Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_26CoE-61-2020.pdf
PDF · 190.06 KB
Case nature
Area
Subarea
26CoE/61/2020
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Erika Németha a členov senátu JUDr. Pavla Pileka a JUDr. Mareka Olekšáka, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., sídlo Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený advokátom: JUDr. Martin Máčaj, so sídlom Pribinova 25, Bratislava - Staré Mesto, vykonávajúci advokáciu ako spoločník a konateľ obchodnej spoločnosti Advocate s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Pribinova 25, Bratislava - Staré Mesto, IČO: 36 865 141, proti povinnému: Q. K., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt I. F. XXX/XXX, O., zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., sídlo Kuzmányho 29, Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 47 234 466, o vymoženie peňažného plnenia vo výške 973,27 eura s príslušenstvom, o odvolaniach oprávneného a povinného proti uzneseniu Okresného súdu Komárno č. k. 4Er/294/2009 - 78 z 28. septembra 2020, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd odvolanie povinného proti II. výroku uznesenia Okresného súdu Komárno č. k. 4Er/294/2009 - 78 z 28. septembra 2020 o d m i e t a .
II. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Komárno č. k. 4Er/294/2009 - 78 z 28. septembra 2020 p o t v r d z u j e .
III. Odvolací súd oprávnenému ani povinnému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
I.
Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie
1. Okresný súd Komárno ako súd prvej inštancie a exekučný súd, uznesením označeným v záhlaví, rozhodol tak, že (v I. výroku) exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, (v II. výroku) povinnému náhradu trov exekúcie nepriznal, (a v III. výroku) súdnemu exekútorovi priznal nárok na náhradu trov exekúcie voči oprávnenému.
2. Súd prvej inštancie uznesenie právne odôvodnil ustanoveniami § 243d ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g), § 58 ods. 1, § 203 ods. 1, § 196 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), § 39, § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 25 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.
3. Súd prvej inštancie uznesenie odôvodnil v podstate nasledovne:
3.1. Oprávnený sa domáhal vykonania exekúcie na vymoženie pohľadávky voči povinnému vo výške 973,27 eura s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom v Bratislave, sp. zn. SR 10184/08 zo dňa 13.10.2008. Súd vydal v danej veci dňa 09.07.2009 poverenie na vykonanie exekúcie.
3.2. V priebehu exekúcie postúpil súdny exekútor súdu prvej inštancie podanie povinného, označené ako "Námietka proti exekučnému príkazu", ktoré súd prvej inštancie podľa obsahu posúdil ako návrh na čiastočné zastavenie exekúcie (v časti, v ktorej je predmetom exekúcie vymoženie denného úroku vo výške 0,25 % z istiny). Následne povinný doručil súdu prvej inštancie návrh na odklad a zastavenie exekúcie, v ktorom žiadal o odklad exekúcie a o jej následné vyhlásenie za neprípustnú a zastavenie. Povinný návrh na zastavenie exekúcie odôvodnil tým, že exekúcia začala na základe rozhodcovského rozsudku vydaného na základe neprijateľnej a neplatnej rozhodcovskej doložky.
3.3. Súd prvej inštancie uviedol, že rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd je povinný nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ale v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, prihliadať na zákonnosť prebiehajúcej exekúcie a v prípade, že zistí existenciu takej skutočnosti, pre ktorú nie je možné v ďalšom vykonávaní exekúcie pokračovať, je povinný exekúciu aj bez návrhu zastaviť.
3.4. Vychádzajúc z uvedeného, súd prvej inštancie ako exekučný súd skúmal či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Za tým účelom sa oboznámil so zmluvou o úvere zo dňa 31.03.2008, uzavretou medzi oprávneným a povinným, ako aj všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, pričom zistil, že v obchodných podmienkach v bode 17 je obsiahnutá rozhodcovská doložka. Súd zistil, že povinný bol v čase uzatvorenia zmluvy o úvere spotrebiteľom, pretože nebolo preukázané, že by pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej, resp. podnikateľskej činnosti, pričom súd zároveň konštatoval, že aj v prípade pochybností o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Aj s prihliadnutím na znenie § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemožno mať za preukázaný nespotrebiteľský charakter predkladanej zmluvy o úvere. Z údajov uvedených v zmluve o úvere možno dôjsť skôr k predpokladu, že povinný predmetnú zmluvu uzatváral ako spotrebiteľ a nie ako podnikateľ. Zo zmluvy o úvere je zrejmé, že napr. občiansky preukaz nebol pri uzatváraní zmluvy využitý len na identifikáciu dotknutej fyzickej osoby, napr. či ide o tú istú osobu, ktorá predložila živnostenské oprávnenie, ale tieto údaje boli do obsahu zmluvy priamo zahrnuté (vrátane rodného čísla). Aj preto sa dá predpokladať, že povinný (dlžník) v uvedenom vzťahu vystupoval ako spotrebiteľ. Z hľadiska ochrany práv spotrebiteľa je rozhodujúci skutočný účel, na ktorý bol úver poskytnutý.
3.5. Oprávneným predloženú zmluvu o úvere, ktorá založila záväzkový vzťah medzi oprávneným a povinným, súd prvej inštancie jednoznačne vyhodnotil ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
3.6. Súd prvej inštancie ďalej dospel k záveru, že v danom prípade nie je možné formuláciu rozhodcovskej doložky považovať za platnú. Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a preto je podľa Občianskeho zákonníka neplatná.
3.7. Keďže súd prvej inštancie zistil, že rozhodnutie predložené v tomto exekučnom konaní ako exekučný titul nespĺňa náležitosti vykonateľného rozhodnutia, pretože ho vydal orgán, ktorý nemal právomoc vo veci konať a rozhodovať, dospel k záveru, že exekúcia je neprípustná, čo je dôvodom na zastavenie exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Preto súd prvej inštancie rozhodol tak, ako to je uvedené v prvej výrokovej vete uznesenia.
3.8. Povinnému súd prvej inštancie náhradu trov exekúcie nepriznal z dôvodu, že táto mu v zmysle § 200 ods. 1 veta tretia Exekučného poriadku ani nevznikla.
3.9. Čo sa týka nároku súdneho exekútora na náhradu trov exekúcie, tak súd prvej inštancie dospel s poukazom na § 196 Exekučného poriadku k záveru, že súdny exekútor má nárok na náhradu trov exekúcie za výkon exekučnej činnosti. V danom prípade súd na náhradu trov exekúcie zaviazal oprávneného, pretože bol toho názoru, že k zastaveniu exekúcie došlo jeho zavinením, keďže oprávnený predložil súdu nespôsobilý exekučný titul, ktorým bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky. O výške náhrady trov exekúcie rozhodne súd, obsadený vyšším súdnym úradníkom, samostatným uznesením, po právoplatnosti predmetného uznesenia o zastavení exekúcie.
II. a/
Odvolanie oprávneného, vyjadrenie povinného
4. Uznesenie súdu prvej inštancie napadol v celom rozsahu včas podaným odvolaním oprávnený ako odvolateľ. 5. Oprávnený v odvolaní namietal nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. Oprávnený s povinným uzatvorili zmluvu o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, vzťah z ktorej je podľa § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka absolútnym obchodom, a preto aplikácia právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa nie je možná. Právny vzťah medzi oprávneným a povinným, s prihliadnutím na charakter zmluvy, nie je vzťahom spotrebiteľským. Oprávnený má za to, že sa dodatočne nemožno dovolávať inej kvalifikácie právnej povahy zmluvy, keďže jej uzavretie v uvedenej forme (zmluva o úvere podľa Obchodného zákonníka) sám svojim konaním povinný vyvolal a inicioval. Povinný uzavrel s oprávneným zmluvu o úvere ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“), a to aj z materiálneho hľadiska, keď sú vyhotovené na spojenom hárku papiera, resp. obojstranne. Oprávnený si predložením zmluvy o úvere, ako aj VPPÚ splnil na jednej strane svoju informačnú povinnosť vo vzťahu k dlžníkovi a na strane druhej bola splnená podmienka písomnej formy zmluvy o úvere. Rozhodcovská doložka bola dojednaná vo VPPÚ a je písaná čitateľným písmom, pričom z nej už na prvý pohľad vyplýva alternatívna možnosť riešenia sporov medzi klientom a veriteľom pred rozhodcovským súdom alebo pred všeobecným súdom. Oprávnený je i naďalej toho názoru, že povinný nie je spotrebiteľ a z toho dôvodu je vylúčená aplikácia ustanovení zákona týkajúca sa neprijateľnosti zmluvných podmienok. Nie je pravdou, že rozhodcovská doložka je neprijateľná a neplatná zmluvná podmienka, ktorá v neprospech spotrebiteľa spôsobuje značnú nerovnováhu v ich právach a povinnostiach, lebo od spotrebiteľa fakticky vyžaduje, aby sa podriadil výlučne rozhodcovskému konaniu. Občiansky zákonník v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere nezakazoval použitie rozhodcovskej doložky. Platnosť právneho úkonu je potrebné posudzovať k času jeho uzavretia a bez hypotetického zvažovania okolností, ktoré môžu nastať. Oprávnený v odvolaní ďalej poukázal na rozhodovaciu prax českých súdov v oblasti prípustnosti rozhodcovskej doložky v spotrebiteľských sporoch. Oprávnený v odvolaní nesformuloval svoj odvolací návrh.
6. K odvolaniu oprávneného sa vyjadril povinný.
7. Povinný v rámci obsiahleho vyjadrenia k právnej povahe zmluvy o úvere uviedol, že v prípade predmetného vzťahu ide o zrejmú reálnu zmluvu, keďže pri samotnom podpise došlo k odovzdaniu peňazí (pôžičky). Zmluvný vzťah je bez ohľadu na označenie zmluvy potrebné posúdiť podľa obsahu, v danom prípade podľa noriem občianskeho práva. Daný zmluvný vzťah je vzťahom spotrebiteľským. Úverovú zmluvu a jej znenie nemohol povinný ovplyvniť, keďže zmluva bola naformulovaná vopred a bez možnosti pripomienkovania predložená povinnému na podpis. K rozhodcovskej doložke povinný uviedol, že rozhodcovský súd pri vydaní exekučného titulu pochybil, keďže ho vydal v rozpore so zákonom. Rozpor so zákonom bol daný najmä tým, že rozhodcovský súd nevykonal kontrolu neprijateľnosti zmluvných podmienok zmluvy o úvere, ktoré zmluva aj obsahuje. To, že rozhodcovský súd priznal oprávnenému plnenie, na ktoré nemal nárok, voči povinnému, ktorý je spotrebiteľom, je i v rozpore s verejným poriadkom. Rozhodcovská doložka bola uvedená vo všeobecných obchodných podmienkach, čím nedošlo k dodržaniu zákonom stanovenej formy jej uzavretia (nebola povinným podpísaná), a preto
je neplatná. Rozhodcovská doložka nenapĺňa ani znaky alternatívne dojednanej rozhodcovskej doložky, a preto predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá zhoršuje postavenie spotrebiteľa. V prípade, ak žalobu podáva dodávateľ, nemá totiž spotrebiteľ akúkoľvek možnosť zmeniť jeho voľbu predložiť spor na rozhodnutie rozhodcovskému súdu. Spotrebiteľ pritom nemohol ovplyvniť jej znenie a ani ho odmietnuť, keďže bola zakomponovaná do Všeobecných obchodných podmienok. Takáto rozhodcovská doložka, ktorá nebola individuálne dojednaná, nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu. K rozhodcovskému rozsudku povinný uviedol, že tento je nulitným právnym aktom, ktorý záver vyvodil z toho, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. K dôvodom zastavenia exekúcie povinný uviedol, že hlavným dôvodom zastavenia je právny dôvod podľa § 57 ods. 1 písm. l) Exekučného poriadku - a to rozpor s verejným poriadkom. Tento povinný založil na tom, že výkon exekučného titulu vydaný rozhodcovským súdom v rozpore so zákonom, ignorujúc predpisy na ochranu spotrebiteľa, princíp ochrany ktorého je vyjadrený v primárnom práve Európskej únie, je v rozpore s hodnotovým zázemím spoločnosti. Keďže zmluva o úvere neobsahuje väčšie množstvo podstatných náležitostí vyžadovaných zákonom o spotrebiteľských úveroch, mal mať oprávnený právo len na vrátenie ním poskytnutej istiny úveru bez úrokov a poplatkov. Napriek tomu rozhodcovský súd priznal oprávnenému aj odplatu za jej poskytnutie, na ktorú nemal nárok, a ktorej výška bola taktiež v rozpore s dobrými mravmi. Povinný vo vyjadrení k odvolaniu formuloval vo vzťahu k odvolaniu oprávneného odvolací návrh, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie v I. a III. výroku, aby ho v II. výroku zmenil v zmysle jeho odvolacieho návrhu, obsiahnutého v jeho odvolaní, a aby povinnému priznal odvolací súd náhradu trov právneho zastúpenia, spojených s podaním vyjadrenia k odvolaniu oprávneného.
II. b/
Odvolanie povinného,
vyjadrenie oprávneného
8. Uznesenie súdu prvej inštancie napadol v II. výroku včas podaným odvolaním povinný ako odvolateľ.
9. Povinný v odvolaní uviedol, že v konaní mu vznikli trovy exekúcie podľa § 251 Civilného sporového poriadku, ktorý je predpisom lex generalis. Pokiaľ preto Civilný sporový poriadok upravuje inštitút trov konania, v režime exekúcie ide o trovy exekúcie. Trovy exekúcie, ktoré povinnému vznikli, predstavuje konkrétne odmena jeho advokáta za niekoľko vykonaných procesných úkonov, ktoré si v konaní aj riadne uplatnil a vyčíslil. Z odvolacích dôvodov vymedzených v odvolaní sa povinný v odvolacom návrhu domáhal, aby odvolací súd zmenil napadnutý II. výrok uznesenia súdu prvej inštancie tak, že povinný má nárok na náhradu trov exekúcie voči oprávnenému v plnom rozsahu. Vo vzťahu k trovám odvolacieho konania povinný navrhol, aby odvolací súd priznal povinnému nárok na ich náhradu voči oprávnenému v plnom rozsahu.
10. K odvolaniu povinného sa oprávnený nevyjadril.
III.
Podmienky vecného prejednania odvolaní a odmietnutie odvolania povinného
11. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok - ďalej len „Civilný sporový poriadok“ alebo „CSP“) najskôr zisťoval mimo odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), či sú naplnené procesné podmienky prípustnosti podaných odvolaní, výlučne za naplnenia ktorých možno odvolania vecne prejednať.
12. Odvolanie totiž možno vecne prejednať, teda na jeho základe vykonať odvolací prieskum ním napadnutého rozhodnutia, výlučne za kumulatívneho naplnenia procesných podmienok prípustnosti odvolania, ktorými sú (vychádzajúc okrem iného aj z § 386 a contrario CSP): i/ prípustný predmet odvolania - t. j. ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému zákon takýto opravný prostriedok pripúšťa (§ 355 CSP), ii/ zachovanie zákonnej lehoty na podanie odvolania - t. j. ak bolo odvolanie podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 CSP), iii/ procesná legitimácia odvolateľa - t. j. ak odvolanie podal subjekt oprávnený na jeho podanie (§ 359 až § 361 CSP) a iv/ dodržanie zákonných náležitostí
odvolania - t. j. ak má odvolanie zákonom predpísané náležitosti, alebo ich síce nemá, avšak vady odvolania nebránia pokračovaniu v odvolacom konaní (§ 363 CSP).
13. Ak ktorákoľvek z uvedených procesných podmienok prípustnosti odvolania splnená nie je, odvolací súd bez toho, aby vykonal vecný (meritórny) odvolací prieskum napadnutého rozhodnutia, odvolanie (z procesných dôvodov) podľa § 386 CSP odmietne.
14. Vo vzťahu k odvolaniu oprávneného odvolací súd zistil, že odvolanie i/ smeruje proti uzneseniu súdu prvej inštancie (exekučnému súdu) o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o jej zastavení podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.10.2013 a o na tom závislých výrokoch o náhrade trov exekúcie, teda proti rozhodnutiu, proti ktorému je podanie odvolania prípustné (§ 355 ods. 2 CSP v spojení s § 58 ods. 5 v nadväznosti na § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.10.2013 a v vo vzťahu k závislému II. a III. výroku o náhrade trov exekúcie podľa § 379 písm. a/ CSP), ii/ bolo podané v lehote 15 dní od doručenia, teda v zákonnej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), iii/ podal ho oprávnený ako účastník konania, v neprospech ktorého bolo rozhodnutie vydané, teda aktívne legitimovaný subjekt (§ 359 CSP) a iv/ obsahuje zákonom stanovené náležitosti - označenie napadnutého rozhodnutia, jeho rozsahu a vecné vymedzenie odvolacích dôvodov (§ 363 CSP) a síce neobsahuje odvolací návrh (§ 363 CSP), avšak jeho absencia, aj vzhľadom na to, že odvolací súd ním nie je viazaný (§ 381 CSP), nebráni pokračovaniu v odvolacom konaní. Za tohto procesného stavu sú vo vzťahu k odvolaniu oprávneného splnené všetky procesné podmienky, výlučne za kumulatívneho naplnenia ktorých možno vykonať vecný odvolací prieskum odvolaním napadnutého rozhodnutia.
15. Naopak, vo vzťahu k odvolaniu povinného odvolací súd zistil, že už prvá z uvedených kumulatívnych procesných podmienok vykonania vecného odvolacieho prieskumu ním napadnutého II. výroku uznesenia súdu prvej inštancie (o náhrade trov exekúcie povinného) nie je naplnená - teda, že odvolanie povinného nesmeruje proti takému výroku uznesenia, proti ktorému je odvolanie prípustné. Odvolací súd k tomuto v podrobnostiach uvádza nasledovné odôvodnenie, (obsiahnuté v bodoch 16. až 38. odôvodnenia tohto uznesenia):
16. Podľa § 355 ods. 2 CSP, proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa.
17. V prejednávanej veci sa exekučné konanie začalo dňa 07.03.2009, kedy oprávnený u súdneho exekútora ústne do zápisnice podal návrh na vykonanie exekúcie (č. l. 2) (§ 36 ods. 1, ods. 2 veta prvá, § 38 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom k 07.03.2009). Vzhľadom na uvedený deň začatia exekučného konania sa toto podľa prechodného ustanovenia § 243b ods. 1 Exekučného poriadku dokončí (ak § 243b ods. 2 a 3 Exekučného poriadku neustanovujú inak) podľa predpisov účinných do 31.10.2013. 18. Podľa § 243b ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) (inde aj len ako „Exekučný poriadok“), exekučné konania začaté pred 1. novembrom 2013 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak.
19. Podľa § 243b ods. 3 Exekučného poriadku, o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57, ktoré bolo podané pred 1. novembrom 2013, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013; to neplatí, ak ide o odvolanie podané proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, o ktorom doposiaľ nerozhodol sudca.
20. Podľa § 58 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.10.2013, proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 je odvolanie prípustné.
21. Podľa § 58 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.11.2013, proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 nemožno podať mimoriadne dovolanie.
22. Odvolací súd v prvom rade poukazuje na to, že Civilný sporový poriadok ako procesnoprávny predpis upravujúci odvolacie konanie v civilných ako aj exekučných veciach, je (v § 355 ods. 2 CSP) vo vzťahu k prípustnosti predmetu odvolania založený na koncepcii, keď je odvolanie prípustné len proti tým uzneseniam súdu prvej inštancie, pri ktorých samotný Civilný sporový poriadok (a to v ustanovení
§ 357 CSP) alebo osobitný právny predpis (v intenciách prejednávanej veci najmä Exekučný poriadok) výslovne pripúšťa právo podať odvolanie.
23. K procesnoprávnej otázke ne/prípustnosti odvolania proti rozhodnutiu o náhrade trov exekúcie (ktorým je aj odvolaním povinného napadnutý II. výrok uznesenia súdu prvej inštancie) odvolací súd úvodom poukazuje na to, že s účinnosťou od 01.11.2013 došlo k zmene procesnoprávnych predpisov, dotýkajúcej sa ne/prípustnosti odvolania proti výroku o náhrade trov exekúcie v rozhodnutí o zastavení exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku. Exekučný poriadok obsahuje v súvislosti s touto zmenou v § 243b ods. 3 osobitné prechodné ustanovenie (vzťahujúce sa na odvolania proti rozhodnutiam o náhrade trov exekúcie pri jej zastavení podľa § 57 Exekučného poriadku), ktoré je potrebné pri skúmaní prípustnosti odvolania proti rozhodnutiu o náhrade trov exekúcie aplikovať vo všetkých exekučných konaniach začatých (kedykoľvek) pred 01.11.2013 (teda aj v prejednávanej veci).
24. Z dikcie prechodného ustanovenia § 243b ods. 3 časť vety pred bodkočiarkou Exekučného poriadku vyplýva, že podľa predpisov účinných do 31.10.2013 sa rozhodne len o takom odvolaní proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí o zastavení exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku, ktoré bolo podané pred 01.11.2013. Podľa § 243b ods. 3 časť vety pred bodkočiarkou Exekučného poriadku a contrario, o odvolaní podanom proti výroku o náhrade trov exekúcie v rozhodnutí o zastavení exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku, ktoré bolo podané od 01.11.2013 (a o taký prípad ide aj v práve prejednávanej veci) sa rozhodne podľa predpisov účinný od 01.11.2013. Len pre úplnosť odvolací súd dopĺňa, že rozhodnutie o zastavení exekúcie ako aj o trovách exekúcie (ktoré je obsiahnuté v odvolaním povinného napadnutom II. výroku a v odvolaním nenapadnutom III. výroku uznesenia exekučného súdu) v prejednávanej veci vydal exekučný súd obsadený sudcom (a nie vyšším súdnym úradníkom), z ktorého dôvodu je časť ustanovenia § 243b ods. 3 v časti za bodkočiarkou Exekučného poriadku (ktorá sa aplikuje len v prípadoch, ak uznesenie o trovách exekúcie vydal vyšší súdny úradník, a nie sudca ako v prejednávanej veci) v tejto veci neaplikovateľná, a teda bez akéhokoľvek právneho významu.
25. V prejednávanej veci bolo uznesenie súdu prvej inštancie o zastavení exekúcie (obsiahnuté v I. výroku uznesenia) a o náhrade trov exekúcie (obsiahnuté v II. výroku, napadnutom odvolaním povinného a v III. výroku) vydané po 31.10.2013 (dňa 28.09.2020) a rovnako aj odvolanie povinného proti II. výroku uznesenia, ktorým bolo rozhodnuté o náhrade trov exekúcie povinného, bolo podané po 31.10.2013 (14.10.2020).
26. Z uvedených dôvodov je preto v prejednávanej veci potrebné aplikovať právnu úpravu účinnú od 01.11.2013, to znamená Exekučný poriadok v znení zákona č. 299/2013 Z. z., ktorá s účinnosťou od 01.11.2013 novelizovala ustanovenie § 58 ods. 6 Exekučného poriadku. Ustanovenie § 58 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.11.2013 a ani žiadne iné ustanovenie Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.11.2013 už výslovne nepripúšťa právo podať odvolanie voči výroku o náhrade trov exekúcie v rozhodnutí o zastavení exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku.
27. Odvolací súd k uvedenému výkladu ustanovenia § 243b ods. 3 Exekučného poriadku dospel aj vzhľadom na účel tohto prechodného ustanovenia (teleologickým výkladom). Účelom uvedeného prechodného ustanovenia bolo, aby sa nová právna úprava (ktorá nepripúšťa odvolanie voči výroku o náhrade trov exekúcie) aplikovala i na exekučné konania začaté pred 01.11.2013, v ktorých prebehnú odvolacie konania až na základe odvolania podaného po 31.10.2013 a v ktorých prebiehajú odvolacie konania na základe odvolania podaného pred 01.11.2013, ak rozhodnutie, proti ktorému odvolanie smeruje, vydal súd obsadený vyšším súdnym úradníkom. Cieľom uvedenej právnej úpravy bolo odbremenenie odvolacích súdov od rozhodovania o odvolaniach smerujúcich proti trovám exekúcie, keď toto rozhodovanie prebieha od 01.11.2013 už len na exekučných súdoch v jednej inštancii.
28. Predchádzajúca právna úprava (účinná do 31.10.2013) sa má podľa osobitného prechodného ustanovenia vzťahujúceho sa na odvolacie konania o odvolaniach proti výroku o náhrade trov exekúcie, obsiahnutom v rozhodnutí o zastavení exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku, použiť len na tie odvolacie konania v exekučných veciach, v ktorých v prvom stupni rozhodol sudca a zároveň ak bolo odvolanie podané pred 01.11.2013. Potreba takejto úpravy vychádzala z potreby rešpektovania zásady zákazu retroaktivity, teda zákazu odňatia už nadobudnutého práva na rozhodnutie o odvolaní, ktoré bolo podané včas a za účinnosti právnej úpravy, ktorá podanie odvolania pripúšťala - o taký prípad však v prejednávanej veci nejde.
29. Odvolací súd napokon vo vzťahu k posúdeniu prípustnosti odvolania povinného, ktorým napáda II. výrok uznesenia súdu prvej inštancie o náhrade trov exekúcie povinného, a ktorý je obsiahnutý v rozhodnutí o zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.10.2013, zdôrazňuje, že prípustnosť odvolania proti výroku o náhrade trov exekúcie nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 357 písm. m) CSP, podľa ktorého odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania.
30. Vo vzťahu k trovám exekúcie (o ktorých náhrade bolo rozhodnuté II. a III. výrokom napadnutého uznesenia) nie je možné aplikovať ustanovenie § 357 písm. m) CSP, keď v prvom rade je potrebné poukázať na to, že trovy exekúcie predstavujú osobitný inštitút, upravený Exekučným poriadkom, ktorý je inštitútom odlišným od trov konania v civilnom procese, upraveným primárne v Civilnom sporovom poriadku, subsidiárne aj v Civilnom mimosporovom poriadku.
31. Trovy exekúcie nie sú pojmovo stotožniteľné s trovami konania účastníkov exekučného konania, nakoľko ide o dva samostatné procesné nároky odlišných subjektov zúčastnených na tomto konaní.
32. Trovy exekúcie sú procesným nárokom povereného súdneho exekútora (§ 200 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.10.2013) a sú identifikované ako odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej hodnoty (§ 196 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.10.2013).
33. Exekučný poriadok tiež komplexne upravuje rozhodovanie o trovách exekúcie, ktorý postup fragmentuje na rozhodovanie súdnym exekútorom v priebehu exekučného konania (§ 201, § 202 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.10.2013) a súdom pri zastavení exekúcie (§ 203 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.10.2013). Rovnako určuje ktorý z účastníkov exekučného konania trovy exekúcie, v tom ktorom štádiu konania, platí. Upravuje tiež schému výroku rozhodnutia o trovách exekúcie pri zastavení exekúcie (§ 200 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.10.2013). Z uvedeného plynie, že úprava trov exekúcie je komplexná a v tomto smere niet priestoru pre použitie CSP.
34. Na rozdiel od trov exekúcie, trovy účastníkov exekučného konania sú upravené len fragmentárne. Ustanovenie § 200 ods. 1 veta druhá Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.10.2013 priznáva oprávnenému nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku. Z uvedeného je zrejmé, že na identifikáciu toho, čo pod trovami konania treba rozumieť je potrebné použiť ustanovenie § 251 CSP, ktorý identifikuje trovy konania ako všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Exekučný poriadok žiadnym spôsobom neupravuje rozhodovanie o trovách konania medzi účastníkmi a z toho dôvodu je nutné použiť pre rozhodovanie o trovách účastníkov exekučného konania ustanovenia CSP (a nie rozhodovanie o trovách exekúcie).
35. Za takýchto okolností absenciu výslovného ustanovenia výnimky zo všeobecnej zásady neprípustnosti odvolania nemožno interpretovať inak než (v súlade s § 355 ods. 1 CSP) nepripustenie odvolania vo vzťahu k trovám exekúcie. Rozhodnutie o trovách exekúcie z týchto dôvodov nemožno ani „primerane“ subsumovať pod rozhodnutie „o nároku na náhradu trov konania“ podľa § 357 písm. m) CSP. Napokon, pokiaľ by zákonodarca bol chcel novou procesnou úpravou pripustiť odvolanie proti rozhodnutiam súdov prvej inštancie o trovách exekúcie (ktoré ani v procesnej úprave účinnej do 30.06.2016 prípustné nebolo), bol by tak urobil spôsobom, ktorý by nepripúšťal pochybnosti, a to buď vloženým vety „proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie“ do Exekučného poriadku (tak ako to bolo do 31.10.2013 v § 58 ods. 6 Exekučného poriadku), čo je formulácia štandardná v úprave exekučného konania, alebo výslovným uvedením trov exekúcie v § 357 CSP ako výnimky zo zásady neprípustnosti odvolania proti uzneseniam súdov prvej inštancie.
36. K obdobným právnym záverom (tak čo do i/ výkladu osobitného prechodného ustanovenia § 243b ods. 3 Exekučného poriadku, majúceho vplyv na posúdenie procesnoprávnej otázky prípustnosti odvolania proti uzneseniu, resp. výroku uznesenia, o trovách exekúcie v uznesení o zastavení exekúcie začatej pred 1. novembrom 2013 podľa § 57 Exekučného poriadku, vydanému sudcom po 01.11.2013
vrátane; ako aj ii/ nemožnosti založenia prípustnosti odvolania proti uzneseniu, resp. výroku uznesenia o trovách exekúcie, obsiahnutému v uznesení o zastavení exekúcie začatej pred 1. novembrom 2013, vydanému sudcom po 01.11.2013 vrátane, na ustanovení § 357 písm. m/ CSP) dospeli aj iné odvolacie súdy, z ktorých príkladmo možno poukázať na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18CoE/4/2018 z 28. septembra 2018. Čo sa týka I. z nastolených právnych otázok (vymedzených v zátvorke v prvej vete tohto bodu odôvodnenia) odvolací súd poukazuje na totožné právne závery obsiahnuté ďalej napr. aj v uznesení Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5CoE/49/2019 z 21. novembra 2019, uznesení Krajského súdu v Prešove sp. zn. 15CoE/16/2018 z 26. júna 2018. Čo sa týka II. z nastolených právnych otázok, odvolací súd ďalej poukazuje na totožné právne závery obsiahnuté napr. aj v uznesení Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5CoE/108/2017 zo 7. decembra 2017, uznesení Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7CoE/26/2020 zo 14. júla 2020. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu je tak v oboch otázkach, relevantných pre rozhodnutie o odvolaní povinného, v súlade s početnou rozhodovacou praxou ostatných odvolacích súdov.
37. Vzhľadom na vyššie uvedené závery, keď Exekučný poriadok možnosť podať odvolanie proti výroku o náhrade trov exekúcie v rozhodnutí, ktorým bola exekúcia zastavená podľa § 57 Exekučného poriadku od 01.11.2013 (v ktorom znení Exekučného poriadku je prípustnosť odvolania proti výroku o trovách exekúcie podľa osobitného prechodného ustanovenia § 243b ods. 3 Exekučného poriadku potrebné posudzovať) výslovne neustanovuje (a teda neustanovoval ju v čase vydania II. výroku uznesenia súdu prvej inštancie a ani v čase podania odvolania povinného) a prípustnosť odvolania proti výroku o náhrade trov exekúcie neustanovuje ani žiadny iný právny predpis, odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie proti takémuto rozhodnutiu nie je podľa § 355 ods. 2 CSP a contrario prípustné.
38. Keďže odvolanie povinného smeruje proti II. výroku uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým bolo rozhodnuté o náhrade trov exekúcie (v nadväznosti na jej zastavenie podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.10.2013 v I. výroku uznesenia), teda proti výroku uznesenia súdu prvej inštancie, proti ktorému odvolanie podľa § 355 ods. 2 CSP a contrario prípustné nie je, odvolací súd odvolanie povinného v I. výroku tohto uznesenia podľa § 386 písm. c) CSP odmietol (ako odvolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné).
39. Obiter dictum odvolací súd dopĺňa, že ak mal povinný za to, že mu v exekučnom konaní vznikli ako účastníkovi konania trovy exekučného konania, ktoré však nie sú trovami exekúciami (definovanými v § 200 ods. 1 vete prvej Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.10.2013), a práve o ktorých (trovách exekúcie) rozhodol súd prvej inštancie v II. a III. výroku uznesenia, a že o týchto súd prvej inštancie ako exekučný súd nerozhodol, hoci mal, mohol povinný podľa § 234 ods. 2 v spojení s § 225 ods. 1 CSP podať do 15 dní od doručenia uznesenia návrh na jeho doplnenie o rozhodnutie o nároku povinného na náhradu trov exekučného konania. Povinný však žiadny takýto procesný návrh nepodal
- teda nevyužil procesný prostriedok, ktorým disponoval, a ktorým sa mohol účinne domáhať toho, aby mu bola priznaná náhrada trov (exekučného konania), ktoré mu v konaní vznikli. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že povinný v odvolaní jednoznačne určitým a zrozumiteľným spôsobom prejavil svoju vôľu napadnúť odvolaním II. výrok uznesenia súdu prvej inštancie o náhrade trov exekúcie a domáhať sa jeho zmeny a naopak neprejavil vôľu doplnenia uznesenia súdu prvej inštancie o rozhodnutie o nároku na náhradu trov exekučného konania, ktoré mu vznikli. Z tohto dôvodu ani podľa obsahu nebolo možné podanie - odvolanie povinného proti II. výroku uznesenia súdu prvej inštancie - posúdiť inak (a to ako návrh na doplnenie uznesenia súdu prvej inštancie).
IV.
Odvolací prieskum napadnutého uznesenia na základe odvolania oprávneného
40. Odvolací súd po zistení, že vo vzťahu k odvolaniu oprávneného sú splnené procesné podmienky vecného prejednania odvolania (bod 14. odôvodnenia), preskúmal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) odvolaním napadnuté uznesenie, v medziach daných rozsahom odvolania (§ 379 návetie a písm. a/ CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP, § 380 ods. 2 a contrario CSP) a po vykonaní odvolacieho prieskumu dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je vecne správne, a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
41. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie ako exekučný súd na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, podanej na návrh oprávneného, vydal dňa 09.07.2009 poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., IČO: 35 922 761, sp. zn. SR 10184/08 z 13.10.2008, vydaného v rozhodcovskom konaní. Exekučný titul nadobudol právoplatnosť dňa 03.11.2008 a vykonateľnosť dňa 06.11.2008.
42. V priebehu exekúcie podal povinný okrem iného návrh na zastavenie exekúcie (podanie z 11.08.2016), aj na podklade ktorého rozhodol súd prvej inštancie odvolaním oprávneného napadnutým uznesením.
43. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
44. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
45. Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.10.2013, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
46. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.10.2013, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
47. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) v znení účinnom od 01.01.2008 (v čase uzavretia zmluvy o úvere dňa 31.03.2008), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
48. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.2008, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
49. Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.2008, spotrebiteľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
50. Podľa § 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.2008, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").
51. Podľa § 53 ods. ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.2008, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
52. Čo sa týka I. výroku napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie, odvolací súd v odvolacom konaní po vykonaní meritórneho odvolacieho prieskumu vo vzťahu k nemu dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne a v rozsahu dostatočnom pre jeho preskúmanie odôvodnil. Odvolací súd sa z uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeného I. výroku napadnutého uznesenia, a preto sa s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzuje primárne iba na skonštatovanie správnosti dôvodov I. výroku napadnutého uznesenia, a to bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval. Odvolací súd ďalej na zdôraznenie správnosti I. výroku napadnutého uznesenia a za účelom vysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami oprávneného uvedenými v odvolaní podľa § 387 ods. 2 CSP dopĺňa nasledovné.
53. Spotrebiteľská zmluva je v našom právnom poriadku v súčasnosti definovaná v § 52 Občianskeho zákonníka ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je skutočnosť, že zmluvnými stranami sú
dodávateľ a spotrebiteľ, pričom jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny.
54. Ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka sa vzťahujú práve na taký druh zmlúv, pri ktorých spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Ide o osobitnú ochranu v rámci ochrany spotrebiteľa, pričom Občiansky zákonník v § 53 vymedzuje neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a rozlišuje, či boli individuálne dojednané alebo nie. Je teda dôležité, či spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť sa s nimi pred uzavretím zmluvy, ale taktiež aj to, či ich mal možnosť ovplyvniť. V tomto smere sa zabezpečuje ochrana najmä tým zmluvám, pri ktorých sa zmluvné podmienky pripravujú vopred, a pri ktorých spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah.
55. Z predloženej zmluvy o úvere vyplýva, že oprávnený vystupuje ako veriteľ, pričom medzi predmety jeho činnosti patrí aj poskytovanie úverov, teda oprávnený pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a považuje sa za dodávateľa. Povinný uzatváral zmluvu ako fyzická osoba s uvedením tak mena, priezviska, rodného čísla, adresy trvalého pobytu ako aj čísla občianskeho preukazu (teda s uvedením údajov, ktorými sa spravidla označuje fyzická osoba, ktorá v danom zmluvnom vzťahu nekoná v rámci svojej podnikateľskej činnosti). Za spotrebiteľa sa v zmysle ustanovenia § 52 ods. 4 OZ v znení účinnom od 01.01.2008 (t. j. v čase uzatvorenia zmluvy o úvere) považuje (fyzická) osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
56. Odvolací súd k uvedenému uvádza, že už zo samotného označenia povinného v zmluve o úvere nevyvstávajú žiadne pochybnosti o tom, že mal v danom záväzkovo-právnom vzťahu pri jeho vzniku postavenie spotrebiteľa (od čoho sa potom odvíja záver o tom, že v danej veci ide o zmluvu spotrebiteľskú). V tejto súvislosti naviac odvolací súd dopĺňa, že dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy je na dodávateľovi (veriteľovi). Nespotrebiteľský charakter zmluvy o úvere musí byť preukázaný bezpečne - spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Oprávnený (ako veriteľ) nepredložil v exekučnom konaní žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali opak (teda nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce, že povinný nie je v danom zmluvnom vzťahu spotrebiteľom, pretože v rámci neho konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, teda nevyvrátil nespotrebiteľský charakter zmluvy). S poukazom na interpretačné ustanovenie § 54 Občianskeho zákonníka je súd povinný pri pochybnostiach o obsahu zmluvy použiť výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, t. j., že jednak je dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý fyzickej osobe v súvislosti s výkonom jej podnikateľskej činnosti (a teda, že nemala postavenie spotrebiteľa), na oprávnenom (ako veriteľovi) a jednak, že v prípade dôvodných pochybností o tom, či zmluva má alebo nemá spotrebiteľský charakter, je nutné použiť výklad, že zmluva spotrebiteľský charakter má. Pre úplnosť možno uviesť, že bezpečným preukázaním nespotrebiteľského charakteru uzavretej zmluvy nemôže byť - resp. nie je len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy (poskytnutí úveru) na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (ktorý samotný v prejednávanej veci absentuje), ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je zamestnanie, povolanie alebo predmet podnikania odberateľa a aký konkrétny súvis s takýmto zamestnaním, povolaním či predmetom podnikateľskej činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. Rovnako tak bezpečným preukázaním nie je ani to, ak je odberateľ v zmluve označený údajmi, akými sa zvyčajne označuje fyzická osoba - podnikateľ, o ktorý prípad rovnako v prejednávanej veci ani nejde, keďže povinný je v zmluve o úvere označený len údajmi, akými sa označujú fyzické osoby - nepodnikatelia.
57. Vzhľadom na uvedené je potom nutné konštatovať, že povinný je v danom zmluvnom vzťahu spotrebiteľom podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Taktiež je potrebné zdôrazniť aj tú skutočnosť, že v tomto prípade bola zmluva o úvere vopred pripravená oprávneným pre veľký počet spotrebiteľov, z čoho vyplýva, že povinný nemohol ovplyvniť jej obsah a zmluvné dojednania, ide teda o štandardnú spotrebiteľskú zmluvu, ktorú možno označiť aj ako formulárovú. Povinný je v prejednávanej veci spotrebiteľom podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka a zmluva o úvere je podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou.
58. V dôsledku vyššie uvedeného právny vzťah medzi oprávneným a povinným, založený zmluvou o úvere z 31.03.2008, je právnym vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy, a teda na tento právny vzťah je
treba aplikovať ustanovenia, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (najmä príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách), ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzkovo-právneho vzťahu bez ohľadu na dohodu strán, teda bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva, alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod (ktorým je podľa § 261 ods. 6 písm. d/ Obchodného zákonníka aj zmluvný vzťah založený zmluvou o úvere, o aký ide aj v prejednávanej veci). Tieto (kogentné) ustanovenia (spotrebiteľského práva) je však treba aplikovať aj na právne úkony, ktoré nadväzujú na spotrebiteľskú zmluvu, vznikli na základe spotrebiteľskej zmluvy alebo so spotrebiteľskou zmluvou inak súvisia - teda v prejednávanej veci aj na právny úkon - rozhodcovskú zmluvu uzavretú vo forme rozhodcovskej doložky, inkorporovanej do čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Normy spotrebiteľského práva je nutné vždy použiť na celý režim právneho vzťahu, ktorý, ak bol založený spotrebiteľskou zmluvou, zachováva si tento spotrebiteľský charakter počas celej doby trvania jeho existencie.
59. Podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31.10.2013) exekučný súd posudzuje v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie iného okrem iného súlad žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Ak by exekučný súd nesúlad so zákonom zistil už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, musí žiadosť súdneho exekútora zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). V prípade, ak by exekučný súd tento dôvod zistil neskôr, t. j. až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, musí exekúciu následne podľa § 57 a § 58 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31.10.2013) zastaviť.
60. Odvolací súd poukazujúc na ustanovenie § 57 ods. 1 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31.10.2013) konštatuje, že súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí existenciu niektorého z dôvodov na zastavenie exekúcie. Súd tak v priebehu celého konania ex offo skúma splnenie predpokladov na vedenie exekúcie, preto súd prvej inštancie je oprávnený a aj povinný v prípade zistenia niektorého z dôvodov uvedených v ustanovení § 57 ods. 1 Exekučného poriadku, následne exekúciu zastaviť, pričom tak môže podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku uskutočniť na návrh ako aj bez návrhu.
61. Odvolací súd ďalej vzhľadom na to, že exekučným titulom v prejednávanej veci je rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci, poukazuje na ustálenú súdnu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na odchýlenie sa od ktorej nezistil dôvod, reprezentovanú napr. uznesením z 25. februára 2013 sp. zn. 6 Cdo 219/2012, podľa ktorého rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku v zmysle jeho nezáväznosti. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.
62. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 1/2012 z 21. marca 2012 ako dovolací súd uviedol, že princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu. Ochrana spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne a kvality života občanov. Okrem toho tento výklad možno podoprieť aj povinnosťou súdu rešpektovať základné právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Toto právo sa zaručuje nielen tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti komu je uplatňovaný nejaký nárok. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté, že všeobecný súd môže prvýkrát poskytnúť spotrebiteľovi z úradnej povinnosti (teda bez akejkoľvek
procesnej aktivity spotrebiteľa) účinnú spravodlivú ochranu jeho práv až po podaní návrhu na exekúciu rozhodcovského rozsudku.
63. Odvolací súd k uvedenému s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011 dopĺňa, že pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.
64. Odvolací súd napokon zdôrazňuje aj závery uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 372/2011-18 zo dňa 13.09.2011, súvisiaceho s problematikou neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že: „všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať“.
65. Ak teda exekučný súd až počas exekúcie (teda po vydaní poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie) zistí, že rozhodcovské konanie v spotrebiteľskej veci prebehlo bez platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy, a teda rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul vydal orgán bez právomoci na jeho vydanie, v dôsledku čoho je rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul materiálne nevykonateľný v zmysle jeho nezáväznosti, je povinný exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku zastaviť. Materiálna nevykonateľnosť exekučného titulu, na podklade ktorého sa vykonáva exekúcia, je jedným z iných, tzn. v § 57 ods. 1 Exekučného poriadku výslovne neuvedeným, dôvodom, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, čo je podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku dôvodom vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a spolu s tým aj jej zastavenia.
66. V tejto súvislosti možno napokon ešte doplniť, že ak je určitá skutočnosť dôvodom už zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, v dôsledku čoho sa exekúcia ani nemala začať, o to viac (a maiori ad minus) je táto skutočnosť potom dôvodom na zastavenie už prebiehajúcej exekúcie. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím vo veci samej, ktorého vydanie by bránilo novému (ďalšiemu) rozhodnutiu o nej - tzv. prekážka rozsúdenej veci (res iudicata), a preto nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu, je právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku), a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať (k tomu bližšie napr. uznesenie NS SR sp. zn. 5 Cdo 205/2011 z 1. februára 2012, uznesenie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 254/2012 z 13. júna 2012). Udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto nezakladá prekážku res iudicata pre rozhodnutie, ktoré exekučný súd v neskoršom štádiu exekučného konania založí na závere, že exekučný titul pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie nie je vykonateľný napr. preto, že nespĺňa podmienku materiálnej vykonateľnosti, ku ktorému záveru mal exekučný súd inak dôjsť už v rámci rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenie na vykonanie exekúcie a v dôsledku jej existencie žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 Exekučného poriadku zamietnuť.
67. Odvolací súd z exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 10184/08 z 13.10.2008 založeného v súdnom spise v prílohovej obálke na č. l. 6 zistil, že rozhodcovský súd v ňom konštatuje, že svoju právomoc odvodil od rozhodcovskej zmluvy (uzavretej vo forme rozhodcovskej doložky, inkorporovanej do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú podľa zmluvy o úvere jej neoddeliteľnou súčasťou). Odvolací súd ďalej z obsahu súdneho spisu zistil, že podkladom na vydanie exekučného titulu bola práve zmluva o úvere zo dňa 31.03.2008.
68. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie v zmysle svojej povinnosti ex offo počas celého exekučného konania skúmať predpoklady pre jeho vedenie, jedným z ktorých je aj vykonateľný exekučný titul, vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie (teda v prípade rozhodcovských rozsudkov vydaných v spotrebiteľských veciach rozhodcovským súdom na základe uzavretej platnej rozhodcovskej zmluvy, či už vo forme rozhodcovskej doložky alebo samostatnej zmluvy), v zmysle § 57 ods. 1 v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku správne preskúmal exekučný titul a v spojení s ním aj zmluvu o úvere
zo dňa 31.03.2008 a rozhodcovskú zmluvu uzavretú vo forme rozhodcovskej doložky, inkorporovanej do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti zmluvy o úvere. Exekučný súd je totiž v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku aj v štádiu po vydaní poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie (t. j. aj v štádiu po začatí exekúcie) aj bez návrhu (ex offo) skúmať okrem iného aj to, či rozhodcovská zmluva (bez ohľadu na to, či bola uzavretá vo forme samostatnej zmluvy alebo vo forme rozhodcovskej doložky, inkorporovanej do zmluvy) medzi zmluvnými stranami v spotrebiteľskej veci bola uzavretá platne, či je rozhodcovské rozhodnutie (rozsudok) vykonateľné a vydané orgánom, ktorý mal na jeho vydanie právomoc odvodenú práve od platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov preto, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou viazaná. Uvedený postup exekučného súdu nie je v tomto prípade posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeruje k "zrušeniu" tohto rozhodnutia. Skúmaním platnosti rozhodcovskej zmluvy súd prvého stupňa len realizuje svoje oprávnenie vyplývajúce mu v štádiu pred začatím exekúcie z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a v štádiu po začatí exekúcie z ustanovenia § 57 ods. 1 v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul je okrem iného aj vykonateľný (a to nielen po formálnej, ale aj po materiálnej stránke). 69. Podľa názoru odvolacieho súdu neprijateľnou podmienkou majúcou za následok jej neplatnosť podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, tak ako to správne ustálil aj súd prvej inštancie v napadnutom uznesení, je aj samotná rozhodcovská zmluva uzavretá medzi oprávneným a povinným (vo forme rozhodcovskej doložky) dňa 31.03.2008, keď neprijateľnou podmienkou je podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka akákoľvek zmluvná podmienka, bez ohľadu na jej formu a znenie, obsiahnutá v zmluve (pričom je bez právneho významu, či je táto obsiahnutá už v samotnej spotrebiteľskej zmluve alebo v zmluve, ktorá je závislá na danej spotrebiteľskej zmluve, a preto sa aj na ňu vzťahujú normy spotrebiteľského práva - bod 58. odôvodnenia) uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a nebola individuálne dojednaná. Takáto rozhodcovská zmluva je preto podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.2008 (t. j. v čase uzatvorenia zmluvy o úvere a rozhodcovskej zmluvy) neplatná. V predmetnom exekučnom konaní ide o tento prípad.
70. Značná nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa bola spôsobená najmä tým, že spotrebiteľovi bolo zároveň týmto postupom odňaté právo brániť sa a podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok na všeobecný súd, pričom ide o právo spotrebiteľa upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky), pričom táto podmienka nebola individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť ovplyvniť obsah predloženej formulárovej rozhodcovskej zmluvy (ktorá bola zahrnutá do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvorili súčasť zmluvy o úvere), a v ktorej bol predtlačený oprávneným vopred vybraný rozhodcovský súd. Odvolací súd dopĺňa, že o neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorou je rozhodcovská zmluva, ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto rozhodcovskej zmluvy začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu, pričom je naviac všeobecne známou skutočnosťou, potvrdenou početnou rozhodovacou činnosťou aj tohto odvolacieho súdu, že sú to práve dodávatelia, ktorí iniciujú rozhodcovské konania v spotrebiteľských veciach. Z týchto dôvodov neobstojí argumentácia oprávneného ako odvolateľa o tom, že povinnému nebola odňatá možnosť obrátiť sa v spore zo zmluvy o úvere na všeobecný súd, keďže táto možnosť oprávneného sa vzhľadom na uvedené skutočnosti javila ako výlučne formálna (a nie materiálna) a obmedzená iba tým a do doby, než podá veriteľ/oprávnený návrh na prejednanie sporu na rozhodcovský súd.
71. K rozhodcovskej zmluve má najbližšie ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, ktoré bolo do Občianskeho zákonníka včlenené novelou účinnou od 01.01.2008 (avšak ani na zmluvy uzavreté pred týmto dátumom súdu nič nebráni aplikovať na nekalú rozhodcovskú zmluvu ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Práve v znení tohto ustanovenia sa nachádza článok 3 smernice Rady č. 93/13/EHS, ktorý bol transponovaný do právneho poriadku SR novelizačným
zákonom č. 150/2004 Z. z., a ktorý priamo upravuje základné predpoklady na posudzovanie zmluvných podmienok. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a zároveň spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi neprijateľnými podmienkami uvedenými jednak v prílohe k tejto Smernici alebo vo výpočte v § 53 (v ods. 3 do 31.12.2007 a od 01.01.2008 v ods. 4) Občianskeho zákonníka.
72. Odvolací súd dospel preto rovnako ako súd prvej inštancie k záveru, že rozhodcovská zmluva je neplatná, pričom bol toho názoru, že rozhodcovskú zmluvu, uzavretú vo forme rozhodcovskej doložky, je potrebné posúdiť ako absolútne neplatnú zmluvu nielen pre rozpor so zákonom podľa § 39 v spojení s § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, ale aj pre to, že sa prieči dobrým mravom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Odvolací súd má za to, že rozhodcovská zmluva celkom zjavne svojím obsahom a účelom sa prieči dobrým mravom. Rozpor s dobrými mravmi videl najmä v tom, že táto zmluva nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Keďže spotrebiteľ nemal možnosť tento výber (výber rozhodcovského súdu) ovplyvniť, bol pre oprávneným vopred vybraný rozhodcovský súd, predtlačený do formulárovej rozhodcovskej zmluvy, ktorú spolu so zmluvou o úvere predložil na podpis povinnému, zdrojom príjmov, a preto bola namieste obava, do akej miery je potom takéto rozhodcovské konanie objektívne, čo sa jednoznačne prejavilo aj v nedostatočnej ochrane spotrebiteľa (povinného) v rozhodcovskom konaní, keď mu práve rozhodcovský súd, ktorý ani nemal právomoc vec rozhodnúť, uložil povinnosť plniť plnenia oprávnenému. Rozpor s dobrými mravmi videl odvolací súd aj v okamihu, kedy došlo k podpísaniu rozhodcovskej zmluvy, keďže v čase podpisu ešte žiadna pohľadávka neexistovala a spotrebiteľ sa zameriaval na získanie finančných prostriedkov.
73. Ustanovenie § 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní upravuje formu rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. V prejednávanej veci ide o formu rozhodcovskej doložky a nie osobitnej zmluvy. V tomto smere odvolací súd dáva do pozornosti aj skutočnosť, že už viackrát bolo judikované, že rozhodcovská doložka (v rovnakom znení o aké ide aj v prejednávanej veci) je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, keďže spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnej zmluve, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom.
74. Preto celý postup od rozhodcovskej zmluvy až po rozhodcovský rozsudok je prejavom zneužitia práv dodávateľa, ktorý si vlastne takýmto postupom zaobstaral ekvivalent rozsudku súdu takmer na akékoľvek plnenie zo zmluvy. Výkon práv oprávneného - dodávateľa podľa predmetnej rozhodcovskej zmluvy považuje odvolací súd za nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany spotrebiteľa.
75. Z už uvedených dôvodov bolo v danej veci dôvodné aplikovať ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.10.2013, keď súdny exekútor vykonával exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti (neplatnú rozhodcovskú zmluvu) ani nemal byť vydaný, keďže rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania. Súd prvej inštancie ako exekučný súd preto správne I. výrokom napadnutého uznesenia exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku ako celok vyhlásil za neprípustnú a z tohto dôvodu ju zastavil. 76. Odvolaním oprávneného napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je z týchto dôvodov v I. výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o jej zastavení správne (a to nielen vecne, aj z hľadiska jeho odôvodnenia - v podrobnostiach bod 52. odôvodnenia), čo je dôvodom na jeho potvrdenie podľa § 387 ods. 1 CSP.
77. Čo sa týka II. a III. výroku uznesenia súdu prvej inštancie, tak týmito výrokmi rozhodol súd prvej inštancie o náhrade trov exekúcie (v II. výroku o náhrade trov exekúcie povinného a v III. výroku o náhrade trov exekúcie súdneho exekútora). Ako odvolací súd podrobne uviedol už v rámci III. časti
odôvodnenia tohto rozhodnutia (v rámci nej primárne v bodoch 18. až 21., 23. až 28.), odvolanie proti výroku o náhrade trov exekúcie v rozhodnutí o zastavení exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.10.2013 v prejednávanej veci nie je prípustné vzhľadom na prechodné ustanovenie § 243b ods. 3 časť vety pred bodkočiarkou Exekučného poriadku.
78. Oprávnený v odvolaní uviedol, že podáva odvolanie proti uzneseniu súdu prvej inštancie v celom rozsahu, to znamená proti všetkým jeho výrokom, teda aj proti II. a III. výroku, v ktorých súd prvej inštancie rozhodol o akcesorickom nároku na náhradu trov exekúcie.
79. Odhliadnuc od skutočnosti, že v rámci odvolacích dôvodov oprávnený tieto vymedzil len smerom k I. výroku napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie (t. j. k výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o jej zastavení), čo samé o sebe znemožňuje vykonať vecný odvolací prieskum a z čoho súčasne možno usudzovať, že II. a III. výrok oprávnený napadol odvolaním práve len z dôvodu, že tieto sú výrokmi závislými na hlavnom I. výroku, bez ktorého existencie nemôžu obstáť, a samostatne voči závislému II. a III. výroku oprávnený nič nenamieta, vo vzťahu k rozhodnutiu odvolacieho súdu o II. a III. výroku napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie je potrebné uviesť nasledovné, pre rozhodnutie podstatné právne názory odvolacieho súdu.
80. Ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní, ktoré smeruje proti viacerým výrokom, z ktorých jeden je hlavným, a len proti jemu je odvolanie prípustné, a ostatný, resp. ostatné sú výrokmi závislými na výroku hlavnom, proti ktorým samostatne odvolanie nie je prípustné, odvolací súd síce musí rozhodnúť aj o výrokoch závislých, a to aj v prípade, ak by ani formálne odvolateľ v odvolaní neuviedol, že napáda aj tieto (§ 379 písm. a/ CSP), avšak len tak, ako rozhodol o výroku hlavnom, bez toho, aby bol oprávnený skúmať vecnú správnosť závislých výrokov, proti ktorým samostatne odvolanie nie je prípustné.
81. Uvedený právny názor odvolacieho súdu vychádza z vlastnej prejudikatúry, v rámci ktorej sa odvolací súd v obdobnej veci už podrobne zaoberal procesnoprávnou otázkou ne/možnosti vykonania vecného prieskumu závislého výroku, proti ktorému samostatne odvolanie nie je prípustné, v nadväznosti na vykonaný vecný prieskum hlavného výroku, proti ktorému bolo odvolanie podané a proti ktorému odvolanie aj je prípustné. Na tomto mieste odvolací súd pre bližšie zdôvodnenie v predchádzajúcom bode zaujatého právneho záveru poukazuje a opakuje svoje skôr prijaté právne názory v uznesení č. k. 26CoE/103/2019 - 70 z 13. augusta 2019:
„7.2. Výroky o trovách exekúcie sú výrokmi od konečného výroku o zastavení exekúcie závislé a ich právna opodstatnenosť je vždy nerozlučne spojená s trvaním konečného výroku. Existencia alebo neexistencia výrokov o trovách exekúcie nevyhnutne závisí od spôsobu rozhodnutia odvolacieho súdu o odvolaní oprávneného voči výroku o zastavení exekúcie.
7.3. V prípade, ak odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie o zastavení exekúcie zruší, musí z už uvedených dôvodov (ich právnej opodstatnenosti závislej na trvaní hlavného výroku) zrušiť zároveň aj výroky o trovách exekúcie. Ak by naopak rozhodnutie súdu prvej inštancie o zastavení exekúcie bolo odvolacím súdom potvrdené, odvolací súd potvrdí aj rozhodnutie o trovách exekúcie, hoci samotné rozhodnutie o trovách exekúcie nebude vzhľadom na neprípustnosť odvolania proti výroku o trovách exekúcie (§ 355 ods. 2 CSP v spojení s § 243b ods. 3 Exekučného poriadku, podľa ktorého bolo proti výroku o náhrade trov exekúcie v súvislosti so zastavením exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku prípustné odvolanie len ak takéto rozhodnutie bolo vydané sudcom pred 01.11.2013 a odvolateľ odvolanie podal pred 01.11.2013 - o takýto prípad však v prejednávanej veci nejde, keďže rozhodnutie bolo vydané sudcom po 01.11.2013) predmetom podrobnejšieho skúmania odvolacím súdom (opačný postup odvolacieho súdu by bol v rozpore s právnou úpravou odvolacieho konania, ktorá vyníma rozhodnutie o samotných trovách exekúcie z meritórneho odvolacieho prieskumu).“
82. O nutnosti uvedeného výkladu svedčí napokon aj argument opakom (argument a contrario). Totiž, ak by platil opačný právny názor ako zaujal odvolací súd v bode 80. odôvodnenia (teda, že v prípade, ak odvolanie smeruje proti viacerým výrokom rozhodnutia, z ktorých jeden je hlavný a proti nemu je samostatne odvolanie prípustné, je možné vykonať vecný odvolací prieskum aj závislých výrokov - vzhľadom na ustanovenie § 379 písm. a/ CSP bez ohľadu na to, či odvolanie aj formálne voči nim smeruje a či sú vo vzťahu k nim uvedené aj samostatné odvolacie dôvody - proti ktorým závislým výrokom odvolanie samostatne nie je prípustné), vytvoril by sa tým priestor na obchádzanie právnej úpravy, podľa
ktorej nie je odvolanie samostatne voči závislému výroku prípustné, a to takým triviálnym spôsobom, že stačí podať odvolanie aj proti hlavnému výroku, proti ktorému odvolanie samostatne prípustné je, s uvedením jediného ľubovoľného odvolacieho dôvodu a už by bol odvolací súd povinný vykonať vecný odvolací prieskum aj závislých výrokoch, proti ktorým odvolanie samostatne nie je prípustné. Toto úplne zrejme nebolo úmyslom zákonodarcu, pretože ak by mal zákonodarca za to, že závislý výrok (v prejednávanej veci napr. o trovách exekúcie) má podliehať možnosti vykonať jeho odvolací prieskum, nevylučoval by vo vzťahu k nemu prípustnosť odvolania.
83. Na okraj možno napokon poukázať na to, že opačný, ako odvolacím súdom vyššie zaujatý právny názor, by mal aj v práve prejednávanej veci absurdné následky, spočívajúce v tom, že keďže odvolanie povinného smerovalo len proti závislému výroku o náhrade trov exekúcie povinného (o ktorých rozhodol súd prvej inštancie v II. výroku napadnutého uznesenia), toto by odvolací súd musel pre neprípustnosť podľa § 386 písm. c) CSP odmietnuť, a teda nemohol by vykonať jeho odvolací prieskum, avšak na základe odvolania oprávneného, ktorý odvolanie podal aj proti hlavnému I. výroku uznesenia súdu prvej inštancie (ktorým podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju), by odvolací súd už bol povinný vykonať vecný odvolací prieskum aj závislého II. a III. výroku o náhrade trov exekúcie.
84. Odvolací súd v tejto súvislosti napokon podporne v rámci komparatívneho výkladu poukazuje mutatis mutandis na právne závery českej doktríny civilného procesného práva a českej judikatúry, ktorá k problematike možnosti vykonania vecného preskúmania závislého výroku (resp. aj inak prepojeného výroku v zmysle ostatných písmen § 379 CSP), proti ktorému nie je opravný prostriedok prípustný, na základe opravného prostriedku podaného proti hlavnému výroku, proti ktorému je daný opravný prostriedok prípustný, zaujala právny názor, ktorý možno zovšeobecniť tak, že v týchto prípadoch opravný súd (napr. odvolací či dovolací) rozhodne aj o závislých výrokoch (resp. aj inak prepojených výrokoch v zmysle ostatných písmen § 379 CSP), proti ktorým nie je príslušný opravný prostriedok (odvolanie či dovolanie) prípustné, avšak len v závislosti na rozhodnutí o hlavnom výroku, bez možnosti skúmať vecnú správnosť závislých (prepojených) výrokoch, proti ktorým opravný prostriedok samostatne nie je prípustný (z judikatúry k tomu napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky - ďalej aj len „NS ČR“ - č. j. 2 Cdon 1493/96 - 87 z 26. júna 1997, ktorým došlo k prekonaniu predchádzajúceho opačného právneho záveru, a na ktorý rozsudok NS ČR č. j. 2 Cdon 1493/96 - 87 z 26. júna 1997 nadviazal NS ČR aj v neskorších rozhodnutiach - napr. v rozsudku sp. zn. 3 Cdon 117/96 z 25. júna 1998, ktorý bol aj publikovaný ako judikát pod Rc 27/1999 a na ktorý nadviazala aj doktrína, napr. Svoboda K., Smolík P., Levý J., Šínová R. a kol.: Občanský soudní řád. Komentář. 2. vydání. Praha : C. H. Beck, 2017, komentár k § 242 - táto judikatúra i doktrína sa síce týka konkrétne rozhodovania dovolacieho súdu, vzhľadom na obsahovo obdobnú úpravu viazanosti odvolacieho súdu rozsahom odvolania v Občanském soudním řádu sú však tieto závery v plnom rozsahu mutatis mutandis aplikovateľné aj vo vzťahu k odvolaniu a rozhodovaniu o ňom odvolacím súdom).
85. Keďže teda odvolací súd dospel k záveru o vecnej správnosti a tým naplneniu dôvodu potvrdenia I. výroku napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o jej zastavení (bod 76. odôvodnenia) podľa § 387 ods. 1 CSP, ktorý je hlavným výrokom vo vzťahu k na ňom závislému II. a III. výroku o akcesorickom nároku na náhradu trov exekúcie (k tomu v bode 81. odôvodnenia citované body 7.2. a 7.3. odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Nitre č. k. 26CoE/103/2019 - 70 z 13. augusta 2019), voči ktorým závislým výrokom o trovách exekúcie nie je odvolanie prípustné (§ 243b ods. 3 časť vety pred bodkočiarkou Exekučného poriadku a k tomu v podrobnostiach aj II. časť odôvodnenia tohto uznesenia), odvolací súd bez toho, aby závislý II. a III. výrok uznesenia súdu prvej inštancie podrobil vecnému odvolaciemu prieskumu, je povinný uznesenie súdu prvej inštancie aj v týchto výrokoch (II. a III.) podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť - teda rozhodnúť o nich v závislosti na rozhodnutí o hlavnom I. výroku, proti ktorému je odvolanie prípustné (inými slovami
- rozhodnúť o nich takým istým spôsobom, ako rozhodol o hlavnom I. výroku).
86. Keďže tak vo vzťahu k I. výroku (bod 76. odôvodnenia), ako aj vo vzťahu k ostatným, t. j. k II. a III. výroku napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie (bod 85. odôvodnenia) odvolací súd zistil naplnenie dôvodov na ich potvrdenie, odvolací súd II. výrokom tohto uznesenia napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako celok (t. j. vo všetkých III. výrokoch) podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.
87. Záverom obiter dictum odvolací súd uvádza, že v prejednávanej veci nebol naplnený žiadny dôvod podľa § 2 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní (ďalej len „ZoUNEK“), ktorého naplnením by už pred rozhodnutím odvolacieho súdu došlo k zastaveniu prejednávanej exekúcie zo zákona (ex lege). Vo vzťahu k nenaplneniu dôvodu zastavenia exekúcie podľa § 2 ods. 1 písm. a) ZoUNEK odvolací súd uvádza, že v danej veci rozhodná doba nemohla uplynúť pred rozhodnutím odvolacieho súdu o odvolaní oprávneného proti napadnutému uzneseniu z dôvodu, že napadnutým uznesením bolo rozhodnuté aj na základe návrhu povinného na zastavenie exekúcie, podaného pred dňom, kedy by sa exekúcia inak mala podľa zákona o ukončení niektorých exekučných konaní zastaviť a v takom prípade rozhodná doba podľa § 4 ods. 2 písm. b) ZoUNEK neuplynie skôr ako 12 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia súdu o návrhu povinného na zastavenie exekúcie.
V.
Trovy odvolacieho konania
88. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
89. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
90. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
91. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
92. Predmetom odvolacieho konania bolo tak odvolanie oprávneného, ako aj odvolanie povinného.
93. Čo sa týka odvolania povinného, toto odvolací súd I. výrokom tohto uznesenia odmietol (podľa § 386 písm. c/ CSP ako odvolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné). Odmietnutie odvolania sa po procesnej stránke považuje za neúspech odvolateľa v odvolacom konaní (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, komentár k § 396), a teda za úspech protistrany
- v danej veci oprávneného.
94. Čo sa týka odvolania oprávneného, tak o ňom odvolací súd II. výrokom tohto uznesenia rozhodol tak, že ním napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil (podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne). Potvrdenie rozhodnutia sa po procesnej stránke považuje za neúspech odvolateľa (keďže s podaným odvolaním nebol úspešný, pretože nedosiahol ním sledovanú zmenu alebo zrušenie napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie), a teda za úspech protistrany - v danej veci povinného.
95. Tak oprávnený ako i povinný mali teda v odvolacom konaní plný úspech vo vzťahu k odvolaniu podanému protistranou a súčasne plný neúspech vo vzťahu k ním podaným odvolaniam (body 93., 94. odôvodnenia). Úspech a neúspech oboch účastníkov konania proti účastníkovi konania na opačnej procesnej strane sa vzhľadom na uvedené v odvolacom konaní vzájomne vyvážil, a odvolací súd preto podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 CSP odvolateľom - oprávnenému ani povinnému voči účastníkovi konania stojacemu na opačnej procesnej strane náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
96. Zo všetkých už uvedených dôvodov odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. 97. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je dovolanie prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku v znení zákona č. 2/2017 Z. z. v spojení s absenciou prechodných ustanovení novelizačného zákona č. 2/2017 Z. z.
k opravným konaniam; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 185/2018-15 z 12. apríla 2018).