Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Co/47/2016

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudcov: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Anton Jaček, v právnej veci žalobcu: Mesto Piešťany, Námestie SNP č. 3, Piešťany, IČO: 612 031 proti žalovaným: 1. Ing. Z. Z., nar. X.X.XXXX, bytom G., J. XXX/XX, zastúpenému advokátom: Mgr. Andrej Bartovic, so sídlom Piešťany, Kukučínova 8, 2. Z. K., nar. X.X.XXXX, bytom K., A. XX, zastúpenej advokátkou: JUDr. Jana Brišková Dominová, so sídlom Piešťany, Štefánikova 6453/2C, 3. B. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom O., A. I. XX/XX, zastúpenému advokátom: Mgr. Andrej Bartovic, so sídlom Piešťany, Kukučínova 8, 4. V. K., nar. X.X.XXXX, bytom O., U. XXXX/XX, 5. MUDr. B. Z., nar. XX.X.XXXX, bytom O., A. E. XXXX/XX, 6. T. W., nar. XX.X.XXXX, bytom O., A. XXXX/XX, 7. T. W., nar. X.X.XXXX, bytom O., A. XXXX/XX, žalovaní 5., 6. a 7. zastúpeným advokátkou: JUDr. Jana Brišková Dominová, so sídlom Piešťany, Štefánikova 6453/2C, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č.k. 3C/35/2008-223 zo dňa 8.10.2015, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu (ktorou sa domáhal určenia vlastníckeho práva k uvedeným nehnuteľnostiam) zamietol a zároveň vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. Rozhodnutie odôvodnil právne poukazom na ust. § 80 písm. c), § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb., § 132 ods. 1, § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ohľadne náhrady trov konania na § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku.

3. Vecne súd argumentoval stručne tým, že s poukazom na vykonané dokazovanie a citované zákonné ustanovenia dospel k záveru, že žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno a skutočnosti tvrdené v podanej žalobe nepreukázal. Základnou podmienkou, na to, aby na žalobcu mohlo v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. prejsť vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, je preukázanie vlastníckeho práva Československého štátu k daným nehnuteľnostiam. Takáto skutočnosť však z vykonaného dokazovania nevyplýva, keďže v pozemkovoknižnej vložke č. 231 je uvedený len zápis zo dňa 31.8.1959, Čd. 745 na parcelu č. 1779, týkajúci sa začatia vyvlastňovacieho konania na základe rozhodnutia Odboru pre výstavbu MsNV v Piešťanoch zo dňa 28.8.1959, pod zn. Výst. 6007/59, ktorým sa poznamenáva zahájenie vyvlastňovacieho konania pre generálneho investora kompletnej bytovej výstavby KNV v Bratislave. Ide teda o zápis týkajúci sa inej nehnuteľnosti, než tej resp. tých, ktoré sú predmetom tohto konania (t.j. pôvodná parcela č. 1780) a zároveň ide o iné vyvlastňovacie rozhodnutie a to zn.: Výst. 6007/59 zo dňa 28.8.1959 (žalobca v rámci nadobudnutia svojho vlastníckeho práva argumentoval vyvlastňovacím rozhodnutím zn.: Výst. 6007/59-Mč/Gá zo dňa 16.12.1959 vo vzťahu k pôvodnej parcele č. 1780). Predložené Vyvlastňovacie rozhodnutie, ktorým

žalobca argumentoval, ako aj uznesenie Okresného súdu Trnava o termíne rozvrhového konania nebolo opatrené pečiatkou právoplatnosti, ich právoplatnosť a vykonateľnosť žalobca nepreukázal, nie je dokonca preukázané ani to, či tieto rozhodnutia boli účastníkom daných konaní doručené; a nie je tak potom zrejmé, či k vyvlastneniu právoplatne došlo, keďže táto skutočnosť ani v Pozemkovej knihe nebola zapísaná, pričom ani zo samotného vyvlastňovacieho rozhodnutia nevyplýva deň, ku ktorému by mal štát vlastníctvo nadobudnúť. Vzhľadom na vykonané dokazovanie potom v zmysle § 132 ods. 2 Občianskeho zákonníka, neprichádza do úvahy polemizovať o tom, kedy asi mohlo vyvlastňovacie rozhodnutie nadobudnúť právoplatnosť, keď právoplatnosť samotná preukázaná nebola. Pokiaľ sa potom Československý štát nestal vlastníkom pozemkov, nemohlo následne prejsť v zmysle zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, vlastnícke právo na žalobcu. Následne potom nie je relevantná ani argumentácia žalobcu o nadobudnutí vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním, keďže nebol preukázaný žiadny právne relevantný titul či skutočnosť, ktorý by mohol byť považovaný za okamih vstupu žalobcu do oprávnenej držby, od ktorého by bolo možné stanoviť resp. odvádzať plynutie premlčacej doby. Vydržanie patrí k všeobecným originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva a predstavuje nadobudnutie vlastníckeho práva dlhodobou držbou oprávnenou osobou, ktorá nie je vlastníkom. K zákonným predpokladom vydržania patrí, že nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, ako i nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom stanovenej doby, ktorá je pri nehnuteľnostiach 10 rokov. Posúdenie, či je držiteľ dobromyseľný alebo nie, je treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samotného účastníka a že je treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej normálnej opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec, alebo právo patrí. Medzi základné okolnosti, ktoré budú svedčiť o oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť, ako vec držiteľ nadobudol - či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva. Žalobca však existenciu takéhoto nadobúdacieho titulu v konaní, s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti nepreukázal. Súd preto podanú žalobu ako nedôvodnú zamietol.

4. Rozhodnutie o trovách konania súd oprel o § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku a vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

5. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne jeho žalobe vyhovel a určil, že uvedené nehnuteľnosti sú v jeho výlučnom vlastníctve. Argumentoval tým, že je výlučným vlastníkom nehnuteľností - pozemkov, ktoré sú špecifikované ako pozemky vedené v katastri nehnuteľností v LV č. XXXX Správou katastra Piešťany, pre okres, obec katastrálne územie O. ako parc. č. 6386/2 o výmere 196 m2 zastavané plochy a nádvoria, parc. č. 6433/6 o výmere 188 m2 ostatné plochy, parc. č. 6515/5 o výmere 117 m2 ostatné plochy, parc. č. 6516/11 o výmere 104 m2 zastavané plochy a nádvoria a pozemku vedeného v katastri nehnuteľností v LV č. XXXX Správou katastra Piešťany, pre okres, obec a katastrálne územie O. ako pozemok parc. č. 6515/2 o výmere 16m2 zastavané plochy a nádvoria, keď sa opiera o nasledovné. Pôvodnú pozemnoknižnú parc. č. 1780 nadobudol do svojho výlučného vlastníctva štát - Československý štát - GI KNV Bratislava, na základe rozhodnutia štátneho orgánu o vyvlastnení - rozhodnutia odboru pre výstavbu a vodné hospodárstvo rady MsNV v Piešťanoch zn. Výst. 6007/59-Mč-Gá, Vec: Vyvlastnenie nehnuteľnosti pre investičnú výstavbu na Pavlovovej ulici v Piešťanoch - II - etapa Stred (ďalej len vyvlastňovacie rozhodnutie). V nadväznosti a v priamej súvislosti s touto skutočnosťou Okresný súd v Trnave dňa 2.3.1962 vo vyvlastňovacej veci proti P. C. a spol. uznesením urči termín rozvrhového pojednávania za vyvlastnené nehnuteľnosti. Má za to, že uvedený postup súdu vychádzal z § 20 vtedy platného a účinného zák. č. 87/1958 Zb., tzn. že v čase vydania predmetného uznesenia súdu bolo rozhodnutie súdu už právoplatné a právne účinky vyvlastnenia vo forme núteného pozbavenia vlastníckeho práva nastali. Okrem toho, aj z výrokovej časti vyvlastňovacieho rozhodnutia výslovne vyplýva, že „rozvrhnutie čiastok pre jednotlivých spoluvlastníkov v ideálnych čiastkach u nehnuteľností po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia prevedie tunajší ľudový súd v konaní podľa zásad exekučného konania“. Je preto názoru, že následne dňa 1.5.1991 priamo zo zákona - ex lege prešla nehnuteľnosť označená ako pozemnoknižná parc. č. 1780 zo štátu ako vlastníka priamo na neho a to konkrétne v zmysle § 2 ods. 1 zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. To znamená, že priamo zo zákona ex lege sa stal vlastníkom pozemku dňom nadobudnutia účinnosti zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, t.j. 1.5.1991

(ust. § 2 ods. 7, ust. § 16 predmetného zákona). Opačný záver nemožno podložiť žiadnou relevantnou právnou argumentáciou. Geometrickým plánom na obnovu časti pôvodných hraníc pozemkov parc. č. 1778/6, 1779, 1780 (nové parc. č. 6515/2, 6516/11, 6515/5, 6386/2, 6433/2, 6, 7, 8, 9, 10 bola pôvodná pozemnoknižná parc. č. 1780 rozčlenená na 5 dielov, ktoré predstavujú nové parc. č. 6516/11, 6515/5, 6515/2, 6386/2, 6433/6, pričom časť pôvodnej parc. č. 1780 o výmere 49 m2 zostala v katastri nehnuteľností neidentická. Uvedený geometrický plán bol vyhotovený zrejme ako podklad pre obnovu dedičských konaní po právnych predchodcoch žalovaných 1 až 3 dôsledkom ktorých sú súčasné zápisy v LV č. XXXX. Vzhľadom na uvedené potom neexistuje platný právny titul nadobudnutia vlastníctva žalovanými 1 až 3 a v nadväznosti na absolútne neplatnú kúpnu zmluvu, ktorej vklad bol správou katastra povolený pod V 1189/08, právoplatnosťou dňa 21.5.2008 neexistuje ani platný právny titul nadobudnutia vlastníctva žalovanou 4 a následne ani žalovanými 5 až 7. Prvoinštančný súd pritom v registratúrnom stredisku neskúmal, či prebiehali aj iné vyvlastňovacie konania voči žalovaným a skutkové závery súdu prvej inštancie nevyplynuli jednoznačne zo žiadneho listinného dôkazu. On však predložil súdu listiny (vyvlastňovacie rozhodnutie, uznesenie Okresného súdu Trnava), z ktorých vyvlastnenie a nadobudnutie vlastníctva predmetných pozemkov štátom a následné rozvrhnutie čiastok pre spoluvlastníkov jednoznačne vyplýva. Žalovaní nepredložili súdu odvolanie voči vyvlastňovaciemu rozhodnutiu alebo dôkaz, ktorým by zavŕšenie procesu vyvlastnenia jednoznačne spochybnili. Preto absenciu vyznačenia právoplatnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia možno považovať za formálny nedostatok, ktorý sám osebe nepreukazuje skutočnosť, že proces vyvlastnenia nebol zavŕšený v súlade v tom čase platným právnym poriadkom, obzvlášť v prípade existencie uznesenia Okresného súdu Trnava a v prípade nepredloženia dôkazu žalovanými, o prípadnom podaní opravného prostriedku voči vyvlastňovaciemu rozhodnutiu, má za to, že neexistuje žiadna právna skutočnosť, v dôsledku ktorej by vyvlastňovacie rozhodnutie stratilo svoju platnosť a teda jeho vlastníctvo k pozemkom je nespochybniteľné. Uznesenie Okresného súdu v Trnave zo dňa 23.3.1962 sp. zn. 6Nc 47/60, v ktorom sa nachádza aj konštatovanie o právoplatnosti rozhodnutia zo dňa 16.12.1959 č. Výst. 6007-59/MČ/ Ga (t.j. rozhodnutie o vyvlastnení nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto konania) získal v trnavskej pobočke Štátneho archívu a tento nový listinný dôkaz predložil súdu prvej inštancie dňa 28.9.2015 spolu so žiadosťou o zabezpečenie pripojenia súdneho spisu Okresného súdu Trnava sp. zn. 6Nc 47/60, ktorý sa týkal rozvrhu náhrady za vyvlastnené nehnuteľnosti na základe uvedeného rozhodnutia. Súd prvej inštancie sa ďalej nevysporiadal s relevantnou skutočnosťou, ktorou je charakter zápisov do pozemnoknižných vložiek v relevantnom období (od 16.12.1959 do 23.3.1962), pričom on sám poukázal na to, že v tomto období už zápisy do pozemnoknižnej vložky nemali konštitutívny charakter a neskôr boli úplne zrušené. Taktiež vzhľadom na vtedy platnú právnu úpravu (vládne nariadenie č. 20/1955 Zb. o konaní vo veciach správnych, vyhláška Ministerstva spravodlivosti č. 73/1955 Ú.l., vládne nariadenie č. 91/1960 Zb. o správnom konaní) je zrejmé, že vyznačenie právoplatnosti nemalo konštitutívne účinky a vyznačenie právoplatnosti na listine nebolo ustanovené ako povinnosť žiadnym právnym predpisom. Napokon pokiaľ ide o vydržanie predmetných pozemkov, tu sa tiež súd prvej inštancie prikláňal k argumentom žalovaných, a to napriek tomu, že on nadobudol vlastnícke právo k predmetným pozemkom prechodom od štátu ex lege a teda podľa neho je možné (napriek odôvodneniu prvoinštančného súdu) od konkrétneho časového momentu dňom nadobudnutia účinnosti zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí t.j. 1.5.1992 podľa § 2 ods. 7, § 16 predmetného zákona prihliadať na plynutie 10-ročnej doby spojenej s prípadným vydržaním.

6. Žalovaní odvolací návrh nepodali, k doručenému odvolaniu žalobcu sa prostredníctvom právneho zastúpenia písomne vyjadrili žalovaní 1., 2., 3., 5., 6. a 7., ktorí uviedli, že domnienka žalobcu, že právoplatnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia preukazuje fakt, že Okresný súd v Trnave vydal rozvrhové uznesenie a následne uznesenie o rozdelení náhrady, čím postupoval podľa § 20 zák. č. 87/1958 Zb. Stavebný zákon neobstojí, nakoľko uvedené ustanovenie neupravuje právoplatnosť rozhodnutia o vyvlastnení, ale iba postup, ktorý by mal byť zachovaný. Nijako však žalobca nepreukázal, že to tak bolo aj v tomto prípade a že vyvlastnenie právoplatne prebehlo, nakoľko na žiadnom z predložených listinných dôkazov nie je vyznačená doložka právoplatnosti a vykonateľnosti a v prospech štátu ako právneho predchodcu žalobcu nesvedčí ani zápis v pozemkovej knihe. Argumentácia žalobcu, že oni ako žalovaní, nepredložili dôkaz o nezavŕšení vyvlastňovacieho konania, nie je relevantná, nakoľko oni predložili právoplatné tituly nadobudnutia pozemkov zo svojho vlastníctva a to dedičské rozhodnutia, ktoré boli vydané viacerými notármi a vo viacerých súdnych obvodoch. Dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní, že vlastníkom pozemkov je žalobca znáša žalobca a nie je ich úlohou preukazovať, že pozemky neboli vyvlastnené a to v tomto smere vykonáva dokazovanie. Pokiaľ žalobca argumentuje charakterom zápisov do pozemkovej knihy v spornom období, skutočnosť, že počnúc

1.1.1951 (účinnosť zák. č. 141/150 Sb. Občiansky zákonník) zápisy stratili konštitutívny charakter neobstojí a to z viacerých dôvodov. Štát mohol vlastnícke právo k pôvodnému pozemku parc. č. 1780 nadobudnúť iba právoplatnosťou vyvlastňovacieho rozhodnutia a i zák. č. 141/1950 Sb. v § 112 uvádzal, že prevod vlastníctva k nehnuteľným veciam, zapísaným v pozemkovej alebo železničnej knihe, zapíše sa do týchto kníh, rovnako § 114 upravujúci nadobudnutie vlastníckeho práva úradným výrokom počítal s tým, že zápis prechodu vlastníckeho práva sa zapíše do pozemkovej knihy, o čom priamo svedčí aj to, že v roku 1959, kedy už zápisy v pozemkovej knihe nemali konštitutívny charakter, bol v pozemnoknižnej vložke č. 231 vykonaný zápis ohľadne zahájenia vyvlastňovacieho konania, čo je z hľadiska právnej istoty potenciálneho vlastníka podstatnejšia informácia ako iba zahájenie vyvlastnenia. Aj po roku 1951 sa naďalej v pozemkovej knihe vykonávali zápisy ohľadne ďalšieho spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva a to dedením, čo taktiež v § 560 upravoval zák. č. 141/1950 Sb. Žalobca súdu prevej inštancie tiež vyčíta, že v registratúrnom stredisku neskúmal, či prebiehali iné vyvlastňovacie konania voči nim. K tomuto uvádzajú, že sporovom konaní nie je povinnosťou súdu označovať dôkazy, resp. ich vyhľadávať bez toho, aby to navrhla niektorá zo sporových strán. Súd má iba možnosť výnimočne vykonať iný dôkaz, ako bol navrhnutý niektorou zo sporových strán. Nesúhlasí ani s tým tvrdením, že absencia vyznačenia právoplatnosti na vyvlastňovacom rozhodnutí je iba jeho formálny nedostatok. Ich vlastnícke právo k nezastavaným častiam pôvodných parciel je nesporné a táto skutočnosť preukazuje to, že štát sa nestal ich vlastníkom. Pokiaľ ide o alternatívnu argumentáciu žalobcu ohľadne vydržania vlastníckeho práva uvádzajú, že pri vydržaní je okrem iných podstatných znakov nutná aj dobromyseľnosť, čo v prípade žalobcu neobstojí, nakoľko z evidencie nehnuteľností bol zrejmý zápis, ktorý svedčil v prospech ich právnych predchodcov a žalobca nemohol byť dobromyseľný pri nadobudnutí vlastníckeho práva. V ostatnom sa stotožnil s argumentáciou súdu prvej inštancie a odvolaciemu súdu navrhujú, aby vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalobcu zaviazal k náhrade trov odvolacieho konania tak, ako budú vyčíslené ich právnym zástupcom.

7. Žalobca k vyjadreniu žalovaných 1., 2., 3., 5., 6. a 7., k jeho odvolaniu zaujal písomné stanovisko, v ktorom poukázal na to, že zotrváva na svojom tvrdení, že rozhodnutie nenadobúda právoplatnosť a vykonateľnosť tým, že sa vyznačí doložka na písomnom vyhotovení tohto rozhodnutia, takže absencia doložky právoplatnosti a vykonateľnosti na rozhodnutí o vyvlastnení nie dostatočným podkladom pre záver, že pôvodný pozemok parc. č. 1780 nebol právoplatne vyvlastnený. Skutočnosť, že rozhodnutie odboru pre výstavbu a vodné hospodárstvo Rady MsNV v Piešťanoch zn. Výst. 6007/59-Mč/Gá zo dňa 16.12.1959 nenadobudlo právoplatnosť, je preukázaná z verejnej listiny - uznesenia Okresného súdu Trnava 6Nc 47/60 zo dňa 23.3.1962. Zastáva názor, že z hľadiska právnych účinkov spočívajúcich v nadobudnutí vlastníckeho práva k pôvodnému pozemku parc. č. 1780 Československým štátom je nepodstatný konkrétny dátum, kedy nadobudlo rozhodnutie o vyvlastnení právoplatnosť, avšak je zrejmé, že k nadobudnutiu právoplatnosti rozhodnutia o vyvlastnení došlo pred vydaním uznesenia Okresného súdu Trnava sp. zn. 6Nc 47/60 zo dňa 23.3.1962. V období od 1.1.1951 do 1.4.1964 zápis v pozemkovej knihe nebol už podmienkou nadobudnutia vlastníctva, ale mal iba deklaratórny význam. Preto nevykonanie zápisu do evidencie nehnuteľností bolo irelevantné z hľadiska nadobudnutia vlastníckeho práva k pôvodnému pozemku parc. č. 1780 Československým štátom vyvlastnením. Právne účinky spočívajúce v prechode vlastníckeho práva na Československý štát rozhodnutím o vyvlastnení nastali ešte pred smrťou právnych predchodcov žalovaných, tým s prihliadnutím na tieto skutočnosti právni predchodcovia žalovaných ku dňu svojej smrti už neboli vlastníkmi pôvodného pozemku parc. č. 1780, a preto takýto pozemok nemohol byť predmetom dedičského konania po nich a teda predložené dedičské rozhodnutia neznamenajú potvrdenie vlastníckeho práva. Na základe zák. č. 138/1991 Z.z. predmetné pozemky prešli do jeho vlastníctva a to podľa § 2 ods. 7 dňom účinnosti tohto zákona a v tejto súvislosti má za to, že je osvedčené, že predmetné pozemky sú v jeho výlučnom vlastníctve. Z dôvodu opatrnosti uvádza, že s predmetnými pozemkami nakladal ako s vlastnými dobromyseľne a nerušene od účinnosti zák. č. 138/1991 Z.z. o majetku obcí a poukazuje aj na rozhodnutie 2Sžo 401/2009, z ktorého vyplýva: „Zápis nadobudnutia vlastníckeho práva v pozemkovej knihe nebol v období od 1.1.1951 do 1.4.1964 (za účinnosti zák. č. 141/1950 Zb.) už podmienkou prevodu vlastníctva, ale mu zostal iba deklaratórny význam a od 1.4.1964 vykonávanie zápisov v pozemkových knihách bolo celkom zastavené. Preto aj dedičské konania ohľadne žiadaných nehnuteľnosti neznamenajú potvrdenie vlastníckeho práva, pretože predmetom dedičského konania po právnych predchodcoch žalobcovi nemohli byť nehnuteľnosti, ktorých už právni predchodcovia ku dňu smrti neboli ich vlastníkmi“. Odvolateľ poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu Prešov sp. zn. 21Co/35/2014. Následne uzavrel, že súd prvej inštancie sa dôsledne nevysporiadal nielen s možným vydržaním predmetných pozemkov z jeho strany, s ktorými nakladal ako s vlastnými dobromyseľne a

nerušene od účinnosti zák. č. 138/1991 Z.z. o majetku obcí, ale ani s prípadným vydržaním štátom. Odvodzuje primárne od vyvlastňovacieho výmeru. Zároveň konštatoval, že aj v prípade, ak by tomu tak nebolo, štát sa stal vlastníkom z dôvodu vydržania. Mal za to, že vydržanie začalo už v rámci vyvlastňovacieho konania, kedy štát vstúpil do držby dňa 4.2.1941 začatím vyvlastňovacieho konania.

8. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej , ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 , ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 .

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 , po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 OSP, aktuálne § 362 ods. 1 , oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt.§ 359 , proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťal (§ 201 a § 202 OSP, akt. § 355 ods. 1 , po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d) a f) OSP, ktoré má čiastočný ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. f) a h) , preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 , s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 , súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 , postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario), a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo posúdiť, či prvoinštančný súd vec správne skutkovo aj právne posúdil, ak dospel k záveru, že žalobca nemá žalobou uplatnené právo na určenie, že je vlastníkom v žalobe uvedených nehnuteľností.

11. V danej veci sa žalobca domáha určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným na liste vlastníctva č. XXXX pre okres Piešťany, obec a katastrálne územie O., ako parc. reg. „C“ č. 6386/2 o výmere 196 m2 - zastavané plochy a nádvoria, parc. č. 6433/6 o výmere 188 m2 - ostatné plochy, parc. č. 6433/15 o výmere 4 m2 - ostatné plochy, parc. č. 6515/5 o výmere 177 m2 - ostatné plochy, parc. č. 6516/11 o výmere 104 m2 - zastavané plochy a nádvoria, na LV č. XXXX pre okres Piešťany, obec O., katastrálne územie O., parc. reg. „C“ č. 6515/2 o výmere 16 m2 - zastavané plochy a nádvoria a na liste vlastníctva č. XXXX pre okres Piešťany, obec O., katastrálne územie O. ako parc. reg. „C“ č. 6433/13 o výmere 72 m2 - ostatné plochy a parc. č. 6433/14 o výmere 35 m2 - ostatné plochy. Svoje výlučné vlastníctvo k uvedeným pozemkom odvodzuje od vlastníctva pôvodnej parc. č. 1780 zapísanej v pozemkovoknižnej vložke č. 231 Československým štátom na základe rozhodnutia o jej vyvlastnení (žalobcom i predloženého), konkrétne rozhodnutia Odboru pre výstavbu a vodné hospodárstvo rady pri MsNV v Piešťanoch zn. Výst. 6007/59-Mč/Gá zo dňa 16.12.1959 a následného prechodu tejto nehnuteľnosti (tým i sporných pozemkov) zo štátu ako vlastníka priamo na neho v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, teda ex lege, t.j. zo zákona.

12. Žalovaní ako právny nástupcovia pôvodných vlastníkov (či už prechodom - dedením alebo prevodom

- kúpnou zmluvou), na ktorých sa vyvlastnenie vzťahovalo, ktorým svedčí spoluvlastnícke právo k sporným pozemkom podľa zápisu v príslušnom katastri nehnuteľností počas celého konania nesúhlasili so žalobou, spochybňovali predovšetkým to, že štát sa mal stať vlastníkom pôvodného pozemku parc. č. 1780, z ktorého sporné pozemky vznikli, pretože v konaní nebolo preukázané právoplatné vyvlastnenie tohto pôvodného pozemku štátom (na žiadnom z predložených listinných dôkazoch žalobcom preukazujúcich vyvlastnenie nie je vyznačená doložka právoplatnosti a vykonateľnosti), a tým

potom vôbec možnosť od štátu ako vlastníka sporné pozemky nadobudnúť do vlastníctva podľa zákona č. 138/1991 Zb.

13. Žalobca predložil súdu prvej inštancie rozhodnutie Odboru pre výstavbu a vodné hospodárstvo rady pri MsNV v Piešťanoch zn. Výst. 6007/59-Mč/Gá zo dňa 16.12.1959 o vyvlastnení pre Československý štát - GI KNV Bratislava, okrem iných i nehnuteľnosti zapísané vo vložke č. 231 parc. č. 1779 k. ú. O. - v celosti - výmera 926 m2, parc. č. 1780 k. ú. O. - dom č. p. XXX a dvor 781 m2 vo vlastníctve: P. C. 2/12, Y. E. 4/12, Y. Q. a manželka I. 2/12, M. B. 2/12, Y. O. 2/12 za priznanú náhradu podľa ďalej uvedeného, ako i uznesenie Okresného súdu Trnava č.k. 6 Nc 47/60 zo dňa 23.3.1962 v právnej veci navrhovateľa generálneho investora KNV v Bratislave proti P. C. a spol., o rozvrh náhrady za vyvlastnené nehnuteľnosti v kat. území O., po prevedenom rozvrhovom konaní, ktorým súd rozdelil za vyvlastnené nehnuteľnosti zloženú sumu v Štátnej sporiteľni v Trnave na uvedenom účte a to i za parc. č. 1780 zapísanú vo vložke č. 231 vo výmere 926 m2 a dom por.č. 835 a dvor vo výmere 781 m2 a poukázal ju uvedeným vlastníkom v konkrétnych sumách, keď z odôvodnenia predmetného rozhodnutia vyplýva, že súd rozdelil náhrady za vyvlastnené nehnuteľnosti v čiastke 170.496,40 Kčs na základe právoplatného rozhodnutia Odboru pre výstavbu a vodného hospodárstva rady MsNV v Piešťanoch zo dňa 16. Decembra 1959 pod č. Výst. 6007/59/Mč/Gá v spojitosti s rozhodnutím komisie pre výstavbu vodného hospodárstva pri MsNV v Piešťanoch zo dňa 23.9.1960 pod č. 4914/60-Ká, s prihliadnutím na § 494 a nasl. o.s.p.

14. Pre právne posúdenie základných sporných otázok nastolených uplatnenou odvolacou argumentáciou žalobcu je rozhodujúce vychádzať z nasledujúceho:

15. V súvislosti s posúdením záveru súdu prvej inštancie o údajnom nepreukázaní právoplatnosti a vykonateľnosti žalobcom predložených rozhodnutí (správneho rozhodnutia o vyvlastnení a súdneho rozhodnutia o rozvrhu náhrady za vyvlastnené nehnuteľnosti), od ktorých žalobca odvodzuje nadobudnutie vlastníckeho práva Československého štátu (ako svojho právneho predchodcu) k sporným pozemkom, odvolací súd odkazuje na ďalej prezentované poznatky z rozhodovacej činnosti súdov vyššej inštancie.

16. Právo na spravodlivý proces zahŕňa v sebe aj istotu, že rozhodnutia vydané pred mnohými rokmi a účastníkmi rešpektované, nebudú po rokoch spochybnené prostredníctvom tvrdených závad v doručovaní (uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky z 24. apríla 2007, sp. zn. 22 Cdo 3028/2006). Ak nie je dôvod pochybovať, že sa určité veci v dobe dávno minulej (tj. keď časový odstup od rozhodných skutočností podstatne prekračuje aj vydržacie lehoty alebo lehoty skartačné) diali obvyklým alebo pravidelným spôsobom, resp. (úradným) postupom, je dôkazné bremeno o tom, že v danom prípade to tak nebolo, na tom, kto to tvrdí (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 3. februára 2005, sp. zn. 22 Cdo 1400/2004, Súbor č. C 3255). I negatívne skutočnosti je možno v konaní dokazovať a v súdnej praxi k tomu tiež často dochádza, a to s tým, že ako určité špecifikum sa v takýchto prípadoch uplatňuje snáď len častejšie použitie nepriamych dôkazov.

17. Z uvedeného je potom možné uzavrieť, že pokiaľ z odôvodnenia uznesenia Okresného súdu Trnava č.k. 6 Nc 47/60 zo dňa 23.3.1962 v právnej veci rozvrhu náhrady za vyvlastnené pozemky, ktorými sú i sporné pozemky vyplýva, že k rozvrhu došlo práve na základe právoplatného rozhodnutia Odboru pre výstavbu a vodného hospodárstva rady MsNV v Piešťanoch zo dňa 16. decembra 1959 pod č. Výst. 6007/59/Mč/Gá o ich vyvlastnení, v konaní žalobcom i predloženého, a z doposiaľ vykonaného dokazovania opak preukázaný nebol (teda, že by predmetné rozhodnutie právoplatnosť nenadobudlo), súd prvej inštancie sa mal vecou zaoberať tak, ako keby uvedené rozhodnutie právoplatné bolo a ďalej zamerať dokazovanie na to, či na základe takéhoto právoplatného rozhodnutia Československý štát nadobudol do vlastníctva parc. č. 1780 zapísanú vo vložke č. 231 vo výmere 926 m2 vyvlastnením. Pri posudzovaní nadobudnutia vlastníckeho práva Československým štátom k sporným pozemkom je pritom potrebné vychádzať z právnej úpravy vyvlastnenia vzťahujúcej sa na uvedené obdobie.

18. V prípade, že by prvoinštančný súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že k vyvlastneniu pozemkov predsa len nedošlo, musí skúmať okolnosti ich možného vydržania štátom, prípadne i samotným žalobcom ako ďalším subjektom, ktorý svoje vlastnícke právo odvodzuje od štátu, samozrejme so zameraním sa na splnenie zákonných podmienok vydržania podľa časovo príslušnej právnej úpravy.

19. Zahrnúc vyššie uvedené odvolací súd uzatvára, že súd prvej inštancie vyššie popísaným nesprávnym procesným postupom (predovšetkým nesprávnym posúdením dôkazného bremena) spočívajúcim v nesprávnom spôsobe akým o veci napadnutým rozsudkom rozhodol (pozri ods. 17 tohto rozhodnutia) znemožnil strane sporu, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva a to v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 389 ods. 1 písm. b) , zároveň súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevytvoril stranám priestor na navrhovanie dôkazov t.j. strany nemali navrhovať aké dôkazy, keďže súd vec nesprávne právne posúdil, pri zohľadnení i toho, že napadnuté rozhodnutie bolo zavŕšením súdneho konania ešte v čase, keď „starý“ procesný kódex nebol založený na prísnej kontradiktórnosti, ako je to v súčasnosti (§ 389 ods. 1 písm. c) . Uvedené nedostatky nie je možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom, pretože nie je vylúčené, že pre správne posúdenie veci bude treba vykonať ešte rozsiahle dokazovanie, keďže súd prvej inštancie doposiaľ dokazoval len základné pre vec rozhodujúce skutočnosti, ktoré navyše nesprávne právne posúdil, čím sa mu otvára priestor pre ďalšie doposiaľ nevykonané dokazovanie. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie s použitím ust. § 389 ods. 1 písm. b) a c) zrušil a podľa § 391 ods. 1 vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

20. Povinnosťou súdu prvej inštancie súc pritom viazaný vyslovenými právnymi názormi odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 bude riadne v súlade s procesnou normou vykonať všetky pre vec relevantné dôkazy, skutkový stav následne opätovne a komplexne vyhodnotiť, na zistený skutkový stav aplikovať všetky náležité hmotnoprávne ustanovenia, a až následne vo veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je nevyhnutné náležite aktuálne už v súlade s ust. § 220 ods. 2, 3, 4 odôvodniť. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie opätovne o náhrade trov včítane prípadnej náhrady trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 .

21. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .