jeho výpovedi nevznikol rozpor. Žalovaný navyše poukazuje na skutočnosť, že žalobkyňa žiadne z vyúčtovaní nevrátila s tým, že by tieto neakceptovala a že by žiadala ich opravu. Skutočnosť, že žalobkyni boli vyúčtovania doručené, potvrdila vo svojej výpovedi dňa 06.02.2019. Žalobkyňa sa v odvolaní opiera o e-mail JUDr. Miloša Maďara zo dňa 13.03.2014. Žalovaný v konaní predložil od JUDr. Maďara e-mail zo dňa 07.03.2013, v ktorom tento uvádza, že „Podmienka doplateniu úveru je legitímna a túto zapracujeme do zmluvy.“ Svedok Maďar pritom vo svojej výpovedi potvrdil, že ide o jeho e-mail a viac k tomu nevie povedať. K otázke, že sa ohľadne úveru samostatne nebavili, svedok uviedol, že sa na to nepamätá a nevylučuje, že to komunikovali, že sa o tom bavili, ale nepamätá si, že by takáto dohoda, ktorú tvrdí žalovaný, bola niekedy predostretá. Súd prvej inštancie tak musel JUDr. Maďara v rámci jeho výsluchu niekoľkokrát usmerňovať a vyzývať, aby upresnil svoju výpoveď, prípadne vysvetlil rozpory. K samotnej dohode, či k nej došlo, resp. nedošlo, sa svedok vyjadriť nevedel. Žalovaný má pritom ohľadom tejto výpovede svedka Maďara pochybnosti o jej dôveryhodnosti pre jeho vzťah nielen k sporovým stranám, ale aj pre vzťah k právnej zástupkyni žalobkyne.
20. Žalovaný ďalej uviedol, že pokiaľ by neexistovala dohoda medzi sporovými stranami, bolo by logicky dôvodné predpokladať, že žalobkyňa by vyúčtovania vrátila žalovanému a najmä by neuskutočnila
žiadnu úhradu v zmysle vyúčtovaní. Žalobkyňa však uhradila vyúčtovanie zo dňa 15.04.2016 v sume 5.046,25 Eur, pričom v doplňujúcich údajoch uviedla: „Vyúčtovanie za mesiac marec 2016 úver a Maďar faktúra 50%.“ Okresný súd tak správne ustálil, že uvedené preukazuje tvrdenie žalovaného nielen o dohode medzi žalobkyňou a žalovaným, ale aj o správnosti vyúčtovaní. Žalobkyňa akceptovala vyúčtovania a uskutočnila úhradu, a preto jej odkaz na e-mail zo dňa 13.03.2014 je irelevantný. Naviac je nepochopiteľné, že ak žalobkyňa namietala svoju účasť na úrokoch z úveru už v roku 2014, prečo akceptovala vyúčtovania za roky 2013, 2014, 2015 a 2016 a nepristúpila k okamžitému riešeniu situácie, ale konanie iniciovala až po tom, keď bolo začaté konanie o vydanie vecí, kde je žalovanou. Žalovaný pritom poukazuje na záver okresného súdu, že ak by žalobkyňa nechcela byť nič dlžná spoločnosti Maďar & Partners, s.r.o., tak by úhrada z jej strany bola vykonaná tejto spoločnosti a nie na účet žalovaného. Správnosť rozhodnutia okresného sudu preukazuje aj skutočnosť, že vo vyúčtovaní 50 % nákladov za rok 2015 v zmysle zmluvy o predaji podniku je uvedené: ...„+10.797,67 Eur posledná splátka v zmysle Zmluvy o predaji podniku“. Podľa žalovaného tvrdenie žalobkyne, že medzi ním a žalobkyňou sú napäté vzťahy, nemá s prejednávanou vecou súvis. Žalovaný uviedol, že účastníkmi konania sú fyzické osoby - podnikatelia a predmetom konania sú výlučne obchodné vzťahy a nie je daný žiadny súvis s bývalým manželstvom aj s poukazom na skutočnosť, že BSM po rozvode je už vyporiadané. Okresný súd sa s každým z uplatnených nárokov žalobkyne náležite a dostačujúco vysporiadal. Okresný súd uviedol, že nárok žalobkyne zanikol pred podaním žaloby, keď žalovaný svoju zmluvnú povinnosť splnil v celom rozsahu ku dňu 30.3.2016. Okresný súd sa vysporiadal s každým uplatneným nárokom vrátane nároku na zaplatenie sumy 7.000,- Eur, ktorý vymohol žalovaný od dlžníka Metalurg_Steel, s.r.o. a ktorý zanikol započítaním, nároku na zaplatenie sumy 20,86 Eur, ktorý zanikol v zmysle vyúčtovania zo dňa 08.09.2017, nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 33.000,- Eur, ktorý nárok nevznikol, nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty podľa čl. 10 bod 10.1. zmluvy, keď nebolo preukázané omeškanie s platením dohodnutej splátky kúpnej ceny a tiež s nárokom na náhradu škody vo výške 937,74 Eur, keď žalobkyňa vznik škody nepreukázala. Žalobkyňa v odvolaní uviedla návrh na rozhodnutie tak, že odvolací súd alternatívne uloží žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 53.271,69 Eur spolu so zmluvnou pokutou. Žalovaný pritom poukazuje na nárok uplatnený žalobou na zaplatenie sumy 59.437,32 Eur spolu s príslušenstvom. Na pojednávaní dňa 10.1.2019 zobrala žalobkyňa žalobu v časti späť v rozsahu 9.522,29 Eur a žalovaný so späťvzatím súhlasil. V záverečnej reči v rozpore so späťvzatím právna zástupkyňa žalobkyne žiadala zaplatiť sumu 59.437,10 Eur spolu so zmluvnou pokutou, pričom zmena petitu z jej strany nebola žiadnym spôsobom odôvodnená. Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa uplatňované nároky mení ľubovoľne bez ohľadu na to, aké právne úkony vykonala (čiastočné späťvzatie), pričom žalovaný opätovne poukazuje na skutočnosť, že žalobkyňa svoje tvrdenia žiadnym dôkazom nepreukázala. Žalovaný tak žiadal, aby odvolací súd odvolanie zamietol a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania.
21. Proti dopĺňaciemu rozsudku zo dňa 11.4.2019 podala žalobkyňa odvolanie cestou právnej zástupkyne. V odvolaní poukázala na ust. § 256 ods. 2 CSP, podľa ktorého, ak strana procesne zavinila trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, prizná súd náhradu trov protistrane. Okresný súd neprihliadol na správanie žalovaného, ktorý prispel ku vzniku trov tým, že robil procesné úkony, ktoré spôsobili odročenie pojednávania, keď napríklad pojednávanie dňa 10.05.2018 bolo odročené bez prejednania veci z dôvodu, že žalovaný na uvedenom pojednávaní podal návrh na spojenie vecí, hoci tak mohol urobiť vo svojom písomnom podaní. Okresný súd tak mal preukázané procesné zavinenie trov konania žalovaným, a preto nemohol rozhodnúť správne, ak žalovanému priznal plnú náhradu trov. Žalobkyňa ďalej poukázala na skutočnosť, že v zmysle ust. § 257 CSP súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Sporové strany sú bývalí manželia, ktorých manželstvo zaniklo rozsudkom právoplatným dňa 15.07.2013. Ako manželia sa pritom nerozišli šťastne a spokojne, čoho dôsledkom je kumulovanie sporov. Žalovanému žalobkyňa predala svoj podnik, čo zrejme ťažko znáša, a preto aby ju potrestal, rozhodol sa nevyplatiť jej posledné splátky kúpnej ceny za predaj podniku, čo uskutočnil vyfabulovaním svojich nedôvodných pohľadávok. Okresný súd mu toto obchádzanie zákona a obchádzanie zmluvných zásad odobril, hoci mal preukázanú neexistenciu akejkoľvek vzájomnej komunikácie medzi žalobkyňou a žalovaným. Žalobkyňa predložila dôkaz o tom, že spolu so synom boli nútení podať na žalovaného trestné oznámenie, čoho dôsledkom bolo, že žalovaný bol odsúdený za prečin nebezpečného vyhrážania. Aj táto skutočnosť mala viesť k záveru, že medzi stranami nemohla vzniknúť žiadna dohoda o tom, že by sa podieľala na nákladoch žalovaného, ktoré by mohol započítať. Okresný súd tak nemôže bez ďalšieho priznať žalovanému plnú náhradu trov konania a prehliadnuť podstatné okolnosti majúce vplyv na rozhodovanie o trovách. Žalobkyňa žiadala, aby odvolací súd dopĺňací rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo zmenil
tak, že žalobkyni prizná voči žalovanému nárok na plnú náhradu trov prvostupňového konania, prípadne nárok za zmarené pojednávanie dňa 10.05.2018, a vo zvyšnom rozsahu sa žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov konania neprizná.
22. Žalobkyňa cestou právnej zástupkyne vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedla, že nie je pravdou subjektívne hodnotenie žalovaného o dôvode podania žaloby. Proces vyporiadania BSM bol zdĺhavý a k uzatvoreniu Dohody o jeho vyporiadaní dňa 26.06.2017 došlo len z dôvodu, že ustúpila za účelom uzatvorenia dohody a konečného vyporiadania BSM. Po ukončení tejto etapy začala komunikovať s právnou zástupkyňou žalovaného ohľadom nároku, ktorý je predmetom tohto konania, a teda ide logický sled udalostí a nie o účelovosť, ktorú tvrdí žalovaný. K námietke, že sa nezúčastňovala pojednávaní vo veci, žalobkyňa uviedla, že manžel ju od roku 2013 neustále vystavuje zaťažujúcim situáciám, a preto nemá potrebu sa s ním stretávať. Žalobkyňa v konaní preukázala, že žalovaný nemá voči nej pohľadávky spôsobilé na započítanie a ním vykonané zápočty sú nedôvodné. Práve žalovaný je tým subjektom, ktorý nepreukázal právny dôvod svojich fiktívnych pohľadávok, ktoré započítaval. Žalobkyňa písomne e-mailom zo dňa 13.03.2014 jasne prezentovala, že medzi ňou a žalovaným neexistuje dohoda ohľadom nákladov na úhradu faktúr, ktoré vystavila advokátska kancelária MAĎAR & Partners, s.r.o. a poplatkov za vedenie úverového účtu v Z., a.s. v rozsahu 50%. K výpovedi svedka L. C. žalobkyňa uviedla, že z jeho výpovede vyplýva, že žalobkyni len vysvetľoval jeho a žalovaného názor na to, že by tieto náklady mala znášať. Zmluva o predaji podniku jasne vymedzuje, na ktorých nákladoch sa žalobkyňa podieľa, a žalovaným uvedené náklady predmetom tejto zmluvy nie sú. Ani tento svedok tak nepreukázal žalovaným fabulovanú dohodu o podieľaní sa na žalovaným prezentovaných nákladoch. Úhradu sumy 5.046,25 Eur žalobkyňa vysvetlila na pojednávaní dňa 06.02.2019, pričom túto sumu zaplatila po konzultácii s právnym zástupcom, ktorý vyhodnotil, že pokiaľ chce so žalovaným vyporiadať BSM dohodou a mať tak svoj rodinný dom, nie je vhodné, aby ho provokovala svojimi námietkami, a preto za účelom dosiahnutia dohody o vyporiadaní BSM uvedenú sumu zaplatila. Vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným je vzťah bývalých manželov, ktorý je vyhrotený a ktorý má rozhodujúci vplyv na predmet konania. Všetky spory sú výsledkom zániku spolužitia manželov a s tým spojených neoddeliteľných vzťahov - trestné stíhanie a odsúdenie žalovaného za nebezpečné vyhrážanie sa v 03/2013, predaj podniku v 04/2013, rozvod v 07/2013, vyporiadanie BSM v 06/2017, čo preukazuje, že medzi žalobkyňou a žalovaným nemohlo dôjsť k ústnej dohode, keďže všetky písomné dohody medzi nimi boli realizované za náročných podmienok.
23. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne proti dopĺňaciemu rozsudku uviedol, že toto odvolanie považuje za nedôvodné. K vydaniu dopĺňacieho rozsudku okresným súdom došlo iba z dôvodu, že okresný súd vo veci v rozsudku zo dňa 08. marca 2019 opomenul výrok o náhrade trov konania. Žalobkyňa odvolanie odôvodnila tvrdeniami, ktoré nemajú súvislosť s prejednávaným sporom, a žalovaný nesúhlasí s tým, že by prispel ku vzniku trov konania. Pojednávanie uskutočnené dňa 10.05.2018 bolo odročené z dôvodu, že súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť, aby svoj návrh na spojenie vecí odôvodnil písomne, teda k odročeniu pojednávania došlo na základe procesného úkonu okresného súdu. Súčasná právna úprava Civilného sporového konania pritom neupravuje nárok protistrany za odročené pojednávanie tak, ako to upravovalo ust. § 147a O.s.p. V prejednávanom prípade neboli dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, aby okresný súd o trovách rozhodol podľa ust. § 257 CSP. Medzi stranami išlo o obchodnoprávny vzťah medzi dvoma podnikajúcimi subjektmi a predmetom konania neboli manželské vzťahy.
24. Žalovaný v reakcii na vyjadrenie žalobkyne k podanému vyjadreniu žalovaného uviedol, že žalobkyňa svoje vyjadrenie a tiež odvolanie proti rozsudku oprela o tvrdenia, ktoré nemajú vzťah k prejednávanému sporu. Tvrdenia žalobkyne ohľadom vzťahov medzi sporovými stranami ako bývalými manželmi, trestné stíhanie žalovaného, či vyporiadanie BSM nemajú súvis s prejednávanou vecou a ide o zmätočné tvrdenia, ktorými sa žalobkyňa snaží dehonestovať žalovaného. Predmetom konania sú výlučne obchodnoprávne vzťahy súvisiace so zmluvou o predaji podniku, a preto nemožno súhlasiť s vyjadrením žalobkyne, že súkromné vzťahy by mali mať vplyv na predmet konania. Žalovaný trvá na tom, že žaloba bola podaná účelovo po tom, ako medzi stranami došlo k vyporiadaniu BSM a po podaní žaloby na vydanie veci. E-mail zo dňa 13.03.2014, na ktorý žalobkyňa odkázala, nie je možné považovať za hodnoverný dôkaz, a to z dôvodu, že žalobkyňa vyúčtovania vyhotovené žalovaným nevrátila, vo vyúčtovaní za rok 2015 bolo výslovne uvedené: „+10.797,67 Eur posledná splátka v zmysle Zmluvy o predaji podniku“, v zmysle vyúčtovania za marec 2016 žalobkyňa žalovanému uhradila sumu 5.046,25 Eur, ďalej zo svedeckej výpovede svedka L. C. a výpovede JUDr. Miloša Maďara, z e-mailu JUDr.
Maďara zo dňa 07.03.2013, z ktorého vyplýva, že podmienka doplatenia úveru je legitímna a bude zapracovaná do zmluvy, z výpovede žalobkyne na pojednávaní, keď nerozporovala skutočnosti tvrdené žalovaným, z čiastočného späťvzatia žaloby v sume 9.522,29 Eur, zo správania žalobkyne, ktorým bolo preukázané, že vyúčtovania akceptovala, ďalej zo skutočnosti, že právna zástupkyňa žalobkyne nerozporovala právo žalovaného, aby na započítanie boli použité sumy titulom úhrady trov konania, ktoré mali vzniknúť do účinnosti zmluvy, a tiež jednotlivé písomné či iné prejavy právnej zástupkyne žalobkyne, ktoré si odporujú, resp. sa vylučujú, keď žalobkyňa uvádzala, že žalovaný vykonal nedôvodne a zmluvou vylúčené zápočty pohľadávok a na druhej strane tvrdila, že žalobkyni žiadny započítací prejav nebol doručený. Žalobkyňa zároveň žalobou uplatňované nároky v priebehu konania pred súdom prvej inštancie ľubovoľne menila bez prihliadnutia na čiastočné späťvzatie.
25. Okresný súd rozsudkom (dopĺňacím) č.k. 18Cb/170/2017-433 zo dňa 18.3.2020 zastavil konanie v časti o zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 0,025 % denne zo sumy 0,12 Eur od 16.3.2016 do zaplatenia. Rozsudok odôvodnil tým, že rozsudkom vydaným vo veci dňa 8. marca 2019 opomenul rozhodnúť o žalobkyňou uplatnenom nároku o zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 0,025 % denne zo sumy 0,12 Eur od 16.03.2016, keďže žalobkyňa po zmene žaloby už nežiadala zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 0,025 % denne zo sumy 1.237,44 Eur, ale zo sumy 1.237,32 Eur.
26. Uznesením (opravným) č.k. 18Cb/170/2017-437 zo dňa 27.3.2020 okresný súd opravil označenie právnej zástupkyne žalobkyne v záhlaví rozsudku zo dňa 8. marca 2019 a opravil tiež výrok IV. tohto rozsudku.
27. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobkyne proti rozsudku okresného súdu v spojení s dopĺňacími rozsudkami a opravným uznesením a odvolanie žalobkyne proti dopĺňaciemu rozsudku podľa ust. § 379 v spojení s ust. § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu v spojení s dopĺňacími rozsudkami a opravným uznesením potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
28. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolania žalobkyne bez nariadenia ústneho pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/105/2020, 14Cob/106/2020-453 zo dňa 19.01.2021 s tým, že podľa ust. § 219 ods. 1, 3 CSP bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli krajského súdu a na webovej stránke tohto súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline, v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP.
29. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
30. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
31. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
32. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
33. Krajský súd uvádza, že sa za aplikácie ust. § 387 ods. 1, 2 CSP v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu a v podrobnostiach naň odkazuje. Práve z titulu aplikácie tohto ustanovenia nie je žiaduce, aby v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu boli zopakované tie závery a zhodnotenia, ktoré už odzneli v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia. Je postačujúce, pokiaľ sa len k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, vo väzbe k odvolacím dôvodom zvýraznia právne významné, poprípade skutkovo rozhodné okolnosti. Tento postoj krajského
súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 08. októbra 2009, v zmysle ktorého ...„odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/2005, v zmysle ktorého ...„pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“, a na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, podľa ktorého ...“odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.“
34. Za aplikácie relevantných zákonných ustanovení bol rozsudok okresného súdu v spojení s dopĺňacími rozsudkami a opravným uznesením posudzovaný krajským súdom v zmysle odvolacích dôvodov, ktoré v podaných odvolaniach vymedzila žalobkyňa, keď okrem iného namietala nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. K tejto námietke krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že ak odvolateľ v podanom odvolaní namietal skutkové závery okresného súdu, jeho námietka vo svojej podstate smeruje voči výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011, sp. zn. 3Cdo 204/2009, v zmysle ktorého ...„Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov“. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi účastníka (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ...„dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.“. Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie okresného súdu sa opieralo o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádzalo zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci okresným súdom. Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ani jedna z týchto situácií v predmetnej sporovej právnej veci nenastala.
35. Žalobkyňa v odvolaní proti rozsudku vo veci samej namietala, že okresný súd nesprávne vyhodnotil otázku, či medzi žalobkyňou a žalovaným došlo k uzatvoreniu dohody v ústnej forme, na základe ktorej by sa žalobkyňa mala podieľať na zaplatení úrokov za prevzatý úver a na zaplatení časti odmeny za poskytovanie právnych služieb. Krajský súd vo vzťahu k tejto otázke v celom rozsahu odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa v tejto časti stotožňuje. Okresný súd po
vykonaní dôkazov dospel k správnemu záveru, že medzi žalobkyňou a žalobcom došlo k uzatvoreniu dohody, na základe ktorej sa žalobkyňa zaviazala žalovanému uhradiť jednak polovicu nákladov vo vzťahu k fakturácii spoločnosti MAĎAR & Partners, s.r.o., a to z faktúr do účinnosti zmluvy o predaji podniku a tiež z faktúr po účinnosti zmluvy o predaji podniku a tiež náklady spojené s úverovým účtom Z., a.s. v rozsahu polovice týchto nákladov na poplatok za vedenie účtu a na úroky z tohto úveru. Krajský súd v tomto smere v zhode so súdom prvej inštancie poukazuje na vyúčtovania vystavované zo strany žalovaného a adresované žalobkyni, v ktorých vyúčtovaniach (č.l. 22, 25, 26, 96, 97) žalovaný opakovane voči žalobkyni uplatňoval nárok jednak na náklady spojené s predmetným úverovým účtom a tiež nárok na náklady, ktoré boli uplatnené zo strany advokátskej kancelárie MAĎAR & Partners, s.r.o., a to vrátane fakturácie tejto spoločnosti za obdobie od januára do apríla 2013. Zo strany žalobkyne pritom v konaní nebolo preukázané, že by tieto vyúčtovania uskutočnené žalovaným akýmkoľvek spôsobom rozporovala, žalovanému vrátila, či namietala ich obsah. Existenciu takejto dohody potvrdzujú aj ďalšie dôkazy vykonané pred súdom prvej inštancie, a to výpoveď svedka L. C., ktorý uviedol, že opakovane so žalovanou na túto tému komunikoval a vysvetľoval jej dôvody, pre ktoré je povinná časť týchto nákladov znášať, a predovšetkým skutočnosť vykonania úhrady sumy, ktorú na základe vyúčtovania zo dňa 15.04.2016 (č.l. 97 spisu) žalobkyňa žalovanému uhradila (výpis z účtu založený na č.l. 97 rub spisu). Predmetom tohto vyúčtovania boli pritom jednak faktúry za právne služby a jednak nárok uplatnený žalovaným titulom úrokov z úveru a poplatku za vedenie úverového účtu.
36. Ak žalobkyňa spochybňovala vierohodnosť svedka L. C., ktorý je bratom žalovaného, tak vo vzťahu k tejto otázke je potrebné poukázať na skutočnosť, že podľa Zápisnice o pojednávaní zo dňa 10.1.2019 (č.l. 243 a nasl. spisu) bol svedok L. C. na začiatku svojej svedeckej výpovede okresným súdom riadne poučený s tým, že podľa svojho prehlásenia poučeniu svedka porozumel. Odvolací súd ani cez žalobkyňou vyjadrené odvolacie námietky nezistil relevantný dôvod pre odlišné hodnotenie, než bolo hodnotenie, ktoré okresný súd uviedol v napadnutom rozsudku vo vzťahu k záverom, ktoré zo svedeckej výpovede svedka L. C. vyplynuli. Odvolací súd nezistil ani disproporcie vo výpovedi tohto svedka vo vzťahu k ostatným vykonaným dôkazom, ktoré by zakladali dôvodné pochybnosti o pravdivosti ním uvádzaným okolností prejednávanej veci. Podľa odvolacieho súdu nemožno nepravdivosť či nevierohodnosť výpovede tohto svedka vyvodzovať len z jeho príbuzenského vzťahu k žalovanému. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyhodnotil všetky vykonané dôkazy, pričom tieto dôkazy hodnotil tak jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti, a vecne správne prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Je namieste zvýrazniť, že skutočnosti, ktoré vyplývajú z výpovede svedka, okresný súd hodnotil aj v kontexte správania sa žalobkyne, ktorá ani jedno z vyúčtovaní, ktorých obsah korešponduje s vyjadrením svedka, nenamietala, žalovanému nevrátila a jedno z vyúčtovaní žalobkyňa preukázateľne akceptovala tým, že vyúčtovanú sumu žalovanému zaplatila. Ak žalobkyňa argumentuje odkazom na vyjadrenie svedka JUDr. Miloša Maďara, tak je potrebné poukázať na skutočnosť, že JUDr. Miloš Maďar v e-maile zo dňa 07.03.2013 (č.l. 283 spisu) adresovanom žalovanému považoval na jednej strane podmienku doplatenia úveru za legitímnu a v následnej korešpondencii zo dňa 13.03.2014 na druhej strane tieto požiadavky žalovaného označil za nedôvodné. V tejto súvislosti krajský súd uzaviera, že zo zmluvy o predaji podniku uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným síce nevyplýva povinnosť žalobkyne podieľať sa na nákladoch spojených s predmetným úverovým účtom, ani na nákladoch za právne služby za obdobie od januára do apríla 2013, čo však neznamená, že by dodatočne po podpise tejto zmluvy nemohlo dôjsť k uzavretiu osobitnej dohody tak, ako túto dohodu ustálil okresný súd, na základe ktorej žalobkyňa akceptovala povinnosť podieľať sa na týchto nákladoch spojených s úverovým účtom a na nákladoch spojených s poskytovaním právnych služieb. Ak žalobkyňa v tejto súvislosti namietala, že nebol dôvod z jej strany podieľať sa na zaplatení časti odmeny za poskytovanie právnych služieb za obdobie od januára do apríla 2013, keďže v tomto čase ešte bola vlastníčkou podniku žalobkyňa a nie žalovaný, tak je potrebné nad rámec argumentácie okresného súdu poukázať na obsah Zmluvy o predaji podniku uzavretej medzi žalobkyňou ako predávajúcou a žalovaným ako kupujúcim dňa 2.4.2013 (č.l. 28 a nasl. súdneho spisu). Z tejto zmluvy vyplýva, že predmetom zmluvy je podnik žalobkyne ako predávajúcej s vymedzením prevádzaných vecí podľa stavu ku dňu 31.12.2012 (Článok 1 bod 1.4. zmluvy) a zároveň podľa Článku 7 bod 7.5. tejto zmluvy je základom pre určenie kúpnej ceny podniku stav podniku tak, ako bol tento zistený a zmluvnými stranami vyčíslený ku dňu 31.12.2012. V kontexte úhrady faktúr za poskytovanie právnych služieb na túto skutočnosť poukázala aj právna zástupkyňa žalovaného na pojednávaní pred okresným súdom dňa 24.10.2018 (č.l. 166 rub spisu) s tým, že stav v súvislosti s predajom podniku vychádzal z účtovného stavu ku dňu 31.12.2012, a preto sa podľa tohto vyjadrenia strany dohodli, že aj na trovách, ktoré vznikli do účinnosti zmluvy, sa budú strany podieľať rovnakým dielom. Uvedenému korešponduje aj obsah výpovede svedka L. C. (č.l. 250 spisu),
podľa ktorej žalobkyni povedal, že faktúry, ktoré vystaví p. Maďar po 01.01.2013, že ich zaplatia oni, ale že ich dajú do vyúčtovania, aby polovicu týchto nákladov hradila žalobkyňa. Vo vzťahu k predmetným vyúčtovaniam ďalej svedok uviedol, že s týmito vyúčtovaniami nebol žiadny problém, jedno vyúčtovanie dokonca žalobkyňa zaplatila a ostatné neplatila z dôvodu, že tieto stiahli zo splátok z predaja podniku. Na ďalšie otázky svedok výslovne uviedol (č.l. 251 spisu), že predmetné faktúry pre p. Maďara určite uhrádzal on, lebo mal prístup k účtu a určite tieto faktúry neuhrádzala žalobkyňa, lebo by na účte videl, že boli zaplatené, pričom žalobkyňa sa nezmienila, že by ich sama zaplatila.
37. Žalobkyňa vo vzťahu k vykonanej úhrade podľa vyúčtovania za marec 2016 vo výške 5.046,25 Eur uvádzala, že túto úhradu vykonala výlučne za účelom mimosúdneho vyporiadania BSM. Vo vzťahu k tejto argumentácii žalobkyne je potrebné poukázať na skutočnosť, že z jej strany nebolo v konaní preukázané, že by vyporiadanie vzťahov medzi žalobkyňou a žalovaným ako fyzickými osobami - podnikateľmi akýmkoľvek spôsobom súviselo s otázkou mimosúdneho vyporiadania ich BSM. Uvedené tvrdenie žalobkyne je pritom v rozpore s obsahom platobného príkazu, ktorým došlo k úhrade predmetnej čiastky 5.046,25 Eur, v ktorom je platba uskutočnená žalobkyňou v prospech žalovaného identifikovaná ako vyúčtovanie za mesiac marec 2016 „úver a Maďar faktúra 50 %“. Z popisu vykonanej platby, ktorú realizovala samotná žalobkyňa, je tak nesporné, že sa jedná o vyúčtovanie za marec 2016 v časti nákladov na úver a faktúru právneho zástupcu JUDr. Maďara v rozsahu 50 % a nejedná sa o nárok, ktorý by vo vzťahu k žalovanému plnila žalobkyňa za účelom vyporiadania BSM. Uvedené odvolacie tvrdenie žalobkyne spochybňuje tiež jej vyjadrenie k dôvodu vykonania tejto platby v konaní pred súdom prvej inštancie, kde žalobkyňa argumentovala tým, že predmetnú úhradu vykonala preto, že nechcela byť dlžná spoločnosti MAĎAR & Partners, s.r.o. za to, že ju táto spoločnosť zastupovala. Ak žalobkyňa okresným súdom ustálenú dohodu spochybňovala s poukazom na skutočnosť narušených vzťahov medzi žalobkyňou a žalovaným v kontexte podania trestného oznámenia žalovanou pre prečin nebezpečného vyhrážania, poukazuje krajský súd na skutočnosť, že podľa listinného dôkazu založeného na č.l. 172 spisu sa jednalo o skutky, ku ktorým malo dôjsť v mesiacoch október a december 2012. Jedná sa teda o konanie, ku ktorému malo dôjsť ešte predtým, ako medzi žalobkyňou a žalovaným bola podpísaná zmluva o predaji podniku, a teda je zrejmé, že napriek týmto okolnostiam existoval vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným priestor na dohodu týkajúcu sa úpravy ich práv a povinností vo vzťahu k predaju podniku. Tieto žalobkyňou tvrdené okolnosti tak nemôžu viesť k záveru, že by medzi stranami boli tak narušené vzťahy, že by neprichádzalo do úvahy uzatvorenie akejkoľvek inej ústnej dohody medzi žalobkyňou a žalovaným.
38. Okresný súd potom dospel k vecne správnemu záveru, že na strane žalovaného boli pohľadávky, ktoré boli spôsobilé na započítanie vo vzťahu k nároku žalobkyne na úhradu splátok kúpnej ceny podľa zmluvy o predaji podniku. Nemôže preto obstáť odvolacia námietka žalobkyne, že existenciu a dôvodnosť týchto pohľadávok žalovaný nepreukázal z dôvodu, že žalovaný voči žalobkyni takéto pohľadávky nemá, a preto sa tieto nemohli stretnúť a zaniknúť. Je pritom opätovne namieste poukázať na skutočnosť, že žalobkyňa vyúčtovania týchto pohľadávok zo strany žalovaného nespochybnila a nenamietala ani konštatovanie žalovaného vo vyúčtovaní 50 % nákladov za rok 2015 zo dňa 07.03.2016 (č.l. 96 spisu), do ktorého vyúčtovania žalovaný zahrnul čiastku 10.797,67 Eur ako poslednú splátku v zmysle zmluvy o predaji podniku. Žalovaný pritom výpismi z účtu založenými na č.l. 81 - 95 spisu preukázal úhradu splátok, ktoré bol povinný žalobkyni zaplatiť na základe zmluvy o predaji podniku, vrátane úhrady poslednej splátky vo výške 9.560,35 Eur dňa 10.03.2016. Okresný súd tak dospel k vecne správnemu záveru, že žalovaný svoju povinnosť zo zmluvy o predaji podniku uhradiť dohodnutú kúpnu cenu žalobkyni splnil vykonanými prevodmi z účtu s prihliadnutím na skutočnosť jednostranných právnych úkonov započítania žalovaného, ktorými došlo k čiastočnému zániku pohľadávky žalobkyne vo vzťahu k dohodnutým splátkam kúpnej ceny. V kontexte vykonaných právnych úkonov započítania je pritom namieste krajským súdom poukázať na skutočnosť, že žalobkyňa v podanom odvolaní nezadefinovala odvolacie dôvody, ktorými by spochybňovala závery súdu prvej inštancie vo vzťahu k vyhodnoteniu právnych úkonov vyúčtovania žalovaného ako jednostranného právneho úkonu započítania, vo vzťahu k záveru okresného súdu, ktorý sa nestotožnil s námietkou žalobkyne, že žalovaný vykonal zápočty v rozpore s Článkom 4 bod 4.4. zmluvy o predaji podniku, ani vo vzťahu k záveru okresného súdu o nedôvodnosti námietky premlčania vznesenej žalobkyňou vo vzťahu k uplatneným nárokom žalovaného. V kontexte viazanosti odvolacími dôvodmi vymedzenými žalobkyňou v ňou podanom odvolaní v zmysle ust. § 380 ods. 1 CSP tak pre krajský súd nebol vytvorený priestor, aby sa týmito, odvolaním nenapadnutými závermi okresného súdu, vo vyvolanom odvolacom konaní mohol zaoberať.
39. Na základe uvedených zhodnotení nemôžu byť relevantné ani ďalšie odvolacie námietky žalobkyne, podľa ktorých žalovaný žalobkyni nevyplatil 50 % vymožených pohľadávok, ktoré jej podľa zmluvy o predaji podniku patria, a podľa ktorých žalobkyni patrí tiež nesporne daný nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty z dôvodu, že žalovaný zmluvu o predaji podniku porušil tým, že jej nevyplatil kúpnu cenu a započítal si pohľadávky, ktoré neexistujú. Okresný súd vo vzťahu k týmto nárokom žalobkyne vecne správne konštatoval, že nárok na zaplatenie sumy 7.000 Eur, ktorú žalovaný vymohol od dlžníka Metalurg_Steel, s.r.o., zanikol jedným z vyúčtovacích prejavov žalovaného, a to vyúčtovaním zo dňa 19.01.2015, z ktorého je zrejmé, že táto suma bola zúčtovaná v prospech žalobkyne a bola odpočítaná od nákladov, ktoré mala podľa dohody so žalovaným žalobkyňa žalovanému zaplatiť. Rovnako za situácie, kedy okresným súdom bolo vecne správne konštatované, že žalovaný všetky svoje povinnosti vo vzťahu k úhrade splátok kúpnej ceny podľa zmluvy o predaji podniku splnil, nie je možné konštatovať dôvodnosť uplatneného nároku žalobkyne na zaplatenie zmluvnej pokuty. Nebolo preukázané, že by zo strany žalovaného došlo k porušeniu zmluvných povinností, ktoré by odôvodňovalo záver, že by žalovaný opakovane alebo podstatným spôsobom záväzky z tejto zmluvy porušoval tak, ako to vyžaduje Článok 10 bod 10.2. zmluvy o predaji podniku pre vznik nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty.
40. Žalobkyňa v odvolaní napadla tiež záver okresného súdu o nedôvodnosti ňou požadovanej náhrady škody vo výške 937,74 Eur s tým, že vynaloženie týchto nákladov preukázala vyhlásením v žalobe a potvrdením o zaplatení právnou zástupkyňou. Okresný súd vo vzťahu k tomuto nároku konštatoval, že žalobkyňa úhradu tejto sumy iba tvrdila, avšak nepreukázala, že túto sumu skutočne zaplatila. S uvedeným záverom sa krajský súd stotožňuje, pričom poukazuje na skutočnosť, že žalobkyňa aj v podanom odvolaní uviedla len tvrdenie o tom, že táto suma uhradená bola, avšak žiadny dôkaz preukazujúci skutočnosť vynaloženia týchto prostriedkov žalobkyňou ani v konaní pred súdom prvej inštancie a ani vo vyvolanom odvolacom konaní nepredložila. Preto okresný súd aj v kontexte tohto uplatneného nároku vecne správne konštatoval jeho nepreukázanosť.
41. Žalobkyňa ďalej v podanom odvolaní namietala, že okresný súd procesne nesprávne vyhodnotil jej úkon, ktorým došlo k späťvzatiu späťvzatia žaloby, s tým, že podľa okresného súdu takýto dispozitívny úkon nie je možný. Z takéhoto vymedzenia odvolacích dôvodov je zrejmé, že žalobkyňa nespochybnila skutočnosť, že z jej strany došlo k úkonu čiastočného späťvzatia žaloby a namietala len okolnosť, že okresný súd nepripustil späťvzatie tohto späťvzatia. Krajský súd zo Zápisnice o pojednávaní pred okresným súdom zo dňa 10.01.2019 zistil, že právna zástupkyňa v rámci svojho vyjadrenia uviedla, že si dovoľuje čiastočne zobrať späť svoju žalobu, a to v rozsahu vo výške 9.522,29 Eur, pričom uviedla, z akých uplatnených nárokov táto suma späťvzatia pozostáva. Následne v rámci vyjadrenia právna zástupkyňa žalobkyne uviedla, že urobila chybu a „toto celé zobratie návrhu späť beriem znovu späť“. Krajský súd vo vzťahu k odvolacej námietke žalobkyne považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že v rámci sporového súdneho konania je dominantný dispozičný princíp, v zmysle ktorého žalobca ako pán sporu disponuje po začatí konania predmetom sporu a je oprávnený v rámci svojej dispozície predmet sporu meniť, prípadne žalobu zobrať v celosti alebo úplne späť. Späťvzatie žaloby je jednostranným procesným úkonom účastníka konania, ktorého účinky nastávajú v okamihu, keď sa dostane do dispozície adresáta, t.j. súdu. V prípade, ak sa tak stane, nie je možné späťvzatie žaloby vziať ďalším úkonom späť (uznesenie NS SR sp. zn. 6Sžo/372/2009). Späťvzatie žaloby ako procesný úkon predstavuje prejav vôle žalobcu, ktorým je konajúci súd viazaný. Po uskutočnení právneho úkonu späťvzatia tak žalobca nemôže dodatočne namietať, že svojim úkonom chcel dosiahnuť iný výsledok. V danom prípade účinky späťvzatia žaloby voči konajúcemu okresnému súdu nastali okamihom, kedy právna zástupkyňa žalobkyne späťvzatie návrhu ústne predniesla na pojednávaní pred okresným súdom dňa 10.01.2019. Žalobkyňa tak po tom, ako účinky späťvzatia nastali, nemôže už týmto procesným úkonom disponovať, účinky späťvzatia žaloby nemôže odvolať a ani iným spôsobom právne následky tohto právneho úkonu negovať. V tomto prípade sa navyše jednalo o procesný úkon uskutočnený advokátkou, teda osobou znalou práva, ktorá sa v zmysle Čl. 11 ods. 2 CSP hlási ku svojej profesijnej odbornosti. Podľa rozhodnutia publikovaného pod R 60/1999 platí, že ak žalobca vzal žalobu späť, nemôže späťvzatie odvolať. Krajský súd poukazuje tiež na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžr/452012, podľa ktorého ...„ak účastník vzal procesný úkon (návrh) späť tam, kde zákon takéto späťvzatie pripúšťa, nemožno toto späťvzatie ďalším úkonom odvolať“. Predsa, ak žalobkyňa v súlade so svojim dispozičným oprávnením zobrala žalobu čiastočne späť, pričom nastali účinky tohto procesného úkonu žalobkyne vo vzťahu k okresnému súdu, tak nie je možné konštatovať, že by späťvzatie takéhoto úkonu späťvzatia malo byť prípustné v zmysle ústavných zásad podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy, na ktoré
poukázala v odvolaní žalobkyňa. Uvedené je namieste konštatovať aj s prihliadnutím na skutočnosť, že ak vezme strana žalobu v časti späť, ide o procesný úkon voči súdu, ktorým prejavuje vôľu, aby sa nekonalo a o veci meritórne nerozhodovalo, pričom uplatnený nárok späťvzatím žaloby nezaniká a možno ho uplatniť znova (R 54/1992).
42. Z výrokovej časti odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu je zrejmé, že okresný súd konanie zastavil výrokom I., II. a III. nielen v časti, ktorú pokrývalo späťvzatie žaloby, vo vzťahu ku ktorému sa žalobkyňa domáhala negovania jeho účinkov ďalším následným späťvzatím tohto procesného úkonu, ale aj v časti, kde okresný súd konanie čiastočne zastavil na základe úkonu právnej zástupkyne žalobkyne na pojednávaní dňa 06.02.2019. Tento úkon bol okresným súdom vyhodnotený ako zmena žaloby a čiastočné späťvzatie žaloby, o ktorých úkonoch okresný súd rozhodoval samostatným uznesením, ktorým zmenu žaloby nepripustil, a konanie na základe tohto úkonu zastavil v časti úroku z omeškania a v časti, kde došlo k skráteniu doby omeškania pri zmluvnej pokute. Vo vzťahu k zodpovedajúcej časti výroku odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu konštatuje krajský súd, že k týmto záverom okresného súdu, týkajúcim sa vyhodnotenia dotknutého procesného úkonu žalobkyne, ku ktorému došlo na pojednávaní dňa 06.02.2019, žalobkyňa neuviedla osobitné odvolacie dôvody. Krajský súd nesprávnosť postupu okresného súdu pri zastavení konania v tejto časti nezistil, a preto odvolanie v tejto časti nemohol posúdiť ako dôvodné.
43. Krajský súd tiež považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že vo vzťahu k uplatnenému nároku vyplýva z jednotlivých procesných úkonov žalobkyne vzájomná rozpornosť jej tvrdení. Žalobkyňa podanou žalobou uplatnila nárok na zaplatenie istiny vo výške 59.437,32 Eur, vo vzťahu ku ktorému nároku došlo z jej strany k čiastočnému späťvzatiu žaloby, ktorý úkon následne sama žalobkyňa spochybnila. Napriek tomuto úkonu bez bližšej špecifikácie následne v rámci podaného odvolania proti rozsudku okresného súdu žalobkyňa v časti požadovaného rozhodnutia krajského súdu ako súdu odvolacieho žiadala zmeniť rozsudok okresného súdu tak, že žalovanému bude uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 53.271,69 Eur spolu so zmluvnou pokutou. Žalobkyňa pritom nijakým spôsobom nevysvetlila rozdielnosť pôvodne požadovanej istiny s istinou, ktorú voči žalovanému požadovala v ňou podanom odvolaní. Odvolacia argumentácia žalobkyne sa tak javí ako nepresvedčivá, keď nekorešponduje s predošlými vyjadreniami žalobkyne a nárokmi uplatnenými v konaní pred súdom prvej inštancie.
44. Žalobkyňa v podanom odvolaní ako odvolací dôvod uplatnila tiež námietku, že neboli splnené procesné podmienky v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. a) CSP. Vo vzťahu k tejto odvolacej námietke je potrebné poukázať na skutočnosť, že procesné podmienky sú vo všeobecnosti definované ako podmienky, za ktorých môže súd konať a rozhodnúť. Medzi tieto podmienky tak patrí Civilným sporovým poriadkom vyžadovaný úkon začatia konania, ktorým je v sporovom konaní žaloba, ďalej naplnenie podmienok, ktoré sú pre konanie potrebné na strane konajúceho súdu v podobe jeho právomoci, či príslušnosti, procesné podmienky na strane účastníkov v podobe ich procesnej subjektivity a procesnej spôsobilosti, či zákonom v určitých prípadoch vyžadovaného povinného zastúpenia. Žalobkyňa uvedenú odvolaciu námietku uplatnila bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom bližšie špecifikovala, ktorá z procesných podmienok pre konanie pred súdom prvej inštancie nemala byť splnená. Absenciou vymedzenia tohto odvolacieho dôvodu tak zo strany žalobkyne nebol vytvorený priestor takúto námietku preskúmavať. Krajský súd konštatuje, že v rámci vyvolaného odvolacieho konania nezistil, že by ktorákoľvek z vyžadovaných procesných podmienok v prebiehajúcom súdnom konaní splnená nebola, a preto túto námietku žalobkyne vyhodnotil ako nedôvodnú.
45. Rovnako bola krajským súdom ako nedôvodná a nepreukázaná vyhodnotená námietka žalobkyne o uprednostnení ničím nepodložených nárokov žalovaného pred nárokmi žalobkyne, čo podľa žalobkyne vyústilo k nerovnému prístupu okresného súdu k stranám sporu a k zvýhodneniu žalovaného. Ak žalobkyňa namieta, že okresný súd porušil zásadu rovnakého prístupu k sporovým stranám, tak sa jedná o námietku porušenia zásad spravodlivého procesu súdom prvej inštancie. V zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP možno za porušenie práva na spravodlivý proces označiť taký procesný postup súdu, ktorý znemožňuje strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva. Krajský súd uvádza, že žalobkyňa mala od podania žaloby na súd do vyhlásenia rozsudku súdom prvej inštancie dostatočný časový priestor na realizáciu jej procesných práv, t.j. žalobkyni bola vytvorená možnosť obhájenia jej práv a právom chránených záujmov. Súčasťou koncepcie spravodlivého súdneho konania je aj princíp rovnosti zbraní, ktorý vyžaduje, aby každá sporová strana mala primeranú možnosť predložiť svoje
návrhy, uplatňujúc svoje práva za podmienok, ktoré nie sú podstatne nevýhodnejšie než podmienky, za ktorých touto možnosťou disponuje protistrana. Zásada rovnosti strán v súdnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok subjektom, o ktorých právach a povinnostiach súd rozhoduje (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02). Pod rovnakým postavením strán možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavno-právnych princípov súdneho konania spočíva v tom, že všetky strany sporu majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (II. ÚS 35/02). Zásada vyjadrujúca „právo na spravodlivý súdny proces“ je spojená s nutnosťou rovnakých „pravidiel hry“, ale tiež aj s princípom „rovnosti zbraní“ pre všetky strany súdneho konania. Súdy sú preto povinné túto zásadu aplikovať vo vzťahu ku všetkým stranám, tzn. bez ohľadu, aké majú procesné postavenie, a to nielen proti sporovej strane, v danom prípade žalobkyni, ktorá podala odvolanie, ale aj vo vzťahu k žalovanému, a zároveň postupovať tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, aby ochrana práv bola rýchla a účinná. Žalobkyňa neuviedla žiadne konkrétne okolnosti v postupe súdu prvej inštancie, ktoré by dôvodnosť jej námietky preukazovali. Okresný súd svojím procesným postupom vytvoril sporovým stranám rovnaký priestor a možnosti na realizáciu ich procesných práv a plnenie ich procesných povinností, a preto námietka žalobkyne o porušení práva na spravodlivý proces nemôže obstáť.
46. Žalobkyňa samostatným odvolaním napadla výrok o trovách prvoinštančného konania obsiahnutý v dopĺňacom rozsudku okresného súdu č.k. 18Cb/170/2017-350 zo dňa 11.4.2019. Týmto dopĺňacím rozsudkom okresný súd priznal žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, čo odôvodnil tým, že žalobkyňa v časti procesne zavinila zastavenie konania a v časti, kde okresný súd žalobu zamietol, mal úspech žalovaný. Okresný súd preto priznal žalovanému náhradu trov konania. Žalobkyňa v odvolaní namietala, že okresný súd nezohľadnil správanie žalovaného, ktorý procesne zavinil trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, a to v prípade pojednávania konaného dňa 10.05.2018, ktoré bolo odročené z dôvodu, že na tomto pojednávaní žalovaný podal návrh na spojenie vecí, hoci tak mohol urobiť v podaní, ktoré tomuto pojednávaniu predchádzalo. Krajský súd vo vzťahu k tejto odvolacej argumentácii uvádza, že úprava ust. § 256 ods. 2 CSP predstavuje úpravu samostatného rozhodnutia o časti trov konania, ktorých vznik procesne zavinila jedna zo strán sporu. Vznik takýchto trov je výsledkom porušenia procesných povinností vyplývajúcich zo zákona alebo uložených súdom. Pôjde o trovy, ktoré boli vynaložené v prípade, ak bol zmarený niektorý z procesných úkonov, napríklad došlo k zmareniu pojednávania či k zmareniu vykonania dôkazu. Pre rozhodovanie o takýchto trovách pritom platí, že o ich náhrade sa rozhoduje bez ohľadu na výsledok sporu, teda bez ohľadu na vyhodnotenie úspechu či neúspechu sporových strán, resp. bez ohľadu na vyhodnotenie zavinenia strán vo vzťahu k zastaveniu konania. Odvolací súd s ohľadom na uvedené skutočnosti vo vzťahu k tejto odvolacej námietke uvádza, že nemal vytvorený priestor na to, aby sa mohol odkloniť od záverov súdu prvej inštancie v časti rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, že okresný súd o náhrade trov konania rozhodoval podľa úpravy ust. § 255 ods. 1 CSP a ust. § 256 ods. 1 CSP, teda podľa pomeru úspechu sporových strán vo veci a s prihliadnutím na zavinenie zastavenia konania. Krajský súd dospel k záveru o vecnej správnosti výroku rozsudku okresného súdu o náhrade trov konania, keď tento výrok bol závislý od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, teda od toho, akým spôsobom bolo rozhodnuté vo veci samej, resp. od toho, ktorá zo strán zavinila zastavenie konania v časti. Podstatným pre rozhodnutie okresného súdu o trovách prvoinštančného konania bol výrok súdneho rozhodnutia, ktorým bola žaloba žalobcu v časti zamietnutá a v časti bolo konanie o tejto žalobe zastavené na základe späťvzatia žaloby žalobcom. Je potrebné zvýrazniť, že rozhodovanie o trovách konania podľa ust. § 255 CSP je závislé výlučne od posúdenia úspechu či neúspechu sporových strán vo vzťahu k predmetu konania a rozhodovanie podľa ust. § 256 ods. 1 CSP je výlučne závislé od posúdenia procesného zavinenia zastavenia konania, čo je situácia kvalitatívne odlišná od osobitnej úpravy náhrady trov, ktoré by inak neboli vznikli a ktoré procesne zavinila niektorá zo strán konania podľa ust. § 256 ods. 2 CSP. Je zrejmé, že okresný súd vo výroku o trovách prvoinštančného konania o náhrade trov konania, ktoré vo vzťahu k pojednávaniu uskutočnenému dňa 10.05.2018 mal podľa odvolacích dôvodov žalobkyne zaviniť žalovaný, vôbec nerozhodoval, a preto ani nebol priestor krajským súdom odvolacie námietky žalobkyne vo vzťahu k aplikácii, či neaplikácii ust. § 256 ods. 2 CSP posudzovať.
47. Žalobkyňa ďalej v podanom odvolaní vo vzťahu k náhrade trov konania žiadala aplikovať ust. § 257 CSP, podľa ktorého súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Takéto dôvody žalobkyňa videla v tom, že so žalovaným sú bývalí manželia, ktorí sa nerozišli šťastne a spokojne, čoho dôsledkom je kumulovanie sporov. Žalovaný podľa žalobkyne fiktívnymi pohľadávkami navodil stav vzájomného zápočtu, čo okresný súd odobril napriek tomu, že bola preukázaná neexistencia akejkoľvek vzájomnej komunikácie medzi žalobkyňou a žalovaným, žalovaný bol odsúdený za prečin nebezpečného vyhrážania, a preto medzi stranami nemohla vzniknúť žiadna dohoda. Krajský súd v tejto súvislosti zvýrazňuje, že aplikácia ust. § 257 CSP je výnimočná a môže k nej dôjsť, len ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nie je možné náhradu trov celkom alebo sčasti priznať. Musí ísť o celkom výnimočný prípad. Táto výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach samotných strán sporového konania. To, že pri aplikovaní ust. § 257 CSP, ktoré ustanovenie prebralo pôvodné ust. § 150 O.s.p., má ísť o výnimočný prípad, už vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze sp. zn. I. ÚS 423/2010 zo dňa 06. apríla 2011. Ďalej krajský súd poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 144/2010 zo dňa 25. mája 2010, podľa ktorého použitie ust. § 150 ods. 1 O.s.p. ,,...musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter“. Jedná sa o odklon od zásady zodpovednosti za výsledok i od zásady zodpovednosti za zavinenie, ktorý je odôvodnený tam, kde by strohá aplikácia ustanovení o náhrade trov konania mohla viesť k nežiaducej, či neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu o tom, či ide o výnimočný prípad a či sú tu dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdení všetkých okolností konkrétnej veci a pri jej aplikácii je potrebné prihliadať na okolnosti existujúce na obidvoch stranách sporu.
48. Krajský súd nezistil nesprávny postup okresného súdu pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania, pokiaľ bola aplikovaná zásada zodpovednosti za výsledok v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP a zásada zavinenia zastavenia konania v zmysle ust. § 256 ods. 1 CSP. Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na jej narušené vzťahy so žalovaným, ktoré podľa jej názoru vylučujú existenciu akejkoľvek dohody medzi sporovými stranami ohľadom sporných skutočností, tak poukazuje krajský súd na vyššie uvedené závery, kedy sa s vyhodnotením predmetnej, v konaní relevantnej otázky, stotožnil s názorom súdu prvej inštancie. Žalobkyňa pritom svoju procesnú obranu čo do výroku vo veci samej stotožňuje s obranou proti povinnosti zaplatiť žalovanému trovy konania, a teda stotožňuje tvrdenia, ktorými sa bránila voči uplatneným nárokom žalovaného, s tvrdeniami, ktorými odôvodňuje dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania žalovanému. Vo vzťahu k týmto námietkam považuje krajský súd za potrebné zvýrazniť, že v konaní sa jednalo o spor medzi dvomi podnikateľmi o zaplatenie kúpnej ceny a ďalších žalobkyňou tvrdených nárokov podľa uzatvorenej zmluvy o predaji podniku. Jedná sa tak o bežnú obchodnoprávnu sporovú vec, v ktorej okresný súd a vo vyvolanom odvolacom konaní krajský súd posudzovali dôvodnosť uplatneného nároku žalobkyne na jednej strane a preukázanie dôvodnosti obrany žalovaného proti takémuto nároku žalobkyne na strane druhej. Samotný charakter uplatneného nároku, ani vzájomné vzťahy žalobkyne a žalovaného z dôvodu medzi nimi žalobkyňou tvrdených rozporov ako bývalých manželov, či námietky týkajúce sa tvrdeného odsúdenia žalovaného za prečin nebezpečného vyhrážania, nemajú dopad na charakter uplatneného nároku ani na postavenie sporových strán tak, že by sa malo jednať o dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by žalovanému nemala byť priznaná náhrada trov konania. Okolnosti namietané žalobkyňou ako okolnosti odôvodňujúce nepriznanie náhrady trov konania žalovanému boli tak okresným súdom, ako aj krajským súdom vyhodnocované v rámci posudzovania dôvodnosti uplatneného nároku žalobkyne a dôvodnosti obrany žalovaného voči tomuto nároku. Po vyhodnotení všetkých okolností tejto sporovej právnej veci pritom okresný súd a vo vyvolanom odvolacom konaní aj krajský súd dospeli k záveru o nedôvodnosti uplatneného nároku žalobkyne a zároveň k záveru o procesnom zavinení čiastočného zastavenia konania žalobkyňou. Za tejto situácie potom v tých istých okolnostiach, ktoré uplatňovala žalobkyňa ako obranu proti tvrdeným nárokom žalovaného a ktoré boli vyhodnotené v tomto kontexte ako nedôvodné, nie je možné nachádzať existenciu výnimočných okolností, ktoré by mohli viesť k aplikácii ust. § 257 CSP. Krajský súd pritom považuje za potrebné zvýrazniť, že toto ustanovenie viaže možnosť nepriznať náhradu trov konania nielen na danosť dôvodov hodných osobitného zreteľa, ale vyžaduje tiež existenciu výnimočných okolností, ktorá môže spočívať v okolnostiach danej veci alebo v okolnostiach na strane sporových strán. Žiadne takéto výnimočné okolnosti ani vo vzťahu k stranám sporu ani vo vzťahu k prejednávanej veci však nie je možné podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanom prípade konštatovať. Z predmetného ustanovenia vyplýva, že v jeho prípade pôjde o výnimočnú aplikáciu, ktorá má umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania bolo možné prihliadnuť k zvláštnostiam
jednotlivých konkrétnych prípadov a prípadne odstrániť neprimeranú tvrdosť. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 67/2010 musí ísť vždy o celkom výnimočný prípad, o aký sa v prejednávanej veci bezpochyby nejedná.
49. V tejto súvislosti krajský súd dáva do pozornosti, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj to, že strana konania, ktorá v konaní uspela, má zásadne právo na to, aby sa jej hradili všetky trovy, ktoré vznikli vo vecnej súvislosti s uplatnením alebo bránením tohto základného práva. Krajský súd zdôrazňuje, že rozhodovaním o nároku na náhradu trov konania môže súd zasiahnuť aj do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom je poskytnúť „úspešnej“ strane konania náhradu trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním vynaložila. Pokiaľ by okresný súd, resp. krajský súd nárok na náhradu trov konania žalovanému nepriznal, odoprel by žalovanému ochranu jeho práv podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Odvolací súd zdôrazňuje, že nepochybne zmyslom úpravy v ust. § 257 CSP a rozhodovania súdu za jeho aplikácie nemá byť dôsledok prenášania rizika zodpovednosti neúspešnej sporovej strany za procesný výsledok súdneho konania na protistranu.
50. Po vykonaní odvolacieho prieskumu, vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalobkyne krajský súd uzaviera, že napadnutý rozsudok okresného súdu je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania, než aby rozsudok okresného súdu potvrdil. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012).
51. Na základe uvedeného nevyhodnotil krajský súd odvolacie dôvody žalobkyne vyjadrené v odvolaní proti rozsudku a v odvolaní proti dopĺňaciemu rozsudku ako relevantné. Krajským súdom bolo preto pristúpené k potvrdeniu rozsudku okresného súdu v spojení s dopĺňacími rozsudkami a opravným uznesením tak v napadnutých výrokoch o zastavení konania a zamietnutí žaloby, ako aj vo výroku o náhrade trov prvoinštančného konania, ako vecne správneho rozhodnutia podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.
52. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté za aplikácie ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalovaný, ktorému tak bola krajským súdom priznaná plná náhrada trov odvolacieho konania voči neúspešnej žalobkyni. Aj pre rozhodnutie krajského súdu o náhrade trov odvolacieho konania pritom platia vyššie uvedené zhodnotenia krajského súdu ohľadom absencie dôvodov hodných osobitného zreteľa vo vzťahu k povinnosti žalobkyne nahradiť trovy konania žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.