Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Co/57/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudkýň JUDr. Ľubice Spálovej a Mgr. Lucie Mizerovej v právnej veci žalobcu: Mesto Piešťany, so sídlom Námestie SNP 1475/3, Piešťany, IČO: 00612031, proti žalovaným: 1. Ing. Z. Z., nar. X. B. XXXX, trvale pobytom J. XXX/XX, G. - R., 2. Ing. Arch. Z. K., rod. C., nar. X. B. XXXX, trvale pobytom A. XX, K., 3a. V. M., nar. X. B. XXXX, trvale pobytom P. XXXX/X, O., 3b. Ing. O. Y., nar. XX. A. XXXX, bytom K. XXXX/ X, O. (3a. a 3b. právni nástupcovia po nebohom žalovanom 3. B. Y., nar. XX. M. XXXX, zomrelom XX. Y. XXXX, naposledy bytom A. I. XX/XX, O.), 4. V. K., rod. E., nar. X. A. XXXX, trvale pobytom U. XXXX/ XX, O., 5. MUDr. B. Z., rod. Z., nar. XX. B. XXXX, trvale pobytom L. XXX/X, O., 6. T. W., nar. XX. Y. XXXX, trvale pobytom A. XXXX/XX, O., 7. T. W., rod. C., nar. X. M. XXXX, trvale pobytom A. XXXX/XX, O., žalovaní v 1. a v 3. rade zastúpení Mgr. Andrejom Bartovicom, advokátom so sídlom Kukučínova 8, Piešťany, žalovaní v 2., 5., 6. a 7. rade zastúpení JUDr. Janou Briškovou Dominovou, advokátkou so sídlom Štefánikova 6453/2C, Piešťany, a 8. MEDICIS s.r.o., so sídlom Mojmírova 111/4, Piešťany, IČO: 35912154, žalovaný v 8. rade zastúpený JUDr. Marekom Lehutom, advokátom so sídlom M. Waltariho 7, Piešťany, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalovaných 1., 2., 3., 5., 6. a 7. proti rozsudku Okresného súdu Piešťany z 12. septembra 2019, č.k. -737 takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výrok I. a II. p o t v r d z u j e .

II. Žalobca má vo vzťahu ku každému žalovanému 1., 2., 3a., 3b., 5., 6., 7. a 8. nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. určil, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v okrese Piešťany, v obci O., katastrálnom území O., ktoré sú zapísané na LV č. XXXX pre kat. úz. O. ako parcely registra „C“, a to ako pozemok s parc. č. 6386/2 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 196 m2, pozemok s parc. č. 6433/15 -ostatná plocha o výmere 4 m2, pozemok s parc. č. 6515/5 - ostatná plocha o výmere 117 m2, pozemok s parc. č. 6516/11 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 104 m2, na LV č. XXXX pre kat. úz. O. ako parcela registra „C“ - pozemok s parc. č. 6515/2 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 16 m2, na LV č. XXXX pre kat. úz. O. ako parcely registra ,,C“ - pozemok s parc. č. 6433/13 - ostatná plocha o výmere 72 m2, a pozemok s parc. č. 6433/14 - ostatná plocha o výmere 35 m2, a na LV č. XXXXX pre kat. úz. O. ako parcela registra „C“ - pozemok s parc. č. 6433/6 - ostatná plocha o výmere 188 m2. Výrokom II. priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania proti žalovaným v 1. až v 3. rade a proti žalovaným v 5. až v 8. rade v plnom rozsahu. Výrokom III. žalobu v časti proti žalovanej v 4. rade zamietol. Výrokom IV. priznal žalovanej v 4. rade nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v plnom rozsahu.

1.2. Svoje rozhodnutie rozsiahlo (40 strán) odôvodnil. Právne dôvodil , a , , , a , , , o stavebnom poriadku, účinného od 1. januára 1959 do 1. októbra 1976, , vyhlášky Ministra predsedu Štátneho výboru pre výstavbu č. 144/1959 Ú. v., ktorou sa vykonáva zákon o stavebnom poriadku, účinnej od 1.8.1959 do 1. októbra 1976, , prvej a druhej vety, , , , , , , vládneho nariadenia č. účinného od 1. júla 1960 do 1. januára 1968 prvého , t. j. , v znení účinnom od 1.1.1951 do 31. marca 1964 (ďalej aj ako „prvý “), a o majetku obcí, , prvého , v znení účinnom do 31. marca 1964, , , , , , , prvej vety , v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „OZ“), , , , a , , a v znení účinnom od 1. apríla 1983 do 31. decembra 1991, , a , , ods., , , , , v znení účinnom od 1. januára 1992 až doposiaľ.

1.3. Vecne dôvodil, že predmetná žaloba je žalobou o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, a teda je žalobou o určenie, či to právo je alebo nie je podľa , pričom jedným z nevyhnutných predpokladov úspešnosti určovacej žaloby je naliehavý právny záujem. Žalobca osvedčil naliehavý právny záujem na požadovanom určení vlastníckeho práva, ktorý záujem mal v čase podania žaloby z dôvodu, že vlastnícke právo podľa zápisov v KN svedčalo pôvodným žalovaným v 1. až v 4. rade, pričom požadovaným súdnym rozhodnutím by žalobca dosiahol zmenu stavu zápisu v KN vo svoj prospech. Pôvodný žalovaný v 2. rade zomrel v priebehu sporu, pričom súd priamo zo zákona, bez potreby vydávania osobitného rozhodnutia (v súlade s účinného do 30.6.2016) pokračoval s tým dedičom pôvodného žalovaného v 2. rade, ktorý na základe právoplatného dedičského rozhodnutia „nadobudol“ predmetné nehnuteľnosti. Časť nehnuteľností bola v priebehu sporu prevedená za základe kúpnych zmlúv žalovaným v 5., 6. a v 7. a v 8. rade. Nakoľko pre súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku ( ), a žalovaná v 4. rade už nebola v čase vyhlásenia tohto rozsudku vedená v KN ako vlastníčka žiadnej z predmetných nehnuteľností, naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení v čase vyhlásenia rozsudku vo vzťahu k žalovanej v 4. rade už nebol daný. Súdu preto neostávalo nič iné, iba žalobu vo vzťahu k žalovanej v 4. rade ako nedôvodnú zamietnuť pre nedostatok naliehavého záujmu žalobcu na požadovanom určení podľa (III. výrok).

1.4. Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním listinami, a to podstatnou časťou dokumentov z archívneho fondu Mestský národný výbor v Piešťanoch, označeného ako vyvlastnenia, 1959, spisu sp. zn. Výst. 6007/1959 vyvlastnenie pre Generálneho investora komplexnej bytovej výstavby KNV v Bratislave, predovšetkým rozhodnutím Odboru pre výstavbu a vodné hospodárstvo rady MsNV v Piešťanoch sp. zn. Výst. 6007/59-Mč/Gá zo dňa 16.12.1959, ďalej potvrdením MsNV v Piešťanoch, uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. zo dňa 2.3.1962, stanoviskom vedúcej Referátu územnej samosprávy, výpismi z PKV č. 231, LV č. XXXX, č. XXXX, č. XXXX, č. XXXXX a č. XXXX pre kat. úz. O., GP č. 199/2004 a výkazom výmer, GP č. 44/2005, písomnou komunikáciou medzi stranami sporu pred začatím sporu, dedičskými rozhodnutiami o prejednaní dedičstva po právnych predchodcoch žalovaných a po pôvodnom žalovanom v 2. rade, sprievodnou správou k Pasportu miestnych komunikácií na území miesta O., oboznámením sa s podstatnou časťou spisu Okresného súdu Piešťany sp. zn. , podstatným obsahom spisu Okresného spisu Piešťany sp. zn. , podstatnou časťou spisu Okresného súdu Piešťany sp. zn. , žiadosťou žalobcu adresovanou registratúrnemu stredisku Okresného súdu Trnava, potvrdením Obvodného úradu Piešťany z 24.4.1992, nájomnou zmluvou zo dňa 15.4.1992, kúpnou zmluvou z 21.4.2008, dohodou z 8.7.2008 o ukončení nájomnej zmluvy, stanoviskom z 3.4.1992, kúpnopredajnou zmluvou zo dňa 12.8,1991, kúpnou zmluvou zo dňa 4.11.2008, kúpnou zmluvou zo dňa 5.3.2015, výpisom z obchodného registra, kúpnou zmluvou zo dňa 28.9.2017, ako aj ústnymi a písomnými vyjadreniami subjektov sporu, mal za preukázané, že spoluvlastníkmi pozemku pôvodne zapísaného v PKV č. 231 pre kat. úz. O. ako parc. č. 1780 - dvor o výmere 781 m2 - boli k 16.12.1959 P. C. v 2/12-ách, E. Y. v 4/12-ách, Q. (Q.) Y. s manželkou I., rod. M. v 2/12-ách, B. M., rod. Y. v 2/12-ách a O. (O.) Y., rod. I. (I.) v 2/12-ách, kedy bolo vydané rozhodnutie Odboru pre výstavbu a vodné hospodárstvo rady pri MsNV v Piešťanoch zn. Výst. 6007/59-Mč/Gá zo dňa 16.12.1959 vo veci vyvlastnenia pre Československý štát. Vyvlastňovacím rozhodnutím tento štátny orgán vyhovel žiadosti Generálneho investora KNV Bratislava zo dňa 17.8.1959 o vyvlastnenie nehnuteľností, pričom vyvlastnil aj predmetný pozemok vo vzťahu ku každému z menovaných spoluvlastníkov s tým, že predmetný pozemok mal byť vyvlastnený v prospech

Československému štátu v celosti za náhradu priznanú vo výške uvedenej v rozhodnutí, a to za zabrané pozemky a za budovy na pozemku s parc. č. 1780 (dom p. č. 835, dielňa, drevená budova).

1.5. Po zrušení veci odvolacím súdom súd prvej inštancie doplnil dokazovanie aj vyžiadanými listinami z archívneho fondu Mestský národný výbor v Piešťanoch, vyvlastnenia, 1959, spisu sp. zn. Výst. 6007/1959 zaslaných súdu Ministerstvom vnútra SR, Štátnym archívom v Trnave, z ktorých súd zistil, že proti predmetnému rozhodnutiu o vyvlastnení boli podané odvolania inými účastníkmi predmetného vyvlastňovacieho konania, ktorí boli vlastníkmi iných vyvlastňovaných nehnuteľností na základe toho istého rozhodnutia o vyvlastnení. Vykonaným dokazovaním sa nepodarilo zadovážiť rozhodnutie príslušného orgánu o podaných odvolaniach proti predmetnému rozhodnutiu o vyvlastnení. V odôvodnení uznesenia Okresného súdu Trnava sp. zn. zo dňa 23.3.1962, ktorým súd rozdelil náhradu za vyvlastnené nehnuteľnosti v kat. úz. O. po prevedenom rozvrhovom konaní aj za vyvlastnený pozemok s parc. č. 1780 - dvor o výmere 781m2 - zapísaný v PKV č. 231 pre kat. úz O. medzi vyvlastnených spoluvlastníkov, je výslovne uvedené, že k rozdeleniu náhrady za vyvlastnené nehnuteľnosti došlo na základe právoplatného rozhodnutia Odboru pre výstavbu a Vodného hospodárstva rady MsNV v Piešťanoch zo dňa 16.12.1959 sp. zn. Výst. 6007/59/Mč/Gá v spojitosti s rozhodnutím komisie pre výstavbu vodného hospodárstva pri MsNV v Piešťanoch zo dňa 23.9.1960 č. 4914/60-Ká. Z uvedeného možno usúdiť, že rozhodnutím odvolacieho orgánu bolo práve rozhodnutie komisie pre výstavbu vodného hospodárstva pri MsNV v Piešťanoch zo dňa 23.9.1960 č. 4914/60- Ká, pričom príslušné komisie príslušného národného výboru plnili v danom čase funkciu odvolacieho orgánu, konkrétne podľa v spojení s prechodným ustanovením vládneho nariadenia č. o správnom konaní, účinného od 1.7.1960 do 1.1.1968, ktoré bolo vykonávacím predpisom k o národných výboroch, pričom ustanovenia tohto nariadenia platili i pre konanie začaté pred dňom počiatku jeho účinnosti, t. j. pred 1.7.1960. Skutočnosti, že predmetné rozhodnutie o vyvlastnení nadobudlo právoplatnosť, nasvedčuje aj potvrdenie MsNV Piešťanoch zo dňa 3.7.1964 o vyvlastnení E. Y., t. j. jedného zo spoluvlastníkov predmetného vyvlastneného pozemku. Dedičskými rozhodnutiami o prejednaní dedičstva po spoluvlastníkoch vyvlastneného pozemku s pôvodným parc. č. 1780 v kat. úz. O. bolo preukázané aj to, kedy zomreli všetci spoluvlastníci predmetného vyvlastneného pozemku, a že všetci žili tak v čase vydania rozhodnutia o vyvlastnení, ako aj v čase vydania uznesenia Okresného súdu Trnava o náhrade za vyvlastnené nehnuteľnosti.

1.6. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že predmetné rozhodnutie o vyvlastnení bolo vydané príslušným štátnym orgánom, že obsahuje všetky zákonné náležitosti podľa právnej úpravy platnej a účinnej v čase jeho vydania, že o vyvlastnení bolo rozhodnuté za podmienok stanovených zákonom, a to v záujme uskutočnenia úloh určených štátnym plánom rozvoja národného hospodárstva, v zhode so zámermi a cieľmi územného plánu ( o stavebnom poriadku, jeho vykonávacie predpisy a prvý ; viac v odsekoch 60. až 80. tohto odôvodenia), pričom všetci účastníci časti konania o vyvlastnení predmetného pozemku preukázateľne žili a že o odvolaniach proti rozhodnutiu o vyvlastnení rozhodol príslušný štátny orgán. Všetky vykonané dôkazy nasvedčujú tomu, že rozhodnutie o vyvlastnení nadobudlo právoplatnosť v spojení s rozhodnutím komisie príslušného národného odboru, ktorá v danom čase plnila funkciu odvolacieho orgánu. Súd nemal síce k dispozícii samotné rozhodnutie odvolacieho orgánu, avšak, muselo ísť o potvrdzujúce alebo pozmeňujúce rozhodnutie, keďže v spojení s rozhodnutím komisie nadobudlo rozhodnutie o vyvlastnení právoplatnosť. Nakoľko Okresný súd Trnava uznesením sp. zn. zo dňa 23.3.1962 rozdelil náhradu za vyvlastnené nehnuteľnosti v kat. úz. O. po prevedenom rozvrhovom konaní (čomu musela predchádzať právoplatnosť rozhodnutia o vyvlastnení), a rozhodol o rozdelení náhrady aj za vyvlastnenú parcelu č. 1780 - dom por. č. 835 a dvor o výmere 781m2, zapísanú v PKV č. 231 pre kat. úz. O. medzi všetkých tých, ktorí boli uvedení ako spoluvlastníci vyvlastňovaného pozemku v predmetnom rozhodnutí o vyvlastnení, rozhodnutie o vyvlastnení muselo byť vo vzťahu k predmetnému pozemku odvolacím orgánom buď potvrdené alebo zostalo odvolacím rozhodnutím v tejto časti nedotknuté. V súlade s právnym názorom odvolacieho súdu vyjadreným v zrušujúcom uznesení v tejto veci (odseky 9. a 10. tohto odôvodenia), ktorým je konajúci súd prvej inštancie viazaný ( ), súd mal po doplnení dokazovania a po následnom vyhodnotení dôkazov jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach za preukázané, že došlo k vyvlastneniu predmetného pozemku, že rozhodnutie o vyvlastnení zo dňa 16.12.1959 nadobudlo právoplatnosť najneskôr v deň vydania uznesenia o rozdelení náhrady za vyvlastnené nehnuteľnosti, t. j. dňa 23.3.1962, a teda najneskôr dňa 23.3.1962 došlo zároveň zo zákona k prechodu vlastníctva predmetného vyvlastneného pozemku v prospech Československého štátu.

Prechod vlastníctva bol v súlade s prvého , čím zanikli práva tretích osôb k vyvlastnenému pozemku ( , prvého ).

1.7. Žalobca osvedčil aktívnu legitimáciu v spore tým, že dňom účinnosti o majetku obcí, t. j. k 1.5.1991 na žalobcu zo zákona prešiel majetok Slovenskej republiky k nehnuteľnostiam na jeho území, pričom sporné nehnuteľnosti sa nachádzajú v katastrálnom území O., t. j. na území žalobcu (, citovaného zákona). Preukázaním zákonného nadobudnutia vlastníctva Československého štátu k predmetným pozemkom v rozhodnom čase a preukázaním trvania tohto vlastníctva až do 30.4.1991 bolo zároveň preukázané vlastníctvo žalobcu k týmto pozemkom titulom zákonného prechodu vlastníctva k nehnuteľnostiam s účinnosťou od 1.5.1991.

1.8. Vyvlastnenie predmetného pozemku nebolo vôbec vyznačené v pozemkovej knihe, čo malo za následok vznik situácie, že aj po následnom prepise záznamov z pozemkových kníh do novej evidencie pozemkov, a to na listy vlastníctva, v danom prípade údajov z pôvodnej PKV č. 231 pre kat. úz. O. na LV č. XXXX pre kat. úz. O., aj podľa zápisu na LV č. XXXX pre kat. úz O. boli ako spoluvlastníci predmetného pozemku naďalej vedení všetci spoluvlastníci, ktorí nimi boli v čase vydania predmetného rozhodnutia o vyvlastnení. To malo za následok, že jednotlivé spoluvlastnícke podiely boli zahrnuté do novoobjaveného majetku v dedičských konaniach po bývalých vlastníkoch vyvlastnených nehnuteľností napriek tomu, že v čase smrti už neboli spoluvlastníkmi v predmetných pozemkov, keďže ešte za ich života prestali byť spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností dňom právoplatnosti rozhodnutia o vyvlastnení. Podľa , dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa, a preto pôvodní žalovaní v 1. až v 3. rade nemohli nadobudnúť dedením po ich právnych predchodcoch majetok, ktorí už ich právni predchodcovia nevlastnili v čase svojej smrti, keďže ešte za svojho života právoplatnosťou rozhodnutia o vyvlastnení výlučným vlastníkom vyvlastneného pozemku sa stal Československý štát. Účinky vyvlastnenia nastali právoplatnosťou rozhodnutia o vyvlastnení, bez ohľadu na vykonanie alebo nevykonanie zápisu do príslušnej evidencii pozemkov. Štát o toto vlastníctvo neprišiel ani tým, že predmetný pozemok bol zahrnutý do novoobjaveného majetku v dodatočných dedičských konaniach po bývalých vlastníkoch vyvlastnenej nehnuteľnosti. Preto ani žalovaní v 1. až v 3. rade nemohli následne platne previesť na žalovaných v 4., v 5. a v 8. rade vlastnícke právo, ktoré sami nemali, nakoľko ho nemohli zdediť, podľa všeobecnej zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet (nikto nemôže previesť na iného viac práv, než má sám), preto všetky tri kúpne zmluvy o prevode vlastníctva žalovanými v 1. až v 3. rade v prospech žalovaných v 4. rade, v 5. rade a v 8. rade sú absolútne neplatné podľa . Keďže ani na žalovanú v 4. rade nemohlo byť platne prevedené neexistujúce vlastníctvo žalovaných v 1. až v 3. rade k jednému z predmetných pozemkov, tak potom následne ani žalovaná v 4. rade nemohla ďalej platne previesť jej neexistujúce vlastníctvo v prospech žalovaných v 6. a v 7. rade

1.9. Pozemok s pôvodným parcelným č. 1780 o výmere 781 m2, zapísaný v PKV č. 231 pre kat. úz. O., ktorý bol predmetom vyvlastnenia predmetným rozhodnutím o vyvlastnení, bol v čase vyhlásenia tohto rozsudku zapísaný v KN na rôznych listoch vlastníctva na mená rôznych vlastníkov, pričom došlo k vytvoreniu nových parciel z pôvodnej parcely 1780 s tým, že časť pôvodnej parcely o výmere 49 m2 zostala v KN neidentická, a táto neidentická časť pozemku nebola predmetom určenia vlastníckeho práva v tomto spore. Predmetný sporný pozemok (okrem neidentickej časti o výmere 49 m2) bol v čase vyhlásenia tohto rozsudku zapísaný v KN pre kat. úz. O. na LV č. XXXX v prospech žalovaných v 1. až v 3. rade, na LV č. XXXX v prospech žalovaných v 6. a v 7.rade, na LV č. XXXX v prospech žalovanej v 5. rade a na LV č. XXXXX v prospech žalovaného v 8. rade tak, ako sú predmetné nehnuteľnosti špecifikované v zmenenej žalobe naposledy pripustenej uznesením zo dňa 27.6.2019, po jej následnom upresnení (viac odsek 12. tohto odôvodnenia).

1.10. Argumentácia žalovaných v 1., 2., pôvodný žalovaný 3., v 5. až v 7. rade, že v čase vydania predmetného rozhodnutia o vyvlastnení sa bežne vykonávali zápisy do pozemkových kníh napriek tomu, že nemali konštitutívne účinky, že štát tým, že sa o tento zápis nepričinil, bol v tomto smere nečinný, správal sa ako nedbalý vlastník, preto aj žalobca ako potencionálny právny nástupca štátu titulom prechodu majetku štátu na obce zo zákona k 1.5.1991, by mal niesť vyššie riziko ústavnoprávnej ochrany vlastníckeho práva než žalovaní ako nadobúdatelia v dobrej viere, keďže žalovaní v 1. až v 3. rade nadobudli vlastníctvo k predmetným pozemkom na základe právoplatných dedičských rozhodnutí po ich právnych predchodcoch podľa vtedajších zápisov o vlastníckom práve ich predchodcov v KN, v danom prípade neobstojí. V tejto súvislosti žalovaní (okrem žalovanej v 4. rade) poukazovali na nález ÚSSR sp. zn. zo 16. marca 2016, podľa ktorého pri

posudzovaní vlastníckeho práva z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany je treba postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Výnimočnosť poskytnutia ochrany vlastníckeho práva novému nadobúdateľovi v dobrej viere oproti pôvodnému vlastníkovi spočíva aj v tom, že ak by súd poskytol vyššiu ústavnoprávnu ochranu vlastníckeho práva každému nadobúdateľovi v dobrej viere, ktorý bol oprávneným, dobromyseľným držiteľom, ktorý mal vec v nepretržitej oprávnenej držbe po dobu kratšiu, než je zákonná vydržacia doba, inštitút vydržania by potom úplne stratil svoje opodstatnenie, keďže vydržať vec môže iba ten oprávnený držiteľ veci, ktorý bol taktiež, s prihliadnutím na všetky okolnosti, v dobrej viere v tom, že mu vec vlastnícky patrí, a túto vec mal v nepretržitej oprávnenej držbe počas celej zákonnej vydržacej doby, ktorá je pri nehnuteľnostiach 10 rokov. Pôvodní žalovaní v 1. až v 3. rade „nadobudli“ spoluvlastnícke podiely k predmetným nehnuteľnostiam až v dodatočných dedičských konaniach, pričom všetky dodatočné dedičské konania začali v tom istom roku (2006) a všetky boli právoplatne skončené v roku 2007. Žalobca podal žalobu už v roku 2008, a teda predmetné nehnuteľnosti nemali žalovaní v 1. až v 3. rade v nepretržitej neprerušenej držbe po dobu 10 rokov. V danom prípade do vydržacej doby nie je možné započítať dobu oprávneného užívania predmetných nehnuteľností ich právnymi predchodcami, pretože títo boli priamymi účastníkmi vyvlastňovacieho konania, bola im aj priznaná náhrada za predmetný vyvlastnený pozemok, a teda v čase smrti už neboli vlastníkmi predmetných nehnuteľností.

1.11. Dôkazy o tom, že žalovaní riadne platia dane a poplatky za užívanie predmetných nehnuteľností, preukazujú skutočnosť, že žalovaní si iba plnia svoje zákonné daňové a poplatkové povinnosti, ktoré sa viažu osoby zapísané v KN ako vlastníci nehnuteľnosti. Tieto dôkazy však samy osebe neosvedčujú, že vlastníctvo k predmetným pozemkom žalovaní nadobudli v dobrej viere. Argumentácia žalovaných v 1. až v 3. rade a žalovaných v 5. až v 7. rade o tom. že Československý štát ako vlastník mal dohliadnuť, aby prechod vlastníctva na štát príslušným rozhodnutím o vyvlastnení bol zapísaný v pozemkovej knihe, a že tak štát neurobil, a neurobil tak ani žalobca, na ktorého zo zákona prešli nehnuteľnosti vlastníctve štátu, nachádzajúce sa na jeho území, t. j. v O., je nepostačujúca. Zápisy v pozemkových knihách nemali konštitutívny charakter, štátny orgán nebol povinný dohliadať na zápisy všetkých vyvlastňovacích rozhodnutí do pozemkovej knihy, napriek tomu, že sa bežne zapisovali aj do pozemkových kníh, navyše, ani v súčasnosti nadobudnutie vlastníctva štátu na základe rozhodnutia o vyvlastnení sa neviaže na zápis do KN.

1.12. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie dospel k záveru, že neboli dané podmienky pre výnimočné priznanie vyššej ústavnoprávnej ochrany žalovaným v 1. až v 3. a v 5. až v 8. ako osobám, ktoré boli v dobrej viere, že nadobudli vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam, pred ústavnoprávnou ochranou žalobcu ako skutočného vlastníka predmetných nehnuteľností. U žiadneho zo žalovaných neboli ani naplnené všetky kumulatívne zákonné podmienky vydržania, keďže pôvodní žalovaní v 1. až v 3. rade boli zapísaní do KN ako spoluvlastníci predmetných nehnuteľností až v roku 2007, pričom už v roku 2008 začal predmetný súdny spor o určenie vlastníckeho práva, t. j. preukázateľne nemali vec v nepretržitej oprávnenej držbe podobu viac ako 10 rokov.

1.13. Súd prvej inštancie zistil, že u žiadneho zo žalovaných nebola preukázaná dobrá viera nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, ktorá je jednou z kumulatívnych zákonných podmienok každého vydržania, pričom je rozhodujúcou pre začatie plynutia vydržacej doby. Vydržanie by bolo u všetkých žalovaných vylúčené nielen preto, že u nich ani nezačala plynúť vydržacia doba, ale aj preto, že žalovaní v 1. až v 3. rade nenadobudli vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam dedením, pretože tieto už nepatrili do dedičstva po ich právnych predchodcoch, nakoľko ešte za života poručiteľov prešlo vlastnícke právo k predmetným pozemkom na Československý štát, a teda v čase smrti už neboli predmetom ich majetku. Československý štát nestratil vlastnícke právo k predmetným pozemkom iba preto, že vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo zapísané ani do pozemkovej knihy, a následne nebolo zapísané ani na príslušný list vlastníctva, t. j. že v pozemkovej knihe, neskôr aj na príslušnom liste vlastníctva boli naďalej nesprávne ako spoluvlastníci predmetných nehnuteľností vedené tie isté osoby, ktorým boli tieto nehnuteľnosti vyvlastnené v prospech Československého štátu podľa zákona a v medziach zákona právoplatným rozhodnutím o vyvlastnení. Keďže žalovaní v 1. až v 3. rade neboli vlastníkmi predmetných nehnuteľností, nemohli ani vlastnícke právo, ktoré sami nemali, platne previesť na žalovaných v 4., v 5. a v 8. rade, a následne ani žalovaná v 4. rade ho nemohla platne previesť na žalovaných v 6. a v 7. rade. Nakoľko súd mal za preukázané, že vlastnícke právo predmetných nehnuteľností v celosti, ktoré boli súčasťou pozemku s pôvodným parc. č. 1780 o

výmere 721 m2 zapísaného pôvodne v PKV č. 231 pre kat. úz. O., prešlo právoplatnosťou rozhodnutia príslušného štátneho orgánu o vyvlastnení na Československý štát, ktoré dňom 1.1.1993 prešlo na Slovenskú republiku ako na nástupnícky štát zaniknutej Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktoré následne dňom 1.5.1991 prešlo na žalobcu titulom zákonného prechodu majetku štátu na obce, a tieto nehnuteľnosti sú podľa zápisu v KN vedené vo vlastníctve, príp. spoluvlastníctve žalovaných v 1. až v 3., v 5. až v 8. rade, pričom nie je daný žiadny dôvod pre výnimočné priznanie vyššej právnej ochrany žalovaným v 1. až v 3., v 5. až v 8. rade pred ochranou žalobcu ako skutočného vlastníka na účinné uplatnenie jeho absolútneho vlastníckeho práva, na základe vyššie vedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení súd žalobe ako skutkovo a právne dôvodnej vyhovel vo vzťahu k žalovaným v 1. až v 3., v 5. až v 8. rade (I. výrok). Vo vzťahu k žalovanej v 4. rade súd žalobu ako nedôvodnú zamietol, keďže táto už nebola vlastníkom žiadnej z predmetných nehnuteľností v čase vyhlásenia tohto rozsudku, a vo vzťahu k nej žalobca v čase vyhlásenia rozsudku nemal na požadovanom určení naliehavý právny záujem (III. výrok; viac odseky 111. až 113. tohto odôvodenia).

1.14. O trovách konania rozhodol podľa , a , a keďže žalobca bol vo vzťahu k žalovaným v 1. až v 3., v 5. až v 8. rade plne úspešný, a súd nezistil žiadny dôvod hodný osobitného zreteľa pre výnimočné nepriznanie náhrady trov konania podľa , súd podľa priznal žalobcovi vo vzťahu k týmto neúspešným žalovaným nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (II. výrok). Nakoľko žalovaná v 4. rade bola úspešná, pričom ani v tomto prípade súd nezistil žiadny dôvod hodný osobitného zreteľa pre výnimočné nepriznanie náhrady trov konania podľa , súd podľa priznal úspešnej žalovanej v 4. rade nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v plnom rozsahu (IV. výrok).

2.1. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonnej lehote odvolanie žalovaní 1., 2., pôvodný žalovaný 3., 5., 6., 7. ktorí navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol. Dôvodili, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil zo zisteného skutkového stavu a nesprávne mal za preukázané, že pozemok parc. č. 1780 bol vyvlastnený, nedôvodne sa nezaoberal právnou argumentáciou žalovaných podloženou judikatúrou, v zmysle ktorej ÚS SR v obdobných veciach konštatoval, že v špecifických okolnostiach prípadu záver o naplnení podmienok konania, napríklad doručenia rozhodnutia správneho orgánu, musí byť preukázané mimo rozumných pochybností. Pokiaľ všeobecný súd nemá preukázaný záver, že došlo k doručeniu správneho rozhodnutia, musí vychádzať z predpokladu, že tieto doručené neboli (rozhodnutia ÚS SR napr. , ). Poukázal aj na rozsudok NS SR č. , z ktorého vyplýva, že nemožno bez ďalšieho spochybňovať právoplatnosť rozhodnutí správnych orgánov, keď je rozhodnutie opatrené doložkou právoplatnosti, resp. bolo napríklad zaslané príslušnému súdu do registra Čd na vykonania zmeny zápisov v pozemkovej knihe, keďže o zmene zápisov v pozemkovej knihe mohol príslušný súd rozhodnúť len na základe právoplatného rozhodnutia, vyššie citovanému sa venoval i ÚS SR v Náleze č. . Ďalej poukázal na dobromyseľnosť a dobrú vieru žalovaných majúc za to, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil tento prípad, nakoľko na jednej strane dobromyseľnosť žalovaných pri nadobudnutí nehnuteľnosti posúdil veľmi prísne a na strane druhej nepovažuje za nedbanlivosť, že vlastník nebol natoľko obozretný, aby pre svoje údajné vlastníctvo zabezpečil zápis do pozemkovej knihy alebo následne žalobca do katastra nehnuteľností. Práve na základe takéhoto laxného prístupu, došlo následne k legálnemu prededeniu nehnuteľností, ktoré na základe rozhodnutí notárov nadobudli žalovaní 1. a 3. a právny predchodca žalovanej 2. a títo dedičstvo v dobrej viere prijali. Domnienky súdu prvej inštancie, že žalovaní 1. až 3. boli blízki príbuzní s pôvodnými vlastníkmi pozemkov a preto mali vedieť o vyvlastnení neobstoja a nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Súd prvej inštancie nezistil správne skutkový stav a vychádza iba zo svojich predpokladov, ktoré neboli v konaní preukázané. Vedomosť/nevedomosť žalovaných o vyvlastnení v konaní skúmaná nebola a ich dobrá viera v tomto smere nebola spochybnená ani žalobcom. Napriek tomu súd prvej inštancie napadnutý rozsudok postavil na nepodloženom konštatovaní, že podľa názoru súdu prvej inštancie mali/museli mať vedomosť o vyvlastňovacom konaní, nakoľko šlo o blízku rodinu. Poukázali na to, že majetok sa prededil po rozvetvenej rodine. Domnienky súdu prvej inštancie, že žalovaní 1. až 3. vedeli alebo museli vedieť o vyvlastnení neobstoja, nevyplývajú z vykonaného dokazovania a súd prvej inštancie

nemá na základe čoho konštatovať túto skutočnosť. Rovnako ani žalobca počas sporu neargumentoval tým, že žalovaní 1. až 3. mali mať vedomosť o prebehnutom vyvlastňovacom konaní. Pokiaľ žalobca ako strana sporu mal pochybnosti o dobrej viere žalovaných mal možnosť ich dobrú vieru spochybniť. Dobromyseľnosť žalovaných 1. až 3. sa odvíja od skutočností, že notári ako súdni komisári prejednávajú dedičstvo vo viacerých súdnych obvodoch, dedičstvá prejednali a vydali osvedčenie o dedičstve, na základe ktorých kataster zapísal ich vlastnícke právo k pozemkom a v súlade so zákonom si plnili a plnia svoje povinnosti vlastníkov. Opakovane uviedli, že ich vlastnícke právo svojimi rozhodnutiami v dedičských konania potvrdil štát. Žalovaní v čase prejednania dedičstva nemali a ani objektívne nemohli mať vedomosť o skutočnostiach, ktoré boli zistené až po niekoľkých rokoch súdnych konaní a potom, čo oni vlastnícke právo nadobudli, navyše boli zisťované podrobným dlho trvajúcim hľadaním listín v archíve, čo potvrdil žalobca. Domnienky súdu prvej inštancie o tom, že mohli a mali vedieť o tom, že poručitelia neboli vlastníkmi v čase smrti, neobstoja. Žalovaní nemôžu objektívne niesť zodpovednosť za to, že údajný vlastník štát a následne aj jeho údajný právny nástupca žalobca, sa správali nedbalo a nezabezpečili, aby ich údajné vlastnícke právo bolo riadne zaznačené či už v pozemkovo-knižnej vložke a následne aj v katastri nehnuteľností. Súd prvej inštancie síce konštatuje, že vyvlastňovateľ nemal zákonnú povinnosť požiadať o zápis rozhodnutia o vyvlastnení do PKV, avšak ďalej už nerozvinul, že aj keď nemal takúto povinnosť, zápisy sa bežne robili. Ide tak o nedbanlivé správanie údajného vlastníka, následkom ktorého boli nehnuteľnosti v dodatočných dedičských konaniach nadobudnuté žalovanými 1. až 3., ktorí nemali prečo pochybovať o ich nadobudnutí do svojho vlastníctva. Súd prvej inštancie ďalej nesprávne vyhodnotil dobrú vieru pri nadobúdaní vlastníckeho práva a túto zamieňa s vydržaním vlastníckeho práva.

2.2. Žalovaní 1., 2., pôvodný 3., 5., 6. a 7. dôvodili, že na svoju obranu nepoužívali inštitút vydržania, ale dobrú vieru pri nadobudnutí nehnuteľností. Pre tento inštitút je úplne irelevantné, či mali žalovaní nehnuteľnosti v nepretržitej držbe po dobu 10 rokov, pričom v nesprávnej argumentácii pokračuje súd i ďalej, kde uvádza, že u žiadneho zo žalovaných neboli naplnené všetky kumulatívne zákonné podmienky vydržania, keďže pôvodní žalovaní 1. až 3. boli zapísané do KN až v roku 2007 a spor sa začal v roku 2008. Opakovane zdôraznili, že žalovaní nestavajú svoje vlastnícke právo na vydržaní, teda je bezpredmetné, kedy boli zapísaní do KN a kedy sa začal súdny spor. Za nesprávne považujú konštatovanie súdu prvej inštancie, že argumentácia žalovaných o tom, že štát mal dohliadnuť na to, aby prechod majetku bol evidovaný v PKV a štát tak neurobil a neurobil tak ani žalobca, je nepostačujúca. Dôvodili, že štát sa správal ako nedbalý vlastník, keď nezabezpečil vyznačenie doložky právoplatnosti rozhodnutia a ani jeho zápis do PKV. Takýto postup nemôže byť ospravedlnený množstvom vyvlastňovacích konaní, ktoré prebiehali v tomto období. Je zrejmé, že sám štát si svoju nedbanlivosť uvedomil, nakoľko bol následne prijatý z.č. o evidencii nehnuteľností, kde už podľa orgány a organizácie predkladali rozhodnutia miestne príslušnému orgánu geodézie najneskoršie do 60 dní po tom, keď nadobudli právoplatnosť a iné listiny do 60 dní odo dňa vzniku právneho vzťahu, ale opätovne to nebolo definované ako povinnosť štátu. Žalovaní netvrdili, že štát mal nadobudnúť vlastnícke právo zápisom do PKV, ale argumentovali tým, že takéto zápisy sa bežne aj po roku 1951 vykonávali a ak nedbalý vlastník takto nepostupoval a žalovaní v dobrej viere pozemky nadobudli dedením, je to práve nedbalý vlastník, ktorý nesie zodpovednosť za svoje nekonanie, ktoré spôsobilo to, že žalovaní 1. až 3. nehnuteľnosti nadobudli dedením v dobrej viere.

2.3. Žalovaní v odvolaní taktiež namietali, že žalovaná 4. kúpila pozemok parc. č. 6515/2 na základe kúpnej zmluvy z 21. apríla 2008, pričom na príslušnom liste vlastníctva nebola žiadna poznámka, ktorá by upozorňovala na to, že vlastníctvo predávajúcich by mohlo byť spochybnené. Ešte predtým, ako žalovaní 1. až 3. nadobudli nehnuteľnosti dedením, sám žalobca poukazoval na to, že nie je vlastníkom pozemku. Súd prvej inštancie potom nesprávne vyhodnotil aj dobrú vieru žalovanej 4., keď uviedol, že žalovaná 4. mala vedieť, že pozemok nie je vyporiadaný majetkovo-právne od zamestnancov žalobcu. Namietali, že žalovaná 5. kúpila pozemky parc. č. 6433/13 a 6433/14 na základe kúpnej zmluvy zo 4. novembra 2008, pričom žaloba bola podaná 16. septembra 2008. V tom čase žalovaná 5. nemala vedomosť o súdnom spore, na LV nebola vedená žiadna poznámka o tom, že ohľadne nehnuteľností, ktoré kupuje sa vedie súdny spor.

2.4. Ako ďalšiu odvolaciu námietku uviedli, že žalobca sa aj počas konania správal ako nedbalý vlastník bez záujmu o to, čo sa deje s jeho údajným vlastníctvom. Záverom konštatovali, že súd prvej inštancie pochybil, keď nepovažoval za potrebné pri ním tvrdenom právoplatnom vyvlastnení sa riadne zaoberať dobrou vôľou žalovaných a vykonať v tom smere dokazovanie. Súd prvej inštancie

nesprávne a iba okrajovo interpretoval Nález ÚS SR sp. zn. a , mal sa venovať nálezu v ktorom sa uvádza, že z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany sa musí postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery, pokiaľ však nemožno zachovať maximum z oboch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Tvrdil, že vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník, než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nejako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom katastrálnom konaní. V tejto súvislosti poukázali i na rozhodnutie Ústavného súdu ČR, napr. a Nález ÚS SR sp. zn. 247/14 z 28. januára 2016, z ktorého vyplýva jasná judikatúra so záverom o originálnom spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva dobromyseľným nadobúdateľom, ktorému treba poskytnúť ústavnoprávnu ochranu, ak odvodzoval svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľností od právneho úkonu, ktorý bol neskôr posúdený hoci aj absolútne neplatným. Už zistenie, že osoba bola v dobrej viere, zakladá poskytnutie ochrany jej vlastníckemu právu. Dodali, že z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, že súd prvej inštancie existenciu dobrej viery žalovaných pri nadobúdaní nehnuteľností neposudzoval a vychádzal iba z vlastných domnienok, ktoré nemali oporu vo vykonanom dokazovaní. Zdôraznili, že pri posudzovaní žaloby o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam aj Ústavný súd považuje za nutné skúmanie dobrej viery nadobúdateľov a to napr. vo svojom Náleze zo 16. marca 2016, pričom vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere. Navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol, alternatívne aby napadnutý rozsudok zrušil.

3.1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie i žalovaný 8. a to v časti určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, k pozemku parc. č. 6433/6, parc. registra „C“, druh pozemku ostatné plochy o výmere 188 m2. Dôvodil, že s názormi súdu a odôvodnením rozsudku sa nestotožňuje, keďže má za to, že žalovaný 8. nadobudol predmetný pozemok v dobrej viere, že ho nadobúda od vlastníka bez tiarch a prebiehajúcich súdnych sporov, čo potvrdzuje v prvom rade samotná kúpna zmluva, kde v článku 2. predmet prevodu predávajúci žalovaní 1. až 3. vyhlasujú, že predmet prevodu nie je zaťažený žiadnou ťarchou vrátane sudcovských, exekučných a iných zákonných záložných práv. Dobromyseľnosť žalovaného 8. potvrdzuje aj to, že v čase uzatvárania predmetnej kúpnej zmluvy nebola na LV č. XXXX vyznačená informatívna poznámka o prebiehajúcom súdnom spore a ani vyznačené predbežné opatrenie, neodkladné opatrenie, ktoré by bránilo prevodu predmetného pozemku parc. č. 6433/6, parcela registra „C“, druh pozemku ostatné plochy o výmere 188 m2, dokonca ani žiadna iná ťarcha. Je teda zrejmé, že žalovaný 8. sa nemal možnosť pri zachovaní obvyklej opatrnosti dozvedieť o prebiehajúcom súdnom spore, nakoľko žalobca nezabezpečil vyznačenie čo i len informatívnej poznámky o prebiehajúcom súdnom spore. Práve naopak, existencia dočasného zákazu nakladania s nehnuteľnosťou na základe súdneho rozhodnutia k inej nehnuteľnosti, ktorá je zapísaná na tom istom liste vlastníctva, vedie k logickému záveru kupujúceho, že na ostatných nehnuteľnostiach na tom istom liste neviaznu žiadne záväzky, a že na nich neviaznu žiadne povinnosti uložené orgánmi verejnej správy súdmi, resp. neprebieha súdne konanie týkajúce sa predmetných nehnuteľností, že sú právne čisté, bez tiarch a prebiehajúcich súdnych sporov. Poukázal i na Nález ÚS SR sp. zn. zo 16. marca 2016 v zmysle ktorého princíp v dobrej viere chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty, odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istý vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu. Dodal, že je bez pochybností preukázaná dobromyseľnosť žalovaného 8. a žalobca svojou nečinnosťou, keď počas jedenásťročného súdneho sporu nezabezpečil vyznačenie čo i len informatívnej poznámky o prebiehajúcom súdnom spore spôsobil stav právnej neistoty a vystavil tretie osoby, t.j. žalovaného 8. situácii, keď bez svojho pochybenia nadobudol nehnuteľnosť, ktorá je predmetom súdneho sporu. Dodali, že žalovaní 1. a 3. ako i právny predchodca žalovaného 2. nadobudli pozemky v zmysle viacerých osvedčení o dedičstve po svojich právnych predchodcoch, pričom pozemky nadobúdali čisté, bez zmienky o duplicitnom vlastníctve. Dedičské konania prebehli v priebehu rokov 2006 až 2007. Následne podal žalovaný 1., právny predchodca žalovanej 2. a žalovaný 3. daňové priznanie k dani z nehnuteľností, pričom v čase nadobudnutia pozemkov boli dobromyseľní a ich dobromyseľnosť bola utvrdená skutočnosťou, že viacerí notári vo viacerých súdnych obvodoch dedičstvá prejednali a vydali osvedčenia o dedičstve, na základe ktorých kataster zapísal ich vlastnícke právo k pozemkom a v súlade so zákonom si plnili

a plnia svoje povinnosti vlastníkov. Dali do pozornosti, že ich vlastnícke právo svojimi rozhodnutiami v dedičských konaniach potvrdil štát. Žalovaní v čase prejednania dedičstva nemali a ani objektívne nemohli mať vedomosť o skutočnostiach, ktoré boli zistené až po niekoľkých rokoch súdnych konaní po tom, čo oni vlastnícke právo nadobudli. Považovali za jednoznačne preukázané, že žalovaní 1. a 3., ako aj právny predchodca žalovaného 2. nadobudli pozemky v zmysle viacerých osvedčení o dedičstve po svojich právnych predchodcoch, pričom pozemky nadobúdali čisté, bez zmienky o duplicitnom vlastníctve. Dedičské konania prebehli v priebehu rokov 2006 až 2007, rovnako tak skutočnosť, že žalovaný 8. bol pri nadobúdaní predmetnej nehnuteľnosti dobromyseľný. Vzhľadom na vyššie uvedené považuje žalobu žalobcov za nedôvodnú. Navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť v časti týkajúcej sa určenia vlastníckeho práva k pozemku parc. č. 6433/6, parcela registra „C“, druh pozemku ostatné plochy o výmere 188 m2 tak, že žalobu žalobcu zamietne a prizná žalovanému 8. náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania.

4.1. K odvolaniu žalovaného 8. sa vyjadrili žalovaní 1., 2., 3., 5., 6. a 7. a uviedli, že argumentáciu žalovanej 8. v jej odôvodnení ohľadne dobromyseľnosti žalovaných 1. až 3. pri nadobúdaní nehnuteľnosti, ako aj argumentáciu o nedbanlivosti žalobcu ako údajného vlastníka nehnuteľnosti považujú za správnu, logickú.

5.1. K odvolaniu žalovaných 1., 3., 5. až 7. sa vyjadril i žalobca. Dôvodil, že odvolacie dôvody nie sú naplnené a odvolanie žalovaných je nedôvodné. K tvrdeniu, že súd prvej inštancie sa nezaoberal právnou argumentáciou žalovaných podloženou judikatúrou uviedol, že sa jedná o veci skutkovo i právne odlišné od predmetu sporu v prejednávanej veci. Uviedol, že vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam sa nedomáhali už skôr právni predchodcovia žalovaných, keďže traja z nich zomreli až po zmene pomerov, ku ktorej došlo v roku 1989, pokiaľ vyvlastnenie neprebehlo ani nebolo skončené. Možno teda dôvodne usudzovať, že i právni predchodcovia žalovaných si boli vedomí, že vyvlastňovacie konania prebehlo a aj právoplatne skončilo. Poukázal, že predložil listinné dôkazy z ktorých je zrejmé, že predmetné rozhodnutie ONV nadobudlo právoplatnosť a teda bolo mimo rozumných pochybností preukázané, že vyvlastňovacie konanie dospelo k fáze nadobudnutia právoplatnosti predmetného rozhodnutia ONV. V konaní pred súdom prvej inštancie boli predložené a vykonané listinné dôkazy, z ktorých súd prvej inštancie správne vychádzal a to rozhodnutie odboru pre výstavbu a vodné hospodárstvo rady MsNV v Piešťanoch z 28. augusta 1952 pod sp. zn. VYST6007/59-DR vo veci vyvlastnenia pozemkov v sídlisku Piešťany, odboru výstavby a vodného hospodárstva rady MsNV Piešťany rozhodnutím zn. VYST6007/59-MČ/GA zo 16. decembra 1959, uznesenie Okresného súdu v Trnave sp. zn. z 2. marca 1962, ktorým bol určený termín rozvrhového konania náhrady za vyvlastnené nehnuteľnosti a uznesenie Okresného súdu Trnava sp. zn. z 23. marca 1969 v právnej veci o rozvrh náhrady za vyvlastnené nehnuteľnosti. Opakovane zdôraznil, že: 1/ Vyvlastňovanie prebiehalo na základe vyhlášky č. 144/1959 U.v. a nie na základe zákona. 2/ Od 1. januára 1951 (za účinnosti ) opustilo právo intabulačný princíp a teda zápis v pozemkovej knihe nebol podmienkou nadobudnutia vlastníctva (stratil konštitutívny význam), ale mal iba deklaratórny význam. Od 1. apríla 1964 vykonávanie zápisov v pozemkových knihách bolo celkom zastavené. 3/ Zo žiadneho z ustanovení zákona č. 141/1950 Sb. , ktoré uvádzajú žalovaní, nevyplýva a nemožno ho ani vykladať tak, že k nadobudnutiu vlastníckeho práva prechodom pri vyvlastnení bol potrebný zápis do pozemkovej knihy. 4/ Nevykonanie zápisu do PKV je vzhľadom na deklaratórny charakter zápisu do evidencie nehnuteľností v rozhodnom období irelevantné z hľadiska nadobudnutia vlastníckeho práva k pôvodnej parcele 1780 Československým štátom vyvlastnením. 6/ Nevykonanie zápisu prechodu vlastníckeho práva na Československý štát do evidencie nehnuteľností (ktorý zápis mal pritom len deklaratórny charakter), nemôže ísť na ujmu práv žalobcu, ktorý je v postavení dobromyseľného nadobúdateľa predmetných nehnuteľností ex lege prechodom zo štátu.

5.2. Žalobcovia namietali, že žalovaní v 1.-3. rade svoje vlastnícke právo k spornému pozemku resp. k pôvodnej parcele č. 1780 zakladajú na dedičských rozhodnutiach po ich právnych predchodcoch a tvrdia, že listinnými dôkazmi preukázali, že nadobudli vlastnícke právo k spornému pozemku (pôvodná parcela č. 1780), pričom dôkazmi majú byť dedičské rozhodnutia po ich právnych predchodcoch. Dedičské rozhodnutia, na ktoré poukazujú žalovaní, boli vydané v tzv. dodatočných dedičských konaniach t.j. v konaniach o prejednaní novoobjaveného majetku. Na základe vyššie uvedeného treba konštatovať, že Rozhodnutím Odboru pre výstavbu a vodné hospodárstvo rady MsNV v Piešťanoch Zn.: Výst. 6007/59- Mč/Gá zo dňa 16. decembra 1959 (výrokom o vyvlastnení) prešlo vyvlastnením vlastníctvo k pôvodnej

parcele č. 1780 na Československý štát. 2/ Rozhodnutie o vyvlastnení bolo právoplatné najneskôr ku dňu 23. marca 1962 a teda právne účinky Rozhodnutia o vyvlastnení spočívajúce v prechode vlastníckeho práva k parcele č. 1780 z právnych predchodcov žalovaných 1.-3. na Československý štát nastali ešte pred smrťou ich právnych predchodcov, a teda právni predchodcovia žalovaných 1.-3. ku dňu svojej smrti už neboli vlastníkmi parcely č. 1780 a teda túto parcelu nemohli nadobudnúť ani žalovaní ako dedičia po ich právnych predchodcoch. 3/ Vzhľadom na uvedenú skutočnosť dedičské rozhodnutia ohľadne pôvodnej parcely č. 1780, vydané v dodatočných dedičských konaniach, neznamenajú a nemôžu znamenať potvrdenie vlastníckeho práva žalovaných, pretože predmetom dedičského konania po ich právnych predchodcoch nemohli byť nehnuteľnosti, ktorých už títo právni predchodcovia ku dňu svojej smrti neboli vlastníkmi. Rozhodnutie nenadobúda právoplatnosť a vykonateľnosť tým, že sa vyznačí doložka na písomnom vyhotovení tohto rozhodnutia. Skutočnosť, že Rozhodnutie o vyvlastnení, konkrétne rozhodnutie Odboru pre výstavbu a vodné hospodárstvo rady MsNV v Piešťanoch Zn.: Výst. 6007/59-Mč/Gá zo dňa 16. decembra 1959 nadobudlo právoplatnosť (a teda, že vlastnícke právo k vyvlastnenej pôvodnej parcele č. 1780 k. ú. Piešťany prešlo na štát), je preukázaná z Uznesenia Okresného súdu Trnava zo dňa 23. marca 1962 vydaným v právnej veci o rozvrh náhrady za vyvlastnené nehnuteľnosti v kat. území O. t.j. súdnym rozhodnutím.

5.3. V kúpnej zmluve vo veci prevodu na žalovanú v 8. rade ako kupujúcu, predloženej do súdneho spisu, sú uvedené ako prílohy, okrem už vyššie uvedenej doložky o autorizácii, aj plnomocenstvá pre Mgr. Andreja Bartovica od žalovaných v 1. a 3. rade zo dňa 26. novembra 2007 a od žalovanej v 2. rade zo dňa 12. septembra 2013, čím je preukázateľne spochybnená údajná dobromyseľnosť a dobrá viera žalovaných pri nakladaní s pozemkami, ktoré sú predmetom zatiaľ právoplatne neukončeného súdneho sporu. Konanie žalovaných je teda možné chápať práve s poukazom na ich vedomosť o záveroch ÚS SR v náleze, na ktorý v odvolaní poukazujú, ako účelové vykonštruovanie pre nich logickej okolnosti, ktorej realizácia by pripustila výklad, že jednotliví kupujúci by mali mať zabezpečený štatút dobromyseľného nadobúdateľa.

5.4. K dobrej viere žalobcu pri nadobúdaní vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam od štátu ex lege prechodom, žalobca poukazuje na to, že na základe konkrétnych okolností práve žalobca je dobromyseľným nadobúdateľom konajúcim v dobrej viere v zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. -33 zo dňa 16. marca 2016, najmä s prihliadnutím na nasledovné. Žalobca záverom upriamuje pozornosť najmä na nasledovné skutočnosti, ktoré v doterajšom konaní považuje za preukázané: 1/ od nevlastníkov nemožno dediť, čo si osvojil aj KSTT v ROZSUDKU zo dňa 19. júna 2019 - ods. 4., v čase smrti právni predchodcovia žalovaných 1.,2.,3. už neboli vlastníkmi predmetných nehnuteľností, čo si osvojil aj KSTT v ROZSUDKU zo dňa 19. júna 2019

- ods. 45.; Súd prvej inštancie pri rozhodovaní v prejednávanom spore postupoval v súlade s právnym názorom Krajského súdu v Trnave ako odvolacieho súdu vyjadrenom v uznesení Krajského súdu v Trnave sp. zn. - 272 zo dňa 22. februára 2017.

5.5. Žalobca sa nestotožňuje so žiadnym z odvolacích dôvodov, ktoré žalovaní uviedli, pričom dôvod, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa názoru žalobcu žalovaní vôbec nešpecifikujú, a teda nie je zrejmé v čom konkrétne majú spočívať údajné iné vady konania, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalobca vzhľadom na vyššie uvedené má za to, že súd I. inštancie dospel k správnym skutkovým záverom a vec správne právne posúdil a preto navrhuje, aby Krajský súd v Trnave ako odvolací súd rozsudok Okresného súdu Piešťany č.k. zo dňa 12.09.2019 v celom rozsahu potvrdil.

6.1. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadrili žalovaní 1., 2., 3., 5., 6. a 7. Dôvodili, že žalobca podrobne analyzuje judikatúru, na ktorú sa odvolávajú žalovaní, poukazuje na typ konaní, v ktorých boli tieto nálezy vydané tvrdiac, že šlo o skutkovo a právne odlišné veci, avšak to nie je pre otázku doručenia rozhodnutia a jeho následkov relevantné. Žalovaní podrobne v odvolaní uviedli svoju argumentáciu, a na tú odkazujú aj v tom to vyjadrení a nepovažujú za potrebné ju opakovať. Žalobca vo svojom vyjadrení opakovane uvádza domnienky o tom, prečo sa svojho vlastníctva nedomáhali právni predchodcovia žalovaných, pričom usudzuje, že to bolo z dôvodu, že si boli vedomí vyvlastnenia. Žalovaní poukazujú na ich dobromyseľnosť pri nadobúdaní, nakoľko zdôrazňujú, že v prostredí SR je obnova dedičských konaní úplne bežná a v žiadnom prípade nemožno konštatovať, že nadobudnutie majetku v dodatočnom dedičskom konaní je spôsobilé spochybniť dobrú vieru dedičov, tak ako sa to snaží žalobca. Žalobca opakovane poukazuje na osobu Mgr. Andreja Bartovica v spojitosti s nedobromyseľnosťou a údajnou

"ziskuchtivosťou" žalovaných. Žalovaní veľmi citlivo vnímajú obdobné osobné vyjadrenia žalobcu bez právnej relevancie a dávajú do pozornosti, že Mgr. Andrej Bartovic prevzal dňa 26. novembra 2007 zastúpenie žalovaných 1. až 3., pričom bezodkladne požiadal žalobcu o osobné stretnutie za účelom rokovania o riešení vlastníckych vzťahov uvedomujúc si citlivosť situácie. Mgr. Andrej Bartovic vychádzal z právneho aj taktického stavu, ktorý bol v roku 2008 nepochybný, a to zápis žalovaných 1. až 3. v katastri nehnuteľností na základe právoplatných dedičských rozhodnutí. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu vo vzťahu k žalovanej v 5. rade, tu žalovaní zotrvávajú na faktoch uvedených v odvolaní, že sám žalobca 6 rokov ani len nepostrehol, že žalovaná v 5. rade kúpila pozemky, pričom vo vyjadrení uvádza, že sa o ne staral, čo nie je pravda, lebo tak dlhodobo robila žalovaná v 5. rade.

7.1. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( , ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom

- zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému je odvolanie prípustné ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (, , ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil ( ), pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario a ), a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaných nie je možné priznať úspech, keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle a . Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením ( ).

8.1. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v okrese Piešťany, v obci Piešťany, katastrálnom území Piešťany, ktoré sú zapísané na LV č. XXXX pre kat. úz. O. ako parcely registra „C“, a to ako pozemok s parc. č. 6386/2 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 196 m2, pozemok s parc. č. 6433/15 -ostatná plocha o výmere 4 m2, pozemok s parc. č. 6515/5 - ostatná plocha o výmere 117 m2, pozemok s parc. č. 6516/11 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 104 m2, na LV č. XXXX pre kat. úz. O. ako parcela registra „C“ - pozemok s parc. č. 6515/2 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 16 m2, na LV č. XXXX pre kat. úz. O. ako parcely registra ,,C“ - pozemok s parc. č. 6433/13 - ostatná plocha o výmere 72 m2, a pozemok s parc. č. 6433/14 - ostatná plocha o výmere 35 m2, a na LV č. XXXXX pre kat. úz. O. ako parcela registra „C“ - pozemok s parc. č. 6433/6 - ostatná plocha o výmere 188 m2

8.2. Predmetom odvolacieho konania je vzhľadom na obsah odvolacej argumentácie v podaných odvolaniach posúdiť, či súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [ ], či konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [ ] či na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam [ ] a či rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [ ].

9.

9.1. Podľa a odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (2). 10.

10.1. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie za účelom zistenia skutkového stavu, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedal postupu vyplývajúcemu z ust. , pretože súd zobral do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, prednesov strán sporu vyplynuli, zohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá pravidlám logického myslenia. V odôvodnení svojho rozsudku súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne

argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, teda odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má všetky atribúty vyžadované ust. a nemožno mu nič vyčítať.

10.2. Odvolací súd nemal v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu a rozhodnutia. Práve pre správnosť a objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvej inštancie predostretých dôvodov by tak zásadne postačovalo len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie odvolacím súdom s odvolaním sa na ne ( ). Nakoľko tu však bol i nesúhlas žalovaných s takýmito dôvodmi a tým vyvolaná potreba vysporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami, hod na prevažnú časť už zodpovedal súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, pre úplnosť odôvodnenia rozhodnutia, odvolací súd považuje za potrebné doplniť nasledovné:

11.1. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie zisteným skutkovým stavom pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových, či právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť. Súd prvej inštancie správne, v zmysle názoru odvolacieho súdu vysloveného v uznesení č.k. -272 z 22. februára 2017 po doplnení dokazovania uzavrel, že vlastníkom sporných pozemkov je žalobca, nakoľko rozhodnutie o vyvlastnení t.j. rozhodnutie Odboru pre výstavbu a vodné hospodárstvo rady pri MsNV v Piešťanoch zn. Výst.6007/59-Mč/Gá zo 16. decembra 1959 nadobudlo právoplatnosť a to pred vydaním uznesenia Okresného súdu Trnava sp. zn. z 23. marca 1962, ktorým sa rozhodlo vo vyvlastňovacej veci navrhovateľa Okresného investorského útvaru Trnava proti P. C. a spol. tak, že sa rozdelila náhrada za vyvlastnené nehnuteľností po prevedenom rozvrhovom konaní, pričom z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že k rozdeleniu náhrady za vyvlastnenie došlo na základe právoplatného rozhodnutia Odboru pre výstavbu MsNV v Piešťanoch sp. zn. Výst.6007/59- Mč/Ga zo 16. decembra 1959. Rozhodnutia, na ktoré odvolatelia opakovane poukazujú v odvolaní a to rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. , , a Najvyššieho súdu SR č. nie sú v protiklade so záverom súdu prvej inštancie, spočívajúcom v preukázaní doručenia uznesenia o vyvlastnení dotknutým osobám a v preukázaní nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vyvlastnení. Doručenie rozhodnutia i nadobudnutie právoplatnosti rozhodnutia o vyvlastnení bolo totiž mimo rozumných pochybností preukázané uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. z 23. marca 1962. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil vykonané dôkazy.

11.2. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti, či nepravdivosti tvrdených skutočností, vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Z tejto zásady vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi.

12.1. Podľa názoru odvolacieho súdu nedôvodnou je i odvolacia námietka žalovaných poukazujúca na nesprávne právne posúdenie dobromyseľnosti a dobrej viery žalovaných. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie i pri posúdení tejto otázky vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a odvolací súd zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie. Odvolatelia nedôvodne namietajú, že súd prvej inštancie iba okrajovo interpretoval Nález Ústavného súdu SR sp. zn. a a existenciu dobrej viery žalovaných pri nadobúdaní nehnuteľností neposudzoval a vychádzal iba z vlastných domnienok. Z obsahu spisu je zrejmé, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie za účelom preukázania splnenia podmienok pre výnimočné priznanie vyššej ústavnoprávnej ochrany žalovaným ako osobám, ktoré boli v dobrej viere, že nadobudli vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam, pred ústavnoprávnou ochranou žalobcu ako skutočného vlastníka a dospel k správnemu záveru, že takéto dôvody neboli dané. Nadbytočne sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou vydržania.

13.1. Relevantným je, či možno nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka, či došlo k prelomeniu zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet, pričom odvolatelia argumentovali nálezmi Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 16. marca 2016 a .

13.2. Právny názor prezentovaný v náleze Ústavného súdu SR zo dňa 16. marca 2016, sp. zn. , ako i v Náleze zo dňa 3. mája 2017, sp. zn. predstavoval odklon dovtedy vzácne jednotnej judikatúry tak Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR (napr. rozhodnutia NS SR sp. zn. , , rozhodnutia ÚS SR sp. zn. , ).

13.3. Najvyšší súd už v rozhodnutí sp. zn. (publikovanom v časopise Zo súdnej praxe pod č. 39/1998), na ktoré odkázal aj v niektorých ďalších rozhodnutiach (viď napr. sp. zn. , , ) uviedol, že absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (ex lege), v dôsledku čoho sa naň hľadí tak, ako keby nebol nikdy urobený. Absolútne neplatný právny úkon nepôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva. Vychádzajúc z toho, najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. konštatoval, že ak je prvotná kúpna zmluva neplatná, nestal sa prvý kupujúci vlastníkom predmetu predaja, preto ten, kto ho kúpil od prvého nadobúdateľa, nemá vlastnícke právo, ktoré by malo byť odvodené od vlastníckeho práva prvého kupujúceho. V rozhodnutí sp. zn. najvyšší súd vyslovil právny názor, podľa ktorého „platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť“.

13.4. K otázke vplyvu absolútnej neplatnosti právneho úkonu na práva dobromyseľných nadobúdateľov sa vyjadril ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. . Poukázal v ňom na zásadu rímskeho práva (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), v zmysle ktorej nikto nemôže previesť na iného právo, ktoré sám nemá. Zdôraznil, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, teda ho ani nemohol ďalej platne previesť. Vo všeobecnosti možno za vlastníka považovať osobu, v prospech vlastníctva ktorej svedčí nadobúdacie konanie („modus“) a zodpovedajúci právny titul („titulus“), napríklad zmluva. Pokiaľ „titulus“ preukazuje právo inej osoby než „modus“, je potrebné určiť, kto je vlastníkom. Za vlastníka je v takom prípade považovaný ten, v prospech práva ktorého svedčí nadobúdací titul. Neplatný právny úkon ale nemá právne následky, aké má platný právny úkon; na jeho základe preto nedochádza k prevodu nehnuteľností. I keď v prípade neplatného právneho úkonu o prevode nehnuteľností „prevedených“ ďalej na iných nadobúdateľov svedčí v prospech týchto ďalších nadobúdateľov „modus“, chýba im „titulus“. Dobrá viera týchto ďalších nadobúdateľov je významná len potiaľ, že im možno priznať všetky práva a povinnosti oprávneného držiteľa ( a nasl. ). Dobrej viere ale súčasný právny poriadok žiadne iné právne následky nepriznáva. Ochrana, ktorú poskytuje nadobúdateľovi, nie je takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľností účinne uplatňovať svoje absolútne právo. Inými slovami: pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má skutočnosť prevahu nad zápisom v katastri.

13.5. Na rovnakom právnom náhľade na možnosti nadobudnutia vlastníctva nehnuteľnosti od toho, kto nie je (nebol) jej vlastníkom, zotrváva i odborná právnická literatúra, v ktorej sa uvádza napríklad to, že „vo vzťahu k možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva na základe absolútne neplatnej kúpnej zmluvy sa možno stotožniť s právnym názorom, podľa ktorého de lege lata možnosť dobromyseľného nadobudnutia vlastníctva od nevlastníka neupravuje ako pravidlo, ale len ako výnimku z pravidla (pozri napr. nadobudnutie vlastníckeho práva pri prevode od tzv. nepravého dediča podľa ) a dobromyseľnosť kupujúceho nemôže nahradiť chýbajúce vecné oprávnenie právneho predchodcu predávajúceho. Tieto výnimky spravidla nemožno ľubovoľne rozširovať bez toho, aby takúto možnosť zákonodarca pripustil. Preto je nutné zotrvať na dôslednom uplatnení zásady „nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“ aj v prípadoch, ktoré sa môžu javiť ako nespravodlivé. Aj z hľadiska predvídateľnosti rozhodovania súdnej moci je preto potrebné odmietnuť možnosť nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka len na základe princípu ochrany dobrej viery aj v iných prípadoch ako tých, ktoré výslovne upravuje (viď publikáciu , II., Števček, Dulak, Bajánková, Fečík, Sedlačko, Tomašovič a kol., Nakladatelství C.H.Beck, 2015, str. 2087).

13.6. K uvedeným záverom dospel Najvyšší súd SR v rozsudku zo dňa 28. júna 2017, sp. zn. , ako aj v rozsudku zo dňa 26. januára 2017, sp. zn. , keď ďalej uviedol, že prijatie právneho názoru, v zmysle ktorého pri nadobudnutí vlastníckeho práva prevádzanej nehnuteľnosti má právotvorný účinok sama dobrá viera (bez ohľadu na dĺžku doby, po ktorú trvala) nadobúdateľa v to, že kupuje od vlastníka, a že zápis vlastníctva v katastri nehnuteľností zodpovedá právnemu stavu, by viedlo k obsolentnosti (nepoužiteľnosti, nepotrebnosti, zbytočnosti) tých ustanovení právneho poriadku Slovenskej republiky o vydržaní, ktoré právnu relevanciu priznávajú (až) dobrej viere pretrvávajúcej po stanovenú (vydržaciu) dobu. Tento názor by (bez adekvátneho legislatívneho podkladu, na nevyhnutnosť ktorého poukazuje aj odborná právnická literatúra) negoval dosiaľ platnú a účinnú hmotnoprávnu úpravu a bez ďalšieho by povyšoval dobrú vieru (dobromyseľnosť) nadobúdateľa nad už spomenutú zásadu nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet. Práve so zreteľom na princíp právnej istoty a predvídateľnosti rozhodovania súdov - by k zmene náhľadu na tak významnú zásadu súkromného práva nemalo dôjsť bez primeraného legislatívneho vyjadrenia, teda len na základe „nového“ (opačného) výkladu doterajších ustanovení právneho poriadku.

13.7. K uvedenej problematike zaujal stanovisko i Ústavný súd SR v uznesení zo dňa 26. mája 2020, sp. zn. , ktorý uviedol, že pokiaľ ide o úvahy najvyššieho súdu týkajúce sa otázky nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka, ústavný súd k nim aj vzhľadom na to, že vec sťažovateľa nie je právoplatne skončená, nepovažuje za potrebné zaujať konečné stanovisko. Napriek uvedenému, k záveru najvyššieho súdu, že sa presadil ním prezentovaný názor, ktorý v takýchto prípadoch ústavný súd konzistentne judikuje, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd ako príklady takejto konštantnej judikatúry ústavného súdu uviedol len rozhodnutia jedného senátu, ktorý sa odchýlil od predchádzajúcej judikatúry ústavného súdu bez toho, aby vec predložil plénu na zjednotenie odchylných názorov, preto nezdieľa názor, že ide o konštantnú judikatúru, ktorou bola prelomená zásada tzv. nemo plus iuris vo všeobecnosti. Ďalej ústavný súd uviedol, že si uvedomuje, že život je pestrý a prináša aj prípady, keď nie je možné v záujme zachovania, resp. nachádzania spravodlivosti uplatňovať a aplikovať zásady mechanicky, preto je vôbec otázne, či na danú problematiku bude možné formulovať jednoznačné stanovisko aplikovateľné na každý prípad, pretože každý prípad má svoje špecifiká. Každopádne by k tomuto malo dôjsť riadne na pôde pléna.

13.8. Z uvedeného vyplýva, že judikatúra Najvyššieho súdu SR bola v otázke nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka jednotná až do prijatia Nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 16. marca 2016, sp. zn. , pričom sám ústavný súd v uznesení zo dňa 26. mája 2020, sp. zn. skonštatoval, že sa nejedná o konštantnú judikatúru ústavného súdu, ale ide len o rozhodnutie jedného senátu ústavného súdu, ktorý sa odchýlil od predchádzajúcej judikatúry ústavného súdu bez toho, aby vec predložil plénu na zjednotenie odchylných názorov, a teda sa nejedná o konštantnú judikatúru, ktorou by bola prelomená zásada nemo plus iuris vo všeobecnosti.

14.1. Odvolací súd poukazuje na uznesenie veľkého senátu NS SR sp. zn. z 27. apríla 2021 riešiaceho otázku poskytnutia súdnej ochrany na úkor vlastníka len na základe pomerovania základného práva vlastniť majetok s ochranou dobrej viery v správnosť údajov katastra na strane druhej. Z uznesenia vyplýva nesúhlas s prelomením zásady „nemo plus iuris“ ad alium transferre potest quam ipse habet“ - platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje derivatívne svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť len osobe, ktorá nadobudla vlastnícke právo v súlade so zákonom patrí ústavnoprávna ochrana podľa SR.

15.1. Ďalšie argumenty strán odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, keď i podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzanými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. , , a pod.). Na ďalšiu argumentáciu strán, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, s ktorou sa už vyporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia prvoinštančný súd, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

16.1. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa časti vo veci samej, ako i v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania, ako i nároku na náhradu trov znaleckého dokazovania, v podrobnostiach poukazujúc na odôvodnenie napadnutého rozsudku ( ) z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

17.1. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa v spojení s a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalobcovi priznal voči žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

18.1. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne ( posledná veta o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.