Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 699/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. apríla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Petra Brňáka, sudcu Milana Ľalíka a sudkyne Marianny Mochnáčovej

prerokoval prijatú sťažnosť ;

; ;

, a , zastúpených

advokátom JUDr. Antonom Hajdukom, Štúrova 101/5, Vranov nad Topľou, vo veci

namietaného porušenia ich základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 26. februára 2015 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

1. Základné právo , ,

, a podľa Slovenskej

republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 26. februára 2015

a jemu predchádzajúcim postupom p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 26. februára 2015

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť ,

, , a

trovy právneho zastúpenia v sume 732,16 € (slovom sedemstotridsaťdva eur a šestnásť

centov) na účet ich právneho zástupcu JUDr. Antona Hajduka, Štúrova 101/5, Vranov

nad Topľou, v lehote jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.

4. Sťažnosti , ,

, a vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

II.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. októbra

2016 doručená sťažnosť ;

; ;

, a (spolu ďalej

len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a (ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 26. februára

2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 30. júna 2016 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) a jemu predchádzajúcim

postupom.

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:

«Slovenská republika - Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií SR... sa žalobou

doručenou Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“)... 8.7.2010, domáhala proti

... (ďalej len „žalovaný v 1. rade“), ...,

j..., .., ...

a ... určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v katastrálnom území

Prešov, obec Prešov, okres Prešov, zapísaných na ako

2

- pozemok parc. č. registra C o výmere 1396 m, druh pozemku ostatné plochy,

2

- pozemok parc. č. registra C o výmere 243 m, druh pozemku ostatné plochy,

2

- pozemok parc. č. registra C o výmere 722 m, druh pozemku ostatné plochy,

a na ako

2

- pozemok parc. č. registra C o výmere 501 m, druh pozemku ostatné plochy.

2

- pozemok parc. č. registra C o výmere 8 m, druh pozemku ostatné plochy,

2

- pozemok parc. č. registra C o výmere 69 m, druh pozemku ostatné plochy,

2

- pozemok parc. č. registra C o výmere 38 m, druh pozemku ostatné plochy (ďalej

len „nehnuteľnosti“).

Žalobca v žalobe tvrdil, že nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na základe

právoplatného vyvlastňovacieho rozhodnutia - výmeru 13081/1-1942 vydaného dňa

28.4.1942 Župným úradom Prešov, ktorým došlo k vyvlastneniu časti parcely mpč.

zapísanej v pozemnoknižnej vložke k. ú. vo výlučnom vlastníctve

, právnej predchodkyne žalovaných v 2. až 6. rade - sťažovateľov; Vlastnícke

právo k nehnuteľnostiam v prospech právnej predchodkyne sťažovateľov bolo zapísané

do pozemkovej knihy vo vložke č. kat. úz. titulom kúpy z 3.5.1909.

Podľa tvrdenia Žalobcu nehnuteľnosti, ktorých určenia vlastníckeho práva sa

žalobou domáhal, sú identické s časťou pôvodnej parcely mpč. , zapísanej

2

v pozemnoknižnej vložke č. s výmerou 36 árov a 32 mv zmysle geometrického plánu

č. 149/99 vyhotoveného dňa 1.12.1999 .

Sťažovatelia ako dedičia nadobudli vlastníctvo k nehnuteľnostiam po poručiteľke

, nar. , zomrelej , na základe

Osvedčenia o dedičstve sp. zn. , zo dňa 7.2.2000, právoplatného dňa

23.2.2000, vydaného v dedičskom konaní vedenom Okresným súdom Prešov pod sp. zn.

.

Na základe kúpnej zmluvy, ktorej vklad bol Správou katastra Prešov povolený

pod , sťažovatelia previedli vlastníctvo k pozemkom pare. č. , č.

a č. na žalovaného v 1. rade. Parcely č. , č. , č. a č.

ostali vo vlastníctve sťažovateľov.

Na základe uvedeného sťažovatelia popierali nadobudnutie vlastníckeho práva

žalobcom titulom vyvlastňovacieho výmeru, od ktorého žalobca odvodzoval svoje vlastnícke

právo.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo dňa 12.12.2013 určil, že žalobca je

vlastníkom nehnuteľností zapísaných na a na . Súčasne zamietol

žalobu v časti o určenie, že nehnuteľnosti sú v správe , taktiež

zamietol žalobu v časti o uloženie povinnosti Okresnému úradu Prešov zapísať do operátov

katastra nehnuteľností nehnuteľnosti ako vlastníctvo Slovenskej republiky v správe

. Žalovaným v 1. až 6. rade náhradu trov konania nepriznal. ...

Podľa názoru okresného súdu „súd má za nepochybné, že vyvlastňovacie konanie

v roku 1942 prebehlo a jeho výsledkom bol individuálny akt - Vyvlastňovací výmer

č. na základe ktorého došlo okrem iného k vyvlastneniu časti parcely ,

2

zapísanej v č. pre kú. a to v rozsahu 36 árov a 32 mpre Slovenský štát -

“

Tento výmer podľa okresného súdu „nadobudol právoplatnosť, aj keď neurčeného

dňa, pretože z formulácie „potvrdzujem, že tento výmer sa stal právoplatným“ v

dňa 4.8.1944, uvedenej na strane 4. tohto výmeru je síce zrejmé, že tento výmer

právoplatnosť nadobudol, avšak nie je zrejmé, či sa tak stalo 4.8.1944 alebo, čo je

pravdepodobnejšie, 4.8.1944 bola iba vyznačená táto doložka právoplatnosti.

Čo sa týka doručovania tohto výmeru, zo strany 3-4 tohto výmeru je zrejmé, že bol

doručovaný na 10 miest. Pod bodom 6. sa uvádza, Že Obecný notársky úrad v

obdrží 5 exemplárov stým, aby všetkých zainteresovaných upovedomil a výmery doručil.

Z tejto formulácie nie je možné ustáliť, že Obecný notársky úrad v mal

5 exemplárov doručovať pred ním nachádzajúcim sa 5 adresátom... Táto formulácia

rovnako môže znamenať, že Obecný notársky úrad v mal doručovať tento

vyvlastňovací výmer fyzickým osobám, účastníkom vyvlastňovacieho konania a to napríklad

aj vd. ...“

Okresný súd za dôkaz, že prebehlo vyvlastňovacie konanie, považoval aj uznesenie

okresného súdu zo dňa 7.7.1942, ktorým bola právna predchodkyňa sťažovateľov a ostatní

zainteresovaní predvolaní na deň 2.9.1942 na rozvrhové pojednávanie, aj uznesenie

okresného súdu zo dňa 12.11.1942 o tom, že bez vyčkania právoplatnosti tohto uznesenia sa

má zo súdneho depozitu vyplatiť právnej predchodkyni sťažovateľov suma 96.475,- Ks ako

odplata za vyvlastnené nehnuteľnosti.

To, že sa súdu, ani účastníkom konania nepodarilo zabezpečiť vyvlastňovací spis,

ktorý sa nenachádza ani v archívoch Slovenskej republiky, podľa názoru okresného súdu

„neznamená, že sú pravdivé tvrdenia žalovaných o tom, že vyvlastnenie neprebehlo v súlade

so zákonom, resp. že neprebehlo vôbec. Súd má za to, že o vyvlastňovacom konaní svedčí

jednak vyvlastňovací výmer a jednak na neho nadväzujúce uznesenia Okresného súdu

v Prešove. Je teda zrejmé, že Okresný súd v Prešove mal vyvlastňovací výmer, prípadne aj

spis k dispozícii, keďže na ich základe pristúpil k rozvrhu do súdneho depozitu zloženej

vyvlastňovacej náhrady.“

Sťažovatelia podali odvolanie proti rozsudku okresného súdu.

Krajský súd... rozsudkom sp. zn. zo dňa 26.2.2015 rozsudok

okresného súdu potvrdil. ...

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia dovolanie.

Najvyšší súd... uznesením sp. zn. zo dňa 30.6.2016 dovolanie

sťažovateľov odmietol ako neprípustné. ...

Sťažovatelia poukazujú na to, že v judikatúre ústavného súdu bola rovnako

stanovená povinnosť pre všeobecné súdy zohľadňovať špecifické okolnosti a individuálne

súvislosti každého konkrétneho prípadu tak, aby bolo dosiahnuté spravodlivé vyriešenie

veci, t. j. také, aby úzkostlivé lipnutie na litere zákona v prospech jednej procesnej strany

nespôsobilo do očí bijúcu nespravodlivosť druhej procesnej strany.

Podľa má každý právo vlastniť majetok a vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Z tohto ustanovenia vyplýva povinnosť verejnej moci konať tak, aby do vlastníckeho

práva jednotlivca sama nezasahovala, ale rovnako povinnosť poskytnúť vlastníkovi ochranu

v prípade, keď je jeho vlastnícke právo rušené či obmedzované zo strany tretích subjektov.

Ústavný súd už vyslovil, že primárnym cieľom a zmyslom civilného procesu je

ochrana porušených alebo ohrozených subjektívnych práv účastníka konania. Ak sa

všeobecné súdy pri posudzovaní problematiky nadobúdania vlastníckeho práva

k nehnuteľnej veci aktom vyvlastnenia (vyvlastňovacím rozhodnutím) v tejto veci sústredili

iba na povrchné a svojvoľné hodnotené technické nedôslednosti rôzneho druhu v postupe

príslušných štátnych orgánov hovoriace v neprospech sťažovateľov, šlo o typický príklad

ústavným súdom mnohokrát reprobovaného arbitrárneho a formalistického odôvodnenia

zrejmej nesprávnosti a nespravodlivosti, keď uprednostňovali iba zdanlivú legalitu

vtedajšieho postupu štátu pri správe svojho majetku pred hodnotami materiálneho

právneho štátu, ktoré sú všeobecné súdy povinné chrániť. Uvedené pochybenie sa

negatívnym spôsobom premietlo do roviny zaručených základných práv na

spravodlivé súdne konanie podľa a dohovoru. ...

Aj keď explicitne neupravuje všeobecný spôsob nadobudnutia

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrej viery

nadobúdateľa, s výnimkou vydržania nemožno bezvýnimočne tvrdiť - ako to konštatovali

všeobecné súdy v danej preskúmavanej veci - že vzhľadom na to, že sporné parcely v čase

smrti osoby, po ktorej boli prejednané v rámci dodatočného dedičského konania, tejto

osobe nepatrili, nemohli byť predmetom dedenia. A taktiež, že prevod parciel zo

sťažovateľov na žalovaného v 1. rade tak nadobudnutie vlastníckeho práva žalovaným v 1.

rade znamenať nemohol.

... v tomto smere už došlo určitému posunu v doterajšej judikatúre ústavného súdu

v riešení otázky „nemo plus iuris“ () o nové interpretačné závery či vývoj

sociálnej reality najmä v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá urobila právny úkon

s dôverou v určitý - jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Navyše, ak bol

potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a najmä, keď ho potom aprobuje aj

príslušný orgán verejnej moci (kataster nehnuteľnosti, súd a pod.).

Princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným

z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu.

Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť

poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istým

svojím vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu (porovnaj

aj R 14/2009). Otázkou dobrej viery takého nadobúdateľa vlastníckeho práva sa tak

všeobecné súdy musia vždy riadne zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobou.

Ústavný súd v najnovšej judikatúre už uviedol, že z hľadiska poskytnutia

ústavnoprávnej ochrany je treba postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného

vlastníka a nadobúdateľa vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom

na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné

hodnoty -princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery

v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany

vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest

quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má). Pokiaľ

však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp

všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie

základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie

riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je

schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list

vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní (Nález

ústavného súdu sp. zn. zo 16. marca 2016).

Ak sťažovatelia pri nadobudnutí nehnuteľností evidovaných v katastri

nehnuteľností... v dedičskom konaní po poručiteľke konali v dobrej viere v konštitutívny akt

štátu (v tomto prípade dvojnásobný - právoplatné osvedčenie o dedičstve a zapísanie tejto

skutočnosti v katastri nehnuteľností), mal by požívať ústavnú ochranu.

Obdobne nemôže byť sťažovateľom na ujmu, ak pri prevode časti nehnuteľností

na žalovaného v 1. rade konali v dobrej viere v konštitutívny akt štátu (v tomto prípade

rozhodnutie o povolení vkladu). Zbavením vlastníckeho práva žalovaného v 1. rade

napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov sťažovatelia tak čelia žalobe o vrátenie

kúpnej ceny za predané nehnuteľnosti zo strany žalovaného v 1. rade. ...

Sťažovatelia poukazujú, že z osvedčenia o dedičstve je jednoznačne preukázané, že

oni dedičstvo po poručiteľke neodmietli a že sú spôsobilí dediť, dedičstvo nadobudli smrťou

svojej matky, teda poručiteľky dňa 13.7.1950, kedy vstúpili do práv poručiteľky, stali sa

vlastníkmi sporných nehnuteľnosti, a teda došlo k zmene vlastníctva.

V tejto súvislosti sťažovatelia zdôrazňujú, že počas celého obdobia, resp. aj ich

právna predchodkyňa žili v tom, že sporné nehnuteľnosti patria do ich vlastníctva, a to

z toho dôvodu, že nemali vedomosť o tom, že tieto nehnuteľnosti mali byť už vyvlastnené,

nakoľko im (resp. ich právnej predchodkyni) nebolo doručené žiadne vyvlastňovacie

rozhodnutie, čo potvrdzuje aj tá skutočnosť, že zo zápisov na príslušných LV k.ú. Prešov

ku dňu smrti právnej predchodkyne sťažovateľov bolo preukázané, že v tomto období táto

bola vedená ako vlastníčka sporných nehnuteľností.

Napriek tomu vo veci konajúce súdy neuverili sťažovateľom, že o tom, že sporné

nehnuteľnosti nemali ku dňu smrti právnej predchodkyne sťažovateľov patriť do jej

vlastníctva, sa sťažovatelia dozvedeli až zo žaloby žalobcu, ktorú žalobca doručil

okresnému súdu až 8.7.2010.

Sťažovatelia namietajú, že v rámci dokazovania okresný súd právne relevantným

spôsobom nepreukázal a krajský súd len súhlasil s okresným súdom bez akéhokoľvek

relevantného odôvodnenia, že právnej predchodkyni sťažovateľov bolo rozhodnutie

o vyvlastnení akýmkoľvek spôsobom doručené, ani nepreukázal prijatie náhrady

za vyvlastnenie (žalobca nepreukázal a súdy neodôvodnili, či sa vôbec právna

predchodkyňa sťažovateľov dozvedela o náhrade).

... právne závery krajského súdu v predmetnej veci sa javia byť neodôvodnené

a arbitrárne vyúsťujúce k porušeniu označených práv, a to s prihliadnutím na interpretáciu

a aplikáciu vyvlastňovacieho výmeru a naň nadväzujúcich uznesení pojednávajúcich

o náhrade za vyvlastnenie. Z vyvlastňovacieho rozhodnutia predloženého žalobcom

a pochybného spôsobu vyznačenia jeho právoplatnosti iba na kópii (pretože kompletný

vyvlastňovací spis v danej veci neexistuje a okresný súd ani krajský súd ho tak nemohli

preskúmať), krajský súd bez rozumnej úvahy spojil aj hmotnoprávny rozmer tohto právneho

aktu s majetkovým následkom.

Z namietaného rozsudku krajského súd vyplýva jednostrannosť, ktorá zakladá

svojvôľu a taký výklad na vec sa vzťahujúcich právnych aktov, ktorá do istej miery znamená

popretie ich podstaty a zmyslu. Spomínanú jednostrannosť je potrebné vnímať aj

pri odôvodnení tohto rozsudku, keď sa v ňom krajský súd aj napriek závažnosti predmetu

súdneho sporu (určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti) nevysporiadal so všetkými

podstatnými námietkami sťažovateľov. Neprihliadol na ich argumentáciu obsiahnutú

v odvolaní a zreteľne nevysvetlil, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie.

Krajský súd podľa názoru sťažovateľov pochybil aj v hodnotení dôkazov, keď sťažovateľov

vôbec nepresvedčil o tom, prečo pri rozhodovaní nevzal do úvahy

1. nepredloženie originálu vyvlastňovacieho výmeru

v konaní nebol predložený originál výmeru s doložkou právoplatnosti, okresný súd

sám konštatoval, že dátum právoplatnosti počas celého konania nezistil a že dátum tam

uvedený (4.8.1944) ešte neznamená, že tento je dátum právoplatnosti tohto výmeru, ale len

dátumom, keď bola táto formulácia vyznačená na výmere

2. doručovanie vyvlastňovacieho výmeru

v celom konaní sa záhadne nenašlo právoplatné rozhodnutie aj keď bolo doručované

na 10 miest cestou Obecného notárskeho úradu v . Nepreukázanie doručenia štátom

právnej predchodkyni sťažovateľov je na škodu paradoxne sťažovateľom a nie štátu,

ktorému je aj napriek tomu priznané vlastníctvo. V tejto súvislosti sťažovatelia poukazujú

na nález ústavného súdu . Aj v tejto veci sa všeobecné súdy odvolávajú

na skartačné pravidlá a lehoty. Podľa názoru ústavného súdu sa všeobecné súdy

nevysporiadali s touto námietkou v súlade sústavou a dohovorom. Ústavný súd už vo

svojich iných veciach (napr. ) uviedol, že v špecifických okolnostiach prípadu

záver o naplnení podmienok konania, napr. doručenie rozhodnutia správneho orgánu musí

byť preukázané mimo „rozumných pochybností“. Pokiaľ všeobecný súd nemá preukázaný

záver, že došlo k doručeniu správneho rozhodnutia mimo rozumných pochybností, musí

vychádzať z predpokladu, že rozhodnutia doručené neboli. Je mimo všetkej logiky pričítať

na ťarchu sťažovateľov, že prebehla skartácia dokladov u orgánu verejnej správy, ktorú ani

v najmenšom nemohli ovplyvniť.

3. nepredloženie spisu

súd ani na viacnásobnú výzvu sťažovateľov nepredložil do konania vlastný spis

okresného súdu o rozvrhovom uznesení sumy 96 475,- Sk do depozitu peňažného ústavu

v prospech právnej predchodkyne sťažovateľov, aby sa zistili podrobnosti a vyjasnili

okolnosti právoplatnosti výmeru úhrady ceny za nehnuteľnosti. V konaní nebolo

preukázané, že právna predchodkyňa obdržala cenu za vyvlastnenie nehnuteľností, ani to,

že bola aspoň vyrozumená, aby si uplatnila právo z depozitu.

4. nepredloženie geometrického plánu z roku 1947

pochybnosti o vyvlastnení zakladá aj to, že z celkovej výmery pôvodnej parcely

č. bola vyvlastnená iba jej časť, preto musel existovať geometrický plán

podľa vtedajších zákonov, čo však žalobca nepredložil.

5. reklamačné konanie na vtedajšej Správe katastra

všetky súdy sa vyhli odôvodneniu tohto konania, kde kataster v vrátil

vlastníctvo prv sťažovateľom a štát tu nevyužil opravné prostriedky v konaní č. X 47/99

zo dňa 21.10.1999

6. nevysporiadanie sa s otázkou záujmu o kúpu predmetných nehnuteľností.

V konaní pred okresným súdom boli vypočutí svedkovia ( ),

ktorí potvrdili, že jednali s pani o odkúpení pozemkov. Toto konanie

potvrdzuje, že ani v roku 2000 až 2003 sa žalobca necítil vlastníkom sporných

nehnuteľností. Výsluch týchto svedkov vylučuje dobromyseľnosť štátu pri vydržaní, t. j. ak

sa štát cítil vlastníkom, nebol by ich poveril rokovaním o vykúpení (viď výpoveď

pani ).

7. list MNV zo 6. júla 1947

štátne orgány svojím listom akceptovali stav, keď právna predchodkyňa bola

vlastníčkou celej parcely č. aj dňa 6.7.1947, t. j. 5 rokov po údajnom vyvlastnení.

Krajský súd nevyhodnotil tento dôkaz.

Podľa sťažovateľov žalobca nebol dobromyseľný pri nadobudnutí vlastníckeho

práva, nemohlo ísť o oprávnenú držbu a samozrejme vydržanie vlastníckeho práva

neprichádza do úvahy, keď právna predchodkyňa sťažovateľov nikdy nestratila svoje

vlastnícke právo.

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia zastávajú názor, že právne závery krajského súdu

v predmetnej veci je možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené a arbitrárne a tak

nezlučiteľné s obsahom namietaných práv. ...

Sťažovatelia uvádzajú, že do ich práv označené všeobecné súdy zasiahli

uprednostnením ochrany vlastníckeho práva žalobcu (štátu) pred ochranou ich dobrej viery

pri nadobudnutí predmetných nehnuteľností (titulom dedenia). Je nesporné, že ku dňu smrti

poručiteľka - právna predchodkyňa sťažovateľov bola v evidencii nehnuteľností riadne

zapísaná ako výlučný vlastník sporných nehnuteľností.

Sťažovatelia tvrdia, že v čase nadobudnutia ich vlastníckeho práva bola na ich

strane preukázaná existencia dobrej viery, ktorá sa vzťahovala tak ku okolnostiam, za

ktorých vecné právo vzniklo, teda k právnemu dôvodu vzniku práva (titulu), taktiež aj k

ďalším okolnostiam, s ktorými právo spája vznik nadobudnutia vlastníckeho práva.

Sťažovatelia naviac zdôrazňujú, že žalobca sa svojho vlastníctva na súde začal

domáhať až po uplynutí niekoľko desiatok rokov, pričom zo strany sťažovateľov a žalobcu

v 1. rade už boli do predmetných nehnuteľností vložené nie malé investície v súvislosti s ich

užívaním.

S odkazom na uvedenú nálezovú judikatúru ústavného súdu, ako aj ústavného súdu

Českej republiky ( z 8. júna 2016) v obdobnej veci, tak možno len

konštatovať, že napadnuté rozhodnutia odvolacieho a dovolacieho súdu otázku dobrej viery

sťažovateľov nevzali vôbec do úvahy, keď nevenovali sa z pohľadu sťažovateľov

nezákonným podstatným záverom súdu prvého stupňa zhrnutých len v dvoch vetách, a to:

„Vzhľadom na to, že sporné parcely v čase smrti osoby, po ktorej boli prejednané v rámci

dodatočného dedičského konania tejto osobe nepatrili, nemohli byť predmetom dedenia“

„Prevod parciel zo žalovaných v 2.-6. rade na žalovaného v 1. rade tak

nadobudnutie vlastníckeho práva žalovaným v 1. rade znamenať nemohol“.

Takýto postup a rozhodnutia odvolacieho súdu a dovolacieho súdu, keď krajský súd

sa len stotožnil „s veľmi podrobnými presvedčivými, precízne a zákonu zodpovedajúcimi

dôvodmi rozsudku súdu prvého stupňa“, a najvyšší súd odmietol dovolanie ako neprípustné,

sú v rozpore s najnovším ustáleným právnym názorom ústavného súdu, ktorý vyžaduje,

aby pri posudzovaní sporov o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam nadobudnutým

od neoprávneného, bola náležite zvažovaná otázka stretu práva vlastníckeho a práva

na ochranu dobrej viery v právnom styku (čo je bez akýchkoľvek pochybností aj prípad

žalobcu a sťažovateľov v predmetnom spore). Opomenutím tejto skutočnosti sa postup

všeobecných súdov dostal do rozporu s požiadavkou na ochranu takýchto ústavných hodnôt,

ako je rešpekt k právam a slobodám iných účastníkov právneho vzťahu, a to v kontexte

posúdenia mechanizmov právnej ochrany pôvodného vlastníka za situácie, keď ním bol štát

na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia.

Sťažovatelia v tejto súvislosti poukazujú aj na skutočnosť, že súd by mal vziať

do úvahy aj to, že v danom prípade sa nejedná iba o problém poskytnutia ochrany

vlastníckeho práva vlastníka nehnuteľnosti, ale pre prípad ich neúspechu vystupuje v

danom konaní ako problém aj otázka ochrany vlastníckeho práva sťažovateľov k sume

peňazí tvoriacich kúpnu cenu za predmet kúpy, ktorú by sťažovatelia boli povinní vrátiť

žalovanému v 1. rade, ktorý ako dobromyseľný vlastník bol taktiež napadnutým

rozhodnutiami všeobecných súdov v danej veci zbavený svojho vlastníctva

k nehnuteľnostiam, ktoré kúpil od sťažovateľov v roku 2008.

S uvedenou argumentáciou sa vo svojich rozhodnutiach napadnutých touto ústavnou

sťažnosťou nevysporiadal ani krajský súd, ani najvyšší súd.»

3. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a tiež základné právo

na ochranu majetku podľa rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

zo dňa 26.02.2015 a uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 30.6.2016 a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, porušené boli.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 26.02.2015

a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 30.6.2016 sa zrušujú a vec

sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

Sťažovateľom priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 732,16 EUR...

(zast. 5 účastníkov)..., ktorú je Krajský súd v Prešove povinný zaplatiť na účet ich právneho

zástupcu JUDr. Antona Hajduka... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

4. Ústavný súd uznesením č. k. -22 z 23. novembra 2016 prijal

podľa o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) na ďalšie konanie

sťažnosť sťažovateľov v časti, ktorou namietali porušenie základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a a práv podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 26. februára 2015, a vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol.

5. Ústavný súd prijal sťažnosť sťažovateľov na ďalšie konanie v senáte ústavného

súdu v zložení Milan Ľalík (predseda senátu), Peter Brňák (sudca) a Marianna Mochnáčová

(sudkyňa). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2017 účinného od 1. marca 2017

I. senát ústavného súdu rozhoduje v tomto zložení: Peter Brňák (predseda senátu), Milan

Ľalík (sudca) a Marianna Mochnáčová (sudkyňa). Z uvedeného dôvodu vec prerokoval

a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto

nálezu.

6. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k prijatej sťažnosti vyjadrila predsedníčka

krajského súdu listom sp. zn. Spr 10103/2016 zo 16. decembra 2016 a v relevantnej časti

vyjadrenia uviedla:

„Krajský súd v Prešove rozsudkom č.k. z 26. februára 2015

rozhodoval o odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. zo dňa

12.12.2013. Podľa nášho názoru konal v medziach svojej právomoci. Postup krajského

súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu bol podľa nás legitímny s ústavne

korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení

a vylučujúcich možnosť porušenia základného práva sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1,

podľa a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.“

7. Právny zástupca sťažovateľov zaujal svoje stanovisko k vyjadreniu krajského súdu

listom z 20. januára 2017, v ktorom zotrval na dôvodoch podanej sťažnosti.

8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práv

podľa označených článkov a dohovoru.

III.

9. Sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu.

K namietanému porušeniu označených práv malo dôjsť takou jednostrannosťou rozsudku

krajského súdu, ktorá zakladá svojvôľu, nevysporiadaním sa so všetkými podstatnými

námietkami obsiahnutými v odvolaní a tým, že pri hodnotení dôkazov nevzal do úvahy

nepredloženie originálu vyvlastňovacieho výmeru, doručovanie vyvlastňovacieho výmeru,

nepredloženie spisu sp. zn. NcI 829/42, nepredloženie geometrického plánu z roku 1947,

reklamačné konanie na Správe katastra , otázku záujmu žalobcu o kúpu sporných

nehnuteľností a list MNV zo 6. júla 1947. Sťažovatelia zároveň namietali, že žalobca

nebol pri nadobudnutí vlastníckeho práva vydržaním dobromyseľný.

10. Ústavný súd si vyžiadal spis Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. , z ktorého zistil, že Slovenská republika – Ministerstvo dopravy, pôšt

a telekomunikácií Slovenskej republiky ako žalobca sa žalobou doručenou okresnému súdu

8. júla 2010 domáhala určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, a to na základe

vyvlastňovacieho výmeru z roku 1942, resp. vydržaním.

11. Okresný súd rozsudkom č. k. -159 z 12. decembra 2013 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) určil, že

«žalobca Slovenská republika je vlastníkom nehnuteľností, nachádzajúcich sa

v k. ú. , obec , okres a zapísaných na ako

2

parcela registra „C“ č. , druh pozemku ostatné plochy o výmere 1396 m,

2

parcela registra „C“ č. , druh pozemku ostatnéplochyo výmere 243 m,

2

parcela registra „C“ č. , druh pozemku ostatnéplochyo výmere 722 m,

a na ako

2

parcela registra „C“ č. , druh pozemku ostatnéplochyo výmere 501 m,

2

parcela registra „C“ č. , druh pozemku ostatnéplochyo výmere 8 m,

2

parcela registra „C“ č. . druh pozemku ostatnéplochyo výmere 69 m,

2

parcela registra „C“ č. druh pozemku ostatné plochy o výmere 38 m.».

12. O odvolaní sťažovateľov proti rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd

napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu v citovanej časti potvrdil.

13. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd uviedol:

«Súd prvého stupňa vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie a náležite zistil skutkový

stav. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. , z týchto dôkazov dospel

k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného

skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver.

Veľmi podrobné, presvedčivé, precízne a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody

napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219

ods. 2 ).

Žalovaní v odvolaní iba opakujú skutočnosti, ktoré uvádzali už v konaní pred súdom

prvostupňovým, ohľadne ktorých súd vykonal dokazovanie a náležite a správne sa s nimi

vyrovnal pri rozhodovaní vo veci samej.

Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa obsahuje odpovede na všetky argumenty

uvádzané žalovanými v odvolaní a odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú

správnosť napadnutého rozsudku.

V súvislosti s odvolacími námietkami žalovaných v 1. až 6. rade dodáva.

Z obsahu spisu sa zisťuje, že do pozemkovej knihy vo vložke č. . kat. úz.

bolo zapísané vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti v prospech titulom

kúpy z 03.05.1909 (č. l. 75-77 súdneho spisu ).

Z výmeru Župného úradu v (č. l. 154) spisu vyplýva, že tento úrad podľa § 5

ods. 2 Opatrenia stáleho výboru č. 291/1938 Sb. vyvlastňuje pozemok vo výmere 36 árov

2

a 32 mzapísaný v v prospech Slovenského štátu - , patriaci

.

Právoplatnosť a vykonateľnosť výmeru je potvrdená Župným úradom v

z 04.08.1942 (č. l. 155 spisu).

Odvolatelia namietajú nesprávnosť právneho posúdenia vzniku vlastníckeho práva

na základe vyvlastňovacieho výmeru Župného úradu v č. 1301/ I. - 1942 zo dňa

28.04.1942. Námietky žalovaných spočívajú v nepreukázaní právoplatnosti a vykonateľnosti

rozhodnutia. Odvolací súd súhlasí so záverom prvostupňového súdu, že vyvlastňovací

výmer na základe ktorého došlo k vyvlastneniu časti pôvodnej pozemnoknižnej parcely

, zapísanej v pozemnoknižnej zápisnici (ďalej len pre k. ú v rozsahu

2

36 árov a 32 mpre vtedajší Slovenský štát - je potrebné považovať

za právoplatný a vykonateľný správny akt. Je potrebné súhlasiť so záverom prijatým

prvostupňovým súdom, že všeobecné súdy sú oprávnené preskúmavať mimo rámec

správneho súdnictva len nulitné rozhodnutia, teda tie ktoré boli vydané správnym orgánom

na vydanie ktorých nemal právomoc. Ide o rozhodnutia také, ktoré nevyvolávajú právne

účinky, takýmito správnymi aktmi sú rozhodnutia, ktorých vady sú tak závažné, že sa

neuplatní prezumpcia správnosti ich správnosti. Za ničotný správny akt sa považuje akt

vydaný absolútne nepríslušným orgánom, ktorý v rámci svojho zákonného vymedzenia

nebol oprávnený o určitej veci rozhodnúť ako aj, či je právoplatný alebo vykonateľný.

Žiadne iné prípadné vady vyvlastňovacieho konania nemajú vplyv na záväznosť tohto

rozhodnutia pre súdy v tomto konaní.

Ani odvolací súd nenašiel dôvod na odklon od doterajšej rozhodovacej praxe

v otázke preskúmavania správnych aktov všeobecným súdom. Poukazuje napríklad na záver

prijatý v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. : „K otázke

kedy sú všeobecné súdy oprávnené mimo rámec správneho súdnictva preskúmavať správne

akty, dovolaci súd udáva, že nulitné sú také rozhodnutia, ktoré boli vydané takými

správnymi orgánmi, na vydanie ktorých nebol konkrétny správny orgán absolútne vybavený

právomocou a na ktoré sa pozerá ako keby nikdy neboli vydané tzv. paakty. Len takéto

rozhodnutia je všeobecný súd oprávnený preskúmavať mimo rámca správneho súdnictva.

Preskúmavať teda môže správne akty zásadne len so zreteľom k tomu, či sa jedná o akty

nulitné, t. j. také vady, ktoré sú tak závažné, že sa neuplatňuje prezumpcia ich správnosti.

U ostatných platí prezumpcia ich „správnosti“ (rovnako tak na totožný záver prijatý

v rozhodnutí NS SR č. sp. zn. .)

Obdobne Ústavný súd SR prijal záver, že „všeobecný súd môže konfiškačný výmer

preskúmavať len z hľadiska existencie právomoci správneho orgánu na jeho vydanie

v súlade v tej dobe s účinnými právnymi predpismi, nie však jeho zákonnosť, pretože nejde

o žalobu o preskúmanie zákonnosti správneho“ (Porovnaj uznesenie -34).

Možno tak uzavrieť, že vyvlastňovací výmer vydaný na základe Opatrenia Stáleho

výboru č. 291/ 1938 Sb. v zmysle vládneho nariadenia 95/ 1940 Sl., zákona č. 299/ 1940 Sl.

bol vydaný v medziach právomoci príslušného správneho orgánu. Nešlo o ničotný (nulitný

právny akt). Správny akt bol vydaný správnym orgánom a pri prezumpcii jeho

správnosti a platnosti nebolo možné naň neprihliadať. Výmer je možné považovať

za právoplatný a vykonateľný. Doložka právoplatnosti bola vyznačená Župným úradom

v dňa 4. 8. 1944. Pochybnosti žalovaných o právoplatnosti neboli preukázané.

Pri vyznačenej doložke správnym orgánom sa predpokladá, že právoplatnosť nastala a

opak nebol preukázaný.

Štát tak nadobudol právne relevantným spôsobom sporné pozemky zákonným

spôsobom.

Rovnako tak ďalšie namietané skutočnosti žalovanými dotýkajúce sa rozvrhového

uznesenia v podstate smerujú k namietaniu akceptácie vyvlastňovacieho

rozhodnutia - vyvlastňovacieho výmeru. Rozvrhové uznesenie podporuje okolnosti

vyvlastňovacieho konania sporného pozemku. Z neho vyplýva, že náhrada za vyvlastnené

pozemky bola zložená pre vlastníkov priamo do peňažného ústavu vtedajšej Mestskej

sporiteľne v . O existencii vyvlastňovacieho konania svedčia aj zápisy v pozemkovej

knihe, z ktorých je zrejmé, že v pozemnoknižnej vložke č. pre katastrálne územie

bolo vyznačené začatie vyvlastňovacieho konania a následne práve na základe výmeru

Župného úradu v č. bola poznámka vyvlastňovacieho konania

vymazaná.

S námietkami žalovaných vo vzťahu k listine zo zo dňa 06. 07.1947

ako aj vo vzťahu k listine - geometrickému plánu z roku 1947 sa vyrovnal prvostupňový súd

náležitým s spôsobom v odôvodnení svojho rozhodnutia. Listina zo dňa 6. júna 1947 vydaná

vtedajším Miestnym národným výborom v , ktorá sa dotýkala konania ohľadom

rozdelenia parcely číslo zapísanej v ako aj geometrický plán nie sú listinami,

ktoré by preukazovali, že rozhodnutie - vyvlastňovací výmer by bolo možné považovať

za ničotný.

Čo sa týka námietok absencie zápisu vlastníckeho práva v pozemkovej knihe je

správny záver súdu, že tento nebol potrebný podľa Opatrenia Stáleho výboru č. 291/1938

Sb. došlo k vyvlastneniu a teda k prechodu vlastníckeho práva na štát. Princíp intabulácie

platil pri prevode nehnuteľností a nie pri prechode nehnuteľností na štát. Nadobudnutie

vlastníckeho práva nastalo a bolo dôsledkom správneho aktu príslušného správneho úradu.

Preto na prípad prechodu vlastníckeho práva - zmeny vlastníckeho práva intabulačný

princíp nedopadal. Od 01.01.1951, kedy nadobudol účinnosť

č. , opustilo platné právo intabulačný princíp.

Nemožno súhlasiť s ďalšou námietkou odvolateľov, že prvostupňový súd otázku

naliehavého právneho záujmu sám odôvodnil namiesto žalobcu ako účastníka konania.

Žalobca zdôvodnil svoj naliehavý právny záujem na požadovanom určení tým, že v katastri

nehnuteľností sú zapísaní žalovaní a tak na jeho strane existuje naliehavý právny záujem

na určení, že je vlastníkom sporných nehnuteľností. Jeho postavenie ako vlastníka je neisté,

pretože na predmetnej nehnuteľnosti sú vydané dva rôzne listy vlastníctva (č.l. 134 súdneho

spisu). Žalobca naliehavosť právneho záujmu zdôvodnil a prvostupňový súd správne sa

vyrovnal s otázkou naliehavého právneho záujmu.

„Právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby

v zmysle , musí byť naliehavý. Pri skúmaní existencie naliehavého

právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený)

procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti

práva, a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať

iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania. Naliehavý právny záujem je spravidla daný

v prípade, ak by bez tohto určeniau bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto

určenia stalo jeho právne postavenie neistým (porovnaj R 17/1972). Za nedovolenú možno

považovať určovaciu žalobu, pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale len

k zbytočnému rozmnožovaniu sporov; ak však určovacia žaloba vytvára pevný právny

základ pre právny vzťah účastníkov sporu, je prípustná aj napriek tomu, že je možná

(pripadne) i iná žaloba (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 40/1996) (porovnaj rozsudok Najvyššieho

súdu SR zo 6. decembra 2012, sp. zn. ).

Možno sa stotožniť so záverom prvostupňového súdu, že v čase rozhodovania súdu

naliehavý právny záujem žalobca na požadovanom určení vlastníckeho práva mal, pretože

práve rozhodnutím súdu o určení jeho vlastníckeho práva dôjde k odstráneniu sporu

o vlastníctvo medzi účastníkmi konania, podaná žaloba je procesné vhodným nástrojom,

ktorý tento spor rieši (odstraňuje neistotu vzťahu účastníkov konania).

Odvolatelia ďalej namietajú v odvolaní, že prvostupňový súd nemohol uplatniť ani

princíp vydržania, pretože právna predchodkyňa žalovaných v 2. až 6. rade nemala

doručené vyvlastňovacie rozhodnutie, vyplatené finančné prostriedky za jeho náhradu

a nemala vedomosť o uložení tejto náhrady v depozite. Tvrdia, že protiprávne konanie

neguje dobromyseľnosť.

Prvostupňový súd prijal právny záver, že vlastnícke právo odvodzuje primárne

žalobca od vyvlastňovacieho výmeru. Zároveň konštatoval, že aj v prípade, ak by tomu tak

nebolo štát sa stal vlastníkom z dôvodu vydržania. Mal za to, že vydržanie začalo už v rámci

vyvlastňovacieho konania, kedy štát vstúpil do držby dňa 04. 02. 1941 začatím

vyvlastňovacieho konania. Žalovaní spochybňujú dobrú vieru prípadného držiteľa. Dobrá

viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom k všetkým okolnostiam sa musí

vzťahovať i k titulu na základe, ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť ich vlastnícke právo,

pričom postačí, ak je držiteľ so zreteľom ku všetkým okolnostiam, že tu takýto titul je.

Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere treba vždy hodnotiť objektívne a nie zo subjektívneho

hľadiska samotného účastníka. Pri hodnotení dobrej viery je vždy treba brať do úvahy,

či držiteľ pri normálnej opatrnosti ktorou je možnosť ohľadom na okolnosti a povahu

daného prípadu požadovať od každého nemal, respektíve nemohol mať po celú vydržaciu

dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Štát vstúpil do držby

na základe vyvlastňovacieho výmeru a od roku 1942 sporné pozemky užíval. S

prihliadnutím na okolnosti, že na sporných pozemkoch realizoval stavby, tieto užíval a až do

oznámenia žalovaných, že sú vlastníkmi nemal pochybnosti o svojom vlastníckom práve je

správny záver o jeho dobrej viere, že je ich vlastníkom. Nebolo jeho vlastníctvo

spochybňované nikým po dobu viac ako polstoročia. Argumentácia prvostupňového súdu vo

vzťahu k dobrej viere žalobcu a o vydržaní obstojí.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovaných

v 2. až 6. rade nie je dôvodné.

Odvolací súd nepripustil dovolanie podľa návrhu žalovaných proti rozsudku, pretože

podľa jeho názoru nejde o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods.

3 ).

Odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok aj v jeho výrokoch II., III., ktoré boli

napadnuté žalobcom.

Odvolací súd sa stotožňuje v celom rozsahu s odôvodnením napadnutého rozsudku

vo vzťahu k týmto napadnutým častiam ( ).»

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody

podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

15. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

16. Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

18. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

19. Ústavný súd je nezávislým orgánom ochrany ústavnosti ( )

a pri uplatnení svojej právomoci podľa nemôže materiálne nahrádzať

hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi, ktorých sústava je od ústavného

súdnictva oddelená na báze ústavnej regulácie. Tomu zodpovedá aj stabilne judikovaný

právny názor, podľa ktorého skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak sú zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis

mutandis , , , ).

20. A contrario teda ústavný súd výnimočne za splnenia podmienok uvedených

v judikatúre citovanej v predchádzajúcom odseku môže skutkové závery a im

predchádzajúci proces objasňovania skutkového stavu podrobiť svojej právomoci podľa

, avšak výlučne v rovine kasačného prieskumu, nie v podobe

nahrádzania vlastnými skutkovými závermi. Inak by sa ústavný súd v konaní o tzv. ústavnej

sťažnosti dostával do pozície ďalšej inštancie všeobecného súdnictva, čo nedovoľuje.

21. Vzhľadom na to, že pri rozhodovaní o veci sťažovateľov pred okresným súdom

a tiež krajským súdom platili ustanovenia (ďalej len

„OSP“), posudzoval ústavný súd sťažnosť podľa tohto zákona.

22. V popísaných rámcoch sa ústavný súd zameral na proces objasňovania

skutkového stavu veci a hodnotenia dôkazov okresným súdom a následne aj krajským

súdom. Nielen zákonná, ale aj ústavná kvalita civilného súdneho konania sa totiž

podstatným spôsobom prejavuje v hodnotení dôkazov konajúcim všeobecným súdom, ktoré

musí zodpovedať . Uvedené ustanovenie upravuje zásadu voľného hodnotenia

dôkazov, ktorá napriek pomenovaniu nevytvára všeobecnému súdu priestor pre ľubovoľné

(svojvoľné) hodnotenie dôkazov. Práve prípadná svojvôľa v procese hodnotenia dôkazov je

nežiaducim prvkom v súdnom konaní, ktorý zakladá nielen rozpor postupu a naň

nadväzujúceho súdneho rozhodnutia so zákonom, ale aj so základným právom na súdnu

ochranu podľa , lebo svojvôľa konajúceho súdu je hrubým narušením

spravodlivej objektivity a kvality súdneho rozhodovania.

23. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky

dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo

za konania najavo vrátane toho, čo uviedli účastníci ( ). Z formulácie

možno vyvodiť, že súd je povinný dôkazy navzájom si odporujúce hodnotiť a ďalej

zdôvodniť, napr. prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol

vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne aj prečo sa niektorými dôkaznými

návrhmi odmietol vôbec zaoberať. Tieto nedostatky odôvodnenia spolu s tzv. opomenutými

dôkazmi (o ktorých súd v konaní nerozhodol vôbec) zakladajú vadu nepreskúmateľnosti

rozhodnutia. Všeobecný súd je pri hodnotení dôkazov viazaný tiež skutkovým stavom veci,

a teda nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci

k jednostranným záverom. Zásada voľného hodnotenia dôkazov je totiž limitovaná tiež

požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese

dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi

().

24. Významnú úlohu v procese hodnotenia dôkazov ( ) zohráva vnútorné

presvedčenie súdu. Toto presvedčenie nemá predstavovať svojvôľu a nezodpovednosť súdu,

ale naopak, malo by sa vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia

jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel

formálnej logiky. Zásada voľného hodnotenia dôkazov má však svoje limity. Jej kontrola sa

uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 157

ods. 2 , podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých

dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania,

stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,

z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo

nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Pretože inštitút odôvodnenia je jednou

z podstatných záruk kontroly výkonu súdnej moci, súdu je priamo uložená povinnosť dbať

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé ().

25. V podobnom duchu Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

v súvislosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru formuloval viacero zásad odôvodňovania rozsudkov,

z ktorých napr. vyplýva, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody,

na ktorých sú založené (H. c. Belgicko z 30. 11. 1987), rozsah tejto povinnosti sa však môže

meniť vzhľadom na povahu rozhodnutí a musí byť posudzovaný podľa okolností každého

prípadu (Ruiz Torija a Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994). Právna teória civilného

procesu tiež vymedzila niekoľko ďalších požiadaviek na kvalitatívnu správnosť

odôvodnenia. Odôvodnenie musí vyhovieť najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti.

Táto má svoje opodstatnenie nielen z hľadiska možného použitia opravných prostriedkov,

ale tiež preto, že hoci zákonné ustanovenia týkajúce sa spôsobu odôvodňovania rozsudkov

samy osebe nepožívajú ústavnoprávnu ochranu, súvisia ale s postupom súdu z hľadiska

práva na spravodlivý proces.

26. Hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces prebiehajúci v mysli sudcu.

Preto na účel zabezpečenia jeho kontrolovateľnosti vyžaduje zákon v , aby

všeobecný súd v odôvodnení rozsudku okrem iného uviedol, z ktorých dôkazov vychádzal

a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy

a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

27. Problematika ústavnej akceptovateľnosti hodnotenia dôkazov všeobecným súdom

je teda v rovine jej prieskumu úzko spätá s požadovanou kvalitou odôvodnenia súdneho

rozhodnutia. Aj v posudzovanom prípade ústavný súd vzhľadom na námietky sťažovateľov

musel pristúpiť k prieskumu hodnotenia dôkazov krajským súdom zároveň s prieskumom

odôvodnenia sťažnosťou napadnutého odvolacieho rozsudku a jeho kvality.

28. Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd nemohol odhliadnuť ani od konceptu,

podľa ktorého odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu

s prihliadnutím na nemožno posudzovať izolovane (m. m. ,

, ), a tak odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu je

nevyhnutné preskúmať v spojitosti s rozsudkom okresného súdu.

29. Ako z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, rozhodujúcim dôvodom,

pre ktorý okresný súd žalobe vyhovel, bola úvaha týkajúca sa vyvlastňovacieho konania

v prospech žalobcu, ku ktorej okresný súd uviedol:

«Súd má za nepochybné, že vyvlastňovacie konanie v roku 1942 prebehlo a jeho

výsledkom bol individuálny správny akt - Vyvlastňovací výmer č. , na základe

ktorého došlo okrem iného k vyvlastneniu časti parcely , zapísanej v

2

pre k.ú. a to v rozsahu 36 árov a 32 mpre Slovenský štát - . Tento

výmer podľa súdu nadobudol právoplatnosť, aj keď neurčeného dňa, pretože z formulácie

„potvrdzujem, že tento výmer sa stal právoplatným“ v dňa 4.8.1944, uvedenej

na strane 4, z tohto výmeru je síce zrejmé, že tento výmer právoplatnosť nadobudol, avšak

nie je zrejmé, či sa tak stalo 4.8.1944 alebo, čo je pravdepodobnejšie, 4.8.1944 bola iba

vyznačená táto doložka právoplatnosti.

Čo sa týka otázky doručovania tohto výmeru, zo strany 3-4 tohto výmeru je zrejmé,

že bol doručovaný na 10 miest. Pod bodom 6. sa uvádza, že Obecný notársky úrad v

obdrží 5 exemplárov s tým. aby všetkých zainteresovaných uvedomil a výmery

doručil. Z tejto formulácie nie je možné ustáliť, že Obecný notársky úrad v mal

5 exemplárov doručovať pred ním nachádzajúcim sa 5 adresátom, a to 1. Ministerstvu

dopravy a verejných prác - rezort železničný v , 2. Stavebnému odboru

v , 3. Katastrálnemu meračskému úradu v ,

4. Daňovému úradu v , 5. Daňovej správe v Táto formulácia rovnako môže

znamenať, že Obecný notársky úrad v mal doručovať tento vyvlastňovací výmer

fyzickým osobám, účastníkom vyvlastňovacieho konania, a to napríklad aj vd.

.

O tom, že vyvlastňovacie konanie skutočne prebehlo, svedčí aj uznesenie Okresného

súdu zo dňa 7. júla 1942, ktorým boli zainteresované subjekty, vrátane vd.

predvolané na deň 2. septembra 1942 na rozvrhové

pojednávanie, ako aj uznesenie Okresného súdu zo dňa 12.11.1942 o tom, že

bez vyčkania právoplatnosti tohto uznesenia sa má zo súdneho depozitu vyplatiť suma

96.475,-Ks vd. ako odplata za vyvlastnené

nehnuteľnosti.

Tu treba podotknúť, že tieto uznesenia sú verejnými listinami. Okrem iného platí to,

že treba považovať za pravdivé, čo sa vo verejnej listine uvádza, ak nie je preukázaný opak.

Ak teda žalovaní tvrdili, že žiadna finančná náhrada ich právnej predchodkyni vd.

vyplatená nebola, dôkazná povinnosť o preukázaní tejto skutočnosti bola na

nich, keďže súd má túto skutočnosť za preukázanú práve zo spomínaných uznesení

Okresného súdu v Prešove. Podmienka zaplatenia však bola Slovenským štátom splnená už

uložením náhrady (vyvlastňovacej ceny) do depozitu, pričom o tomto uložení niet pochýb

vzhľadom na vyššie uvedené uznesenia OS Prešov.»

30. Z tejto časti odôvodnenia vyplýva že okresný súd si osvojil názor, že

vyvlastňovací výmer nadobudol právoplatnosť. Ústavný súd však považuje za potrebné

upriamiť pozornosť na ďalšiu časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu, ktorou sám

okresný súd otázku právoplatnosti vyvlastňovacieho výmeru spochybňuje, keď uvádza:

„Aj pre prípad, ak by súd pripustil, že skutočne z nejakých dôvodov k právoplatnému

vyvlastneniu predmetných nehnuteľnosti nedošlo, treba uviesť, že štát by sa stal ich

vlastníkom z dôvodu vydržania. Tu je potrebné zdôrazniť, že vydržanie by začalo v rámci

platnosti uhorského obyčajového práva, keď vstup do držby a podmienky vydržania boli

podstatne odlišné ako podmienky vydržania stanovené v nasledujúcich Občianskych

zákonníkoch z roku 1950 alebo z roku 1964. Pre vydržanie podľa uhorského obyčajového

práva bolo rozhodujúce, že vstup do držby bol poctivý. V tomto prípade nemožno dať

za pravdu ani žalovaným, ktorí namietali, že žalobca nevedel presne uviesť, kedy vstúpil

do držby tvrdených sporných nehnuteľností a lavíroval medzi jednotlivými dátumami tak,

ako sa mu to hodilo. Vstup do držby vyplýva zo samotného vyvlastňovacieho výmeru,

v ktorom je uvedené, že Slovenský štát vstúpil do držby vyvlastnenej nehnuteľnosti dňom

začutia vyvlastňovacieho konania, a to 4.2.1941. Zároveň vdova , ako

vlastníčka vyvlastňovanej nehnuteľnosti, neobdržala iba sumu 90.800,- korún slovenských

ako cenu vyvlastňovaných nehnuteľností, ale podľa tohto rozhodnutia jej bol vyplatený,

resp. mal byť vyplatený aj 5 % úrok odo dňa vzatia pozemkov do držby až do dňa

skutočného vyplatenia náhrady, prípadne ich zloženia na súde.“

31. Krajský súd na námietku sťažovateľov v odvolaní týkajúcu sa možného

vydržania v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:

„Prvostupňový súd prijal právny záver, že vlastnícke právo odvodzuje primárne

žalobca od vyvlastňovacieho výmeru. Zároveň konštatoval, že aj v prípade, ak by tomu tak

nebolo, štát sa stal vlastníkom z dôvodu vydržania. Mal za to, že vydržanie začalo už

v rámci vyvlastňovacieho konania, kedy štát vstúpil do držby dňa 04. 02. 1941 začatím

vyvlastňovacieho konania. Žalovaní spochybňujú dobrú vieru prípadného držiteľa. Dobrá

viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom k všetkým okolnostiam sa musí

vzťahovať i k titulu na základe, ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť ich vlastnícke právo,

pričom postačí, ak je držiteľ so zreteľom ku všetkým okolnostiam, že tu takýto titul je.

Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere treba vždy hodnotiť objektívne a nie zo subjektívneho

hľadiska samotného účastníka. Pri hodnotení dobrej viery je vždy treba brať do úvahy, či

držiteľ pri normálnej opatrnosti ktorou je možnosť vzhľadom na okolnosti a povahu daného

prípadu požadovať od každého nemal, respektíve nemohol mať po celú vydržaciu dobu

dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Štát vstúpil do držby na základe

vyvlastňovacieho výmeru a od roku 1942 sporné pozemky užíval. S prihliadnutím

na okolnosti, že na sporných pozemkoch realizoval stavby, tieto užíval a až do oznámenia

žalovaných, že sú vlastníkmi nemal pochybnosti o svojom vlastníckom práve je správny

záver o jeho dobrej viere, že je ich vlastníkom. Nebolo jeho vlastníctvo spochybňované

nikým po dobu viac ako polstoročia. Argumentácia prvostupňového súdu vo vzťahu k dobrej

viere žalobcu a o vydržaní obstojí.“

32. V súvislosti s týmito argumentmi okresného súdu a krajského súdu je potrebné

uviesť, že ani okresný súd a ani krajský súd nemali v prípade jasného záveru o tom, že

vyvlastňovací výmer bol právoplatný, dôvod uvádzať okolnosti týkajúce sa potencionálneho

nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. Pokiaľ tak urobili, iba v konaní vyvolali

oprávnene u sťažovateľov pochybnosti o tom, či bol vyvlastňovací výmer právoplatný,

a teda spochybnili zásadný záver, na ktorom boli ich rozhodnutia založené. Zároveň ústavný

súd súhlasí s tvrdením sťažovateľov, že ani okresný súd a ani krajský súd sa nezaoberali

v dostatočnej miere otázkou prípadnej dobromyseľnosti žalobcov ako predpokladu

nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. Ani sťažovatelia nespochybňujú existenciu

vyvlastňovacieho výmeru, avšak spochybňujú jeho právoplatnosť.

33. O jednostrannom hodnotení dôkazov a absencii vyhodnotenia dôkazov, na ktoré

sťažovatelia odkazovali, svedčia aj na jednej strane ničím nepodložené a neakceptovateľné

úvahy o tom, ako mali postupovať dedičia vzhľadom na ich vzdelanie, keď

okresný súd uvádza, že „vd. v čase svojej smrti už nebola vlastníkom

parcely č. svedčia podporne aj ďalšie listiny a to dedičské rozhodnutia po

z rokov 1950 a 1957, kde p.č. predmetom dedičského konania už nebola.

Z dedičských rozhodnutí ďalej vyplýva, že deti poručiteľky vykonávali nasledujúcu prácu

- domáca v Prešove. - učiteľka v Prešove. -

štábny kapitán v Prešove a - úradník v Bratislave. Z uvedeného vyplýva,

že deti boli vzdelané vzhľadom na funkcie, ktoré sú pri nich uvedené

a potom súd považuje za logicky nepravdepodobné, aby títo, ak by mali znalosti o tom,

že ich matka bola vlastníčkou určitej nehnuteľnosti, nepožiadali v reálnom čase, teda po jej

smrti, o jej dedičské prejednanie a to najmä, ak žili tiež v , teda v blízkosti svojej

matky a treba predpokladať, že jej majetkový stav im tak bol známy. To môže podľa súdu

svedčiť len o jedinom závere, a to o tom, že vedeli, že vlastníkom parcely ich matka

v čase smrti už nebola, pretože jej vlastníkom bol štát na základe vyvlastňovacieho

rozhodnutia“, a na strane druhej nevysporiadanie sa s námietkami sťažovateľov týkajúcich

sa správania žalobcu, ktoré spochybňuje jeho vlastnícke právo, a to jednak výsluchu

svedkyne (čl. 43 spisu okresného súdu), z ktorého vyplýva, že žalobca mal

jednať so sťažovateľmi o odkúpení sporných nehnuteľností, navrhovaných výsluchov

svedkov a týkajúcich sa ponuky žalobcu na odkúpenia pozemkov,

reklamačné konanie na Správe katastra , ktoré bolo ukončené rozhodnutím č.

z 21. októbra 1999, ktorým bol žalobca ako vlastník časti spornej nehnuteľnosti vymazaný

z katastra nehnuteľností a žalobca proti tomuto rozhodnutiu nevyužil možný opravný

prostriedok.

34. Okresný súd tak svoje rozhodnutie zakladá na jeho ničím nepodložených úvahách

o tom, čo sa mohlo diať v minulosti, a otázky súčasnosti, ktoré boli vo veci podstatné

a zistiteľné dôkazmi navrhnutými, resp. predloženými sťažovateľmi ignoruje.

35. Zároveň ústavný súd uvádza, že pokiaľ krajský súd tvrdí, že po desaťročia nikto

nespochybňoval vlastnícke právo žalobcu, je nutné poznamenať, že vlastnícke právo

žalobcu nikdy nebolo v pozemkovej knihe a ani v katastri nehnuteľností zapísané, a teda

nebol dôvod na jeho spochybňovanie.

36. Čo sa týka právoplatnosti vyvlastňovacieho výmeru, ústavný súd zistil, že

žalobca predložil originál vyvlastňovacieho výmeru až na výzvu súdu. Nepredložil však

originál vyvlastňovacieho výmeru s vyznačenou doložkou právoplatnosti, avšak

na pojednávaní konanom 12. decembra 2013 právny zástupca žalobcu uviedol, že údajne sa

mal originál vyvlastňovacieho výmeru s vyznačenou doložkou právoplatnosti stratiť

zo súdneho spisu, čo je však v rozpore s obsahom spisu okresného súdu, keďže zo žiadneho

podania žalobcu nevyplýva, že by k žalobe (resp. následne) pripojil do spisu originál

vyvlastňovacieho výmeru a ani jeho kópiu. Originál a aj kópiu vyvlastňovacieho výmeru

predložil až na výzvu súdu 2. decembra 2013.

37. Sťažovatelia spochybnili otázku doručovania vyvlastňovacieho výmeru, teda

otázku, ktorá je rozhodujúca pre posúdenie právoplatnosti vyvlastňovacieho výmeru.

Okresný súd sa s touto námietkou vysporiadal takto:

„Čo sa týka otázky doručovania tohto výmeru, zo strany 3-4 tohto výmeru je zrejmé,

že bol doručovaný na 10 miest. Pod bodom 6 sa uvádza, že Obecný notársky úrad v

obdrží 5 exemplárov s tým, aby všetkých zainteresovaných uvedomil a výmery doručil.

Z tejto formulácie nie je možné ustáliť, že Obecný notársky úrad v mal

5 exemplárov doručovať pred ním nachádzajúcim sa 5 adresátom, a to 1. Ministerstvu

dopravy a verejných prác - rezort , 2. Stavebnému odboru

, 3. Katastrálnemu meračskému úradu v ,

4. Daňovému úradu v , 5. Daňovej správe v Táto formulácia rovnako môže

znamenať, že Obecný notársky úrad v mal doručovať tento vyvlastňovací výmer

fyzickým osobám, účastníkom vyvlastňovacieho konania, a to napríklad aj vd.

.“

38. Aj z tejto citovanej časti odôvodnenia rozsudku okresného súdu je zrejmé, že

okresný súd interpretuje dôkaz v prospech žalobcov, keď tvrdí, že Obecný notársky úrad

v mal doručovať vyvlastňovací výmer aj , aj keď podľa názoru

ústavného súdu táto skutočnosť z vyvlastňovacieho výmeru nevyplýva, pričom toto tvrdenie

možno spochybniť aj počtom fyzických osôb, ktorým mali byť nehnuteľnosti vyvlastnené,

a teda im mal byť podľa názoru okresného súdu doručovaný vyvlastňovací výmer.

39. Z už citovaného je zrejmé, že vykonané dôkazy vyhodnotil okresný súd

a následne aj krajský súd značne jednostranne, a to v neprospech sťažovateľov,

a s niektorými pre rozhodnutie významnými dôkazmi sa nevysporiadali vôbec, a tak

neprípustným selektívnym prístupom k hodnoteniu dôkazov neprihliadali na všetko,

čo vyšlo v konaní najavo, tak ako im to ukladal .

40. Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľov je dôvodná. Z uvedených

skutočností vyplýva, že okresný súd ani krajský súd nevenovali náležitú pozornosť

skutočnostiam relevantným vo vzťahu k predmetu konania. Vyhodnotenie, ktorá skutočnosť

tvrdená a dokazovaná v civilnom súdnom konaní je pre rozhodnutie vo veci samej

významná a ktorá nie, je doménou rozhodovacej právomoci všeobecných súdov. Ústavnému

súdu však nemožno odňať právomoc kasačného zásahu do tohto hodnotenia vtedy, keď je

v rozpore so zákonným príkazom vyjadreným v v miere spôsobilej postaviť

konanie i jeho výsledok do pozície nespravodlivosti a neobjektívnosti. V opačnom prípade

by sa právomoc ústavného súdu odôvodnená požiadavkou ochrany základných práv

a slobôd uvedených v stala neúčinnou.

41. Keďže okresný súd a následne ani krajský súd na odvolanie sťažovateľov

opomenuli dôležité skutočnosti prípadu, logicky ich do dôvodov svojho meritórneho

rozhodnutia nepojali a nevyhodnotil ich a ku niektorým dôkazom pristupovali pri ich

hodnotení jednostranne, stáva sa rozsudok krajského súdu nedostatočne odôvodneným, a to

v ústavne významnej miere. Krajský súd nezodpovedal všetky skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu (, , ). Aj z hľadiska kvality

odôvodnenia je preto jeho sťažnosťou napadnutý rozsudok ústavne neakceptovateľný.

42. Z uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že pochybenia v procese

hodnotenia dôkazov a skutočností, ktoré v konaní vo veci sťažovateľov vyšli najavo, ako aj

na ne nadväzujúca nedostatočnosť odôvodnenia odvolacieho rozsudku krajského súdu

zakladajú právomoc vysloviť porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru, a to tak postupom krajského súdu pri hodnotení

a interpretácii dôkazov selektívnym výberom dôkazov, ako aj nedostatočným odôvodnením

rozsudku krajského súdu, a tiež tým, že okresný súd a následne aj krajský súd sa

pri rozhodovaní dominantne orientovali na dôkazy svedčiace v prospech žalobcu

a opomínali skutočnosti tvrdené sťažovateľmi.

43. V súčasnej situácii práve charakter nedostatkov napadnutého postupu okresného

súdu a naň nadväzujúceho rozsudku krajského súdu neumožňuje ústavnému súdu vysloviť

porušenie základného práva sťažovateľov podľa ako práva hmotnej

povahy. Konštatovanie porušenia by znamenalo prejudikciu skutkových záverov vo veci

sťažovateľov a aj ich následného právneho hodnotenia, čo ústavnému súdu neprislúcha.

Preto sťažnosti v časti namietajúcej porušenia základného práva zaručeného čl. 20 ods. 1

nevyhovel.

IV.

44. Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Na základe citovaného ustanovenia preto ústavný súd zrušil

napadnutý rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie, v ktorom je viazaný

právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze [§ 56 ods. 3 písm. b) a ods. 6

]. Po vrátení veci bude potrebné, aby krajský súd opätovne

prerokoval odvolanie sťažovateľov proti rozsudku okresného súdu, rozhodol o ňom

a rešpektoval pritom právny názor ústavného súdu vyjadrený v tomto náleze.

45. Ústavný súd priznal sťažovateľom ( ) úhradu

trov konania z dôvodu ich právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich

úhradu v celkovej sume 732,16 €.

46. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľov ústavný súd vychádzal

z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon

právnej služby uskutočnený v roku 2016, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch

alebo viacerých osôb, je 71,50 € (§ 11 ods. 3 v spojení s § 13 ods. 2 vyhlášky) a hodnota

režijného paušálu je 8,58 €. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený

v roku 2017, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb,

je 73,67 € (§ 11 ods. 3 v spojení s § 13 ods. 2 vyhlášky) a hodnota režijného paušálu je

8,84 €.

47. S poukazom na výsledok konania vznikol každému zo sťažovateľov nárok

na úhradu trov za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2016 (prevzatie a príprava

zastúpenia a podanie sťažnosti ústavnému súdu) v sume 160,16 € vrátane režijného paušálu,

t. j. spolu u piatich sťažovateľov v sume 800,80 €.

48. Ústavný súd nepriznal úhradu trov za úkon právnej služby uskutočnený v roku

2017 (stanovisko k vyjadreniu okresného súdu), pretože toto vyjadrenie neobsahovalo

žiadne skutočnosti významné pre rozhodnutie ústavného súdu.

49. Vzhľadom na to, že právny zástupca sťažovateľov si úhradu trov právneho

zastúpenia uplatnil iba v sume 732,16 €, ústavný súd, súc viazaný petitom sťažnosti, túto

úhradu sťažovateľom priznal len vo výške uplatneného nároku.

50. Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľov ( v spojení s Civilného sporového

poriadku).

51. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2017