Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1S/64/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD. a členov senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. v právnej veci žalobcu: LPH Vranov n/T, s.r.o., so sídlom Pod Dolami 838, 093 052 Vranov nad Topľou, IČO: 31 706 029, právne zastúpený: JUDr. Bohumil Novák, advokát, Banská Bystrica, Horná 27, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa 15. augusta 2019 číslo: 101950571/2019 na základe všeobecnej správnej žaloby, takto

rozhodol:

I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného zo dňa 15. augusta 2019 číslo 101950571/2019 a rozhodnutie Daňového úradu Prešov zo dňa 19. februára 2019 číslo 100467789/2019 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

II. P r i z n á v a žalobcovi úplnú náhradu trov konania voči žalovanému.

odôvodnenie:

I.

Priebeh administratívneho konania

1. Z administratívneho spisu správny súd zistil, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január až december 2008 bez oznámenia o výkone daňovej kontroly na žiadosť orgánov činných v trestnom konaní podľa § 46 ods. 3 Daňového poriadku. Daňová kontrola bola začatá dňa 7.3.2012. Rozhodnutím správcu dane č. 9710401/5/273572/2013 zo dňa 22.1.2013 bola daňová kontrola prerušená odo dňa 23.1.2013. Oznámením č. 9710401/5/4574955/2013/Gala zo dňa 9.10.2013 bol žalobca upovedomený o pominutí dôvodov, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená, ku dňu 8.10.2013 a o pokračovaní vo výkone daňovej kontroly. Správca dane z výsledku daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január až august 2008 vyhotovil dňa 14.11.2013 Protokol č. 9710401/5/5118012/2013/ Galaa o výsledku daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september až december 2008 vyhotovil dňa 14.11.2013 Protokol č. 9710401/5/5118064/2013/Gala. Správca dane doručil žalobcovi Protokoly z daňovej kontroly spolu s výzvou na vydrenie sa k zisteniam uvedeným v predmetných protokoloch dňa 18.11.2013, čím došlo k ukončeniu daňovej kontroly. Žalobca sa k týmto zisteniam vyjadril podaním zo dňa 09.1.2014. Dňa 20.3.2014 sa na pobočke správcu dane v Humennom uskutočnilo ústne pojednávanie vo veci prerokovania pripomienok žalobcu voči zisteniam uvedeným správcom dane v predmetných protokoloch.

2. Správca dane vydal vo veci rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane č. 9710401/5/1159429/2014/Gala zo dňa 27.3.2014, ktorým vyrubil rozdiel dane v sume 45942,04 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2008 v zmysle § 68 ods.5 Daňového poriadku. Voči predmetnému rozhodnutiu podal v zákonnom stanovenej lehote odvolanie žalobca, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 1100305/1/497630/20124/5057 zo dňa 11.11.2014tak, že napadnuté rozhodnutie správcu dane potvrdil. Voči rozhodnutiu odvolacieho orgánu verejnej správy podal žalobca správnu žalobu, o ktorej rozhodol Krajský súd v Prešove rozsudkom č.k. -248 zo dňa 10.11.2015 tak, že zrušil rozhodnutie č.1100305/1/497630/2014/5057 zo dňa 11.11.2014 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane č. 9710401/5/1159429/2014/Gala zo dňa 27.3.2014. Voči rozhodnutiu správneho súdu podal žalovaný odvolanie, ktoré prejednal Najvyšší súd Slovenskej republiky arozsudkom sp.zn. zo dňa 17.10.2017potvrdil rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. -248 zo dňa 10.11.2015. Z odôvodnenia predmetného rozhodnutia vyplýva (bod 30-32), že Najvyššiemu súdu SR rovnako ako krajskému súdu je zrejmé, že deklarovaný nákup a predaj stavebnej ocele podľa predložených dokladov obiehal v reťazci spoločností Solid Press Slovakia, s.r.o., ktorého dodávateľmi boli buď poľská spoločnosť PZM „VIMEX“, slovenská spoločnosť DELTA UK, s.r.o. alebo lotyšská spoločnosť JOINT STOCK COMPANY „Liepajas Metalurgs“ a následne od spoločnosti Solid Press Slovakia, s.r.o. tovar nadobudol žalobca, ktorý ho v rámci intrakomunitárnej dodávky predal českej spoločnosti LANDORIKA, s.r.o. a táto tovar previedla na lotyšskú firmu SIA „AMG EKSPORTS“, táto ho previedla na spoločnosť Tatra Trade Corporation a spoločnosť Delta UK, s.r.o., ktorá ho následne previedla na spoločnosť Solid Press Slovakia, s.r.o, čím došlo k uzatvoreniu obchodovania. Najvyšší súd taktiež konštatoval, že fyzicky však tovar smeroval od dodávateľa Solid Press Slovakia, s.r.o. k odberateľovi Landorika, s.r.o. v Českej republike. U žalobcu sa tovar nevykladal, tento ani nezabezpečoval prepravu do Českej republiky. Spätnú prepravu toho istého tovaru zabezpečoval na Slovensko ten istý objednávateľ prepravy, ktorý ju objednával do Českej republiky. Uvedeným konaním žalobcu si tento mohol uplatniť odpočítanie dane na vstupe z fakturovanej ceny stavebnej ocele od dodávateľa Solid Press Slovakia, s.r.o. a znížiť si vlastnú daňovú povinnosť. Za dôvod zrušenia rozhodnutí správnych orgánov a v súvislosti s tým potvrdenie rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. -248 z 10.11.2015 Najvyšší súd označil tú skutočnosť, že správca dane nepriamo označil konanie žalobcu v súvislosti s uplatneným odpočítaním dane zakonanie podvodné a zároveň ho právne kvalifikoval ako zneužite práva Európskej únie s hlavným cieľom získať daňovú výhodu. Uvedené právne zdôvodnenie považoval Najvyšší súd za mätúce a nezrozumiteľné, pretože z neho nevyplýva, či sa žalobca podieľal na zneužití právaalebo na podvodnom karuselovom obchode smerujúcom k daňovému úniku, pričom od právnej kvalifikácie konania závisí okruh skutočností, ktoré musia byť v konaní preukázané a aj to, kto tieto skutočnosti preukazuje. Záverom Najvyšší súd SR v bode 68 odôvodnenia uviedol, že je toho názoru, že správca dane i žalovaný napriek riadne zistenému skutkovému stavu vo vydaných rozhodnutiach nerozlíšili zneužitie práva od podvodného konania na DPH, ktoré sú v zmysle judikatúry Súdneho dvora samostatnými dôvodmi pre nepriznanie nároku na odpočítanie dane, s vlastnými charakteristikami a odlišnosťami v ich preukazovaní. Taktiež vytkol správnym orgánom, že z ich rozhodnutí nie je zrejmé, akými právnymi úvahami sa žalovaný i správca dane riadili pri aplikácií § 3 ods. 6 Daňového poriadku, teda na aké právne úkony vedúce k získaniu neoprávneného daňového zvýhodnenia neprihliadali. Najvyšší súd v bode 69 uviedol, že podľa jeho názoru správcom dane zistené skutočnosti svedčia o účasti žalobcu na podvodnom reťazci spoločností spojenom s únikom na DPH, avšak odvolaciemu súdu nebolo zrejmé, kde v reťazci spoloční došlo k úniku na dani a ako k tomu prispeli plnenia prijaté žalobcom od spoločnosti Solid Press Slovakia, s.r.o. a Tatra Trade Corporation, s.r.o. Konštatoval, že až po vyjasnení týchto skutočností možno posúdiť subjektívnu stránku žalobcu vo vzťahu k podvodnému konaniu konkrétnych účastníkov reťazca a vyhodnotiť dôkazy a indície svedčiace o jeho úmyselnej, či nedbanlivostnej účasti na predmetných karuselových obchodoch.

3. Správca dane po vrátení veci na ďalšie konanie žiadal Prezídium Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúre o vydanie písomnosti zo spisu ČVS: PPZ-393/NKA-FP-VY-2015 a to zápisnicu N.. I. X. v súvislosti s daňovým subjektom žalobcu a zápisnicu z výpovede V.. N. I., konateľa žalobcu. Správcovi dane boli na základe uvedenej výzvy doručené overené kópie zápisníc o výsluchu obvineného Ing. N. I. (konateľa žalobcu) zo dňa 22.2.2016 a obvineného N.. I. X. (konateľa spoločnosti Tatra Trade Corporation, s.r.o.) zo dňa 3.3.2016 a 25.6.2018, pričom V.. I. v zápisnici zo dňa XX.X.XXXX odmietol vypovedať a taktiež odmietol vypovedať aj N.. X. v zápisnici zo dňa 3.3.2016. Dňa 25.6.2018 N.. X. svoje právo ako obvinený nevypovedať nevyužil a vypovedal. Správca dane v napadnutom rozhodnutí vychádzal z predmetnej výpovede, pričom poukázal na to, že N.. X. sa mal poznať s konateľom žalobcu, pričom ich zoznámili p.I., ktorý p. I. predstavil ako svojho dobrému známeho. Stretli sa u p. I. doma v U.

koncom roka 2008. Tam sa dohodli, že firmu V.. I. vsunú do obchodov za účelom získania financií od štátu prostredníctvom DPH. Ďalej uviedol, že p. I., p. K. a p. C. mu v priebehu roku 2008 povedali, že spoločnosť žalobcu nastavia ako odberateľa Tatra Trade Corporation, s.r.o. s komoditou dubové podlahy a stavebná oceľ, pričom p. I. si bude ponižovať daňové povinnosti na DPH z vlastných obchodov alebo požiada o nadmerné odpočty DPH, čiže dodávateľské faktúry voči Tatra Trade Corporation, s.r.o. bude vyplácať s DPH a to za odplatu 4% z faktúry bez DPH. K spôsobu obchodu s dubovou podlahou N.. X. v predmetnej výpovedi uviedol, že žalobca realizoval export priamo z výroby Tatra Trade Corporation, s.r.o. Veľký Šariš, pričom na nakládku chodil za žalobcu N. H.. Tovar sa prepravil z Veľkého Šariša do skladu firmy Happy World v Břeclavi, odkiaľ sa za účelom reexportu previezol na maďarskú firmu Hidrocentrál so skladom v Sátoraljaújhely, ktorú zabezpečil p. R. a p. H. a odtiaľ do firmy BVG SK Bardejov so skladom v Poliakoviach, pričom následne sa načierno previezol späť do Veľkého Šariša, odkiaľ sa používal pre nové obchody. N.. X. uviedol, že 10% prijatej vratky DPH tvorili náklady na kúpu materiálu, logistiku, sklady, administratívu a na zaobstaranie faktúr s fiktívnym tovarom pre H. a R., 4% predstavovala platba I. a 5% tvoril zisk, ktorý si delili p. I., C., K., X. a S.. K reálnosti obchodu uviedol, že tento nemal komerčný účel a všetky osoby spolupracovali vedome na týchto obchodoch za účelom získavania financií od štátu. Tovar nemal reálneho odberateľa a po celý čas bol vo vlastníctve Tatra Trade Corporation, s.r.o.. Pohľadávky a záväzky N.. X. označil za fiktívne obchody.K obchodom so stavebnou oceľou uviedol, že žalobca bol aj v tomto prípade firmou vsunutou a obchody prebiehali tak, že dodávateľom bola spoločnosť Solid Press Slovakia, s.r.o., ktorá fiktívne dodala tovar žalobcovi, ten spoločnosti LANDORIKA, tá lotyšskej firme SIA AMG Eksports, pričom reálne sa tovar prevážal späť do Ličartoviec alebo Veľkého Šariša na firmu Tatra Trade Corporation, s.r.o..

4. Správca dane pri ústnom pojednávaní dňa 20.9.2018 oboznámil žalobcu o priebehu a výsledkoch dokazovania. Žalobca sa k predmetným výsledkom dokazovania vyjadril v podaní doručenom správcovi dane dňa 29.10.2018. Dňa 22.11.2018 na ústnom pojednávaní konanom za účelom prerokovania pripomienok žalobcu, tento uviedol, že bola podaná sťažnosť vo veci zaujatosti zamestnankýň správcu dane na Finančné riaditeľstvo, na ktorú mu nebolo doposiaľ odpovedané a že sa zariadi podľa odpovede na uvedenú sťažnosť a taktiež uviedol, že si potrebuje zabezpečiť nového zástupcu, keďže JUDr. Eugen Kostovčík vypovedal splnomocnenie na zastupovanie žalobcu. Správca dane oznámil žalobcovi konanie ústneho pojednávania dňa 6.2.2019 vo veci oboznámenia žalobcu o priebehu a výsledkoch dokazovania. Uvedený termín ústneho pojednávania oznámil aj novému splnomocnenému zástupcovi oznámením č. 100288469/2019 zo dňa 23.1.2019. Žalobca ani jeho splnomocnený zástupca sa na ústnom pojednávaní konanom dňa 6.2.2019 nezúčastnili, o čom správca dane spísal úradný záznam č. 100446653/2019. Dňa 5.2.2019 doručil žalobca vyjadrenie správcovi dane.

5. Dňa 19.2.2019 správca dane vydal rozhodnutie č. 100467789/2019, ktorým podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 45942,04 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2008. Z predmetného rozhodnutia okrem iného vyplýva aj to, že tovar- stavebná oceľ bol v roku 2008 fakturovaný, dodávaný a prepravovaný v reťazcoch:

- LIEPAJAS METALURGS (LV)-DELTA UK, s.r.o., Giraltovce (SK)- Solid Press Slovakia, s.r.o. Prešov (SK)- LPH Vranov n/T, s.r.o. (SK) - LANDORIKA s.r.o. (CZ)- SIA AMG(LV)- Tatra Trade Corporation, s.r.o. (SK)

- LIEPAJAS METALURGS (LV)- Solid Press Slovakia, s.r.o. Prešov (SK)- LPH Vranov n/T, s.r.o. (SK)- LANDORIKA s.r.o. (CZ)- SIA AMG(LV)- Tatra Trade Corporation, s.r.o. (SK)

- PZM „VIMEX“ (PL)- Solid Press Slovakia, s.r.o. Prešov (SK)- LPH Vranov n/T, s.r.o. (SK)- LANDORIKA s.r.o. (CZ)- SIA AMG(LV)- Tatra Trade Corporation, s.r.o. (SK)

6. Správca dane k uvedeným obchodným operáciám uviedol, že tieto spočívali v deklarovaní dodania stavebnej ocele v reťazci zúčastnených spoločností a napriek dodržaniu formálnych podmienok stanovených príslušnými ustanoveniami šiestej smernice a zákona o DPH, tieto boli vytvorené len s cieľom získať daňové zvýhodnenie bez iného podnikateľského účelu, čo je v rozpore s cieľom komunitárneho práva.

7. K uvedeným zisteniam dospel správca dane z dôvodu, že stavebná oceľ bola v reťazci dodávaná bez zjavného ekonomického účelu pre odberateľa (konateľ spoločnosti DELTA UK, s.r.o., N. K., a spoločnosti LANDORIKA s.r.o., Brno je tá istá osoba, pričom medzi tieto subjekty sú vsunutý ďalší dodávateľa medzi nimi aj žalobca). Preprava tovaru stavebnej ocele bola na základe CMR dokladov a výpovedi svedkov

uskutočňovaná tak, že došlo k nákladke stavebnej ocele v mieste W., resp. Y. (sklady spoločnosti Tatra Trade Corporation, s.r.o.(ďalej aj ako TTC)), tovar sa prepravil na miesto výkladky, ktorým bolo Brno, k reálnej výkladke tovaru však nedošlo ale následne sa vymenili CMR doklady a ten istý tovar v rovnakom množstve bol opätovne zasielaný na územie Slovenskej republiky s miestom výkladky sklad TTC Kračúnovce, resp. Ličartovce alebo v sklade TTC- METALEX, s.r.o. v Nitre, Lužianky, teda do skladov spoločnosti TTC, ktorý vystupoval ako druhý odberateľ trojstranného obchodu (dodávateľ Landorika, s.r.o. (CZ), 1.odberateľ SIA AMG (LV), 2.odberateľ Tatra Trade Corporation, s.r.o.), resp. do skladových priestorov slovenských daňových subjektov, ktorým spoločnosť Tatra Trade Corporation, s.r.o. stavebnú oceľ vyfakturovala. (str. 15-30 rozhodnutia správcu dane č. 100467789/2019). Napriek tej skutočnosti, že podľa CMR dokladov mal byť prijímateľom tovaru spoločnosť G. „AMG EKSPORTS“, tovar bol prevzatý niektorou zo spoločností Tatra Trade Corporation, s.r.o., Solid Press Slovakia, s.r.o., METALEX,a.s. Košice, prevádzka Lužianky, DELTA UK, s.r.o., Giraltovce, Profa s.r.o., Sučany. Správca dane taktiež konštatoval, že tovar bol prepravovaný od deklarovaného dodávateľa Solid Press Slovakia, s.r.o. (konateľom uvedenej spoločnosti bol Peter Trojanovič, ktorý uviedol, že všetky obchody so stavebnou oceľou boli zabezpečované a riadené I. X.) k deklarovanému odberateľovi Landorika s.r.o., bez výkladky u žalobcu, teda obchody sa uskutočnili len na základe deklarovaných faktúr a CMR dokladov bez fyzického dodania pre žalobcu, keďže nákladka a výkladka tovaru sa u žalobcu neuskutočnila. Konštatoval, že žalobca sa zapojil do podvodného reťazca, čím na jednej strane si uplatnil odpočítanie dane z deklarovanej betonárskej ocele od spoločnosti Solid Press Slovakia, s.r.o. a znížil si tým výsledný vzťah k štátnemu rozpočtu za september 2008 a na druhej strane deklarovaním dodania tovaru do iného členského štátu sa vyhol zaplateniu dane z dodania tovaru na území SR. Správca dane poukázal na skutočnosť, že žalobca je spoločnosťou, ktorá má konkrétne zameranie na výrobu plastových komponentov, teda krátkodobé a náhodné obchodovanie v podvodnom reťazci so stavebnou oceľou a dubovou podlahou bolo vedomé a účelové s cieľom získania daňového zvýhodnenia. Správca dane dal do pozornosti skutočnosť, že spoločnosť Landorika, s.r.o., Brno, vznikla dňa 9.4.2008 a na dani z pridanej hodnoty bola registrovaná dňa 7.7.2008, jej konateľom bol p. N. K., ktorý bol zároveň konateľom aj spoločnosti DELTA UK, s.r.o., Giraltovce. Poukázal na riadne a dodatočné priznania spoločnosti Landorika, s.r.o., Brno za zdaňovacie obdobie 3. a 4.štvrťrok 2008, z ktorých vyplýva, že v daňových priznaniach ako aj súhrnných výkazoch sa menili údaje a hodnoty za účelom získania daňovej výhody a tieto nezodpovedali skutočnosti. Správca dane uviedol, že spoločnosť Landorika, s.r.o. daň neodviedla ani nezaplatila, pričom spoločnosť LPH Vranov n/T si oslobodenie od dane uplatnila. Táto spoločnosť bola následne na základe Uznesenia Krajského súdu v Brne č.j. -21 zo dňa 22.11.2012 zrušená. Z uvedeného správca dane vyvodil, že táto spoločnosť ako odberateľ nevznikla a nepôsobila na trhu za účelom získania stabilného postavenia vykonávaním ekonomickej činnosti ale len za účelom umožnenia vykonávania podvodnej činnosti. Správca dane zistil porovnaním fakturovaných predajných cien a fakturovaných nákupných cien betonárskej ocele, že žalobca predal oceľ (dodanie oslobodené od DPH) za nižšiu sumu ako bola suma, za ktorú ho kúpil, resp. ktorú za ňu zaplatil (vrátane DPH), keďže za zdaňovacie obdobie september 2008- december 2008 nakúpil stavebnú oceľ v množstve 1 326 809 ton za sumu 26 272 478,45 Sk a predal to isté množstvo ocele za sumu 22 279 252,- Sk, t.j. o 3 993 226,46 Sk nižšie cena pri predaji oproti kúpnej cene. Poukázal aj na to, že za uvedené obdobie bolo uplatnené právo na odpočítanie dane žalobcom vo výške 4 194 763,26 Eur, z čoho vyplývalo, že žalobcovi nešlo o ekonomický rast spoločnosti ale o získanie daňového zvýhodnenia, teda o zníženie jeho vlastnej daňovej povinnosti v zdaňovacom období september až december 2008. Porovnaním základov dane pri predaji a pri nákupe tovaru (bez DPH) bolo zistené, že pri predaji ocele bola uplatnená marža iba vo výške 0,64% až 1,15%, čo svedčí o tom, že cieľom žalobcu nebolo dosiahnutie zisku z podnikania ako hlavného cieľa podnikania ale získanie daňového zvýhodnenia, t.j. uplatnenie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z tovaru a tým k zníženiu vlastnej daňovej povinnosti. K tvrdeniu žalobcu týkajúceho sa uplatnenia minimálnej marže za účelom udržania obratu firmy, správca dane uviedol, že z ním vypracovaného prehľadu (tabuľkový prehľad jednotlivých údajov za roky 2006-2012 podľa jednotlivých mesiacov, čo sa týka celkového odpočítania dane, odpočítania dane bez zohľadnenia odpočítanie dane zo stavebnej ocele a odpočítania dane z masívnej dubovej podlahy, základu dane za dodanie tovarov a služieb v tuzemsku, dane z dodania tovarov a služieb v tuzemsku, dodaní oslobodených od dane, dodaní oslobodených od dane s výnimkou dodaní stavebnej ocele a masívnej dubovej podlahy s oslobodením od dane) vyplýva, že jediným cieľom obchodovania s dubovou podlahou a oceľou bolo zníženie vlastnej daňovej povinnosti žalobcu. Správca dane uviedol, že z predmetného tabuľkového prehľadu jednoznačne vyplýva, že žalobca napriek tomu, že uvádza, že sa jednalo o obdobie celosvetovej hospodárskej a finančnej krízy, nakupoval tovary a služby súvisiace s predmetom jeho podnikateľskej činnosti a uplatňoval odpočítanie dane, pričom tieto sumy boli vo výške

približne rovnakej, resp. ešte vyššej ako v zdaňovacích obdobiach predchádzajúcich a nasledujúcich dotknutým zdaňovacím obdobiam, teda nepriaznivé obdobie nemalo vplyv na znižovanej vlastnej výroby žalobcu. Taktiež v uvedenom období nedochádzalo k poklesu tuzemských zdaniteľných plnení, tie skôr narastali. Vplyv na zníženie vlastnej daňovej povinnosti však malo odpočítanie dane z faktúr za nákupy stavebnej ocele a dubovej podlahy. Z uvedených skutočností správca dane vyvodil, že zapojenie žalobcu do plnení poznačených daňovým podvodom, bolo vedomé, keďže tento po prijatí faktúr, uskutočnil dodávky do iného členského štátu, v ten istý deň vystavil faktúry, teda prostredníctvom daňových priznaní znižoval vlastné daňové povinností.

8. Správca dane v predmetnom rozhodnutí uviedol, že žalobca ani v jednom zo svojich podaní nepreukázal a zároveň sa ani len nevyjadril k tomu, ako sa nakontaktoval na svojich dodávateľov, z iniciatívy koho došlo k uskutočneniu nákupu stavebnej ocele, ako sa nakontaktoval na svojich odberateľov, kto jednal za žalobcu a kto za odberateľa a dodávateľa, kto zabezpečoval prepravu tovaru, kto bol pri nákladke tovaru za žalobcu. Taktiež uviedol, že žalobca sa nevyjadril k zisteniam správcu a orgánov činných v trestnom konaní, že ide o podvodné konanie v uzavretej skupine daňových subjektov s cieľom získania daňového zvýhodnenia. Konštatoval, že skutočnosti týkajúce sa obchodovania so stavebnou oceľou mali u daňového subjektu v čase ich realizácie vyvolať podozrenie, či sa prijatím predmetného plnenia nebudú podieľať na daňovom podvode. Z uvedeného vyplýva, že bolo rozumné od žalobcu požadovať, aby prijal opatrenia, ktoré by zaistili, že sa prijatím predmetných plnení nebude podieľať na daňovom podvode, pričom žalobca prijatie uvedených opatrení nepreukázal.

9. Poukázal na uznesenie ČVS: PPZ-203/BOK-VY-2011 z 20.5.2012, z ktorého vyplýva, že v roku 2006 bola založená zločinecká skupina, ktorej cieľom bolo dosiahnutie zisku páchaním ekonomickej trestnej činnosti spočívajúcej vo vylákaní finančných prostriedkov od štátu prostredníctvom daňových úradov uplatnením nadmerných odpočtov DPH alebo skrátením DPH, ktorá sa vyznačovala hierarchickým usporiadaním jej členov s evidentnými znakmi podriadenosti nižších článkov skupiny. Na vrchole skupiny bol štatutár spoločnosti Tatra Trade Corporation, s.r.o., Bratislava JUDr. I. X.. Hlavnou úlohou bolo zabezpečovanie realizácie predstieraných zdaniteľných plnení spočívajúcich v obchodovaní s rôznymi komoditami, napr. masívnymi dubovými podlahami, betonárskou oceľou, atď.Za týmto účelom zabezpečili najskôr obchodné spoločnosti predstierajúce, že s týmito komoditami riadne obchodujú, zabezpečili skutočne existujúci tovar, ktorý bol predmetom obchodovania, starali sa o logistiku súvisiacu s prepravou uvedeného tovaru podľa priložených účtovných dokladov a dávali pokyny najnižším článkom skupiny, ktorými boli osoby, ktoré zabezpečovali tzv. biele kone. Tie vystupovali ako štatutárni zástupcovia obchodných spoločností nachádzajúcich sa v karuselových reťazcoch, u ktorých vznikali daňové povinnosti odviesť DPH z predaja tovaru na území SR, potom ako ho bez DPH nadobudli z iného členského štátu EÚ, resp. ako konatelia zahraničných spoločnosti deklarujúcich dovoz tovaru zo Slovenska. Rovnako medzi najnižšie články skupiny patrili aj štatutári spoločnosti, ktoré boli zahrnuté do karuselových reťazcov, ktorí o fiktívnosti zdaniteľných plnení mali vedomosť a za týmto účelom len vystavovali na pokyn výkonných manažérov účtovné doklady za spoločnosť. Spoločnosť žalobcu patrila medzi spoločnosti, ktorých cieľom bolo z predstieraných zdaniteľných plnení, ktorých podstata spočívala v opakovanom vývoze toho istého tovaru z územia SR a jeho spätného dovozu cez vytvorenú sieť obchodných spoločností, uplatňovať si nadmerný odpočet DPH alebo DPH skracovať zaúčtovaním faktúr z predstieraných obchodov.

10. Správca dane žiadal od Prezídia Policajného zboru, Národná kriminálna agentúra, Národná jednotka Finančnej polície, expozitúra Východ, Košice, aby mu vydali zápisnice z výpovedi N.. I. X. a V.. N. I.. V.. N. I. a N.. I. X. v roku 2016 odmietli vypovedať. Právo odmietnuť vypovedať v pozícií obvineného nevyužil JUDr. I. X. dňa 25.6.2018. Z jeho výsluchu vyplýva, že s Ing. N. I. sa pozná, avšak nie sú v príbuzenskom ani v inom pomere. Zoznámil ich p. I., K. a C.. P. K. predstavil p. I. ako svojho dobrého známeho a žiadal p. X., aby jeho spoločnosť LPH D. n/T začlenil do obchodov s firmou Tatra Trade Corporation za účelom získavania financií od štátu cez DPH. Žalobca si mal ponižovať daňové povinnosti na DPH z vlastných obchodov alebo žiadať o nadmerné odpočty DPH.Dodávateľské faktúry voči TTC (obchody s dubovou podlahou)mal vyplácať s DPH a to za odplatu 4% z faktúry bez DPH. N.. X. v predmetnom výsluchu uviedol, že čo sa týka reálnosti obchodu tak nikdy nemal reálny komerčný účel, všetky menované osoby spolupracovali od začiatku vedome za účelom získavania financií od štátu, tovar nemal reálneho odberateľa a bol celý čas vo vlastníctve U. a pohľadávky a záväzky z týchto obchodov boli fiktívne.

11. Správca dane na základe zistených skutočnosti uzavrel, že žalobca bol súčasťou podvodného reťazca spoločností, ktoré deklarovali obchodovanie so stavebnou oceľou, pričom dokladovo vytvárali situáciu, že ide o reálne obchodovanie so stavebnou oceľou, pričom sa jednalo o podvodný kruh zainteresovaných daňových subjektov, vrátane zahraničných, obchodujúcich so stavebnou oceľou, obchody v tomto kruhu nemali reálny komerčný účel a toto obchodovanie bolo organizované, pričom stavebná oceľ nemala reálneho odberateľa. Tento tovar po celý čas vlastnila spoločnosť Tatra Trade Corporation, s.r.o. a všetky zúčastnené osoby spolupracovali vedome za účelom získania financií od štátu. K daňovému úniku došlo v spoločnosti Tatra Trade Corporation, s.r.o., Bratislava, kde dochádzalo k spätnému nadobúdaniu tovaru z iného členského štátu (ČR), pričom tovar sa z dôvodu zahmlenia toku reťazca predával na lotyšskú firmu SIA AMG Eksports, pričom reálne sa prevážal späť do Ličartoviec alebo Veľkého Šariša do skladov spoločnosti Tatra Trade Corporation, s.r.o.. K daňovému úniku dochádzalo aj v spoločnosti Landorika, s.r.o. Brno, keďže spoločnosť nezdanila nadobudnutie tovaru v zdaňovacom období IV. štvrťrok (október- december) 2008, dodanie ktorého deklaroval žalobca s oslobodením od dane. Žalobca sa zúčastňoval na podvodnom konaní tak, že nakupoval stavebnú oceľ od spoločnosti Solid Press Slovakia, s.r.o. a ďalej ju fakturoval pre zahraničného odberateľa Landorika, s.r.o., Brno, ktorého zabezpečil JUDr. X., konateľ spoločnosti Tatra Trade Corporation, sr.o., čím žalobca finalizoval podvod uplatňovaním odpočítania dane z týchto dodaní, v konečnom dôsledku sa vyhol priamemu čerpaniu nadmerných odpočtov a efektom tohto vedomého a úmyselného konania u neho bolo výrazné zníženie vlastných daňových povinností. Čo sa týka vedomosti žalobcu o tom, že je súčasťou podvodu na DPH správca dane uviedol, že nákup a predaj stavebnej ocele nesúvisel s predmetom činnosti žalobcu uvedenej v obchodnom registri, deklarované obchody prebiehali bez certifikátov kvality stavebnej ocele, na dodacích listoch od spoločnosti Solid Press Slovakia, s.r.o. potvrdzoval dodanie tovaru za žalobcu V.. I., z čoho správca dane vyvodil skutočnosť, že tento je osobne angažovaný do obchodov so stavebnou oceľou. Správca dane taktiež poukázal na protokoly o prevzatí tovaru a prehliadke kvality a množstva dodávaného tovaru, z ktorých je zrejmé, že sú podpísané ako V.. I. tak aj p. X., z čoho vyplýva, že títo sa osobne poznali a stretávali pri prevzatiach tovaru a prehliadkach kvality a množstva tovaru. Správca dne uviedol, že žalobcovi muselo byť podozrivé, prečo N.. X. dohadoval obchod jednak za spoločnosť Solid Press Slovakia, s.r.o. a zároveň aj za spoločnosť Tatra Trade Corporation, s.r.o a prečo tento zároveň zabezpečoval aj dodanie tovaru do zahraničia s oslobodením od dane, avšak tovar nedodávali do zahraničia priamo tieto spoločnosti. Taktiež uviedol, že žalobcovi musela byť podozrivá aj tá skutočnosť, že tovar dodával spoločnosti, ktorá vznikla len v apríli 2008 a že spoločníkmi tejto spoločnosti boli slovenské spoločnosti KOMUNÁL s.r.o. a DELTA UK, s.r.o.. Obchodnú maržu žalobcu pri predaji stavebnej ocele vo výške 0,64% až 1,15% správca dane vyhodnotil ako neobvyklú, teda účelom tohto predaja podľa názoru správcu nebolo dosiahnutie zisku ale zníženie daňových povinností žalobcu. Vzhľadom na uvedené konštatoval, že žalobcovi muselo byť podozrivé, že v čase celosvetovej hospodárskej a finančnej krízy bezproblémovo získal dodávateľov a odberateľov stavebnej ocele bez vlastného pričinenia, nemal žiadne starosti ani náklady so zabezpečením prepravy a týmto obchodovaním iba získal daňovú výhodu, t.j. právo na odpočítanie dane z predmetných tovarov. Z uvedených dôvodov správca dane konštatoval, že vzhľadom na obvyklú obchodnú opatrnosť, dĺžku podnikania daňového subjektu, zameranie podnikateľskej činnosti, prezentovanie sa konkrétnymi produktmi na trhu, vzhľadom na uplatňovanie práva na odpočítanie dane z pridanej honory za stavebnú oceľ s jasným cieľom zameraným na zníženie výsledného vzťahu k štátnemu rozpočtu SR, s prihliadnutím na výpoveď JUDr. X. mal za preukázané, že žalobca vedel o subjektoch s ktorými obchodoval a taktiež si bol vedomý toho, že prijatím takýchto plnení sa podieľa na podvodnom konaní spojenom s daňovým únikom.

12. Vo vzťahu k námietkam, ktoré voči uvedeným záverom vzniesol žalobca v podaniach zo dňa 29.10.2018 a dňa 5.2.2019, správca dane uviedol, že čo sa týka nedostatku kompetencie pobočky na vydanie rozhodnutia vo vyrubovacom konaní a v súvislosti s tým vydaním nulitného rozhodnutia, inštitút nulity je upravený v ustanovení od. 2 Daňového poriadku, pričom o nulitné rozhodnutie ide v prípade, ak ho vydá vecne nepríslušný orgán, pričom v prípade zriadených pobočiek správcu dane, tieto sú jeho organizačnou zložkou podľa a v zmysle organizačného poriadku daňových úradov a daňového úradu pre vybrané daňové subjekty organizačnou zložkou daňového úradu je aj jeho pobočka, na ktorej môže byť zriadené oddelenie daňovej kontroly, ktoré okrem iného vykonáva daňové kontroly, miestne zisťovania, vypracováva dokumenty súvisiace s kontrolnou činnosťou a vyrubovacím konaní, vydáva rozhodnutia súvisiace s výkonom kontroly a vyrubovacieho konania a iné úkony tam upravené. Z ustanovenia jednoznačne vyplýva, že pobočka daňového úradu je zriadená na zabezpečenie výkonu činností daňových úradov. K námietkam týkajúcim

sa zaujatosti daňových kontrolórok správca dane uviedol, že o týchto námietkach bolo rozhodnuté v odpovedi č. 86043/2019 zo dňa 11.2.2019 a v oznámení č. 703596/2018 zo dňa 17.12.2018, kde bola námietka vyhodnotená ako neopodstatnená s poukazom na § 68 ods. 1, druhá veta, Daňového poriadku, v zmysle ktorého vyrubovacie konanie po doručení protokolu vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu. K námietke spočívajúcej v tom, že žalobca nebol upovedomený o pochybnostiach správcu o pravdivosti údajov predložených žalobcom podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku, správca dane uviedol, že žalobca bol o záveroch prijatých správcom dane oboznámený listami č.9710401/5/4613042/2013/Dzu zo dňa 11.10.2013 a č.9710401/5/4613871/2013/Gala zo dňa 11.10.2013, v predmetných listoch bol taktiež vyzvaný, aby sa vyjadril k zisteným skutočnostiam a k spôsobu ich zistenia a navrhol správcovi dane, či jeho vyjadrenia majú byť uvedené v protokole a taktiež aby predložil všetky dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia podľa § 45 ods. 2 písm. e) Daňového poriadku. Poukázalna to, že žalobca ani je zástupca nevyužili inštitút nazretia do spisu, na základe ktorého by sa oboznámili s obsahom spisu a obsahom získaných informácií z medzinárodnej výmeny informácií, v rámci ktorej nedošlo k výsluchu žiadnych svedkov. K prerušeniu daňovej kontroly došlo podľa § 61 ods. 1 písm. b) Daňového priadku, teda z dôvodu potreby získania informácií podľa osobitného zákona, ktorým je aj nariadenie Rady č. 904/2010. Správca dane dal do pozornosti záver Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí sp.zn. , v ktorom tento konštatoval, že zistené skutočnosti svedčia o účasti žalobcu na podvodnom reťazci spoločnosti spojenom s únikom DPH, avšak nie je zrejmé, kde v reťazci došlo k úniku na dani a ako k tomu prispeli plnenia prijaté od spoločnosti Solid Press Slovakia, s.r.o. Až po vyjasnení týchto skutočností mohol správca dane posudzovať subjektívnu stránku žalobcu vo vzťahu k podvodnému konaniu konkrétnych účastníkov reťazca a vyhodnotiť dôkazy svedčiace o úmyselnej, resp. nedbanlivostnej účasti na predmetných karuselových obchodoch. Čo sa týka vykonaného dôkazu a to výsluchu JUDr. I. X., tento bol získaný a využitý podľa § 24 ods. 4 a § 26 ods. 7 Daňového poriadku. Uviedol, že výsluchy obvineného boli vykonané za prítomnosti obhajcov V.. N. I. a správca dane ich použil ako dôkaz z dôvodu, že žalobca sa počas daňovej kontroly a ani následne počas vyrubovacieho konania nevyjadril k obchodom so stavebnou oceľou. K námietke nemožnosti použitia svedeckých výpovedí z trestného konania, správca dane poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. , z ktorého vyplýva, že nejde o vykonávanie výsluchu svedka počas prebiehajúceho daňového konania, ktorý by vykonával správca ale ide o použitie iných dôkazov, ktoré boli zistené a vykonané v trestnom konaní. Správca dane je oprávnený si tieto svedecké výpovede od orgánov činných v trestnom konaní vyžiadať a obsahy týchto výpovedí mohol použiť ako dôkaz v daňovom konaní podľa § 24 ods. 4 a § 3 Daňového poriadku. Účastník konania je oprávnený sa s týmito svedeckými výpoveďami oboznámiť a vyjadriť sa k nim. Správca dane uviedol, že žalobca bol dňa 20.9.2018 na ústnom pojednávaní oboznámený s výsledkami dokazovania, bol mu poskytnutý dostatočný časový priestor na vyjadrenie sa k týmto výsledkom, preto nedošlo k porušeniu jeho práva na obhajobu. Čo sa týka tvrdenia žalobcu, že k obchodom so stavebnou oceľou pristúpil z dôvodu poklesu jeho tržieb v čase hospodárskej krízy, správca dane uviedol, že na základe jeho tabuľkovej analýzy, vyvrátil tvrdenia žalobcu o poklese tržieb za vlastné výrobky a služby, a teda cieľom konania žalobcu podľa názoru správcu dane nebolo udržať celkový obrat firmy bez dramatického poklesu alebo išlo o vedomé zapojenie sa do plnení poznačených podvodom, t.j. prijať faktúry, následne uskutočniť dodávku do iného členského štátu a v ten istý deň vystaviť faktúry, teda finalizovať podvod, t.z. prostredníctvom podaných daňových priznaní znižovať vlastné daňové povinnosti. Uvedené vyplývalo aj zo samotnej výšky obchodnej marže uplatnenej pri predaji dubovej podlahy vo výške 0,45%, teda že cieľom žalobcu nebol dosiahnutie zisku z podnikania ale získanie práva na odpočítanie DPH a zníženie vlastnej daňovej povinnosti. Uviedol, že vychádzal z dokladov predložených daňovým subjektom a z dôkazov zabezpečených počas daňovej kontroly, pričom mal za to, že dostatočným spôsobom odôvodnil a vysvetlil vedomosť žalobcu o existencii daňového podvodu, pričom žalobca žiadnym spôsobom uvedené zistenia nevyvrátil. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. a , z ktorých vyplýva, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nie len o obsahu a rozsahu činnosti, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikateľ ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti štatutárnemu orgánu chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktoré nepožíva právnu ochranu podľa , a teda pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení oprávnené. Keďže z uvedeného vyplýva, že spoluprácu medzi spoločnosťami žalobcu a Tatra Trade Corporation (v prípadoch obchodovania s dubovou podlahou) mali dohadovať konatelia spoločnosti, bolo nevyhnutné, aby boli uvedené osoby v kontakte (priamo, resp. cez sprostredkovateľa). Odborná starostlivosť podľa názoru správcu dane nespočíva iba v preverená obchodných partnerov prostredníctvom verejných

registrov ale spočíva aj v preverení týchto spoločností prostredníctvom internetových portálov za účelom preverenia osôb, rovnakých tovarov, cien na trhu, spoločností zaoberajúcich sa rovnakými komoditami a zároveň aj v preverení referencií medzi spoločnosťami zaoberajúci sa obchodovaním s predmetnou komoditou. Správca dane uviedol, že žalobca musel mať vedomosť o existencii podvodu, z dôvodu, že tieto obchody sa javili až nereálne. Mal za to, že žalobcovi muselo byť podozrivé, že odberateľom je novozaložená česká spoločnosť Landorika, s.r.o., Brno, ktorej spoločníkmi sú slovenské právnické osoby, ktorých podnikateľská činnosť spočívala v obchode so stavebnou oceľou. Správca dane vyčítal žalobcovi, že sa nezaujímal o obchodovanie s novou komoditou a že mu na začatie obchodovania postačovalo prijatie a následne vystavenie faktúry a súvisiacich dokladov. Mal za to, že ak by si žalobca preveril svojho odberateľa a jeho spoločníkov, uvedené zistenia by u neho museli vyvolať podozrenie, že ide o neštandardné obchody.V zmysle rozsudku ESD C-439/04 a C-440/04 Axel Kittel a Recolta Recycling SPRL subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali,že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe. Z bodu 56 predmetného rozhodnutia vyplýva, že platiteľ, ktoré vedel alebo mal vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, sa musí na účely šiestej smernice považovať za účastníka na tomto podvode, a to bez ohľadu na otázku, či má z opätovného predaja tovaru prospech alebo nie. Za týchto okolností platiteľ dane pomáha páchateľom podvodu a stáva sa jeho spolupáchateľom. Súdny dvor EÚ v bode 61 konštatoval, že ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že dodávka je uskutočnená pre platiteľa dane, ktorý vedel alebo musel vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby odmietol priznanie práva na odpočet tomuto platiteľovi dane. V bode 62 rozhodntuia C-131/13 Schoenimport „Italmoda“ Mariano Previti vof, C-163/13 Turbu.com BV, C-164/13 Turbu.com Mobile Phone´s BV Súdny dvor EÚ konštatoval, že šiesta smernica sa má vykladať v tom, že vnútroštátnym orgánom a súdom prináleží zamietnuť zdaniteľnej osobe pri dodaní v rámci Spoločenstva uplatnenia práva na odpočet DPH, práva na oslobodenie od DPH alebo práva na vrátenie DPH, a to aj ak neexistujú ustanovenia vnútroštátneho práva upravujúceho takéto zamietnutie, ak sa na základe objektívnych okolností preukázalo, že táto zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že transakciou uvedenou ako základ dotknutého práva sa podieľala na podvode v oblasti DPH, ku ktorému došlo v rámci reťazca dodaní. Na základe uvedených skutočností správca dane uzavrel, že je vecou podnikateľského subjektu, aby v záujme minimalizácie podnikateľského rizika prispôsobil svoju obchodnú činnosť konkrétnym podmienkam a pri uzatváraní obchodných kontraktov, hlavne so značným finančným dopadom, v rámci možnosti sa snažil dbať na bezproblémovosť svojich obchodných partnerov, teda mal za preukázané, že žalobca vedel, resp. mohol a mal vedieť, že sa svojim nákupom zúčastní na plnení, ktoré je súčasťou podvodu na dani z pridanej hodnoty a na účely Smernice Rady 2006/112 sa považuje za osobu zúčastňujúcu sa tohto podvodu a to bez ohľadu na to, či mal z následného predaja tovaru zisk alebo nie.

13. Voči rozhodnutiu správcu dane podal v zákonnom stanovenej lehote odvolanie žalobca, namietajúc skutočnosti totožné so žalobnými námietkami. 14. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č.101950571/2019 zo dňa 15.8.2019 rozhodnutie Daňového úradu Prešov č. 100467789/2019 zo dňa 19.2.2019, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 45 942,04 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2008 potvrdil. Žalovaný vychádzal zo skutkového stavu zisteného správcom dane, teda že došlo k vytvoreniu netransparentného prostredia- podvodného kruhu zainteresovaných daňových subjektov vrátane zahraničných, pričom obchody v tomto kruhu nemali reálny komerčný účel. Obchodovanie bolo dôkladne organizované, pričom tovar nemal reálneho odberateľa (tento bol vo faktickom vlastníctve konateľa spoločnosti Tatra Trade Corporation, s.r.o. JUDr. I. X.) a všetky osoby spolupracovali od začiatku vedome za účelom získavania financií od štátu. Správca dane zistil, že na základe tohto podvodného konania došlo k daňovému úniku v spoločnosti Tatra Trade Corporation, s.r.o., Bratislava, kde dochádzalo k spätnému nadobúdaniu tovaru z iného členského štátu z ČR, pričom z dôvodu zahmlenia toku tovaru bol tento oficiálne predávaný lotyšskej firme SIA AMG Eksports, reálne sa však prevážal späť do Ličartoviec alebo Veľkého Šariša do skladov spoločnosti Tatra Trade Corporation, s.r.o.. K daňovému úniku došlo aj v spoločnosti Landorika, s.r.o., Brno, pretože spoločnosť nezdanila nadobudnutie tovaru v zdaňovacom období IV. štvrťrok 2008, dodanie ktorého deklaroval žalobca s oslobodením od dane. Žalobca sa na daňovom podvode zúčastňoval tak, že nakupoval tovar- stavebnú oceľ od spoločnosti Solid Press Slovakia, s.r.o. a ďalej ju fakturoval pre zahraničného odberateľa Landorika, s.r.o., Brno, čím žalobca finalizoval podvod uplatňovaním odpočítania dane z vyprodukovaných faktúr v podvodnom reťazci a

efektom tohto konania bolo výrazné zníženie jeho vlastných daňových povinností. Žalovaný konštatoval, že správca dane pri právnom posúdení uvedeného skutkového stavu vychádzal zo záverov vyslovených Súdnym dvorom EÚ, v zmysle ktorých možno zamietnuť zdaniteľnej osobe pri dodaní tovaru v rámci Spoločenstva uplatnenie práva na odpočet dane z pridanej hodnoty alebo práva na vrátenie tejto dane, ak na základe objektívnych okolností sa preukázalo, že táto zdaniteľná osoba sa podieľala na daňovom podvode v oblasti DPH, ku ktorému došlo v rámci reťazca dodaní.

15. Čo sa týka odvolacích námietok k týmto žalovaný uviedol, že o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva sa od 1.1.2012 vytvorila nová organizácia - Finančná správa SR, ktorá vznikla zlúčením daňovej a colnej správy. Organizačná štruktúra Finančnej správy pozostáva z Finančného riaditeľstva SR, 8daňových úradov v sídlach VÚC s pobočkami daňových úradov a s kontaktnými miestami daňových úradov a 1 daňovým úradom pre vybrané daňové subjekty. Pobočky daňových úradov sú organizačnými zložkami konkrétneho orgánu, teda rozhodnutia vydané pobočkou daňového úradu, ktoré sú opatrené okrúhlou pečiatkou Daňového úradu Prešov, sú vydané príslušným a správne označeným správcom dane. Taktiež uviedol, že sa nejedná o nulitné rozhodnutie, nakoľko nenapĺňa ani jednu zo zákonných definícii nulitného rozhodnutia upravených v Daňového poriadku. Žalovaný vo vzťahu k námietke vydania nulitných rozhodnutí poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 16.1.2018, z ktorého vyplýva, že v ustanovení je vymedzený priestor, v ktorom daňový úrad vrátane pobočiek daňového úradu a kontaktných miest daňového úradu vykonáva svoju zákonom stanovenú pôsobnosť a ak žalobca chce spochybniť niektoré z oprávnení pobočky ako organizačnej zložky (t.j. kompetenčne neoddeliteľnej súčasti) daňového úradu, potom musí predložiť listinný dôkaz, ktorý by toto tvrdenie žalobcu podporoval.

16. Vo vzťahu k zániku práva správcu dane vyrubiť daň podľa § 69 ods. 1 Daňového úradu po piatich rokoch od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, teda v predmetnom prípade po roku 2013, žalovaný poukázal na to, že pred uplynutím tejto lehoty bol vykonaný úkon na vyrubenie rozdielu dane podľa § 69 ods. 4 Daňového poriadku, preto podľa § 69 ods. 2 Daňového poriadku lehota piatich rokov plynie znovu od konca roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený. K spísaniu zápisnice o daňovej kontrole došlo dňa 7.3.2012, preto došlo k predlženiu lehoty na vyrubenie dane do konca roku 2017. Vzhľadom k tej skutočnosti, že daňové konanie bolo prerušené od 23.1.2013 do 8.10.2013 ( 259 dní) ako aj s poukazom na to, že od podania žaloby na súde neplynú počas súdneho konania lehoty na zánik práva vyrubiť rozdiel dane podľa Správneho poriadku ( ), t.j. od 16.1.2015 do 11.12.2017 (1061 dní), preto lehota na vyrubenie rozdielu dane uplynie až 12.8.2021 (259 dní + 1061 dní = 1320 dní od konca roka 2017).

17. Čo sa týka zaujatosti zamestnankýň správcu dane k tomuto žalovaný uviedol, že v administratívnom spise sa nachádza sťažnosť žalobcu na uvedené zamestnankyne zo dňa 18.10.2018 a jej doplnenie zo dňa 24.10.2018, ktoré boli vyhodnotené ako neopodstatnené. O sťažnostiach voči týmto osobám zo dňa 5.2.2019 s totožným obsahom ako boli sťažnosti zo dňa 18.10.2018 a dňa 24.10.2018 rozhodla priama nadriadená uvedených zamestnankýň, pričom túto sťažnosť vyhodnotila ako bezpredmetnú vzhľadom na nedodržanie lehoty na jej podanie ako aj náležitosti námietky. Žalovaný navyše uviedol, že žalobcom namietané skutočnosti nenapĺňajú zákonom určené dôvody na vylúčenie zamestnanca z daňového konania podľa § 60 ods. 1 a 2 Daňového poriadku.

18. Žalovaný nezistil v konaní správcu dane porušenie ustanovenia § 46 ods. 5 Daňového poriadku z dôvodu, že z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane v rámci daňovej kontroly v intenciách predmetného ustanovenia oboznámil kontrolovaný daňový subjekt so zistenými skutočnosťami a zároveň ho vyzval, aby sa k týmto zisteniam vyjadril a aby predložil dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia. Taktiež žalovaný uviedol, že správca dane dodržal zásadu zákonnosti a riadil sa všeobecne záväznými právnymi predpismi, zásadou objektívnej pravdy, zásadou úzkej súčinnosti s účastníkmi konania a zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Podľa názoru žalovaného správca dane svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, uviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo. Správca dane sa taktiež vysporiadal so skutočnosťami uvedenými žalobcom v jeho vyjadreniach.

19. Čo sa týka námietok žalobcu ohľadne nedostatočného zistenia skutkového stavu správcom dane, žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. , v ktorom tento konštatoval

riadne zistenie skutkového stavu správnym orgánom, pričom vytkol iba to, že správne orgány nerozlíšili medzi podvodným konaním a zneužitím práva, pričom v zmysle judikatúry SD EÚ sa jedná o odlišné skutkové podstaty, ktoré sú dôvodmi na nepriznanie nároku na odpočítanie dane.

20. K použitiu odpovedí na medzinárodné dožiadania žalovaný uviedol, že žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií s týkali spoločnosti LANDORIKA, s.r.o., pri ktorej neboli vykonané žiadne výsluchy svedkov ani ústne pojednávania v inom členskom štáte, preto námietku žalobcu spočívajúcu v tom, že mu boli odňaté práva klásť svedkom otázky označil za neopodstatnenú. Námietka žalobcu, že odpovede na medzinárodné dožiadania boli pred ním zatajované, podľa názoru žalovaného neobstojí, pretože daňový subjekt bol oboznámený s výsledkami daňovej kontroly, ktoré obsahovali aj zistenia z medzinárodnej výmeny daňových informácií a taktiež žalobca nikdy nevyužil možnosť nahliadnuť do administratívneho spisu. Čo sa týka nálezu Ústavného súdu , na ktorý poukázal žalobca, žalovaný k tomuto uviedol, že Ústavný súd vyslovil, že za situácie, keď daňový subjekt žiadnym spôsobom nemá možnosť aktívne spolupôsobiť na tomto procese a skutočnosti získané z medzinárodnej výmeny daňových informácií nemajú oporu v iných zákonne vykonaných dôkazoch, je sporné, či takéto informácie môžu byť zákonným podkladom rozhodnutia správcu dane. V prejednávanom prípade však nebolo možné považovať skutočnosti zistené z medzinárodnej výmeny informácií za nezákonné podklady rozhodnutia správcu dane, pretože takto zistené skutočnosti mali oporu aj v iných dôkazoch, a teda závery správcu dane neboli v podstatnej časti založené na skutočnostiach, ktoré vyplynuli z medzinárodnej výmeny daňových informácií. Čo sa týka nezákonnosti prerušenia daňovej kontroly z dôvodu medzinárodnej výmeny informácií žalovaný poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu sp.zn. a ako aj článok JUDr. Štrkolca v Justičnej revue č. 11/2014. Vzhľadom na zákonnosť prerušenia daňovej kontroly nemožno konštatovať nedodržanie lehoty na výkon daňovej kontroly.

21. Žalovaný uviedol, že po zrušení predchádzajúcich rozhodnutí správcu dane a žalovaného, správca dane v ďalšom konaní bol viazaný právnym názorom vysloveným v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.zn. . Poukázal na to, že Najvyšší súd v predmetnom rozhodnutí okrem iného uviedol, že podľa záverov daňových orgánov žalobca musel vedieť a ak nevedel, tak s ohľadom na všetky okolnosti mohol a mal vedieť, že sa zapája do reťazca podozrivých obchodných transakcií, s ktorými môže byť spojený podvod na dani. Tieto závery boli daňovými orgánmi zdôvodnené skutočnosťami opísanými vo vydaných rozhodnutiach i v podanom odvolaní proti rozsudku krajského súdu. Predmetné dôkazy a indície vyhodnotili daňové orgány jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach a z tohto vyhodnotenia by bolo možné i podľa odvolacieho súdu súhlasiť so záverom, že žalobca konal neobozretne, keď za zistených okolností vstúpil do obchodných transakcií so stavebnou oceľou a drevenou podlahou. Ďalej súd uviedol, že žalobca podľa zistení správcu dane žiadne podobné opatrenia nevykonal. Nevysvetlil ako sa dostal k posudzovaným obchodom, s kým jednal za dodávateľa a odberateľa, ktorý zabezpečoval prepravu tovaru. Nevedel objasniť žiadne okolnosti uskutočnených obchodov so stavebnou oceľou a dubovou podlahou. V tejto súvislosti daňové orgány správne poukázali na porušenie zásady poctivého obchodného styku v prípadoch, keď štatutárny orgán obchodnej spoločnosti nemá potrebné vedomosti o subjektoch, s ktorými podniká. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na to, že správca dane už v odôvodnení napadnutého rozhodnutia jasne popísal, z akých dôvodov považuje vedomosť daňového subjektu o jeho účasti v podvodnom reťazci za preukázanú, a nemožno považovať za opodstatnené tvrdenie daňového subjektu, že výpoveď JUDr. X. je jediným rozhodujúcim dôkazom o tom, že žalobca vedel alebo mal vedieť, že je súčasťou daňového podvodu.

22. K námietke týkajúcej nezákonného získania výpovede JUDr. X. žalovaný uviedol, že správca dane už pri začatí daňovej kontroly mal vedomosť o vyšetrovaní danej veci orgánmi činnými v trestnom konaní, pretože práve na ich požiadanie predmetnú daňovú kontrolu vykonal. Správca dane teda vyzval príslušný orgán v súlade s ustanovením § 26 ods. 7 Daňového poriadku, aby predložili zápisnice z výpovedi JUDr. X.X. a Ing. I.. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. , z ktorého vyplýva, že daňový subjekt nemôže požadovať od správcu dane, aby zabezpečil svedkov na výsluch, ak tento výsluch správca dane sám nenariadil alebo nevykonal a bol vykonaný v trestnom konaní.

23. Čo sa týka kontaktov žalobcu na N.. X., žalovaný rovnako ako správca dane, mal za to, že V.. I. a JUDr. X. sa museli poznať, nakoľko žalobca dodával priamo spoločnosti Tatra Trade Corporation, s.r.o., ktorej konateľom bol N.. X., masívnu dubovú podlahu, pričom podľa vyjadrenia žalobcu obchody medzi

spoločnosťami sa uskutočňovali na základe riadne uzatvorených kúpnych zmlúv, ktoré uzatvárali v mene spoločnosti ich konatelia. Žalovaný poukázal na výpoveď N.. X. v trestnom konaní, v ktorej tento popísal spôsob akým obchody uskutočňované, mená osôb zapojených do týchto obchodov, delenie zisku ako aj to, že všetky osoby spolupracovali od začiatku vedome na uvedenom obchode za účelom získavania financií od štátu, pričom tovar nemal reálneho odberateľa a po celý čas bol vo vlastníctve Tatra Trade Corporation, s.r.o..

24. K námietke žalobcu, že nemal vedomosť o tom, že za spoločnosť Solid Press Slovakia, s.r.o. a Tatra Trade Corporation, s.r.o. dohadovala obchod tá istá osoba N.. X., keďže obchod sprostredkoval I..K., k uvedenému žalovaný poznamenal, že žalobca až v podaní zo dňa 29.10.2018 uviedol, že obchod bol sprostredkovaný M. K., avšak neuviedol ako sa k tejto osobe dostal, ako sa s ním skontaktoval ani ako preveril, že táto osoba bola oprávnená konať za deklarovaných dodávateľov a odberateľov na obidvoch stranách obchodu a nepredložil dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia. Žalovaný poukázal na to, že žalobca ani v ďalšom konaní nedal vysvetlenia k predmetným obchodom a nepreukázal, že by prijal všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od neho požadovať na zabezpečenie, aby jeho plnenia neboli poznačené podvodom, čím porušil zásadu poctivého obchodného styku ( rozhodnutie NS SR sp.zn. )

25. K tvrdeniu, že protokoly o prevzatí tovaru podpisoval U. I., žalovaný uviedol, že ak je toto tvrdenie pravdivé, tak potom konateľ žalobcu konal nedbanlivo, neobozretne a bez odbornej starostlivosti, keďže tieto doklady boli podpísané za osobu Ing. N. I., pričom na niektorých z nich bolo uvedené aj číslo občianskeho preukazu uvedenej osoby. Zároveň však poznamenal, že žalobca o uvedenej skutočnosti nepredložil žiaden dôkaz .

26. Záverom žalovaný konštatoval, že správca dane dospel k záverom v napadnutom rozhodnutí na základe riadne a dostatočne zisteného skutkového stavu, vychádzajúc z právneho názoru vysloveného v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. z 17.10.2017, vyhodnotil dôkazy, vychádzal z rozsudkovSúdneho dvora EÚ, podľa ktorých zamietol daňovému subjektu uplatnené právo na odpočítanie dane, pretože v konaní bolo preukázané, že daňový subjekt vedel alebo mal a mohol vedieť, že sa predmetnými obchodmi podieľa na podvode v oblasti dane z pridanej hodnoty, ku ktorému došlo v rámci reťazca dodaní. Správca dane v súlade s právnym názorom súdu identifikoval, kde v reťazci došlo k úniku na dani, ako k tomu prispeli plnenia prijaté žalobcom od jeho dodávateľ a náležite odôvodnil vedomosť daňového subjektu o jeho účasti na predmetných podvodných obchodoch. Čo sa týka záverov vyslovených v rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Halifax C-255/02, uvedené nebolo možné na vec aplikovať, nakoľko dôvodom neuznania odpočítanie dane nie je zneužitie práva ale účasť na podvodnom konaní.

27. K tvrdeniu, že žalobca predal tovar za nižšiu sumu ako bola suma, za ktorú ho kúpil žalovaný uviedol, že z porovnania fakturovaných súm, t.j. nákupných cien pri tuzemskom nákupe ( základ dane + DPH) a predajných cien s oslobodením od dane (základ dane bez DPH) vyplynulo, že žalobca nakupoval tovar v tuzemsku s DPH, pričom za nákup zaplatil viac ako bol príjem z predaja, keďže tento tovar predával s oslobodením od DPH. Žalovaný uvedené vyhodnotil ako nutnosť žalobcu vynaložiť viac peňazí na nákup tovaru ako bolo získané jeho predajom. Zároveň však na strane žalobcu došlo k uplatneniu odpočítanie dane pri tuzemskom nákupe, čím došlo k výraznému zníženiu jeho daňových povinností na DPH.

28. Na základe uvedených skutočností žalovaný konštatoval, že správca dane viazaný podľa právny názorom vysloveným v zrušujúcom rozsudku, sa v dostatočnom rozsahu vysporiadal so skutočnosťami uloženými správnym súdom a zároveň sa vysporiadal so všetkými námietkami daňového subjektu, pričom uviedol aké úvahy ovplyvnili správcu dane pri hodnotení dôkazov a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Na základe uvedených skutočností žalovaný po preskúmaní napadnutého rozhodnutia rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutie správcu dane potvrdil.

II.

Žalobné dôvody

29. Vo včas podanej žalobe žalobca namietal nezákonnosť napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového správneho orgánu, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel na dani z pridanej hodnoty v sume 45 942, 04 Eur za zdaňovacie obdobie september 2008. Svoju žalobu odôvodnil tým, že rozhodnutie správcu dane, výzva na doplnenie dôvodov odvolania a zároveň aj úkony počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania boli vykonané Daňovým úradom Prešov, pobočka Humenné, ktorý nemá právnu subjektivitu ani rozhodovaciu kompetenciu, keďže túto má iba Daňový úrad Prešov ako miestne príslušný správca dane, avšak nedisponuje ňou samotná pobočka správcu dane. Pobočky môžu slúžiť podľa názoru žalobcu iba na materiálno-technické a personálne zabezpečenie činnosti daňových úradov. Poukázal na ustanovenie SR, v zmysle ktorého verejný orgán je oprávnený konať len tak ako mu to dovoľuje zákon. V súvislosti s uvedeným upriamil pozornosť na ustanovenie , ktoré priamo zveruje rozhodovaciu kompetenciu pobočke Sociálnej poisťovne. Keďže všetky úkony v daňovej kontrole a vyrubovacom konaní ako aj prvostupňové správne rozhodnutie boli vydané a vykonané pobočkou správcu dane, teda podľa názoru žalobcu sa jedná o nulitné úkony podľa Daňového poriadku. Žalobca poukázal aj na zmätočnosť rozhodnutia, keďže podľa jeho názoru z rozhodnutia nie je zrejmé, kto vo veci koná a rozhoduje a to z dôvodu, že na strane 69 je uvedené, že v záhlaví je uvedené, kto rozhodnutie vypracoval a v texte je uvedené, kto vo veci konal, čo spôsobuje zjavnú zmätočnosť. Taktiež uviedol, že oznámenie o výsledku prešetrenia sťažnosti vydal Daňový úrad Prešov. Vzhľadom na to, že pobočka daňového úradu nie je verejným orgánom, nemôže byť ani vecne príslušná vo veci konať ani rozhodovať, preto mal za splnené podmienky podľa pís. a) Daňového poriadku. Žalobca namieta, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí poukazuje na právne predpisy, ktoré už v čase jeho rozhodovania boli zrušené , pričom už táto skutočnosť je dôvodom zrušenia napadnutého rozhodnutia.Žalobca uviedol, že z právneho predpisu nevyplýva, že by pobočka Humenné bola organizačnou zložkou Daňového úradu Prešov, preto pobočka má slúžiť len na zabezpečenie výkonu činnosti daňových úradov a nemôže navonok vystupovať ako verejný orgán s vlastnou pečiatkou. Na základe uvedeného žalobca mal za to, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí neaplikoval na vec správny právny predpis.

30. Druhá žalobná námietka spočívala v tom, že správca dane je oprávnený podľa § 69 ods. 2 Daňového poriadku vyrubiť daň alebo rozdiel dane najneskôr do desiatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov. Poukazujúc na uvedené žalobca namietal, že správcovi dane zaniklo právo vyrubiť daň a bol povinný konanie zastaviť. Uviedol, že žalovaný sa touto námietkou nezaoberal. Podľa názoru žalobcu na plynutie objektívnej prekluzívnej lehoty nemá vplyv prerušenie daňovej kontroly ani konanie pred všeobecnými súdmi a jej uplynutím nastáva preklúzia práva.

31. Žalobca namietal, že vo vyrubovacou konaní konali zamestnankyne správcu dane, ktoré sú vo veci zaujaté, pričom uviedol, že bolo povinnosťou týchto zamestnankýň navrhnúť svoju zaujatosť podľa § 60 ods. 3 daňového poriadku. Tieto zamestnankyne boli podľa názoru žalobcu poverené vykonaním daňovej kontroly a ich poverenie sa nevzťahovalo na ďalšie konanie po doručení protokolu, teda na vyrubovacie konanie. Zdôraznil, že v daňovom konaní vzniesol námietku nezákonného procesného postupu, keď vo vyrubovacom konaní konali zamestnankyne finančnej správy, ktoré mali byť pre pomer k veci z konania vylúčené. Žalobca uviedol, žena vylúčenie zamestnancov z konania postačí len samotná pochybnosť, že títo nebudú v konaní postupovať nezaujato, pričom v predmetnom konaní zamestnankyne, ktoré vykonali daňovú kontrolu v rámci vyrubovacieho konania hodnotili nimi vykonané dôkazy a prijaté závery, ktoré boli uvedené v Protokole z daňovej kontroly.

32. Taktiež namietal nezákonný postup správcu dane pri daňovej kontrole, pričom podľa názoru žalobcu správca dane porušil ustanovenie § 46 ods. 5 Daňového poriadku a to tým, že správca dane po tom, čo žalobca predložil všetky doklady, ktoré od nich správca požadoval, bez akejkoľvek vedomosti žalobcu a jeho súčinnosti, vykonával dôkazy, čím vykonával vyhľadávaciu činnosť, ktorú v rámci daňovej kontroly nemôže vykonávať, pretože by išlo o dva samostatné postupy, ktoré sa vzájomne vylučujú. Žalobca namietal, že správca dane ho nevyzval podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku a neoznámil mu, aké má pochybnosti o ním predložených dôkazoch a neoznámil to ani v protokole, čím žalobcovi znemožnil vyjadriť sa k pochybnostiam správcu dane a navrhnúť dôkazy na ich odstránenie, prípadne dôkazy priamo predložiť. Žalobca však uviedol, že mu žiadna výzva podľa § 24 os. 3 Daňového poriadku nebola doručená a správca dane uvedené ani nepreukázal. Uviedol, že správca dane ho vyzýval na vyjadrenie podľa § 45 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku, čo však nemožno stotožňovať s výzvou na odstránenie

pochybnosti podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku. Podľa názoru žalobcu si tento splnil povinnosť podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku a predložil všetky doklady, ktoré je povinný viesť, pričom správca dane uznal, že tvrdenia daňového subjektu o uskutočnení predmetných obchodov boli preukázané. Čo sa týka dôkazného bremena o existencii podvodných konaní a o účasti žalobcu na daňových podvodoch tento uviedol, že uvedené je na správcovi dane.

33. Piata žalobná námietka spočívala v tom, že z protokolu z daňovej kontroly ani z dôvodov rozhodnutí správcu danie nie je možné zistiť, čo správca dane považuje za dôkazy a čo za informácie, keďže len uvádza ním vybrané skutočnosti, ktoré vo svojom postupe obstaral s takmer doslovným opisom ich obsahu, čo je však v rozpore s ustanovením § 3 ods. 1, 2 a 8 Daňového poriadku. V dôsledku uvedeného postupu sú podľa názoru žalobcu protokol i rozhodnutie daňovej správy zmätočné a nezrozumiteľné, keďže správca dane v týchto písomnostiach neuviedol, ktoré skutočnosti považuje za dôkazy, a preto ich následne nemohol ani hodnotiť. Uvedeným postupom správca dane podľa názoru žalobcu porušil ustanovenia § 3 ods. 3 a 63 ods. 5 Daňového poriadku.

34. Žalobca taktiež namietal, že správca dane len uvádza úkony, ktoré vykonal, avšak z rozhodnutia nie je možné zistiť, k akým skutkovým a právnym záverom dospel, teda ako hodnotil dôkazy. Žalobcovi nie je zrejmé, na základe akých skutočnosti dospel správca dane k záveru, že plnenie žalobcu je súčasťou podvodu. Z rozhodnutia správcu dane žalobcovi nie je zrejmé ako hodnotil dôkazy správca čo do ich spôsobu získania, obsahu, subsidiarity, dôležitosti vo vzťahu k veci, pravdivosti, hodnotovej výpovednosti, vierohodnosti a zákonnosti.

35. Mal za to, že správca dane svojim postupom porušil ustanovenie § 24 ods. 2 Daňového poriadku z dôvodu, že nedostatočne zistil skutkový stav. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp.zn. -141 z 22.12.2015, kde správny súd konštatoval nezistenie skutkového stavu k záverom prijatým daňovými orgánmi. Keďže správcom dane konštatovaný skutkový stav nebol zistený počas daňovej kontroly, nemožno tento nedostatok nahradiť v daňovom vyrubovacom konaní. Žalobca uviedol, že daňová kontrola bola ukončená doručením protokolu z daňovej kontroly, ktorý bol podkladom pre vyrubovacie konanie, pričom z protokolu je zrejmé, že v daňovej kontrole nebol zistený základný skutkový stav a dokazovanie nebolo zamerané na preukazovanie vedomosti žalobcu o podvodnom konaní, čo potvrdil správny súd vo vyššie uvedenom rozhodnutí a zároveň aj Najvyšší súd. Keďže správca dane pri vykonaní dokazovania nerobil rozdiel medzi podvodným konaním a zneužitím práva, nerobil v tomto smere dokazovanie, teda nemožno takýto nezákonný protokol následne použiť ako dôkaz vo vyrubovacom konaní.

36. Žalobca namietal zákonnosť dôkazov z dôvodu, že informácie získané z dožiadania MVI, nemožno považovať za dôkazy z dôvodu, že z nariadenia č. 904/2010 vyplýva, že tento predpis nebol prijatý na účely vytvorenia systému výmeny informácií medzi daňovými orgánmi členských štátov, ktorý by umožnil preukázať povahu dodávok v rámci spoločenstva poskytnutých zdaniteľnými osobami, ktoré sami nemôžu zabezpečiť potrebné dôkazyna tento účel. Žalobca taktiež namietal, že uvedené informácie boli pred ním zatajované, čím došlo k porušeniu ustanovenia § 2 ods. 8 Daňového poriadku. Uviedol, že aj v prípade, ak by teoreticky pripustil, že sa jedná o dôkazy, v skutočnosti ide o výsluch svedkov v inom členskom štáte, pričom o takomto výsluchu nebol žalobca informovaný, čím došlo k odňatiu páva klásť svedkom otázky. V súvislosti s uvedeným poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR sp.zn. z 16.11.2010 ako aj na nález Ústavného súdu SR sp.zn. , z ktorého citoval: „Z pohľadu ústavného súdu je pritom táto námietka zásadná, keďže proces získavania informácií prostredníctvom MVDI sa v zásade realizuje bez akejkoľvek možnosti participácie daňového subjektu na týchto postupoch, čo môže kolidovať so základnými zásadami daňového konania, najmä zásadou zákonnosti, zásadou úzkej súčinnosti a zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Požiadavka garancie objektivity dokazovania v daňovom konaní je nevyhnutná v záujme naplnenia zákonnosti rozhodnutia správcu dane ako jeho výsledku. Za situácie, keď daňový subjekt žiadnym spôsobom nemá možnosť aktívne spolupôsobiť na tomto procese a skutočnosti získané z MVDI nemajú oporu v iných, zákonne vykonaných dôkazoch, je sporné, či takéto informácie môžu byť zákonným podkladom rozhodnutia správcu dane.“Žalobca konštatoval, že žalovaný sa síce stotožnil s právnym názorom žalobcu, avšak v napadnutom rozhodnutí uviedol, že získané skutočnosti majú oporu aj v iných zákonne vykonaných dôkazov, avšak nikde neuvádza, ktoré zákonné dôkazy vlastne majú nahradiť informácie z MVDI.

37. Ďalšia žalobná námietka spočívala v tom, že daňová kontrola nebola vykonaná v zákonnej jednoročnej lehote podľa § 46 ods. 1 daňového poriadku, pretože rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly sú nezákonné, keďže dôvody prerušenia v nich uvedené nie sú zákonnými dôvodmi podľa § 61 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku a správca dane vykonával počas prerušenia úkony dokazovania. Nezákonnosť prerušenia konania vyplýva aj z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.zn. , z 17.12.2013 (str. 13,14) ako aj z odbornej literatúry a to z článku JUDr. Štrkolca zverejnenom v Justičnej revue č. 11/2014 str. 1354. Prerušením daňovej kontroly podľa názoru žalobcu došlo k zbytočným prieťahom vo veci, keďže boli získané informácie, ktoré vôbec získané byť nemuseli a nemali, pretože tieto nemali žiadny vzťah k predmetu daňovej kontroly a správnemu určeniu a vyrubeniu predmetnej dane, čím došlo k porušeniu ustanovenia § 3 ods. 2 Daňového poriadku. Za ďalší dôvod nezákonnosti prerušenia daňovej kontroly žalobca označil, že správca dane pred vykonaním medzinárodného dožiadania nepoznal stanovisko žalobcu k prípadným pochybnostiam správcu, teda nepostupoval podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku v spojení s §3 ods. 2 a 8 základných zásad správy daní. Žalobca uviedol, že nespochybňuje to, že daňové orgány sú oprávnené si medzi sebou vymieňať informácie, avšak tieto informácie nie sú dôkazmi v daňovej kontrole ani v daňovom konaní. Uviedol, že je nevyhnutné rozlišovať medzi informáciami, ktoré si medzi sebou daňové orgány vymieňajú a medzi dôkazmi, ktoré sa majú použiť v daňovom konaní a o ktorých musí byť účastník konania upovedomený.

38. Namietal, že postup správcu dane v opakovanom vyrubovacom konaní nebol v súlade s rozsudkom Najvyššieho súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správneho súdu, ktorý zrušil rozhodnutie správcu dane. Uviedol, že Najvyšší súd konštatoval riadne zistenie skutkového stavu a uložil správcovi dane povinnosť určiť, či plnenie žalobcu prispelo k úniku na dani, ktorý mal byť správcom dane v novom rozhodnutí špecifikovaný. Žalobca však namietal, že správca dane sa v daňovej kontrole nezaoberal účasťou daňového subjektu na podvodnom konaní ani nespochybnil dobromyseľnosť žalobcu, preto zo skutkového stavu je zrejmé, že žalobca ani len nemohol vedieť, že sa zúčastňuje na podvodnom konaní. Opätovne zdôraznil, že nezákonnosť daňovej kontroly nemožno odstrániť vo vyrubovacom konaní.

39. Čo sa týka subjektívnej stránky, teda miery zavinenia daňového subjektu vo vzťahu k podvodnému konaniu konkrétnych účastníkov reťazca, žalobca upriamil pozornosť na rozsudok vo veci Bonik C285/11, v ktorom Súdny dvor EÚ uviedol:„Právo na odpočítanie dane možno zdaniteľnej osobe zamietnuť iba pod podmienkou, že sa na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca právo na odpočítanie dane vedela alebo mala vedieť, že sa týmto nadobudnutímtovaru alebo prijatím týchto služieb účastní daňového podvodu týkajúceho sa DPH zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo na výstupe zasahuje do reťazca týchto dodaní alebo týchto služieb. Naopak v súlade s režimom práva na odpočítanie dane stanoveným v danej smernici nie je potrestanie prostredníctvom zamietnutia tohto práva zdaniteľnej osoby, ktorá nevedela alebo nemohla vedieť, že dotknuté plnenie bolo súčasťou podvodu spáchaného dodávajúcim alebo že iné plnenie tvoriace súčasť dodávateľského reťazca, ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení zdaniteľnej osoby, bolo poznačené podvodom vo vzťahu k DPH. Založením systému zodpovednosti bez zavinenia sa totiž prekračuje rozsah nevyhnutný na ochranu práv verejných financií. “Žalobca namietal aj to, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že správca dane preukázal, že daňový subjekt vedel alebo mal a mohol vedieť, pričom uvedené konštatovanie je zmätočné vzhľadom na to, že nie je zrejmé, či správca dane preukázal žalobcovi úmysel alebo nedbanlivosť.

40. Žalobca taktiež konštatoval, že po zrušení predchádzajúceho rozhodnutia správcu dane správnym súdom, tento vykonal iba jediný úkon a to vyžiadanie zápisnice z výsluchu N.. I. X. a V.. N. I., pričom ako jediný a rozhodujúci dôkaz pri opätovnom rozhodnutí vo vyrubovacom konaní použil výpoveď JUDr. X.. Žalobca namietal postup získania uvedeného dôkazu a v uvedenom postupe správcu dane videl možné podozrenie na únik informácii z vyšetrovacieho spisu ako aj na porušenie povinnosti zachovávať daňové tajomstvo. Poukázal na to, že rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C419/14 WebMindLicences, z ktorého vypláva, že nie je možné, aby dôkazy, ktoré majú pôvod v trestnom konaní boli rozhodujúcimi dôkazmi, na ktorých správca dane založí svoje rozhodnutie, je plne aplikovateľné aj na predmetné konanie. Keďže nedošlo k výsluchu svedka X. aj v daňovom konaní, bolo žalobcovi odňaté právo podľa § 45 ods. 1 písm. e) daňového poriadku. V súvislosti s uvedeným dal do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 25.1.2000.

41. Tvrdenie správcu dane o kontaktoch konateľa žalobcu s JUDr. X., ktorý mal riadiť zločineckú skupinu a všetky podvody, nie sú podľa názoru žalobcu preukázané a ide iba o tvrdenie, ktoré nevyplýva z vykonaných dôkazov. Žalobca výpoveď N.. X., vzhľadom aj na charakter kladených otázok, považoval za nepoužiteľnú v daňovom konaní, keďže tento svedok bol v trestnom konaní vypočutý za odlišným účelom, a preto si správca dane nemôže z tejto výpovede svojvoľne robiť závery. Aj z tejto nepoužiteľnej výpovede vyplýva, že svedok sa s konateľom žalobcu nestretával a ani s ním nekomunikoval. Z uvedeného jednoznačne vyplýva to, že žalobca nevedel o podvodnej činnosti uvedeného svedka a do reťazca bol iba vsunutý. Uviedol, že žalobca si dodávateľa riadne preveril, overil si existenciu bankového spojenia a poveril zamestnanca jeho spoločnosti, aby tovar pred prepravou skontroloval, preto nebol dôvod považovať obchody za podozrivé. Žalobca namietal aj fakt, že správca dane nehodnotil vierohodnosť uvedeného dôkazu.

42. Žalobca spochybnil tvrdenie správcu dane, že by jeho konateľ V.. I. svojim podpisom potvrdil prijatie tovaru na dodacích listom, resp. že by podpísal protokoly o prevzatí tovaru a prehliadke kvality a množstve dodávaného tovaru. Uviedol, že nemal možnosť vedieť, že za spoločnosti Solid Press Slovakia, s.r.o. a Tatra Trade Corporation, s.r.o. dohadovala obchod tá istá osoba N.. X. a zároveň, že táto osoba zabezpečila dodanie tovaru s oslobodením od dane do ČR, nakoľko obchod bol sprostredkovaný osobou I..K., ktorého žalobca poznal ako úspešného a šikovného podnikateľa, ktorý realizoval svoju obchodnú činnosť na Slovensku ako aj v zahraničí. Uvedený p. K. oboznámil žalobcu o dodávateľskej spoločnosti a tiež mu poskytol informácie o zákazníkovi. Tvrdenia správcu dane ohľadom tej skutočnosti, že žalobcovi muselo byť podozrivé, prečo vyššie uvedené spoločnosti nedodávali tovar priamo s oslobodením do dane do ČR, označil za irelevantné, nakoľko v obchodnom styku je podľa názoru žalobcu bežné, že na obchode sa zúčastňujú tri osoby, ak sa jedná o dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený priamo od prvého dodávateľa k druhému odberateľovi. Uviedol, že tovar od dodávateľa Solid Press Slovakia, s.r.o. a Tatra Trade Corporation, s.r.o. bol v každom prípade kontrolovaný v mieste jeho naloženia a bolo by nehospodárne a nelogické, aby sa tovar dopravoval aj žalobcovi, kde by bol zložený a následne naložený na iné vozidlo a dodaný odberateľovi. Žalobca uviedol, že na začiatku obchodovania so stavebnou oceľou navštívil priestory skladu s oceľou, aby skontroloval existenciu tovaru a priestorov v Ličartovciach, pričom zistil, že dodávateľ má tam skutočne skladové priestory aj so zdvíhacou technikou. Následne však z časového a kapacitného hľadiska nebolo možné, aby sa žalobca zúčastňoval každej prebierky a expedície tovaru, preto poveril touto činnosťou zamestnanca a to U. I.. Poukazujúc na to je na vyššie uvedených dokumentoch podpis I., avšak nejedná sa o konateľa spoločnosti ale o jeho zamestnanca. Žalobca namietal, že správca dane si uvedené skutočnosti nepreveril, pričom žalobca ich uvádzal už v zápisniciach z miestneho zisťovania z 20.8.2010 a 5.1.2011. Prostredníctvom uvedeného zamestnanca si žalobca preveril aj existenciu dodávateľa dubových podláh vo Veľkom Šariši.Uvedené má potvrdzovať to, že žalobca pri oboch obchodoch konal s riadnou odbornou starostlivosťou a vykonal všetko pre to, aby sa uistil o reálnosti celého obchodu.

43. Žalobca uviedol, že správca dane má za to, že došlo ku kráteniu vlastnej daňovej povinnosti, ktorá by inak uvedenej spoločnosti vznikla z titulu dodania tovarov a služieb v tuzemsku, pričom však dodanie tovaru do iného členského štátu nie je žiadnym porušením právnych predpisov a správca dane ani nemôže s takýmto konaním spájať zámer krátiť daňovú povinnosť, keďže oslobodenie dodania tovaru vyplýva z právnych predpisov a nie je na vôli daňového subjektu. Žalobca namietal, že správca dane sa nedržal záverov vyplývajúcich z rozhodnutiaNajvyššieho súdu, keďže v rozhodnutí neuviedol ako a kým boli na ujmu štátu zneužité subjektívne práva v transakciách žalobcu, ktoré mali viesť k získaniu neoprávneného daňového zvýhodnenia vo forme zníženia daňového zaťaženia daňového subjektu a ako došlo k úniku na dani, resp. ako prispeli plnenia prijaté žalobcom od spoločností Solid Press Slovakia, s.r.o. a Tatra Trade corporation s.r.o. k úniku na dani. Žalobca poukázal na to, že daň pri nákupe zaplatil a bolo povinnosťou dodávateľa odviesť túto daň štátu, resp. ju od tohto subjektu vymáhať. Vo vyrubovacom konaní však žalobca nevykonal žiadne úkony, ktorými smeroval k preukázaniu skutočností tak ako to stanovil Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku.

44. Žalobca zhrnul, že správca dane nikdy nespochybnil existenciu tovaru, nákup tovaru a následný predaj odberateľovi ani to, že by si žalobca nesplnil povinnosti vyplývajúcemu mu zo zákona. Taktiež správca ani nevykonal dôkazy, ktoré by svedčili tomu, že žalobca sa zúčastnil na daňovom podvode a že mal úmysel sa na ňom zúčastniť. Zdôraznil, že nemal vedomosť, že je súčasťou karuselového obchodu a túto vedomosť nemohol získať ani pri vynaložení obvyklej opatrnosti, keďže vyššie uvedené spoločnosti preveril prostredníctvom verejných registrov, správnosť IČ DPH bola overená

ekonomickým úsekom na portáli FS a návrhy zmlúv boli preskúmané právnikom. Pri nakladaní tovaru bol prítomný poverený zamestnanec žalobcu, ktorý potvrdil prevzatie tovaru a kontroloval aj jeho následné expedovanie na prepravu k odberateľovi. Uviedol, že nepoznal v čase nákupu uvedených komodít okrem svojho dodávateľa a odberateľa ďalšie spoločnosti a neboli mu známe ani ďalšie okolnosti nákupu a predaja predmetných komodít medzi týmito spoločnosťami. Poukázal na to, že žalobca voči obchodným partnerom nemá žiadne ekonomické, personálne ani osobné prepojenie. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. z 19.8.2010 nie je možné spravodlivo žiadať, aby daňové subjekty sledovali a kontrolovali výrobné procesy a obstarávacie procesy tovarov u iných subjektov, pred dodaním tovaru. Zotrval na tvrdení, že V.. I. nikdy nejednal s JUDr. X. a stretli sa len raz aj to náhodne bez akejkoľvek komunikácie o obchodoch. Poukázal aj na bod 75 rozsudku Súdneho dvora EÚ C -255/02 Halifax, podľa ktorého zákaz zneužitia nie je viac relevantný, keď môžu mať predmetné plnenia nejaké iné vysvetlenie ako číre dosiahnutie daňových výhod. V súlade s týmto rozhodnutím uviedol, že už počas daňovej kontroly uviedol konkrétne dôvody, prečo dočasne pristúpil k obchodu s tovarom mimo svojho hlavného predmetu činnosti (dočasný obchod s tovarom mimo hlavného predmetu činnosti za účelom prekonania hospodárskej a finančnej krízy v období rokov 2008-2009). Žalobca uviedol, že jeho tvrdenia sú preukázané účtovnými závierkami za jednotlivé kalendárne roky a podpísaním zmluvy o úvere s Tatra bankou, a.s..

45. Čo sa týka odpočítania dane ako k nástroju na zníženie daňových povinností, k tomuto uviedol, že sa nejedná o nelegálne skracovanie daňovej povinnosti ale o základný prvok fungovania dane z pridanej hodnoty, preto odpočítaním dane sa žalobca nedopustil žiadneho porušenia zákona ale uplatnil si iba svoje základné právo za účelom predchádzania neprimeraného zaťažovania daňového subjektu, teda aplikoval základný princíp fungovania DPH a to princíp neutrality.

46. Záverom žalobca dal do pozornosti, že rozhodnutia správcu dane aj žalovaného boli už raz rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp.zn. z 17.10.2017 zrušené kvôli nezákonnosti postupu správcu dane v daňovom konaní ako aj vo vyrubovacom konaní.

47. Vzhľadom na uvedené žalobca žiadal, aby správny súd žalobou napadnuté rozhodnutia v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 písm. c), d), e), f) a g) zrušil a vec vrátil daňového úradu na ďalšie konanie a zároveň, aby priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

III.

Vyjadrenie žalovaného k podanej žalobe

48. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 13.12.2019 uviedol, že žalobca v žalobných námietkach zotrval na dôvodoch, ktoré uviedol v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu a s ktorými sa žalovaný vysporiadal v odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia. Uviedol, že na svojich stanoviskách uvedených v napadnutých rozhodnutiach zotrváva.

IV.

Replika žalobcu

49. Žalobca v replike zo dňa 23.1.2020 uviedol, že na podanej žalobe v plnom rozsahu trvá. Čo sa týka vyjadrenia žalovaného k tomuto uviedol, že žalovaný iba poukázal na svoje vyjadrenia uvedené v napadnutom rozhodnutí, pričom sa k podstate žalobných námietok nevyjadril. Žalobca považoval vyjadrenie žalovaného za nekritické prevzatie nesprávnych právnych a skutkových posúdení a právnych záverov správcu dane.

V.

Skutkové a právne argumenty správneho súdu

50. Podľa (ďalej len „“) každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu

verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

51. Podľa správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

52. Podľa žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku, ak je žalobcom fyzická osoba alebo právnická osoba. Ak osobitný predpis nepripúšťa riadny opravný prostriedok, žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý vydal rozhodnutie alebo opatrenie.

53. Podľa § 8 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak.

54. Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

55. Podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte.

56. Podľa § 49 ods. 1, 2 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

57. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

58. Podľa (ďalej len „Daňový poriadok), pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

59. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

60. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.

61. Podľa § 60 ods. 1 Daňového poriadku zamestnanec príslušného orgánu je z daňového konania vylúčený, ak so zreteľom na jeho pomer k veci alebo k účastníkovi konania možno mať pochybnosť o jeho nezaujatosti.

62. Podľa § 60 ods. 2 Daňového poriadku zamestnanec príslušného orgánu je z daňového konania vylúčený aj vtedy, ak sa v tej istej veci zúčastnil daňového konania ako zamestnanec orgánu iného stupňa.

63. Podľa § 60 ods. 2 Daňového poriadku proti rozhodnutiu o námietke zaujatosti podľa odseku 6 nie sú prípustné opravné prostriedky. Na opakovanú námietku zaujatosti podanú z toho istého dôvodu, o ktorej už bolo rozhodnuté, sa neprihliada.

64. Podľa o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov(ďalejlen )daňový úrad vykonáva pôsobnosť v územnom obvode kraja, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

65. Podľa na zabezpečenie výkonu činnosti daňových úradov môže prezident finančnej správy na návrh riaditeľa daňového úradu zriadiť pobočky daňového úradu a kontaktné miesta daňového úradu; pobočky daňového úradu zriaďuje a zrušuje prezident finančnej správy so súhlasom ministra financií Slovenskej republiky. Pobočka daňového úradu a kontaktné miesto daňového úradu sú organizačnou zložkou daňového úradu. 66. Podľa , k 1. januáru 2012 minister financií Slovenskej republiky určí vnútornú organizačnú štruktúru daňových úradov a zriadi pobočky daňových úradov a kontaktné miesta daňových úradov.

67. Podľa o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov, Finančné riaditeľstvo, daňové úrady, colné úrady a Kriminálny úrad finančnej správy podľa predpisov účinných do 30. júna 2019 sú od 1. júla 2019 finančným riaditeľstvom, daňovými úradmi, colnými úradmi a Kriminálnym úradom finančnej správy podľa tohto zákona.

68. Podľa o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov, účinného od 1.7.2019, na zabezpečenie výkonu činnosti daňových úradov možno zriadiť pobočky daňového úradu a kontaktné miesta; pobočky daňového úradu a kontaktné miesta na návrh riaditeľa daňového úradu zriaďuje a zrušuje prezident.

69. Podľa (ďalej len ), ak osobitný zákon upravujúci priestupky, kárne, disciplinárne a iné správne delikty určuje lehoty pre zánik zodpovednosti, prípadne pre výkon rozhodnutia, tieto lehoty počas konania podľa tejto časti neplynú. Obdobne to platí o lehotách pre zánik práva vo veciach daní, poplatkov a odvodov, ktoré sú príjmami štátneho rozpočtu, verejných fondov, rozpočtov obcí, miest a vyšších územných celkov.

70. Podľa Z.z (ďalej len ), ak osobitný predpis upravujúci priestupky, kárne, disciplinárne a iné správne delikty (ďalej len „“) určuje lehoty na zánik zodpovednosti, prípadne na výkon rozhodnutia, tieto lehoty počas konania podľa tohto zákona neplynú. Obdobne to platí o lehotách na zánik práva vo veciach daní, cla, poplatkov a odvodov, ktoré sú príjmami štátneho rozpočtu, rozpočtu Európskej únie, verejných fondov, rozpočtov obcí, miest, mestských častí a samosprávnych krajov.

71. Podľa § 61 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku, správca dane daňové konanie môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu.21a)

72. Podľa § 61 ods. 5 Daňového poriadku, ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú.

73. Podľa § 60 ods. 1 Daňového poriadku, zamestnanec príslušného orgánu je z daňového konania vylúčený, ak so zreteľom na jeho pomer k veci alebo k účastníkovi konania možno mať pochybnosť o jeho nezaujatosti.

74. Podľa § 60 ods. 2 Daňového poriadku, zamestnanec príslušného orgánu je z daňového konania vylúčený aj vtedy, ak sa v tej istej veci zúčastnil daňového konania ako zamestnanec orgánu iného stupňa.

75. Podľa § 60 ods. 7, druhá veta Daňového poriadku, na opakovanú námietku zaujatosti podanú z toho istého dôvodu, o ktorej už bolo rozhodnuté, sa neprihliada.

76. Podľa §68 ods. 1 Daňového poriadku, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, vyrubovacie konanie začína nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1 a končí dňom doručenia rozhodnutia daňovému subjektu; vyrubovacie konanie nezačne, ak sa výzva podľa § 46 ods. 8 nezasiela. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa

§ 46 ods. 8 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 49 ods. 1 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý doručil daňovému subjektu oznámenie podľa § 48 ods. 2. Ak daňovú kontrolu vykonalo finančné riaditeľstvo, vyrubovacie konanie vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá miestne príslušný správca dane. Ak je vec vrátená na ďalšie vyrubovacie konanie, vyrubovacie konanie vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorého rozhodnutie bolo zrušené.

77. Podľa § 46 od. 5 Daňového poriadku, ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.

78. Správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutia, pričom považuje za potrebné najskôr zdôrazniť, že v zmysle ustálenej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. -21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp.zn. , sp.zn. , sp.zn. , sp.zn. či sp.zn. ) nie je úlohou súdu pri výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy.

79. V takto vymedzenom rámci súdneho prieskumu správny súd preskúmal žalobcom napadnuté rozhodnutia žalovaného č. 101950571/2019 zo dňa 15.08.2019v spojení s rozhodnutím správcu dane č. 100467789/2019 zo dňa 19.2.2019, ktorým podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 45942,04 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2008 a to na základe nasledovných žalobných bodov:

80. Prvý žalobný bod žalobcu spočíval v námietke nulity žalobou napadnutých rozhodnutí z dôvodu, že ako správca dane nekonal zákonnom stanovený orgán a to konkrétny daňový úrad ale vo veci konala a vydala rozhodnutie v prvom stupni pobočka predmetného úradu, ktorá však nie je vecné príslušná vo veci konať ani rozhodovať. K uvedenému správny súd uvádza, že po zrušení vecí Krajským súdom v Prešove sp.zn. -248 z 10.11.2015 v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp.zn. z 17.10.2017, vec bola vrátená na ďalšie konanie Daňovému úradu Prešov, ktorý vo veci vykonal daňovú kontrolu a následne vykonal aj vyrubovacie konanie a vydal zrušené rozhodnutie č. 9710401/5/1159429/2014/Gala z 27.3.2014, ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel dane v sume 45 942,04 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie september 2008 podľa Daňového poriadku. V čase vrátenia veci správcovi dane bol v platnosti , ktorý v zmysle ustanovenia predmetného zákona umožňoval ministrovi financií Slovenskej republiky určiť vnútornú organizačnú štruktúru daňových úradov a zriadiť pobočky daňových úradov, pričom v zmysle ustanovenia predmetného zákona bola pobočka daňového úradu organizačnou zložkou predmetného úradu. Z uvedeného teda vyplýva, že sa jedná o vnútorné členenie konkrétneho štátneho orgánu, avšak navonok voči tretím subjektom vystupuje ako celok - Daňový úrad Prešov. Uvedené vyplýva jednak z textu záhlavia rozhodnutia „Daňový úrad Prešov na základe Zz. o orgánoch štátnej správy v oblastí dané, poplatkov a colníctva ... vydáva rozhodnutie“ ako aj zo samotného výroku rozhodnutia„Daňový úrad Prešov podľa v znení neskorších predpisov vyrubuje daňovému subjektu....“. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že rozhodnutie bolo vydané Daňovým úradom Prešov ako vecne príslušným správnym orgánom, preto námietka žalobcu týkajúca sa nulity napadnutého rozhodnutia bola správnym súdom vyhodnotená ako nedôvodná. Obdobne správny súd vyhodnotil aj námietku žalobcu, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí poukazuje na právne predpisy, ktoré boli zrušené , keďže v čase vrátenia veci na ďalšie konanie ako aj v čase vydania rozhodnutia správcu dane nebol účinný. Až od 1.7.2019 došlo k zrušeniu a v zmysle v záujme zabezpečenia kontinuity právnych vzťahov doterajšie orgány finančnej správy sa stali orgánmi finančnej správy podľa , teda žalovaný na vec aplikoval správny právny predpis. Uvedený záver správneho súdu týkajúci sa oprávnenia pobočky konať vo veci pod označením konkrétneho daňového úradu potvrdzujú aj závery vyslovené v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.zn. z 16. januára 2018, v ktorom Najvyšší súd v bode 13 a 14 konštatoval, „zákonodarca

nepochybne nerozčleňoval daňový úrad pridaním jeho pobočiek navonok ale smerom dovnútra, preto pracovníci pobočky daňového úradu, hoci vykonávajú svoju činnosť na adrese odlišnej od adresy sídla daňového úradu, tak konajú ako oprávnené úradné osoby daňového úradu.“Zároveň vyslovil, že „v ustanovení je vymedzený priestor, v ktorom daňový úrad vrátane pobočiek daňového úradu a kontaktných miest daňového úradu vykonáva svoju zákonom vymedzenú pôsobnosť. Žalobca, ak chce spochybniť niektoré z oprávnení pobočky ako organizačnej zložky (t.j. kompetenčne neoddeliteľnej súčasti) daňového úradu, potom musí konkrétne predložiť listinný dôkaz, ktorý by toto tvrdenie žalobcu potvrdzoval.“

81. Čo sa týka námietky uplynutia prekluzívnej lehoty na vyrubenie dane podľa § 69 Daňového poriadku, k uvedenej správny súd uvádza, že žalovaný predmetnú námietku žalobcu posúdil správne už v napadnutom rozhodnutí, keď konštatoval, že prerušením daňovej kontroly a konaním na správnom súde došlo k spočívaniu plynutia prekluzívnej lehoty. Uvedené závery vyplývajú z ustanovení Daňového poriadku, ktoré zakotvuje neplynutie lehôt podľa Daňového poriadku v prípade prerušenia daňového konania a z ustanovení , účinného v čase vedenia konania pred Krajským súdom v Prešove sp.zn. , a ustanovenia , účinného od 1.7.2016,ktorý doslovne prebral ustanovenie a v zmysle ktorých, ak osobitný predpis určuje lehoty na zánik práva vo veciach daní, ktoré sú príjmami štátneho rozpočtu, tieto lehoty počas konania pred súdom neplynú, čím sa zabezpečuje možnosť pokračovať v konaní a vyrubiť daň v prípade zrušenia rozhodnutia správneho orgánu a jeho vrátenie na ďalšie konanie bez toho, aby čas, po ktorý správne súdy preskúmavali napadnuté rozhodnutia, mal vplyv na zánik práva na vyrubenie dane. V týchto prípadoch dochádza k spočívaniu (pozastaveniu plynutia) lehoty a to od rozhodnutia správcu dane o prerušení daňového konania do rozhodnutia správcu dane o pokračovaní v tomto konaní a v prípade konania pred správnym súdom od momentu doručenia žaloby do právoplatnosti rozhodnutia vo veci, resp. spočívanie pokračuje v prípade podania kasačnej sťažnosti do právoplatnosti rozhodnutia kasačného súdu. K obdobným záverom dospel aj Najvyšší súd SR v bode 76 a 77 rozsudku sp.zn. z 18.4.2018. Na základe uvedeného právneho záveru správny súd konštatuje, že nedošlo k uplynutiu lehoty na vyrubenie dane z dôvodu, že žalobca bol povinný podať daňové priznanie za september 2008 do októbra 2008, teda lehota 5-ich rokov na vyrubenie dane podľa Daňového poriadku plynula do 31.12. 2013, pričom dňa 7.3.2012 došlo k spísaniu zápisnice o daňovej kontroly podľa Daňového poriadku, ktorá sa považuje za úkon smerujúci na vyrubenie dane, v dôsledku vykonania ktorého začala opätovne plynúť 5-ročná lehota od konca roka, v ktorom bola zápisnica spísaná, teda od 31.12.2012 podľa Daňového poriadku. Táto nová 5-ročná lehota by uplynula dňa 31.12.2017, avšak bolo nevyhnutné vzhľadom na vyššie citované zákonné ustanovenia prihliadať na doby, po ktoré došlo k jej neplynutiu, resp. k jej spočívaniu a to doby, po ktoré bolo daňové konanie prerušené (23.1.2013 - 8.10.2013, t.j.259 dní) a po ktoré sa rozhodovalo o správnej žalobe voči rozhodnutiam správcu dane č.9710401/5/1159429/2014/Gala zo dňa 27.3.2014 a žalovaného č. 1100305/1/497630/20124/5057 zo dňa 11.11.2014 (16.1.2015 - 11.12.2017, t.j.1061 dní). Na základe uvedeného je potrebné konštatovať, že zákonná päťročná lehota po zohľadnení počtu dní, v ktorých táto lehota spočívala, uplynie až 12.8.2021, pričom podaním predmetnej správnej žaloby, opätovne došlo k spočívaniu lehoty na vyrubenie dane. Vzhľadom na uvedené ani predmetná námietka žalobcu, že na plynutie prekluzívnej lehoty nemá vplyv prerušenie daňovej kontroly ani konanie pred správnymi súdmi nie je dôvodná, nakoľko priamo zo zákona (Daňového poriadku a , resp. ) vyplýva spočívanie prekluzívnej lehoty.

82. K námietke porušenia práv žalobcu z dôvodu, že zamestnankyne správcu dane nevzniesli v daňovom konaní námietku zaujatosti podľa § 60 ods. 3 Daňového poriadku, napriek tomu, že ako poverené zamestnankyne správcu dane vykonali daňovú kontrolu a vydali z nej protokol, v ktorom vyjadrili svoje závery o skutkovom a právnom stave veci, teda podľa názoru žalobcu tieto mali v čase vyrubovacieho konania vytvorený vzťah k predmetu konania, správny súd uvádza, že ustanovenie § 36 Daňového poriadku upravuje vyhľadávaciu činnosť správcu dane, v rámci ktorej je správca dane okrem iného oprávnený zisťovať skutočnosti rozhodujúce pre správne vyrubenie dane, teda táto vyhľadávacia činnosť sa uskutočňuje aj v rámci daňovej kontroly a jej výsledky sú podkladom pre daňové konanie. Daňovú kontrolu vykonáva správca dane podľa § 44 ods.1 Daňového poriadku, teda jeho zamestnanec na základe poverenia správcu dane, čo explicitne vyplýva z §45 ods. 1 písm. a) bod 1 Daňového poriadku. Následne ustanovenie § 68 ods. 1 Daňového poriadku upravuje, že vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu. Vzhľadom na uvedené je nevyhnutné uzavrieť, že

samotná skutočnosť, že Ing. Dzuriaková a Ing. Galandová boli správcom dane poverené na vykonanie daňovej kontroly, nespôsobuje ich zaujatosť k predmetu konania. Daňovú kontrolu ako aj vyrubovacie konanie vykonáva správca dane na tom istom stupni, teda v danom prípade nie je naplnená dikcia ustanovenia § 60 ods. 2 Daňového poriadku. Je logické, že práve zamestnanci správcu dane v rámci toho istého stupňa, ktorí vykonávajú daňovú kontrolu a dospejú k zisteniam, ktoré sú podkladom pre začatie vyrubovacieho konania, ďalej v tomto konaní pokračujú, nakoľko je u nich predpoklad, že sú s vecou oboznámení, keďže v rámci daňovej kontroly vykonali dôkazy, z ktorých sa následne vo vyrubovacom konaní vychádza. Nemožno vyrubovacie konanie chápať ako konanie na inom stupni, kde zo zákona vzniká povinnosť vylúčiť zamestnancov, ktorí sa zúčastnili konania na prvom stupni, aby došlo k vylúčeniu možnosti, že o opravnom prostriedku účastníka rozhodnú tí istí zamestnanci, ktorí by vlastne posudzovali správnosť svojho skoršieho rozhodnutia, čo by mohlo vzbudzovať pochybnosť o objektivite rozhodovania. V prípade daňovej kontroly aj vyrubovacieho konania vo veci konali zamestnanci správcu dane, ktorý je prvostupňovým správnym orgánom. V tejto súvislosti je taktiež potrebné poukázať na charakter samotného protokolu ako výstupu z daňovej kontroly, v ktorom sú zhrnuté zistenia správcu dane, teda výsledok daňovej kontroly vrátane zhodnotenia dôkazov, avšak protokol sám o sebe nepredstavuje rozhodnutie, ktorým by sa zasahovalo do práv a povinností daňového subjektu, ale jedná sa len o dôkazný prostriedok. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp.zn. z 24.1.2017 konštatoval, že „daňová kontrola je zákonom ustanovený prípravný proces správcu dane smerujúci k obstaraniu dôkazného prostriedku (protokolu) so zachytením skutkových „de facto“ zistení, ktorý nie je procesom meritórneho rozhodovania o daňovej povinnosti daňového subjektu.“ Obdobne aj v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. z 8.10.2009, tento uviedol, že daňová kontrola nemá charakter daňového konania. Ústavný súd SR v náleze -57 z 29.6.2010 konštatoval, že „ak daňová kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom, tak protokol z nej nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť.“Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že zamestnankyne správcu dane, ktoré boli poverené vykonaním daňovej kontroly, jej vykonaním nenadobudli pomer k veci podľa § 60 ods. 1 Daňového poriadku, ktorý by vyvolával pochybnosti o ich zaujatosti vo vzťahu k predmetu konania, ale vykonávali úkony správcu dane za účelom zistenia skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a ako výsledok uvedenej kontroly vyhotovili protokol, ktorý má charakter dôkazného prostriedku, pričom vzhľadom na zistenia z daňovej kontroly pokračovali vo vyrubovacom konaní, v ktorom bolo prvýkrát vydané rozhodnutie, ktoré vychádzalo zo zistení z daňovej kontroly obsiahnutých v protokole. Vzhľadom na uvedené nemožno konštatovať, že by zamestnankyne správcu dane porušili žalobcove práva tým, že voči sebe neuplatnili námietku zaujatosti podľa § 60 ods. 3 Daňového poriadku. Záverom správny súd konštatuje, že ak by priznal relevanciu žalobcom vznesenej námietke, v takom prípade by privodil absurdnú situáciu, kedy by zamestnanci správcu dane, ktorí vykonávajú dôkazy, nemohli vydať rozhodnutie vo veci, v ktorej vykonávali dôkazy, nakoľko by týmto získali podľa názoru žalobcu pomer k veci, ktorý by mohol vyvolať pochybnosť o zaujatosti konkrétneho zamestnanca správcu dane.

83. Čo sa týka námietky žalobcu spočívajúcej v porušení jeho práv z dôvodu, že ho správca dane neupovedomil o vzniku jeho pochybnosti vo vzťahu k správnosti, pravdivosti a úplnosti dokladov predložených žalobcom alebo údajov v nich uvedených a zároveň, že tento ho nevyzval, aby sa k týmto pochybnostiam vyjadril a doplnil dokazovanie a taktiež, že v rozpore so zákonom po doložení listín žalobcom začal vykonávať vyhľadávaciu činnosť, správny súd posúdil uvedenú námietku ako nedôvodnú, pričom poukazuje na to, že žalobca ako daňový subjekt bol povinný preukázať správcovi dane, že si nárok na odpočet dane uplatňuje v súlade so zákonom, pričom po predložení dôkazov daňovým subjektom, je správca dane povinný tieto tvrdenia verifikovať, čo uskutočňuje na základe vyhľadávacej činnosti v rámci daňovej kontroly. Povinnosť verifikovať daňovým subjektom tvrdené skutočnosti vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. -17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte ( v spojení s , zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania DPH), a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom.“ Aj z ustanovenia Daňového poriadku vyplýva, že správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, teda vykonáva vyhľadávaciu činnosť za účelom zistenia skutočnosti rozhodujúcich pre správne

vyrubenie dane. Vzhľadom na uvedené nemožno priznať relevanciu predmetnej žalobnej námietke. Čo sa týka porušenia povinnosti správcu dane podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku, správny súd poukazuje na list správcu dane žalobcovi zo dňa 11.10.2013, v ktorom bol žalobca upovedomený o záveroch prijatých správcom dane a zároveň bol vyzvaný, aby sa k týmto zisteniam vyjadril a predložil dôkazy preukazujúceho jeho tvrdenia v súlade s ustanovením § 45 ods. 2 písm. e) Daňového poriadku, teda správny súd nemal za preukázané porušenie predmetnej povinnosti správcu dane.

84. Žalobca ďalej namietal , že z napadnutých rozhodnutí nie je zrejmé, čo považuje správca dane za dôkazy a čo za informácie, keďže uvádza len ním vybrané skutočnosti, ktoré svojim postupom obstaral s ich doslovným opisom obsahu , pričom poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp.zn. -141 z 22.12.2015 (str. 30) a na snahu správcu dane odstrániť tento nedostatok vyžiadaním si zápisnice z výsluchu obvineného N.. X.. Túto žalobnú námietku správny súd hodnotil ako dôvodnú z nasledujúcich dôvodov:

85. Správca dane po zrušení pôvodného rozhodnutia rozsudkom súdu doplnil dokazovanie tak, že zaobstaral z trestného konania , ktoré súbežne prebiehalo pod sp. zn ČVS. PPZ-203/BOK-VY-2011 vo veci daňovej trestnej činnosti dotknutých článkov karuselového reťazca zápisnice o výsluchu obvinených JUDr. Milana X. a V.. N. I.- konateľa žalobcu.

86. Otázkou zákonnosti použitia dôkazov - výsluchov obvineného z trestného konania v daňovom konaní sa zaoberal Najvyšší súd v rozsudku pod sp. zn. zo dňa 11.09.2018, kde uviedol: “ V súvislosti s otázkou použiteľnosti dôkazov v daňovom konaní kasačný súd uvádza, že listiny,obsahom ktorých je výpoveď z iných konaní (v danom prípade v konaní trestnom) môžu byť po splnení určitých podmienok taktiež podkladom pre vydanie rozhodnutia správcu dane. V prvom rade musí ísť odôkazy získané nezávisle na príslušnom daňovom konaní, t.j. nesmú byť účelovo získané preto, aby sasprávca dane vyhol povinnosti umožniť daňovému subjektu byť prítomný na výsluchu svedka a klásť muotázky. Ďalej je potrebné, aby v trestnom konaní boli dôkazy získané v súlade so zákonom. Taktiež jenutné, aby boli daňovému subjektu tieto dôkazy sprístupnené, aby sa mohol oboznámiť s ich obsahoma prípadne navrhnúť ďalšie dôkazy, ktoré by zistenia vyplývajúce z týchto listín upresnili, korigovali,či vyvrátili. V prípade, že výpoveď svedka zaznamenaná v listinách je v rozpore s ďalšími dôkazmivykonanými v daňovom konaní, je potrebné tieto rozpory odstrániť, pričom najvhodnejším spôsobombude jeho výsluch, pri ktorom mu budú kladené otázky za účelom odstránenia nejasností. Svedka jevšak potrebné vypočuť vždy, ak to požaduje daňový subjekt, okrem prípadu ak ide o požiadavku vedenúsnahou mariť či účelovo predlžovať daňové konanie. V súvislosti s výkladom ustanovenia § 25 ods.4 Daňového poriadku kasačný súd uvádza, že k porušeniu práva daňového subjektu spočívajúceho vtom, že daňový subjekt vo vzťahu k výpovediam získaným v trestnom konaní nemohol uplatniť svojeprocesné práva by mohlo dôjsť v prípade, ak by sa daňové orgány vykonaniu tohto dôkazu v daňovomkonaní vyhýbali resp. daňový subjekt by s týmto dôkazom nemal možnosť oboznámiť sa. Pokiaľ sa týka použiteľnosti výpovede osoby (podanej v trestnom konaní), ktorá nevypovedalaako svedok, ale vystupovala v procesnom postavení obvineného je potrebné prisvedčiť krajskémusúdu, že výsluch obvineného patrí medzi dôkazné prostriedky, avšak zároveň je prostriedkom jehovlastnej obhajoby. Obvinený totiž vo svojej výpovedi môže uvádzať i nepravdivé skutočnosti. To môžepochopiteľne zásadným spôsobom ovplyvniť dôkaznú hodnotu výpovede obvineného a to i pre daňovékonanie. Uvedené konštatovanie však ešte samo o sebe neznamená, že výpoveď obvineného vykonanáv trestnom konaní je pre účely daňového konania a priori nepoužiteľná. Daňové orgány, ale i správne súdy si musia byť vedomé špecifík dôkazu - výpovede obvineného majúceho pôvod v trestnom konaní a musia vždy zvažovať, či je tento dôkaz súladný s ďalšími dôkazmi získanými v daňovom konaní. Zároveň sa však musia na žiadosť daňového subjektu znovu pokúsiť o výsluch obvineného v daňovom konaní ako svedka. Kasačný súd však v tejto spojitosti uvádza, že nie je možné, aby dôkaz, ktorý má pôvod v trestnom konaní bol jediným rozhodujúcim dôkazom, na ktorom správca dane založí svoje tvrdenie o tom, že sťažovateľ neuniesol svoje dôkazné bremeno. Iba v prípade, ak dôkaz získaný z výpovede obvineného v trestnom konaní poskytuje spoločne s dôkazmi získanými v priebehu daňového konania ucelenú a presvedčivú verziu existencie skutočností vyvracajúcich vierohodnosť, správnosť, či úplnosť účtovníctva, evidencií, či záznamov povinne vedených daňovým subjektom, možno hovoriť o tom, že správca dane uniesol svoje dôkazné bremeno. Pokiaľ správca dane unesie svoje dôkazné bremeno, je opätovne na daňovom subjekte, aby preukázal pravdivosť svojich tvrdení vo vzťahu k predmetnému obchodnému prípadu. Daňový subjekt bude tieto skutočnosti preukazovať spravidla inými dôkaznými prostriedkami.“

87. Najvyšší správny súd ČR obdobne judikoval v konaní pod č. j. - 131 zo dňa 30 . januára 2008. Napriek rozdielnosti procesnej úpravy českej a slovenskej v oblasti daňovej, tento rozsudok má právne argumentačný význam aj v prejednávanej veci pre totožné žalobné námietky a preto správny súd z neho cituje: „ Sťežovatel dále žalovanému vytýkal, že správce daně při svém rozhodování měl nezákonně použít důkazní prostředky (protokoly z výslechů svědků) získané z řízení, která se netýkala daňového subjektu. Stěžovatel měl za to, že mu tak byla odňata možnost klást těmto svědkům otázky. Podle čl. 38 odst. 2 věty první in fine Listiny základních práv a svobod každý má právo, aby (...) se mohl vyjádřit ke všem prováděným důkazům. Toto základní právo platí přirozeně i v řízení daňovém (viz shora již zmíněný nález Ústavního soudu ze dne 7. 1. 2004, sp. zn. , publ. pod č. 32/2004 Sb. ÚS a na www.concourt.cz). Realizuje se (podobně jako v jiných řízeních o právech a povinnostech) ůsoby odpovídajícími povaze těch kterých konkrétních v řízení prováděných důkazů a slouží k naplnění základní povinnosti správce daně v daňovém řízení, jež se týká zjišťování skutkového stavu, a sice dbát, aby skutečnosti rozhodné pro správné stanovení daňové povinnosti byly zjištěny co nejúplněji (již z míněný věta první d. ř.). Je-li prováděn důkaz výslechem svědka, má daňový subjekt právo být o provádění svědecké výpovědi správcem daně včas vyrozuměn, nehrozí-li nebezpečí z prodlení ( věta třetí d. ř.). Smyslem a účelem takového vyrozumění je přirozeně umožnění daňovému subjektu být výslechu přítomen a klást svědkovi otázky [viz d. ř.]. Vystavení svědka otázkám daňového subjektu zvyšuje zpravidla přesvědčivost a informační hodnotu, a tím i věrohodnost jeho výpovědi, neboť se svědek k rozhodným otázkám vyjádří v logice náhledu jak správce daně, tak stěžovatele a oba tyto náhledy tak lze konfrontovat a vyhodnotit. Zajištění reálné možnosti účasti při výslechu svědka je proto jedním z klíčových parametrů hodnocení zákonnosti provádění takového důkazu a jakémukoli jeho obcházení je třeba důsledně bránit. Klíčovou vlastností svědecké výpovědi, odlišující ji od jiných důkazních prostředků, je rovněž její nezprostředkovanost - svědek vypovídá za přítomnosti pracovníka správce daně i daňového subjektu a závěry o věrohodnosti a relevanci jeho výpovědi proto lze činit i z jeho nonverbálního projevu a celkového dojmu, kterým působí. V rozporu se zákonem proto je snaha správce daně o účelové vyhýbání se výslechu svědků a jejich nahrazování listinnými důkazy, například protokoly o výslechu pořízenými v jiných řízeních o právech a povinnostech. Listiny, z nichž je patrný obsah výpovědí svědků z jiných řízení, mohou ovšem být za splnění určitých podmínek také podkladem pro rozhodnutí: V první řadě musí být pořízeny nezávisle na příslušném daňovém řízení (tj. zejména nesmí být v jiném řízení pořízeny účelově proto, aby se správce daně vyhnul povinnosti umožnit daňovému subjektu být přítomen výslechu svědka a klást mu otázky). Dále je třeba, aby v onom jiném řízení byly pořízeny v souladu se zákonem (tuto předběžnou otázku správce daně vyřeší podle d. ř.) a aby se do sféry správce daně dostaly zákonným ůsobem (nelze tedy například jako důkazu užít listiny, jež byla součástí spisu, k jehož obsahu správce daně z těch či oněch důvodů neměl podle zákona přístup). Konečně musí být uvedené listiny daňovému subjektu řístupněny, aby se mohl seznámit s jejich obsahem a případně navrhnout další důkazy, které by zjištění vyplývající z dotyčných listin upřesnily, korigovaly či vyvrátily. V případě, že výpovědi svědků zaznamenané v listinách jsou v rozporu s jinými důkazy provedenými v dané m daňovém řízení, je třeba tyto rozpory odstranit, přičemž- je-li možno příslušného svědka předvolat- nejvhodnější cestou zpravidla bude jeho výslech, při němž mu budou nejasnosti předestřeny. Svědka je třeba vyslechnout vždy, požaduje-li to daňový subjekt, ledaže se jedná o požadavek vedený toliko snahou mařit či účelově prodlužovat daňové řízení (např. požadavek na výslech svědka, který se zdržuje v cizině, zjevně se nehodlá do ČR k výslechu dostavit, takže jeho předvolávání k výslechu bude neúčelné, a jeho výpověď není možno pořídit ani jiným ůsobem, zejm. cestou mezinárodní spolupráce v da ňových věcech). Poslednímu z uvedených požadavků postup žalovaného ve věci stěžovatele nedostál. ............Žalovaný však tím, že se rozpory ve výpovědích obou svědků, jež vyplývaly z konfrontace obsahu uvedených listin s dalšími důkazy, nepokusil odstranit, zejména výslechem těchto osob, zásadním ůsobem porušil svoji povinnost zjistit skutečnosti rozhodné pro správné stanovení daňové povinnosti co nejúplněji. I toto pochybení samo o sobě mělo vést Městský soud v Praze ke zrušení žalobou napadeného rozhodnutí žalovaného. Soud tak však neučinil, takže i pro důvodnost jádra této stížní námitky (neboť stěžovateli byla za dané situace skutečně odňata možnost uvedeným osobám klást otázky, přičemž právě jejich výslech byl vhodným a za dané situace potřebným prostředkem k zj ištění skutkového stavu) podle s. ř. s. je kasační stížnost stěžovatele důvodná“.

88. K tomuto správny súd ďalej uvádza, že správca dane použil v daňovom konaní ako jeden z kľúčových dôkazov výsluch iného obvineného ( N.. I. X.) vo vyššie uvedenej trestnej veci. Samotný výsluch spoluobvineného z trestného konania nie je apriori nezákonným dôkazom, je však potrebné ho hodnotiť

s ohľadom na jeho povahu a dôkaznú váhu. Súd po¬va¬žu¬je za nep¬ri¬ja¬teľ¬né, aby sa skut¬ko¬vé zis¬te¬nia v daňovom ko¬na¬ní vy¬tvá¬ra¬li, či sto¬tož¬ňo¬va¬li s neo¬ve¬re¬ný¬mi tvr¬de¬nia¬mi priznávajúceho spoluobvineného v daňovej trestnej veci , či akej¬koľ¬vek inej oso¬by. Neo¬ve¬re¬né tvr¬de¬nia nie sú skut¬ko¬vý¬mi zis¬te¬nia¬mi a sa¬mé oso¬be, by ne¬ma¬li pos¬ta¬čo¬vať ani na rozhodnutie správcu dane. Všet¬ky oso¬by vy¬po¬ve¬da¬jú¬ce v tres¬tnom ko¬na¬ní v akom¬koľ¬vek pro¬ces-nom pos¬ta¬ve¬ní (ozna¬mo¬va¬teľ, po¬doz¬ri¬vý, sve¬dok, poš¬ko¬de¬ný, ob¬vi¬ne¬ný, zna¬lec) mô¬žu kla¬mať úpl¬ne, čias¬toč¬ne ale¬bo aj ho¬vo¬riť prav¬du. Pri žiad¬nej z osôb vy¬po¬ve¬da¬jú¬cich v tres¬tnom ko¬na¬ní nie je dop¬re¬du za¬ru¬če¬né, že vy¬po¬ve¬dá prav¬du; to pla¬tí o to viac pri spoluobvinenom , kto¬rý je sám pá¬cha¬te¬ľom tres¬tnej čin¬nos¬ti (po¬kiaľ si ju sám ne¬vy¬mys-lel) a aby sa vy¬hol tres¬tu mu¬sí us¬ved¬čo¬vať nie¬len se¬ba, ale hlav¬ne iné oso¬by (priz¬na¬nie je sí¬ce po¬ľah¬ču¬jú¬ca okol¬nosť, ale aj za¬ru¬če¬ný trest a pre¬to mu¬sí ho¬vo¬riť naj¬mä o iných oso¬bách).

1. 89. Daňové orgány ako aj sú¬dy by pri vý¬po¬ve¬di obvineného ma¬li mať vždy na pa¬mä¬ti, že vý¬po¬veď obvineného je za¬čia¬tok do¬ka¬zo¬va¬nia a nie je¬ho ko¬niec a bez ná¬le¬ži¬té¬ho pre¬ve-re¬nia tej¬to vý¬po¬ve¬de by na pod¬kla¬de neo¬ve¬re¬nej vý¬po¬ve¬de obvineného ne¬ma¬lo byť ukončené dokazovanie. Do odôvodnenia rozhodnutia správcu dane je to¬tiž nut¬né dať skut¬ko¬vé zis¬te¬nie a skut¬ko¬vé zis¬te¬nie ne¬mož¬no sto¬tož¬ňo¬vať s neo¬ve¬re¬nou in¬for¬má¬ciou pos¬kyt¬nu¬tou obvineným v trestnom konaní. Obvinený mô¬že mať pri¬tom viacero dô¬vo-dov pre¬čo môže kla¬mať , prí¬pad¬ne mô¬že mať dô¬vod čias¬toč¬ne kla¬mať, res¬pek¬tí¬ve mô¬že mať dô¬vod do svo¬jej vý¬po¬ve¬de za¬hr¬núť aj niek¬to¬ré oso¬by, kto¬ré s tres¬tnou čin¬nos¬ťou o kto¬rej vy¬po¬ve¬dá ne¬mu¬sia mať nič spo¬loč¬né. Vý¬po¬veď obvineného mô¬že byť aj kom-pi¬lát sku¬toč¬ných uda¬los¬tí a nep¬rávd pris¬pô¬so¬be¬ných tak, aby zod¬po¬ve¬da¬li sku¬toč¬ným uda¬los¬tiam. Preto tvrdenia správcu dane o dôveryhodnosti výpovede JUDr. X. v trestnom konaní, pokiaľ nie sú následne verifikované v daňovom konaní sú predčasné. Verifikácia zo strany správcu dane pritom nemôže byť založená na dohadoch resp. jeho vnímaní dôkaznej situácie, ale na faktoch. Signifikantným znakom, že tomu tak nie je, je aj formulácia používaná zo strany správcu dane - „ žalobcovi muselo byť podozrivé....“ , ktorú používa niekoľkokrát na preukázanie jeho účasti na daňovom podvode. Ako už bolo uvedené, úlohou správcu dane je preukázať tvrdené skutočnosti o účasti žalobcu na daňovom podvode v rovine daňovej (preukazovanie daňovej trestnej činnosti, ktorá je však založená na iných skutkových podstatách je zase úloha orgánov činných v trestnom konaní) , pričom dôkazne bremeno v tomto smere je výlučne na daňových orgánoch.

89. Správny súd uvádza, že voči predchádzajúcemu vyššie citovanému rozsudku podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom sp.zn. , v ktorom v bode 67 tento konštatoval, že sa stotožnil so záverom správneho súdu o nepreskúmateľnosti napadnutých rozhodnutí pre nezrozumiteľnosť a nedostatočné odôvodnenie. Najvyšší súd SR v predmetnom rozhodnutí v nasledujúcom bode 68 uviedol, že správca dane i žalovaný vo vydaných rozhodnutiach nerozlíšili zneužitie práva od podvodného konania na DPH, ktoré sú samostatnými dôvodmi pre nepriznanie nároku na odpočítanie dane, s vlastnými charakteristikami a odlišnosťami v ich preukazovaní. Taktiež v bodoch 30 - 32 predmetného rozsudku Najvyšší súd vyčítal napadnutým rozhodnutiam, že z nich po právnej stránke jednoznačne nevyplývalo, či sa žalobca podieľal na zneužití práva alebo na podvodnom karuselovom obchode smejúcom k daňovému úniku. V bode 69 konštatoval, že podľa názoru odvolacieho súdu správcom dane zistené skutočnosti svedčia o účasti žalobcu na podvodnom reťazci spoločností, spojenom s únikom na DPH, pričom však nie je nad všetky pochybnosti zrejmé, kde v reťazci spoločností došlo k úniku na dani a ako k tomu prispeli plnenia prijaté žalobcom od spoločnosti Solid Press Slovakia, s.r.o., pričom až po vyjasnení týchto skutočností pripustil odvolací súd možnosť posudzovať subjektívnu stránku žalobcu vo vzťahu k podvodnému konaniu konkrétnych účastníkov reťazca a vyhodnotiť dôkazy a indície svedčiace jeho úmyselnej či nedbanlivostnej účasti na karuselových obchodoch. Pre ďalšie konanie po zrušení napadnutých rozhodnutí bolo pre správcu dane záväzné postupne zodpovedať nasledujúce otázky:1./ či v posudzovaných zdaniteľných obchodov vznikol daňový únik, ak áno, tak 2./ či tento únik je dôsledkom podvodného konania, ak áno, tak 3./ či posudzované zdaniteľné obchody daňového subjektu boli s týmto konaním spojené a následne 4./ či tento subjekt vedel alebo mohol a mal vedieť, že posudzované zdaniteľné obchody boli spojené s podvodným konaním (bod 52 a 53 rozsudku NSSR sp.zn. ).

90. Správny súd považoval za relevantnú námietku nezrozumiteľnosti napadnutých rozhodnutí s poukazom na nesplnenie povinnosti daňových orgánov určiť, kde v konaní došlo k daňovému úniku a ako

sa na tomto podvodnom konaní zúčastňovali plnenia žalobcu pre spoločnosť Solid Press Slovakia,s.r.o., teda nedostatočnému odôvodneniu účasti žalobcu na podvodnom konaní v dôsledku ktorého nedošlo k priznaniu práva na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od spoločnosti Solid Press Slovakia, s.r.o. na tovar stavebná oceľ v zdaňovacom období september 2008.

91. Správca dane v napadnutom rozhodnutí z 19.2.2019 konštatoval, že obchodné operácie spočívajúce v deklarovaní dodania stavebnej ocele v reťazci zúčastnených spoločností boli napriek dodržaniu formálnych podmienok, stanovených v príslušných ustanoveniach smernice ako aj zákona o DPH v platnom znení, vytvorené s cieľom získania daňového zvýhodnenia bez iného podnikateľského účelu. Základným subjektom podvodu bol daňový subjekt Tatra Trade Corporation, s.r.o.. Spoločnosti Solid Press Slovakia, s.r.o. a DELTA UK, s.r.o. boli do podvodného reťazca zapojené s cieľom „vyrobiť DPH“ v dôsledku čoho sa v roku 2008 stali platiteľmi DPH. „Vyrobenú DPH“ v spoločnosti DELTA UK, s.r.o. si odpočítala spoločnosť Solid Press Slovakia, s.r.o., ktorá týmto spôsobom vyrovnávala svoje „výstupy“. „Vyrobenú DPH“ v spoločnosti Solid Press Slovakia, s.r.o., si odpočítala spoločnosť žalobcu. Žalobca si pri tomto podvodnom reťazci uplatnil odpočítanie dane zo stavebnej ocele a zároveň deklaroval dodanie tovaru do iného členského štátu, čím si ponížil vlastnú daňovú povinnosť. Správca dane poukázal na to, že do zapojenia žalobcu do predmetného podvodného reťazca si nadmerné odpočty uplatňovala spoločnosť Solid Press Slovakia, s.r.o. (február až apríl 2008). Spoločnosť LANDORIKA, s.r.o., Brno, nadobudnutie tovaru v III. štvrťroku priznala a zdanila, avšak v IV. štvrťroku 2008 dodanie tovaru už nepriznala a nezdanila. Spoločnosť Tatra Trade Corporation, s.r.o. fyzicky nadobudla stavebnú oceľ ale dokladovo bolo dodanie od spoločnosti LANDORIKA s.r.o. deklarované v septembri 2008 pre spoločnosť SIA „AMG EKSPORTS“, Lotyšsko a v zdaňovacom období IV. štvrťrok 2008 táto deklarovala iba dodanie ocele v menšom množstve na Slovensko pre spoločnosť SOFIMA s.r.o.. Z takto uvedených zdaniteľných obchodov vznikol daňový únik spoločnosti Tatra Trade Corporation, s.r.o., ktorá v zdaňovacom období september 2008 v skutočnosti nadobudla tovar od spoločnosti LANDORIKA s.r.o., Brno ale nadobudnutie tohto tovaru nezdaňovala, pričom spoločnosť LANDORIKA s.r.o. Brno v III. štvrťroku 2008 deklarovala intrakomunitárne dodanie do iného členského štátu iba pre spoločnosť SIA „AMG EKSPORTS“ Lotyšsko a v IV. štvrťroku iba pre slovenskú spoločnosť SOFIMA s.r.o.. Z posudzovaných zdaniteľných obchodov vznikol daňový únik aj v spoločnosti LANDORIKA s.r.o., Brno, v zdaňovacom období IV. štvrťrok 2008, keď spoločnosť nadobudla stavebnú oceľ od žalobcu ale v priznaní k DPH za IV. štvrťrok 2008 už nadobudnutie tovaru nedeklarovala a ani nedeklarovala jeho následný predaj do iného členského štátu, pričom správca dane preukázal, že tovar sa vracal späť na územie SR. Žalobca si na základe uvedeného zo zdaniteľných plnení, ktorých podstata spočívala v opakovanom dodávaní v uzavretom kruhu uplatňoval odpočítanie dane.Z uvedených zistení správca dane právne uzatvoril, že bolo vytvorené netransparentné prostredie spočívajúce v podvodnom kruhu zainteresovaných daňových subjektov, ktoré nemali reálny komerčný účel, predmetných obchod ani nemal reálneho odberateľa, stavebná oceľ bola podľa vyjadrenia JUDr. X. po celý čas vo vlastníctve spoločnosti Tatra Trade Corporation, s.r.o..

92. Správny súd vo vzťahu k vyššie uvedenému právnemu záveru správcu dane uvádza, že Najvyšší súd SR v rozsudku jednoznačne špecifikoval rozdiel medzi podvodným konaním a zneužitím práva, pričom poukázal na rozdiely medzi jednotlivými skutkovými podstatami uvedených inštitútov. Judikatúra Súdneho dvora definuje zneužitie práva formou daňového zvýhodnenia ako konanie, pri ktorom nedochádza k priamemu porušeniu právnych noriem ale nenáležitým obídením vnútroštátnych pravidiel s využitím slobôd práva EÚ v konečnom dôsledku vznikne nedôvodná ujma inému, v danom prípade štátu. Na rozdiel od uvedeného pri podvodnom konaní je hlavným účelom nedovolené profitovanie zo spoločného systému DPH, ku ktorému dochádza vtedy, keď jeden z účastníkov transakcie neodvedie štátu daň a ďalší účastník ju odpočíta za účelom získania neoprávneného daňového zvýhodnenia (C-439/04 a C-440/04 Axel Kittel a Recolta Recycling SPRL). Najvyšší súd v citovanom rozhodnutí jasne definoval kritéria pre posúdenie účasti daňového subjektu na daňovom podvode (nedovolenom daňovom úniku) na účely rozhodnutia o pripustení uplatnenia práva na odpočítanie dane a zároveň uviedol, že preukázanie existencie daňového úniku v reťazci plnení, v ktorom sa ocitol žalobca, je pojmovým znakom podvodu na DPH a jednou z podmienok pre nepripustenie uplatnenia práva na odpočítanie dane zo zdaniteľných obchodov tvoriacich súčasť takéhoto reťazca. Najvyšší súd v bodoch 42 až 44 predmetného rozhodnutia konštatoval, že z doposiaľ vydaných rozhodnutí správcu dane ako aj žalovaného nevyplývalo, že by za účasti žalobcu bola v posudzovaných zdaniteľných obchodoch vytvorená umelá, právo zneužívajúca situácia, ktorej jediným prijateľným vysvetlením bolo získanie daňového zvýhodnenia, ktoré by inak nevzniklo. Taktiež

uviedol, že ani správca dane ani žalovaný neuviedol, že niektoré z právnych úkonov žalobcu by boli vytvorené len za účelom získania daňového zvýhodnenia a ani daň nebola vyrubená ako keby sa na tieto úkony neprihliadalo, naopak Najvyšší súd vyslovil, že zistenia správcu dane indikujú účasť žalobcu na podvodnom reťazci spoločnosti zahrňujúcom cezhraničné transfery tovaru v rámci EÚ, kde zjavne figurujú spoločnosti neplniace si svoje daňové povinnosti, čo umožnilo ďalším článkom reťazca neoprávnene uplatňovať odpočítanie dane alebo znižovať daňovú povinnosť, pričom takéto podvodné konanie nemá prvky zneužitia práva. Zároveň súd vyslovil, že obchod spočívajúci v tom, že spoločnosť Solid Press Slovakia, s.r.o. dodala žalobcovi tovar deklarovaný na faktúrach, ktorý tento bez výkladky dodal odberateľovi v Českej republike, pričom si uplatnil odpočet dane na vstupe a oslobodenie od dane na výstupe, právo nezakazuje a nevzniká z neho neoprávnené daňové zvýhodnenie, ak nie je súčasťou daňového podvodu alebo zneužitia práva. Teda Najvyšší súd konštatoval, že samotné zníženie vlastnej daňovej povinnosti pri odpočítaní dane na vstupe a uplatnení oslobodenia od dane pri dodávke tovaru do iného členského štátu samo osebe nie je protiprávne. Vzhľadom na vyššie uvedené uložil správcovi dane, aby podal vysvetlenie podvodného mechanizmu v posudzovaných zdaniteľných obchodov a na základe toho ustálil, či v deklarovaných zdaniteľných obchodoch došlo k podvodnému konaniu alebo zneužitiu práva za účelom získania daňového zvýhodnenia.

93. Správca dane posúdil vyššie uvedený skutkový stav ako podvodné konanie, pričom za únik na dani označil spätné nadobudnutie tovaru z Českej republiky subjektom Tatra Trade Corporation, s.r.o. a nezdanenie stavebnej ocele spoločnosťou LANDORIKA, s.r.o., Brno v IV. štvrťroku 2008. Uvedené konštatovanie však vo svojom rozsiahlom rozhodnutí bližšie nezdôvodnil. Správnemu súdu zo skutočností uvedených správcom dane je zrejmé, že spoločnosť Tatra Trade Corporation, s.r.o. faktický nadobudla stavebnú oceľ od spoločnosť Landorika,s.r.o., resp. fakturačne od spoločnosti SIA "AMG EKSPORTS", pričom s tovarom ďalej obchodovala v rámci územia SR a tento tovar pri predaji svojim odberateľom v rámci územia SR zdanila, keďže správca danev napadnutom rozhodnutí tvrdí, že spoločnosť Tatra Trade Corporation, s.r.o. naďalej s týmto tovarom obchodovala, keď ho opätovne predávala v rámci kolotoča obchodných spoločností. Správny súd poukazuje na stranu 35 rozhodnutia správcu dane, v ktorom tento konštatuje, že spoločnosťTatra Trade Corporation, s.r.o. v období september 2008- december 2008 deklarovala vlastné daňové povinností v stovkách tisícoch SK, pričom mesačne deklarovala veľmi vysoké dodania tovarov a služieb, vysoké nadobudnutia tovaru v tuzemsku podľa a , vysoké dodania tovarov a služieb s oslobodením od dane podľa , a a vysoké odpočítania dane podľa - ,avšak správca dane v uvedenom nekonštatoval, že by v predmetnom konaní spoločnosti Tatra Trade Corporation, s.r.o. spočíval únik na dani, resp. nedefinoval v čom konkrétne tento únik mal spočívať, keďže neuviedol, ktorá zo spoločností v rámci karuselového obchodu neodviedla štátu daň, čo je základnou podmienkou na konštatovanie existencie podvodného konania v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ. Je nevyhnutné uviesť, že únik na dani, ak sa nepriznáva právo daňového subjektu na vrátenie DPH musí byť špecifikovaný a nemôže byť len vo forme predpokladu, resp. nevyjadrenej skutočnosti. Taktiež ako uviedol Najvyšší súd SR vo vyššie citovanom rozhodnutí nemožno zamieňať pojem daňového podvodu podľa vnútroštátnych právnych predpisov trestného práva s podvodným konaním v zmysle judikatúry Súdneho dvora a v prípade, ak správca dane má podozrenie na naplnenie skutkovej podstaty niektorého z trestných činov súvisiacich s porušením daňových povinností, nemôže uvedené sankcionovať nepriznaním práva na odpočet dane s poukazom na judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa daňových podvodov definovaných odlišným spôsobom ako je tomu v prípade skutkových podstát vnútroštátnych trestných činov.

94. Najvyšší súd v rozhodnutí sp.zn. síce vyjadril predpoklad, že doposiaľ zistené skutočnosti svedčia účasti žalobcu na podvodnom reťazci spoločností, avšak na prijatie záveru o skutočnej účasti žalobcu na podvodnom konaní bolo nevyhnutné uviesť, kde v reťazci došlo k úniku na dani. Z napadnutého rozhodnutia správcu dane vyplýva, že tento ani u jedného zo subjektov zapojených do preskúmavaných obchodov nezistil neodvedenie dane, resp. uvedenú skutočnosť správca dane ani netvrdil, preto nemožno v danom prípade konštatovať, že došlo k podvodnému konaniu, keďže existencia daňového úniku je základným predpokladom podvodného konania. Správca dane síce konštatuje, že v spoločnosti Tatra Trade Corporation, s.r.o. došlo k úniku na dani tým, že tovar nadobudla od spoločnosti Landorika, s.r.o., Brno a nie od spoločnosti SIA „AMG EKSPORTS“, avšak vzhľadom na skutočnosť, že tovar nadobudla v rámci intrakomunitárneho obchodu, tento bol na vstupe oslobodený od dane a pri následnom predaji v rámci územia Slovenskej republiky už stavebná oceľ bola spoločnosťou Tatra Trade Corporation, s.r.o. zdanená a daň bola odvedená štátu, správnemu súdu z uvedenej schémy

nevyplýva správcom dane tvrdený únik na dani. Čo sa týka spoločnosti Landorika, s.r.o., Brno, z tvrdení správcu dane vyplýva, že táto dodaný tovar od žalobcu za zdaňovacie obdobie september 2008 priznala a zdanila, teda v uvedenom období nedošlo k úniku na dani ani v spoločnosti Landorika, s.r.o. Brno. Ak má správca dane za to, že v niektorej zo spoločnosti došlo k úniku na dani, mal uvedené v napadnutom rozhodnutí bližšie špecifikovať a uviesť v čom konkrétne tento únik spočíval. Ak dospel k záveru, že deklarované zdaniteľné obchody boli len umelou konštrukciou, ktorá jednotlivým spoločnostiam umožnila uplatniť si právo na odpočítanie dane, ktoré by im inak nevzniklo, mal správca dane konštatovať zneužitie práva namiesto účasti na daňovom podvode a svoje rozhodnutie odôvodniť s poukazom na existenciu umelého charakteru plnení, právneho, ekonomického a personálneho prepojenia medzi podnikateľmi a najmä s poukazom na preukázanie hlavného cieľa, ktorým bolo získanie daňovej výhody, ktorá by bez existencie tejto umelej konštrukcie nevznikla a následne mal daň vyrubiť v zmysle zásad stanovených v rozhodnutí Súdneho dvora EÚ C-255/02 Halifax plc. v čl. 95 a 96. Ak však správca dane nezistí naplnenie predpokladov ani jedného z inštitútov, t.j. konaním daňových subjektov nedošlo k daňovému podvodu ani k zneužitiu práva, v tom prípade je správca dane povinný priznať právo na odpočet DPH zo sporných faktúr.

95. Čo sa týka žalobných námietok spočívajúcich v zavinení žalobcu, teda že tento vedel, resp. vedieť mal a mohol, že sa zúčastňuje na daňovom podvode, s uvedenými námietkami sa správny súd nezaoberal z dôvodu, že správcom dane ani žalovaným nebolo doposiaľ preukázané, že by bol žalobca súčasťou podvodného konania, resp. konania zneužívajúceho právo z dôvodu získania daňovej výhody, preto je v tomto štádiu konania irelevantné zaoberať sa subjektívnou stránkou nepriznania práva na odpočet DPH.

96. K námietke žalobcu spočívajúcej v dĺžke trvania daňovej kontroly, správny súd sa stotožnil so stanoviskom žalovaného v napadnutom rozhodnutí, že v dôsledku prerušenia daňovej kontroly podľa § 61 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku, teda v dôsledku potreby získania informácií podľa nariadenie Rady (EÚ) č. 904/2010, neplynula jednoročná lehota na uskutočnenie daňovej kontroly od 23.1.2013 do 8.10.2013 (rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly č. 9710401/5/273572/2013/Gala zo dňa 22.1.2013, oznámenie č. 9710401/5/4574955/2013/Gala zo dňa 9.10.2013). Poukazujúc na to, že daňová kontrola začala dňa 7.3.2012, pričom od 23.1.2013 do 8.10.2013 bola prerušená a k skončeniu došlo dňa 18.11.2013 doručením protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku, správny súd má za preukázané, že v predmetnom prípade nedošlo k uplynutiu prekluzívnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly následkom čoho by musel byť Protokol z daňovej kontroly vyhodnotený ako nezákonný dôkaz. Vzhľadom na uvedené správny súd konštatuje, že v predmetnom prípade bola daňová kontrola vykonaná v súlade so zákonom a predmetnú námietku žalobcu správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú.

97. Záverom správny súd konštatuje, že správca dane ako aj žalovaný neodstránili nedostatky vytýkané Najvyšším súdom v rozsudku sp.zn. z 17.10.2017, ktorého závery boli pre daňové orgány záväzné, teda naďalej z napadnutých rozhodnutí správnych orgánov nebolo zrejmé, či v posudzovaných zdaniteľných obchodoch došlo ku konaniu, ktorého výsledkom je právo správcu dane odmietnuť právo na priznanie odpočítania dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2008 z došlých faktúr od dodávateľa - spoločnosti Solid Press Slovakia, s.r.o. žalobcovi, preto správny súd napadnuté rozhodnutia zrušil poukazujúc na , teda z dôvodu , že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia nemá v administratívnom spise oporu.

98. V ďalšom konaní správny súd ukladá správcovi dane dôkladne sa vysporiadať s povinnosťami uloženými rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp.zn. . Opätovne rovnako rozhodnúť v predmetnej veci bude možné len za situácie, že bude mať správa dane zákonnými dôkaznými prostriedkami vo vyššie naznačenom smere spoľahlivo preukázané tvrdené skutočnosti o účasti žalobcu na podvode v rovine daňovej , pričom dôkazne bremeno v tomto smere je výlučne na daňových orgánoch. V opačnom prípade nebude možné vyrubiť žalobcovi rozdiel na dani, tak ako to bolo vykonané v napadnutom rozhodnutí.

99. O trovách konania súd rozhodol s prihliadnutím na ust. a nasl. tak, že žalobcovi, ktorý mal úspech v konaní, priznal ich náhradu voči neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu.

100. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Prešove prijal pomerom hlasov 3:0 ( v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť na Najvyšší správny súd SR v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove ( v spojení s ).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva(ďalej len sťažnostné body), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (, ).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.

Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje vysokoškolské právnické vzdelanie II. Stupňa, ide o konanie o správnej žalobe podľa a , je žalovaným Centrum právnej pomoci (, ).