Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/79/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a členiek senátu: JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobkýň: 1. Mgr. T. I., nar. XX.X.XXXX, bytom T., I. XXXX/XXX, 2. Mgr. J. J., nar. X.X.XXXX, bytom J. - J. R. C., R. A. XX/XX, 3. RNDr. K. Q., nar. X.X.XXXX, bytom D. - W., U. XXX/X, všetky zastúpené advokátom: JUDr. Roman Cibulka, IČO: 42 162 076, so sídlom Trnava, Hlavná 13, proti žalovanej: Ing. K. J., nar. XX.X.XXXX, bytom D. R. T. č. XXX/XX, zastúpenej spoločnosťou: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 36 865 281, so sídlom Trnava, Hlavná 31, za účasti intervenienta na strane žalovanej: N. P., nar. XX.X.XXXX, bytom T., D. I. X, zastúpeného spoločnosťou: KADUC & PARTNERS s. r. o., IČO: 50 290 762, so sídlom Trnava, Trojičné námestie 4, o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, na odvolanie intervenienta proti rozsudku Okresného súdu Trnava sp. zn. -159 zo dňa 11. marca 2020, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyniam 1., 2., 3. n e p r i z n á v a voči intervenientovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom určil, že nehnuteľnosť - byt č. XX na XX. podlaží, vchod č. X v bytovom dome s. č. XXXX postavenom na parc. č. 1635/68 na Čajkovského ulici v Trnave spolu s podielom 4192/449243-in na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu s. č. XXXX, zapísanom na LV č. XXXX pre okres T., obec T., k.ú. T. evidovaný ako vlastníctvo žalovanej patrí do dedičstva po neb. PhDr. N. I., zomrelej dňa XX.X.XXXX; II. výrokom žalobkyniam 1., 2., 3. náhradu trov konania nepriznal; III. výrokom priznal štátu voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou , , a , s poukazom na procesné ustanovenia , , , , , a .

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že predmetom kúpnej zmluvy uzavretej dňa 3.12.2012 medzi PhDr. N. I. ako prevádzajúcou a MUDr. W. D. a K. D. ako nadobúdateľmi bol prevod nehnuteľnosti - bytu č. XX na XX. poschodí bytového domu súp. č. XXXX na ul. F. X v T., postaveného na parcele č. 1635/68 a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu prislúchajúcich k bytu o veľkosti 4192/449243, keď kúpna cena bola 10.000 eur a predávajúca PhDr. N. I. uznala podpis na zmluve za svoj na Mestskom úrade v Trnave dňa 10.7.2013. Predmetom kúpnej zmluvy uzavretej dňa 28.8.2013 medzi MUDr. W. D. a K. D. ako predávajúcimi a W.

K. ako kupujúcim bol prevod nehnuteľnosti - bytu č. XX na XX. poschodí bytového domu súp. č. XXXX na ul. F. X v T., postaveného na parcele č. 1635/68, a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu prislúchajúcich k bytu o veľkosti 4192/449243, za kúpnu cenu 10.000 eur. Predmetom kúpnej zmluvy uzavretej dňa 18.9.2013 medzi W. K. ako predávajúcim a N. P. ako kupujúcim bol prevod nehnuteľnosti - bytu č. XX na XX. poschodí bytového domu súp. č. XXXX na ul. F. X v T., postaveného na parcele č. 1635/68, a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu prislúchajúcich k bytu o veľkosti 4192/449243, za kúpnu cenu 30.000 eur. Predmetom kúpnej zmluvy uzavretej dňa 7.3.2014 medzi N. P. ako predávajúcim a Ing. K. J. ako kupujúcou bol prevod nehnuteľnosti

- bytu č. XX na XX. poschodí bytového domu súp. č. XXXX na ul. F. X v T., postaveného na parcele č. 1635/68, a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu prislúchajúcich k bytu o veľkosti 4192/449243 za kúpnu cenu 64.000 eur. Podľa výpisu z Listu vlastníctva č. XXXX katastrálneho územia T. vlastníčkou nehnuteľnosti - byt č. XX na XX p. vchod F. X v bytovom dome súp. č. XXXX stojaceho na parcele 1635/68 a podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytu je Ing. K. J., titulom nadobudnutia je V 1319/14 - Kúpna zmluva (vklad povolený 10.4.2014).

4. Súd prvej inštancie právne uzavrel, že v konaní nebolo sporné, že dňa 3.12.2012 bola medzi PhDr. N. I. ako prevádzajúcou a MUDr. W. D. a K. D. ako nadobúdateľmi uzavretá kúpna zmluva, ktorej predmetom bol prevod nehnuteľnosti - bytu č. XX na XX. poschodí bytového domu súp. č. XXXX na ul. F. X v T., postaveného na parcele č. 1635/68, a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu prislúchajúcich k bytu o veľkosti 4192/449243, že MUDr. W. D. a K. D. následne kúpnou zmluvou zo dňa 28.8.2013 previedli predmetnú nehnuteľnosť na W. K., ktorý kúpnou zmluvou zo dňa 18.9.2013 previedol nehnuteľnosť na N. P. a N. P. kúpnou zmluvou uzavretou dňa 7.3.2014 previedol nehnuteľnosť na Ing. K. J. (žalovanú). Sporné bolo, či právna predchodkyňa žalobkýň PhDr. N. I. bola spôsobilá na úkon - uzavretie kúpnej zmluvy. Po zistení, že žalobkyne majú naliehavý právny záujem na určení, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po ich právnej predchodkyni, nakoľko ich postavenie - vzťah k nehnuteľnosti, je bez tohto určenia neisté, sa okresný súd zaoberal ako otázkou predbežnou, či sú dané dôvody neplatnosti právneho úkonu - uzavretia kúpnej zmluvy dňa 3.12.2012 medzi neb. PhDr. N. I. a MUDr. W. D. a K. D.. Okresný súd uzavrel, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že právna predchodkyňa žalobkýň PhDr. N. I. v čase vykonania úkonu, a to tak podpísania kúpnej zmluvy ako i následne uznania podpisu na kúpnej zmluve za vlastný, trpela duševným ochorením - demenciou Alzheimerovho typu stredne ťažkého až ťažkého stupňa, preto nebola schopná plne právny úkon pochopiť, uvedomiť si ho a zodpovedne rozpoznať dôsledky svojho konania, tento právny úkon - uzavretie kúpnej zmluvy dňa 3.12.2012 medzi PhDr. N. I. ako prevádzajúcou a MUDr. W. D. a K. D. ako kupujúcimi je v zmysle (zjavne mal na mysli pozn. odvolacieho súdu) absolútne neplatný. Neplatnosť tohto právneho úkonu je daná i v zmysle , keďže K. D. bola právoplatne odsúdená pre podvod, a to v súvislosti s uzavretím predmetnej kúpnej zmluvy s PhDr. N. I. (skutočnosť, že K. D. bola právoplatne odsúdená pre uvedený skutok nebola v konaní namietaná). K námietke zástupcu žalovanej, že nesúhlasí so znaleckým posudkom, keď má za to, že ,,znalkyňa vzhľadom na to, že nemohla už vypočuť právnu predchodkyňu žalobkýň, nakoľko už nežije, nemohla preskúmať jej spôsobilosť na takýto úkon v takej miere, aby mohla 100 % vylúčiť jej spôsobilosť na takýto úkon“, okresný súd uviedol, že skutočnosť, že znalkyňa nemohla osobu, ktorej duševný stav posudzovala - PhDr. N. I. vypočuť/vyšetriť v súčasnosti, nemôže mať žiadny vplyv na záver znaleckého posudku, keď úlohou znalkyne bolo zistiť, či v čase uzavretia predmetnej kúpnej zmluvy v roku 2012 a 2013, teda v minulosti!!! bola spôsobilá na takýto úkon. Teda súčasný zdravotný stav PhDr. N. I. by bol irelevantný pre posúdenie uvedeného a zodpovedať na zadanú otázku mohla znalkyňa len zo záznamov v zdravotnej dokumentácii a to i v prípade, ak by menovaná ešte žila. Vzhľadom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu - uzavretie kúpnej zmluvy dňa 3.12.2012 medzi PhDr. N. I. ako prevádzajúcou a MUDr. W. D. a K. D. ako kupujúcimi, predmetom ktorého bol byt, ktorého vlastníčkou je v súčasnosti žalovaná, okresný súd žalobe vyhovel, keď platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť. Všetky následné prevody predmetnej nehnuteľnosti sú preto neplatné.

5. K dobromyseľnosti žalovanej a intervenienta pri nadobudnutí vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti, okresný súd uviedol, že z rozhodnutí na ktoré poukazovali zástupcovia žalovanej a intervenienta vyplýva, že ochranu skutočného vlastníka, zaručovanú zásadou „nikto nemôže previesť

viac práv, než má sám" možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa len celkom výnimočne, berúc do úvahy skutkové okolnosti každej jednotlivej veci s poukazom na princíp všeobecnej spravodlivosti. V danej veci právna predchodkyňa žalobkýň nebola spôsobilá pochopiť právny úkon - uzavretie kúpnej zmluvy z dôvodu duševnej poruchy a okrem toho bola aj podvedená. Z týchto dôvodov jej nemožno pričítať, že by akokoľvek spôsobila tento stav - či už samotné uzavretie kúpnej zmluvy, resp. jej neplatnosť. Na prelomenie zásady „nikto nemôže previesť viac práv, než má sám“ nie je podľa názoru okresného súdu postačujúca len samotná dobrá viera nadobúdateľa, je potrebné aby okrem toho existovala aj ďalšia skutková okolnosť na strane prevodcu alebo nadobúdateľa, majúca vplyv na uplatnenie princípu všeobecnej spravodlivosti. V danej veci takáto skutková okolnosť preukázaná nebola, neboli preukázané také skutkové okolnosti, ktoré by odôvodňovali poskytnutie vyššej ochrany dobrej viery nadobúdateľa - žalovanej. Ako okolnosť, ktorá by mala mať vplyv na rozhodnutie vo veci z hľadiska zachovania princípu všeobecnej spravodlivosti, nemožno považovať to, že - žalobkyne už nadobudli po svojej právnej predchodkyni nemalé finančné prostriedky a teda v prípade vyhovenia žalobe bude viac poškodená žalovaná, keď to, že žalobkyne sú ,,majetnejšie“ ako žalovaná, nemôže byť skutkovou okolnosťou majúcou vplyv na poskytnutie vyššej ochrany žalovanej.

6. O náhrade trov konania žalobkýň, ktorým patrí náhrada trov konania, keďže ich žalobe bolo vyhovené, rozhodol okresný súd podľa ustanovenia v spojení s a tak, že z dôvodov hodných osobitného zreteľa žalobkyniam nárok na náhradu trov konania nepriznal, keď prihliadol na skutočnosť, že žalovaná žiadnym spôsobom nezapríčinila predmetný spor, usporiadanie vlastníckych vzťahov medzi žalobkyňami a žalovanou bolo možné len rozhodnutím súdu, keďže žalovaná bola v poradí štvrtou na ktorú bola nehnuteľnosť prevedená.

7. O trovách konania štátu, ktoré štátu vznikli v súvislosti so znaleckým dokazovaním (uznesenie č. k. -146 zo dňa 10.6.2019), okresný súd rozhodol tak, že štát má nárok na ich náhradu v celom rozsahu voči žalovanej ako v konaní neúspešnej procesnej strane. Poukázal na skutočnosť, že znalecké dokazovanie v konaní bolo vykonané vzhľadom na pochybnosti žalovanej a intervenienta o duševnom stave právnej predchodkyne žalobkýň v čase vykonania právneho úkonu.

8. Proti tomuto rozsudku výlučne I. výroku podal odvolanie intervenient a navrhol, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmeniť, alternatívne zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s poukazom na , . Argumentoval tým, že právny záujem intervenienta na výsledku konania sa odvíja od skutočnosti, že v minulosti bol vlastníkom bytu, ktorý je predmetnom konania. Rovnako ako žalovaná, pritom v súvislosti s prevodom vlastníctva k bytu akcentuje prvok dobromyseľnosti - či už v prípade kúpy nehnuteľnosti (od pána K. - predošlého vlastníka bytu), ako aj následnú dobromyseľnosť predaja predmetnej nehnuteľnosti žalovanej. Stotožňuje sa s nálezom ÚS SR (citovaným vo vyjadrení žalovanej k žalobe zo dňa 25.1.2016). Je presvedčený, že svoje vlastníckeho právo nadobudol v dobrej viere, a teda by mu mala byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istým svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu. S poukazom na súd musí akceptovať posun v judikatúre v riešení otázky „nemo plus iuris“ a pri svojom rozhodovaní mal zohľadniť najmä zásadu ochrany tej osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou prezentovaný skutkový stav, pričom v tomto prípade je takouto osobou nielen žalovaná ale aj intervenient. Právny rámec nálezu US SR sp. zn. je v plnej miere kompatibilný so skutkovými okolnosťami vzťahujúci sa ku kúpe predmetného bytu od p. K.. V lete roku 2013 sa N. P. dozvedel od p. K., ktorého poznal ako realitného makléra, o ponuke predaja predmetného bytu. O predošlých majiteľoch nemal žiadne informácie - nehnuteľnosť kupoval od p. K., ktorého vlastnícke právo k tejto nehnuteľnosti vyplývalo z informácií zaevidovaných v katastri nehnuteľností. V priebehu niekoľkých mesiacov realizoval zásadnú rekonštrukciu a renováciu bytu, pričom kúpna cena bytu sa navýšila odhadom na viac než dvojnásobok. Zrekonštruovaný byt bol nútený predať (z dôvodu dočasných finančných problémov). Prvok dobromyseľnosti v prípade jednania N. P. bol prítomný nielen v súvislosti s kúpou/predajom nehnuteľnosti, ale aj v čase medzi uvedenými dvoma právnymi úkonmi - N. P. investoval v dobrej viere do rekonštrukcie predmetného bytu nielen svoje finančné prostriedky, ale predovšetkým svoj remeselný potenciál a časový fond. Zásahom do vlastníckych práv žalovanej by sa de facto (a predovšetkým de lege) negoval akýkoľvek prínos intervenienta do aktuálnej podoby bytu, resp. by mohol byť tento prínos predmetom ďalších, nie jednoduchých žalôb. Jediným sporným a zásadným momentom v tomto konaní je nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti opatrovateľkou p. D. a to za cenu, ktorá v tom čase mala vo vysokej miere vzbudzovať pozornosť

orgánov štátu, a to najmä v tom ohľade, aby vôbec predmet vlastníctva postupom upraveným zákonom zapísali do katastra nehnuteľností. Nie je v súlade so všeobecnou spravodlivosťou, aby každý ďalší dobromyseľný nadobúdateľ nehnuteľnosti, po splnení všetkých zákonných podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, nakoniec o nadobudnutú nehnuteľnosť prišiel, a to len z dôvodu, že dedičia po poručiteľke počas jej života zabezpečili starostlivosť pre poručiteľku prostredníctvom štátnej starostlivosti, kedy štát určil za opatrovateľku zjavne neprijateľnú osobu z hľadiska morálneho a etického (čo bolo aj konštatované v trestnom konaní vedenom proti jej osobe). Preto na záver sa naskytá otázka, kto skutočne je zodpovedný za túto vzniknutú situáciu. Je však možné konštatovať, že následný dobromyseľný nadobúdatelia (okrem p. D., ktorá bola odsúdená), to nie sú a z toho dôvodu by pri princípoch zachovania právnej istoty, nemali znášať následky konania, o ktorom sa nemali ako, aj pri vynaložení akéhokoľvek úsilia, dozvedieť. Intervenient nesúhlasí so závermi znaleckého posudku, keď skúmanie spôsobilosti na právny úkon a spôsobilosti rozpoznať všetky následky takéhoto konania v danom čase a v danom mieste si vyžaduje, za účelom konštatovania jednoznačného záveru bez akýchkoľvek pochybností, skúmanie všetkými metódami. V tomto prípade chýba osobný kontakt a vypočutie vyšetrovanej osoby zo strany znalca, pretože tým by si znalec mohol byť v najväčšej možnej miere istý svojimi závermi. Objektívna nemožnosť vykonania tohto úkonu znamená, že nikdy nebude možné brať do úvahy konštatovanie znalca za jednoznačné a bez akýchkoľvek pochybností - inými slovami vyjadrené, ani znalkyňa ani žiadny iný dôkaz nevyvrátil, že poručiteľka nemala tzv. „svetlú chvíľu“ (lucidum intervallum, alebo aj lucida intervala), kedy nielen, že mohla rozpoznať následky svojho konania, ale bola aj na toto konanie spôsobilá (schopná). V kontexte konania sa tento argument síce môže javiť ako účelový, nie je ho však z pohľadu materiálne chápaného právneho štátu, a konzekventne aj v hľadaní spravodlivého rozhodnutia, vo veci opomenúť. Okresný súd však tak jednoducho neurobil, pričom sa s tým vy(s)poriadať mal, a cez prizmu nutnosti vysvetlenia (zdôvodnenia) svojho rozhodnutia v zásadných otázkach, aj musel. Keďže judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky sa pre uvedený prípad „javí“ ako nedostatočná (poukaz na nález ÚS ČR sp. zn. IV. 1783/11). V konaní absentuje výsluch znalkyne, ktorá by mohla vysvetliť všetky skutočnosti vedúce k záverom znaleckého posudku a vyvrátiť tak pochybnosti o jednoznačnosti jej záverov.

9. Žalobkyne odvolanie nepodali, k odvolaniu intervenienta uviedli, že napadnutý rozsudok navrhujú ako vecne správny potvrdiť a priznať im nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Predpokladajú, že intervenient má súhlas od žalovanej k podaniu odvolania, keďže so žalovanou netvoria tzv. nerozlučné spoločenstvo. Ani zo strany žalovanej ani intervenienta nebol do vyhlásenia rozsudku podaný návrh na vypočutie znalkyne, pričom účastníci konania boli okresným súdom poučení, že návrhy na doplnenie dokazovania je potrebné podať najneskôr do vyhlásenia rozsudku. Naviac závery okresným súdom pribratej znalkyne sú úplne jednoznačné a korešpondujú so závermi znalcov, ktorí posudzovali otázku spôsobilosti nebohej PhDr. N. I. v trestnom konaní. Výhrada intervenienta k posúdeniu otázky jeho dobromyseľnosti a prelomenia zásady „nemo plus iuris“ je nedôvodná, keď prípadná dobrá viera žalovanej pri nadobúdaní nehnuteľnosti totiž nemôže stačiť k tomu, aby sa na základe neplatnej zmluvy mohla stať žalovaná jej vlastníčkou. možnosť dobromyseľného nadobudnutia vlastníctva od nevlastníka neupravuje ako pravidlo, ale len ako výnimku z pravidla (napr. nadobudnutie vlastníckeho práva pri prevode od tzv. nepravého dediča), pričom spomenuté výnimky zo zásady „nemo plus iuris“ nie je možné ľubovoľne rozširovať bez toho, aby takúto možnosť zákonodarca pripustil. Aby sa tak žalovaná mohla stať na základe neplatnej zmluvy vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti, muselo by sa k spomínanej dobromyseľnosti pripojiť ešte uplynutie času potrebného v zmysle platného pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydržaním. V danom prípade tomu tak nebolo. Ani z nálezu ÚS SR (na ktorý poukazuje intervenient) nemožno vyvodiť jednoznačne taký záver, aký z neho vyvodzuje intervenient, pričom naviac by takýto záver (v zmysle ktorého samotná dobromyseľnosť nadobúdateľa v štátne orgány a údaje v katastri mohla postačovať na prelomenie zásady rímskeho práva, v zmysle ktorej nikto nemôže nadobudnúť od nevlastníka vlastnícke právo) bol v príkrom rozpore s ustálenou judikatúrou NS SR (viď. rozhodnutia sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ) vrátane posledného rozhodnutia, ktoré bolo vydané po náleze ÚS SR . Ani ústavnému súdu ako nezávislému súdnemu orgánu ochrany ústavnosti neprináleží oprávnenie meniť platný zákon rozširovaním zákonných možností pre možnosť nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka v iných prípadoch než tých, ktoré výslovne upravuje. Ak má byť potom samotná dobromyseľnosť nadobúdateľa nehnuteľností založená na jeho viere v správnosť zápisov v katastri nehnuteľností osobitým nadobúdacím titulom, môže to urobiť iba zákonodarca formou

zmeny platného zákona prípadne jeho doplnením. Pripustiť totiž taký názor, že by znenie zákona mohol rozširovať bez účasti zákonodarcu ústavný súd, je podľa nášho názoru neprípustné. Z nepráva totiž nemôže vzniknúť právo a pokiaľ zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má skutočnosť prevahu nad katastrom.

10. Žalovaná odvolanie nepodala, k odvolaniu uviedla, že vyjadruje svoj súhlas s odvolaním a aj s odvolacími dôvodmi a navrhla priznať jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Okrem nálezu ÚS SR sp. zn. poukázala na nález ÚS SR sp. zn. . Rovnako ako v tomto prípade bola predmetná nehnuteľnosť ďalej niekoľkokrát prevedená kúpnymi zmluvami na ďalších vlastníkov, pričom posledný z nich vystupoval v konaní v pozícii žalovaného. Ústavný súd okrem iného vyjadril, že: „Uprednostnenie princípu právnej istoty dobromyseľných nadobúdateľov pred ochranou vlastníckeho práva pôvodných vlastníkov sa zjavne pod vplyvom uvedených judikatórnych záverov postupne prejavuje aj v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Ako príklad možno uviesť rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. , ktorý bol ako ústavne konformný posúdený aj ústavným súdom v uznesení sp. zn. . Totožné závery prezentoval Ústavný súd aj v náleze sp. zn. -73 zo dňa 20.12.2017. Prelomenie zásady nemo plus iuris a potrebu zvýšenej ochrany dobromyseľného nadobúdateľa deklaruje vo svojich rozhodnutiach aj Najvyšší súd SR (sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ).

11. K vyjadreniu žalobkýň k odvolaniu intervenienta sa vyjadril intervenient, ktorý uviedol, že žalovaná vyslovila súhlas s podaním odvolania, odvolanie je podané oprávnenou osobou. V odvolaní poukazoval najmä na nálezy Ústavného súdu SR z roku 2016, 2017, ktorými bola prelomená zásada „nemo plus iuris“. Podľa ustálenej judikatúry súdov Slovenskej republiky, súdov Českej republiky a Európskeho súdu pred ľudské práva dobromyseľnému nadobúdateľovi vlastníckeho práva musí byť v materiálnom právnom štáte poskytnutá súdna ochrana aj pred pôvodným (skutočným) vlastníkom. Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. uviedol, ochranu skutočného vlastníka, zaručovanú zásadou „nikto nemôže previesť viac práv, než má sám“, možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol (porovnaj tiež nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. z 2. októbra 2012). Touto problematikou sa zaoberal aj Ústavný súd ČR (napr. op.) a v náleze sp. zn. v bode 20 zhrnul svoju doterajšiu judikatúru nasledovne: „Společným znakem výše uvedené postupně se vytvářející judikatury je poskytnutí ústavněprávní ochrany dobrověrnému nabyvateli, který odvozoval své vlastnické právo k nemovitosti evidované v katastru nemovitostí od právního úkonu, jenž byl později shledán absolutně neplatným. Nezbytným předpokladem pro tento originární ůsob nabytí vlastnického práva je dobrá víra nabyvatele, kterou jsou obecné soudy povinny důsledně posoudit s ohledem na individuální okolnosti každého případu. Teprve zjištění, že osoba byla v dobré víře, zakládá poskytnutí ochrany jejímu vlastnickému právu.“ Tieto právne závery konzistentne potvrdzuje aj Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach vydávaných v obdobných právnych veciach (napr. , , , ). Žalobkyne vo svojom vyjadrení poukázali na niektoré staršie rozhodnutia NS SR vydané do roku 2016. Žalovaná správne upriamila pozornosť na rozhodnutie NS SR sp. zn. , v ktorom poukázala na svoje rozhodnutie sp. zn. . V súvislosti s riešením otázok týkajúcich sa problematiky nadobudnutia vlastníctva nehnuteľnosti od nevlastníka sa v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyskytol názor (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. apríla 2020 sp. zn. ), že Ústavný súd Slovenskej republiky je aj vo vzťahu k veľkému senátu „nadradený súd“, preto jeho judikatúra predstavuje pre všetky rozhodovacie formácie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky záväzné výkladové usmernenie pri rozhodovaní skutkovo i právne obdobných vecí, teda aj pri posudzovaní možnosti nadobúdania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti od nevlastníka. Najvyšší súd Slovenskej republiky je preto povinný precedenčné rozhodnutie Ústavného súdu nasledovať, prípadne predniesť seriózne argumenty, prečo nie je vhodné aplikovať už vyslovený ústavný princíp na prejednávanú vec. Nespochybniteľným však je, že Ústavný súd Slovenskej republiky je oprávnený zrušiť rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Intervenient nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti (bytu) v dobrej viere na základe kúpnej zmluvy od predávajúceho Richarda Mezeia, ktorý bol riadne zapísaný na príslušnom liste vlastníctva ako vlastník nehnuteľnosti. V katastri nehnuteľností nebola vyznačená žiadna poznámka, ktorá by spochybňovala vlastnícke právo predávajúceho. Intervenient tak nemal žiadny dôvod pochybovať o tom, kto je vlastníkom nehnuteľnosti a že kúpou tejto nehnuteľnosti nadobudol k nej vlastnícke právo. Bol teda dobromyseľný v tom, že mu nehnuteľnosť patrí. Intervenient napáda všetky výroky rozsudku, keď II. a III. výrok (o náhrade trov konania) závislým výrokom vo vzťahu k I.

výroku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, preto navrhuje žalobu zamietnuť a žalobkyne zaviazať na náhradu trov konania, zároveň navrhuje priznať žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

12. K vyjadreniu intervenienta k vyjadreniu žalobkýň k odvolaniu intervenienta a k vyjadreniu žalovanej k odvolaniu intervenienta sa vyjadrili žalobkyne tak, že intervenient, i žalovaná poukazujú na viaceré rozhodnutia ÚS SR (, , a ) ako i posledné rozhodnutia NS SR (sp. zn. zo dňa 31.10.2019 a sp. zn. ) v zmysle ktorých malo dôjsť podľa ich názoru k jednoznačnému prelomeniu zásady „nemo plus iuris“ v prospech ochrany dobromyseľného nadobúdateľa. Za takúto dobromyseľnú nadobúdateľku je podľa ich názoru potrebné považovať i samotnú žalovanú, ktorá nehnuteľnosti (ktoré sú predmetom žaloby) nadobudla v dobrej viere, nakoľko vychádzala z evidencie katastra nehnuteľností, kde vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam nebola na liste vlastníctva vyznačená žiadna ťarcha ani obmedzujúca poznámka. Rozhodnutie NS SR vydané po náleze ÚS SR (na obsah ktorého sa žalobkyne odvolávajú a z ktorého vo svojom vyjadrení citujú podstatné závery) bolo vyhlásené dňa 28.6.2017 pod sp. zn. . Vo vzťahu k rozhodnutiu dovolacieho súdu sp. zn. NS SR v tomto svojom rozsudku uvádza, že spomínaný názor dovolacieho súdu uvedený v tomto jeho rozhodnutí je názorom ojedinelým, nevyplývajúcim z jeho ustálenej judikatúry. Pokiaľ intervenient a žalovaná poukazujú i na rozhodnutia resp. nálezy ÚS ČR, treba konštatovať, že tieto nie sú pre rozhodovanie slovenských súdov právne významné. Ak žalovaná a intervenient vo svojich posledných podaniach poukazujú na novšie rozhodnutia NS SR, ktoré sa týkajú možnosti prelomenia zásady nemo plus iuris (rozhodnutie NS SR zo dňa 31.10.2019 a rozhodnutie z 27.6.2019) žalobkyne podotýkajú, že spomínané rozhodnutia im neboli pred vyhlásením rozsudku súdu prvej inštancie známe, rovnako ako neboli známe ani samotnej žalovanej, intervenientovi (inak by na ne už skôr poukazovali) a rovnako ani súdu prvej inštancie. Za situácie, keď NS SR vyhlasuje vzájomne odporujúce si rozhodnutia (evidentný rozpor medzi nami citovaným rozsudkom NS SR sp. zn. a žalovanou a intervenientom citovanými rozhodnutiami NS SR vyhlásenými v roku 2019, v ktorých sa NS SR naviac nevyporiadal s argumentáciou uvedenou v jeho rozhodnutí, z ktorého žalobkyne vo svojom podaní citovali), je možnosť predvídateľnosti rozhodovania súdov v podobných prípadoch mizivá a naplňuje sa tak argumentácia uvedená v rozsudku NS SR sp. zn. , kde sa konštatuje, že aj z hľadiska predvídateľnosti rozhodovania súdnej moci je potrebné odmietnuť možnosť nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka len na základe princípu dobrej viery aj v iných prípadoch ako tých, ktoré výslovne upravuje. O to absurdnejšie vyznieva preto požiadavka intervenienta uvedená v jeho poslednom podaní, kde tento dokonca požaduje, aby v prípade jeho úspechu žalobkyne všetky náklady spojené s týmto konaním vrátane náhrady trov právneho zastúpenia ako žalovanej tak i intervenienta. Žalovaná pri nadobúdaní nehnuteľností od intervenienta a ešte viac intervenient pri nadobúdaní predmetných nehnuteľností od predchádzajúceho vlastníka nekonali s náležitou opatrnosťou, keď týmto nebolo podozrivé, ako predmetné nehnuteľnosti v priebehu necelého roka postupne menili vlastníkov a uspokojili sa iba s vierou v správnosť zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností. Žalobkyne považujú za ničím nepodložený právny názor intervenienta prezentovaný v jeho poslednom podaní, v zmysle ktorého vraj v prípade pochybenia štátu v evidencii nehnuteľností má vraj niesť zodpovednosť za škodu spôsobenú skutočnému vlastníkovi štát a nie dobromyseľný nadobúdateľ vlastníckeho práva. Takýto právny názor totiž jednak nemá žiadnu oporu v zákone, pričom by bolo logickejšie a viac v súlade so zákonom, aby v prípade pochybenia štátu v evidencii nehnuteľností zodpovedal štát za škodu spôsobenú dobromyseľnému nadobúdateľovi vlastníckeho práva, keďže ten dobromyseľný nadobúdateľ, by bol v danom prípade poškodený.

13. K vyjadreniu intervenienta k vyjadreniu žalobkýň k odvolaniu intervenienta a k vyjadreniu žalobkýň k vyjadreniu intervenienta k vyjadreniu žalobkýň k odvolaniu intervenienta sa vyjadrila žalovaná uviedla tak, že z množstva citovaných rozhodnutí najmä Ústavného súdu SR, avšak aj Ústavného súdu ČR a Najvyššieho súdu SR je zrejmé, že žalovaným a intervenientom prezentovaný právny názor o potrebe priorizovanej ochrany dobromyseľného nadobúdateľa, predstavuje vyvrcholenie dlhého procesu ustaľovania judikatúry týkajúcej sa danej otázky, počas ktorého sa síce vyskytli aj odchylné rozhodnutia, na ktoré poukazujú žalobcovia, avšak dnes už možno konštatovať, že tieto boli v ďalšej rozhodovacej praxi prekonané. Trvá na tom, že jej ako dobromyseľnému nadobúdateľovi má byť v súlade s ustálenou judikatúrou priznaná plná súdna ochrana jej vlastníckeho práva. Žalobkyne sa snažia spochybniť dobromyseľnosť žalovanej, poukazujúc na okolnosti, ktoré sprevádzali uzatvorenie prvej zo zmlúv o prevode predmetného bytu. Neplatnosť a protiprávnosť tohto prevodu podľa žalobkýň vylučuje

dobromyseľnosť aj u ďalších nadobúdateľov bytu. Hoci nezákonnosť konania pani D. je, aj vzhľadom na závery trestného konania vedeného proti nej zrejmá, v žiadnom prípade nemožno následky jej činov pričítať na ťarchu všetkým nasledujúcim nadobúdateľom sporného bytu, ktorí s pani D. neboli v žiadnom vzťahu ani kontakte. Žalobkyne obviňujú žalovanú z nedbanlivosti a nedostatočnej obozretnosti, toho ich tvrdenie zrejme vychádza z nevedomosti o spôsobe fungovania a obsahu verejne dostupných záznamov katastra nehnuteľností. Jediná informácia, ktorú mala žalovaná v čase kúpy bytu k dispozícii bol list vlastníctva, na ktorom figuroval ako výlučný vlastník nezaťaženého bytu intervenient v postavení predávajúceho. Záznamy o predchádzajúcich vlastníkoch nehnuteľnosti, ako aj o podmienkach (kúpnej cene) jej jednotlivých prevodov nie sú verejne dostupné. Žalovaná si byt kúpila za bežnú trhovú cenu, preto nebolo z jej strany možné predvídať, napríklad na základe podozrivo výhodnej ponuky, akékoľvek budúce právne vady bytu. Dobromyseľnosť žalovanej nebola nijakým spôsobom spochybnená.

14. K vyjadreniu žalobkýň k vyjadreniu intervenienta k vyjadreniu žalobkýň k odvolaniu intervenienta sa vyjadril intervenient a uviedol, že intervenient ako ani žalovaná nemohli poznať cenu bytu, za ktorú sa byt previedol na p. M. D. a taktiež nemali odkiaľ zistiť, koľkokrát bola nehnuteľnosť prevedená predtým ako ju nadobudli. V katastri nehnuteľnosti je viditeľný len posledný zápis, tzn. na základe akého právneho úkonu alebo akej právnej skutočnosti nadobudol nehnuteľnosť posledný vlastník, nedozviete sa odtiaľ celú genézu vlastníkov. Žalobkyne uvádzajú, že intervenient pri nadobúdaní nehnuteľnosti od predchádzajúceho vlastníka nekonal s náležitou opatrnosťou. Je potrebné zohľadniť, že intervenient kúpil nehnuteľnosť od realitného makléra p. K.. Skutočnosť, že ide o profesionála, o osobu, ktorá sa tým živí, dávalo kupujúcemu istú záruku, že predávaná nehnuteľnosť je právne v poriadku. Nehnuteľnosť bola v dezolátnom stave a vyžadovala si kompletnú rekonštrukciu. Intervenient sa pre kúpu tejto nehnuteľnosti rozhodol práve z dôvodu, že si dokázal prerobiť nehnuteľnosť svojpomocne, keďže sa takejto činnosti príležitostne venoval, čím ušetril nemalé finančné prostriedky. Okresný súd sa nevysporiadal s tým, že v čase keď určil, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, bola táto nehnuteľnosť zhodnotená a mala úplne inú hodnotu ako v čase, keď ju nadobudla p. D. od nebohej p. PhDr. I.. V predchádzajúcom vyjadrení intervenient poukázal napr. na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. februára 2013, v ktorom súd konštatoval, že ochranu skutočného vlastníka, zaručovanú zásadou „nikto nemôže previesť viac práv, než má sám“, možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol. V odôvodnení tiež uviedol, že „o dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať, nemal, prípadne nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že v skutočnosti subjektu, ktorý je ako nositeľ určitého práva zapísaný v katastri (evidencii) nehnuteľností, takéto právo nesvedčí.“. Z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydaných následne, na ktoré intervenient poukazoval už v odvolaní a v predchádzajúcom vyjadrení vyplýva, že došlo k posunu v riešení otázky „nemo plus iuris“ v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou v určitý - jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav, navyše, ak bol potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie. Je potrebné uviesť, že súdy prihliadajúc na aktuálnu judikatúru čoraz častejšie priznávajú ochranu dobromyseľnému nadobúdateľovi, pričom pri rozhodovaní, či poskytnú ochranu dobromyseľnému nadobúdateľovi zohľadňujú najmä to, či osoba nadobúdateľa bola dostatočne obozretná pri kúpe nehnuteľnosti, a či mohla nadobudnúť pochybnosti o správnosti zápisu vyplývajúceho z katastra nehnuteľností.

15. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť (, ďalej ), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný (ďalej ). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného ustanovenia (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa .

16. Podľa odvolanie môže podať intervenient, ak tvorí so stranou podľa nerozlučné spoločenstvo podľa , ods. 2 v ostatných prípadoch môže intervenient podať odvolanie so súhlasom strany podľa .

17. Podľa odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

18. V prejednávanej veci má odvolací súd ako orgán aplikujúci právo, teda aj citovaného ustanovenie v spojení s za to, že odvolateľ (intervenient) podal odvolanie ako oprávnená osoba, keďže žalovaná v neprospech, ktorej bol vydaný rozsudok súdu prvej inštancie s podaným odvolaním intervenienta (podanie zo dňa 10.6.2020 čl. 191) vyjadrila svoj súhlas.

19. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( v spojení s ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (, ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil ( ), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením ( ) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom I. výroku a aj v závislých výrok II. a III. vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle a .

20. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobe I. výrokom vyhovel (určil, že nehnuteľnosť - byt č. XX na XX. podlaží, vchod č. X v bytovom dome s. č. XXXX postavenom na parc. č. 1635/68 na F. ulici v T. spolu s podielom 4192/449243-in na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu s.č. XXXX, zapísanom na LV č. XXXX pre okres T., obec T., k.ú. T. evidovaný ako vlastníctvo žalovanej patrí do dedičstva po neb. PhDr. N. I., zomrelej dňa XX.X.XXXX), závislými výrokom II. žalobkyniam 1., 2., 3. náhradu trov konania nepriznal) ako aj závislým výrokom, III. priznal štátu voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, z dôvodu, že právny úkon

- kúpna zmluva dňa 3.12.2012 uzavretá medzi PhDr. N. I. ako prevádzajúcou a MUDr. W. D. a K. D. ako kupujúcimi je v zmysle absolútne neplatný a neplatnosť tohto právneho úkonu je daná i v zmysle .

21. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd sa už v odôvodnení rozsudku náležitým spôsobom vysporiadal so všetkými rozhodnými dôvodmi podaného odvolania, ktoré dôvody odvolania prezentoval odvolateľ už počas prvoinštančného konania, a preto preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie nárokov, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec aj v celom napadnutom rozsahu i správne právne posúdil, keď na spor aplikoval náležité hmotnoprávne ustanovenia a tieto i správnym spôsobom vyložil, s poukazom na ust. odvolací súd odkazuje na správne presvedčivé a vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného napadnutého rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu intervenientovi ako odvolateľovi.

22. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňami tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatnených nárokov, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec v napadnutom rozsahu i správne právne posúdil (tu odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie zrejme iba chybou v písaní správne citované ustanovenie , nesprávne označil ako odsek 1), s poukazom na ust. , odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku v napadnutej časti (s uvedenou výnimkou). Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.

23. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, vzhľadom na odvolaciu argumentáciu odvolateľa dopĺňa:

24. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, tzn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.

25. Žalobkyne, resp. ich právna predchodkyňa odôvodňovala svoj návrh spochybňovaním duševnej spôsobilosti PhDr. N. I. ako predávajúcej, v čase podpisu kúpnej zmluvy zo dňa 3.12.2012, ktorou previedla predmetnú nehnuteľnosť na kupujúcich MUDr. W. D. a K. D., resp. rozporom uzavretého právneho úkonu (predmetná kúpna zmluva) s dobrými mravmi.

26. S poukazom na dôvody podanej žaloby, odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že pre posúdenie platnosti kúpnej zmluvy zo dňa 3.12.2012, bolo rozhodujúcim zistenie, či predávajúca PhDr. N. I. vzhľadom na svoj duševný stav bola schopná posúdiť následky svojho konania. Neplatnosť právneho úkonu podľa ustanovenia prichádza do úvahy vtedy, ak je účastník právneho úkonu rozhodnutím súdu pozbavený alebo obmedzený v spôsobilosti k právnym úkonom. Neplatnosť právneho úkonu podľa ustanovenia vyžaduje bezpečné zistenie o tom, že účastník právneho úkonu nedokáže posúdiť následky svojho konania alebo svoje konanie ovládnuť.

27. Podľa je neplatný právny úkon osoby konajúcej v duševnej poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon neschopnou. Nie je potrebné, aby konajúca osoba bola v dobe právneho úkonu zbavená spôsobilosti na právne úkony alebo aby jej spôsobilosť na právne úkony bola obmedzená, príp. ak obmedzenie na základe rozhodnutia nezahŕňa právny úkon, o ktorý ide. Postačí, aby v rozhodnej dobe bola konajúca osoba postihnutá duševnou poruchou, ktorá ju robí na právne úkony neschopnou. Dôkazné bremeno o tom, či konajúci konal v konkrétnej situácii pod vplyvom duševnej poruchy, majú tí, ktorí sa na základe určovacej žaloby dovolávajú neplatnosti právneho úkonu urobeného takou osobou. Neplatnosť právneho úkonu, ktorý urobila fyzická osoba v konkrétnom prípade pod vplyvom duševnej poruchy, môže konštatovať iba súd. Keďže neplatnosť právneho úkonu podľa ustanovenia vyžaduje bezpečné zistenie, že účastník právneho úkonu nedokáže posúdiť následky svojho konania alebo svoje konanie ovládnuť, je vylúčené robiť záver v konaní o duševnej poruche na základe pravdepodobnosti, či za skutkových okolností, ktoré aj napriek dôkaznej verifikácii súdu v zmysle ustanovenia ( účinného do 30.6.2016) neumožňujú urobiť v uvedenom smere úplne jednoznačný skutkový záver, na ktorý by bolo možné aplikovať ustanovenie . To, či v danom prípade konajúca osoba vedela posúdiť následky svojho konania alebo ho ovládnuť, musí posúdiť znalec z odboru psychiatrie. Súd musí tiež prihliadnuť na všetky okolnosti, ktoré súviseli s napadnutým úkonom.

28. Z obsahu spisu vyplýva, že uznesením č. k. -121 zo dňa 5.12.2018 prvoinštančný súd ustanovil MUDr. Ľubomíru Izákovú, znalkyňu z odboru Zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria za znalca v danej veci za účelom zistenia spôsobilosti PhDr. N. I. na právny úkon ako predávajúcej v zmysle kúpnej zmluvy zo dňa 3.12.2012 v čase jej uzavretia a v čase uznania jej podpisu na tejto kúpnej zmluve dňa 10.7.2013. Znaleckým posudkom č. 9/2019 súdom ustanovená znalkyňa zistila, že PhDr. N. I. v čase realizácie predmetného právneho úkonu trpela duševným ochorením - demenciou Alzheimerovho typu stredne ťažkého až ťažkého stupňa. Postihnutie výkonu psychických funkcií v priebehu Alzheimerovej demencie, najmä v štádiu, v ktorom sa menovaná v júli 2013 nachádzala je trvalé, nezvrátiteľné. I keď

klinicky môže stav kolísať - chvíľami sa môže javiť, že chorý reaguje adekvátne (z literatúry je známy pojem „lucídny interval“), nie je to z forenzne psychiatrického hľadiska relevantné, pretože podkladom takéhoto stavu je trvalé nezvratné poškodenie mozgu. V závere znalkyňa konštatovala, že menovaná v čase realizácie predmetného právneho úkonu nebolo schopná plne právny úkon pochopiť, uvedomiť si ho a zodpovedne rozpoznať dôsledky takéhoto svojho konania. Strany k znaleckému posudku nepodali písomné námietky, na pojednávaní dňa 12.2.2020 (zápisnica o pojednávaní zo dňa 12.2.2020 na čl. 153) žalovaná so znaleckým posudkom nesúhlasila s tým, že znalkyňa nemohla preskúmať spôsobilosť právnej predchodkyne žalobkýň na predmetný právny úkon v takej miere, aby mohla 100 % vylúčiť jej spôsobilosť na takýto právny úkon, keďže ju už nemohla vypočuť.

29. Podľa dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

30. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia , podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia je možné teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého možno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

31. I keď je to práve znalecký posudok z príslušného odboru, ktorý je základným dôkazným podkladom v konaní, v ktorom je posudzované, či predmetné právne konanie fyzickej osoby bolo urobené v duševnej poruche alebo nie, nezbavuje to ešte súd povinností, aby sa pri hodnotení dôkazov v zmysle zaoberal úplnosťou a presvedčivosťou spracovaného posudku a tento dôkazný prostriedok spôsobom predvídaným v ustanovení hodnotil s ďalšími dôkaznými prostriedkami a s prihliadnutím ku všetkému, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany sporu.

32. Znalecký posudok v zmysle (ako i v zmysle pred ním platného ) predstavuje jeden z mnohých dôkazov, hoci je svojou povahou nezastupiteľný. Znalec je pritom osobou (fyzickou alebo právnickou), ktorá prostredníctvom svojich odborných znalostí posudzuje skutočnosti, ktoré boli súdom určené, a v znaleckom posudku súdu oznamuje subjektívne výsledok tohto posúdenia (pozri rozhodnutie NS ČR sp. zn. ).

33. Znalecký posudok je ako už zhora bolo uvedené - jedným z dôkazov, ktorý súd síce hodnotí ako každý iný dôkaz, od iných sa však líši tým, že odborné závery v ňom obsiahnuté nepodliehajú hodnoteniu súdom.

34. Odvolateľ odvolaním spochybňoval predmetný znalecký posudok tým, že v tomto prípade chýba osobný kontakt a vypočutie vyšetrovanej osoby zo strany znalca, pretože tým by si znalec mohol byť v najväčšej možnej miere istý svojimi závermi. Objektívna nemožnosť vykonania tohto úkonu znamená, že nikdy nebude možné brať do úvahy konštatovanie znalca za jednoznačné a bez akýchkoľvek pochybností - inými slovami vyjadrené ani znalkyňa, ani žiadny iný dôkaz nevyvrátil, že poručiteľka nemala tzv. „svetlú chvíľu“ (lucidum intervallum, alebo aj lucida intervala), kedy nielen, že mohla rozpoznať následky svojho konania, ale bola aj na toto konanie spôsobilá (schopná). Uvedené námietky podľa odvolacieho súdu neobstoja, keď v rovine vyhodnotenia znaleckého dokazovania poukazuje primerane a podporne na to, že podľa ustálenej súdnej praxe od iných dôkazných prostriedkov sa dôkaz znaleckým posudkom podaným ústne či písomne líši tým, že jeho hodnoteniu (podľa ) nepodliehajú znalecké závery v zmysle ich odbornej správnosti, súd

pritom hodnotí presvedčivosť posudku, čo do jeho úplnosti vo vzťahu k zadaniu, logické odôvodnenie znaleckého nálezu a jeho súlad s ostatnými prevedenými dôkazmi. Ide o špecifický a významný dôkaz, ktorý súd použije pri rozhodovacej činnosti založenej na riešení odbornej otázky. Znalec musí vychádzať z odborných znaleckých záverov a nielen zo skutočností, ktoré príslušná osoba alebo osoby vnímajú svojimi zmyslami. Znalec v prejednávanej veci musel vychádzať z odbornej verifikácie relevantných skutkových okolností, lebo v danom prípade bolo potrebné zistiť, či podpísanie kúpnej zmluvy bolo urobené v duševnej poruche (alebo nie) a či tento chorobný stav robil predávajúcu neschopnou na právne úkony. Po oboznámení sa so znaleckým posudkom odvolací súd konštatuje, že znalec ustanovený vo veci so zreteľom na svoje odborné znalosti a skúsenosti a zistené informácii, prehľadným a logickým zdôvodnením vyložil svoje odborné závery a podklady, z ktorých pri zodpovedaní mu zadaných odborných otázok postupoval. Správne postupoval súd prvej inštancie, ak v súdenom spore považoval za esenciálny dôkazný prostriedok práve znalecký posudok potvrdzujúci skutočnosti uvádzané žalobkyňami (resp. ich právnou predchodkyňou). K uvedenému odvolací súd poukazuje aj na to, že na pojednávaní dňa 31.10.2018, na ktorom okresný súd pripustil vykonanie znaleckého dokazovania na návrh žalobkýň, žalovaná s takýmto návrhom výslovne súhlasila a ani odvolateľ s ním nevyjadril nesúhlas, hoci už v tej dobe bolo zrejmé, že z dôvodu smrti PhDr. N. I. (dňa XX.X.XXXX), ju nebude reálne možné pre účely znaleckého dokazovania (znalcom) vypočuť. K uvedenej námietke sa aj v odôvodnení rozsudku v odseku 25 vyjadril súd prvej inštancie, pričom s jeho záverom možno súhlasiť.

35. Odvolací súd k uvedenému poukazuje na to, že v sporoch, ktoré sa dotýkajú platnosti právnych úkonov podľa , t.j. i predmetný spor, v ktorom sa rieši otázka neplatnosti právneho úkonu urobeného osobou, ktorá už v čase vykonania dôkazu - znalecký posudok nežila, je podľa odvolacieho súdu pre preukázanie konania v duševnej poruche možné použiť tzv. dôkazný štandard, založený na tom, že spravodlivá rovnováha medzi protichodnými oprávnenými záujmami bude najlepšie dosiahnutia stanovením vysokej miery pravdepodobnosti preukázania, že plne svojprávna osoba konala v duševnej poruche, ktorá ju v daný moment predstavovala neschopnú právne konať, oproti postupu hodnotenia vykonaných dôkazov cez prizmu nadmerne vysokého dôkazného štandardu. Judikatúra pritom nikdy nebola postavená na jednoznačnom závere, že k aplikácii je možné pristúpiť len na základe stopercentne zisteného skutkového stavu. Takto formulovaná vysoká miera pravdepodobnosti zistenia neschopnosti osoby posúdiť následky svojho konania alebo svoje konanie ovládnuť nevedie k úplnému znemožneniu uplatnenie ustanovenia . Možno si totiž predstaviť množstvo situácií, v ktorých bude právne konanie zneplatnené na základe nespôsobilosti posúdiť následky svojho konania, a to aj na základe ex post vykonaných dôkazov. A to napr. keď svedkovia dosvedčia, že osoba bola v kritickom momente neschopná právne konať, či v situáciách, kedy si je tohto stavu vedomá druhá strana alebo ho priamo zneužíva, alebo ak diagnostikované ochorenie či choroba vylučujú svetlé okamihy a pod. (pozri nález ÚS ČR a sp. zn. ).

36. Pokiaľ odvolateľ namieta, že v konaní absentuje výsluch znalkyne odvolací súd konštatuje, že počas konania na súde prvej inštancie nebol zo strany ani odvolateľa takýto návrh na vykonanie dokazovania navrhnutý (a to ani na pojednávaní dňa 12.2.2020, na ktorom okresný súd vyhlásil dokazovanie za skončené), teda strany sporu, resp. odvolateľ nevyužil takýto prostriedok procesnej obrany ( ), preto nemožno súdu prvej inštancie vytknúť, že znalkyňa nebola v konaní vypočutá, pričom sa nejedná o dôkaz, ktorý by súd mohol vykonať aj bez návrhu (, ). S ohľadom na uvedené námietka odvolateľa neobstojí.

37. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

38. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo uvedené vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov jednotlivo,

aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení , podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie.

39. Závery dokazovania v preskúmavanom prípade tak jednoznačne svedčia o tom, že predávajúca PhDr. N. I. uzatvorila (podpísala) kúpnu zmluvu v čase, keď trpela duševným ochorením - demenciou Alzheimerovho typu stredne ťažkého až ťažkého stupňa, v dôsledku ktorého nebola spôsobilá posúdiť následky tohto svojho konania. Odvolaciemu súdu nezostávalo nič iné, len konštatovať, že žalobkyne uniesli dôkazné bremeno v súdenom spore, že predmetná kúpna zmluva datovaná dňa 3.12.2012, podpísaná predávajúcou dňa 10.7.2013 bola uzatvorená predávajúcou v stave, ktorý ju mal na tento právny úkon diskvalifikovať, resp. bola preukázaná nespôsobilosť predávajúcej na tento právny úkon. Vzhľadom k uvedenému mal odvolací súd za to, že nebolo možné vyhodnotiť odvolaciu argumentáciu odvolateľa vo vzťahu k pochybeniu súdu prvej inštancie v skutkových zisteniach za dostatočnú.

40. Za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu treba považovať predovšetkým rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, vydávanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky od 1.1.1993 s pôvodným názvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky (pokiaľ neboli v neskoršom období judikatórne prekonané), ako i rozhodnutia Najvyššieho súdu, v ktorých bol opakovane potvrdený určitý právny názor, alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia Najvyššieho súdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili, prípadne ich akceptovali a vecne na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle treba zahrnúť aj naďalej používateľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. (porov. R 71/2018).

41. Odvolací súd poukazuje na to, že v otázke prelomenia zásady nemo plus iuris s tým súvisiaceho nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa, došlo v čase po rozhodnutí okresného súdu k ustáleniu rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a to prostredníctvom uznesenia veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia sp. zn. .

42. V predmetnom rozhodnutí označenom v odseku 22 veľký senát vo vzťahu k nastolenej právnej otázke okrem iného uviedol, že slovenská právna úprava nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka vo všeobecnosti neupravuje, keďže vlastnícke právo možno nadobudnúť len zákonom predpísaným spôsobom. To platí tak v prípade derivatívneho nadobúdania vlastníckeho práva, ako aj v prípade originálneho nadobúdania vlastníckeho práva. Nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka právna úprava umožňuje len v zákonom upravených prípadoch, predstavujúcich výnimku zo zásady, že vlastnícke právo možno nadobudnúť len od vlastníka, a len v týchto prípadoch zákon uprednostňuje ochranu dobromyseľného nadobúdateľa veci a umožňuje prelomenie zásady nemo plus iuris. Veľký senát dodal, že z predmetného konštatovania vyplýva, že neprichádza do úvahy, aby súdy bez toho, aby existoval zákonný podklad, rozširujúco vyvodzovali možnosť ochrany dobromyseľného nadobúdateľa tým spôsobom, že samotná dobrá viera nadobúdateľa postačuje na priznanie jej vlastníckeho práva, t. j. že by nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka bolo prípustné vo všeobecnosti. Uvedené platí bez ohľadu na to, že zotrvanie na zásade nemo plus iuris môže pôsobiť v subjektívnej rovine nespravodlivo voči nadobúdateľovi veci. Zároveň uviedol, že nadobudnutie veci v dobrej viere od nevlastníka vo všeobecnosti (t. j. okrem prípadov výslovne predpokladaných zákonom) nie je možné

zaradiť ani medzi iné skutočnosti ustanovené zákonom, na základe ktorých možno nadobudnúť vlastnícke právo k veci (podľa ).

43. Veľký senát ďalej poukázal na výnimky zo zásady nemo plus iuris, uprednostňujúce ochranu dobromyseľného nadobúdateľa, ktoré sú taxatívne upravené naprieč jednotlivými právnymi predpismi. Medzi tieto výnimky zaradil ustanovenia , , zákona o konkurze a reštrukturalizácii, zákona o cenných papieroch a Exekučného poriadku (v znení účinnom do 3l. marca 2017) [resp. v spojení s Exekučného poriadku v znení účinnom od l. apríla 2017], pričom uviedol, že v iných prípadoch má dobrá viera nadobúdateľa význam len pri nárokoch podľa ustanovenia v spojení s , ktorých sa však nadobúdateľ v dobrej viere - ktorý sa nestal vlastníkom veci s poukazom na zásadu nemo plus iuris - nemôže domáhať voči skutočnému vlastníkovi veci. Ďalej konštatoval, že pri posudzovaní zásady nemo plus iuris (resp. ochrany dobromyseľného nadobúdateľa) je potrebné rozlišovať situácie, kedy došlo po uzatvorení kúpnej zmluvy k zrušeniu nadobúdacieho titulu predávajúceho od situácie, kedy sa predávajúci vôbec nestal vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti, napríklad z dôvodu (absolútnej) neplatnosti zmluvy ako nadobúdacieho titulu na strane predávajúceho. Dodal, že v prípade neplatnej zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nedochádza k právnym následkom ňou predkladaným. Uvedené okrem iného znamená, že ňou nedochádza k prevodu vlastníckeho práva z prevodcu na nadobúdateľa a keďže nadobúdateľ vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nenadobudol, nemôže s danými nehnuteľnosťami nakladať, čo okrem iného znamená, že nadobúdateľ ich nemôže ďalej previesť na ďalší subjekt (ktorý sa v takom prípade taktiež nemôže stať ich vlastníkom).

44. Veľký senát vyslovil, že je potrebné naďalej zotrvať na právnom závere vyslovenom najvyšším súdom už v rozsudku sp. zn. (publikovanom v časopise Zo súdnej praxe pod č. 39/1998), v zmysle ktorého „absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona a hladí sa naň, ako by nebol urobený, táto neplatnosť nemôže byť zhojená dodatočným schválením a nemôže sa konvalidovať ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. Absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti“ (rovnako aj uznesenie NS SR sp. zn. ). Možnosť prelomenia zásady nemo plus iuris - okrem zákonom predvídaných výnimiek

- nie je podľa veľkého senátu možné odvodiť ani zo znenia ustanovenia katastrálneho zákona, a to ani s odkazom na článok l ods. l , z ktorého ako takého tiež nie je možné odvodiť uprednostnenie ochrany dobrej viery nadobúdateľa nehnuteľnosti pred ochranou jej vlastníka alebo aspoň pomerovanie medzi ochranou vlastníka veci a dobrou vierou ďalšieho nadobúdateľa. Veľký senát napokon dospel k záveru, že dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľnosti v správnosť zapísaného údaja v katastri nehnuteľností o jej (predchádzajúcom) vlastníkovi nepostačuje pre záver súdu o tom, že mohol nadobudnúť vlastnícke právo (a pre poskytnutie ochrany tomuto právu), ak sa preukáže, že táto zapísaná osoba v skutočnosti v čase uzavretia kúpnej zmluvy nebola vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti, napríklad z dôvodu, že predchádzajúca zmluva o prevode nehnuteľnosti predstavovala absolútne neplatný právny úkon. Z dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy predávajúci nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti a rovnako tak nemohol „neexistujúce“ vlastnícke právo previesť na ďalšiu osobu, hoci konajúcu v dobrej viere. Naďalej tak je potrebné zotrvať na právnom závere, že absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, ak na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. S ohľadom aj na vyššie uvedené veľký senát uzatvoril, že: I. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností; II. S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má (nemo plus iuris ad alium transferre pote st quam ipse habet), nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností; III. Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje; IV. Ustanoveniu o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktoré upravuje hodnovernosť údajov

katastra, nezodpovedá výklad, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri nehnuteľnosti zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník.

45. S poukazom na uvedené v odsekoch 40 až 44 odvolací súd konštatuje, že prelomenie zásady nemo plus iuris a prípadné nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka je možné len v zákonom výslovne upravených prípadoch. Situácia, o akú ide v rozhodovanom spore, však pod žiadnu zákonom upravených výnimiek zo zásady nemo plus iuris nespadá, a preto neprichádza do úvahy nadobudnutie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru žalovanej (resp. intervenienta). Súd prvej inštancie preto postupoval správne ak v konaní dospel k záveru o neprelomení zásady nikto nemôže previesť viac práv, než má sám (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), napriek tomu, že jej prelomenia sa domáhali tak žalovaná ako aj intervenient, hoci vychádzal z názoru, že nie je postačujúca len samotná dobrá viera nadobúdateľa, je potrebné aby okrem toho existovala aj ďalšia skutková okolnosť na strane prevodcu alebo nadobúdateľa, majúca vplyv na uplatnenie princípu všeobecnej spravodlivosti, ktorá však v konaní preukázaná nebola (neboli preukázané skutkové okolnosti odôvodňujúce poskytnutie vyššej ochrany dobrej viery nadobúdateľa

- žalovanej). Odvolací súd dodáva, že posudzovanie, či nadobúdateľ konal v dobrej viere, by bolo relevantné len vtedy, ak by prichádzalo do úvahy prelomenie zásady nemo plus iuris a bolo by možné aj nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka.

46. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o vyhovení žalobe, keď vzhľadom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu - uzavretie kúpnej zmluvy zo dňa 3.12.2012 medzi PhDr. N. I. ako predávajúcou a MUDr. W. D. a K. D. ako kupujúcimi, ktorej predmetom bol byt v súčasnosti vo vlastníctve žalovanej, nemôže nadobudnúť vlastnícke právo ani právny nástupca, ak subjekt od ktorého odvodzuje svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto nikdy nenadobudol, teda nemohol ho ani ďalej previesť, preto aj následné prevody predmetnej nehnuteľnosti - bytu (kúpna zmluva uzavretej dňa 28.8.2013 medzi MUDr. W. D. a K. D. ako predávajúcimi a W. K. ako kupujúcim, kúpna zmluva uzavretá dňa 18.9.2013 medzi W. K. ako predávajúcim a N. P. ako kupujúcim, kúpna zmluva uzavretá dňa 7.3.2014 medzi N. P. ako predávajúcim a Ing. K. J. ako kupujúcou) sú neplatné. K uvedenému odvolací súd poukazuje na to, že odvolateľom nebol napadnutý záver okresného súdu o neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy podľa (ktorý teda nie je predmetom preskúmavania odvolacím súdom).

47. S poukazom na vyššie uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie rozsudkom napadnutým I. výrokom žalobe vyhovel rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd s použitím I. výrok, včítane závislých výrokov II. a III. (odvolaním osobitne nenapadnutých, keď odvolací súd je podľa viazaný rozsahom odvolania), potvrdil.

48. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR , , a podobne). Ďalšie odvolacie argumenty odvolateľa odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať.

49. Podľa výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

50. Ustanovenie predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok a od zásady zodpovednosti za zavinenie. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k

uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. M Cdo 14/99 z 01.09.2000).

51. Ustanovenie je teda zákonné ustanovenie, ktoré z hľadiska náhrady trov konania predstavuje určitú formu výnimky zo všeobecne platnej zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam. Zákon preto stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Toto zákonné ustanovenie vždy dopadá na tú stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania.

52. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa v spojení s a , pričom úspešným žalobkyniam v odvolacom konaní voči intervenientovi náhradu trov konania nepriznal, hoci v odvolacom konaní boli úspešné, keďže ani intervenient (tak ako žalovaná) nezapríčinil predmetný spor, pričom bolo nutné zohľadnil aj skutočnosť, že usporiadanie vlastníckych vzťahov bolo možné len rozhodnutím súdu, pričom intervenient bol v poradí tretím nadobúdateľom, na ktorého bola nehnuteľnosť prevedená.

53. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).