Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_12CoCsp-4-2026.pdf
PDF · 123.28 KB
Case nature
Area
Subarea
12CoCsp/4/2026
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Krochtovej a členov senátu JUDr. Andreja Radomského a JUDr. Romana Lajoša, v spore žalobcu: Intrum Slovakia s. r. o., so sídlom 811 07 Bratislava - Staré Mesto, Mýtna 48, IČO: 35 831 154, zast.: JUDr. Ján Šoltés, advokát, so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 37 927 795, proti žalovanému: A. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX B., C. XXXX/X, zast. LEGALINK s.r.o., Mlynské nivy 53, 821 09 Bratislava, IČO: 50 990 365, o zaplatenie 8.578,62 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad č. k. 13Csp/31/2024-203 zo dňa 14.10.2025, jednomyseľne takto
r o z h o d o l :
Zrušuje rozsudok a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že cit.:
„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 8.578,62 eur s 5 % ročným úrokom z omeškania od 15.7.2021 do zaplatenia a úroky z úveru vo výške 4.729,28 eur všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
II. Žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.“
2. Vec právne posúdil podľa ust. § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 9 ods. 1 a 2, § 7 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoSÚ“), § 53 ods. 9, § 100 ods. 1, § 101, § 103, § 517 ods. 2, § 565 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).
3. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že pôvodný žalobca (Ahoj a. s. Bratislava) sa podanou žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovaného k zaplateniu istiny, zmluvných úrokov a úrokov z omeškania vyplývajúcich zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 1903014105 zo dňa 28.03.2019, ktorú uzavrel právny predchodca žalobcu so žalovaným. Žalovaný namietal premlčanie uplatneného nároku, porušenie povinnosti právneho predchodcu žalobcu pri preverovaní jeho bonity, v dôsledku čoho pôvodný veriteľ nebol oprávnený predčasne zosplatniť úver a bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Súd prvej inštancie predmetnú úverovú zmluvu posúdil ako spotrebiteľskú.
4. Vo vzťahu k namietaného premlčaniu nároku žalobcu uviedol, že pôvodný veriteľ pristúpil k zosplatneniu dlhu v súvislosti s omeškaním so splátkou splatnou dňa 20.03.2021. Keďže žalovaný bol v omeškaní so splátkou splatnou dňa 20.03.2021, veriteľ mohol uplatniť svoje právo na zosplatnenie dlhu, až po uplynutí troch mesiacov od splatnosti uvedenej splátky, teda pristúpiť k ich zosplatneniu mohol najskôr až dňom 21.06.2021, a týmto dňom aj začala plynúť všeobecná premlčacia doba, ktorá by
uplynula dňom 21.06.2024. Pôvodný žalobca podal žalobu na súd dňa 22.05.2024, teda pred uplynutím premlčacej doby. Námietku žalovaného preto posúdil ako nedôvodnú.
5. Pokiaľ ide o námietku žalovaného o nesplnení povinnosti pôvodného veriteľa vyplývajúcej z ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ, súd prvej inštancie poukázal na listinné dôkazy, ktoré mal pôvodný veriteľ k dispozícií (daňové priznanie žalovaného za rok 2018, výpisy z účtu žalovaného, z ktorých mal preukázané aj jeho výdavky, dopyty na príslušné registre, z ktorých mal prehľad o tom, či žalovaný má aj iné úvery alebo nie). Nestotožnil sa tvrdením žalovaného, že pôvodný veriteľ nezisťoval dostatočne jeho výdavky na stravu, energie a pod., keďže v konaní bolo preukázané, že pôvodný veriteľ mal k dispozícií aj výpisy z účtu žalovaného, z ktorých vedel posúdiť výdavky žalovaného za obdobie posledných dvoch mesiacov pred poskytnutím úveru a ďalšie informácie o výdavkoch zistil priamo od žalovaného, ktorý je povinný veriteľovi poskytnúť úplné presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Žalovaný bol v čase poskytnutia úveru živnostníkom (za predchádzajúce daňové obdobie mal príjem z podnikania 45.000,- EUR), nemal žiadny úver, býval s rodičmi, nemal žiadnu vyživovaciu povinnosť. Od čistého príjmu žalovaného pôvodný veriteľ odpočítal sumu životného minima na dospelú osobu, sumu životného minima na nezaopatrené dieťa, sumu mesačných výdavkov 100,- EUR, pričom maximálna splátka, ktorú žalovaný bol schopný splácať, bola vo výške 2.601,32 EUR. Vzhľadom na výšku splátky v sume 182,30 EUR mal súd prvej inštancie za to, že príjem žalovaného bol dostačujúci pre poskytnutie úveru, a preto zo strany pôvodného veriteľa nedošlo k porušeniu povinnosti v zmysle § 7 ods. 1 ZoSÚ, a teda neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by pôvodnému veriteľovi neumožňovali požadovať od žalovaného jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru a ani ustáliť bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru.
6. Žalovaný ďalej namietal neuvedenie splátky, pre ktorú došlo k vyhláseniu okamžitej splatnosti úveru. Súd prvej inštancie mal za to, že z predložených listín zo dňa 25.05.2021 (upozornenie) a 24.06.2021 (vyhlásenie okamžitej splatnosti úveru) je zrejmé, že k zosplatneniu úveru došlo v súvislosti s omeškaním splátky splatnej dňa 20.03.2021. Zo strany pôvodného veriteľa tak boli splnené podmienky, ktoré vyžaduje ustálená rozhodovacia prax k tomu, aby predčasné zosplatnenie úveru bolo platné. Pokiaľ žalovaný vyslovil pochybnosti o predložených dokladoch, či tieto sa skutočne nachádzali v obálke, ktorá mu bola doručovaná, súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný svoje pochybnosti nepodložil žiadnym relevantným dôkazom, a preto uzavrel, že právny predchodca žalobcu v uvedených listinách riadne označil splátku, v súvislosti s ktorou došlo k zosplatneniu úveru, a teda uvedený právny úkon právneho predchodcu žalobcu nemožno z tohto titulu považovať za neplatný.
7. Na námietku žalovaného o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru uviedol, že žalovaný bližšie nekonkretizoval svoje tvrdenia, a teda z jeho vyjadrenia nie je zrejmé, akým spôsobom malo dôjsť k porušeniu príslušných zákonných ustanovení. Súd prvej inštancie nevzhliadol žiaden dôvod, (absenciu podstatnej náležitosti, či jej nesprávne uvedenie), pre ktorú by mal byť predmetný úver posúdený ako bezúročný a bezpoplatkový.
8. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovanému bol poskytnutý úver vo výške 10.000,- EUR, pričom na istinu boli započítané platby vo výške 1.421,38 EUR, teda výška neuhradenej istiny predstavuje sumu 8.578,62 EUR. Zmluvné strany sa dohodli na úrokovej sadzbe 16,80 %, a teda za celú dobu trvania úverového vzťahu mal žalovaný z titulu zmluvných úrokov zaplatiť sumu 7.500,80 EUR. Ak žalovaný mal uhradiť zmluvné úroky v celkovej výške 7.500,80 EUR a doposiaľ na úrokoch uhradil sumu 2.771,52 EUR, tak žalobca dôvodne požaduje zaplatenie úrokov vo výške 4.192,90 EUR, ako rozdiel medzi celkovými nákladmi úveru a doposiaľ uhradenými úrokmi zo strany žalovaného. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie uzavrel, že nárok žalobcu na zaplatenie istiny a zmluvných úrokov je dôvodný, a preto žalobe vyhovel s tým, že žalobcovi priznal aj úrok z omeškania dňom 15.07.2021, kedy sa žalovaný dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu (lehota na plnenie uvedená vo vyhlásení okamžitej splatnosti úveru uplynula dňom 14.07.2021).
9. Výrok o trovách konania odôvodnil tak, že žalobcovi, ktorý bol v spore v celom rozsahu úspešný, priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením.
10. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný namietajúc nepreskúmateľnosť rozhodnutia, inú vadu konania, nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie. Má za
to, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil postavenie žalobcu ako aktívne vecne legitimovaného z dôvodu nemožnosti postúpenia pohľadávky pre neplatné zosplatnenie úveru z dôvodu nedostatočného skúmania bonity žalovaného a jeho následnú nemožnosť postúpenia. Trvá na tom, že právny predchodca žalobcu nekonal s odbornou starostlivosťou pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, v dôsledku čoho nemohol vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, keď neskúmal osobný a domáci rozpočet spotrebiteľa, a to tak na strane príjmov, ako aj na strane výdavkov. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje. Poukázal na rozsudky Krajského súdu v Prešove č. k. 2CoCsp/5/2025-180 zo dňa 21.05.2025, č. k. 2CoCsp/47/2021-153 zo dňa 31.03.2022, č. k. 14CoCsp/1/2024-250 zo dňa 25.04.2024, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6CoCsp/43/2021 zo dňa 30.11.2021. S ohľadom na uvedené skutočnosti teda právny predchodca žalobcu nemohol daný úver predčasne zosplatniť, a teda ani následne postúpiť, čo spôsobuje nedostatok aktívnej legitimácie na strane žalobcu. Zároveň doplnil, že žalobca nemá nárok ani len na čiastkové plnenie zodpovedajúce jednotlivým splátkam, keďže by išlo o plnenie z iného skutkového základu, než aký bol vymedzený v žalobe (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/85/2021 zo dňa 12.02.2024). Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uplatnil si trovy odvolacieho konania.
11. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Napadnuté rozhodnutie považuje za vecne správne a zákonné, v plnej miere sa s ním stotožňuje, navrhuje ho potvrdiť. Uplatnil si trovy odvolacieho konania.
12. K vyjadreniu žalobcu zaslal repliku žalovaný. Poukázal na definíciu odbornej starostlivosti podnikateľa v zmysle Smernice č. 205/29/ES z 11.05.2005, ako aj na relevantné rozhodnutia Súdneho dvora EÚ a tunajšieho súdu v skutkovo a právne obdobných veciach. Zotrval na svojich vyjadreniach a odvolacích návrhoch.
13. Odvolacia duplika a ani ďalšie vyjadrenia strán sporu do skončenia odvolacieho konania odvolaciemu súdu zaslané neboli.
14. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a zistil, že neboli splnené podmienky pre potvrdenie rozsudku alebo jeho zmenu (§ 387 ods. 1, § 388 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“).
15. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, inou vadou konania, nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).
16. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP, t. j. že súd prvej inštancie svojím nesprávnym procesným postupom znemožnil odvolateľovi uskutočnenie procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva odvolateľa na spravodlivý proces odvolací súd uvádza, že medzi zložky práva na spravodlivý proces (right to fair trial) možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu síce predstavuje pochybenie súdu, avšak o naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP pôjde iba vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie
sa javí ako nespravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania.
17. Právo (strany) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, avšak rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvej inštancie (porovnaj rozsudok D. proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).
18. V súvislosti s odvolacím dôvodom v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP, ktorý žalovaný videl naplnený v nedostatočnom, nezrozumiteľnom a nepreskúmateľnom odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd pripomína doterajšiu judikatúru najvyššieho súdu – R 111/1998, R 2/2016, ako aj na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „SR“) sp. zn. I.ÚS 364/2015, II.ÚS 184/2015, III.ÚS 288/2015 a I.ÚS 547/2016, v zmysle ktorých nedostatok odôvodnenia rozhodnutia (nepreskúmateľnosť) je považovaný len za vlastnosť rozhodnutia súdu, ktorá zmätočnosť rozhodnutia nezakladá (sp. zn. 7Cdo/17/2021 z 29.04.2021). Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/6/2014, 3Cdo/38/2015, 5Cdo/201/2011, 6Cdo/90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť, resp. neopodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.
19. Zo stanoviska občiansko-právneho kolégia Najvyššieho súdu SR č. 2/2016 možno pritom dovodiť, že odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP, obsahovo zodpovedajúci bývalému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 OSP v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) OSP, t. j. že postupom súdu došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, môže byť nedostatočným odôvodnením napadnutého rozhodnutia naplnený len výnimočne, a to keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu. V označenom stanovisku najvyšší súd vychádzal z názoru, že odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie procesný postup súdu znemožňujúci účastníkovi konania realizáciu jeho procesných práv, ktoré mu priznáva právny poriadok, no súčasne tiež, že nie každá nesprávnosť, je procesnou vadou (vadou procedúry prejednania veci) dosahujúcou relevantnú intenzitu. Požiadavka, aby rozhodnutie bolo riadne odôvodnené, patrí medzi základné atribúty spravodlivého procesu, ktorého účelom je medzi iným zabezpečiť transparentnosť, legitimitu a kontrolovateľnosť súdneho rozhodovania. Účastník konania sa však na tvorbe písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu nezúčastňuje, keď procesná úprava mu priznáva možnosť realizácie jeho procesných oprávnení pred vydaním písomného vyhotovenia rozhodnutia (právo zúčastniť sa na pojednávaní, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k veci a k doterajším výsledkom konania, svojimi argumentmi vymedzovať okruh otázok, ktoré by mal súd - podľa názoru účastníka - v rozhodnutí vyriešiť, zúčastniť sa na verejnom vyhlásení rozsudku) a po vydaní písomného vyhotovenia rozhodnutia v stanovených prípadoch právo podať opravný prostriedok a v ňom vytýkať nesprávnosti, ktorých sa (podľa jeho názoru) súd dopustil. Ani vtedy, keď zastáva názor, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia je nedostatočné, nevýstižné, nepresvedčivé alebo neúplné, nezostáva „procesne bezbranný“. Je pravda, že v prípade nedostatočného odôvodnenia musí účastník svoju argumentáciu prispôsobiť tak, aby zodpovedala tomu, čo je (alebo nie je) obsahom rozhodnutia
a čo chce súdu vytknúť, uvedené však neznamená, že by bol v takom prípade celkom zbavený možnosti brániť sa a vznášať argumenty proti rozhodnutiu súdu, s ktorým nesúhlasí a ktoré sa mu javí ako nedostatočne odôvodnené. Procesné oprávnenie (ako také) brániť sa a domáhať sa nápravy nesprávností spôsobených súdom tak bezpochyby zostáva účastníkovi konania zachované, preto skutočnosť, že súd svoje rozhodnutie odôvodnil nedostatočne mu bez ďalšieho neodníma možnosť pred súdom konať. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia musí dať za pravdu odvolateľovi, pokiaľ ide o naplnenie odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP.
20. K námietke inej vady, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP odvolací súd poznamenáva, že tento odvolací dôvod dopadá na také pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod zostávajúce odvolacie dôvody. Takéto pochybenia sa stávajú relevantnými až za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takouto vadou môže byť napríklad nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu, vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného v článku 16 ods. 2 CSP, porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami v zmysle ust. § 193 CSP alebo napríklad posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu v zmysle ust. § 194 ods. 2 CSP, alebo akékoľvek iné pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody a mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Táto odvolacia námietka naplnená nebola, keďže po preskúmaní celého konania pred súdom prvej inštancie nebola odvolacím súdom zistená iná vada v konaní, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pričom túto odvolateľ v podanom odvolaní ani nijako bližšie nekonkretizoval. Zostala teda iba v podobe všeobecne formulovaného odvolacieho dôvodu, ktorý nebolo možné bližšie odvolacím súdom preskúmať.
21. K námietke nesprávnych skutkových zistení z vykonaných dôkazov podľa ust. § 365 ods. 1 CSP písm. f) odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. K námietke nesprávneho skutkového zistenia z vykonaných dôkazov odvolací súd taktiež uvádza, že vykonané dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP. Voľné hodnotenie dôkazov súdom prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky. Podľa odvolacieho súdu k naplneniu tejto odvolacej námietky došlo. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie možno považovať za nedostatočné a neúplné.
22. K námietke nesprávneho právneho posúdenia podľa ust. § 365 ods. 1 CSP písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Vo vzťahu k aplikácii práva všeobecnými súdmi má odvolací súd za to, že výklad
a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov (v danom prípade súd prvej inštancie) musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán sporu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení právnych noriem, tak ako ich v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd prvej inštancie, neobmedzil toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012). Aj táto odvolacia námietka bola podľa názoru odvolacieho súdu naplnená. S ohľadom na nedostatočne zistený skutkový stav veci možno závery súdu prvej inštancie vzťahujúce sa k posúdeniu schopnosti splácať úver žalovaným zo strany právneho predchodcu žalobcu s odbornou starostlivosťou, považovať za predčasné.
23. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom, že predmetný vzťah medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským, pretože uzatvorená Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 1903014105 zo dňa 28.03.2019 je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, kde právny predchodca žalobcu vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaný je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd na tomto mieste ešte zdôrazňuje, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že tieto sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny, pričom aj predmetná zmluva túto charakteristiku spĺňa.
24. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že právny predchodca žalobcu dňa 28.03.2019 so žalovaným uzatvoril Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 1903014105 (ďalej len „Zmluva“), na základe ktorej pôvodný veriteľ poskytol žalovanému peňažné prostriedky vo výške 10.000,- EUR. Vzhľadom na omeškanie žalovaného s úhradou splátok právny predchodca žalobcu úver predčasne zosplatnil ku dňu 20.03.2021 (č. l. 19) a pohľadávku voči žalovanému si uplatnil na upomínacom súde Banská Bystrica, z ktorého bol spis postúpený na Okresný súd Poprad (sp. zn. 13Csp/31/2024). Okresný súd Poprad napadnutým rozsudkom žalobe v celom rozsahu vyhovel, keďže mal za to, že právny predchodca žalobcu skúmal bonitu žalovaného s odbornou starostlivosťou, daná Zmluva obsahovala všetky obligatórne náležitosti, preto ju nebolo možné posúdiť ako bezúročnú a bez poplatkov, úver bol zosplatnený v súlade s právnymi predpismi, a teda možno aj postúpenie pohľadávky považovať za platné a účinné.
25. Žalovaný spochybňoval postup právneho predchodcu žalobcu pri skúmaní jeho schopnosti splácať úver. Má za to, že pôvodný veriteľ bol povinný analyzovať jeho osobný a domáci rozpočet, a to na strane príjmov ako aj na strane výdavkov.
26. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd je povinný ex offo skúmať, či veriteľ si splnil svoju zákonnú povinnosť a predtým ako spotrebiteľovi poskytol úver, skúmal jeho platobnú schopnosť, teda bonitu. V štádiu súdneho konania sa dlžník nachádza v pozícii toho slabšieho. Práve s poukazom na znevýhodnené postavenie spotrebiteľa Súdny dvor EÚ zdôrazňuje povinnosť vnútroštátneho súdu skúmať ex offo porušenie niektorých ustanovení spotrebiteľského práva, vrátane dodržania povinnosti veriteľa konať s odbornou starostlivosťou pri prieskume úverovej bonity klienta. Účinná ochrana spotrebiteľa by sa nedala dosiahnuť, keby vnútroštátny súd nebol povinný, hneď ako disponuje na tento účel potrebnými informáciami o právnych a skutkových okolnostiach, preskúmať ex offo dodržanie povinnosti veriteľa stanovenej v článku 8 uvedenej smernice (rozsudok Súdneho dvora OPR – Finance z 21. apríla 2016, Radlinger a Radlingerová, C-377/14, body 66 a 70).
27. K potrebe skúmania splnenia povinnosti dodávateľa pri overovaní bonity spotrebiteľa ex offo, poukazuje odvolací súd aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ zn. C - 679/18, podľa ktorého články 8 a 23 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve, pod podmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky podľa uvedeného článku 23.
28. Pokiaľ ide o splnenie si povinnosti právneho predchodcu žalobcu skúmať bonitu žalovaného pred poskytnutím úveru, odvolací súd odkazuje na ustanovenie § 7 ods. 1 ZoSÚ, v ktorom bola upravená povinnosť veriteľa pred uzavretím alebo pri zmene spotrebiteľskej zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. V prípade, ak veriteľ túto svoju zákonnú povinnosť zanedbá, zákon sankcionuje takéto konanie v zmysle § 11 ods. 2 nemožnosťou vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Zákon v tejto súvislosti ustanovuje tiež, že v prípade ak dôjde k hrubému porušeniu § 7 ods. 1, v takom prípade zákon sankcionuje takéto konanie veriteľa bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru. Za hrubé porušenie povinnosti sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje aj porušenie ustanovení § 7 ods. 19 až 42.
29. Zákon o spotrebiteľských úveroch ukladá veriteľovi pri skúmaní bonity klienta postupovať s odbornou starostlivosťou, pričom zákon neuviedol zákonnú definíciu tohto pojmu. Aj napriek absencii takejto zákonnej definície možno vychádzať z toho, že odborná starostlivosť predpokladá overenie údajov, ktoré dlžník veriteľovi uviedol, resp. objektívne podložil minimálne potvrdením zamestnávateľa dlžníka a nepochybne kľúčovou je aj pri skúmaní bonity klienta využívať aj verejne dostupné informácie, ako napr. štátom zverejňované údaje o životnom minime, existenčnom minime a tieto porovnávať so známymi alebo od spotrebiteľa zistenými (nie iba tvrdenými) informáciami o jeho príjmoch a výdavkoch (do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Cdo/2178/2018).
30. Na základe toho možno od právneho predchodcu žalobcu ako veriteľa požadovať preukázanie skúmania bonity klienta, teda v uvedenom prípade bolo na žalobcovi, aby preukázal, že si jeho právny predchodca svoje povinnosti vyplývajúce z právnych predpisov splnil, teda, že v uvedenom prípade bola splnená povinnosť vyplývajúca z § 7 ods. 1 ZoSÚ.
31. Žalobca trval na tom, že pôvodný veriteľ postupoval s odbornou starostlivosťou v zmysle ust. § 7 ZoSÚ a zobral do úvahy všetky informácie, ktoré mu toto ustanovenie ukladá vziať do úvahy. Od žalovaného mal k dispozícií kópiu občianskeho preukazu, výpisy z bankového účtu žalovaného, potvrdenie o podaní daňového priznania, výpis z registra klientskych informácií, dotazník o preverovaní príjmu a dokument z interného systému právneho predchodcu, z ktorého vyplýva, že právny predchodca preveroval rodinný stav, príjmy a výdavky žalovaného.
32. Z obsahu preskúmavaného spisu je zrejmé, že žalovaný v čase poskytnutia úveru bol ženatý, k údaju o počte nezaopatrených osôb uviedol „1“ (č. l. 35), k počtu vyživovaných osôb „0“, žalovaný nemal žiadne ďalšie úvery (č. l. 44), v žiadosti o úver ustálil výšku mesačných finančných výdavkov na sumu 100,- EUR a príjem z podnikania za predošlý rok na sumu 45.000,- EUR a (č. l. 35 rub). Z tejto sumy, t. j. 45.000,- EUR/ročne, vychádzal aj súd prvej inštancie pri posudzovaní splnenia si povinnosti pôvodného veriteľa vyplývajúcej z ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Zároveň zohľadnil aj sumu 100,- EUR ako výšku mesačných finančných výdavkov žalovaného, sumu 205,07 EUR ako životné minimum na jednu plnoletú fyzickú osobu a sumu 93,61 EUR ako životné minimum na jedno nezaopatrené dieťa. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku však nevyplýva, že by súd prvej inštancie zohľadnil aj výšku životnému minima na manželku žalovaného a ani výdavky zo živnosti, ktoré podľa daňového priznania k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2018 žalovaný ustálil na sumu 41.049,58 EUR (č. l. 35 rub). Za týchto okolností možno považovať závery súdu prvej inštancie ohľadom neporušenia povinnosti pôvodného veriteľa skúmať platobnú schopnosť žalovaného s odbornou starostlivosťou za predčasné. Súčasne však odvolací súd dopĺňa, že argumentácia žalovaného o povinnosti veriteľa skúmať osobný a domáci rozpočet spotrebiteľa, a to tak na strane príjmov ako aj na strane výdavkov, nie je dôvodná a súladná s ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ.
33. Za danej situácie, keď súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na ustálenie skutkového stavu veci a nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a nakoľko uvedený nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Náprava pochybení súdu prvej inštancie vyžaduje takú mieru
ingerencie odvolacieho súdu, ktorá by v skutočnosti mala za následok aj nahrádzanie činnosti súdu prvej inštancie (úlohou odvolacích súdov napriek preneseniu na ne určitých činností vyžadovaných skôr od súdov prvej inštancie je totiž stále prieskum správnosti rozhodnutí súdov prvej inštancie s prípadným doplnením dokazovania, a nie vykonávanie základného dokazovania).
34. Po vrátení veci bude úlohou súdu prvej inštancie znova vo veci konať v intenciách naznačených odvolacím súdom vyššie – riadne posúdiť dôvodnosť nároku žalobcu s tým, že primárne je potrebné podrobiť prieskumu, či pôvodný veriteľ pri poskytovaní úveru žalovanému postupoval v súlade s ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ, najmä s ohľadom na skutočnosti, ktoré súd prvej inštancie doposiaľ nezohľadnil, a to výdavky žalovaného za rok 2018 vo výške 41.049,58 EUR oproti výške jeho príjmu 45.000,- EUR, ako aj výšku životného minima na manželku žalovaného, ktorý v čase čerpania úveru bol ženatý. Po týchto zisteniach súd prvej inštancie opätovne posúdi, či zo strany právneho predchodcu žalobcu došlo k platnému zosplatneniu úveru a jeho následnému postúpeniu na žalobcu, a teda či aktívna legitimácia žalobcu je skutočne daná. V tejto súvislosti odvolací súd upriamuje pozornosť na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/4/2024 z 05.08.2025, v ktorom Veľký senát Najvyššieho súdu SR ustálil, že súd nie je pri rozhodovaní vo veci samej z hľadiska posúdenia aktívnej vecnej legitimácie viazaný svojím procesným rozhodnutím o zmene žalobcu (§ 80 ods. 2 CSP). Povinnosťou súdu prvej inštancie je svoje rozhodnutie aj náležite odôvodniť v súlade s ust. § 220 ods. 2, 3, 4 CSP.
35. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie taktiež o trovách celého konania vrátane trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
36. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody - § 421 a § 422 CSP) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 125 ods. 1 a 2 CSP podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo
zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa § 160 ods. 2 CSP dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.