Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5Co-5-2024.pdf
PDF · 164.39 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/5/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a členiek senátu JUDr. Zuzany Stolárovej a JUDr. Lenky Bowker, vo veci žalobcov 1) A. B. C., nar. X.X.XXXX, D., E. X, 2) A. F. C., nar. X.X.XXXX, D., E. X, 3) G. A. B. D., F., nar. XX.X.XXXX, D., H. XX, 4) I. D., nar. XX.X.XXXX, D., H. XX, všetci zast. JUDr. Ivanom Husárom, advokátom, Košice, Vojenská 14, proti žalovanej Slovenská kancelária poisťovateľov, Bratislava, Trnavská cesta 82, IČO: 36 062 235, zast. Mgr. Pavlom Horovčákom, advokátom, Košice, Hroncova 3, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcov a žalovanej proti rozsudku 25C/62/2017 z 16.5.2019 Okresného súdu Košice II
r o z h o d o l :
I. P o t v r d z u je rozsudok vo výrokoch I. – VI. II. Žiadnej zo strán sporu nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. III. Žalobcom v 1. – 4. rade priznáva proti žalovanej právo na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.
o d ô v o d n e n i e :
1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom rozhodol, že I. žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi v 1. rade 15 000,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, II. žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni v 2. rade 15 000,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, III. žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni v 3. rade 10 000,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, IV. žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni v 4. rade 5 000,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, V. v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a VI. žalobcovia v 1. až 4. rade majú právo voči žalovanej na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z výšky priznaného nároku.
2.1.V odôvodnení rozsudku o.i. uviedol, čoho sa žalobcovia, podanou žalobou domáhali a ako ju skutkovo a právne odôvodnili, že žalovaná vo vyjadrení k žalobe uviedla, že podľa jej názoru, nároky uplatnené žalobou nie sú kryté zákonným poistením, preto navrhla žalobu v celom rozsahu zamietnuť, že v danom prípade nie je daná pasívna vecná legitimácia žalovanej. Ďalej súd uviedol, aké dokazovanie vykonal a čo z neho zistil a citujúc znenie § 11, § 13, § 823 O. z., § 15 ods.1, § 24 ods.2 písm. d), e) a ods.3, § 24a ods.1 písm. b) zák. č. 381/2001 Z.z., a na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba bola žalobcami podaná dôvodne. 2.2.Súd mal za to, že primeraným zadosťučinením je náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods.2 O. z.. Pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy prihliadal na okolnosť, že smrť dieťaťa je pre rodičov mimoriadnym zásahom do ich osobnostných práv a v uvedenej súvislosti zohľadnil ako sa žalobcovia so smrťou syna vyrovnali, aké dôsledky spôsobilo pretrhnutie väzieb v rodine. Pri vyššie uvedenej dopravnej nehode zahynul najbližší príbuzný žalobcov a jeho úmrtie je pre nich nepochybne traumatizujúce. V rámci úvahy o výške náhrady z hľadiska závažnosti vzniknutej ujmy zohľadnil okolnosť, že žalobcovia v 1. a 2. rade stratili syna, s ktorým tvorili harmonickú rodinu, s ktorým síce nežili v spoločnej domácnosti, avšak sa navštevovali a vzájomne si pomáhali. V dôsledku násilného úmrtia došlo
k nezvratnému ukončeniu tohto spolužitia. Berúc na zreteľ vek úmrtia syna žalobcov 35 rokov, tento bol v produktívnom veku, kedy pomáhal svojim rodičom, a to po morálnej ale aj po fyzickej stránke. Strata blízkej osoby sa u žalobcov v 1. a 2. rade prejavila aj zdravotnými ťažkosťami, pričom títo museli vyhľadať odbornú pomoc. Pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy žalobkyne v 3. rade súd zohľadnil okolnosť, že išlo o súrodencov, ktorí síce viedli samostatné domácnosti, avšak sa navštevovali, zaujímali sa o svoje súkromie, existovali medzi nimi silné citové a sociálne putá, pričom úmrtím súrodenca medzi nimi došlo k nezvratnej deštrukcii rodinných vzťahov. Nakoľko vzťahy medzi súrodencami boli intenzívne, žalobkyňa v 3. rade následky prežíva veľmi negatívne, dôsledkom čoho je aj zhoršenie zdravotného stavu, ktorý preukázala zdravotnou dokumentáciou. Rovnako posúdil, že k negatívnemu zásahu došlo aj v oblasti rodinného života žalovanej v 4. rade, ktorá ako bolo preukázané aj fotodokumentáciou predloženou žalobcami v konaní mala veľmi dobrý citový vzťah k zomrelému, tento so žalobkyňou v 4. rade trávil veľa času. 2.3.V otázke pasívnej legitimácie žalovaného, vychádzal z rozsudku Súdneho dvora vo veci C 22/12 z 24.10.2013, čl.3 ods.1 Smernice Rady 72/166/EHS z 24.4.1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinností poistenia tejto zodpovednosti čl.1 ods.1,2 druhej Smernice Rady 84/5 EHS z 30.12.1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel zmenenej a doplnenej Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14 ES z 11.5.2005 a článok 1 prvý odsek tretej Smernice Rady 90/232/EHS zo 14.5.1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a jeho odôvodnenia. Tento záver nemôže spochybniť ani okolnosť predložená Slovenskou vládou, podľa ktorej § 11 a § 13 O. z. patria do tej časti Slovenského občianskeho zákonníka, ktorá sa týka zásahu do ochrany osobnosti a ktorá je v zmysle tohto zákonníka nezávislá od časti týkajúcej sa zodpovednosti za škodu v pravom zmysle slova. Na základe uvedeného uzavrel, že bola daná pasívna legitimácia žalovaného v predmetnom konaní a žalobcovia si mohli uplatniť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v súlade s § 11 a 13 voči žalovanému, voči ktorému majú nárok na náhradné poistné plnenie z poistného z garančného fondu v súlade s § 24a ods.1 písm.b/ z. č. 381/2001 Z.z.. V rámci náhrady škody možno priznať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej osobám oprávneným na jej náhradu po obeti dopravnej nehody, ktorú možno priznať podľa § 13 ods.2,3 O. z., ktorú v širšom ponímaní možno považovať za škodu na zdraví v zmysle § 4 ods.2 písm. a/ zák. č. 381/2001 Z.z., preto žalovaný je v spore pasívne legitimovaní a náhrada uplatnenej nemajetkovej ujmy spadá do zodpovednosti, ktorú znáša prevádzateľ motorového vozidla a rovnako aj poisťovateľ v súlade so zmluvou o povinnom zmluvnom poistení. 2.4.O trovách konania rozhodol citujúc znenie § 255 ods.1 CSP tak, že žalobcovia majú právo na náhradu trov konania v celom rozsahu, nakoľko však posúdenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od posúdenia súdu, súd priznal žalobcom (u ktorých súd uznal, že im vznikol nárok na nemajetkovú ujmu) náhradu trov v celom rozsahu, avšak zo sumy priznanej súdom.
3.1.Rozsudok napadli včas podaným odvolaním žalobcovia (č. l. 176-177) vo výroku V., ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol z dôvodu podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP s odôvodnením, že určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých príbuzných je v zmysle § 13 ods.3 O. z. závislé od závažnosti vzniknutej ujmy a od okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo. 3.2.Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch teda zákon zveruje na voľnú úvahu súdu, avšak ten musí hodnotiť tak jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. Určiť konkrétne pravidlá hodnotenia je takmer nemožné vzhľadom na rozdielnosť, toho ktorého konkrétneho prípadu a vzhľadom na povahu osobnostného práva, ktorého ochrany sa fyzická osoba domáha. Úvaha súdu o výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, ale musí mať jasnú štruktúru a musí byť vedená výlučne kritériami formulovanými zákonom, teda najmä závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva došlo. 3.3.Podľa ich názoru sa súd dôsledne neriadil zákonom stanovenými kritériami a preto nedostatočne určil výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. 3.4.V prvom rade podotkli, že žalobcovia v I. a II. rade, teda rodičia A. J. C. F., ktorý zahynul pri dopravnej nehode mali so synom výnimočný vzťah, dennodenne sa navštevovali alebo si minimálne telefonovali. Teda aj keď v čase dopravnej nehody už syn nežil s rodičmi v spoločnej domácnosti bol im veľkou oporou, kontakty boli veľmi intenzívne a to aj vzhľadom na bydlisko syna, ktorý býval v byte vzdialenom cca 2 min. cesty pešo od rodičov. Súčasne trávili spoločné víkendy, bol im veľkou oporou, syn im veľmi chýba. V prípade žalobkyne v 3. rade ide o sestru nebohého, ktorá s bratom do 32 rokov žila v spoločnej domácnosti v jednej izbe. Ich súrodenecký vzťah bol príkladný, navzájom si veľmi pomáhali nielen v
súkromnom živote ale aj pracovnom nakoľko obaja vyštudovali rovnakú vysokú školu a pôsobili pracovne v rovnakej oblasti. Jej psychický stav sa od smrti brata zhoršil, trpí depresívnymi poruchami a to do dnešnej doby. Žalobkyňa v 4 rade je neterou nebohého, ktorý bol jej krstný otec. Nakoľko nebohý sám nemal vlastné deti, žalobkyňu v 4. rade ako jej ujo a krstný otec veľmi často navštevoval, trávil s ňou voľné chvíle a maloletá žalobkyňa ho mala veľmi rada. 3.5.Poukázali na rozhodovaciu prax súdov, kde v menej závažných prípadoch súdy priznali pozostalým omnoho vyššie náhrady nemajetkovej ujmy - ide napr. o nasledovné rozhodnutia súdov: rozsudok KS Trenčín sp. zn. 6 Co/810/2014 - priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 100 000 €, rozsudok KS Trenčín sp. zn. 4 Co/658/2014 - priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 50 000 €, rozsudok KS Trnava sp. zn. 24 Co/368/2015 - priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 40 000 €, rozsudok KS Bratislava sp. zn. 6 Co 217/2014 - priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 80 000 €. 3.6.S prihliadnutím na vyššie uvedené navrhli, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu I. inštancie v časti napádanej žalobcami v 1. až 4 rade a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi v 1. rade 100 000 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, žalobkyni v 2. rade 100 000 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, žalobkyni v 3. rade 100 000 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a žalobkyni v 4. rade 50 000 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a priznal žalobcom právo na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. Záverom odvolací súd úctivo v súlade s § 219 ods.2,3 a § 378 ods.1 CSP.
4.1.Žalovaná napadla rozsudok vo výrokoch I., II., III., IV. a VI. včas podaným odvolaním (č. l. 200 - 208), ktoré odôvodnila dôvodmi uvedenými v § 365 ods.1 písm. d), f) a h) CSP. 4.2.Voči napadnutému rozsudku, namietala, že samotné odôvodnenie napadnutého rozsudku nie je celkom dostatočne odôvodnené, pokiaľ ide o základné otázky predmetného súdneho sporu (najmä pokiaľ ide o právne posúdenie otázky vecnej pasívnej legitimácie žalovanej, a rovnako aj pokiaľ ide o odôvodnenie priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy), a rovnako odôvodnenie nieje dostatočne jednoznačné a určité, a z tohto pohľadu sa preto žalovanej javí aj ako obtiažne preskúmateľné. 4.3.Pri posudzovaní otázky pasívnej vecnej legitimácie poukázala najmä na skutočnosť, že v predmetnom konaní sa žalobcovia domáhajú od žalovanej zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy, pričom svoj uplatnený nárok vyvodzujú okrem iného z § 11 a § 13 OZ. 4.4.Poukázala na § 823 OZ, v zmysle ktorého náhradu platí poistiteľ poškodenému; poškodený však právo na plnenie proti poistiteľovi nemá, ak osobitné predpisy neustanovujú inak. Poukázala v tejto súvislosti aj na aktuálne platné § 4 ods.2,3,4, § 15 ods.1 z. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a konštatovala, že z jednotlivých ustanovení z. č. 381/2001 Z.z. vyplýva, že poisťovňa (v tomto prípade Slovenská kancelária poisťovateľov - žalovaná) je povinná uhradiť poškodenému škodu, nie akúkoľvek ujmu vrátane nemajetkovej ujmy, ktorá bola spôsobená tým, že bolo zasiahnuté do osobnostných práv žalobcov a poukázala na uznesenie NS SR z 20.4.2011, sp. zn. 4 Cdo 168/2009, ktorý v tomto svojom uznesení po právnej stránke ustálil, že povinnosť poisťovne na plnenie z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa nevzťahuje na právo na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z § 13 ods.2 OZ. Poukázala v tomto smere na judikatúru NS SR, podľa ktorej sú poisťovne vylúčené z účastníctva vo veciach žalôb o náhradu nemajetkovej ujmy. Žalovaná sa podľa tejto doterajšej judikatúry NS SR pri svojej činnosti riadi; a je toho názoru, že v tomto smere postupuje správnym a legálnym postupom. V rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-22/12, kľúčovou otázkou, ktorou sa Súdny dvor Európskej únie zaoberal, bol najmä výklad pojmu „ujma na zdraví" v zmysle čl.1 ods.1 smernice Rady 84/5/EHS z 30.12.1983 a s ňou súvisiacich smerníc; keďže smernica určuje základný rozsah poistného krytia zodpovednosti za škodu pri prevádzkovaní motorových vozidiel. Vo vzťahu medzi súkromnými osobami (súkromnými subjektmi) nie je možná priama aplikovateľnosť smerníc EÚ. Z uvedeného dôvodu, preto podľa jej názoru nie je možné od nej, ako od súkromného subjektu spravodlivo žiadať, aby konala a riadila sa podľa smernice EÚ, ktorá bola možno nesprávne, respektíve oneskorene (alebo možno vôbec), implementovaná do vnútroštátneho poriadku Slovenskej republiky. V tejto súvislosti poukázala na nasledovné rozhodnutia: Marshall 152/84 z 26.2.1986, bod 48: FacciniDori C-91/92 zo 14.7.1994, bod 20; Becker 8/81; SACE 33/70. Nepriama aplikácia smerníc EÚ, teda povinnosť interpretácie národného právneho poriadku členského štátu v súlade s účelom komunitárnej úpravy (eurokonformný výklad). Eurokonformný výklad je obmedzený vnútroštátnymi právnymi zásadami, akými sú najmä: zásada zákazu retroaktivity zásada právnej istoty, pričom je potrebné zdôrazniť, že zásada právnej istoty je z hľadiska možnosti eurokonformného výkladu primárna (Ardaco C-l 68/95). 4.5.V súvislosti so smrťou poškodeného je vo vyššie citovanom § 4 ods.2 písm. a) z. č. 381/2001 Z.z. uvedené, že sa uhrádzajú náklady pri usmrtení (napríklad pohrebné náklady). Z uvedeného podľa jej
názoru nepochybne vyplýva, že podľa citovaného zákona súčasťou poistného krytia v súčasnej dobe nie je nemajetková ujma upravená v § 13 OZ. Tento právny záver potvrdilo okrem iného (ako sme už uviedli) aj rozhodnutie NS SR z 20.4.2011, sp. zn. 4Cdo/l68/2009, ako aj iné ďalšie súdy na Slovensku, napríklad Krajský súd v Banskej Bystrici (rozhodnutie z 15.5.2013, sp. zn. 15Co/l71/2012) - na obsah a právnu argumentáciu, ktorých v celom rozsahu poukazuje. Na podporu právnej argumentácie si dovolila poukázať na aktuálne rozhodnutia iných všeobecných súdov v právnych veciach s identickými právnymi otázkami - posúdenie otázky pasívnej vecnej legitimácie poisťovne (v rámci uzavretej poistnej zmluvy pri poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla) v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nasledovne: rozsudok OS Trnava, zo 7.4.2014, sp. zn. 21 C/15/2011, rozsudok OS Bratislava II. z 13.2.2014, sp. zn. 19C/252/2013, rozsudok OS Nové Mesto nad Váhom, zo 7.7.2014, sp. zn. 10C/149/2012, rozsudok KS v Prešove, z 26.6.2014, sp. zn. 12Co/89/2013, rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/301/2012, rozhodnutie KS v Žiline, z 26.5.2016, sp. zn. 9Co/176/2016. 4.6.Vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody a argumenty zastáva názor a stanovisko, že náhrada nemajetkovej ujmy nie je krytá zákonným poistením (povinným zmluvným poistením), a preto nie je daná pasívna vecná legitimácia žalovanej v tomto súdnom konaní. K výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy uviedla, že žalobcovia v podanej žalobe žiadali priznať náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 100 000 € pre každého zo žalobcov v prvom až v treťom rade, a 50 000 € pre žalobkyňu v štvrtom rade. 4.7.Nesúhlasila s požadovanou výškou uplatnených náhrad ani priznaných náhrad nemajetkovej ujmy a vzhľadom na okolnosti predmetného prípadu, vzhľadom na vykonané dokazovanie, a v korelácii s následkami iných podobných dopravných nehôd považuje priznanú výšku jednotlivých náhrad za neprimerane vysokú. Je pravdou, že pokiaľ ide o výšku náhrady nemajetkovej ujmy, vychádzajúc z § 13 ods.3 OZ. Zohľadňujúc zásadu zachovania proporcionality, výška peňažnej satisfakcie podľa jej názoru nesmie byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a pôsobiť likvidačné. Poukázala v tomto smere na niekoľko súdnych rozhodnutí v prípade dopravných nehôd: rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica z 20.11.2012, sp. zn. 14Co/339/2011 - smrť syna na základe trestného činu ublíženia na zdraví pri dopravnej nehode - 8 600 eur, rozhodnutie NS SR z 27.1.2016, sp. zn. 1MCdo/10/2013 - smrť syna pri dopravnej nehode - 2 x 8 300 eur (rodičia), rozhodnutie NS SR z 27.10.2010, sp. zn. 1Cdo/77/2009 - smrť syna/brata na základe trestného činu ublíženia na zdraví z nedbanlivosti pri dopravnej nehode 3 x 6 638,78 eur (rodičia + sestra), rozhodnutie NS SR z 29.09.2011, sp. zn. 2Cdo/164/2011 smrť syna/ brata na základe nedbanlivostného trestného činu pri dopravnej nehode 1 x 4 979,08 eur + 3 319,39 eur + 2 489,54 eur. 4.8.Zároveň v neposlednom rade na podporu svojej argumentácie a odvolacích dôvodov poukázala na ustanovenia zákona NR SR číslo 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov, konkrétne na § 12 - § 14 a vzhľadom na okolnosti predmetného prípadu, vykonané dokazovanie, a v korelácii s následkami iných podobných dopravných nehôd považuje priznanú výšku jednotlivých náhrad pre žalobcov v prvom až štvrtom rade za neprimerane vysokú.
5.Odvolací súd na základe podaných odvolaní prejednal vec v odvolacom konaní a rozsudkom 5Co/226/2019 – 245 zo 17.3.2020 rozhodol tak, že I. potvrdil rozsudok vo výroku I. do sumy 7 000 eur a v prevyšujúcej časti zmenil tak, že žalobu zamietol, II. potvrdil rozsudok vo výroku II. do sumy 7 000 eur a v prevyšujúcej časti zmenil tak, že žalobu zamietol, III. potvrdil rozsudok vo výroku III. do sumy 3000 eur a v prevyšujúcej časti zmenil tak, že žalobu zamietol, IV. potvrdil rozsudok vo výroku IV. do sumy 600 eur a v prevyšujúcej časti zmenil tak, že žalobu zamietol, V. potvrdil rozsudok vo výroku V. a VI. a VI. žiadnej zo strán právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
6.Proti rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia 1/ až 4/ dovolanie výslovne podľa § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP.
7.1.Dovolací súd uznesením 2Cdo/188/2021 z 26.10.2023 zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo 17.3.2020 sp. zn. 5Co/226/2019 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a to z dôvodu, že odvolací súd v posudzovanom prípade pri zdôvodnení výšky priznanej nemajetkovej ujmy síce priniesol vlastnú argumentáciu na podporu ním tvrdeného záveru o potrebe aplikácie § 12 a 13 zákona o obetiach TČ, avšak jeho myšlienkový postup nie je v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal, keďže predložená argumentácia je v rovine všeobecného a nekomplexného odôvodnenia podporená nesúvisiacimi rozhodnutiami najvyššieho súdu a s poukazom na nepoužiteľnú právnu úpravu a rozhodnutia Českej republiky. Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým
založil procesnú vadu zmätočnosti spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení (nepreskúmateľnosti) rozhodnutia v zmysle § 420 písm. f/ CSP. 7.2.Zákon o obetiach TČ ustanovuje pevnou sumou výšku odškodnenia v prípade spôsobenia smrti v dôsledku trestného činu na 50-násobok minimálnej mzdy (§ 12 ods. 2 zákona o obetiach TČ, ktorú možno z osobitných dôvodov primerane znížiť (§ 14 zákona o obetiach TČ). Odvíjať rýdzo súkromnoprávne nároky od verejnoprávnych predpisov, ktorými na seba štát dobrovoľne preberá záväzok odškodnenia pri najzávažnejších zásahoch do osobnej a telesnej integrity (a ktorého výška závisí výlučne od "nastavených parametrov sociálneho štátu")), nie je presvedčivé, ani spravodlivé. Vzhľadom k verejnoprávnemu charakteru osobitnej regulácie sa nejaví ako vhodné preberať verejnoprávnu konštrukciu odškodňovania do rýdzo súkromnoprávnych vzťahov. Zákonom o obetiach TČ na seba štát preberá záväzok kompenzovať dôsledky spôsobené trestnou činnosťou iných subjektov. V danom prípade pri odškodňovaní pozostalých obetí dopravnej nehody nie sú prítomné také spoločné znaky, ktoré by zdôvodňovali analogickú aplikáciu tejto maximálnej výšky odškodnenia na rýdzo súkromnoprávne vzťahy medzi sekundárnou obeťou a pôvodcom protiprávneho zásahu. 7.3.Navyše, záväzok štátu uhradiť obetiam trestných činov určitú peňažnú čiastku je len podporným mechanizmom a nevylučuje súkromnoprávny nárok na náhradu voči skutočnému páchateľovi ako pôvodcovi zásahu v rozsahu, v akom nebol pokrytý poskytnutou sumou zo strany štátu. Poškodenej osobe preto zákon o obetiach TČ nebráni uplatniť si zvyšnú sumu náhrady za nemajetkovú ujmu priamo voči porušiteľovi. Považovať tak sumu odškodnenia v zákone o obetiach TČ, za akýsi horný limit nemajetkovej ujmy vo všeobecnosti nemožno považovať za správne. Vzťah medzi sekundárnou obeťou a škodcom by sa mal spravovať iba súkromnoprávnymi pravidlami určenými k jeho regulácii a výška náhrady by mala byť ustanovená podľa zákonných kritérií vykladaných spôsobom, aby bol čo najviac dosiahnutý cieľ týchto zákonných noriem. 7.4.Napriek skutočnosti, že odvolací súd neponúka v tomto smere žiadne bližšie odôvodnenie, považoval v posudzovanej veci za náležité prerozdeliť najvyššiu prípustnú sumu odškodnenia podľa § 12 a 13 zákona o obetiach TČ medzi rodičov, sestru a neter zomrelého ako poškodených z dopravnej nehody. Dovolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že vychádzajúc z § 11 OZ peňažný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy predstavuje nárok za zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorá má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Logickým výkladom § 11 OZ je potrebné dospieť k záveru, že právo na ochranu osobnosti predstavuje právo vzťahujúce sa k tej ktorej individuálnej fyzickej osobe, na to nadväzujúci nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje individuálny nárok konkrétnej fyzickej osoby. Preto súdom priznaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je len nárokom jedinečným individuálne určeným na základe okolností prípadu, ale individuálne určeným aj vo vzťahu ku konkrétnej osobe. Preto odvolacím súdom zvolený „kolektívny“ spôsob priznania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a prerozdelenie nemajetkovej ujmy v peniazoch medzi jednotlivých členov rodiny len do súdom zvoleného limitu, nemožno považovať za logicky vyplývajúci z § 11 OZ. Dovolací súd poznamenáva, že kolektívne priznávanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa prieči logike aj z dôvodu naznačeného dovolateľmi v dovolaní, keď priznaná suma nemajetkovej ujmy by sa priznávala v rovnakej výške bez ohľadu na počet poškodených.
8.Odvolací súd po zrušení rozsudku najvyšším súdom v celom rozsahu a jeho vrátení odvolaciemu súdu opakovane, bez nariadeného pojednávania, prejednal odvolanie žalobcov a žalovanej v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a rozsudok podľa § 387 ods.1,2 CSP potvrdil vo všetkých jeho výrokoch, lebo sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožnil, na čom nič nemenia ani podané odvolania.
9.Žalavaná uplatnila odvolacie dôvody podľa § 365 ods.1 písm. b), d), f) a h) CSP a žalobcovia uplatnili odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP. Žiaden z uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.
10.1.Podľa § 383 CSP odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. 10.2.Odvolací súd sa neodchýlil od skutkových zistení súdu prvej inštancie na základe bezprostredne pred nim vykonaných dôkazov a z týchto skutkových zistení vychádzal pri svojom rozhodnutí, ktoré súd prvej inštancie v potrebnom rozsahu zistil a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam.
11.1.Žalovaná predmetom odvolacieho prieskumu učinila predovšetkým otázku jej pasívnej vecnej legitimácie s odôvodnením, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nespadá pod nároky kryté poistením zodpovednosti za škodu podľa zák. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovým vozidlom. 11.2.Základom pre posúdenie otázky pasívnej vecnej legitimácie v tomto smere je, čo treba rozumieť pod pojmom škoda v zmysle § 4 zák. č. 381/2001 Z. z., a tiež, či povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách, na ktorú vzniká nárok v zmysle § 11 a nasl. OZ. 11.3.Súd prvej inštancie pri posúdení, či je daná pasívna vecná legitimácia žalovanej v predmetnom spore prihliadol na rozhodovaciu činnosť odvolacích súdov, ako aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ v obdobnej veci a dospel k správnemu záveru, že z § 4 zák. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovým vozidlom je zrejmé, že v sebe zahŕňa aj nárok poškodeného na náhradu nemajetkovej ujmy vymedzenej v § 11 a nasl. OZ, z čoho vyplýva, že náhrada nemajetkovej ujmy je krytá povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, a teda žalovaná je pasívne vecne legitimovaná v predmetnom spore. 11.4.Odvolací súd vo vzťahu k otázke pasívnej vecnej legitimácie poisťovní v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy osobám blízkym obetiam dopravných nehôd zdôrazňuje a zároveň sa stotožňuje so spôsobom právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie, že táto otázka je už súdnou praxou najvyšších súdnych autorít jednoznačne ustálená, na ktorú poukazuje aj prvoinštančný súd. 11.5.Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení z 29.4.2015, sp. zn. I.ÚS 206/2015 považoval za ústavne akceptovateľný záver súdov v otázke výkladu § 4 ods.2 písm. a/ zák. č. 381/2001 Z. z., v zmysle ktorého eurokonformným výkladom tohto ustanovenia je nutné náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 O. z. považovať za škodu na zdraví v zmysle § 4 ods.2 písm. a/ zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, čím je daná povinnosť poisťovne ako poistiteľa poskytnúť plnenie poškodeným, a teda pasívna legitimácia v sporoch o takúto náhradu nemajetkovej ujmy. 11.6.Ďalej v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 646/2015- 30 z 16.12.2015 po oboznámení sa s úplným znením rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C 22/12 z 24. októbra 2013, ako aj s návrhmi generálneho advokáta v tejto veci a v obsahovo podobnej veci sp. zn. C-277/12 (Vitalijs Drozdovs/AAS „Baltikums“), rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci sp. zn. C-22/12 z 24.10.2013, v zmysle ktorého povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej a v súvislosti s týmto rozsudkom konštatoval, že vnútroštátne právo Slovenskej republiky prostredníctvom konkrétnych ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 11 a § 13) umožňuje blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má byť krytá z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v zmysle zákona 381/2001 Z.z. 11.7.Pojem „škoda“ v zmysle zák. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je ústavne konformným spôsobom interpretovateľný extenzívne tak, že zahŕňa aj nemajetkovú (imateriálnu) ujmu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti, s cieľom maximálnej možnej miery rešpektovania cieľov relevantnej únijnej regulácie (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 11. októbra 2016, sp. zn. III. ÚS 666/2016). 11.8.Súdny dvor EÚ rozsudkom sp. zn. C-22/2012 vo veci Haasová z 24.10.2013 vyslovil, že čl. 3 ods.1 smernice Rady 72/166/EHS z 24.4.1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, čl. 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30.12.1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/EHS z 11.5.2005 a čl. 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14.5.1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.
11.9.V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 MCdo 1/2016 z 31.7.2017, podľa ktorého škodou pre účely zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového je aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. Najvyšší súd SR skonštatoval, že v spore o náhradu nemajetkovej ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná. 11.10.Dňa 11.10.2016 bolo prijaté prelomové uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. ÚS 666/2016 ohľadne nemajetkovej ujmy vo vzťahu k povinnému zmluvnému poisteniu. Podľa predmetného uznesenia pojem „škoda“ použitý v zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je ústavne konformným spôsobom interpretovateľný extenzívne tak, že zahŕňa aj nemajetkovú ujmu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti, s cieľom maximálne možnej miery rešpektovania cieľov relevantnej úniovej regulácie. Povedané jednoduchou rečou, povinné zmluvné poistenie vinníka dopravnej nehody má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode. 11.11.Odvolací súd vychádzajúc zo svojej doterajšej rozhodovacej praxe, podporenej uvedenými závermi Ústavného súdu SR (ako aj ďalšími rozhodnutiami Ústavného súdu SR, II. ÚS 695/2017 z 5.12.2018, II. ÚS 847/2016-26 z 10.11.2016), a vychádzajúc tiež z rozsudku Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-22/2012 vo veci Haasová z 24.10.2013 sa stotožňuje so spôsobom právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie, ktorý eurokonformným výkladom pojmu škoda na zdraví v zmysle § 4 ods. 2 písm. a) zák. č. 381/2001 Z. z. odškodnil nemajetkovú ujmu spôsobenú pozostalým po obeti dopravnej nehody a priznal náhradu peňažnou formou podľa § 13 ods.2 a 3 O. z., nakoľko spadá do rozsahu poistného krytia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.
12.1.V ďalšej časti odvolania žalovaná namietala neprimerane vysokú výšku priznaných náhrad, s ktorou nesúhlasila vzhľadom na okolnosti prípadu a v korelácii s následkami iných podobných dopravných nehôd. 12.2.Rovnakú námietku vo vzťahu k výške priznaných náhrad uplatnili aj žalobcovia, ktorí ale naopak boli názoru, že súd nedostatočne posúdil závažnosť vzniknutej ujmy a poukázali na omnoho vyššie náhrady.
13.1.Podstata odvolacích námietok žalobcov spočíva v nesprávnom právnom posúdení pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 ods.3 OZ. 13.2.Podľa § 13 ods.1 OZ fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. 13.3.Podľa § 13 ods.2 OZ pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. 13.4.Podľa § 13 ods.3 OZ výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
14.1.Žalobcovia v 1. a 2. rade (rodičia nebohého), mali za to, že ich vzťah so synom bol
- výnimočný, dennodenne sa navštevovali resp. aspoň telefonovali,
- nežili v spoločnej domácnosti ale syn im bol veľkou oporou
- mali intenzívne kontakty a bol im veľkou oporou
- trávili spoločné víkendy 14.2.Žalobkyňa v 3. rade žila s bratom 32 rokov v spoločnej domácnosti a v jednej izbe, súrodenecký vzťah bol príkladný, pomáhali si, študovali na rovnakej vysokej škole, pracovali v rovnakej oblasti, kúpili si byty v jednom bytovom dome, aby boli susedia. 14.3.Žalobkyňa v 4. rade bola neterou nebohého, ktorý bol aj jej krstným otcom, s ktorým trávila voľný čas.
15.1.Odvolací súd posudzoval, či prvoinštančný súd pri určovaní výšky u všetkých žalobcov zohľadnil tie skutočnosti, ktoré boli pre priznanie náhrady podstatné a to: a) Intenzitu a kvalitu vzájomného vzťahu, pričom hodnotil
- stupeň blízkosti, pričom najintenzívnejší zásah je konštatovaný u manžela, maloletého dieťaťa a rodiča maloletého dieťaťa – v týchto prípadoch sa vysoká miera citového vzťahu prezumuje, nie je ju potrebné dokazovať, preukazuje sa prípadná odchýlka od štandardnej kvality týchto vzťahov (spolužitie rodičov a
detí je základným prvkom rodinného života - Bronda proti Taliansku, rozsudok z 9.6.1998, sťažnosť č. 22430/93, bod 51; Európsky súd pre ľudské práva privileguje vzťah medzi manželmi a rodičmi a deťmi na rozdiel od vzdialenejších príbuzenských vzťahov v tom zmysle, že existencia blízkych osobných väzieb sa predpokladá, a bolo by prípadne na štáte, aby preukázal, že došlo k ich pretrhnutiu);
- pri osobách mimo vzťahu manželského a rodičovského je potrebné intenzitu ich blízkosti a zásahu do ich osobnostných práv preukázať (zohľadňuje sa napr. život v spoločnej domácnosti, miera kontaktu);
- ak je napriek príbuzenstvu kvalita vzťahu spochybnená (napr. jeden z manželov zomrel v období prebiehajúceho rozvodového konania alebo z objektívnych hľadísk možno predpokladať trvalý nezáujem o blízkeho rodinného príslušníka), subjektívne skutočnosti môžu viesť k zníženiu, resp. k úplnej strate nároku na finančné zadosťučinenie (vylúčenie z okruhu aktívne legitimovaných osôb);
- vo vzťahu rodiča a dieťaťa sociálne, morálne, kultúrne a citové väzby štandardne trvajú a presahujú dobu, po ktorú žijú v spoločnej domácnosti. b) Vek zomrelého a pozostalých
- nečakanosť úmrtia - vek a zdravotný stav primárne poškodeného sa zohľadňuje pri posúdení toho, ako prekvapivé a útrapné mohlo byť náhle úmrtie pre blízke osoby (iná miera bude pri mladej zdravej osobe, ako pri seniorovi so zdravotnými ťažkosťami);
- vek pozostalých sa v nadväznosti na kritérium intenzity vzájomného vzťahu môže premietnuť do posúdenia, či bol primárne poškodený pre sekundárne poškodeného ústrednou osobou citového a rodinného života, či sa tento vzťah už mal možnosť kreovať a kultivovať (pri maloletých nízkeho veku ide skôr o stratu šance tento vzťah rozvíjať), prípadne či pozostalí sú už osobami dospelými s vlastnou rodinou, pri ktorých možno prezumovať, že ich tragická smrť zasiahne menej intenzívne). c) Existenčná a ekonomická závislosť na zomrelom
- chápané širšie, ako majetkové nároky, ktoré sú spojené so stratou výživy, faktor hmotnej závislosti sa neobmedzuje iba na výživu a ekonomické zabezpečenie pozostalého, na takúto „závislosť“ na účely posudzovania nemajetkovej ujmy je vhodné nahliadať ako na existenčnú matériu, kedy pozostalý stráca nie len niekoho, kto mu poskytuje finančnú podporu, ale aj komplexnú starostlivosť, podporu a ochranu. d) Miera zavinenia zomrelého. e) Poskytnutá satisfakcia v inej forme. f) Postoj škodcu, dopad udalosti na jeho duševnú sféru (u fyzickej osoby)
- možné zohľadniť ústretový prístup a ľútosť, ospravedlnenie, a naopak popieranie a ľahostajnosť môže mieru utrpenia pozostalých ešte prehĺbiť;
- popieranie viny škodcom v trestnom konaní, ako štandardný spôsob obhajoby, by v tejto sfére nemuselo byť vnímané ako výrazný exces;
- prejavenie ľútosti, priznanie a potrestanie škodcu však na vnímanie ujmy mať vplyv nemusia, skôr je ako faktor možné objektivizovať arogantné správanie škodcu, ktoré môže viesť k prehĺbeniu prežívanej ujmy a k zvýšeniu náhrady nemajetkovej ujmy. g) Miera zavinenia škodcu. h) Majetkové pomery škodcu
- v záujme sledovania reálnej možnosti uspokojenia priznaných nárokov, individuálne zohľadnenie pomerov škodcu, pre ktorého by táto náhrada nemala byť zároveň likvidačná;
- prípadne proporcionálne zohľadnenie sankčno – preventívnej funkcie v prípadoch, kedy uložená náhrada nemajetkovej ujmy má potenciál na škodcu týmto spôsobom pôsobiť. 15.2.Vychádzajúc z uvedeného možno konštatovať, že intenzitu vzťahu, ktorý zakladá kompenzovateľný zásah do práva na ochranu osobnosti možno charakterizovať ako vzťah vzájomnej blízkosti a intenzity, kedy nestrannému pozorovateľovi musí byť zrejmé, že ide o vzťah úzkej dôvery a vzájomného zdieľania života. Predovšetkým pôjde o vzťahy v rámci kmeňovej rodiny v zdieľanej domácnosti.
16.1.V rozsahu uvedených hodnotiacich kritérií odvolací súd konštatuje, že
- žalobcovia v 1. a 2. rade boli rodičia plnoletého dieťaťa, takže existenciu blízkych osobných a citových väzieb je potrebné preukazovať;
- prvoinštančný súd správne hodnotil, že nebohý syn žalobcov v 1. a 2. rade nežil s nimi v spoločnej domácnosti, ale vzájomne sa často navštevovali a denne si volali;
- odvolací súd konštatuje, že z vykonaného dokazovania nevyplynulo, aby rodičia boli ekonomicky závislí na nebohom synovi výživou, ani iným ekonomickým zabezpečením;
- žalobcovia v 1. a 2. rade mali v čase straty syna (2014) 68 rokov, boli teda vo veku starobných dôchodcov a na nebohom synovi boli emočne a citovo závislí a boli si vzájomnou oporou, stratili ho v jeho mladom a produktívnom veku (35 rokov) a jeho náhlou smrťou sa tento vzájomný vzťah a podpora sa náhle prerušila a nemožno ju už ďalej rozvíjať;
- žalobcovia prezentovali aj zhoršenie zdravotných problémov, na ktoré prvoinštančný súd správne prihliadal (bod 35. rozhodnutia). 16.2.Odvolací súd konštatuje, že prvoinštančný súd správne prihliadal na všetky uvedené kritériá.
17.1.Žalobkyňa v 3. rade bola sestrou nebohého, ktorá preukázala blízky vzťah s bratom, s ktorým žila 32 rokov spoločnej izbe, spolu vyrastali a mali spoločné zážitky;
- žalobkyňa v 3. rade, nebola od nebohého brata ekonomicky závislá;
- v čase smrti brata nežili v spoločnej domácnosti;
- žalobkyňa v 3. rade bola citovo a emočne naviazaná na nebohého brata;
- žalobkyňa v 3. rade preukázala výrazné zhoršenie svojho zdravotného stavu. 17.2.Odvolací súd konštatuje, že prvoinštančný súd správne prihliadal na všetky uvedené kritériá.
18.1.Žalobkyňa v 4. rade bola neterou nebohého strýka;
- v čase smrti strýka mala žalobkyňa v 4. rade štyri roky;
- na nebohom strýkovi nebola žalobkyňa v 4. rade ekonomicky závislá;
- v čase smrti strýka nežili v spoločnej domácnosti;
- žalobkyňa v a. rade bola citovo a emočne naviazaná na strýka. 18.2.Odvolací súd konštatuje, že prvoinštančný súd správne prihliadal na všetky uvedené kritériá.
19.1.Pri určovaní výšky náhrady je dôležité zohľadniť aj proporčnosť náhrady, ktorá by mala zodpovedať všeobecne zdieľanej predstave o spravodlivosti. Táto sa priebežne formuje aj na základe rozhodovacej činnosti súdov v skutkovo obdobných prípadoch, ako aj prípadoch poskytujúcich náhradu nemajetkovej ujmy za zásahy do osobnostných práv iného charakteru, ktoré by mali navzájom z hľadiska poskytovanej výšky odškodnenia odrážať spoločenský význam statkov, ktorým sa poskytuje ochrana. 19.2.Žalobcovia poukázali na najvyššie priznané náhrady a naopak žalovaná poukázala na najnižšie priznané náhrady. Odvolací súd poukazuje na náhrady priznané v obdobných sporoch: OS NM 7C/151/2008 potvrdené KS TN 6Co/810/2014, manžel 70 000 eur, dieťa 100 000 eur, dieťa 100 000 eur, OS NT 10/88/2009 potvrdené KS NT 9Co/330/2012, matka 90 000 eur, otec 90 000 eur, sestra 10 000 eur, brat 10 000 eur, OS TT 19C/96/2012, potvrdené KS TT 10Co/909/2015, manžel 100 000 eur, dcéra 35 000 eur, syn 15 000 eur, OS TN 27C/107/2012 potvrdené KS TN 4Co/658/2014, manžel 50 000 eur, OS BA II 18C/276/2008 potvrdené KS BA 4Co/470/2011, rodičia 49 790 eur, OS MT 11C/40/2013 zmenené KS ZA 7Co/578/2014 znížil z 90 000 na 45 000 eur, manžel 45 000 eur, OS TT 13C/126/2010 potvrdené KS TT 24Co/368/2015, manžel 40 000 eur, OS BR 2C/61/2010 potvrdené KS BB 12Co/465/2014, manželka 33 500 eur, dieťa 33 500 eur, dieťa 33 500 eur, OS LM 7C/121/2010, manžel 26 500 eur, OS TT 12C/71/2009 potvrdené KS TT 24Co/479/2012, otec 25 000 eur, OS BA IV 12C/385/2008 potvrdené KS BA 6Co/111/2011 NS SR 3Cdo/228/2012, manžel 23 000 eur, OS SE 4C/58/2010 potvrdené KS TT 10Co/137/2013, manželka 22 130 eur, dieťa 22 130 eur, dieťa 22 130 eur, OS LM 7C/256/2011 potvrdené KS ZA 8Co/264/2013 manželka 20 000 eur, dieťa 23 000 eur, matka 10 000 eur, otec 10 000 eur, OS HU 12C/60/2011 potvrdené KS PO 17Co/212/2015, otec 20 000 eur, matka 20 000 eur, OS RS 8C/103/2009 potvrdené KS BB 15Co/171/2012, manželka 20 000 eur, dieťa 15 000 eur, dieťa 15 000 eur, dieťa 15 000 eur, OS TO 4C/14/2009 potvrdené KS NT 25Co/18/2013, matka 20 000 eur, OS LM 7C/42/2012, syn 20 000 eur, syn 20 000 eur, OS HU 18C/13/2013 potvrdené KS PO 2Co/135/2014, brat 15 000 eur, OS VT 5C/38/2012 potvrdené KS PO 20Co/183/2014, otec 15 000 eur, matka 15 000 eur, brat 5 000 eur, OS TT 37C/178/2009 z KS TT 11Co/90/2010 otec a matka zo 6 000 eur zvýšil na 15 000 eur, NS SR 4Cdo/139/2011, otec 15 000 eur, matka 15 000 eur, súrodenec 2 000 eur, súrodenec 2 000 eur, OS MT 6C/94/2006 potvrdené KS ZA 9Co/256/2013, OS MT 8C/203/2004, dieťa 13 000 eur, dieťa 13 000 eur, manžel 17 000 eur, OS TO 5C/351/2013 potvrdené KS NT 8Co/470/2014, III. ÚS 646/2015, dieťa 10 000 eur, dieťa 10 000 eur, dieťa 10 000 eur, dieťa 10 000 eur,
OS NT 8C/41/2012 potvrdené KS NT 5Co/182/2013, manžel 10 000 eur, dieťa 10 000 eur, dieťa 10 000 eur, OS PO 12C/98/2010 potvrdené KS PO 17Co/145/2014, matka 10 000 eur, OS LM 7C/162/2011 potvrdené KS ZA 7Co/287/2012, otec 10 000 eur, matka 10 000 eur, OS LM 7C/276/2011 potvrdené KS ZA 5Co/315/2012, syn 10 000 eur, dcéra 10 000 eur, OS LM 4C/130/2009 potvrdené KS ZA 8Co/119/2011, matka 10 000 eur, OS PP 17C/19/2011 potvrdené KS PP 12Co/89/2013, otec 10 000 eur, matka 10 000 eur, OS SL 2C/284/2014 potvrdené KS PO 6Co/387/2015, otec 10 000 eur, matka 8 000 eur, OS PD 9C/96/2013, dcéra 10 000 eur, matka 7 000 eur, OS ZH 13C/87/2006 potvrdené KS BB 14Co/339/2011 NS SR 1Cdo/77/2009, otec 8 600 eur, matka 8 600 eur, OS SE 10C/9/2013 potvrdené KS TT 10Co/566/2015, manžel 8 000 eur, dieťa 8 000 eur, dieťa 8 000 eur, dieťa 8 000 eur, OS MT 5C/189/2010, manželka 6 000 eur, dieťa 6 000 eur, dieťa 6 000 eur, OS MT 5C/312/2014, manželka 5 000 eur, dieťa 5 000 eur, dieťa 5 000 eur, OS PD 16C/121/2012 potvrdené KS TN 17Co/736/2013, manželka 4 000 eur. 19.3.Náhrady priznané rodičom sú od 4000 eur až do 100 000 eur (v roku 2008). Náhrady priznané súrodencom sa pohybujú od 2 000 do 15 000 eur. 19.4.Určite treba uviesť, že každý z opísaných prípadov je iný, je jedinečný, no určite nemožno dospieť k záveru, že rozdielnosť medzi jednotlivými prípadmi nemajetkovej ujmy by mohla byť až taká veľká, že v jednom prípade má mať pozostalý manžel na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 70 tisíc eur a v druhom prípade vo výške 4 tisíc eur, alebo v jednom prípade má mať pozostalý maloletý súrodenec nárok na 2 000 eur a v druhom prípade pozostalý plnoletý súrodenec nárok na 15 tisíc eur, pričom pre každého je strata najbližšieho tá najväčšia.
20.1.Pri stanovení výšky náhrady odvolací súd poukazuje na rozhodnutie z 27.4.2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že i keď je výška zadosťučinenia v peniazoch predmetom úvahy súdu, jeho úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole. Nemožno priznávať neprimerané, či dokonca tak premrštené sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa a ktoré by napríklad pri porovnaní „odškodnenia" zásahu do práva na ochranu osobnosti s „odškodňovaním" zásahov do iných základných práv zaručených Ústavou Slovenskej republiky mohli niektoré ujmy na iných základných právach (napríklad ujmy na zdraví či dokonca živote) bagatelizovať. 20.2.Danou problematikou sa najvyšší súd zaoberal aj v rozhodnutí z 31.7.2012 sp. zn. 6 Cdo 37/2012, v ktorom dospel k záveru, že súd je povinný vo svojom rozhodnutí zdôvodniť a vyrovnať sa s relevantnými argumentmi účastníka o neprimeranosti odškodnenia aj s prihliadnutím na rozsah odškodnenia v iných, prejednávanej veci obdobných veciach; v tomto rozhodnutí dovolací súd poukázal na nález ústavného súdu zo 6.12.2006 sp. zn. III. ÚS 147/06 a tiež na rozsudok ESĽP zo 17.7.2012 v prípade Winkler proti Slovenskej republike. 20.3.Najvyšší súd v rozhodnutí z 30.9.2013 sp. zn. 6 MCdo 15/2012 dospel k záveru, podľa ktorého určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by nepodliehala žiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. Treba, aby súdy v súvislosti s tým vzali do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napríklad z. č. 215/2006 Z.z., v zmysle ktorého v prípade, že trestným činom bola spôsobená smrť, má poškodený nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy; pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania za spôsobenú morálnu škodu stanovuje limit odškodnenia vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy. 21.Odvolací súd rešpektujúc právne názory a závery dovolacieho súdu, ktorý zaujal stanovisko, že „odvíjať rýdzo súkromnoprávne nároky od verejnoprávnych predpisov, ktorými na seba štát dobrovoľne preberá záväzok odškodnenia pri najzávažnejších zásahoch do osobnej a telesnej integrity (a ktorého výška závisí výlučne od „nastavených parametrov sociálneho štátu")), nie je presvedčivé, ani spravodlivé. Vzhľadom k verejnoprávnemu charakteru osobitnej regulácie sa nejaví ako vhodné preberať verejnoprávnu konštrukciu odškodňovania do rýdzo súkromnoprávnych vzťahov. Zákonom o obetiach TČ na seba štát preberá záväzok kompenzovať dôsledky spôsobené trestnou činnosťou iných subjektov. V danom prípade pri odškodňovaní pozostalých obetí dopravnej nehody nie sú prítomné také spoločné znaky, ktoré by zdôvodňovali analogickú aplikáciu tejto maximálnej výšky odškodnenia na
rýdzo súkromnoprávne vzťahy medzi sekundárnou obeťou a pôvodcom protiprávneho zásahu. Navyše, záväzok štátu uhradiť obetiam trestných činov určitú peňažnú čiastku je len podporným mechanizmom a nevylučuje súkromnoprávny nárok na náhradu voči skutočnému páchateľovi ako pôvodcovi zásahu v rozsahu, v akom nebol pokrytý poskytnutou sumou zo strany štátu. Poškodenej osobe preto zákon o obetiach TČ nebráni uplatniť si zvyšnú sumu náhrady za nemajetkovú ujmu priamo voči porušiteľovi. Považovať tak sumu odškodnenia v zákone o obetiach TČ za akýsi horný limit nemajetkovej ujmy vo všeobecnosti nemožno považovať za správne.“, dospel k záveru, že výška priznaných náhrad prvoinštančným súdom je primeraná a dostatočná.
22.1.Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. V prípade smrti jedného z členov rodiny môže pozostalá osoba utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a spoločenstva s ňou. 22.2.Zásah do emocionálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávnym konaním tretej osoby, následkom ktorého je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti. V prípade, ak by sa nezdalo morálne zadosťučinenie postačujúce, umožňuje Občiansky zákonník priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej účelom je vyvážiť a zmierniť nemajetkovú ujmu peňažnou formou a plní tiež satisfakčnú funkciu. 22.3.Vyjadruje najmä náhradu za utrpené pocity frustrácie, šoku, stresu, smútku, straty vzťahu s blízkou osobou. Výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu osobnostného práva došlo. 22.4.Odvolací súd je si vedomý toho, že vystihnúť v potrebnej miere to, ako široko, mnohovrstevne a rozmanito je vnútorne rozčlenená (štruktúrovaná) osobnosť každej fyzickej osoby, aké individuálne a neopakovateľné vzťahy vznikajú medzi ňou a jej rodinnými príslušníkmi a aké dôsledky spôsobuje násilné pretrhnutie väzieb vo vnútri rodiny, ku ktorému dochádza stratou člena rodiny, je veľmi náročné. 22.5.Je nespochybniteľné, že negatívny zásah do tejto osobnostnej sféry pôsobí zraňujúco individuálne a rozmanito u každej fyzickej osoby inak, lebo každý človek, sama jeho podstata, jeho emócie, vzťahy k iným, sú veľmi individuálne. Ľudia nevnímajú vždy rovnako okolnosti vonkajšieho sveta a aj ich vzťahy s inými vykazujú znaky osobitosti, neopakovateľnosti a jedinečnosti. Vzhľadom na to aj dôsledky zásahov do týchto osobnostných sfér života každého človeka sú vysoko individuálne. 22.6.Na vyjadrenie rozsahu a intenzity ujmy, ktorú vyvolali zásahy do týchto oblastí súkromného a rodinného života je nepostačujúce (paušálne) prirovnanie s inými, i keď obdobnými prípadmi, ale ide o možnosť ako zabezpečiť všeobecne zdieľanú predstavu o spravodlivosti.
23.Súd prvej inštancie pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy u žalobcov vychádzal zo skutočnosti, že medzi blízkymi osobami existujú silné sociálne, morálne, citové a kultúrne väzby vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie, resp. práva na rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni napĺňať jeho citové potreby, t. j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) sféra. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou. Zásah do emocionálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávnym konaním tretej osoby, následkom ktorého je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. februára 2011, sp. zn. 5Cdo 265/2009).
24.1.Vzhľadom na skutočnosť, že strany sporu v podaných odvolaniach nenamietali žiadne také skutočnosti, s ktorými sa prvoinštančný súd náležite nevysporial a obe sporové strany v podstate len opakovali tvrdenia uvedené pred prvoinštančným súdom. 24.2.Uvedené základné rozsahové kritéria nárokov blízkych pozostalých po obeti dopravnej nehody ako aj rozhodovaciu prax súdov a možnosť splniť uloženú povinnosť na strane žalovanej, je potrebné prijať záver, že sumy určené prvoinštančným súdom v rozsahu 15 000 eur pre každého z rodičov nebohého, 10 000 eur sestru nebohého a 5 000 eur pre jeho neter, zodpovedajú požiadavke primeranej náhrady v danom prípade.
25.Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
26.Podľa § 396 ods.2 CSP, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.
27.Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
28.Žiadna zo strán nebola v odvolacom konaní úspešná, preto stranám sporu nebola priznaná náhrada trov odvolacieho konania.
29.Žalobcom v 1. – 4. rade bola priznaná proti žalovanej náhrada trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.
30.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).