Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2CoCsp-5-2025.pdf
PDF · 108.87 KB
Case nature
Area
Subarea
2CoCsp/5/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, proti žalovanému: E. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. D. XXX, XXX XX B. D., právne zastúpený: LEGALINK s. r. o., so sídlom Mlynské nivy 53, 821 09 Bratislava, IČO: 50 990 365 a JUDr. Dáša Komková, advokátka so sídlom Hlavná 27, 080 01 Prešov, o zaplatenie 3.173,95 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 16Csp/69/2024-104 zo dňa 14. novembra 2024, takto jednohlasne
r o z h o d o l :
Potvrdzuje rozsudok.
Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „I. Súd žalobu zamieta. II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“
2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 39, § 52, § 53 odsek 1, 5, § 54 odsek 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 9 odsek 1, § 7 odsek 1, 2, § 11 odsek 1, 2, § 17 odsek 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 92 odsek 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o bankách“).
3. Dospel k záveru, že žalobca si uplatňoval právo na plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a preto bolo nutné vyhodnotiť, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti a podmienky, ktoré na tieto zmluvné vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa. Bolo na žalobcovi, aby tento preukázal, že jeho právny predchodca bonitu žalovanej náležite skúmal, že si splnil povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 7 odsek 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom, tak aj z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Bolo povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať.
Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje. Podľa predloženého vyjadrenia mal žalovaný deklarovať čistý príjem vo výške 330 Eur, pričom suma splátky predstavovala 75,13 Eur. Suma 130,52 Eur mala predstavovať sumu príjmu poníženú o sumu životného minima v sume 199,48 Eur. Podľa súdu prvej inštancie nebolo zrejmé, z čoho mali výdavky žalovaného pozostávať a ani či výška zodpovedala skutočnosti. V zmysle ustanovenia 17 odsek 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, pre postúpenie pohľadávky musia byť splnené 2 podmienky a to postúpenie pohľadávky na oprávnenú osobu a ukončenie úverového vzťahu. Ustanovenie § 92 odsek 8 Zákona o bankách oprávňuje banku postúpiť na iný subjekt len peňažný záväzok, s ktorým je dlžník v omeškaní (z dôvodovej správy uvedenému zákonu týkajúcej sa predmetného ustanovenia je zrejmé, že toto ustanovenie upravuje možnosť využitia inštitútu postúpenia pohľadávky zodpovedajúcej nesplácaného dlhu) a nemôže postúpiť pohľadávku, ktorá ešte nebola splatná. Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom. Z uvedeného teda vyplýva, že právny predchodca žalobcu nemohol postúpiť žalobcovi tzv. „živý úver“. Súd prvej inštancie mal teda za to, že neboli v konaní splnené zákonné predpoklady pre platné postúpenie pohľadávky. Podľa zmluvy bola konečná splatnosť úveru dňa 15.04.2026. K vyhláseniu predčasnej splatnosti nedošlo a teda Slovenská sporiteľňa, a. s. nemohla postúpiť žalobcovi dňa 24.03.2023 tzv. „živý úver“. Pokiaľ teda spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a. s. postúpila svoju pohľadávku na žalobcu, konala v rozpore s ustanovením § 92 odsek 8 Zákona o bankách, ale aj s § 17 odsek 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, a preto bola zmluva o postúpení pohľadávky neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu súd prvej inštancie žalobu zamietol.
4. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a zákonné rozhodnutie. Podanie odvolania odôvodnil nepreskúmateľnosťou a zmätočnosťou rozhodnutia, nesprávnym skutkovými závermi a nesprávnym právnym posúdením súdom prvej inštancie (§ 365 odsek 1 písm. b), písm. f) a písm. h) Civilného sporového poriadku). Namietal, že z rozsudku nie je zrozumiteľné prečo súd dospel k záveru o „živom úvere“, na základe akých skutočností a akých dôkazných prostriedkov dospel k záveru, že pohľadávka nie je splatná a na základe akých skutočností bolo preukázané, že zmluva o postúpení pohľadávok je v rozpore s § 92 odsek 8 Zákona o bankách a § 17 odsek 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Napádané rozhodnutie je popri zmätočnosti jeho odôvodnenia zdôvodnené skutočnosťami, ktoré nemajú oporu v dôkazných prostriedkoch, a ani v žiadnom právnom predpise.
5. K odvolaniu žalobcu podal vyjadrenie žalovaný. Navrhol odvolanie zamietnuť. Z upozornenia výzvy na splatenie dlžnej časti úveru pôvodným veriteľom zo dňa 26.08.2022 vyplýva, že pôvodný veriteľ žalovaného upozornil, že ku dňu - nešpecifikoval konkrétny deň, len všeobecne uviedol do 15 dní od doručenia výzvy, pričom žalobca nepreukázal, či sa výzva dostala do dispozičnej sféry žalovaného. Z uvedenej výzvy teda nevyplýva, ktorej konkrétnej splátky sa týka. Taktiež zo zosplatnenia úveru zo dňa 28.09.2022 vyplýva, že pohľadávky zo zmluvy predstavuje 3.765,57 Eur, ktorú právny predchodca žalobcu žiadal uhradiť do 15 dní od doručeniam pričom nešpecifikoval, o ktoré mesiace je žalovaný v omeškaní. Ďalej uviedol, že súd má posúdiť, či si banka pred postúpením pohľadávky splnila zákonnú povinnosť podľa ustanovenia § 92 odsek 8 Zákona o bankách. V zmysle ustanovenia § 53 odsek 9 a § 565 Občianskeho zákonníka pre platný úkon zosplatnenia je zo strany veriteľa nevyhnutné, aby v zosplatnení presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú jednorazovo a predčasne zosplatnil celý dlh.
6. V druhom vyjadrení k odvolaniu žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Poukázal na ustanovenie § 17 odsek 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, ktoré zakotvuje všeobecný zákaz postupovania pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Jednou z výnimiek je postúpenie zosplatnenej pohľadávky. V prípade, ak je zosplatnenie neplatné, nemôže ex lege dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky. V prejednávanej veci žalobca nepreukázal, že úver platne zosplatnil.
7. K vyjadreniam žalovaného podal vyjadrenie žalobca. Tvrdenie žalovaného uvedené v podaných vyjadreniach je obsahovo nezrozumiteľné a nemá vecnú relevanciu pre konanie o podanom odvolaní už len preto, že súd prvej inštancie vôbec ani nerozhodol vo veci na základe akéhokoľvek záveru spochybňujúceho upozornenie právneho predchodcu žalovaného na omeškanie a možnosť zosplatnenia. Druhým, podstatným faktom je, že právna úprava relevantná v čase vyhotovenia a zaslania listu nevyžadovala žiadne označenie splátky, s úhradou ktorej je dlžník v omeškaní. Tvrdenie
žalovaného, že nebola splnená podmienka podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách odporuje vykonanému dokazovaniu. Žalovaný bol písomne vyzvaný na splnenie svojho dlhu v oznámení o zosplatnení zo dňa 28.09.2022, v ktorom sa okrem iného uvádza aj : „Pohľadávku zo Zmluvy vo výške 3 765,57 EUR uhraďte do 15 dní na číslo účtu J. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX.“ Výzva mu bola doručená 03.10.2022.
8. K vyjadreniu žalobcu podal vyjadrenie žalovaný. Žalovaný sa nestotožňuje s právnym názorom žalobcu, pričom v tomto smere pokázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/2/2023 z 25.01.2024, kde sa uvádza nasledovný právny názor: „... Pričom súdna prax považuje za nevyhnutné pre platné právne zosplatnenie špecifikáciu konkrétnej splátky, pre ktorú k zosplatneniu došlo.“ Z predmetných záverov dovolacieho súdu vyplýva, že pre platné zosplatnenie je nevyhnuté zo strany veriteľa identifikovať splátku, pre ktorú došlo k zosplatneniu, nakoľko by v opačnom prípade išlo o neplatný úkon pre jeho neurčitosť. V danom prípade žiadna z výziev, predložená žalobcom v tomto konaní, nespĺňa požiadavku tzv. kvalifikovanej výzvy. Z uvedeného dôvodu je zosplatnenie, ako aj následné postúpenie pohľadávky na žalobcu neplatné. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného), je imanentnou súčasťou súdneho konania.
9. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 C.s.p. zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
11. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 05.04.2018 bola medzi spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s. ako bankou/veriteľom a žalovaným ako dlžníkom uzatvorená Zmluva o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej len „Zmluva o úvere“), na základe ktorej banka poskytla žalovanému úver vo výške 4.000 Eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť v 96 mesačných splátkach po 75,13 Eur. Celková čiastka spojená s úverom bola 7.210,96 Eur. Konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na 15.04.2026. Dňa 21.09.2020 bol medzi veriteľom a žalovaným zatvorený Dodatok k Zmluve o úvere, v zmysle ktorého sa v dobe od 15.10.2020 do 15.02.2021 zmenila výška mesačnej splátky úveru na 20 Eur mesačne.
12. Listom zo dňa 26.08.2022 s označením „Výzva“ mal veriteľ žalovanému oznámiť, že ku dňu 26.08.2022 je v omeškaní do splácaním pohľadávky vo výške 941,36 Eur. Zároveň mal žalovaného vyzvať na úhradu danej pohľadávky do 15 dní od doručenia výzvy s upozornením, že inak je banka oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávku banky, čim sa stane splatnou v celom rozsahu.
13. Dňa 03.10.2022 bolo žalovanému zo strany veriteľa doručený list „Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti“ zo dňa 28.09.2022, ktorým banka oznámila, že z dôvodu omeškania dlžníka so splácaním pohľadávky banky o viac ako 3 mesiace banka vyhlásila ku dňu 27.09 2022 mimoriadnu splatnosť pohľadávky zo Zmluvy. Zároveň veriteľ žalovaného vyzval na úhradu pohľadávky vo výške 3.765,57 Eur do 15 dní na tam uvedený účet. Veriteľ tiež v uvedenom oznámení uviedol, že pohľadávka je na ďalej úročená.
14. Dňa 24.03.2023 bola medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom uzatvorená Zmluva o postúpení pohľadávok č. XXXX/XXXX/CE, na základe ktorej malo dôjsť k postúpeniu pohľadávky zo Zmluvy o úvere.
15. Podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákona, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
16. Podľa ustanovenia § 52 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
17. Podľa ustanovenia § 7 odsek 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere, veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.
Podľa odseku 2, spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver; tým nie je dotknuté právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy za podmienok ustanovených osobitným zákonom.
18. Podľa ustanovenia § 11 odsek 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere, ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje aj porušenie ustanovení § 7 ods. 19 až 42.
19. Podľa ustanovenia § 17 odsek 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere, práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere neprechádzajú a veriteľ ich nemôže previesť na tretiu osobu; to neplatí, ak prechádza alebo sa postupuje pohľadávka so všetkými právami s ňou spojenými a a) ide o prechod alebo postúpenie z veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu18b) na veriteľa podľa § 20 ods. 1 písm. a), banku, zahraničnú banku alebo pobočku zahraničnej banky, a b) prechádza alebo postupuje sa pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
20. Súd prvej inštancie vysvetlil, z akých dôvodov dospel k záveru, že žalobca, resp. jeho právny predchodca nepostupoval dôsledne podľa ustanovenia § 7 odsek 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, odôvodnenie jeho rozhodnutia zodpovedá kritériám odôvodnenia, ktoré sú upravené v ustanovení § 220 odsek 2 C.s.p.. Nie je možné konštatovať, že by rozhodovacím procesom došlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom a k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Za odňatie možnosti konať pred súdom a za porušenie práva na spravodlivý súdny proces nie je možné považovať to, ak súd prvej inštancie neodôvodní svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.
21. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom, že predmetný vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským podľa ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Zároveň nebolo sporné, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným došlo k uzavretiu zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa príslušných ustanoví Zákona o spotrebiteľských úveroch.
22. Vzhľadom na nároky, ktoré na dodávateľa kladie únijné právo (pozri čl. 8 odsek 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, rozsudok Súdneho dvora z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais C-565/12, obdobne rozsudok C - 449/13) a s poukazom na ustanovenie § 7 odsek 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch je plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity klienta žalobcom, resp. jeho právny predchodcom. Pokiaľ si žalobca uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, súd prvej inštancie vyhodnocoval správne, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti a podmienky, ktoré na tieto zmluvné vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, t.j. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, Zákona o spotrebiteľských úveroch a ďalšie. Bolo na žalobcovi, aby tento preukázal, že bonita žalovaného bola náležite skúmaná, že došlo k splneniu povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 7 odsek 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch.
23. Veriteľ je v zmysle ustanovení § 7 a § 11 Zákona o spotrebiteľských úveroch pri posúdení úverovej schopnosti klienta povinný brať na zreteľ ako existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde pritom o získanie stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je napr. možné s istotou vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a pod. Cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje záväzky riadne splácať.
24. Z textu Zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom a samozrejme ním aj preukázaných, tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný a domáci rozpočet a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje.
25. Súd prvej inštancie listom zo dňa 07.06.2024 vyzval žalobcu, aby preukázal splnenie si povinnosti podľa ustanovenia § 7 odsek 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Zároveň ho vyzval, aby výslovne uviedol, akým spôsobom zisťoval a preveroval bonitu žalovaného z hľadiska jeho príjmov a výdavkov a zároveň aby súdu predložil listiny preukazujúce tieto skutočnosti. V zmysle výzvy súdu podal žalobca vyjadrenie, v ktorom uviedol, že žiadosť o úver bola predložená v apríli 2018, v ktorej žalovaný uviedol údaje o svojej sociálno-ekonomickej identite, pričom správnosť a pravdivosť údajov bola potvrdená jeho podpisom. Žalobca ďalej uviedol, že pôvodný veriteľ mal vychádzať z údajov o príjme overeného na základe dopytu do Sociálnej poisťovne a mal aj použiť údaje z registra údajov o úveroch. K vyjadreniu pripojil výpis z interného úverového registra a výpočet primárnej návratnosti (kalkulácia ukazovateľa schopnosti splácať) vypracovaný veriteľom. Z výpočtu predloženého žalobcom vyplýva, že veriteľ pri posudzovaní bonity klienta vychádzal zo skutočnosti, že žalovaný bol ženatý, žil v domácnosti pozostávajúcej z dvoch členov, pri jeho výdavkoch mal vychádzať zo sumy životného minima vo výške 199,48 Eur mesačne. Výška príjmu žalovaného mala byť priemerne 330 Eur mesačne, pričom túto mal veriteľ overovať v sociálnej poisťovni (listinný dôkaz o takomto overovaní sa v súdnom spise nenachádza).
26. Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania, odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca ako právny nástupca veriteľa v danej veci porušil svoje povinnosti pri overovaní bonity žalovaného ako spotrebiteľa v zmysle ustanovenia § 7 odsek 1, v spojení s § 11 odsek 2 prvá veta Zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie nepreukázal listinnými dôkazmi tvrdené overenie príjmu žalovaného vo výške 330 Eur, napr. potvrdením o dopyte do sociálnej poisťovne, resp. nepredložil iný listinný dôkaz svedčiaci o príjme žalovaného. Žalobca tak neuniesol dôkazné bremeno, že by jeho právny predchodca zisťoval a vyhodnotil príjem žalovaného pred uzavretím zmluvy o úvere. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, ani pokiaľ ide o skúmanie výdavkov žalovaného pred uzavretím Zmluvy o úvere. Pri získavaní relevantných informácií veriteľ musí vychádzať nielen z informácií dodaných spotrebiteľom (v danom prípade z obsahu spisu nevyplýva, aké informácie o svojom príjme dodal žalovaný ako dlžník pred uzatvorením Zmluvy o úvere), ale aj z informácií, ktoré veriteľ získava z iných dostupných zdrojov tak, aby získal objektívny obraz o finančnej situácií spotrebiteľa. Právny predchodca žalobcu nezískal hodnoverné informácie o výdavkoch žalovaného na živobytie, ubytovanie, stravu, náklady na energie a pod. Pokiaľ teda veriteľ nepozná celkový objem výdavkov klienta, nemôže urobiť záver o tom, či klient je alebo nie je schopný splácať požadovaný úver.
27. Pri overovaní bonity žalovaného nemal právny predchodca žalobcu k dispozícii dostatočné údaje o jeho príjmoch a výdavkoch, čo vedie k záveru, že pri posudzovaní žiadosti žalovaného o úver nemal k dispozícii všetky relevantné údaje. Za tohto stavu je nutné konštatovať, že v konaní žalobca nepreukázal splnenie si povinnosti uloženej mu ustanovení § 7 odsek 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Pre účely posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi v ustanovení 7 odsek 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta (žalovaného). Dôsledkom podcenenia bonity je neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý poruší povinnosť s odbornou starostlivosťou posudzovať bonitu spotrebiteľa. Za daného stavu odvolací súd konštatuje, že záver súdu prvej inštancie o neplatnosti predčasného zosplatnenia úveru, ktorý vyplýva, z použitého ustanovenia § 11 odsek 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch (bod 22 a 35 odôvodnenia napadnutého rozsudku) je správny.
28. Keďže v prejednávanej veci k platnému predčasnému zosplatneniu úveru nedošlo, právny predchodca žalobcu v rozpore s ustanovením § 17 odsek 1 písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch postúpil na žalobcu pohľadávku, ktorá nebola po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru (15.04.2026) a taktiež sa nejednalo ani o pohľadávku, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úver (v dôsledku porušenia povinností uvedených v ustanovení § 7 odsek 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch), preto postúpenie pohľadávky s odkazom na Zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 24.03.2023 bolo neplatné pre rozpor so zákonom v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, a teda správnym dôvodom na zamietnutie žaloby bol nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu.
29. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 odsek 1 a 2 C.s.p. potvrdil. Správnemu rozhodnutiu vo veci samej zodpovedá aj správne rozhodnutie súdu prvej inštancie v súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov konania.
30. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 396 odsek 1 C.s.p. v spojení s § 255 odsek 1 C.s.p.. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorému vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (podľa ustanovenia § 262 odsek 2 C.s.p.).
31. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 odsek 2 C.s.p.).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 odsek 2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).