Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/244/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudcov: JUDr. Anton Jaček a JUDr. Peter Duman, v sporovej veci žalobcov: 2. Q. M., nar. XX.XX.XXXX, adresa A. XXX/X, K. - T., Česká republika, 3. V. M., nar. XX.XX.XXXX, adresa M. N. M. XXX, zastúpená advokátom: JUDr. Martin Kubovič, LLM, MSc, so sídlom M. R. Štefánika 3080/14, Sereď, 4. P. H., nar. XX.XX.XXXX, adresa M. N. M. XXX, 6. V. A., nar. XX.X.XXXX, adresa M. N. M. XXX, proti žalovaným: 1. W. A., nar. XX.X.XXXX, adresa M. N. M. XXX, zastúpený advokátskou kanceláriou: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA ZELEMOVÁ&STANKOVIANSKA združenie, so sídlom, Heydukova 16, Bratislava, 2. Y. A., nar. XX.XX.XXXX, adresa M. N. M. XXX, 3. V. C., nar. XX.XX.XXXX, adresa A. XXXX/XX, A., 4. Q. A., nar. XX.XX.XXXX, adresa M. XXX/XX, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalovaných 1 a 3 proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 11.04.2019, č. k. -530, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie mení tak, že určuje, že spoluvlastnícky podiel o veľkosti 14/32-tín na pozemkoch zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX v katastrálnom území M. N. M. - parcela reg. „C“ č. 374/3, zastavaná plocha o výmere 572 m2 a parcela reg. „C“ č. 374/5, zastavaná plocha o výmere 150 m2 patrí do dedičstva po poručiteľke V. M., rod. M., narodenej X.XX.XXXX, zomrelej X.XX.XXXX a v časti o určenie, že do dedičstva po tejto poručiteľke patrí spoluvlastnícky podiel o veľkosti 14/32-tín na pozemkoch zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX v katastrálnom území M. N. M. - parcela reg. „C“ č. 373/5, záhrada o výmere 1483 m2 a parcela reg. „C“ č. 375, orná pôda o výmere 506 m2 žalobu zamieta.

II. Žiadna zo strán n e m á na náhradu trov konania (prvoinštančného i odvolacieho) právo.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie určil, že nehnuteľnosti nachádzajúce sa v obci M. N. M., kat. úz. M. N. M., zapísané na LV č. XXXX Okresného úradu Galanta - katastrálny odbor ako parc. č. 374/3 - zastavaná plocha o výmere 572 m2, parc. č. 374/5 zast. plocha o výmere 150 m2, parc. č. 373/5 - záhrada o výmere 1483 m2 a parc. č. 375 - orná pôda o výmere 506 m2 o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 14/32 k celku patria do majetku po poručiteľke V. M. rod. M., nar. X.XX.XXXX a zomrelej X.XX.XXXX (výrok I) a rozhodol, že žalobcovia 1, 2, 3, 4, 6 majú voči žalovaným 1, 2, 3, 4 právo na náhradu trov konania vo výške 100 %, o ktorých bude rozhodnuté osobitným uznesením súdom prvej inštancie (výrok II).

2. Vykonaným dokazovaním prvoinštančný súd zistil, že predmetom sporu sú nehnuteľnosti pôvodne vedené v pozemnoknižnej vložke č. 927 ako parcely č. 5511 - vinica „POMORHEGY“ o výmere 266m2 siah a parcela č. 5511 roľa „POMORHEGY“ o výmere 818 m2 siah. Ako to bolo zistené z rozsudku Okresného súdu Galanta spis. značka v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 8.9.2009 spoločnými právnymi predchodcami účastníkov konania boli V. M. a A. P.,

jeho manželka, ktorí zakúpili sporné nehnuteľnosti v roku 1905. Z tohto rozsudku ďalej vyplynulo, že M. M. nadobudol k sporným nehnuteľnostiam tieto podiely: 4/32-iny v roku 1987 - dedením po otcovi P. M. ml., v roku 1991 kúpou podiel 4/32-iny po V. M., v roku 1994 kúpou podiel po V. M. rod. M. 2/32-iny, v roku 1996 darovacou zmluvou od matky J. rod. K. 4/32-iny, v roku 1999 osvedčením od brata V. M. , spolu sa jedná o 18/32-tín. Pôvodne, nehnuteľnosti mpč. 5511 - vinica a 5512 - roľa, boli vedené v PKV č. 927 kat. úz. M. n/M. (M.). Najprv boli z mpč. 5511 geometrickým plánom, vypracovaným Geodéziou n.p. Bratislava MO 246 v Galante zo dna 18.3.1986 overeného 16.4.1986 číslo zákazky 244-246-0118-86, vytvorené parcely č. 5511/1 - zast. plocha o výmere 303 m2, dom č. XXXX/X - orná pôda o výmere 945 m2 a č. 511/3 - dvor o výmere 448 m2 a konštatovaná parcela č. 5512 - orná pôda o výmere 2367 m2. Ďalší geometrický plán bol vypracovaný 30.1.1987 taktiež Geodéziou n.p. Bratislava, MO Galanta č. zák. 244-246-0837-86, ktorý bol overený dňa 3.3.1987 a stav pôvodnej mpč. 5512 a 55l11/3 bol zmenený na parc. č. 5511/3 - dvor o výmere 333 m2 a na parc. č. 5512/1 - orná pôda o výmere 1655 m2, parc. č, 5512/2 - dvor o výmere 751 m2 a parc. č. 5669 - "NAMES SČ 492" o výmere 752 m2. Ďalší geometrický plán vypracovala geodetka V. Z. č. zák. ENR 29/92 dňa 24.11.1992 overený 3.12.1991; zameral sk. stav parc. č. 372, ktorá vznikla z pôvodnej mpč. 5511 - a tiež z tejto mpč. sú vyznačené ďalšie nové čísla parc. č. 371 a 373, pričom z pôvodnej mpč. 5512 sú vyznačené parc. č. 374 a 375. Pod týmito parc. číslami bol ich skutočný stav t.j. parciel č. 371-375 zameraný ďalším geometrickým plánom vyhotoveným dňa 29.1.1993 Geodet konzorciom č. zák. GEOK 38/93 overeným 3.2.1993, podľa ktorého boli označené parc. č. 371- zast. o výmere 292 m2, parc. č. 372 - zast. o výmere 295 m2, parc. c. 373 - orná p. o výmere 896 m2, parc. č. 374 - zast. o výmere 781 m2 a parc. č. 375 - orná p. o výmere 1827 m2 a podľa stavu KN v kolónke vlastník užívateľ je uvedené "ako v právnom stave" a tiež je konštatované, že zmeny parciel vo výmerach sú dané novým mapovaním. Ako užívatelia boli uvedení M. V. a M. M.. Parcely 5512 a 5511 boli vyznačené, že zanikli. Ďalší geometrický plán bol vyhotovený znova Geodet konzorciom, č. plánu 73 2000 dňa 15.3.2001 a tým istým dátumom aj overený, a to na rozdelenie spoluvlastníctva a majetkové usporiadanie, ktorým boli nehnuteľnosti parc. č. 371/3, 371/4, 371/5 a 373/4 navrhnuté do výlučného vlastníctva (reálne vydelený spoluvlastnícky podiel) M. M. a parce. č. 374/5, 374/3, 373/5, 375 do vlastníctva W. A. a manž. Y. rod. K.. Parce. č. 374/4 a 373/6 boli ponechané ako doterajší vlastník. Po smrti právnych predchodcov, pôvodných vlastníkov sporných nehnuteľností P. M. a V. M. sa podielové spoluvlastníctvo ich detí menilo nielen na základe dedenia, ale aj na základe právnych úkonov

- kúpnopredajných zmlúv, darovania aj osvedčení, a to v priebehu rokov 1952, 1954, 1960, 1961, 1963, 1981, 1983, 1987, 1991, 1992, 1994, 1996 a tiež tieto nehnuteľnosti boli zameriavané a vytvárali sa nové parcely, najprv na mpč. 5511, a to od roku 1987 až 2001 a objednávateľmi M. M. a potom, keď sa podielovým spoluvlastníkom stal na základe darovacej zmluvy W. A., aj W. A. v snahe usporiadať podielové spoluvlastníctvo tak, aby nehnuteľnosti boli účelne využívané. Notárskou zápisnicou zo dňa 17.3.1997 sp.zn. došlo k osvedčeniu nehnuteľnosti v k.ú. M. N. M. podľa novoutvoreného stavu v geometrickom pláne číslo zákazky ENR 29/92 vypracovala V. Z., geodet, W. XXX, XXX XX M., overeného pod číslom 1177/92 dňa 9.12.1992, parcela číslo 372 - zastavaná plocha o výmere 330 m2 v celosti, ku ktorej vyčleneniu došlo z pôvodného stavu vo vložke číslo 927 parc. číslo 5511 - roľa o výmere 957 m2, parc. číslo 5512 - roľa o výmere 2942 m2. Notárskou zápisnicou JUDr, Oľgy Meliškovej zo dňa 16.9.1997, číslo konania , N 306/97 došlo k oprave notárskej zápisnice číslo NZ 102/97 v tomto znení: V liste vlastníctva - číslo XXXX pozemok parcela číslo 5512 - orná pôda o výmere 2942 m2, časti B - LV 1a) v 10/32-inách, v časti B LV 1c) v 2/32-inách, v časti B LV 1d) v 2/32-inách, v časť B LV 1f v 4/32-inach, spolu podiel v 18/32-inách; V liste vlastníctva - číslo XXXX pozemok parcela číslo 5511 - orná pôda o výmere 957 m2, v časti B LV 1c) v 2/32-inách, v časti B LV 1d) v 2/32-inách, spolu podiel v 4/32-inách; 2.) oprava bodu číslo 6) notárskej zápisnice NZ 102/97. Dňa 3.2..2000 sa pred notárkou Mgr. Oľgu Czuczorovú dostavil M. M., nar. XX.X.XXXX a V. M., nar. X.XX.XXXX a v konaní N 182/99 a NZ 13/2000 bolo notárkou vydané osvedčenie v tomto znení: čl. 1./ Osvedčujem - ako právne významnú skutočnosť - že na základe tohto osvedčenia, resp. Dohody horeuvedených účastníkov bude zapísaný do katastra nehnuteľnosti ako spoluvlastník v katastrálnom území M. N. M. na LV číslo XXXX

- parcela číslo 5511 - orná pôda o výmere 957 m2 dosiaľ na LV vedené ako vlastníctvo P. M. v 4/32- inách; na LV číslo XXXX - parcela číslo 5512 - orná pôda o výmere 2942 m2 doposiaľ na LV vedené ako vlastníctvo P. M. v 4/32-inách horeuvedený - M. M.. Na okresnom súde pod číslom konania sa viedlo konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, kde ako účastníci konania vystupovali W. A. a manželka Y. A. ( žalobcovia) a ako žalovaní M. M. a V. M.. V tomto konaní súd schválil zmier účastníkov v tomto znení: Podielové spoluvlastníctvo žalobcov W. A., s manželkou Y. A., rod. K. a žalovaného M. M. k nehnuteľnostiam zapísané na LV č. XXXX, kat. územie M. N. M. ako parcela číslo 5512 -orná pôda o výmere 294 m2 a na LV číslo XXXX kat. územie M. N. M., ako parcela číslo 5511 - orná pôda o výmere 957 m2 si účastníci zrušujú a vyporiadajú tak, že vo výlučnom žalobcov I. a v II. rade

zostávajú novovytvorené parcely podľa geometrického plánu na rozdelenie spoluvlastníctva a majetkové usporiadanie parcela č. 371 a 375 č. plánu 73/2000 vyhotovenom W. H., autorizačne overenom Ing. B. A., dňa 15.3.2001 úradne overenom dňa 15.3.2001 pod č. 271/01 Okresného úradu Galanta, odbor katastrálny, a to parcela číslo 374/4 - zastavaná plocha o výmere 150 m2, parcela číslo 373/3 - záhrada o výmere 1483 m2, parcela číslo 373/6 - orná pôda o výmere 73 m2 a parcela číslo 375 - orná pôda o výmere 506 m2 tak, že žalobca v I. rade je výlučným vlastníkom vo vzťahu k žalobkyni v II. rade v podiele a žalobcom v l. a v II. rade ostáva vlastníctvo v podiele 4/18-iny k uvedeným parcelám. Vo výlučnom vlastníctve žalovaného zostávajú novovytvorené parcely podľa citovaného geometrického plánu, parcela číslo 371/3 - zastavaná plocha o výmere 535 m2, parcela číslo 371/4 - zastavaná plocha o výmere 64 m2, parcela číslo 371/5 - zastavaná plocha o výmere 30 m2, a parcela číslo 373/4 - záhrada o výmere 661 m2. V. M. rodená M. nadobudla podiel 1/8-iny sporných nehnuteľností kúpnou zmluvou od H. M. dňa 09.08.1954. Od tejto doby sporné nehnuteľnosti aj užívala. Žalobkyňa nehnuteľnosti užíva od roku 1981,keď prišla bývať ku svojej starej matke V. M. rodenej M.. Žalobkyňa spolu s jej manželom V. M. rodenú M. doopatrovali a na základe dedičského rozhodnutia po nej zdedili dom. Svedok Q. M. v konaní uviedol, že on spolu s rodičmi v roku 1959 sa nasťahoval do domu na parcele č. 374/5. Uvedený dom postavili jeho rodičia. Keď z domu odišiel, zostali bývať v dome jeho rodičia. Jeho otec zomrel v roku XXXX alebo v roku XXXX. Po tom, čo jeho matka zostala sama, ponúkol žalobkyni v 3.rade, aby sa o ňu postarala s tým, že s prihliadnutím na doopatrovanie im odpredá svoj podiel. Žalobkyňa v 1.rade v tomto konaní uviedla, že spolu s dcérou a zaťom na nehnuteľnostiach bývajú 30 rokov. S domom užívali jej matka V. M. aj roľu. Ako to vyplýva z osvedčenia o dedičstve D 2609/94, po V. M., rod. M., nar. X.XX.XXXX, zomrelej X.XX.XXXX, poručiteľka zomrela bez zanechania závetu a listiny o vydedení. Ako dedičia prichádzali do úvahy V. A., nar. XX.XX.XXXX a Q. M., nar. XX.X.XXXX, ktorí sú pozostalé deti poručiteľky. Dedička V. A. vyhlásila, že dedičstvo odmietla v prospech svojich detí, ktorými sú: P. H., V. M., V. A. (C.), W. A., V. A., V. A., Q. A.. Bola uzatvorená dedičská dohoda na základe ktorej nehnuteľnosti v kat. úz. M. N. M. zapísané na LV XXXX, rodinný dom súpisné číslo XXX, postavený na parcele č. 374, stavba bez pozemku v 1-ici, vlastný podiel v 1-ici zdedený podiel po nebohom F. M. prevezme pozostalá vnučka poručiteľky V. M., pričom ustupujúci dedičia sa zriekli svojich zákonných podielov bezodplatne v prospech V. M., V. M. bola povinná vyplatiť ďalších ustupujúcich dedičov P. H., V. A. (C.), W. A. a ďalších sumou 15.843,78 Sk. Čo sa týka nehnuteľností v kar. úz. M., zapísané vo vložke č. 273, tieto prevzala vnučka V. M. v celosti pričom ustupujúci dedičia sa vzdali svojich zákonných podielov. Žalobkyňa v 1. rade na pojednávaní uviedla, že chce len toľko, aby sa veci dali do poriadku. Žalobca v 2. rade Q. M., ktorý je synom V. M. uviedol, že jeho matka za života nikomu nič nadala. Právna zástupkyňa žalovaného v 1. rade na pojednávaní uviedla, že v konaní sp. zn. sa schvaľoval zmier v rámci ktorého bolo vyporiadané spoluvlastníctvo. Tu vystupoval aj M. M., ktorý odpredal žalovaným 1,2 časť nehnuteľnosti o výmere asi 4 áre a na základe toho žalovaná Y. A. vystupuje v konaní ako žalovaná, nakoľko ho nadobudli žalovaní 1,2 do BSM. Aj keď sa rozviedli, ich BSM vyporiadané nebolo, keďže sú podieloví spoluvlastníci. Žalovaný v 1. rade na pojednávaní uviedol, že jeho matka a strýko chceli aby dal nehnuteľnosti vlastnícky do poriadku, aby to vybavil. Bol to 100 rokov zanedbaný pozemok. Bolo veľmi veľa podielových spoluvlastníkov, ktorí boli na neznámom mieste a jedna bola nesvojprávna. Žalovaný v 1. rade s dokladmi išiel za svojou právničkou, ktorá mu veci pomohla vybavovať. Žalovaný v 1. rade býval v B. od roku 1984 do roku 2004 a potom si so svojou bývalou manželkou kúpili dom vo M.. V roku 1992 mu V. M. povedala, že mu dá pozemok na dom. Po tom čo vybavil list vlastníctva zo strany žalobcov boli učinené kroky, aby nemohol stavať dom. Sporné nehnuteľnosti neužíval, ale chodil ku svojej starej matke V. M.. Na pozemok mal navezený stavebný materiál. Žalovaný v 1. rade zdôraznil, že pozemky začal vybavovať na základe želania svojej matky. Žalovaný v rade 2. Y. A. uviedla, že presne nevie ani o čo sa jedná. Jej bývalý manžel jej hovoril, že babka mu dala nejaký pozemok. Bola to nejaká parcela, pričom ona o to záujmem nemala. Tieto veci vybavoval jej bývalý manžel. V nejakom starom dome vo M. mali uložený stavebný materiál. Žalovaná uviedla, že nikdy neužívali nehnuteľnosť, ktorá je predmetom sporu. Na pojednávaní bol vypočutý H. M., ktorý bol starostom obce M. N. M. od roku 1990 do roku 2002. Bývalý starosta sa vyjadril, že nie je jednoduché povedať, či žalovaní v 1. a 2. rade užívali nehnuteľnosti. On ako starosta obce mal záujem na tom, aby sa obec rozvíjala, aby pribúdali občania. žalovaný v 1. rade priniesol papier a spolu na mieste samom hovorili o stavbe domu s tým, že tam môžu byť ďalšie nehnuteľnosti. Potom sa starosta začal zaujímať ako sa to bude týkať ostatných, ktorí tam bývajú. Žalovaný v 1. rade uviedol, že M. nechá záhradu a pozemok pod domom. Na základe toho vydal potvrdenie, ktoré bolo podkladom pre notára k vydaniu osvedčenia. K vydaniu potvrdenia ho viedlo aj to, že A. mu ukázal darovaciu zmluvu od starej matky a ďalšie dokumenty na ktoré si už nepamätá. A. mu povedal, že má také a také doklady, má možnosť sa dostať k vlastníctvu na základe vydržania avšak potrebuje potvrdenie. Svedok K. H., ktorý

je v príbuzenskom pomere so sporovými stranami uviedol, že vie o čestnom vyhlásení, ktoré dával W. A., aby si usporiadal vlastníctvo k nehnuteľnostiam. Svedok potvrdil, že nemá vedomosť o tom, že mu babka V. M. dala rodný dvor. Svedok potvrdil po nahliadnutí do geometrického plánu, že sa jedná o parcelu 372. Nevie však o ktoré parcely sa jednalo pri konaní o vydržaní. Svedok nevedel uviesť, či tam žalovaný v 1. rade niečo mal uskladnené, či to užíval. Dňa 26.8.1992 bola uzatvorená darovacia zmluva kde ako darkyňa vystupovala V. M. a kde ako obdarovaný vystupoval W. A., Štátne notárstvo v Galante zmluvu registrovalo pod číslom RI 1532/92 dňa 18.9.1992. V tejto darovacej zmluve sa uvádza, že V. M., rod. M. je podielovou spoluvlastníčkou v podiele 16/32-in na pozemkovej nehnuteľnosti zapísanej v pozemnoknižnej vložke 927 kat. úz. M. N. M., parc. č. 5511- vinica vo výmere 266 štvorcových siach, ktorá nehnuteľnosti je evidovaná na LV č. XXX a XXX u Strediska geodézie v Galante. Tento podiel nadobudla v dedičskom konaní po svojom manželovi F. M.. Tento svoj podiel darkyňa daruje svojmu vnukovi W. A.. V notárskom spise NZ 102/97, N 377/97, Q. A. overeným podpisom potvrdil, že W. M., ktorý bol zapísaný do pozemkovej knihy do vložky č. 927 kat. úz. M. parc. č. 5511, parc. č. 5512 ako dedič po svojej matke neb. P. M. na podiel 2/32-ín sa následne po roku 1920 vysťahoval z rodnej obce za prácou do USA a Kanady a nikdy viac sa do obce nevrátil. Q. A. tiež potvrdil kto v predmetnom dome býval a kto užíval priľahlý pozemok. Je tu uvedené, že V. M. užívanú vyčlenenú nehnuteľnosť z vložky č. 927 kat. úz. M. darovala svojmu vnukovi W. A.. V. A.- žalobkyňa v 1. rade svojím podpisom, ktorá bo overený potvrdila okolnosti v tom, že W. M., ktorý bol zapísaný do pozemkovej knihy do vložky č. 927, kat. úz. M., parc. č. 5511 a 5512 odišli do Ameriky a do obce sa viac nevrátil. Potvrdila, že v starom rodinnom dome bývali manželia V. a P. M., ktorí zomreli v roku XXXX resp. XXXX a potom ich syn F. M. s manželkou V. užívali oddelenú časť tohto domu a užívali i priľahlý pozemok a to nerušene ako reálne oddelenú časť z nehnuteľností knihovaných vo vložke 927 kat. úz. M.. Po úmrtí F. M. dňa 26.12.1980 pozostalá manželka V. M. užívanú včlenenú nehnuteľnosť darovala svojmu vnukovi W. A.. Ako to vyplýva z pripojeného spisu Notárskeho úradu JUDr. Galgánkovej Advokátska kancelária JUDr. Zelemova & JUDr. Žilinská podala dňa 27.3.1995 návrh na vydanie opravného uznesenia v mene W. A. vo výrokovej časti rozhodnutia D 80/81 zo dňa 27.1.1981 vydaného Štátnym notárstvom Galanta v dedičskej veci po neb. F. M. zomrelom XX.XX.XXXX. Nesprávne určený podiel 16/32 - tin na nehnuteľnostiach vo vložke 927 parc. č. 5511, 5512 kat. úz. M. obec M. N. M. žiadal opraviť na správny podiel 10/32 -in. Ako dôkaz bol pripojený úplný výpis z pozemnoknižnej vložky č. 927 kde F. M. nadobudol pod B 17 2/32-tiny, pod B - tin, pod B 24 b 2/32-tiny čo spolu dáva 10/32 - tin. Okresný súd Galanta dňa 30.5.1995 v konaní D 80/81 po nebohom F. M. narodenom XX.XX.XXXX a zomrelom XX.XX.XXXX vydal uznesenie v ktorom opravil a doplnil výrok pôvodného rozhodnutia v znení: „pozemok v kat. úz. M. evidovaný vo vl. 927 parc. č. 5511, 5512 v 10/32 - inách. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 18.7.1995. V. M. nadobudla v roku 1954 spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/8-ina k parcele č. 5512, na základe notárskej zápisnice č. N 605/54 NZ 595/54. Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že V. M. bola vlastníčkou podielu 10/32 - tin a podielu 1/8-iny na nehnuteľnosti parc. č. 5512 t.j. podielu 14/32 - tin. Parcela č. 5512 nebola predmetom darovacej zmluvy zo dňa 26.8.1992, ktorú uzavreli ako darkyňa V. M. a ako obdarovaný W. A.. Predmetom tejto darovacej zmluvy bol len podiel 16/32 - tin na pozemkovej nehnuteľnosti zapísanej v pozem. vl. č. 927 katastrálne územie M. N. M. parc. č. 5511 - vinica vo výmere 266 štv. siah, ktorá nehnuteľnosť je evidovaná u strediska Geodézie Galanta na evidenčnom liste č. 827 a 130. Nehnuteľnosť ktorá je predmetom daru bola ocenená na 8135,- Kčs. Štátne notárstvo Galanta uvedenú darovaciu zmluvu registrovalo dňa 18.9.1992 pod. č. R I. 1532/92. Z predmetnej darovacej zmluvy je jednoznačne zrejmé, že parc. č. 5512 resp. podiel na nej neboli predmetom zmluvy. Ako to vyplýva z listu vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie M. N. M. vlastníkom parciel reg. „C“ č. 373/5 záhrada o výmere 1483 m2; 373/6 orná pôda o výmere 73m2; 374/3 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 573 m2, 374/4 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 17 m2; 374/5 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 150 m2, 375 orná pôda o výmere 506 m2, je W. A. nar. XX.X.XXXX v podiele 14/18 - tin a W. A. nar. XX.X.XXXX a Y. A. nar. XX.X.XXXX v 4/18 - tinách čo tvorí bezpodielové spoluvlastníctvo manželov. V liste vlastníctva je uvedený titul nadobudnutia: Uznesenie OS v Galante č. zo dňa 28.3.2001 - v. z. 167/ 01 Geom. plán č. geot. 73/2000 - v.z. 167/01. Na liste vlastníctva je vyznačené predbežné opatrenie - uznesenie OS Galanta v spojení s uznesením KS Trnava a uznesením Najvyššieho súdu SR , ktorým sa zakazuje akýmkoľvek spôsobom nakladať s nehnuteľnosťami p.č. 374/5, 374/3, 373/5, 375. Z geometrického plánu vyhotoveného Geodet konzorcium - autor W. H. zo dňa 15.3.2001, autorizačne overeného Ing. B. A. a úradne overeného Ing. P. N. číslo 217/01 vyplýva, že podľa pozemnoknižnej vložky má parcela č. 5512 výmeru 2942 m2. Podľa právneho stavu v evidencii nehnuteľnosti parcelu č. 5512 tvorí parcela 371/3 o výmere 182 m2 parc. č. 371/5 o výmere 29m2, parc. č. 374/5 o výmere 143 m2, parc. č. 374/3 o výmere 544 m2, parcela č. 373/4 o výmere 501 m2, parcela č. 373/5 o výmere 1030 m2, parcela č. 375 o výmere 480 m2. Spolu

to činí 2909 m2. Z geometrického lánu vyplýva, že pozemnoknižný stav v parcely 5512 je 2942 m2 zameraný právny stav je 2909 m2. Rozdiel vo výmere vznikol upresnením výmery novým mapovaním. Parcela registra KN „E“ č. 5511 orná pôda o výmere 25m2 na LV č. XXXX kat. úz. M. N. M. a parcela registra KN „E“ 5512 orná pôda o výmere 33 m2 na LV č. XXXX kat. úz. M. N. M. sú zbytkovými parcelami pôvodných pozemnoknižných parciel v pozemnoknižnej vložke č. 927 kat. úz. M.. Pôvodné pozemnoknižné parcely sú usporiadané podľa geometrického plánu GP č. 73/2000 - v.z. 167/01, do KN

- C parciel č. 375, 373/5, 373/4, 374/3, 374/5, 371/3, 371/4, 371/5 vedených na listoch vlastníctva XXXX, XXXX, XXXX v katastrálnom území M. nad M.. Konštatuje to aj Okresný úrad Galanta katastrálny odbor vo svojom rozhodnutí X1 51/2015 zo dňa 12.12.2016. Predmetným geometrickým plánom boli rozdelené parcely č. 5511 a 5512. Z tohto geometrického plánu vychádzal aj súd v konaní , ktorým bolo vyporiadané podielové spoluvlastníctvo k parcelám 5511, 5512 resp. novovytvoreným parcelám. Z geometrického plánu a z vyššie uvedeného vyplýva, že boli stotožnené novovytvorené parcely s parcelou 5512.

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil na základe ( - ďalej len „CSP“), , a z. č. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam v znení do 30.11.2000, , a ( - ďalej len „OZ“) a uviedol, že ustanovenie bolo vo vzťahu k špeciálnou úpravou, ktorá umožňovala vydržanie ako originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva za jednoduchších podmienok, než aké stanovovala všeobecná úprava. Vydržanie vlastníckeho práva podľa vyžadovalo splnenie podmienok a to, že išlo osobu zapísanú v katastri nehnuteľnosti za vlastníka na základe notárskeho osvedčenia o držbe, a že do desiatich rokov od zápisu tejto osoby neuplatnila vlastnícke právo k nehnuteľnosti v konaní na súde alebo v konaní o pozemkových úpravách iná osoba. Zrušenie uvedeného ustanovenia k 30 novembru 2000, t.j. po ôsmych rokoch a šiestich mesiacoch od jeho účinnosti, malo za následok, že tým nebola u takejto osoby dotknutá možnosť vydržania vlastníckeho práva splnením podmienok vydržania vyplývajúcich z . Týmito podmienkami boli : a) spôsobilý predmet vydržania, b) oprávnená držba a c) nepretržité trvanie oprávnenej držby po dobu desiatich rokov ak išlo o nehnuteľnosť. Podmienka oprávnenej držby bola u osoby zapísanej v katastri nehnuteľností za vlastníka na základe notárskeho osvedčenia o držbe splnená bez ďalšieho. Vyplývala zo zákona ako právny účinok zápisu notárskeho osvedčenia o držbe do katastra nehnuteľnosti. Takáto osoba nadobudla totiž postavenie oprávneného držiteľa, zaručené po dobu desiatich rokov odo dňa zápisu do katastra. Zrušenie ustanovení, na základe ktorých takéto postavenie získala, nemalo na vznik a trvanie práva oprávnenej držby žiaden vplyv. Oprávnená držba je v právnom poriadku Slovenskej republiky koncipovaná ako subjektívne právo a zároveň ako právny vzťah, ktorého obsah je vymedzený v . Z ustanovenia , prípadne aj ďalších prechodných ustanovení tohto predpisu vyplýva základná intertemporálna zásada súkromného práva, v zmysle ktorej sa novou právnou úpravou spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred účinnosťou tejto úpravy, no vznik právnych vzťahov a nároky z nich vzniknuté sa posudzujú podľa právnych predpisov platných v čase ich vzniku. Táto zásada, zakazujúca tzv. pravú retroaktivitu, je analogicky použiteľná aj pre interpretáciu účinkov , ktorým boli zrušené ustanovenia až 9 Jej uplatnenie znamená, že vznik práva oprávnenej držby zaručeného na dobu desiatich rokov, resp. právneho vzťahu oprávnenej držby, treba posudzovať podľa ustanovenia platného v čase vzniku tohto práva, resp. právneho vzťahu. Zrušenie uvedeného ustanovenia nič nezmenilo na vzniku práva oprávnenej držby, ktoré osoba zapísaná za vlastníka nadobudla zápisom do katastra na základe notárskeho osvedčenia o držbe a to na dobu desiatich rokov. Nemalo vplyv ani na ďalšiu existenciu oprávnenej držby. Účinnosťou zákona č. 393/200 Z. z. oprávnená držba osoby zapísanej v katastri nehnuteľnosti za vlastníka ako riadne nadobudnuté právo, resp. právny vzťah, nezanikla. Iný výklad, ktorý by takýto následok pripúšťal by bol ústavne nesúladný, pretože by neprípustne odnímal už exitujúce právo. Odporoval by tak základnému princípu právneho štátu a to princípu právnej istoty a v ňom obsiahnutým zásadám dôvery v platné právo a ochrany nadobudnutých práv. (citované z rozsudku NS SR sp. zn. ). Obdobnú vec ako prejednáva súd prvej inštancie riešil NS SR v konaní , v predmetnom rozhodnutí sa uvádza: „súdna prax akceptuje žaloby, ktorými sa dedič domáha určenia, že tá - ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. V konaní o takých žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Požadované určenie sa tu vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. Treba dodať, že ak súd vyhovie žalobe požadujúcej uvedené určenie a vec je následne prejednaná v konaní o dedičstve ako majetok

poručiteľa, nepotvrdzuje rozhodnutie o dedičstve (osvedčenie o dedičstve), že dedič je v súčasnosti vlastníkom veci. Po smrti poručiteľa môžu vo všeobecnosti nastať právne skutočnosti, ktorými právny poriadok spája vznik vlastníctva niekoho iného (napríklad vydražením), v ktorom sa zisťuje, či určitá vec bola v čase smrti poručiteľa v jeho vlastníctve, sú však takého skutočnosti právne bezvýznamné.“ Žaloba bola podaná v lehote 10 rokov odo dňa, keď boli žalovaní na základe osvedčenia zapísaní ako vlastníci podielu, ktorý hodlali vydržať. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že dôvody vydržania neboli dané. Sám žalovaný 1 uviedol, že o vybavenie pozemku ho požiadala jeho matka a strýko a že on býval v B. od roku 1984 do roku 2004. Žalovaný 1 uviedol, že sporné nehnuteľnosti neužíval, ale chodieval ku svojej starej matke V. M.. Aj žalovaná 2 uviedla, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu, nikdy neužívali. Starosta obce M. N. M. vydal potvrdenie, ktoré bolo podkladom pre notára k vykonaniu osvedčenia po tom, čo mu žalovaný 1 uviedol, že M. nechá záhradu a pozemok pod domom. Starosta obce M. nepotvrdil, že by žalovaná strana spornú nehnuteľnosť užívala. Keďže dôvody vydržania neboli dané, súd prvej inštancie žalobe v plnom zmysle vyhovel. Rozhodnutie o trovách odôvodnil ustanoveniami a a a .

4. Žalovaný 1 sa voči tomuto rozsudku odvolal v celom rozsahu z dôvodov uvedených v písm. , , a , a domáhal sa, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na nové rozhodnutie. Rozhodnutie je podľa neho zmätočné, pretože z neho nevyplýva, o čom súd v tejto veci konal a rozhodoval - aký je/bol predmet sporu. V samotnej žalobe chýba stotožnenie parciel vytvorených v dôsledku zrušeného a vysporiadaného podielového spoluvlastníctva, ktorých vlastníkmi sú žalovaní l a 2,s pôvodným podielovým spoluvlastníctvom poručiteľky, ktorá spoluvlastnícke podiely o veľkosti 12/32- in ku dňu svojej smrti mala. Z geometrického plánu č. 73/2000 je zrejmé, že napríklad sporná parcela č. 373/5 vznikla z dvoch pôvodných pozemnoknižných parciel, a to z parc. č. 5511 a parc. č. 5512 ako aj ďalšie sporné parcely registra „C“ boli vytvorené z pozemnoknižných parciel mpč. 5511 a mpč. 5512 vedených v PKV č. 927 kat. úz. M., teda nie len z pôvodnej mpč. 5512, ktorej podiel, podľa tvrdenia žalobcov chcú urobiť predmetom dedenia po poručiteľke. Petit žaloby v tomto konaní ohľadne označenia parciel, ktoré by podľa žalobcov mali patriť do majetku či dedičstva po poručiteľke, je neurčitý. Skutkové zistenia súdu sú neúplné a teda aj nesprávne, keď súd popisuje v odôvodnení len časť, vykonaných dôkazov. Neúplnosť a nesprávnosť skutkových zistení zakladá tzv. inú vadu majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Rozsudok súdu je zmätočný a nezrozumiteľný, pretože súd neuviedol, ktoré skutočnosti mal za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval a nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Rozsudok odôvodnil prevažne popisovaním listinných dôkazov a výpovedí len niektorých účastníkov a výpovedí svedkov, z ktorých výpovedi vybral len časti niektoré aj tie nepodstatné ale vyhovujúce zaujatému právnemu názoru, že dôvody vydržania neboli dané čo je dôvodom, že súd vyhovel žalobe o určenie čo patrí do majetku poručiteľke V. M. (teda nie do dedičstva - ako je akceptovaný petit súdnou praxou) ale rozhodoval o určení vlastníckeho práva nie žalobcov ale poručiteľky V. M., ktorá za svojho života, ani ku dňu keď zomrela, nevlastnila nehnuteľnosti ako sú uvedené vo výroku rozsudku. Z odôvodnenia rozsudku ale nie je zrejmé ako sa súd vysporiadal s argumentáciami žalovaného 1 o neurčitom petite žaloby, o nadobudnutí vlastníckeho práva žalovaných 1 a 2 na základe právoplatného súdneho rozhodnutia, ktoré žiadali rešpektovať, u žalovaného 1 aj o nadobudnutí spoluvlastníckych podielov darovacou zmluvou č. R 1532/1992 z 18.9.1992 od V. M. (poručiteľky) na desiatky rokov neusporiadaných pozemkoch, ktoré sú teraz predmetom sporu a celá starostlivosť žalovaného 1 o vlastníctvo (nielen o podiely, ktoré dostal darom od poručiteľky), je pomenovaná v odôvodnení tak, že žalovaná strana ich neužívala. Podstatnou skutočnosťou je aj to, že akonáhle žalovaný 1 si chcel zapísať vlastníctvo získané darovacou zmluvou do EN (evidencie nehnuteľnosti) tento nebol hneď možný pre závadný stav, na ktorý bol žalovaný 1 upozornený prípisom býv. Správy katastra v Galante zo 04.05.1993, keď začali žalovanému vybavovania, ktoré sa skončili až právoplatným rozhodnutím Okresného súdu Galanta vo veci so sp. zn. zrušením a vyporiadaním podielového spoluvlastníctva a keď po usporiadaní vlastníctva išiel na sporných pozemkoch stavať rodinný dom žalobcovia hneď podali na súd návrh na vydanie predbežného opatrenia ako aj samotnú žalobu. Z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé ako sa súd prvej inštancie vysporiadal s názorom odvolacieho súdu o potrebe stotožnenia pôvodnej parcely č. 5512 s terajšími parcelami a so záväzným právnym názorom odvolacieho súdu o nedostatku aktívnej legitimácie žalobkyne V. A. vzhľadom na jej vzdanie sa dedičstva po poručiteľke V. M.. Z odôvodnenia rozsudku tiež nevyplýva, prečo súd prvej inštancie neposudzoval aj existujúce vlastnícke práva žalovaných 1 a 2 nadobudnuté v tomto stave, ktorý k vyhláseniu rozsudku trval a bol na základe právoplatného rozhodnutia OS Galanta č. k. -110 z 28.03.2001 a geom. pl. č. 73/2000 vedený na LV č.XXXX kat. úz. M. N. M.. Nie je bezvýznamné

ani to, že nie všetci dedičia po poručiteľke chceli byť žalobcami. Súd prvej inštancie nevyhovel návrhu žalovaného 1 na vykonanie dôkazu výsluchom žalobcov 4 a 5 rade, ktorí nemali záujem na tejto žalobe. Žalovaný 1 poukazuje na ich konanie v súvisiacej žalobe vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. , kde nie sú žalobcami, ale žalovanými. Návrh na vykonanie tohto dôkazu súd prvej inštancie úplne odignoroval a tiež z výpovedí strany žalovaných v tomto konaní povyberal len niektoré nesúvisle a nie tie podstatné časti. Súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v konaní (R 32/2011), podľa ktorého súdna prax akceptuje žaloby, ktorými sa dedič domáha určenia, že tá ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi a podľa ktorého požadované určenie sa vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemôžu mat' vplyv na rozhodnutie súdu. Toto rozhodnutie najvyššieho súdu považované súdom prvej inštancie za súdnu prax bolo ale prekonané nálezom Ústavného súdu SR -29 z 03.05.2017. Treba uviesť, že v návrhu (žalobe) podanom na súd dňa 07.06.2006 sa vtedy označení navrhovatelia (žalobcovia) domáhali určenia najskôr, že V. M. (poručiteľka) bola ku dňu smrti vlastníčkou sporných nehnuteľnosti, potom tento návrh zmenili a žiadali určiť, že sporné nehnuteľnosti patria do majetku po poručiteľke v podiely 1/1. Potom znova zmenili svoj návrh, ale už len v tom, že žiadali do majetku po poručiteľke určiť len podiel 14/32 k celku. Až na pojednávaní 06.12.2011 žalobcovia žiadali posúdiť platnosť osvedčenia o vydržaní ako predbežnú otázku. Notárska zápisnica nie je právnym úkonom, a preto nebolo možné posudzovať jej platnosť a súd prvej inštancie sa neskôr začal zaoberať otázkou, či boli dané dôvody vydržania, a to len na základe tvrdenia žalobcov, že žalovaní l a 2 rade nehnuteľnosti neužívali, pričom z výpovede žalovaného 1 a z pripojeného spisu OS Galanta sp. zn bolo zrejmé, ako sa žalovaný v 1. rade staral o sporné nehnuteľnosti a že chcel na usporiadanom pozemku postaviť rodinný dom. Aj v rodine, teda aj žalobcovia vedeli o tom, že poručiteľka chcela, aby žalovaný 1 si postavil dom na pozemku kde žili jeho predkovia, ale nedarovala mu stavebný pozemok, len podiely na vlastnícky neusporiadanom pozemku, a aby sa darované podiely premenili na stavebný pozemok musel sa žalovaný o to postarať, no nielen o darované podiely (nakoniec sa mu to podarilo avšak vyžiadalo si to svoj čas). Je preto nelogické očakávať, že žalovaný 1 by mal užívať neusporiadaný pozemok, na ktorom chcel stavať, keď sa staral ako podielový spoluvlastník o to, aby sa stal výlučným vlastníkom stavebného pozemku. Žalovaný 1 na pojednávaní vypovedal, že po usporiadaní vlastníctva začal na svoje oddelené pozemky dovážať stavebný materiál a zo spisu je zrejmé aj to, že mu to zo strany žalobcov bolo znemožnené keď podali návrh na vydanie predbežného opatrenia a súd mu vyhovel. Žalovaný 1 svoje vlastníctvo správaním sa žalobcov ani doposiaľ užívať nemôže a svoje vlastníctvo neužíva ani M. M., ktorého manžel žalobkyne V. M. aj fyzicky napadol. Sporné nehnuteľnosti sú zarastené, ležia ladom a nik ich neužíva. Uvedené skutočnosti prevažne vyplývajú zo spisu. Pozemky sú v katastri nehnuteľnosti vedené vo vlastníctve žalovaných 1 a 2 na základe právoplatného rozhodnutia súdu. Žalovaný 1 najskôr dostal od poručiteľky darovacou zmluvou podiely z pôvodnej pozemnoknižnej parcely v neusporiadanom stave, ktorý bolo potrebné nechať aj zamerať (prípis katastrálneho úradu zo 04.05.1993) a vypracovať geometrický plán, teda dostal darom do katastra nezapísateľné podiely na pozemku s „americkými“ podielmi a s podielmi spoluvlastníkov na neznámych miestach, čím svoj dar nemohol účelne užívať. Ďalší problém bol s vytvorením parcely pre stavbu rodinného domu, ktorú nakoniec vyriešil žalovaný v 1.rade so spoluvlastníkom M. M. súdnym zmierom a tiež s odkúpením od M. M. časti z pôvodnej parc. č. 5512 v rámci zmieru a vytvorením pozemku z oboch pôvodných parciel, na ktorom chcel stavať. Po tejto časovo a finančne náročnej starostlivosti o neusporiadané vlastníctvo, keď už si na svoje reálne vydelené vlastníctvo začal žalovaný 1 dovážať materiál na stavbu, nebolo mu už zo strany žalobkyne 3 (sestry) a žalobkyne l (jeho matky) dovolené vôbec užívať svoje vlastníctvo, čo trvá doposiaľ. Súd tieto skutočnosti nebral do úvahy, nerešpektoval vlastnícke právo žalovaných 1 a 2, ktoré existovalo ku dňu vyhlásenia rozsudku, čím postavil právo nedbalého dediča nad právo starostlivého vlastníka a tým porušil princípy ochrany dobrej viery dobromyseľného nadobúdateľa a princíp všeobecnej spravodlivosti. Ak by sa rozsudok súdu prvej inštancie stal právoplatným, nastala by situácia, že by došlo k dedičskému konaniu, kde by jedným z dedičov po poručiteľke, vzhľadom na to, že žalobkyňa 1 dedičstvo po poručiteľke odmietla, bol aj žalovaný 1 - terajší vlastník sporných nehnuteľnosti. Vzniklo by tzv. dvojité vlastníctvo, ktoré by vyvolalo ďalší súdny spor. Aj keď žalovaný 1 na uvedené skutočnosti v konaní poukazoval, súd prvej inštancie argumentácie žalovaného ignoroval, neposúdil všetko, čo v konaní vyšlo najavo a existujúci právny vzťah žalovaných l a 2 k sporným nehnuteľnostiam ku dňu vyhlásenia rozsudku taktiež odignoroval.

5. Proti rozsudku sa odvolala aj žalovaná 3, ktorá ho navrhla zrušiť, pretože žalovaný 1 získal pozemky darovaním, takže poručiteľka ich už v čase smrti nevlastnila, časť pozemkov získal na základe osvedčenia o držbe a tieto pozemky nikdy nevlastnila poručiteľka a jej manžel F. M., žalobkyňa 3 už

nevlastní rodinný dom č. XXX vo M. N. M. a žalobkyňa 1 nie je dedičkou po poručiteľke, pretože sa dedičstva vzdala v prospech svojich detí.

6. Žalobkyňa 1 vo vyjadrení k odvolaniam žalovaných 1 a 3 poprela tvrdenia žalovanej 3 a odkázala na vykonané dokazovanie a dôkazy nachádzajúce sa v spise. K odvolaniu žalovaného 1 uviedla, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu, vznikli z parc. č. 5512, túto skutočnosť žalovaní doteraz nikdy nepopreli. Žalovaný 1 poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky , ktoré sa týka dobrej viery nadobúdateľa, ktorý je evidovaný v katastri nehnuteľností, hoci z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že žalovaný 1 nemal dobrú vieru, keďže si dal osvedčiť vydržanie napriek tomu, že vedel, že nie je dobromyseľný, vedel, že nie je vlastník a taktiež vedel, že osvedčenie o vydržaní je nezákonné. Nahliadal do katastra a do archívu. Žalovaní 1 a 2 predmetné nehnuteľnosti nikdy neužívali a vedeli, že nie sú vlastníci. Nezákonným osvedčením o vydržaní nemohli nadobudnúť vlastnícke právo a takýmto nezákonným osvedčením nemožno založiť dobromyseľnosť.

7. Ďalšie podania v odvolacom konaní strany do spisu nedoručili.

8. Keďže žalobkyňa 1 počas odvolacieho konania zomrela, odvolací súd uznesením z 02.06.2021, č. k. -646, odvolacie konanie vo vzťahu k tejto žalobkyni zastavil.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolania boli podané včas ( ), oprávnenými subjektami - stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti ( a ) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody [, e), a ], preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolaní ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil ( ), po zopakovaní dokazovania v potrebnom rozsahu ( ) na odvolacom pojednávaní ( ), po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania dospel k záveru, že odvolania žalovaných sú sčasti dôvodné, v dôsledku čoho treba napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť ( ).

10. Predmetom konania po pripustených zmenách žaloby bolo rozhodnúť, či sporné 14/32-ové spoluvlastnícke podiely na parcelách označených vo výroku I napadnutého rozsudku patria do dedičstva po poručiteľke.

11. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na rozsah odvolania a žalovanými 1 a 3 uplatnenú odvolaciu argumentáciu, bolo posúdiť, či súd prvej inštancie postupoval správne, keď rozhodol, že všetky sporné nehnuteľnosti patria do majetku po poručiteľke V. M..

12. Vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje ( ).

13. Vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním ( ).

14. Vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom ( ).

15. V prvom rade bolo potrebné sa vysporiadať s otázkou splnenia procesných podmienok, ktorú vzniesol žalovaný 1 svojou odvolacou námietkou týkajúcou sa neurčitosti žalobného návrhu z dôvodu, že žalobcovia nepreukázali totožnosť terajších parciel katastra nehnuteľností s pôvodným podielovým spoluvlastníctvom poručiteľky, ktorá mala sporný spoluvlastnícky podiel vlastniť ku svojej smrti.

16. Podľa sa v žalobe musí uviesť okrem iného aj žalobný návrh (petit), teda to, čoho sa žalobca domáha. Žalobným návrhom je súd viazaný ( ). Napriek tomu, že súd nie je povinný presne sa držať žalobcom predloženej formulácie žalobného návrhu (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28.09.2010 sp. zn. ), predsa len musí žalobný návrh spĺňať kritéria dostatočnej určitosti a zrozumiteľnosti. V opačnom prípade by nebolo možné vymedziť

predmet konania, teda to, o čom má súd konať a rozhodovať. Požiadavka na určitosť a zrozumiteľnosť žalobného návrhu vyplýva aj z potreby posudzovať, či prípadný výrok založený na žalobnom návrhu bude vykonateľný ( ).

17. Žalobcovia sa žalobou v znení jej zmeny pripustenej uznesením z 27.06.2012 č. k. -242, domáhali určenia, že nehnuteľnosti nachádzajúce sa v obci M. N. M., kat. úz. M. N. M., zapísané na LV č. XXXX Katastrálneho úradu v Trnave, Správa katastra v Galante ako parc. č. 374/3 - zast. plocha o výmere 572 m2, parc. č. 374/5 - zast. plocha o výmere 150 m2, parc. č. 373/5 - záhrada o výmere 1483 m2 a parc. č. 375 - orná pôda o výmere 506 m2 o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 14/32 k celku patria do majetku po poručiteľke V. M., rod. M., nar. XX.XX.XXXX, r.č. XXXXXX/XXX, zomrelej XX.XX.XXXX, naposledy bytom M. N. M. č. XXX.

18. V takto formulovanom žalobnom návrhu žalobcovia jasne a nepochybne vymedzili predmet konania v súlade s tým, že uviedli, akého súdneho rozhodnutia sa domáhajú. Z obsahu žaloby a žalobného návrhu je zrejmé, že účelom žaloby je dosiahnuť rozhodnutie o tom, že sporný spoluvlastnícky podiel patril do dedičstva po poručiteľke, teda že poručiteľka mala vlastnícke právo k spornému spoluvlastníckemu podielu v čase svojej smrti. Judikatúra (zahŕňajúca napríklad rozhodnutie Najvyššie súdu SR, sp. zn. , ale v konečnom dôsledku aj žalovaným 1 predložený nález Ústavného súdu SR z 03.05.2017 sp. zn. ) je jednotná v tom, že takéto žaloby sú prípustné a aj odvolací súd zastáva názor, že ich treba považovať za žaloby o určenie, či tu právo je alebo nie je, ktoré v konečnom dôsledku predpokladá aj , ako aj býv. , za účinnosti ktorého bola žaloba podaná.

19. Pokiaľ ide o otázku totožnosti nehnuteľností, ktoré žalobcovia označili v žalobnom návrhu, s nehnuteľnosťami, na ktoré žalovaní poukazujú v odvolaní, v tejto súvislosti nemožno hovoriť o vade žalobného návrhu. Žalobcovia v žalobnom návrhu označili sporné nehnuteľnosti (ktoré sa inak zapisujú do katastra nehnuteľností), údajom o katastrálnom území, parcelnom čísle, druhu pozemku a výmery pozemku a doplnili aj číslo listu vlastníctva, na ktorom sú evidované. Tieto údaje v podstate zodpovedajú údajom podľa § 42 ods. 2 písm. c) katastrálneho zákona, ktorý upravuje spôsobilosť verejných listín na zápis práva k nehnuteľnosti. Nepochybná je aj veľkosť dotknutého spoluvlastníckeho podielu. Takto vymedzený predmet konania neumožňuje jeho zámenu s inými nehnuteľnosťami, v dôsledku čoho ho treba považovať za dostatočne určitý. Otázka, či tieto parcely (či aktuálne evidované údaje v katastri nehnuteľností) zodpovedajú skoršej evidencii, napríklad v pozemkovej knihe, je z hľadiska určitosti žalobného návrhu nepodstatná, má však rozhodujúci význam pri skúmaní opodstatnenosti žaloby (k tomu pozri nižšie).

20. Súd prvej inštancie preto nepochybil, ak nepristúpil k odstraňovaniu vád žaloby pre neurčitosť žalobného návrhu a žalobu neodmietol podľa .

21. Žalovaní 1 a 2 ďalej namietali, že napadnutý rozsudok je zmätočný a nezrozumiteľný, pretože súd prvej inštancie neuviedol, ktoré skutočnosti mal za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Rozsudok je tiež nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Táto žalovaní teda napadnutému rozsudku v podstate vytýkajú, že je v tomto rozsahu nedostatočne odôvodnený.

22. Právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jednou zo súčastí základného práva na spravodlivý proces, zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Toto právo je podľa judikatúry Ústavného súdu SR implikované aj v SR. Práve odôvodnenie je tou časťou rozhodnutia, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Je to predovšetkým neúspešná strana, ktorá má záujem na dostatočnom odôvodnení, pretože len vtedy má skutočnú možnosť namietať konkrétne skutkové alebo právne závery súdu pri uplatňovaní prípadných opravných prostriedkov.

23. Základné náležitosti odôvodnenia rozsudku upravuje v , ktorý o. i. vyžaduje, aby súd jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne

posúdil. Dôraz sa kladie aj na presvedčivosť odôvodnenia rozsudku. Je pravdou, že napadnutý rozsudok uvedeným zákonným požiadavkám vyhovuje len sčasti.

24. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku opísal, aké dôkazy vykonal (bod 5) a ako z nich zistil skutkový stav (body 6 až 26 a 36 až 43). Na základe citovaných právnych predpisov a ich výkladu (body 27 až 35) v závere napadnutého rozsudku (bod 45) stručne zdôraznil a z právneho hľadiska posúdil skutočnosti, ktoré považoval za podstatné pre svoje rozhodnutie. Podľa názoru odvolacieho súdu možno z napadnutého rozsudku spoznať myšlienkový pochod súdu prvej inštancie, a teda dôvody, ktoré ho viedli k vyhoveniu žalobe. To, že skutkové a právne závery súdu prvej inštancie nezodpovedajú predstavám odvolateľa, ešte samé o sebe neznamená zmätočnosť, nezrozumiteľnosť, či nepreskúmateľnosť rozsudku. Odvolací súd však napriek tomu musí dať za pravdu žalovanému 1 v tom, že napadnutý rozsudok na niektorých miestach neposkytuje dostatok dôvodov na to, aby vyhovoval požiadavke presvedčivosti. V každom prípade však nedostatky odôvodnenia napadnutého rozsudku napraví odvolací súd v tomto rozhodnutí [porov. ], a to aj z toho dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie ( ).

25. Ďalšou odvolacou námietkou žalovaný 1 súdu prvej inštancie vyčítal, že sa nezaoberal otázkou naliehavého právneho záujmu na určení, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľke.

26. Ako už odvolací súd vysvetlil vyššie, prejednávanú žalobu treba vzhľadom na jej obsah a žalobný návrh považovať za žalobu prípustnú podľa . Takáto žaloba je podľa cit. ustanovenia zásadne prípustná len vtedy, ak je na tom naliehavý právny záujem.

27. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení je základným procesným predpokladom každej tzv. určovacej žaloby podľa [a býv. ]. To neplatí, keď naliehavý právny záujem vyplýva z osobitného predpisu. V ostatných prípadoch treba naliehavý právny záujem preukazovať. Kým nie je preukázaný, je vylúčené, aby sa súd žalobou zaoberal z vecného hľadiska. Určovacie žaloby majú tak podľa právnej teórie, ako aj záverov rozhodovacej praxe súdov (napr. ZSP 78/2006) opodstatnenie tam, kde ešte je len stav ohrozenia práva, a nie už jeho porušenia. Určovací návrh podľa [a ] má charakter preventívnej ochrany práv, keď musí existovať stav právnej neistoty žalobcu, ktorý má práve určovacia žaloba odstrániť (porov. R 24/1995). Naliehavosť právneho záujmu na požadovanom určení musí spočívať v tom, že by sa ním vyriešili všetky sporné právne otázky medzi stranami a vytvoril by sa pevný právny základ pre budúce právne vzťahy.

28. Ťažiskom konania o určenie, že vec patrí do dedičstva je, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Súdna prax riešila v tejto súvislosti aj otázku, akú relevanciu pre rozhodnutie majú okolnosti, ktoré nastali po tomto okamihu. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach dospel k záveru, že určovací výrok sa v týchto prípadoch vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa, z čoho vyvodil, že okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti napríklad rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 16. 12. 2008, sp. zn. , v ktorom najvyšší súd konštatuje, že v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou praxou (rozsudky Najvyššieho súdu SR z 11.12.2008, sp. zn. , z 30.06.2008, sp. zn. , z 29.01.2008 sp. zn. , z 26.07.2007, sp. zn. ) nemení nič na závere o prípustnosti určovacieho návrhu, že konkrétna vec (hnuteľná alebo nehnuteľná) patrí do dedičstva po poručiteľovi, ktorým návrhom sa môže v sporovom konaní takého určenia domáhať ten, kto je dedičom poručiteľa (resp. do úvahy prichádzajúcim dedičom) prípadne jeho právnym nástupcom, voči inej osobe ako dedičovi (ktorá nie je poručiteľovým dedičom). V citovanom rozhodnutí najvyšší súd vyslovil aj názor, že „výrok rozsudku, ktorým sa navrhovateľ domáha určenia, že určité veci patria do dedičstva po poručiteľovi, plne rešpektuje úpravu zakotvenú v (porovnaj dikciu tohto ustanovenia: „či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je“), t. j. vyhovuje zákonnej podmienke, že určovacia žaloba musí zodpovedať právnemu vzťahu, resp. právu v prítomnom čase, t. j. stavu v čase vyhlásenia rozsudku (podľa je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia)“. Podľa názoru odvolacieho súdu z tejto judikatúry, ktorá je použiteľná aj za účinnosti , vyplýva, že dedič má naliehavý právny záujem na určení, či určité veci patria do dedičstva po poručiteľovi.

29. Takémuto chápaniu žaloby o určenie, že vec patrí do dedičstva, zodpovedá aj uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16.12.2010, sp. zn. , ktoré bolo publikované aj v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 32/2011. Podobne, ako už odvolací súd naznačil vyššie, najvyšší súd potvrdil názor, že v konaní o žalobe, ktorou sa dedič domáha určenia, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Navrhované určenie sa tu vzťahuje k okamihu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto okamihu nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. Odvolací súd sa stotožňuje aj s tým záverom najvyššieho súdu, že ak súd vyhovie žalobe požadujúcej uvedené určenie a vec je následne prejednaná v konaní o dedičstve ako majetok poručiteľa, nepotvrdzuje rozhodnutie o dedičstve (osvedčenie o dedičstve), že dedič je v súčasnosti vlastníkom veci. Po smrti poručiteľa môžu vo všeobecnosti nastať právne skutočnosti, s ktorými právny poriadok spája vznik vlastníctva niekoho iného (napríklad vydržaním); v konaní, v ktorom sa zisťuje, či určitá vec bola v čase smrti poručiteľa v jeho vlastníctve, sú však takéto (neskoršie) skutočnosti právne bezvýznamné.

30. O judikát R 32/2011 sa oprel aj senát I. ÚS Ústavného súdu SR v náleze z 11.12.2013 sp. zn. , a zaujal právny názor, že okresný súd v prípade meritórneho posúdenia návrhu mohol v rámci prejudiciálnej otázky posudzovať len platnosť tých právnych úkonov, ku ktorým došlo do smrti poručiteľa, a teda pri sťažovateľom vymedzenom petite bol vylúčený meritórny prieskum právnych úkonov, ku ktorým došlo po smrti poručiteľa.

31. Odvolací súd si je vedomý nálezu Ústavného súdu SR z 03.05.2017, sp. zn. , v ktorom sa riešila kolízia ochrany vlastníckeho práva pôvodných vlastníkov a právnej istoty dobromyseľných nadobúdateľov, hoci sa tento týkal nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka v dôsledku absolútne neplatného právneho úkonu, čo nie je tu prejednávaný prípad. Odvolací súd k nemu poznamenáva, že ústavný súd dané rozhodnutie založil na predpoklade, že uprednostnenie princípu právnej istoty dobromyseľných nadobúdateľov pred ochranou vlastníckeho práva pôvodných vlastníkov sa zjavne postupne prejavuje aj v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Preto konštatoval, že ak má mať určovacia žaloba okrem iného aj preventívny charakter (má predchádzať ďalším sporom), nemožno vidieť rozumný dôvod na to, aby sa otázka dobrej viery nadobúdateľa, ktorý je evidovaný v katastri nehnuteľností ako vlastník, neskúmala v konaní o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, a aby všeobecné súdy v podstate umelo predlžovali stav právnej neistoty a nútili strany do podávania ďalších (zbytočných) žalôb, v ktorých by sa táto otázka následne riešila. Ústavný súd nevidel žiaden rozumný dôvod, prečo by sa otázka dobrej viery sťažovateľov, ktorí tvrdia, že nadobudli predmetné nehnuteľnosti dobromyseľne, nemohla (nemala) skúmať v konaní o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, a to cez splnenie procesnej podmienky, ktorou je naliehavý právny záujem na určení. Senát I. ÚS sa ale v danom prípade nevysporiadal so svojím skorším rozhodnutím, na ktoré odvolací súd poukazoval vyššie (sp. zn. ), a nevysvetlil, z akého dôvodu sa odklonil od svojho názoru, ktorým pôvodne odobril judikát R 32/2011. Naznačovaná zmena v rozhodovaní všeobecných súdov v otázke posudzovania kolízie ochrany vlastníckeho práva pôvodných vlastníkov a právnej istoty dobromyseľných nadobúdateľov podľa názoru odvolacieho súdu nezohráva v tomto smere rozhodujúcu úlohu. Okrem toho je tento predpoklad prinajmenšom neaktuálny, pretože rozhodovacia prax všeobecných súdov sa napokon vyvinula opačne a priklonila sa k ochrane pôvodných vlastníkov na pozadí zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na aktuálne rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu, ktorý (podľa názoru odvolacieho súdu správne) uzavrel, že dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27.04.2021, sp. zn. ).

32. Základné princípy vyžadujú, aby bol spor rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, tak spôsobom vyhovujúcim legitímnemu očakávaniu, že spor bude rozhodnutý spravodlivo (článok 2 ods. 2). Podľa aktuálnej judikatúry najvyššieho súdu je ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo 06.03.2017, sp. zn. ).

33. V rozhodnutí R 32/2011 najvyšší súd vyslovil názor, že v konaní, v ktorom sa zisťuje, či určitá vec bola v čase smrti poručiteľa v jeho vlastníctve, sú neskoršie skutočnosti právne bezvýznamné. Citované rozhodnutie bolo zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, čím nadobudlo postavenie judikátu, na ktorý preto treba nazerať ako na ustálenú rozhodovaciu prax. Nebráni tomu ani nález Ústavného súdu SR z 03.05.2017, sp. zn. , ktorý vychádzal z iného skutkového stavu a z predpokladov, ktoré sa odvolaciemu súdu už v súčasnosti nejavia ako správne. Podľa názoru odvolacieho súdu preto cit. nález nespôsobuje zmenu v tom, čo sa považuje za ustálenú rozhodovaciu prax, ku ktorej sa inak pôvodne prihlásil aj ten istý senát Ústavného súdu v rozhodnutí sp. zn. a s ktorým sa vo svojom neskoršom náleze sp. zn. nevysporiadal.

34. Navyše, odvolaciemu súdu je známe aj rozhodnutie Ústavného súdu z 20.07.2016 sp. zn. , podľa ktorého je ústavne udržateľný názor o tom, že v konaní o žalobe, ktorou sa dedič domáha určenia, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci, pričom určenie sa vzťahuje na okamih smrti poručiteľa, a preto okolnosti, ktoré nastali po tomto okamihu, sú pre rozhodnutie všeobecného súdu bez významu. Podľa ústavného súdu mohol okresný súd v prípade meritórneho posúdenia návrhu v rámci prejudiciálnej otázky posudzovať len platnosť tých právnych úkonov, ku ktorým došlo do smrti poručiteľa, a teda pri sťažovateľom vymedzenom petite bol vylúčený meritórny prieskum právnych úkonov, ku ktorým došlo po smrti poručiteľa. Krajský súd však dospel k ústavne nekonformnému a reštriktívnemu výkladu splnenia podmienky danosti naliehavého právneho záujmu sťažovateľa na určení, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po jeho otcovi. Podľa názoru ústavného súdu je ústavne neakceptovateľný záver, podľa ktorého krajský súd objektívnu nespôsobilosť prípadného vyhovujúce rozsudku (vo veci určenia, že nehnuteľnosť patrila do dedičstva po poručiteľovi) vyvolať zmenu v zápise vlastníkov spornej nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností striktne stotožňuje s absenciou zmeny právneho postavenia sťažovateľa po takomto určení, a tým vylučuje danosť jeho naliehavého právneho záujmu na takomto určení. Skutočnosť, že prípadné určenie, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po otcovi sťažovateľa (ani v spojení s následným osvedčením, že tieto nehnuteľnosti ku dňu smrti poručiteľa nadobudol do vlastníctva sťažovateľ), nemôže vyvolať zmenu v zápise vlastníkov v katastri nehnuteľností, nemôže viesť striktne k záveru, že sa tým žiadnym spôsobom nezmení právne postavenie sťažovateľa. Naopak, práve meritórne posúdenie existencie vlastníctva právneho predchodcu sťažovateľa k sporným nehnuteľnostiam môže zmeniť právne postavenie sťažovateľa, keďže jedine úspech sťažovateľa v konaní o jeho žalobe mu umožní uplatnenie svojich prípadných nárokov voči subjektom, ktoré boli alebo sú stále vedené v katastri nehnuteľností ako vlastníci spornej nehnuteľnosti. Opačný záver by znamenal denegatio iustitiae v prípadoch, ak po smrti poručiteľov dôjde k právnym úkonom, ktorých predmetom je nakladanie s majetkom, ktorý patril poručiteľovi ku dňu jeho smrti. Pokiaľ podľa okresného súdu k zmene právneho postavenia sťažovateľa spočívajúcej v prípadnom zápise jeho vlastníctva v katastri nehnuteľnosti môže viesť jedine žaloba o určenie jeho vlastníckeho práva (ktorá by umožňovala aj prejudiciálny prieskum platnosti úkonov, ku ktorým došlo po smrti poručiteľa), uvedenému je nutné prisvedčiť. Avšak práve predpokladom aktívnej legitimácie sťažovateľa na podanie takejto žaloby je meritórne posúdenie vlastníctva jeho predchodcu v namietanom konaní a osvedčenie nadobudnutia vlastníctva sťažovateľom v nesporovom dedičskom konaní, ktoré nemôže subsumovať všeobecný súd v sporovom konaní o určenie vlastníctva. Z ústavného hľadiska je neakceptovateľný právny názor vyslovený krajským súdom v napadnutom rozsudku, v zmysle ktorého nedostatok právneho záujmu na určení, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, je daný tým, že po úmrtí poručiteľa došlo k ďalším právnym úkonom, predmetom ktorých bol prevod vlastníctva k týmto nehnuteľnostiam, a teda určením, či nehnuteľnosti patrili ku dňu smrti do vlastníctva poručiteľa, žiadnym spôsobom nemôže byť dotknuté právne postavenie jeho dediča (žalobcu), keďže takéto určenie nemôže viesť k zmene zápisu vlastníkov označených nehnuteľností v katastri nehnuteľností, resp. k zápisu poručiteľa či navrhovateľa ako vlastníka nehnuteľností.

35. Za daných okolností považoval odvolací súd nález Ústavného súdu SR sp. zn. za ojedinelý, a preto nespôsobilý privodiť zmenu ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít. Odvolací súd preto podľa druhej vety vo vyššie uvedenom rozsahu odkazuje na judikát R 32/2011 a len zdôrazňuje, že pre rozhodnutie v danej veci nie sú podstatné okolnosti, ktoré nastali po smrti poručiteľky.

36. Odvolací súd zhodne s vyššie citovanou judikatúrou najvyššieho súdu a rozhodnutiami Ústavného súdu SR, sp. zn. a , zastáva názor, že prejednávaná žaloba o určenie, že sporné nehnuteľnosti patrili do dedičstva po poručiteľke, spĺňa požiadavku existencie naliehavého právneho záujmu na takomto určení upravenú v (resp. v čase začatia konania ), pretože určovací výrok rozhodnutia súdu bude podkladom pre dodatočné konanie o dedičstve týkajúce sa takéhoto ďalšieho majetku poručiteľky ( ) a v ďalšom kroku umožní uplatnenie nárokov žalobcov voči tým žalovaným, ktorí boli alebo sú v súčasnosti zapísaní v katastri nehnuteľností ako vlastníci sporných nehnuteľností. Neobstojí námietka žalovaného 1, že by v katastri nehnuteľností vzniklo dvojité vlastníctvo, pretože práve tomu možno predísť dohodou dotknutých osôb podľa poslednej vety katastrálneho zákona. Pokiaľ by k dohode nedošlo, žaloba o určenie práva k nehnuteľnosti sa týmto ustanovením (a aj odvolacím súdom citovanou judikatúrou, o ktorú sa opiera) priamo predpokladá. Odvolací súd len dodáva, že pokiaľ by sa mal presadiť opačný názor o naliehavom právnom záujme, dedičia, voči ktorým by smerovala žaloba o určenie, že vec patrí do dedičstva, by mohli poľahky zmariť úspech takejto žaloby pre nedostatok naliehavého právneho záujmu vykonaním akéhokoľvek právneho úkonu po smrti poručiteľa. S názorom, že takýto procesný postup by predstavoval odopretie spravodlivosti, tak nemožno nesúhlasiť.

37. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovaného 1, ktorou vytýkal prvoinštančnéhmu súdu neriešenie otázky aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne 1, odvolací súd sa nemieni odkláňať od svojho skoršieho rozhodnutia v tejto veci (uznesenie z 24.05.2016, č. k. -418), v ktorom vysvetlil, že v konaní o určenie, že určitý majetok patrí do dedičstva, nie je vecne legitimovaný ten, kto dedičstvo odmietol, pretože odmietnutím dedičstva prestal byť dedičom ( a ). Tak to bolo v prípade žalobkyne 1, ktorá podľa osvedčenia o dedičstve D 2609/94, po poručiteľke V. M., po poučení podľa až 467, a vyhlásila, že dedičstvo odmieta v prospech svojich detí. Na druhej strane však nemožno odhliadať od toho, že žalobkyňa 1 zomrela počas odvolacieho konania s tým, že dedičské konanie po nej bolo uznesením Okresného súdu Galanta z 11.11.2020, č. k. -28, Dnot222/2020 zastavené pre nemajetnosť. Tieto okolnosti vyústili do zastavenia konania voči žalobkyni 1, čím odpadla potreba vysporiadať sa s otázkou aktívnej vecnej legitimácie na jej strane. Navyše, deti žalobkyne 1, v prospech ktorých dedičstvo odmietla a na ktoré sa odmietnutie dedičstva nevzťahuje, sa stali stranami konania ešte za jej života a toto ich postavenie naďalej trvá. Z hľadiska úspechu žaloby je tak už nerozhodné, že žalobkyňa 1 dedičstvo odmietla.

38. Odvolací súd ale musí súhlasiť so žalovaným 1, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav nesprávne, a preto na odvolacom pojednávaní podľa za podmienok stanovených zopakoval dokazovanie listinným dôkazom - geometrickým plánom na rozdelenie spoluvlastníctva a majetkové usporiadanie p. č. 371 a 375, č. plánu 73/2000 z 15.03.2001, ktorý vyhotovil W. H., autorizačne overil Ing. B. A. a úradne overil Okresný úrad Galanta, katastrálny odbor pod č. 271/01, z ktorého zistil skutkový stav opísaný v bode 45 nižšie.

39. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobcovia sa domáhajú určenia, že vlastníkom sporných nehnuteľností bola ku dňu svojej smrti poručiteľka V. M.. Prvoinštančný súd dokazovaním zistil, že na základe notárskych zápisníc č. N 609/54, NZ 595/54 z 09.08.1954 nadobudla spoluvlastnícky podiel v pomere 1/8-iny k nehnuteľnostiam - parcelám č. 5511 a 5512 vedeným vo vložke č. 927 pre kat. územie M.. Podiel jej manžela F. M. na nehnuteľnostiach tiež predstavoval 1/8-inu. V. M. darovala svojmu vnukovi

- žalovanému 1 dňa 26.08.1992 spoluvlastnícky podiel 16/32-tín na parcele č. 5511 vedenej vo vložke č. 927. Parcela č. 5512 nebola predmetnom darovania. Žalobcovia namietali, že žalovaní 1 a 2 sa v minulosti nezdržiavali vo Vinohradoch nad Váhom, nemali tam trvalý ani prechodný pobyt, pôvodnú parcelu č. 5512 neobrábali a ani za ňu nezaplatili žiadne dane a poplatky a z toho dôvodu nikdy nemohli mať postavenie oprávnených držiteľov a nehnuteľnosti nemohli vydržať. Uvedenú parcelu č. 5512 užívala V. M. spolu so svojím manželom F. M. prinajmenšom od roku 1954. Od roku 1981 so súhlasom V. M. užíva pôvodnú parcelu č. 5512 jej vnučka V. M. a C. M. a deje sa tak aj so súhlasom žalobcov 1 a 2.

40. V prejednávanej veci sa teda žalobcovia domáhali určenia vlastníckeho práva, resp. určenia, že do dedičstva po poručiteľke patria určité pozemky, ktoré podľa nich (napriek opačnému zápisu v katastri nehnuteľností) stále patria im, resp. poručiteľke.

41. Predmetom vlastníckeho práva je podľa pozemok. Parcelou sa totiž podľa katastrálneho zákona (č. ) rozumie geometrické určenie a polohové určenie a zobrazenie pozemku vo vymenovaných mapách, či na geometrickom pláne. Žalobcovia sporné nehnuteľnosti (pozemky) v žalobnom návrhu označili aktuálnymi údajmi o určitých parcelách z katastra nehnuteľností, uviedli katastrálne územie, v ktorom sa nachádzajú, doplnili parcelné čísla, ako aj druh a výmeru pozemkov. Svojou žalobou sa teda žalobcovia domáhajú určenia vlastníckeho práva k takému predmetu občianskoprávnych vzťahov, ktorému v katastri nehnuteľností zodpovedajú konkrétne parcely.

42. Ako odvolací súd vysvetlil vyššie, rozhodujúcim pre úspech žaloby o ručenie, že vec patrí do dedičstva, je, aby žalobcovia preukázali existenciu okolností odôvodňujúcich trvanie vlastníckeho práva poručiteľa k nehnuteľnostiam označeným v žalobnom návrhu v čase jeho smrti. V prejednávanej veci to znamená, že ich úlohou bolo predniesť skutkové tvrdenia a podoprieť ich dôkazmi umožňujúcimi prijať záver, že parcely č. 374/3, č. 374/5, č. 373/5 a č. 375 v k. ú. M. vlastnícky patrili V. M. v čase, keď táto zomrela (XX.XX.XXXX).

43. V tejto súvislosti treba prvoinštančnému súdu vytknúť, že napriek jasnému pokynu odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení, aby preveril totožnosť sporných nehnuteľností, sa nevenoval dôsledne otázke, či predmet žaloby vymedzený žalobným návrhom žalobcov v podobe parciel zapísaných v katastri nehnuteľností zodpovedá aj právnemu stavu a údajom katastra nehnuteľností existujúcim v čase smrti poručiteľky. Ustálenie tejto otázky bolo pritom kľúčové nielen z toho hľadiska, že išlo o základnú výhradu žalovaných voči žalobe, ale aj preto, že právny osud parcely č. 5511 a parcely č. 5512 bol podľa tvrdení strán odlišný. Medzi stranami bolo dokonca nesporné, že parc. č. 5511 dostal žalovaný 1 do daru od poručiteľky a podstatné bolo aj vyjadrenie žalobcov, ktorí na pojednávaní 29.01.2015 tvrdili, že sa „domáhajú z parcely 5512“ (č. l. 352). Mimochodom, reakciou žalovaného 1 v tejto súvislosti bolo, že sa na tomto pojednávaní prvýkrát dozvedel, že určenie sa má týkať údajne len parcely č. 5512, čo vyvracia tvrdenie žalobkyne 1 vo vyjadrení k odvolaniu, že túto skutočnosť žalovaní nenamietali.

44. Už zo zistení súdu prvej inštancie, ktoré žalovaní v odvolaniach nespochybnili, je zrejmé, že parcely označené v petite žaloby boli vytvorené až po smrti poručiteľky, teda dovtedy neexistovali. Nehnuteľnosti, z ktorých vznikli, boli parcely mpč. 5511 - vinica a 5512 - roľa, vedené v PKV č. 927 kat. úz. M. N. M. (vtedy M.). Najprv boli z mpč. 5511 geometrickým plánom z 18.03.1986, vypracovaným Geodéziou n.p. Bratislava MO 246 v Galante a overeným 16.04.1986, vytvorené parcely č. 5511/1 - zast. plocha o výmere 303 m2, dom č. 5511/2 - orná pôda o výmere 945 m2 a č. 5511/3 - dvor o výmere 448 m2. Ďalším geometrický plánom (vypracovaný 30.01.1987 taktiež Geodéziou n.p. Bratislava, MO Galanta a overeným 03.03.1987) bol stav pôvodnej mpč. 5512 a 5511/3 zmenený na parc. č. 5511/3 - dvor o výmere 333 m2, na parc. č. 5512/1 - orná pôda o výmere 1655 m2, parc. č, 5512/2 - dvor o výmere 751 m2 a parc. č. 5669 o výmere 752 m2. V poradí tretím geometrickým plánom vypracovaným geodetkou V. Z. dňa 24.11.1992 (overeným 03.12.1991) bol zameraný skutočný stav parc. č. 372, ktorá vznikla z pôvodnej mpč. 5511, boli vytvorené ďalšie nové parcely č. č. 371 a 373 (tiež z tejto mpč) a z pôvodnej mpč. 5512 boli vytvorené parcely č. 374 a 375. Pod týmito parcelnými číslami bol skutočný stav parciel č. 371 až 375 zameraný ďalším (štvrtým) geometrickým plánom vyhotoveným dňa 29.01.1993 Geodet konzorciom (overeným 03.02.1993), podľa ktorého boli označené parcely č. 371- zast. o výmere 292 m2, parc. č. 372 - zast. o výmere 295 m2, parc. č. 373 - orná p. o výmere 896 m2, parc. č. 374 - zast. o výmere 781 m2 a parc. č. 375 - orná p. o výmere 1827 m2. Geodet skonštatoval, že zmeny vo výmerách sú dané novým mapovaním. Ako užívatelia boli uvedení V. M. a M. M.. Parcely mpč. 5512 a 5511 boli vyznačené ako zanikajúce. V čase smrti poručiteľky teda parcely č. 374/3, č. 374/5, č. 373/5 vôbec neexistovali a parc. č. 375 mala niekoľkonásobne väčšiu výmeru (1827 m2), akú má dnes (506 m2).

45. Ďalší skutkový záver súdu prvej inštancie, že z geometrického plánu č. 73/2000, z ktorého vychádzal aj súd v konaní so sp. zn. , vyplýva, že novovytvorené parcely boli stotožnené s parcelou č. 5512, je už však v priamom rozpore s obsahom samotného geometrického plánu, čo bolo aj dôvodom, pre ktorý odvolací súd zopakoval dokazovanie v tomto rozsahu. Tak z opisnej, ako aj z názornej časti geometrického plánu č. 73/2000 je nepochybné, že parcely č. 373/5 a 375 nevznikli len z parcely č. 5512, ale boli vytvorené kombináciou parcely č. 5512 s parc. č. 5511, teda aj s použitím určitých častí parcely č. 5511. Výkaz výmer k tomuto geometrickému plánu je v tomto prípade jasný. V rámci zmien v stave právnom sa diel 4 z parc. č. 5511 o výmere 399 m2 a diel 11 z parc. č. 5512 o výmere 1030 m2 spájajú a vzniká nový stav v podobe parc. č. 373/5 o výmere 1483 m2. Obdobne sa spája aj diel 5 z parc. č. 5511 o výmere 2 m2 s dielom 12 z parc. č. 5512 o výmere 480 m2 a vzniká nový stav

v podobe parcely č. 375 o výmere 506 m2. Konštatovanie súdu prvej inštancie, že rozdiel vo výmere vznikol jej upresnením novým mapovaním je síce správny (takto znie aj poznámka v geometrickom pláne), no - ako je zrejmé z vyššie uvedeného - táto skutočnosť neznamená totožnosť dovtedajšieho stavu a stavu právneho. Poznámka sa týka len rozdielu 149 m2 medzi celkovou výmerou parciel č. 5511 a 5512 určenou pôvodným mapovaním (3899 m2) a výmerou zistenou novým mapovaním (4048 m2). Z predmetného geometrického plánu nemožno vyvodiť odlišný záver, než ten, že jedine parcely č. 374/3 a 374/5 boli vytvorené výlučne z parc. č. 5512. V prípade zvyšných dvoch parciel (č. 373/5 a č. 375) nešlo ani len o prečíslovanie pôvodných parciel s rovnakými charakteristikami, ale o nové parcely vytvorené s použitím nových hraníc zasahujúcich do oboch pôvodných parc. č. 5511 a 5512.

46. Tieto skutkové závery majú podstatný vplyv na právne posúdenie veci, ktoré spočíva v ustálení existencie vlastníckeho práva poručiteľky v čase jej smrti.

47. Vlastnícke právo k 1/8-ovému spoluvlastníckemu podielu na parcelách č. 5511 a 5512 nadobudla poručiteľka V. M. na základe kúpnej zmluvy obsiahnutej v notárskej zápisnici N 609/54, N 595/54 (č. l. 30). V tejto listine sa ako dôvod právneho úkonu uvádza, že nehnuteľnosť je dom a humno, z ktorého vlastní 1/8-inu (4/32-inu) manžel kupujúcej F. M., takže touto zmluvou sa dostáva manželom M. 1-ina z domu a humna. Z rozhodnutia M. notárstva v Galante z 27.08.1981, č. k. D 80/81-12, vyplýva, že poručiteľka zdedila po svojom manželovi, F. M., o. i. aj 16/32-ín na pozemkoch evidovaných vo vl. č. 927 (č. l. 39). Rozhodnutie však obsahovalo v časti veľkosti spoluvlastníckeho podielu chybu v písaní, ktorá bola odstránená uznesením Okresného súdu v Galante z 30.05.1995, sp. zn. D 80/81 tak, že správny podiel zodpovedá veľkosti 10/32 (č. l. 38). Podiel poručiteľky na parcelách č. 5511 a 5512 teda v čase po smrti jej manžela predstavoval 14/32-ín.

48. Poručiteľka ešte za svojho života darovacou zmluvou z 26.08.1992, registrovanou Štátnym notárstvom v Galante rozhodnutím z 18.09.1992, č. k. , previedla na žalovaného 1 16/32- ový spoluvlastnícky podiel na parcele č. 5511 vedenej v tom čase ešte v PKV č. 927 (č. l. 33). Hoci pri vymedzení veľkosti spoluvlastníckeho podielu v darovacej zmluve došlo k rovnakej chybe v počítaní, medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný 1 sa stal vlastníkom 14/32-ového spoluvlastníckeho podielu na parcele č. 5511. V konaní nebolo zistené, že by v čase medzi týmto darovaním a smrťou poručiteľky došlo k akejkoľvek právne významnej skutočnosti, ktorá by mala za následok zmenu vo vlastníckom vzťahu žalovaného 1 k tomuto spoluvlastníckemu podielu na parcele č. 5511.

49. Tento opis rozhodujúcich skutočností súvisiacich s vývojom zmien vo vlastníckom práve k parcelám č. 5511 a 5512 v podstatnej miere zodpovedá aj tomu, čo žalobcovia predniesli už v samotnej žalobe a je podopretý listinnými dôkazmi, ktorých obsah správne zistil aj súd prvej inštancie. Medzi obsahom žaloby a jej petitom je ale v konečnom dôsledku rozpor. Žalobcovia svoju žalobu zamerali na parcelu č. 5512, o ktorej (správne) tvrdili, že nebola predmetom darovacej zmluvy z 26.08.1992 a v súvislosti s ktorou predniesli, že žalovaní 1 a 2 ju neobrábali, ani za ňu neplatili žiadne dane a iné poplatky. Doplnili, že parcelu č. 5512 užívala poručiteľka spolu so svojím manželom F. M. minimálne od roku 1954 a od roku 1981 so súhlasom poručiteľky ju užíva vnučka (žalobkyňa 3) a jej manžel, C. M.. Deje sa tak so súhlasom žalobcov 1 a 2 a riadne platia za nehnuteľnosť dane a poplatky.

50. Ako však odvolací súd vysvetlil vyššie, petit žaloby zahŕňa parcely, ktoré boli polohovo určené a zobrazené geometrickým plánom č. 73/2000 inak, ako v čase smrti poručiteľky. Parcely č. 373/5 a 373 pokrývajú časti pozemku s pôvodným parc. č. 5511, ktorá poručiteľke v čase smrti nepatrila.

51. Účelom geometrického plánu je dosiahnuť, aby bol určitý pozemok, ktorý môže byť predmetom občianskoprávnych vzťahov podľa , a teda aj vlastníckeho práva, náležite geometricky a polohovo určený a zobrazený v podobe konkrétnej parcely. Geometrický plán je preto v zmysle katastrálneho zákona technickým podkladom na vklad a záznam práv k nehnuteľnostiam. Údaje o pozemkoch, ktoré vzniknú na základe geometrického plánu, sa zapíšu do katastra nehnuteľností aj bez právneho úkonu na žiadosť vlastníka. Tým sa z verejného hľadiska deklaruje vecné právo dotknutej osoby k určitému pozemku.

52. V prejednávanej veci však žalobcovia nepredložili geometrický plán, ktorý by vymedzoval hranice vlastníckych vzťahov podľa stavu v čase smrti poručiteľky, ale požadovali určiť jej vlastnícke právo k parcelám, ktoré boli vytvorené neskôr a odlišným spôsobom. Z vykonaného dokazovania je zjavné,

že poručiteľke v čase smrti nepatrila žiadna časť parcely č. 5511. Znamená to, že ak sa žalobcovia domáhajú vlastníctva k parcelám, ktoré vznikli kombináciou tejto parcely a inej nehnuteľnosti, žiadajú určiť vlastníctvo k inému predmetu občianskoprávnych vzťahov, než na aký by mali nárok. Žaloba v takejto podobe preto nemôže byť úspešná a je nevyhnutné ju zamietnuť.

53. Tento nedostatok žaloby sa ale nedotýka parciel č. 374/3 a 374/5, pretože tieto vznikli výlučne z pôvodnej parcely č. 5512. Keďže vlastnícke právo poručiteľky k sporným pozemkom sa skúma len z hľadiska okolností, ktoré nastali do času jej smrti (pozri vyššie), odvolací súd vo výsledku súhlasí so závermi súdu prvej inštancie v tom, že poručiteľka bola v tom čase ich vlastníčkou. Žalovaní svoju obranu nezaložili na spochybňovaní právnych skutočností, ktoré preukazujú vlastnícke právo poručiteľky, konkrétne kúpnej zmluvy obsiahnutej v notárskej zápisnici N 609/54, N 595/54 a rozhodnutia Štátneho notárstva v Galante z 27.08.1981, č. k. D 80/81-12, ale sa zamerali na neskoršie okolnosti. Nepostačuje ani tvrdenie žalovanej 3 v odvolaní, že poručiteľka ani jej manžel nikdy nevlastnila časť pozemkov, ktoré mal žalovaný 1 vydržať. Žalovaná 3 síce nespresňuje, ktoré konkrétne parcely má na mysli, ale to nie je rozhodné. Z citovaných listinných dôkazov, ktorých pravosť a pravdivosť nebola nikým spochybnená, totiž vyplýva pravý opak - poručiteľka bola prinajmenšom do roku 1992, keď darovala podiel na parcele č. 5511, majiteľom spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 14/32-tín na oboch parcelách č. 5511 a č. 5512.

54. Pokiaľ ide o účinky právoplatného súdneho rozhodnutia Okresného súdu Galanta, sp. zn. , na ktoré sa odvolával žalovaný 1, tieto takisto nastali až po rozhodujúcom okamihu pre tu prejednávanú žalobu o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľke. Navyše, obsahom tohto súdneho rozhodnutia bolo schválenie súdneho zmieru o spôsobe vyporiadania podielového spoluvlastníctva medzi žalovaným 1, žalovanou 2 a M. M. k parcelám č. 5511 a 5512 tak, že vlastníctvom žalovaných 1 a 2 sa stali novovytvorené parcely podľa geometrického plánu č. 73/2000, a to parcely číslo 374/4, 373/3, 373/6 a 375 s tým, že žalovaný 1 sa stal výlučným vlastníkom vo vzťahu k žalovanej 2 v podiele k uvedeným parcelám a vo zvyšku sa stali títo žalovaní bezpodielovými spoluvlastníkmi podielu o veľkosti 4/18 k uvedeným parcelám. Vo výlučnom vlastníctve M. M. zostali novovytvorené parcely číslo 371/3, 371/4, 371/5 a č. 373/4.

55. Súdny zmier je odobrením hmotnoprávnej dohody strán konania, ktoré sa rozhodli nepočkať na vyriešenie sporu autoritatívnym výrokom súdu po vykonanom dokazovaní a právnom posúdení veci, v dôsledku čoho svojou povahou nejde o rozhodnutie vo veci samej. Preto sa aj o schválení zmieru rozhoduje formou uznesenia ( býv. ), ktoré ani nemuselo byť konečné, pretože mohlo byť podľa býv. neskôr zrušené rozsudkom. V konaní so sp. zn. sa ani nepristúpilo k zisťovaniu existencie vlastníckeho práva strán konania (v skutočnosti sa vychádzalo len z osvedčení o vydržaní a údajov katastra nehnuteľností). Danému súdnemu rozhodnutiu nemožno na účely tunajšieho súdneho konania priznávať účinok potvrdzujúci existenciu vlastníckeho práva žalovaných 1 a 2, pretože jeho výrok nie je záväzný pre strany tohto konania ( býv. ). V konečnom dôsledku ide len o ďalší právny úkon vykonaný po rozhodnom okamihu, ktorý preto nemá relevanciu pre prejednávaný spor.

56. V podstate rovnaké závery platia aj pre osvedčenie o vydržaní časti sporných nehnuteľností. Takisto, ako v prípade spomenutého súdneho zmieru, ani v tomto prípade nejde o právnu skutočnosť, ktorá by nastala pred smrťou poručiteľky. Preto nemôže mať dopad na posúdenie opodstatnenosti žaloby. Odvolací súd nepovažuje preto za hospodárne zaoberať sa otázkou vydržania časti sporných nehnuteľností. Je však pozoruhodné, že žalovaní sa o toto osvedčenie vôbec opierajú, keď na pojednávaní 06.12.2011 uviedli, že „keď sme uzatvárali súdny zmier (v konaní so sp. zn.

- pozn. odvolacieho súdu), nemali sme k dispozícii kúpne zmluvy a riešili sme to osvedčením“ (č. l. 224). Toto vyjadrenie spolu s prednesom žalovaného 1 na tom istom pojednávaní („moja matka, tak strýko súhlasili s tým a chceli, aby som to vybavoval. … Moji starí rodičia to nevybavovali, matka so strýkom to nevybavovali, tak som to začal vybavovať ja. Bolo tam veľmi veľa podielových spoluvlastníkov, ktorí boli na neznámom mieste, jedna bola nesvojprávna“) zásadne spochybňuje dobromyseľnosť žalovaných 1 a 2, ktorá sa vyžaduje podľa v spojení s pri nadobúdaní nehnuteľnosti vydržaním.

57. Pokiaľ ide o poznámku žalovaného 1, že nie je bezvýznamné, že nie všetci dedičia po poručiteľke chceli byť žalobcami, odvolaciemu súd nie je zrejmé, prečo by mala mať táto skutočnosť rozhodujúci

vplyv na prejednávanú vec. Výsledok súdneho sporu nezávisí od toho, v akom pomere sú zastúpení žalobcovia a v akom žalovaní, ale od toho, či sa žalobcom podarí uniesť bremeno tvrdenia a dôkazu alebo nie.

58. Žalovaný 1 v odvolaní nespresňuje, aké skutočnosti mal v úmysle preukázať návrhom na výsluch žalobcov 4 a 5, ktorý súd prvej inštancie nevykonal. V zmysle stabilizovanej judikatúry odvolací súd len poznamenáva, že nevykonanie dôkazu nemá za následok porušenie práva na spravodlivý súdny proces. Žalovaným bolo umožnené, aby takýto návrh učinili, v dôsledku čoho im v uplatnení ich práva nebolo bránené. V každom prípade ale výsluch strany prichádza podľa do úvahy len o tvrdených skutočnostiach, ktoré v konaní vyšli najavo, ak ich nemožno preukázať inak. Žalovaný 1 ale nekonkretizoval, aké tvrdené skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo, nemožno preukázať inak, napríklad výsluchom svedkov, či listinnými dôkazmi, preto súd prvej inštancie postupoval správne, ak týchto žalobcov nevypočul. Na odvolacom pojednávaní žalovaný 1 doplnil, že týchto žalobcov treba vypočuť k otázke, z akého dôvodu vystupujú v tomto konaní ako žalobcovia, keď v súvisiacom konaní vedenom na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. , ktoré sa týka iných parciel, majú postavenie žalovaných. Odvolací súd odkazuje na predchádzajúci bod a dopĺňa, že takýto výsluch by sa netýkal skutočností tvrdených týmito žalobcami, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie veci, takže naďalej nie sú splnené podmienky na použitie . Preto odvolací súd dokazovanie výsluchom týchto žalobcov nevykonal.

59. Čo sa týka okolností súvisiacich s užívaním sporných nehnuteľností zo strany žalovaného 1, ktoré opísal vo svojom odvolaní ako vyplývajúce prevažne zo spisu, odvolací súd poznamenáva, že tieto by mohli byť rozhodujúce len vtedy, keby boli spôsobilé založiť dostatočne dlhú (zákonom vyžadovanú) oprávnenú držbu žalovaných ešte pred smrťou poručiteľky. Žalovaný 1 dokonca v tejto súvislosti zdôrazňoval, že vybavovať pozemky začal až po upozornení prípisom býv. Správy katastra v Galante zo 04.05.1993, teda asi 1,5 roka pred smrťou poručiteľky. Naopak, žalobcovia už v žalobe tvrdili, že parcelu č. 5511 od roku 1981 so súhlasom poručiteľky užíva vnučka (žalobkyňa 3) a jej manžel, C. M., ktorí riadne platia za nehnuteľnosť dane a poplatky, a s týmto užívaním súhlasili aj žalobcovia 1 a 2. Naproti žalovaná 2 vypovedala, že sporné nehnuteľnosti neužívali. Umiestnenie tehál pred plánovanou stavebnou činnosťou samo o sebe neumožňuje dospieť k záveru, že žalovaný 1 nehnuteľnosť skutočne užíval a už vôbec nie k tomu, že sa tak dialo oprávnene. Navyše, žalovaný 1 tak urobil až po uzavretí súdneho zmieru so M. M., čiže po smrti poručiteľky.

60. Pokiaľ ide o skutočnosti, ktoré zo spisu nevyplývajú, ktoré ale žalovaný 1 uvádza v odvolaní, odvolací súd odkazuje na , pretože nové skutkové tvrdenia treba považovať za tzv. novoty, ktorých uplatnenie je ale citovaným ustanovením výrazne obmedzené. Tieto tvrdenia smerujú proti skutkovému záveru súdu prvej inštancie o užívaní sporných nehnuteľností žalovaným 1. Žalovaný 1 však v odvolaní nevysvetľuje, z akých dôvodov by tu mal byť priestor na použitie novôt podľa až d) a ani odvolací súd nezistil, že by boli splnené materiálne podmienky na to, aby mohli byť uplatnené až v odvolaní a teda aby sa nimi mohol bližšie zaoberať.

61. Čo sa týka formulácie žalobného návrhu, ktorú použili žalobcovia v súvislosti so spornými nehnuteľnosťami („patria do majetku po poručiteľke“), odvolací súd dáva za pravdu poznámke žalovaného 1 v tom, že sa mierne odkláňa od zaužívanej súdnej praxe, ktorá akceptuje určovacie návrhy v podobe „vec patrí do dedičstva po poručiteľke“. Už z pôvodnej žaloby však je nepochybné, čo žalobcovia sledujú (deklarovanie vlastníckeho práva poručiteľky v čase jej smrti) a neskoršia úprava žalobného návrhu v tomto smere na účele žaloby nič nezmenila. Keďže súd nie je viazaný doslovnou formuláciou petitu, pretože tento treba vykladať v spojení s obsahom žaloby, odvolací súd v záujme odstránenia akýchkoľvek pochybností o predmete rozhodnutia a vykonateľnosti rozsudku (porov. napr. ) považoval za vhodné zmeniť výrok napadnutého rozhodnutia tak, aby zodpovedal terminológii a nasl. a a nasl. . Použitie tejto formulácie nie je pritom zmenou žaloby podľa (uplatnené právo sa nerozširuje, ani sa neuplatňuje iné právo) a ani podľa , preto o nej netreba osobitne rozhodovať ( v spojení s ).

62. Prípadné ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi/stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez

toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi/stranami konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka/strany konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov/strán konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. , , a podobne). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na každú otázku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava (). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, vzhľadom na uvedené závery už irelevantnú a nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, i s poukazom na princíp hospodárnosti konania ( ), odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou

63. Na základe všetkých vyššie uvedených úvah a cit. ustanovení , a v znení účinnom do 08.11.1994 odvolací súd dospel k záveru, že do dedičstva po poručiteľke patrí spoluvlastnícky podiel o veľkosti 14/32 na pozemkoch zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX v kat. úz. M. N. M. - parcele reg. „C“ č. 374/3, zastavaná plocha o výmere 572 m2 a parcele reg. „C“ č. 374/5 zast. plocha o výmere 150 m2, a preto bolo dôvodné v tejto časti žalobe vyhovieť. Naopak, pokiaľ ide o parc. reg. „C“ č. 373/5 - záhrada o výmere 1483 m2 a parc. reg. „C“ č. 375 - orná pôda o výmere 506 m2, tieto nezodpovedajú stavu, v akom bola poručiteľka spoluvlastníkom pôvodných parciel č. 5511 a 5512, z ktorých vznikli, v dôsledku čoho žalobe v tomto rozsahu nebolo možné vyhovieť a musela byť zamietnutá.

64. Vzhľadom na tieto skutočnosti odvolací súd napadnutý rozsudok s použitím zmenil tak, že ako je uvedené vo výroku I.

65. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania ( v spojení s a ) vychádzal odvolací súd z pravidla pomeru úspechu v konaní ( a ). Prípadná existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle odôvodňujúca výnimočné nepriznanie náhrady trov úspešnej strane (či už úplné alebo čiastočné), pritom v konaní nebola tvrdená, ani ju odvolací súd nezistil. Pomer úspechu v konaní považoval odvolací súd za vhodné posudzovať na základe počtu priznaných parciel, ku ktorým žalobcovia žiadali určiť spoluvlastnícke právo poručiteľky, keď spoluvlastnícke podiely na žiadaných parcelách mohli uplatňovať samostatnou žalobou. Odvolací súd v danom prípade nepovažoval za vhodné určovať mieru úspechu podľa výmery pozemkov, pretože nie je možné bez ďalšieho povedať, že pozemok s väčšou výmerou má väčšiu cenu ako pozemok s výmerou menšou, pretože výmera pozemku nie je zďaleka jedinou okolnosťou ovplyvňujúcou cenu pozemku. Tá sa môže odvíjať napríklad aj od lokality, prístupových možností, tvaru, či charakteru pozemku. Zisťovanie ceny pozemkov, ktoré boli predmetom konania, iba pre účely rozhodnutia o náhrade trov by vyžadovalo značné náklady, čím by sa trovy konania zbytočne navýšili. Odvolací súd zastáva preto názor, že pre ustálenie celkového úspechu v spore je najvhodnejšie určovať mieru úspechu podľa počtu žalobcami žiadaných parciel a výsledku sporu. Žalobcovia žiadali určiť, že do dedičstva po poručiteľke patria 4 parcely. Úspešní boli v rozsahu dvoch parciel a vo vzťahu k zvyšným dvom parcelám boli neúspešní. Žalovaní boli práve v tomto rozsahu úspešní a neúspech mali v časti dvoch parciel. Pretože pomer úspechu strán je rovnaký, odvolací súd rozhodol podľa tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (výrok II).

66. Tento rozsudok prijal senát pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).