Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Obdo/42/2021

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a členiek senátu JUDr. Andrey Moravčíkovej, PhD. a JUDr. Lenky Praženkovej, v spore žalobcu: JUDr. Stanislav Volár, Kukučínova 11, Piešťany, správca úpadcu VETES Vrbové s.r.o., so sídlom M. R. Štefánika 174, Vrbové, IČO: 34 145 877, právne zastúpený JUDr. Barborou Volárovou, Kukučínova 11, Piešťany, IČO: 37 846 728, za účasti intervenienta na strane žalobcu: Bytové družstvo so sídlom v Trnave, so sídlom Ludvika van Beethovena 26, Trnava, IČO: 00 175 480, zastúpeného UNITED LAWYERS, advokátska kancelária, s. r. o., Mliekarenská 2, Bratislava, IČO: 36 662 291, proti žalovanému: Mesto Vrbové, Ul. gen. M. R. Štefánika 15/4, Vrbové, IČO: 00 313 190, právne zastúpenému JUDr. Jozefom Bolješikom, PhD., Radlinského 50, Piešťany, IČO: 22 691 910, o určenie neúčinnosti právneho úkonu, vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. , o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave, č. k. -1513, zo dňa 28. apríla 2020, v znení opravného uznesenia z 29. júla 2021, č. k. -1583, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie žalobcu o d m i e t a .

II. Žalovaný m á proti žalobcovi n á r o k na plnú náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trnava (ďalej tiež „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. - 1446 zo dňa 21. novembra 2018 (druhým v poradí), určil (výrokom I. a II.), že žalobcom odporované právne úkony, ako sú špecifikované v I. a II. výroku, sú voči konkurzným veriteľom úpadcu právne neúčinné. Samostatným III. výrokom zaviazal žalovaného povinnosťou poskytnúť peňažnú náhradu v sume 115 461,42 eur do majetkovej podstaty úpadcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Ďalším IV. výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi a intervenientovi na strane žalobcu náhradu trov konania v celom rozsahu a V. výrokom uložil žalovanému povinnosť nahradiť trovy konania štátu v celom rozsahu s tým, že o výške náhrady bode rozhodnuté samostatným uznesením.

2. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplynulo, že žalobca sa domáhal určenia, že žalobou napadnuté právne úkony úpadcu uskutočnené so žalovaným, sú voči konkurzným veriteľom právne neúčinné, správca je oprávnený speňažiť tento majetok vydaný v prospech konkurznej podstaty a v prípade, že nie je možné veci vrátiť, je kupujúci (žalovaný) povinný vrátiť do konkurznej podstaty kúpnu cenu. Žalobca uvádzal, že právne úkony, ktoré spôsobili úpadok, boli urobené v lehote 1 rok pred vyhlásením konkurzu v prospech spriaznenej osoby, pričom žalovaným uhradená kúpna cena je iba zlomkom skutočnej obvyklej ceny, preto ide podľa právneho názoru žalobcu o odporovateľné právne úkony v zmysle § 58

o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ďalej tiež „“). Žalovaný ako jediný spoločník úpadcu sa považuje za spriaznenú osobu úpadcu v zmysle .

3. Súd prvej inštancie považoval za preukázané, že dňa 18. decembra 2007 uzavreli spoločnosť VETES Vrbové, s.r.o., (ďalej tiež „úpadca“) ako predávajúci a Mesto Vrbové ako kupujúci písomnú kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod dlhodobého hmotného majetku za kúpnu cenu 165 969,59 eur. Za nespornú považoval aj skutočnosť, že dňa 31. decembra 2007 uzavreli úpadca ako predávajúci a Mesto Vrbové ako kupujúci ústnu kúpnu zmluvu ohľadom ďalšieho majetku, pričom kúpna cena za stroje, zariadenia a za vysokozdvižný vozík predstavovala sumu 31 552,56 eur. Medzi stranami nebolo sporné, že úkony boli urobené v prospech osoby spriaznenej s úpadcom. Sporným bolo, či išlo o právne úkony bez primeraného protiplnenia, ktoré je možné napadnúť odporovateľnosťou v zmysle . Znaleckým dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že písomnou kúpnou zmluvou zo dňa 18. decembra 2007 poskytol úpadca žalovanému plnenie vo forme prevodu majetku v obvyklej hodnote 255 934,57 eur a od žalovaného získal peňažné plnenie (kúpnu cenu) v sume 165 969,59 eur. Taktiež ústnou kúpnou zmluvou zo dňa 31. decembra 2007 úpadca poskytol žalovanému plnenie vo forme prevodu majetku v obvyklej hodnote 57 049,- eur, pričom od žalovaného získal peňažné plnenie v sume 31 552,56 eur. Súd prvej inštancie konštatoval, že v danom prípade boli naplnené všetky zákonné predpoklady pre vyslovenie neúčinnosti napadnutých právnych úkonov, nakoľko ide o právne úkony bez primeraného protiplnenia a ktoré preukázateľne ukrátili uspokojenie prihlásených pohľadávok konkurzných veriteľov. Z tohto záveru vyvodil dôvodnosť žaloby a uložil žalovanému povinnosť vrátiť do dotknutej podstaty úpadcu sumu 115 461,42 eur, ktorá z hľadiska ukrátenia veriteľov predstavuje rozdiel medzi obvyklou hodnotou (v čase účinnosti dotknutých právnych úkonov) úpadcom prevedeného majetku a sumou odplaty poskytnutou žalovaným (kupujúcim).

4. Na odvolanie žalobcu rozhodol Krajský súd v Trnave (ďalej tiež „odvolací súd“) rozsudkom zo dňa 28. apríla 2020 č. k. -1513, ktorým v prvom výroku potvrdil žalobcom napadnutý III. výrok rozsudku okresného súdu a druhým výrokom rozhodol, že žalovaný má proti žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, na jeho základe dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, pričom sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie.

5. K odvolacej námietke porušenia princípu rovnosti sporových strán založenej na tom, že súd prvej inštancie vo veci konal napriek tomu, že sa žalobca dňa 20. novembra 2018 ospravedlnil z pojednávania nariadeného na deň 21. novembra 2018 a žiadal o jeho odročenie, odvolací súd uviedol, že v danom prípade nejde o také pochybenie, ktoré by predstavovalo porušenie práva žalobcu na spravodlivý súdny proces, k čomu podal podrobné vysvetlenie už súd prvej inštancie v odseku 20. odôvodnenia svojho rozhodnutia. Odvolací súd považoval za správne, že súd prvej inštancie vzal do úvahy predchádzajúce ospravedlnenia neprítomnosti spojené so žiadosťami o odročenie pojednávania, predkladané žalobcom počas roka 2018, pričom týmto žiadostiam súd vyhovel. V zmysle týchto žiadostí bol počas celého roka 2018 dôvodom neprítomnosti žalujúcej strany zdravotný stav žalobcu. Podľa odvolacieho súdu sa žalobca v dôsledku jeho dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu mal dať v konaní zastúpiť, a preto postup súdu prvej inštancie v súvislosti s vykonaním pojednávania v neprítomnosti žalobcu vyhodnotil ako správny. Dodal, že ani z lekárskych potvrdení predkladaných žalobcom nevyplývalo, že by sa jednalo o náhle, akútne zhoršenie jeho zdravotného stavu, ktoré mu nečakane zabránilo zúčastniť sa na predmetnom pojednávaní, preto nebolo nespravodlivé žiadať od žalobcu, aby sa dal v konaní zastúpiť, nakoľko sa dlhodobo nachádzal v situácii, ktorá mu pre zhoršený zdravotný stav bránila zúčastňovať sa na súdnych pojednávaniach.

6. K ostatným námietkam žalobcu odvolací súd uviedol, že predmetom prevodu boli technologické časti vykurovacích systémov, umiestnené v priestoroch, ktoré neboli

vo vlastníctve úpadcu, ale iných subjektov. Umiestnené boli v nehnuteľnostiach, v ktorých sa niektoré miestnosti prebudovali na kotolne, preto námietka žalobcu, založená na požiadavke ocenenia aj týchto budov, resp. miestností, či vykonaných stavebných úprav, nebola adekvátna. Znalecký posudok vyhotovený znalcom Ing. Galgócim uvedené skutočnosti vzal do úvahy, cenu objektivizoval, výsledkom čoho bola cena nižšia, než ju určil znalec Ing. Gajdoš. Uvedená rozdielnosť znaleckých ocenení teda neopodstatňuje odvolací dôvod, ktorý by založil potrebu zmeny meritórneho rozhodnutia. Rozhodnutie súdu prvej inštancie správne vychádza zo znaleckého posudku znalca Ing. Galgóciho, ktorý určil (reálnu) cenu obvyklú, na rozdiel od ceny stanovenej znalcom Ing. Gajdošom, ktorý pri jej stanovení vychádzal zo vstupnej (účtovnej) ceny v čase zaradenia predmetov prevodu do užívania. Pre určenie ceny obvyklej sa však berie do úvahy cena, za ktorú je možné predmet prevodu realizovať na trhu.

7. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) včas dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzoval z ustanovení a . Dovolaciemu súdu navrhol, aby napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

8. Dovolateľ namietanú vadu v zmysle ust. videl v tom, že mu ako sporovej strane bola odňatá možnosť konať pred súdom, keďže súd prvej inštancie nesprávne postupoval, ak nepovažoval ospravedlnenie z neúčasti na pojednávaní (21. novembra 2018) za riadne a nevyhovel žiadosti dovolateľa na odročenie pojednávania. Dovolateľ výslovne uviedol: „Súd skonštatoval, že dovolateľ sa síce ospravedlnil zákonným spôsobom, aj požiadal o odročenie pojednávania, avšak súd nepovažoval ospravedlnenie za riadne. Tento názor prvostupňového súdu je nedôvodný, zavádzajúci a ničím nepodložený. Zastúpenie inou osobou dva dni pred pojednávaním pri tak rozsiahlom spore, naviac na pojednávaní na ktorom je potrebné predniesť záverečnú reč je nereálne. Uvedeným postupom súdu bola dovolateľovi nenapraviteľným spôsobom odňatá možnosť konať pred súdom.“

9. Dovolateľ považoval napadnuté rozhodnutie za nedostatočne skutkovo a právne odôvodnené, k čomu uviedol uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“, „NS SR“ alebo „dovolací súd“) sp. zn. z 15.06.2011 a sp. zn. z 27.04.2006. Ďalej uviedol, že oba súdy mu odopreli spravodlivosť, neúplne zistili skutkový stav veci, odvolací súd sa vôbec nezaoberal jeho námietkami uvádzanými v odvolaní, ktoré spočívajú v nevykonaní potrebných a navrhnutých dôkazov (výsluch záujemcov o odkúpenie majetku, výsluch úpadcu, výsluch štatutára žalovaného), bez vykonania ktorých nebolo možné preukázať rozhodujúce skutočnosti nevyhnutné pre spravodlivé posúdenie veci. Dovolateľ vytkol obom súdom nižších inštancií, že sa „nezákonne a bez akéhokoľvek odôvodnenia odchýlili od judikátov SR, čím bol porušený princíp právnej istoty“ (k čomu uviedol uznesenie MS v Prahe sp. zn. z 30.12.1997, uznesenie NS ČR sp. zn. z 15.04.1999 a rozsudok NS ČR sp. zn. Cdo 2537/2010 z 10.03.2011).

10. Vo vzťahu k namietanej vade v zmysle ust. dovolateľ uviedol, že súdy nižších inštancií vec nesprávne právne posúdili v časti určenia primeranej výšky náhrady. Podľa dovolateľa: „Nesprávne interpretovali správnu normu a predovšetkým nevykonaním potrebných dôkazov nedostatočne zistili skutkový stav. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože existujú ďalšie skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli doteraz uplatnené.“

11. Intervenient na strane žalobcu sa k dovolaniu nevyjadril.

12. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že dovolateľ neuvádza žiadne nové skutočnosti, nepredkladá nové dôkazy, ktoré by mali zabezpečiť dôvodnosť jeho dovolania, nešpecifikuje údajnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, neuvádza také vady konania, ktoré by mohli mať za následok úspešnosť dovolania. Podľa názoru žalovaného je dovolanie nedostatočne a nejasne odôvodnené. V dôsledku toho navrhol, aby dovolací súd podané dovolanie zamietol ako nedôvodné podľa .

13. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že dovolanie podala strana, v ktorej neprospech bolo v napadnutej časti rozhodnutie vydané ( ), zastúpená advokátom ( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( veta pred bodkočiarkou) dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné odmietnuť [ a ].

K rozsahu a prípustnosti dovolania

14. Podľa ust. , dovolací súd je rozsahom dovolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý dovolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa a dovolanie podal iba niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

15. Primárne k rozsahu dovolania ( ) a subjektívnej oprávnenosti podať dovolanie ( ) dovolací súd uvádza, že dovolateľ napadol rozsudok odvolacieho súdu potvrdzujúci III. výrok rozsudku súdu prvej inštancie, a to len vo vzťahu k tej (vo výroku priamo nevyjadrenej) časti, v ktorej súd v súvislosti s vyslovenou právnou neúčinnosťou žalobcom odporovaných právnych úkonov (výrok I. a II. rozsudku súdu prvej inštancie) nepriznal do majetkovej podstaty úpadcu peňažnú náhradu vyššiu než 115 461,42 eur. Je teda zrejmé, že do výšky 115.461,42 eur rozhodnutie odvolacieho súdu potvrdzujúce III. výrok rozsudku súdu prvej inštancie formálne nevyznelo v neprospech dovolateľa a v tejto časti absentovala podmienka prípustnosti dovolania stanovená v , podľa ktorého dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Žalobca vo vzťahu k výrokovej časti rozhodnutia súdu prvej inštancie v zákonnej lehote nepodal návrh na doplnenie rozsudku a súd by mohol doplniť rozsudok (o čiastočne žalobu zamietajúci výrok) aj bez návrhu, avšak len do nadobudnutia jeho právoplatnosti ( ), čo sa neudialo. Aj za tohto procesného stavu však rozhodujúce vo vzťahu k prípustnosti dovolania žalobcu z hľadiska úpravy v bolo, že odvolací súd sa zaoberal jeho odvolaním podaným z totožných dôvodov, ktoré opätovne predostrel aj v dovolaní. Pritom námietky dovolateľa sa týkali aj samotnej sumy 115 461,42 eur z hľadiska jej zistenia a ustálenia v procese dokazovania. Ustálenie peňažnej náhrady tu záviselo od záverov znaleckého posúdenia. Hoci podľa dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné, dovolací súd prihliadal na to, že žalobca žiadal vrátiť do konkurznej podstaty úpadcu sumu prevyšujúcu 115 461,42 eur (podľa prvého rozsudku súdu prvej inštancie išlo o sumu 766 642,27 eur), preto pri preferencii poskytovania materiálnej ochrany práv v súdnom procese prikročil k skúmaniu dovolania z hľadiska jeho prípustnosti aj z ďalších zákonom stanovených podmienok, majúc v dotknutej časti konania podmienku v zmysle za splnenú.

16. Podľa ustanovenia , proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach a . Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

17. Podľa ust. , dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

18. Podľa ustanovenia , dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo, alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

19. Podľa ustanovenia , dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie v čom spočíva táto vada ( ).

20. Podľa ustanovenia , dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).

21. Podľa ustanovenia , dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.

22. Úspešné uplatnenie dovolania je vždy nevyhnutne podmienené primárnym záverom dovolacieho súdu o prípustnosti dovolania a až následným sekundárnym záverom, týkajúcim sa jeho dôvodnosti. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení upravujúcich otázku prípustnosti dovolania je zrejmé, že na to, aby sa dovolací súd mohol zaoberať vecným prejednaním dovolania, musia byť splnené podmienky prípustnosti dovolania, vyplývajúce z ust. alebo , a tiež podmienky dovolacieho konania, t. j., aby (okrem iného) dovolanie bolo odôvodnené dovolacími dôvodmi, aby išlo o prípustné dovolacie dôvody a aby tieto dôvody boli vymedzené spôsobom uvedeným v ust. až . K prípustnosti dovolania podľa ust.

23. Dovolateľ prípustnosť dovolania vyvodzoval primárne z ust. , nakoľko mu ako žalobcovi mal súd nesprávnym procesným postupom znemožniť, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. K tvrdenej vade zmätočnosti predpokladanej ustanovením malo dôjsť tým, že sa odvolací súd dostatočne a správne nevysporiadal s odvolacími námietkami spočívajúcimi v tom, že súd prvej inštancie i/ nevykonal žalobcom navrhované dôkazy a ii/ nevyhovel jeho žiadosti o odročenie pojednávania (dňa 21. novembra 2018). 24. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúci je výlučne záver dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo ().

25. Ustanovenie zakladá prípustnosť a súčasne dôvodnosť dovolania v prípade, ak miera porušenia procesných práv strany ako dôsledok nesprávneho procesného postupu súdu, nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Relevantnými znakmi, charakterizujúcimi procesnú vadu v zmysle tohto ustanovenia, sú zásah súdu do práva na spravodlivý súdny proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva.

26. Právo na spravodlivý súdny proces predstavuje možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov. Tiež podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „ústavný súd“) „(o)bsah normatívneho textu v zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia ich práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý súdny proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (vrátane vyhodnotenia súladu medzi skutkovými zisteniami a právnymi závermi na jednej strane a vykonanými dôkazmi na strane druhej), na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní a pod.“ ().

27. K námietke dovolateľa týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací súd uvádza, že z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak)

s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania ().

28. V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že za porušenie práva na spravodlivý proces sa považuje aj v zmysle rozhodovacej činnosti ústavného súdu situácia, ak všeobecný súd svoje rozhodnutie riadne neodôvodní a nevysporiada sa so všetkými relevantnými námietkami uplatnenými sporovými stranami, a to spôsobom zodpovedajúcim miere ich závažnosti. V takom prípade všeobecný súd svojim postupom založí nepreskúmateľnosť ním vydaného rozhodnutia, a spravidla tak aj jeho protiústavnosť. Ak nie sú totiž zrejmé dôvody toho - ktorého rozhodnutia, svedčí to o ľubovôli v súdnom rozhodovaní, pričom zásada právneho štátu ľubovôľu v rozhodovaní orgánov verejnej moci zakazuje; len vecne správne rozhodnutie a náležite, t.j. zákonom vyžadovaným spôsobom odôvodnené rozhodnutie, napĺňa - ako neoddeliteľná súčasť „stanoveného postupu“ - ústavné kritériá vyplývajúce z . Podobne ako v skutkovej oblasti, aj v oblasti nedostatočne vyloženej a zdôvodnenej právnej argumentácie nastávajú obdobné následky vedúce k neúplnosti a hlavne k nepresvedčivosti rozhodnutia, čo je však v rozpore nielen s požadovaným účelom súdneho konania, ale tiež aj so zásadami spravodlivého procesu podľa dohovoru.

29. Dovolací súd z vyššie uvedených hľadísk preto skúmal opodstatnenosť argumentácie žalovaného, že v konaní došlo k ním tvrdenej vade zmätočnosti v zmysle .

30. V tu posudzovanej veci bolo relevantné, že napadnutým je rozsudok odvolacieho súdu potvrdzujúci (odvolaním žalobcu v časti dotknuté) rozhodnutie súdu prvej inštancie. Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle aj 2 , stotožňujúc sa v celom rozsahu i s jeho odôvodnením. Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí pritom jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich jednotu. Odvolací súd spravidla v takomto svojom rozhodnutí preberá skutkové a právne závery súdu prvej inštancie. Takýto postup reaguje na súdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov prvej inštancie, kedy odôvodnenie rozhodnutia odvolacích súdov je len kopírovaním vecne správnych dôvodov. V takých prípadoch rozhodnutia obsahujú sporovým stranám známe podania, známe napadnuté rozhodnutia (rozsudok alebo uznesenie) a v závere obsahujú už len stručné konštatovania o správnosti a presvedčivosti rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje.

31. Z odôvodnení rozhodnutí súdov oboch inštancií je v danom prípade dostatočne zrejmé, čoho a z akých dôvodov sa žalobca domáhal, čo navrhoval, aké bolo stanovisko intervenienta na strane žalobcu, ako sa bránil žalovaný, z ktorých osvedčených skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil súd prvej inštancie, i aké závery zaujal odvolací súd k jeho právnemu posúdeniu, s ktorým sa stotožnil.

32. Dovolací súd zdôrazňuje, že právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, hodnotením dôkazov (sp. zn. ) a ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (sp. zn. ).

33. K zjavnej neodôvodnenosti (arbitrárnosti) rozhodnutí všeobecných súdov sa vyjadril aj ústavný súd keď uviedol, že je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu (, ). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v (-44 z 20. februára 2020, ods. 17). O taký prípad však v danej veci nejde, keďže z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu sú dostatočne zrejmé dôvody vedúce k potvrdeniu rozsudku súdu prvej inštancie (v dotknutej časti).

34. Podľa ust. až 3 , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. (2) Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. (3) Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými tvrdeniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

35. Podľa ust. veta prvá , v odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uvedenie stručný obsah napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní, prípadne ďalších subjektov, ktoré dôkazy v odvolacom konaní vykonal a ako ich vyhodnotil, zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax; ustanovenia a tým nie sú dotknuté.

36. V posudzovanom prípade sa odvolací súd síce stručnejšie, avšak úmerne okolnostiam prípadu v tejto veci a v súlade s druhej vety vysporiadal s tými odvolacími námietkami žalobcu (neskoršieho dovolateľa), ktoré považoval za relevantné a stotožnením sa s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie ako celkom dal jasne najavo, že tu nebolo žiadnych podstatných tvrdení, s ktorými by sa nevysporiadal už súd prvej inštancie. Pretože pre spochybnenie správnosti týchto jeho záverov neboli dôvody, dovolací súd v tomto prípade nevzhliadol prípad tzv. zmätočnostnej vady podľa .

37. Práve pre stotožnenie sa odvolacieho súdu s odôvodnením ním potvrdeného rozhodnutia, mali relevanciu aj dôvody, ktoré uviedol vo svojom rozsudku už súd prvej inštancie. Ten opísal vykonané dokazovanie, primerane sa venoval jednotlivým zisteniam vyplývajúcim z jednotlivých dôkazov, s osobitným dôrazom na znalecké posudky (najmä znalcov Ing. Gajdoša a Ing. Galgóciho) a ich závery, pričom v ods. 41 podrobne vysvetlil ako tieto vyhodnotil ( ). S poukazom na záväzný právny názor odvolacieho súdu vyjadrený v danej veci v predchádzajúcom kasačnom uznesení (z 27. februára 2015, č. k. -1159) a v jeho intenciách vypracovaný znalecký posudok Ing. Galgóciho, považoval prvostupňový súd za preukázané, „že obvyklá hodnota vykurovacích technológií v dotknutých kotolniach bola k 18.12.2007 spolu 255.934,57 eur, pričom výsledná vypočítaná hodnota zohľadňuje všetky vplyvy a podmienky technického charakteru, zároveň pri stanovení koeficientu predajnosti a dopytu po uvedených typoch technológie a obmedzenej možnosti ich prevádzkovania. Znalec podľa pokynu súdu zohľadnil všetky vyššie uvedené rozhodujúce kritériá. Žalobca a intervenient závery znalca a jeho určenie výšky obvyklej hodnoty prevádzaného majetku v znaleckom posudku nenamietal a žalovaný po objasnení, vysvetlení jeho pripomienok znalcom v podstate závery znaleckého posudku rešpektoval aj keď stále pokladá cenu ním určenú za príliš vysokú“. V ods. 14., 17. a 46. sa súd prvej inštancie venoval aj argumentácii strán k tzv. „štyrom ponukám“ na odkúpenie predmetného majetku úpadcu (datované v r. 2003, 2005 a 2006), spochybneným žalovanou stranou práve pre doloženie týchto dôkazov v konaní až k vyjadreniu žalobcu zo 6. októbra 2017 (spor trvá od roku 2008), pričom o ich existencii žalovaný nemal „od roku 2003“ žiadnu vedomosť. Súd prvej inštancie uviedol, že ich ako listinné dôkazy zohľadňoval, avšak iba v tom smere, že preukazujú a podporujú záver znalca, že prevedený majetok úpadcu bol reálne predajný, bol na trhu po ňom dopyt a preto táto skutočnosť bola aj zohľadňovaná pri určovaní výšky jeho obvyklej ceny znaleckým dokazovaním (pri stanovení príslušného koeficientu). Za podstatné pre rozhodnutie vo veci považoval ustálenie a preukázanie obvyklej hodnoty prevádzaného majetku znaleckým dokazovaním. V nadväznosti na tieto závery odvolací súd z hľadiska odvolacích námietok

žalobcu, na zdôraznenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia (, ) v napadnutom rozsudku (ods. 38.) vysvetlil, že vadou konania by mohlo byť len nevykonanie takého dôkazu, ktorý by bol spôsobilý priniesť podstatné skutkové zistenia, odmietnutím ktorého by bolo strane znemožnené uniesť dôkazné bremeno. Zhodne so súdom prvej inštancie považoval za základ pre určenie peňažnej náhrady (do majetkovej podstaty úpadcu) určenie ceny obvyklej na základe znaleckého posúdenia, k čomu v ods. 41. zdôrazňujúc vecnú správnosť prvoinštančného rozhodnutia i jeho dôvodov, uviedol primerane k sporným otázkam vlastné stručné odôvodnenie.

38. Z vyššie uvedeného vyplýva, že v danom prípade bola dodržaná úprava o náležitostiach odôvodnenia písomného vyhotovenia rozsudku odvolacieho súdu v zmysle vo väzbe na ust. a , keďže v prípade potvrdzujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu je potrebné na odôvodnenie rozhodnutí oboch súdov nižších súdov nahliadať ako na organický celok. Preto dovolací súd nezistil opodstatnenosť námietky dovolateľa o zmätočnostnej vade spočívajúcej v nedostatočnom (nepreskúmateľnom, nezrozumiteľnom či neúplnom) odôvodnení, z hľadiska dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle .

39. K tejto časti dovolania je potrebné pre úplnosť uviesť, že tvrdená, dovolacím súdom ale nezistená vada zmätočnosti, ktorá mala spočívať v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, nemohla (logicky) súčasne zakladať aj naznačovaný dôvod prípustnosti dovolania pre nesprávne právne posúdenie veci, predstavovaný odklonom odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (za ktorej výraz dovolateľ označil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 15.06.2011 a rozsudok najvyššieho súdu z 27. apríla 2006). Otázka, či dovolaním napadnuté rozhodnutie obsahuje alebo naopak neobsahuje dostatok dôvodov na podporu zvoleného spôsobu rozhodnutia, nie je otázkou právnou, ale otázkou výsostne individuálneho posúdenia úplnosti, súdržnosti a objektívnej akceptovateľnosti argumentácie súdu v každej jednotlivej veci, ktorá ako taká nie je ani spôsobilá zovšeobecnenia (spôsobom, pri ktorom by šlo uzavrieť, že ak v rozsudku niečo chýba, je opodstatnený záver o porušení práva na spravodlivý proces a naopak pri absencii inej súčasti odôvodnenia takýto záver už namieste byť nemusí).

40. Pod pojmom „procesný postup“ sa rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

41. V súvislosti s namietanými nedostatkami vo vykonanom dokazovaní, dovolací súd zdôrazňuje, že súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie sporových strán ( ). Súd hodnotí predložené dôkazy, resp. vykonáva dokazovanie aj inými dôkazmi, než predložia strany a následne ich hodnotí podľa svojho uváženia v zmysle zákona. Zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov a táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu, pričom hodnotiaca úvaha súdu musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a výsledok hodnotenia dôkazov má byť súčasťou rozsudku.

42. Dovolací súd konštatuje, že už v judikáte R 37/1993 publikovanom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3-4/1993, ktorý je aplikovateľný aj od 1. júla 2016 pre konania podľa , najvyšší súd uviedol, že „nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom.“

43. Ak súd teda v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, resp. vykoná

iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, nezakladá to vadu konania v zmysle ust. , lebo to nemožno považovať za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré strany mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčené (obdobne R 125/1999, R 6/2000). Rovnako, pokiaľ by aj súd niektorý z vykonaných dôkazov vyhodnotil nesprávne, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť dovolania nezakladá a nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, ak je dovolanie procesne prípustné.

44. Dovolací súd pre úplnosť k vyššie uvedenému dáva do pozornosti aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 28. októbra 2020, sp. zn. (publikované v ZSP 1/2021), podľa ktorého: „Aj keď má strana sporu procesné oprávnenie navrhovať dôkazy, súd nemusí vykonať každý ňou navrhnutý dôkaz, musí však v rozhodnutí vysvetliť, prečo ho nevykonal. Súd môže nevyhovieť návrhu strany na vykonanie dokazovania len z dôvodu, že navrhnutý dôkaz: a) sa týka skutočnosti, ktorá je bez relevantnej súvislosti s predmetným konaním, b) nie je spôsobilý overiť alebo vyvrátiť tvrdenú skutočnosť a c) je vzhľadom na nepochybné výsledky dokazovania vykonaného inými dôkazmi nadbytočný. Pokiaľ tieto dôvody nie sú dané, súd nevyhovením návrhu na vykonanie dokazovania koná spôsobom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle “.

45. Dovolací súd uvádza, že nepochybne z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (, Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993). Vyhodnotenie, ktorá skutočnosť tvrdená a dokazovaná v civilnom sporovom konaní je pre rozhodnutie vo veci samej významná a ktorá nie, je doménou rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Ústavnoprávny rozmer nadobúda prípadný rozpor so zákonným príkazom vyjadreným v , a to v miere spôsobilej postaviť konanie i jeho výsledok do pozície nespravodlivosti a neobjektívnosti. Uvedené zákonné ustanovenie upravuje zásadu voľného hodnotenia dôkazov, ktorá napriek pomenovaniu nevytvára (všeobecnému) súdu priestor pre ľubovoľné (svojvoľné) hodnotenie dôkazov. Prípadná svojvôľa v procese hodnotenia dôkazov je nežiaducim prvkom v súdnom konaní, ktorý zakladá nielen rozpor postupu a naň nadväzujúceho súdneho rozhodnutia so zákonom, ale aj so základným právom na súdnu ochranu podľa , lebo svojvôľa konajúceho súdu je hrubým narušením spravodlivostnej kvality súdneho rozhodovania (pozri , ).

46. Vydanie prekvapivého rozhodnutia v rozpore so zisteným skutkovým stavom a výsledkami dokazovania, záver súdu o neunesení dôkazného bremena, či postup súdu pri hodnotení výsledkov dokazovania sú námietky týkajúce sa postupu súdu v procese dokazovania. Spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov súdom odchylne od tvrdení a názoru sporovej strany predstavuje skutkovú rovinu posudzovania sporu. V tomto ohľade dovolací súd poukazuje na , podľa ktorého je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd, z čoho vyplýva, že skutkový stav veci zistený odvolacím súdom (prípadne uzavretý už pred súdom prvej inštancie) nepodlieha prieskumu v dovolacom konaní. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, ale neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, akým majú byť posúdené. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je v zásade v právomoci orgánu, ktorý rozhoduje o merite veci. Z uvedeného vyplýva, že právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe zahŕňa právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné (). Dovolací súd zdôrazňuje, že procesným pochybením by bol taký postup súdu, ktorý by procesnej strane v konaní znemožnil dôkazy predkladať alebo navrhovať. To však nie je prípad tu posudzovanej veci.

47. Dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces (), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle ust. , avšak dovolací súd takúto vadu v posudzovanom spore nezistil.

48. Pokiaľ ide o námietku dovolateľa týkajúcu sa výsluchu štatutárneho zástupcu žalovaného, resp. všeobecne výsluchu strán, dovolací súd poukazuje judikát R 21/2017, podľa ktorého povinnosť uskutočniť výsluch strany civilného sporu nie je absolútna. Ak súd nevykoná dôkaz výsluchom sporovej strany, bez ďalšieho nedochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces. (obdobne ZSP 6/2000 in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. . 2. vydanie. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2022, s.809).

49. V tu posudzovanom prípade je z rozsudku odvolacieho súdu zrejmé, prečo odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a akými podstatnými úvahami sa pri svojom rozhodovaní riadil. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí konštatoval, že dokazovanie pred súdom prvej inštancie bolo vykonané v dostatočnom rozsahu, pričom z takto vykonaného dokazovania bolo možné vyvodiť jednoznačné skutkové závery. Z toho dôvodu odvolací súd zastáva názor, podľa ktorého sa v danej veci už nevyžadovalo doplnenie dokazovania, resp. vykonanie ďalších dôkazov. Odvolací súd sa primerane k veci vyjadril ku všetkým relevantným odvolacím dôvodom, najmä vysvetlil dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie vychádzal zo znaleckého posudku vypracovaného Ing. Galgócim, pričom tento postup súdu prvej inštancie a z dokazovania vyvodené zistenia a závery považoval za správne. Taktiež odvolací súd poukázal na dôvody, prečo nedošlo k oceneniu budov, resp. miestností a v nich vykonaných stavebných úprav v súvislosti so zisťovaním reálnej, na trhu obvyklej (predajnej) ceny vykurovacích zariadení. Z rozhodnutí oboch súdov nižších inštancií je zreteľné, že sa zaoberali aj dokazovaním ohľadom tzv. „štyroch ponúk“ a už na základe obsahu k nim doložených listín konštatovali reálnosť predajnosti predmetu odporovateľných prevodov majetku a vo výsledku toto vyhodnotili v kontexte záverov vo veci určujúceho znaleckého posúdenia. To, že nedošlo naviac aj k vypočutiu týchto záujemcov o odkúpenie majetku, prípadne úpadcu a štatutára žalovaného, v konečnom dôsledku nemožno hodnotiť ako postup „neprípustný pre spravodlivosť“, ak oba súdy zreteľne vysvetlili dôvody, pre ktoré vychádzali zo záverov posudku znalca ako odborne spôsobilej osoby a prečo tieto závery považovali za určujúce pre rozhodnutie vo veci z hľadiska zistenia rozsahu peňažnej náhrady do konkurznej podstaty úpadcu vo väzbe na už právoplatne určenú neúčinnosť žalobcom odporovaných právnych úkonov.

50. Pokiaľ v danom prípade žalobca v súvislosti s vadou v zmysle namietal nesprávne vykonané dokazovanie, tak dovolací súd napokon opakovane poznamenáva, že nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, ku ktorým z vykonaného dokazovania dospeli súdy nižšej inštancie, pretože dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd ( ). Dovolací súd nie je treťou inštanciou (tzv. skutkovým súdom), a preto sa ním nemožno domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie a z tohto hľadiska ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania (viď , publikované pod č. 25 v ZSP 3/2017).

51. Pokiaľ ide o ostatné námietky dovolateľa, dovolací súd konštatuje, že nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie, keď z ustanovenia vyplýva, že dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie je treťou inštanciou (tzv. skutkovým súdom), a preto sa ním nemožno domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie a z tohto hľadiska ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania (viď , publikované pod č. 25 v ZSP 3/2017).

52. Najvyšší súd má za to, že skutkové a právne závery súdov nižších inštancií nie sú zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s SR a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia ( , §

393 ods. 2 ). Za porušenie základného práva zaručeného v SR v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu. Dovolanie žalobcu preto v tejto časti v zmysle nie je prípustné, ako ani dôvodné.

53. Čo sa týka samotného dovolateľom namietaného procesného postupu súdu prvej inštancie, ktorý spočíval v nevyhovení žiadosti žalobcu o odročenie pojednávania dňa 21. novembra 2018 a v jeho vykonaní bez prítomnosti žalobcu, dovolací súd konštatuje, že súdy nižších inštancií sa dostatočne vysporiadali v odôvodnení svojich rozhodnutí aj s touto námietkou. Súd prvej inštancie v odseku 20. odôvodnenia svojho rozsudku riadne uviedol dôvody, pre ktoré zvolil predmetný procesný postup a odvolací súd sa k tomuto rovnako náležite a podrobne vyjadril v odseku 37. odôvodnenia napadnutého rozsudku, pričom ani podľa názoru dovolacieho súdu sa nejedná o svojvoľný postup, ktorým by bolo porušené právo dovolateľa na spravodlivý súdny proces. Je tomu tak preto, že v tomto prípade nemožno na vykonanie pojednávania 21. novembra 2018 bez prítomnosti žalobcu nahliadať izolovane, bez komplexného vyhodnotenia celého predchádzajúceho konania, v ktorom mal žalobca vytvorený dostatočný priestor pre uplatňovanie svojich procesných práv. Odvolací súd správne poukázal na to, že žalobcu v konaní pôvodne (do 25. januára 2017) zastupovala advokátka. Avšak následne v dobe, v ktorej žalobca ďalšiemu advokátovi splnomocnenie na zastupovanie v konaní neudelil, pričom z hľadiska povinného zastúpenia bola v danom incidenčnom konaní vo vzťahu k žalobcovi inak splnená podmienka v zmysle , došlo na jeho strane k dlhodobej prekážke súvisiacej s pretrvávajúcim nepriaznivým zdravotným stavom, ktorý žalobcovi objektívne bránil osobne sa zúčastňovať na konaní, predovšetkým na pojednávaniach nariadených súdom prvej inštancie. Zo spisu vyplýva, že takto došlo opakovane k zmareniu vykonania pojednávania nariadeného súdom na deň 21. marca 2018, 9. mája 2018 a 19. septembra 2018. Pokiaľ súd prvej inštancie akceptoval aj oznámenie žalobcu zo 14. septembra 2018, že mu lekár určil termín „dlhoočakávaného“ vyšetrenia na 19. septembra 2018, t.j. v deň opakovane odročeného pojednávania, a znovu pojednávanie odročil na deň 21. novembra 2018, tak žalobca v ospravedlnení z 19. novembra 2018, doručenom súdu 20. novembra 2018, opätovne z dôvodov dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu požadoval odročenie pojednávania. V súvislosti s vyhodnotením tohto správania žalobcu v súdnom konaní odvolací súd uviedol, že od žalobcu bolo možné spravodlivo žiadať, aby sa dal v konaní zastúpiť inou osobou. Dodal, že v kontexte priebehu konania nebola dôvodná argumentácia žalobcu, podľa ktorej „dva dni pred pojednávaním“ nebolo reálne zo strany žalobcu zabezpečiť zastupovanie na pojednávaní, ak zdravotné problémy žalobcu trvali počas celého roka 2018. Dovolací súd považuje takéto posúdenie procesného postupu súdu v prvoinštančnom konaní zo strany odvolacieho súdu za akceptovateľné, v súlade so zákonnou úpravou ( ) a tiež dostatočne odôvodnené (ods. 37. odôvodnenia). Len dodáva, že žalobca ako konkurzný správca a úplne právnicky vzdelaná osoba ( ) si musel byť vedomý povinnosti súdu vyplývajúcej zo základných princípov civilného sporového konania v zmysle , a to, že súd má postupovať v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Aj podľa aktuálneho Veľkého komentára renomovaných autorov Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. . 2. vydanie. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2022, s.737, „(o)d strany možno vždy spravodlivo požadovať, aby sa nechala zastupovať inou osobou, ak k odročeniu pojednávania prišlo v dôsledku jej nepriaznivého zdravotného stavu.“ Uvedené vychádza priamo zo znenia ustanovenia veta druhá , podľa ktorého od strany možno vždy spravodlivo žiadať, aby sa dala na ďalšom pojednávaní zastúpiť inou osobou, ak k odročeniu pojednávania došlo z dôvodu jej nepriaznivého zdravotného stavu. To, že súd prvej inštancie vychádzal z tohto zákonného ustanovenia, posúdil odvolací súd v napadnutom rozhodnutí tak, že v danom prípade aplikovanie tohto zákonného ustanovenia nemožno považovať za porušenie práva žalobcu. Dovolací súd dodáva, že v prípade žalobcu (konkurzný správca a fyzická osoba s vysokoškolským vzdelaním druhého stupňa), nemal súd všeobecnú poučovaciu povinnosť o procesných právach a povinnostiach žalujúcej strany ( až 3 ), čo aj uviedol v poučení pri predvolaní na pojednávanie nariadené na 8. februára 2017

(č.l. 1324 spisu). Ak sa žalobca rozhodol napriek dlhodobej prekážke na jeho strane v prvoinštančnom konaní nezvoliť si zástupcu na zastupovanie v konaní, potom účasť na namietanom, už opakovane odročenom pojednávaní bola jeho právom ako strany sporu, ktoré nevyužil. Pokiaľ teda žalobca vo vzťahu k pojednávaniu 21. novembra 2018 nezabezpečil namiesto seba účasť zástupcu, v okolnostiach danej veci nie je možné v postupe súdu prvej inštancie, ktorý vykonal pojednávanie v neprítomnosti žalujúcej strany, vzhliadnuť vadu konania v miere predstavujúcej až porušenie práva na spravodlivý proces (a je možné len pripomenúť zásadu vigilantibus iura scripta sunt, t.j. bdelým patrí právo).

54. V tejto súvislosti napokon dovolací súd poukazuje aj na vlastnú ustálenú judikatúru, podľa ktorej podmienka prípustnosti dovolania podľa nie je splnená v prípade, že sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom len pre časť konania do takej miery, že účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania napr. tým, že mohol podať proti rozsudku, ktorý mu bol riadne doručený, odvolanie (R 39/1993). Niet dôvodu, aby tento právny záver neplatil aj za účinnosti . Dovolací súd len dodáva, že v konaní pred súdom je právo na spravodlivý proces výsledkové, to znamená, že mu musí zodpovedať proces ako celok a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov. Pokiaľ dovolateľ argumentoval judikátom R 37/1985, tak ten na daný prípad nedopadá, keďže sa týkal inej procesnej situácie a právnej úpravy ( ) a tiež vzhľadom na aktuálne znenie ust. 183 ods. 2 veta druhá . Judikát R 31/1985 rovnako nie je plne aplikovateľný vzhľadom na to, že namietanému „ďalšiemu“ pojednávaniu 21. novembra 2018 už predchádzali opakované odročenia v zásade z rovnakého dôvodu, a to dlhodobého nepriaznivého zdravotného stavu žalobcu, čo osobitne reflektuje úprava v veta druhá , platná od 1. júla 2016.

55. Z uvedených dôvodov dovolací súd nezistil v danom prípade zmätočnostnú vadu v zmysle , preto v tejto časti dovolanie žalobcu nebolo prípustné, a tým ani dôvodné.

K prípustnosti dovolania podľa ust.

56. Dovolateľ prípustnosť svojho dovolania vyvodzoval aj z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle (aj keď toto zákonné ustanovenie priamo neoznačil), keď všeobecne uviedol ako „vady rozhodnutia - nesprávne právne posúdenie veci súdmi“. V texte dovolania pod týmto nadpisom uviedol nevykonané dôkazy, nesprávne zvolený druh, spôsob a systém dokazovania, resp. neakceptovanie dovolateľom navrhovaných dôkazov. Ďalej uviedol len to, že „súdy nesprávne právne vec posúdili v časti ktorej dovolateľ rozhodnutie napáda, teda určení primeranej výšky náhrady. Nesprávne interpretovali správnu normu a predovšetkým nevykonaným potrebných dôkazov nedostatočne zistili skutkový stav. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože existujú ďalšie skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli doteraz uplatnené“. Z obsahu takto formulovaných dôvodov dovolania tak bolo možné vyvodiť predovšetkým nespokojnosť so skutkovým stavom zisteným a uzavretým pred súdom prvej inštancie. Pokiaľ ide o všeobecne formulovanú námietku o nesprávnom právnom posúdení veci, tak dovolateľ ju nijako nekonkretizoval.

57. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa , rozhoduje dovolací súd výlučne na základe dôvodov uvedených dovolateľom ( ). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z , má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi ( ) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v takom prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie.

58. Dovolací súd zdôrazňuje, že prípustnosť dovolania podľa ustanovenia je striktne limitovaná tým, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia určitej, dovolateľom formulovanej právnej otázky. Z obsahu dovolania je zrejmé, že v ňom

nie je špecifikovaná žiadna právna otázka, pričom za relevantné vymedzenie dovolacieho dôvodu v súlade s a , nemožno považovať argumenty žalobcu v dovolaní, z ktorých je zrejmá v zásade len jeho nespokojnosť s vyvodením iných skutkových zistení a záverov súdmi nižších inštancií. Samotná polemika dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu (ako aj súdu prvej inštancie) a spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia, nezodpovedá kritériám uvedeným v . Rovnako pod toto zákonné ustanovenie nie je možné subsumovať nesúhlas dovolateľa s procesným postupom súdov nižších inštancií pri vykonávaní dôkazov a ich vyhodnotení.

59. Dovolanie podané z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci musí mať určitú kvalitu a to v tom, že musí zodpovedať náležitostiam podľa a . „Uplatnenie dovolacích dôvodov je plne v dispozícii strán konania. Zákon kladie na ich vymedzenie prísne kvalitatívne nároky (, , ), čo súvisí aj s požiadavkou povinného zastúpenia.“... „Nesprávne právne posúdenie môže byť dovolací dôvodom len vtedy, ak bolo rozhodujúce pre výrok napadnutého rozhodnutia. Ak bude dovolateľ tvrdiť, že súdy z vykonaného dokazovania nezistili správne skutkový stav a nesprávne vec právne posúdili, a to vo vzťahu k riešeniu niektorej právnej otázky, nepôjde o dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci, ale o napadnutie rozhodnutia odvolacieho súdu pre nedostatočné zistenie skutkového stavu. Predložením vlastnej verzie skutkového stavu, ktorý považoval za dôležitý pre rozhodnutie, dovolateľ nesmeruje proti právnemu posúdeniu veci, ale proti skutkovým zisteniam. Nemôže byť v tomto smere postačujúce, nakoľko je dovolací súd viazaný obsahovým vymedzením dovolacieho dôvodu, aby namietané nesprávne právne posúdenie veci bolo uvedené len odkazom na zákonné ustanovenie, ale je potrebné, aby dovolateľ konkrétne uviedol právnu otázku a uviedol, prečo zaujal odvolací súd nesprávny právny názor na jej riešenia.“ (Števček, M., Ficová, J., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. . 2. vydanie. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2022, s. 1604, s. 1606). Tieto kritériá v tu posudzovanej veci dovolateľ nedodržal. Pre záver o prípustnosti dovolania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci nepostačuje len všeobecne vznesená námietka, z ktorej nie je možné zistiť právne posúdenie veci, ktoré považuje dovolateľ za nesprávne a bez uvedenia toho, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Pre dovolacie konanie nepostačuje, že dovolanie v podstate len kopíruje dôvody podaného odvolania, ako v tomto prípade. Z dovolania nie je možné zistiť, ktorú právnu otázku mal odvolací súd riešiť nesprávne a vôbec tiež nie je možné identifikovať, o ktorý z prípadov prípustnosti dovolania podľa až c) by sa malo v tomto prípade jednať.

60. Dovolací súd len poznamenáva, že nie je úlohou dovolacieho súdu hádať, ktorú normu (v dovolaní neuvedenú) a ktorú právnu otázku mal dovolateľ na mysli, pričom je potrebné prihliadať v rámci rovnovážneho prístupu súdu v dovolacom konaní aj k právam protistrany. Dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach o tom, akú právnu otázku, a ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie mal dovolateľ na mysli. Mohol by tým podsúvať strane sporu majúcej záujem na zvrátení výsledku konania pred nižšími súdmi (za cenu porušenia princípu rovnosti zbraní) svoje vlastné úvahy o tom, čo je pre rozhodnutie vo veci zásadné, pominúc na tomto mieste ďalšie riziko dezinterpretácie obsahu dovolania (vyloženia si dovolacím súdom nesprávne, správnosť ktorej právnej úvahy nižších súdov alebo niektorého z nich mal dovolateľ v úmysle namietať). (K tomu uznesenie najvyššieho súdu zo dňa 27.8.2019, sp. zn. , ktoré prešlo testom ústavnosti v zmysle uznesenia ústavného súdu zo 14.10.2021, č. k. -21). Dovolací súd si bez náležitého vymedzenia právnej otázky dovolateľom nemôže túto otázku vyabstrahovať z dovolania sám (). Zároveň pokiaľ dovolateľ tvrdí, že odvolací súd z vykonaného dokazovania nezistil správne skutkový stav a preto vec nesprávne právne posúdil, nejedná sa o dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci, ale o napadnutie rozhodnutia odvolacieho súdu pre nedostatočné, resp. nesprávne zistenie skutkového stavu.

61. Dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľ nevymedzil dovolací dôvod uplatnený v zmysle spôsobom, ako vyplýva z . Bez uvedeného nemôže dovolací súd pristúpiť k posúdeniu prípustnosti dovolania a v súvislosti s tým „suplovať“ aktivitu dovolateľa. Je tak nepochybné, že v dovolaní žalobcu absentuje zákonom požadovaná náležitosť, t. j. dovolací dôvod v ňom nie je

vymedzený spôsobom uvedeným v , pričom absenciu uvedeného považuje za dôvod pre odmietnutie dovolania.

62. Posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery prichádza do úvahy až vtedy, ak je dovolanie procesne prípustné (viď R 54/2012 a rozhodnutia NS SR sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ).

63. Podľa ust. , dovolací súd odmietne dovolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

64. Podľa ust. , dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v až 435.

65. Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže nie je daná procesná prípustnosť dovolania podľa , ani podľa , dovolací súd dovolanie žalobcu na základe a odmietol.

66. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky neodôvodňuje ( druhá veta ). O výške náhrady trov konania žalovaného rozhodne súd prvej inštancie ( ).

67. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.