Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15Co/88/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobkyne: G.. G. L. O. H. Á. Č. O. H. Á. , U. N.K. XX.X.XXXX, F. R. L., E. Č.. X/XX, proti žalovanému: Univerzitná nemocnica Bratislava, IČO: 31 813 861, Bratislava, Pažítková č. 4, za účasti intervenienta na strane žalovaného: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., IČO: 00 151 700, Bratislava, Dostojevského rad č. 4, o náhradu majetkovej ujmy v sume 1.659,70 € a nemajetkovej ujmy v sume 33.000,- €, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 29. septembra 2016, č.k. -299, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 29. septembra 2016, č.k. -299, p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

III. Intervenientovi na strane žalovaného p r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Bratislava II. rozsudkom zo dňa 29.9.2016, č.k. -299, I. žalobu zamietol; II. nepriznal žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania. Vychádzal zo žaloby podanej na Okresný súd Komárno dňa 2.8.2013, ktorý postúpil vec na Okresný súd Bratislava II. dňa 8.9.2014, ktorou sa žalobkyňa domáhala od žalovaného zaplatenia majetkovej ujmy v sume 1.659,70 € a nemajetkovej ujmy v sume 33.000,- €. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že v období od 18.7.2011 do 6.8.2011 bola na jej podnet hospitalizovaná jej sestra I. L. v Nemocnici Cyrila a Metoda v Bratislave. Dňa 6.0.2011 (správne 6.8.2011, poznámka odvolacieho súdu) došlo v areáli nemocnice k tragédii, jej sestra sa utopila v jazere. Udalosť bola predmetom vyšetrovania orgánmi činnými v trestnom konaní, pričom trestné stíhanie vo veci prečinu usmrtenia bolo zastavené. Listom zo dňa 27.2.2013 sa obrátila na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou so sťažnosťou a podnetom na prešetrenie smrti sestry, poukázala na nedostatky, hlavné príčiny a dôvody tragickej udalosti. Úrad konštatoval, že išlo o nešťastnú zhodu okolností, ktoré nebolo možné predvídať. Mala za to, že pokiaľ by si žalovaný nezanedbal svoje pracovné povinnosti k danej tragickej udalosti by nedošlo. K uplatneniu majetkovej ujmy uviedla, že žiada o úhradu nákladov súvisiacich s pohrebom sestry, so zriadením hrobovej dosky pomníka, nakoľko sestru pochovala; výšku majetkovej ujmy vyčíslila sumou 1.659,70 € v rozsahu prípustnom podľa . Nemajetkovú ujmu si uplatnila v sume 33.000,- €, ktorá spočíva v strate blízkej osoby, pretože so sestrou mala veľmi dobrý a blízky vzťah, jej smrť zasiahla jej osobný život i zdravotný stav, keď v dôsledku nervozity a vystresovania jej bola diagnostikovaná cukrovka - diabetes melitus II. typu, na ktorú sa bude doživotne liečiť, má stav úzkosti

a sústavného vnútorného napätia, strach a nervozitu, na čo berie sústavne lieky. V súvislosti so smrťou sestry mala finančné výdavky a došlo k neoprávnenému zásahu do jej osobnostných práv.

2. Súd prvej inštancie nariadil vo veci pojednávanie, vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne, oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v spisu a zistil nasledovný skutkový stav veci. Žalobkyňa vo výpovedi tvrdila, že jej sestra I. bývala v Bratislave, na F. ulici, v spoločnej domácnosti žila so synom R. L., bola vydatá, v roku 2011 ovdovela, jej manžel zomrel na demenciu. Sestra mala dlhodobo depresie, začali sa u nej prejavovať keď mala 37-38 rokov, od roku 1996 bola uznaná plne invalidnou, fyzicky bola úplne zdravá, hovorila s jej obvodnou lekárkou MUDr. Michálkovou, mala len duševné ochorenie, ktoré u nich v rodine nemal nikto. Keď sestra ovdovela vo februári 2011, intenzívne s ňou bola v kontakte, aj keď bývala v Komárne a sestra v Bratislave, často si telefonovali. Pri jednom telefonáte (dňa 17.7.) na jej hlase počula, že hovorí nekoordinovane, mala svojské myslenie, preto na druhý deň 18.7. pricestovala k nej do Bratislavy, prišla tam aj staršia sestra G. T.. Na sestre I. bolo vidno, že potrebuje odbornú pomoc a tak ju zobrala s jej synom R. do nemocnice Svätého Cyrila a Metoda, kde ju primár T. prijal na oddelenie. Predpokladala, že jej pobyt v nemocnici bude trvať asi 4 týždne, pretože obvykle tak preliečenie trvalo. Sestru bola pozrieť dňa 30.7.2011, bola v pohode, rozprávali sa, fajčili spolu, hovorili o tom, čo bude keď ju prepustia, chcela ju zobrať do Komárna, boli dohodnuté a hľadala pre ňu byt v Komárne. Zatelefonovať do tej nemocnice bol problém, keďže nikto nebral telefón, raz sa jej stalo, že sa dala prepnúť k primárovi a ten jej ju dal k telefónu. Bola so sestrou dohodnutá, že ju dňa 7.8. navštívi. O tom, že sestra zomrela sa dozvedela od sestry G. T.. Sestra zomrela v sobotu, v nedeľu vedela, že v nemocnici nič nevybaví, tak v pondelok sadla do auta a išla do Bratislavy. Išla za primárom T., chcela si to u neho objasniť, povedali jej, že sa sestra dostala do jazera a utopila sa, ale ona bola veľmi dobrá plavkyňa, celé leto chodila na Draždiak. Orgány činné v trestnom konaní to začali vyšetrovať, riešili to automaticky, v skrátenej forme vyšetrovania dospeli k záveru, že sa nejedná o trestný čin a odkázali ju na občianskoprávne konanie. Išla na patológiu za MUDr. Kurucom, ktorý sestru pitval, bol jej daný pitevný nález, aby mohol byť vydaný pitevný list. Pohreb vybavovala ona, všetky prvotné doklady má u seba, druhá sestra jej v tomto nepomáhala. Náklady na pohreb založila do súdneho spisu, uplatnila si len maximálnu výšku, ktorú jej dovoľujú ustanovenia , a to sumu 1.659,70 €. Pri nemajetkovej ujme, ktorú si uplatnila v sume 33.000,- € postupovala pri jej vyčíslení v súlade s ustanovením až 13 , ktorý jej to dovoľuje. Stratila sestru, tú jej nik nenahradí, považuje uvedenú sumu za primeranú. Pre ňu ide o zadosťučinenie a o vyrovnanie žiaľu, ktorým prešla. Syn jej sestry R. si nemajetkovú ujmu, aj keď s matkou žil v spoločnej domácnosti a bol s ňou každý deň, neuplatnil, povedal jej, že to má nechať tak, že má dať matkinej duši pokoj, nechcel aby podala túto žalobu. Dodala, že so sestrou si už ako deti dobre rozumeli, súťažili medzi sebou, kto vie lepšie plávať, na rovnakú vysokú školu chodili spolu, dokonca sa jej zdalo, že sestra mala určitý čas aj prospechové štipendium. Uplatnila si príspevok za pohreb, dostala okolo 79,80 €. Prvoinštančný súd zistil z Protokolu č. 248/2013 Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, že vykonal preverenie správnosti poskytovanej zdravotnej starostlivosti I. L. zo strany Univerzitnej nemocnice Bratislava, na základe podnetu G. L., sestry nebohej, a to Psychiatrického oddelenia UNB, Nemocnica sv. Cyrila a Metoda, kedy počas hospitalizácie v dôsledku technickej poruchy na dverách opustila priestory oddelenia, dostala sa do areálu nemocnice a následne sa utopila v jazere v blízkosti nemocnice. Prešetrením pri dohľade na mieste z údajov zaznamenaných v dostupnej zdravotnej dokumentácii a písomného stanoviska dotknutého zdravotníckeho zariadenia zistili, že I. L. bola XX. ročná pacientka pochádzajúca z rodiny bez deklarovanej psychiatrickej stigmatizácie (má závislého syna), v osobnej anamnéze pacientka prekonala bežné detské ochorenia, bola operovaná pre cysty na pankrease. Bola dlhodobo psychiatricky liečená, opakovane hospitalizovaná v Pezinku i Bratislave. Na Psychiatrickom oddelení UNB, Nemocnice sv. Cyrila a Metoda bola hospitalizovaná celkovo 7 x od roku 2003, posledná hospitalizácia bola bez odporučenia ambulantného psychiatra. Na hospitalizáciu bola privedená príbuznými (syn a sestra) s tým, že prestala užívať lieky asi pred dvoma týždňami a začala sa inadekvátne správať. Predtým bola dlhodobo kompenzovaná na depotnom risperidone, ten však odmietla v roku 2009. Pri prijatí bola podľa záznamov vyšetrení hypomanická s megalomanickými obsahmi v myslení, psychomotoricky elevovaná. Počas hospitalizácie bol jej psychický stav napriek dohľadu nad liečbou (kvetiapin, haloperidol cisordinol) a dostatočne vysokým dávkam liekov stále nedostatočný. Podľa záznamov zdravotného personálu a lekárskych vizít u pacientky prevažovala manická symptomatika a prchavá paranoidita, deň pred úmrtím bola nepokojná, mala sluchové halucinácie. V deň úmrtia inkoherentne spomínala na staré časy, kedy chodievala na jazero, správala sa ako keby mala verbálne halucinácie. Z toho dôvodu jej ráno bola podaná pacifikačná injekcia cisordinolu. Aj napriek podaniu bola stále nepokojná, chodila na vyšetrovňu

s rozličnými neprimeranými požiadavkami. O 16,55 hod. bola pacientka fyzicky prítomná na oddelení, v tom čase jej boli sestrou podávané večerné lieky, o 17,00 hod. bolo hlásené službukonajúcou lekárkou (MUDr. Danicou Garajovou) a ošetrovateľom (N. N.) sestre (Bc. L. G.), že sú pokazené vchodové dvere na „A“ oddelení (zasekáva sa jazyk v zámku). Pacientka pravdepodobne v čase medzi 16,55 hod. až 17,00 hod. asi vytlačila uzamknuté dvere, čím sa poškodil zámok. Dvere boli hneď po zistení závady zaistené proti úniku pacientov znovu uzamknutím. Po zistení tejto skutočnosti bola kontrolovaná prítomnosť všetkých pacientov na oddelení a bolo zistené, že I. L. prítomná na oddelení nie je, bola videná v areáli nemocnice, okamžite bol za ňou vyslaný ošetrovateľ s cieľom priviesť ju naspäť na oddelenie. Samotná pacientka však už vošla do jazera, chvíľu plávala a následne sa ponorila pod vodu, viac sa nevynorila. Vzhľadom na vývoj udalostí službukonajúca lekárka volala záchrannú službu, políciu a hasičov. O 17,45 hod. bola službukonajúca lekárka privolaná políciou na miesto udalosti, kde medzičasom už skonštatoval lekár záchrannej služby exitus letalis, bola vykonaná identifikácia tela pacientky. O udalosti bolo podané podrobné hlásenie vedeniu nemocnice. Zo záveru protokolu vyplýva, že zdravotná starostlivosť bola I. L. zo strany poskytovateľa Univerzitnej nemocnice Bratislava poskytnutá lege artis, zároveň bolo konštatované, že útek i samotný vstup do jazera boli motivované skôr imperatívnymi halucináciami ako suicidálnou snahou. Pacientka bola síce psychotická, nemala ale žiadne príznaky, ktoré by mohli poukazovať na samovražedné snahy, nebola v dôsledku svojej psychózy agresívna voči okoliu, preto nemohli a nemali byť indikované u nej obmedzujúce prostriedky. Liečba u nej bola od samotného začiatku intenzívna. Dostávala parenterálne incizívne neuroleptiká, vysokopotentné antipsychotiká, benzodiazepíny. Napriek intenzifikovanej liečbe nedošlo u nej k zlepšeniu psychotického prežívania. Samotná skutočnosť, že dvere si dokázala otvoriť nie je skutočnosťou svedčiacou o zlej starostlivosti, ale o technickej poruche. Technická porucha ako bola identifikovaná, bola odstránená (zamykanie na kľúč). Jej útek z oddelenia sa veľmi rýchlo, behom niekoľkých minút zistil a boli urobené všetky opatrenia, ktoré boli potrebné. K úmrtiu došlo v priamom vzťahu po prekonaní prekážky pacientkou. Službukonajúci personál v tejto situácii urobil všetko čo bolo v jeho silách, aby zabránil následkom udalosti. Všetko sa však odohralo v priebehu niekoľkých minút a snaha personálu neviedla k pozitívnemu výsledku. Z výsledkov šetrenia nie je možné konštatovať, že by bolo došlo k zavineniu situácie porušením pracovných povinností zo strany personálu. Stav bol nešťastnou zhodou okolností, ktoré nebolo možné predvídať a nebolo možné zabrániť jej nešťastnému záveru. Žalovaný si nie je vedomý konania, ktoré by mohlo byť považované za neoprávnený zásah do práv žalobkyne, resp. I. L.. Intervenient na strane žalovaného má za to, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno preukázania právneho základu pre vznik jej nároku na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, keď nepreukázala ani primeranosť uplatnenej výšky nemajetkovej ujmy.

3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami , , , , , , , a dôvodil nedôvodnosťou žaloby. Poukázal na to, že občianskoprávnu ochranu telesnej integrity človeka (ochrana života a zdravia) zabezpečuje predovšetkým podľa jej Čl. 16 má každý právo na život; ľudský život je hodný ochrany už pred narodením; nikto nesmie byť pozbavený života. Ochrany života a zdravia sa týkajú tiež ustanovenia šiestej časti , kde sa hovorí o predchádzaní hroziacim škodám ( až ) a o zodpovednosti za škodu ( až ). Ustanovenia a nasl. umožňujú poskytnúť občianskoprávnu ochranu aj proti takému ohrozovaniu zdravia, ktoré sa zatiaľ neprejavuje vo forme majetkovej ujmy. Ochrana osobnosti prislúcha každej fyzickej osobe bez ohľadu na pôvod, rasu, národnosť, sociálne postavenie atď. Predmetom ochrany je osobnosť človeka vo svojej celistvosti ako nehmotný statok, ktorý patrí konkrétnej fyzickej osobe. Právo na ochranu osobnosti patrí vždy konkrétnej fyzickej osobe. Toto právo je nescudziteľné a neprevoditeľné. Za určitých podmienok môžu právo na ochranu uplatňovať po smrti fyzickej osoby len najbližší príbuzní. Z povahy ustanovení vyplýva, že generálna klauzula poskytuje ochranu iba proti takým zásahom do sféry človeka, ktoré sú neoprávnené. Odkázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.2.2011, sp. zn. , a uviedol, že predpokladom vzniku zodpovednosti je: a/ existencia zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu; b/ neoprávnenosť - protiprávnosť tohto zásahu; c/ existencia príčinnej súvislosti medzi zásahom a jeho protiprávnosťou. V danom prípade napriek udalosti, ktorá mala tragický charakter, z vykonaného dokazovania nemal preukázané, že by zo strany žalovaného došlo ku konaniu, ktoré by bolo možné označiť ako protiprávne, resp. neoprávnené. Celú udalosť šetrila v trestnom konaní polícia a následne na podnet žalobkyne, aj Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pričom v trestnom konaní, ani šetrením uvedeného úradu neboli zistené skutočnosti,

ktoré by preukázali protiprávnosť konania na strane žalovaného pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti I. L.. Mal tak potom za preukázané, že jej útek z oddelenia bol rýchly, nepredvídateľný, vzhľadom na jej zdravotný stav ani neboli indikované obmedzujúce prostriedky, nevykazovala príznaky na samovražedné snahy. Stav bol nešťastnou zhodou okolností, ktoré nebolo možné predvídať a nebolo možné zabrániť jeho záveru napriek tomu, že zdravotná starostlivosť zo strany žalovaného bola poskytnutá správne. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala, že žalovaný svojim konaním jej spôsobil v súvislosti s úmrtím pacientky majetkovú škodu, ktorá predstavuje náklady vynaložené na pohreb sestry a veci s tým súvisiace. V časti týkajúcej sa uplatnenej nemajetkovej ujmy žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno preukázať právny základ pre vznik jej nároku na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy a taktiež nepreukázala primeranosť uplatnenej výšky nemajetkovej ujmy, keď z jej strany nejde o najbližšiu osobu poručiteľky. 3.2. Trovy konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami , a žalovanému a intervenientovi, aj keď mali v konaní plný úspech, nepriznal náhradu trov konania proti neúspešnej žalobkyni, pretože si žiadne trovy konania neuplatnili, ani im nevznikli.

4. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podala odvolanie žalobkyňa dôvodiac tým, že jej bola odňatá možnosť na spravodlivý proces v súlade s ustanoveniami . Konštatovala, že pojednávania, na ktorom bol vynesený rozsudok, sa nezúčastnila z dôvodu emailového oznámenia Q., zamestnankyne konajúceho súdu zo dňa 20.9.2016 (<mailto:a@b.c>), sp.zn. -73; Žiadosť o odročenie súdneho pojednávania. Toto oznámenie považovala za odročenie pojednávania určeného na deň 29.9.2016. Má za to, že ak prvoinštančný súd nemienil vyhovieť strane sporu o odročenie pojednávania, nemal ani dôvod preposlať jej žiadosť a mal jej oznámiť, že pojednávanie neodročuje, keď ona na toto oznámenie reagovala emailom, že odročenie súdneho pojednávania berie na vedomie. Týmto oznámením súdu prvej inštancie bola uvedená do omylu, keďže na svoju odpoveď nedostala vyrozumenie o neodročení pojednávania. V zápisnici z pojednávania zo dňa 2.6.2016 na druhej strane sa uvádza, že predsedníčka senátu oznamuje výsledky prípravy pojednávania podľa čítaním listinných dôkazov vymenovaných v zápisnici, ale v skutočnosti ani jeden dôkaz nebol prečítaný, a to ani čiastočne. Namietla, že súd prvej inštancie v súlade s neuviedol svoj predbežný právny názor, pričom pojednávanie odročil s tým, že si vyžiada listinné dôkazy uvedené v texte zápisnice. Odo dňa odročenia pojednávania až na emailovú správu od súdu nič nedostala, ani kópiu oznámenia o vstupe intervenienta do konania, ani jeho návrh na zamietnutie žaloby v časti náhrady nemajetkovej ujmy z procesných dôvodov. Právny základ nároku na nemajetkovú ujmu v prípade, že súd zistí príčinnú súvislosť medzi smrťou jej sestry a ujmou, ktorá jej vznikla jej stratou, preukázala rodnými listami a blízkym citovým vzťahom. Žalovaný, ani intervenient, nerozporovali ich blízky rodinný a citový vzťah, preto nemala dôvod navrhnúť v tomto smere iné dôkazy. Výška nemajetkovej ujmy závisí od úvahy súdu a je toho názoru, že predmetnú nemajetkovú ujmu iným dôkazom než blízkym, rodinným a citovým vzťahom nie je možné prakticky preukázať. Majetkovú ujmu náležite preukázala listinnými dôkazmi. Ďalej vytkla prvoinštančnému súdu, že jej nedoručil dôkaz zadovážený súdom, a to konzultačnú správu. V žalobe podrobne poukázala na zanedbanie základných povinností žalovaného, ale prvoinštančný súd bez ďalšieho dokazovania si osvojil záver Protokolu č. 248/2013 Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Z výpovede svedka D. U. dňa 8.8.2011 pred vyšetrovateľom OO PZ Bratislava vyplýva, že objednávku na opravu zámku dostal až dňa 8.8.2011, t.j. až o dva dni po zistení tragického úmrtia jej sestry. Jednalo sa o kovový zámok, ktorý v prípade, že bol vo funkčnom stave, podľa jej názoru, žena s váhou cca 54 kg nemohla vytlačiť, tak ako sa to uvádza v uvedenom protokole. Vo svojom vyjadrení k stanovisku žalovaného zo dňa 28.7.2014 poukázala na to, že na oddelení je nápis „Zatvárať dvere na kľúčik.“ Ak by dvere v inkriminovaný deň boli zatvorené na kľúčik, rozhodne by ho sestra nevedela vytlačiť. Taktiež v žalobe odkázala na nefunkčnosť zámku konštatovanej znaleckým posudkom Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ, odbor kriminalistickej identifikácie č. ČES:PPZ-IKEU-BA-EXP-2011/13197, zo dňa 24.10.2011. Prvoinštančný súd sa s jej námietkou ohľadne nezabezpečenia oddelenia uzamknutím dverí na kľúčik vôbec nevysporiadal, nezadovážil si príslušný právny predpis, alebo interné nariadenie, ktorým sa upravuje zabezpečenie psychiatrického oddelenia svojvoľnému opusteniu priestorov oddelenia pacientmi bez dozoru personálu a s týmito námietkami sa ani v napadnutom rozsudku nevysporiadal, preto považuje odôvodnenie za nepresvedčivé, keď sa opiera výlučne o Protokol č. 248/2013 Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Odvolaciemu súdu navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a jej žalobe vyhovieť, eventuálne napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že vytknuté procesné pochybenia súdu prvej inštancie, následkom ktorých mala byť žalobkyni odňatá možnosť na spravodlivý proces, nie sú dôvodné, nakoľko priložený email žalobkyne zo dňa 21.9.2016 nepreukazuje skutočnosť, že pojednávanie určené na deň 29.9.2016 bolo odročené. Strany sporu vzali termín pojednávania určený na uvedený deň na vedomie na pojednávaní konanom dňa 2.6.2016 s tým, že písomne volaní nebudú. Na pojednávanie dňa 29.9.2016 sa dostavila jeho právna zástupkyňa i intervenient, žalobkyňa sa nedostavila, pričom súd konštatoval zachovanie päťdňovej lehoty na prípravu pojednávania, vykázané doručenie predvolania žalobkyni a vzatie termínu pojednávania na vedomie na minulom pojednávaní. Ak by bolo pojednávanie odročené, doručil by prvoinštančný súd oznámenie o odročení všetkým stranám v spore. Žalobkyňa do ukončenia lehoty na podanie odvolania nepreukázala, že súdom prvej inštancie určené pojednávanie bolo odročené alebo zrušené. K námietke žalobkyne o

jeho súhlase so vstupom intervenienta do konania uviedol, že nie je na mieste, pretože spoločnosť Allianz-Slovenská poisťovňa, a.s., bola vedľajším účastníkom v spore práve na jeho návrh ešte pred účinnosťou , navyše intervenient z opatrnosti aj po účinnosti písomne oznámil prvoinštančnému súdu listom zo dňa 19.7.2016 svoj vstup do konania ako intervenient na strane žalovaného. Právny záujem intervenienta na výsledku konania je pritom nesporný, keďže s ním má uzavretú poistnú zmluvu, ktorej predmetom je poistenie zodpovednosti za škodu a nemajetkovú ujmu spôsobenú ním pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Má za to, že z procesného hľadiska nedošlo k žiadnym vadám, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolanie žalobkyne považuje za účelové a nedôvodné. Odvolaciemu súdu preto navrhol napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť v celom rozsahu ako vecne správne.

6. Intervenient na strane žalovaného vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že považuje napadnutý rozsudok za vecne správny a odvolanie žalobkyne za nedôvodné. Má za to, že žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala, že jej bola údajne odňatá možnosť na spravodlivý proces, keďže sa v súdnom spise nenachádza žiadny mail, ktorý by naznačoval zrušenie, resp. odročenie pojednávania určeného na termín 29.9.2016. Ak by bolo dané pojednávanie zrušené, tak by taký mail museli dostať všetky strany sporu a bol by aj súčasťou súdneho spisu. Navyše, ak žalobkyňa dostala mail s názvom „Žiadosť o odročenie“, neznamená to, že aj bolo nejakej takej „žiadosti“ prvoinštančným súdom vyhovené, t.j. že súd prvej inštancie skutočne pojednávanie mienil odročovať. K odvolacej námietke žalobkyne o chýbajúcom súhlase žalovaného k jeho vstupu ako intervenienta do konania konštatoval, že žalovaný listom zo dňa 15.12.2014 výslovne navrhol jeho vstup do konania ako vedľajšieho účastníka na jeho strane, čím jednoznačne prejavil svoju vôľu prizvať ho do konania. Následne do konania vstúpil ako vedľajší účastník na strane žalovaného, listom zo dňa 19.7.2016 z opatrnosti vstúpil do konania i ako intervenient v zmysle , pričom nič na tom nemení ani to, že v konaní už predtým vystupoval. Jeho účasť ako intervenienta v konaní by sa stala spornou až v prípade, ak by niektorá zo strán (žalobkyňa alebo žalovaný) namietali neprípustnosť vstupu intervenienta, ale žiadny taký návrh, resp. podanie spochybňujúce jeho právny záujem na výsledku konania podaný nebol a tak v konaní naďalej vystupuje ako intervenient. Žalobkyňa o jeho účasti v konaní vedela, spoločne sa zúčastnili napríklad pojednávania konaného dňa 2.6.2016. Do konania vstúpil preto, že má právny záujem na výsledku konania v prospech žalovaného, pretože so žalovaným uzavrel poistnú zmluvu o poistení jeho zodpovednosti s poukazom na odôvodnenie uznesenia zo dňa 4.4.2016, č.k. -92, ktorým ho Okresný súd Bratislava II. pribral do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného v zmysle , z dôvodu danosti jeho právneho záujmu na výsledku konania. Za právne bezvýznamné považuje i tvrdenie žalobkyne v odvolaní, že jej nebolo doručené na vedomie jeho písomné podanie zo dňa 14.6.2016 označené ako „Návrh na zamietnutie žaloby v časti náhrady nemajetkovej ujmy...“, nakoľko žalobkyňa mala možnosť nahliadnutím do súdneho spisu oboznámiť sa s jeho aktuálnym obsahom. Dodal, že v plnom rozsahu zotrváva na svojich návrhoch a námietkach, ktoré uviedol v rámci daného podania. Aj keby bolo uvedené podanie žalobkyni súdom prvej inštancie doručené, nič by sa tým nezmenilo, keďže v ňom neuvádzal žiadne nové skutočnosti, nenavrhoval nové dôkazy, iba poukazoval na skutočnosť, že žalobkyňa do skončenia prvého pojednávania nepreukázala, ani nenavrhla vykonať dokazovanie za účelom preukázania jej nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, čo bola v záujme jej úspechu v spore povinná vykonať v zmysle K ďalším procesnoprávnym námietkam žalobkyne uvedeným v jej odvolaní sa bližšie nevyjadril, nakoľko ich považuje za nepreukázané a právne irelevantné. K vecnej stránke dodal, že žalobkyňa nijakým spôsobom nepreukázala aký bol jej skutočný vzťah s jej sestrou I. L., ani že údajne plánovali spoločné bývanie. Samotná skutočnosť, že boli biologické sestry ešte nepreukazuje ich skutočný citový vzťah s odkazom na výpoveď žalobkyne

na pojednávaní konanom dňa 2.6.2016. Poukázal i na zápisnicu o výsluchu svedka R. L. zo dňa 7.8.2011 na polícii (syn nebohej I. L.) a výpis zo zdravotnej dokumentácie nebohej sestry žalobkyne, z ktorej vyplýva, „...26.7.2011...9,30 lekárska vizita: ...mám taký konflikt so sestrou, chcú ma pripraviť o majetok...“ (I. L. nebola zbavená spôsobilosti na právne úkony, nebolo ani preukázané, že by u nej existovali v danom čase dôvody pre také pozbavenie). Dal do pozornosti, že treba odlišovať zdravotnú starostlivosť a technickú poruchu. Zo záverov Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou vyplýva, že zdravotná starostlivosť bola nebohej I. L. poskytnutá lege artis, správne, v súlade so v znení neskorších predpisov, nedošlo k zavineniu zo strany personálu nemocnice. V každom prípade dvere na oddelenie boli v čase udalosti uzatvorené a aj bez toho, aby boli uzamknuté zabraňovali vstupu či odchodu z oddelenia. Pacientka I. L. bola síce v psychotickom stave, ale nemala žiadne príznaky, ktoré by naznačovali samovražedné snahy (čo potvrdila žalobkyňa i syn nebohej v rámci ich výpovedí na polícii), nebola agresívna voči okoliu, preto nemohli byť a nemali byť indikované u nej obmedzujúce prostriedky, liečba u nej bola od samotného začiatku veľmi intenzívna a správne indikovaná. Samotná skutočnosť, že dvere si dokázala otvoriť, nie je skutočnosťou svedčiacou o zlej starostlivosti, ale o technickej poruche. Technická porucha ihneď ako bola identifikovaná, bola odstránená (zamykanie na kľúč). Útek pacientky sa veľmi rýchlo, behom niekoľkých minút zistil a boli urobené všetky opatrenia, ktoré boli potrebné. Službukonajúci personál (žalovaný) v tejto situácii urobil všetko, čo bolo v jeho silách, aby zabránil následkom udalosti. Nie je možné konštatovať, že by bolo došlo k zavineniu situácie porušením pracovných povinností zo strany personálu. Stav bol nešťastnou zhodou okolností, ktoré nebolo možné predvídať a nebolo možné zabrániť jej nešťastnému záveru. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou nezistil u žalovaného v rámci predmetu dohľadu žiadne nedostatky. Taktiež trestné konanie bolo zastavené, keďže skutok nebol trestným činom a nebol ani dôvod na postúpenie veci. Ak aj príde k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti (čo v danom prípade preukázané nebolo), tak v prvom rade by prichádzala do úvahy morálna satisfakcia v zmysle (ospravedlnenie) a až pokiaľ by bolo preukázané, že zásah do osobnostných práv je natoľko intenzívny, že morálna satisfakcia by sa nezdala byť postačujúca, bolo by možné hovoriť o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch. Náhrada musí byť primeraná zistenému skutkovému stavu, podloženému relevantnými dôkazmi. V tomto prípade však nebol preukázaný ani samotný právny základ a už vôbec nie intenzita údajného zásahu žalovanej do osobnostných práv žalobkyne. V konaní neboli produkované žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali právny základ v tomto spore vo vzťahu k náhrade škody alebo vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy (nebolo preukázané protiprávne konanie, zavinenie, príčinná súvislosť, ani vznik tvrdenej nemajetkovej ujmy). Rovnako nebola nijakým spôsobom preukázaná, odôvodnená uplatňovaná výška náhrady nemajetkovej ujmy, preto súd prvej inštancie rozhodol správne, ak žalobu zamietol. Stotožnil sa i s vyjadreniami žalovaného podanými v konaní,spochybňujúcimi žalobou uplatňované nároky. Odvolaciemu súd preto navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť; uplatnil si náhradu (prípadných) trov konania.

7. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniam žalovaného a intervenienta na strane žalovaného k jej odvolaniu zopakovala, že došlo k procesnému pochybeniu zo strany súdu prvej inštancie, čo malo za následok odňatie možnosti na spravodlivý proces, keďže sa súdneho pojednávania, na ktorom bol vynesený rozsudok nemohla zúčastniť z dôvodu privedenia jej osoby do omylu elektronickým oznámením súdu zo dňa 20.9.2016 o odročení súdneho pojednávania. Na toto oznámenie reagovala emailom zo dňa 21.9.2016, ale spätná odpoveď jej nebola zaslaná. Nestotožnila sa s tvrdením vedľajšieho účastníka, že nepreukázala dôvodnosť svojho nároku, že nedošlo k porušeniu a zanedbaniu základných povinnosti žalovaného, pretože sú nepravdivé. Samotnou žalobou poukázala na rozhodujúce dôkazy, ktoré boli pripojené k žalobe, a to výpovede svedkov žalovaného D. U., zámočníka a údržbára žalovaného, ktorý vo svojej výpovedi uviedol, že v uvedený deň v určenom čase neboli uzamknuté vchodové dvere na kľúčik na bloku A - rizikového oddelenia, kde jej nebohá sestra bola hospitalizovaná, znalecký posudok Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru, odbor Kriminalistickej identifikácie zo dňa 24.10.2011, č. ČES:PPZ-KEU-BA-EXPQOI-1/13197, z ktorého jednoznačne vyplýva, že ak by boli vchodové dvere uzamknuté na kľúčik, dvere by sa neboli mohli otvoriť a tak by nebolo mohlo dôjsť k úniku pacienta z oddelenia; tento znalecký posudok jednoznačne potvrdzuje i výpoveď svedka D. U.. Má za to, že uvedený znalecký posudok nebol spochybnený žalovaným, ani prvoinštančným súdom a tak má byť záväzný v súvislosti vytvorením si vlastného názoru; súd prvej inštancie ho však nezobral do úvahy. Dodala, že žalovaný bol povinný zabezpečiť bezpečnosť pacienta na tak vážnom oddelení na akom bola jej sestra hospitalizovaná, aby nemohlo dôjsť k úniku pacienta z oddelenia. K takémuto opatreniu došlo až dňa 8.8.2011, t.j. až o dva dni po tragédii sa zámok vymenil, čo potvrdil i svedok D. U. pred

organmi činnými v trestnom konaní. Z uvedeného vyplýva, že pokojne mohlo prísť aj k iným nešťastným udalostiam za dva dni, kým sa pristúpilo k opatreniam. Nie je pravdivé tvrdenie intervenienta o okamžitom odstránení vady na zámku a o učinení opatrení. Upozornenie o zamykaní vchodových dverí na kľúčik bolo vyvesené až po tragickej udalosti jej sestry. Nezodpovedný, ľahkomyseľný prístup personálu nemocnice, závažné a hrubé porušenie pracovných povinností žalovaným, bolo dôvodom tragického úmrtia jej sestry. Táto skutočnosť je pravdivá a nepopierateľná. Je nesporné, že sestru doprevadila a odovzdala živú v nemocnici a bolo jej vydané jej mŕtve telo k pochovaniu, pričom netrpela nevyliečiteľnou chorobou. Názory žalovaného a vedľajšieho účastníka konania považuje za zavádzajúce, majú poslúžiť na odpútanie pozornosti od podstaty veci na skrášlenie a zmiatnutie celého prípadu a rozhodnutiu vo veci v jej neprítomnosti. Ide o veľmi citlivý prípad, avšak tak neprimerané zasahovanie pod rúškom obhajoby aké uvádza intervenient vo svojom vyjadrení tým, že zneužíva slová a výroky jej nebohej sestry zaznamenané v lekárskych záznamoch, ktorá počas liečby bola pod silnými liekmi. považuje za nedôstojné. Dôvodnosť nároku na nemajetkovú ujmu preukázala, dokladovala, pokiaľ jej to bolo súdom prvej inštancie umožnené písomnosťami uvedenými v samotnej žalobe i na pojednávaniach. Na ďalšom súdnom pojednávaní jej nebolo umožnené konať, nakoľko bola uvedená do omylu tým, že súdne pojednávanie sa odročí, preto sa ho nezúčastnila. Rovnako tak nárok na majetkovú ujmu bol vydokladovaný všetkými účtami, zaplatenými faktúrami súvisiacimi s pohrebom a so zriadením pomníka nebohej sestry. Zotrvala na svojom odvolacom návrhu.

8. Žalovaný a intervenient na strane žalovaného sa k vyjadreniu žalobkyne k ich vyjadreniam k odvolaniu žalobkyne nevyjadrili.

9. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [, , , ( účinný od 1.7.2016), ďalej len ], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; ods. l ) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. júna 2021; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, intervenient na strane žalovaného, upovedomení zákonným spôsobom (, , , ). Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ( ods. l, ods. 2, ods. 3 ) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné.

10. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Odvolateľka v odvolaní neuvádzala podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

11. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení , ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktorú by musel odvolací súd prihliadať.

12. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobkyne uvedenou v jej odvolaní, že jej bola odňatá možnosť na spravodlivý proces, keďže sa pojednávania, na ktorom bol vyhlásený rozsudok nezúčastnila z dôvodu, že jej zamestnankyňa Okresného súdu Bratislava II. emailom oznámila odročenie pojednávania, pretože nebolo preukázané, že by niektorá zo sporových strán, prípadne intervenient na strane žalovaného, požiadali o odročenie pojednávania konaného dňa 29.9.2016, na ktorom bol vyhlásený rozsudok. Na uvedené pojednávanie sa riadne dostavil žalovaný i intervenient na strane žalovaného a zo zápisnice o tomto pojednávaní nevyplýva, že by bola zaslaná súdu žiadosť o odročenie pojednávania od niektorej sporovej strany alebo intervenienta na strane žalovaného, pričom žalovaný ani intervenient na strane žalovaného neuviedli, že požiadali o odročenie pojednávania určeného na deň 29.9.2016 (č.l. 293 spisu). Z emailu priloženého k odvolaniu žalobkyne nie je zrejmé kto žiadosť o odročenie pojednávania podal, vyplýva z neho iba to, že bolo odoslané z emailovej adresy: <mailto:zZ.>@justice.sk, v utorok 20. septembra 2016 o 8,36 hod., bolo

zaslané na emailovú adresu žalobkyne, ako predmet bolo uvedené: prečítané: sp.zn. -73

- Žiadosť o odročenie súdneho pojednávania, na ktorý žalobkyňa reagovala tak, že dňa 21.9.2016 zaslala pracovníčke súdu odpoveď, že odročenie súdneho pojednávania berie na vedomie (č.l. 317 spisu). Z obsahu spisu vyplýva, že na č.l. 73 sa nachádza úprava zo dňa 28.8.2015, aby boli strany sporu a vedľajší účastník volaní na termín pojednávania určený na deň 7.12.2015. Na čl. 76 spisu sa nachádza emailové podanie žalobkyne, adresované Okresnému súdu Bratislava II. dňa 1.12.2015, kde ako predmet uviedla sp.zn. -73 - Žiadosť o odročenie súdneho pojednávania a následne písomným podaním zo dňa 1.12.2015 oznámila prvoinštančnému súdu, že žiada o odročenie pojednávania určeného na deň 7.12.2015 z dôvodu jej odcestovania v zahraničí a aby ju súd vyrozumel o vybavení jej žiadosti na emailovú adresu (č.l. 77 spisu). Súd prvej inštancie pojednávanie konané dňa 7.12.2015 odročil na termín 21.3.2016, keďže žalobkyňa svoju neúčasť ospravedlnila z dôvodu zahraničnej cesty a žiadala pojednávanie odročiť (č.l. 81 spisu). Z vyššie uvedeného je potom zrejmé, že žiadna žiadosť o odročenie pojednávania určeného na deň 29.9.2016 podaná nebola, bolo odročené len pojednávanie, ktoré sa konalo dňa 7.12.2015 na žiadosť žalobkyne, z dôvodu ktorého nedošlo k odňatiu možnosti žalobkyni konať pred súdom, ktorá termín pojednávania určeného na deň 29.9.2016 vzala na vedomie na pojednávaní konanom dňa 2.6.2016 (č.l. 186 spisu). Odvolací súd poukazuje na zásadu, že právo patrí bdelým, ktorá zásada zdôrazňuje aj vlastné pričinenie sa na ochranu svojich práv a vyžaduje, aby aj strana v konaní sledovala svoje subjektívne práva a robila také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozeniu a poškodzovaniu. Predpokladá sa pritom, že strana musí využiť prostriedky, ktoré jej poskytuje zákon a následne vykonať prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jej práv.

13. Žalobkyňa v odvolaní ďalej namietala, že v zápisnici o pojednávaní zo dňa 2.6.2016 sa uvádza, že predsedníčka senátu oboznamuje výsledky prípravy pojednávania podľa čítaním listinných dôkazov vymenovaných v zápisnici, ale v skutočnosti ani jeden dôkaz nebol prečítaný, ani čiastočne, ako aj že súd nepredniesol svoj predbežný názor. K uvedenej námietke odvolací súd dôvodí, že v zápisnici o pojednávaní zo dňa 2.6.2016 sa nenachádza údaj o tom, že by žalobkyňa namietala, že ani jeden dôkaz, ktorý bol oboznamovaný nebol prečítaný a že požiadala o ich prečítanie, keď sama uviedla, že žiadne pripomienky k dôkazom nemá. Cieľom ustanovenia ( ) bolo (a je) zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, takže má viesť strany už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho cieľom je zrýchliť a zjednodušiť konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje za dôležité a nevenovala sa pozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam, ktoré sú podľa názoru súdu buď nesporné alebo právne bezvýznamné. Porušenie uvedeného ustanovenia však nelimituje stranu sporu pri realizácii jej procesných práv. Striktné nedodržanie postupu podľa ustanovenia ( ) zo strany súdu (spočívajúce v neuvedení, ktoré právne významné skutkové tvrdenia strán možno považovať za zhodné a ktoré zostali sporné, ktoré dôkazy súd vykoná a ktoré nevykoná, ako aj neuvedenie predbežného právneho posúdenia veci súdom) má za následok tzv. inú vadu konania, ale nezakladá vadu zmätočnosti. Ak totiž predseda senátu toto zákonné ustanovenie nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia strany sporu z jej procesných práv, ktoré jej priznáva (predtým ). Porušenie tohto ustanovenia žiadnym spôsobom nediskvalifikuje stranu, napríklad v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a podobne. V zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn. ) sú právny názor a hodnotiace úsudky súdu vlastné až samotnému rozhodnutiu vo veci, nie však postupu v zmysle ( ). Súd rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu ( ), berie do úvahy iba skutočnosti, ktoré vyšli najavo počas konania ( ) a pri zisťovaní skutkového stavu vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti ( ). Pri výkone spravodlivosti súd nesmie byť obmedzovaný pôvodnými predbežnými závermi o skutkovej stránke veci, ani prípadným vlastným predbežným právnym posúdením. V danej veci z obsahu zápisnice súdu prvej inštancie nevyplýva žiadna výhrada žalobkyne voči nesplneniu si povinnosti súdu prvej inštancie vysloviť predbežný právny názor na vec, hoci bola na pojednávaní prítomná. Z povahy tejto procesnej povinnosti je však zrejmé, že k zhojeniu (skonzumovaniu) jej prípadného nesplnenia dochádza samotným rozhodnutím súdu, v dôvodoch ktorého podľa je súd povinný uviesť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Je zbytočné, aby odvolací súd zrušil rozhodnutie a vec vrátil súdu prvej inštancie s tým,

že by mu dal pokyn na dodržanie ustanovenia , pretože tento uvedené už vyslovil v rozsudku. Náprava prípadného nesprávneho postupu prvoinštančného súdu v tomto smere je daná aj možnosťou podania odvolania ako riadneho opravného prostriedku, ktorý žalobkyňa v predmetnej veci využila. Z uvedených dôvodov námietka žalobkyne, aj keby bola dôvodná, nebola spôsobilá mať za následok tzv. zmätočnostnú vadu, t.j. porušenie základných zásad občianskeho súdneho konania a odňatie možnosti žalobkyni konať pred súdom. Napokon nikde v zákone nie je uvedené, že aj keď sudca vysloví predbežný právny názor, že ním bude aj do budúcna viazaný. Striktné dodržiavanie uvedeného ustanovenia by znamenalo absolútne formalistický proces. Rovnako nie je dôvodná námietka žalobkyne uvedená v odvolaní, že jej nebol doručený dôkaz zadovážený súdom, a to konzultačná správa, nakoľko sporová strana má právo nahliadať do spisu a oboznámiť sa tak s jeho obsahom.

14. Odvolací súd tvrdenia žalobkyne uvedené v jej odvolaní, že nedostala ani kópiu oznámenia o vstupe intervenienta do konania, ani jeho návrh na zamietnutie žaloby v časti náhrady nemajetkovej ujmy z procesných dôvodov považuje za nedôvodné s poukazom na to, že žalovaný návrhom doručeným súdu prvej inštancie dňa 19.12.2014 navrhol, aby do konania ako vedľajší účastník na jeho strane vstúpila spoločnosť Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s. (č.l. 70 spisu), ktorá dňa 7.12.2015 oznámila svoj vstup do konania ako vedľajší účastník (č.l. 82 spisu) z dôvodu právneho záujmu na výsledku konania. Prvoinštančný súd uznesením zo dňa 4.4.2016, č.k. -92, pribral do konania vedľajšieho účastníka na strane žalovaného Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., IČO: 00 151 700, Bratislava, Dostojevského rad č. 4, ktoré uznesenie bolo doručené stranám sporu a vedľajšiemu účastníkovi (žalobkyňa ho prevzala dňa 15.4.2016). Dňa 1.7.2016 nadobudol účinnosť nový procesný predpis, a to , ktorý inštitút vedľajšieho účastníka nahradil novým právnym inštitútom, ktorým je intervenient. Subjekt, s ktorým súd konal do 30.6.2016 ako s vedľajším účastníkom konania, po 1.7.2016 viac v konaní ako vedľajší účastník konania vystupovať nemôže a jeho postavenie ako vedľajšieho účastníka konania ku dňu 30.6.2016 zaniklo. Tento subjekt môže po 1.7.2016 vystupovať v konaní ako osobitný subjekt v súlade s (do konania môže byť pribratý iba na základe rozhodnutia súdu, ak s tým strana súhlasí), alebo ako všeobecný zástupca v súlade s V danom prípade spoločnosť Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., písomným podaním doručeným prvoinštančnému súdu dňa 20.7.2016 oznámila, že vstupuje do konania ako intervenient podľa , pretože aj naďalej má právny záujem na výsledku konania. O samotnom vstupe intervenienta súd nerozhoduje, k jeho vstupu dochádza už dňom doručenia jeho písomného podania, ktorým oznamuje, že vstupuje do konania. Žalobkyňa mala teda vedomosť, že uvedená spoločnosť vystupuje v konaní ako vedľajší účastník, pričom skutočnosť, že jej nebolo oznámené, že táto spoločnosť v konaní vystupuje ako intervenient, nemá za následok porušenie jej práva na spravodlivý proces, ani vadu konania, pretože uvedená spoločnosť oznámila svoj vstup do konania ako intervenient na strane žalovaného iba z dôvodu zmeny právnej úpravy, ku ktorej došlo od 1.7.2016, keď do uvedenej doby vystupovala v konaní ako vedľajší účastník.

15. V danej veci nebolo sporné, že sestra žalobkyne I. L. bola v nemocnici žalovaného hospitalizovaná na psychiatrickom oddelení v období od 18.7.2011 do 6.8.2011, že dňa 6.8.2011 vytlačila vchodové dvere uvedeného oddelenia, ktoré opustila a odišla do parku k jazierku, v ktorom sa utopila. Sporným v konaní zostalo, či žalovaný zodpovedá za škodu, ktorá vznikla žalobkyni ako príbuznej po zomrelej I. L. v dôsledku uvedenej udalosti.

16. Súd prvej inštancie vykonal vo veci potrebné dokazovanie za účelom zistenia, či žalovaný porušil alebo zanedbal svoje prevenčné povinnosti v čase hospitalizácie sestry žalobkyne v jeho zariadení, pričom zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny záver, že nemal preukázané, že zo strany žalovaného došlo ku konaniu, ktoré by bolo možné označiť ako protiprávne, resp. neoprávnené. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie bolo jednoznačne preukázané, že žalovaný poskytol zdravotnú starostlivosť sestre žalobkyne správne (oznámenie o výsledku šetrenia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou; č.l. 12 spisu). Podľa Protokolu č. 248/2013 o vykonanom dohľade na mieste Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou zo dňa 16.3.2018, bola zdravotná starostlivosť I. L. zo strany žalovaného poskytnutá lege artis, jej útek a samotný vstup do jazera boli motivované skôr imperatívnymi halucináciami ako suicidálnou snahou, skutočnosť, že si dokázala otvoriť dvere nie je skutočnosťou svedčiacou o zlej starostlivosti, ale o technickej poruche, pričom službukonajúci personál v tejto situácii urobil všetko, čo bolo v jeho silách, aby zabránili následkom udalosti; skupina vykonávajúca dohľad nezistila u žalovaného nedostatky (č.l. 56 spisu). Trestné konanie pre prečin usmrtenia vedené na OR PZ v Bratislave V pod č. ČVS: ORP-3211/PJ-B5-2011,

bolo uznesením zo dňa 24.1.2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 1.3.2012, zastavené, nakoľko skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci (č.l. 3 spisu), pričom pri rozhodovaní sa vychádzalo aj zo záverov znaleckého posudku Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru č. ČES:PPZ-KEU-BA-EXP-2011/13197, zo dňa 24.10.2011, podľa ktorého bol zámok na dverách, ktorými sa dostala sestra žalobkyne z psychiatrického oddelenia a následne spadla do jazera, kde sa utopila, funkčný až na zadierajúcu sa strelku pri jej zasúvaní v otvore čelného plechu, čo bolo spôsobené miernou deformáciou tiahla strelky. Uvedené poškodenie mohlo byť spôsobené trhnutím dverí smerom k ich otvoreniu pri nedostatočnom zasunutí strelky v dôsledku nedostatočného stlačenia kľučky dverí v nezamknutom stave. Uzamykací mechanizmus zámku bol plne funkčný a na závore, ani iných jeho častiach neboli žiadne mechanoskopické stopy v súvislosti s jeho možným prekonaním zistené (č.l. 17 spisu).

17. Tým, že nebolo preukázané, že zo strany žalovaného došlo k porušeniu jeho povinností, nebol splnený prvý predpoklad pre priznanie náhrady škody a nemajetkovej ujmy, ktorej náhrady sa domáhala žalobkyňa voči žalovanému, z dôvodu ktorého sa potom správne prvoinštančný súd už nezaoberal výškou náhrady škody a nemajetkovej ujmy. Žalobkyňa neprodukovala žiadne dôkazy, ktoré by mohli zvrátiť výsledky doteraz vykonaného dokazovania a právneho posúdenia veci, a preto je záver súdu prvej inštancie o tom, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, keď nepreukázala že žalovaný svojim konaním spôsobil v súvislosti s úmrtím jej sestry majetkovú škodu, ktorú predstavujú náklady vynaložené na pohreb jej sestry, ako aj o nepreukázaní náhrady nemajetkovej ujmy, správny. Ak žalobkyňa tvrdila, že žalovaný zanedbal svoje základné povinnosti, mala na preukázanie tohto tvrdenia povinnosť označiť dôkazné prostriedky spôsobilé preukázať pravdivosť tohto tvrdenia, čo ale neurobila. Odvolací súd konštatuje, že teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien, po prvé ide o bremeno tvrdenia, ktoré môže privodiť jej úspech v konaní a po druhé, že musí svoje tvrdenia aj preukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie , v spojení s ( ), podľa ktorého strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Uvedený článok stanovuje dôkaznú povinnosť strán sporu v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na strane sporu a v prípade, ak neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú aj tú stranu sporu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, ale hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany sporu. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinnosti tvrdenia a povinnosti označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena, ako aj nositeľa dôkazného bremena. Z právnej teórie vyplýva, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne upravené vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Takisto význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu, t.j. právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (). V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil. Okolnosti namietané žalobkyňou v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany

sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

18. K odvolacej námietke žalobkyne o nepresvedčivom odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza, že rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia , podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, ako aj jasne a výstižne vysvetliť ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil. Prvoinštančný súd jasne a zrozumiteľne vysvetlil ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, aj ako vec právne posúdil, a preto nie je možné napadnutý rozsudok považovať za nepreskúmateľný. Podľa konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je ale nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán sporu (napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. , , a podobne).

19. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ods. l, a intervenientovi na strane žalovaného, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Žalovanému odvolací súd nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keďže si ich náhradu neuplatnil.

20. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením ods. l, , , ods. l a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; pričom odvolateľka, t.j. strana sporu, ani nevzniesla žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. , , , ).

21. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

(1) Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).