Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 11 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)I. ÚS 125/2020
PDF · 508.68 KB
No categories available
I. ÚS 125/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. marca 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Rastislava
Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky obchodnej
spoločnosti Výskumný ústav riadenia hodnoty podniku a súdneho inžinierstva, a. s.,
Potvorice 199, IČO 35 843 209, zastúpenej advokátskou kanceláriou AS Legal s. r. o.,
Hlučínska 1/11, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Milan Šulva,
vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.
25 Cb 223/2009 a jeho čiastočným rozsudkom č. k. 25 Cb 223/2009-607 z 18. novembra
2013 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 2/2014
a jeho rozsudkom č. k. 2 Cob 2/2014-662 zo 14. júla 2015 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Výskumný ústav riadenia hodnoty podniku
a súdneho inžinierstva, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2019
doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti Výskumný ústav riadenia hodnoty
podniku a súdneho inžinierstva, a. s., Potvorice 199, IČO 35 843 209 (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou kanceláriou AS Legal s. r. o., Hlučínska 1/11,
Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Milan Šulva, vo veci namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Cb 223/2009 a jeho čiastočným rozsudkom č. k.
25 Cb 223/2009-607 z 18. novembra 2013 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 2/2014 a jeho rozsudkom č. k.
2 Cob 2/2014-662 zo 14. júla 2015.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že žalobou
z 18. decembra 2009 sa
, (ďalej aj „žalobkyňa“ alebo ), domáhala proti
sťažovateľke (žalovanej) zaplatenia sumy 767 420,83 € s príslušenstvom z titulu
bezdôvodného obohatenia. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že zmluvou č.
o identifikovaní majetku, záväzkov, práv a povinností
k 31. januáru 2005 ako podkladu pre uzatvorenie zápisnice o odovzdaní a prevzatí časti
majetku – podniku
(ďalej len „podnik“), vrátane prílohy č. 1 a prílohy č. 2 (ďalej len
„zmluva“) sa sťažovateľka zaviazala poskytnúť služby ekonomického a organizačného
poradcu v procese identifikácie časti podniku. Úlohou žalovaného ako spracovateľa bolo
identifikovanie majetku, záväzkov, práv a povinností časti podniku na základe stavu
k 31. januáru 2005. Dodatkom č. 1 zo 4. júla 2006 došlo k rozšíreniu predmetu zmluvy
okrem iného o identifikáciu všetkých pozemkov zastavaných diaľnicami, cestami I. triedy
a rýchlostnými komunikáciami v rozsahu územnej pôsobnosti Slovenskej republiky, ktoré
neboli súčasťou nepeňažného vkladu do pri jej založení, ale vzhľadom na svoj
charakter a postavenie majú byť predmetom ďalšieho nepeňažného vkladu do . Doba
plnenia bola dohodnutá najneskôr do 31. decembra 2010, pričom sťažovateľka bola povinná
počnúc mesiacom júl 2006 vykonať identifikáciu najmenej 300 položiek mesačne za pevne
stanovenú cenu 600 Sk bez DPH za parcelu alebo diel. V priebehu rokov 2006 – 2008
žalovaný protokolárne odovzdal žalobcovi 33 súpisov pozemkov v členení parcela alebo
diel obsahujúcich 40 433 položiek. Po dodaní CD nosiča s požadovanými súpismi
pozemkov časť 1-34 bolo zistené, že sťažovateľka spracovala 8 053 položiek v členení
na parcely a diel. Po porovnaní a zosumarizovaní súpisov pozemkov žalobkyňou
vyhotovených v papierovej forme s rozsahom plnení obsiahnutých na CD nosiči bolo
zistené, že namiesto sťažovateľkou fakturovaných 41 993 položiek obsiahnutých v súpisoch
1-34, z toho skutočne žalobkyňou uhradených 40 433 položiek za súpisy 1-33, sťažovateľka
v súlade so zmluvou vykonala identifikáciu len 8 053 položiek. Zistený rozdiel v počte
fakturovaných položiek v prospech sťažovateľky predstavoval 33 904 položiek, čo
predstavuje bezdôvodné obohatenie v sume 767 420,83 € (23 119 320 Sk) ako rozdiel
medzi sumou uhradenou žalobkyňou za 40 433 položiek vo výške 28 869 162 Sk vrátane
DPH a sumou 5 749 842 Sk vrátane DPH za 8 053 položiek, ktoré boli identifikované
v súlade so zmluvou.
2.1 Sťažovateľka sa v predmetnom konaní bránila tým, že žalobkyňa nemá nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia, pretože právny dôvod pre peňažné plnenie získané
sťažovateľkou od žalobkyne jednoznačne existuje, a tým je riadne a platne uzavretá zmluva.
Spor spočíva v rozdielnom ponímaní termínu „diel“ , ktorý v súčasnosti nie je definovaný
v žiadnom právnom predpise. V dodatku č. 1 k zmluve zmluvné strany zadefinovali
fakturačnú položku dvoma alternatívami – v prípade, keď parcela nebola rozdrobená na viac
dielov, zodpovedala jedna položka jednej parcele, avšak v prípadoch, keď bolo na parcele
viac dielov, sa pod pojmom „položka“ rozumie jeden diel. Vychádzajúc z účelu zmluvy,
bolo podľa názoru sťažovateľky nutné za jednu položku považovať riešenie jednej parcely
(dielu) pripadajúcej na jedného spoluvlastníka, resp. na jednu kúpnu zmluvu, t. j.
spoluvlastnícky podiel v rámci dielu.
3. Okresný súd napadnutým čiastočným rozsudkom zaviazal sťažovateľku z dôvodu
bezdôvodného obohatenia zaplatiť žalobkyni istinu 767 420,83 € s 9 % úrokom z omeškania
ročne od 12. októbra 2009 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku. Okresný súd v rámci vyriešenia spornej otázky, či možno za fakturačnú položku
považovať aj spoluvlastnícky podiel v rámci dielu, konštatoval, že pojem „diel“ v súčasnosti
nemá zákonnú definíciu, keďže bol s účinnosťou od 1. septembra 2010 vypustený zo zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise
vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších
predpisov (ďalej len „katastrálny zákon“), avšak v čase uzavretia zmluvy pojem „diel“
definoval § 8 ods. 1 písm. f) katastrálneho zákona ako „časť pozemku vytvorenej
geometrickým plánom, na ktorej je postavená líniová stavba alebo iná verejnoprospešná
stavba“. V rámci vykonaného dokazovania svedkyňa Ing. M. H. (ako vyštudovaný geodet)
definovala pojem „diel“ ako časť parcely, ktorá má svoju výmeru a je reálne oddeliteľná,
t. j. možno ju identifikovať. Každému dielu prislúcha parcelné číslo. V minulosti, napr.
pri líniových stavbách ako sú diaľnice, sa diely postupne vykupovali a až po vykúpení
posledného dielu boli zapísané do katastra nehnuteľností ako jedna parcela. Pojem „parcela“
je pozemok, ktorý je geometricky a polohovo určený, má tvar a výmeru, je zobrazený
na katastrálnej alebo inej mape a má parcelné číslo, pričom sa môže skladať z viacerých
dielov. Podľa názoru okresného súdu zmluvné strany a predovšetkým sťažovateľka ako
subjekt, ktorý sa zaoberá identifikáciu nehnuteľného majetku, si v čase uzatvárania dodatku
č. 1 k zmluve museli byť vedomé rozdielu medzi pojmami „diel“ a „podiel“. Fakturačná
položka diel bola vyjadrená v písomnej podobe zmluvy tak zrozumiteľným a jednoznačným
spôsobom, že nevzbudzoval pochybnosť o vôli a úmysle konajúcich zmluvných strán.
Pokiaľ by zmluvné strany mali úmysel považovať za fakturačnú jednotku aj spoluvlastnícky
podiel, takúto skutočnosť by zrozumiteľne vyjadrili v dodatku č. 1 k zmluve. V tejto
súvislosti okresný súd poukázal na nepodpísaný návrh dodatku č. 2 k zmluve, kde bol ako
fakturačná položka popri parcele, resp. diele uvedený už aj podiel. Pokiaľ by zmluvné
strany boli toho názoru, že pojem „diel“ je totožný s pojmom „podiel“ tak, ako to žalovaný
prezentoval v prejednávanej veci, neuviedli by uvedené položky popri sebe, ale položka diel
by bola nahradená pojmom „podiel“. Vykonaným dokazovaním okresný súd zistil, že
v zmysle zmluvy mali byť spolu s papierovým vyhotovením súpisov žalobkyni
odovzdávané aj CD, avšak prvé CD jej bolo odovzdané na základe jej vyžiadania až
9. januára 2008 spolu so súpisom 1-29. Údaje na CD však boli len súpisom kúpnych zmlúv
bez logického usporiadania, a preto sťažovateľka až na základe výzvy na odstránenie vád
plnenia zmluvy z 28. apríla 2008 doručila žalobkyni 15. júla 2008 CD s požadovanými
súpismi pozemkov 1-34. Na základe takto opraveného CD bolo zistené, že sťažovateľka
reálne a v súlade so zmluvou zidentifikovala len 8 053 položiek. Čiže až po doručení
opraveného CD bolo možné zistiť, či sťažovateľka poskytovala alebo neposkytovala plnenia
v súlade so zmluvou, a po zistení, že sťažovateľka v rozpore s dodatkom č. 1 k zmluve
fakturovala aj za zidentifikovanie spoluvlastníckych podielov, bolo možné pristúpiť
k reklamácii poskytnutého plnenia.
4. Na základe odvolania sťažovateľky podľa § 205 ods. 2 písm. b), c), d) a f)
Občianskeho súdneho poriadku [účinného do 30. júna 2016, (ďalej len „OSP“)] krajský súd
napadnutým rozsudkom čiastočný rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.
Podľa názoru krajského súdu okresný súd vykonal v predmetnej veci dostatočné a rozsiahle
dokazovanie, vyvodil z neho správny právny záver, t. j. že sťažovateľka má nárok iba
na fakturáciu za identifikáciu parcely alebo dielu, a nie za spoluvlastnícke podiely v zmysle
§ 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a teda jej nevznikol nárok na fakturáciu v takom
rozsahu, v akom skutočne fakturovala. Je nepochybné, že na strane sťažovateľky došlo
k vzniku bezdôvodného obohatenia, keďže získala majetkový prospech na základe plnenia
žalobkyne bez právneho dôvodu.
5. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala dovolanie
podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, v ktorom namietla, že jej bola odňatá možnosť konať
pred súdom v dôsledku porušenia základných procesných zásad dokazovania, neumožnenia
účinnej skutkovej a právnej argumentácie a nedostatku odôvodenia rozhodnutia odvolacieho
súdu, ako aj súdu prvej inštancie. Podľa názoru sťažovateľky v danom prípade nie je zjavné,
z akých dôkazov dospeli súdy nižších inštancií k záveru, že oprávnene bolo sťažovateľkou
fakturovaných len 8 053 položiek, teda akým spôsobom súdy dospeli k jednej
z rozhodujúcich otázok pre určenie výšky bezdôvodného obohatenia, keďže súpisy
identifikovaných pozemkov 1-34 a CD nosiča sa v súdnom spise nenachádzajú. V tomto
kontexte sťažovateľka uviedla, že v žiadnej zápisnici vyhotovenej súdmi nižších inštancií
nie je zaznamenané, že by sa oboznámili s elektronickými súbormi uloženými na CD nosiči
a akým spôsobom vykonali tento dôkaz. V prípade, ak by uvedené dôkazy boli súčasťou
súdneho spisu, bolo potrebné v konaní ustanoviť znalca z odboru geodézie na vypracovanie
znaleckého posudku, keďže bolo potrebné v konaní vysporiadať sa s odbornou otázkou.
6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.
5 Obdo 41/2017 zo 7. marca 2019 dovolanie sťažovateľky odmietol podľa § 447 písm. c)
Civilného sporového poriadku [účinného od 1. júla 2016, (ďalej len „CSP“)] ako smerujúce
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému nie je prípustné. Najvyšší súd
konštatoval, že prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z § 238 OSP a v dovolacom konaní
nevyšli najavo ani vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a) až e) a g) OSP. Postupom
krajského súdu nedošlo ani k takému zásahu do procesných práv sťažovateľky, ktorého
dôsledkom by bolo odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) OSP.
Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému založeniu skutkového hodnotenia veci
na dôkazoch, ktoré neboli súčasťou spisu, a neustanoveniu znalca k posúdeniu odborných
otázok v konaní pred súdmi nižších inštancií najvyšší súd s poukazom na judikát R 39/1993
konštatoval, že nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie mohol byť pre prípustnosť
dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP relevantný len vtedy, ak sa ho dopustil aj
odvolací súd, alebo ak tento nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie nenapravil
odvolací súd. Avšak nemôže tomu tak byť v prípade, ak samotný účastník konania nevyužil
svoje právo namietať konkrétnu nesprávnosť v rámci podaného odvolania. V uvedenom
prípade sťažovateľka mala možnosť realizovať svoje procesné práva a uplatniť svoj vplyv
na výsledok konania vo vzťahu k uvedeným námietkam v rámci podaného odvolania.
Sťažovateľka tak neurobila, preto predmetné, až v dovolaní uvedené námietky nemohli byť
predmetom prieskumu odvolacím súdom a z toho dôvodu ani prípadný nesprávny procesný
postup súdu prvej inštancie nemohol byť napravený odvolacím súdom. Za uvedených
okolností tak nie je naplnená podmienka prípustnosti dovolania spočívajúca v tom, že
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
7. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti porušenie jej základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom a krajským súdom
odôvodňuje tým, že tieto súdy založili skutkové hodnotenie veci na dôkazoch, ktoré nie sú
súčasťou súdneho spisu, čím porušili základné procesné zásady dokazovania. V tejto
súvislosti opakovane uvádza, že súpisy 1-34 a ani CD nosič sa v súdnom spise
nenachádzajú a nemohli byť okresným súdom a krajským súdom vykonané ako dôkazy. Nie
je zrejmé, na základe akých dôkazov súdy dospeli k záveru, že oprávnene bolo žalovaným
fakturovaných len 8 053 položiek, teda akým spôsobom dospeli k jednej z rozhodujúcich
otázok pre určenie výšky bezdôvodného obohatenia. Okresný súd a krajský súd mali
v odôvodnení svojich rozhodnutí náležite zodpovedať nielen otázku, čo je možné považovať
za fakturačnú položku, ale i počet fakturačných položiek. Podľa názoru sťažovateľky
napadnutý čiastočný rozsudok okresného súdu a napadnutý rozsudok krajského súdu nie sú
náležite odôvodnené v zmysle § 157 ods. 2 OSP v spojení s § 122 ods. 1 a § 123 OSP a trpia
nepresvedčivosťou a nejasnosťou.
8. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby
ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jej
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým postupom a čiastočným rozsudkom okresného súdu a napadnutým postupom
a rozsudkom krajského súdu, aby obe rozhodnutia zrušil a vec vrátil okresnému súdu
na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov konania.
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
13. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len
v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky
výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný
súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Pri uplatňovaní právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 19/02, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana
pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho
práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
15. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie
právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska
ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie
opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska
všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07,
I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným
znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho
(od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona,
systematická súvislosť alebo požiadavka ústavou súladného výkladu zákonov a obdobných
všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, i v týchto
prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy
musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m. III. ÚS 72/2010). V prípadoch nejasnosti
alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu
tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet
pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým
(jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž
neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu
aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba
viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/07).
Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu
ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby
bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich
jednak z ústavy, ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách,
ktorými je Slovenská republika viazaná.
16. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom
má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna
aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,
prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia
ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie
jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd
urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu
ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom
a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších
nerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (III. ÚS 264/05, ZNaU 100/2005).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým čiastočným rozsudkom
okresného súdu
17. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
18. Podľa § 201 ods. 1 prvej vety OSP účastník mohol napadnúť rozhodnutie súdu
prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučoval.
19. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že na preskúmanie
napadnutého čiastočného rozsudku okresného súdu bol príslušný krajský súd, ktorého
právomoc predchádzala právomoci ústavného súdu poskytnúť ochranu označeným právam
sťažovateľky, preto ústavnú sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým čiastočným rozsudkom okresného súdu, odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a)
zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského
súdu
20. Ústavný súd konštatuje, že v danej veci je dvojmesačná lehota na podanie
ústavnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu vyplývajúca z § 124 zákona
o ústavnom súde vzhľadom na dátum doručenia písomného vyhotovenia uznesenia
najvyššieho súdu (16. mája 2019) právnemu zástupcovi sťažovateľa zachovaná.
21. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom spravodlivého súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
22. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto
oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola
právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento
článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
23. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Vyjadruje to aj znenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie,
čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky
procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej
obrany použil, jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne
argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy
vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax
a dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu, resp. spravodlivý proces
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
24. Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu
k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje
rozhodnutie, neznamená to, aby na každý argument strany konania dal podrobnú odpoveď
(rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61).
Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť len
so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť
svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Medziiným,
je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré strana konania môže podať na súdy,
ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami,
právnymi názormi a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz
Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91). Skutočnosť, že súd
neprejedná každú podrobnosť tvrdenú stranou konania, nie je sama osebe v rozpore
s požiadavkou spravodlivého prejednania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo
strany konania byť vypočutou a aby súd posúdil tvrdenia strany konania, hoci sa to
explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R.
49, str. 67, 74). Odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia
nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).
25. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že krajský súd (aj okresný súd)
založil skutkové hodnotenie veci na dôkazoch, ktoré nie sú súčasťou súdneho spisu, čím
porušil základné procesné zásady dokazovania. V tejto súvislosti (rovnako ako v dovolaní)
uvádza, že súpisy 1-34 a ani CD nosič sa v súdnom spise nenachádzajú a nemohli byť
okresným súdom a krajským súdom vykonané ako dôkazy.
26. Preskúmaním napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd (rovnako ako
najvyšší súd) zistil, že uvedené námietky sťažovateľky neboli obsahom jej odvolania proti
čiastočnému rozsudku okresného súdu, a teda nemohli byť predmetom prieskumu krajským
súdom.
27. Odvolacie konanie v civilnom procese je založené na princípe neúplnej apelácie,
ako aj na princípe koncentračnom. V zmysle princípu neúplnej apelácie je substancovanie
skutkových tvrdení a označovanie dôkazných návrhov zásadne koncentrované do fázy
prvoinštančného konania. Podľa koncentračného princípu sú strany povinné sústrediť
(koncentrovať) a vykonať niektoré procesné úkony v určitom časovom úseku stanoveným
súdom alebo priamo zákonom. Po uplynutí takto stanovenej lehoty nie je možné už
uplatnené ani nariadené procesné úkony vykonať. Koncentračný princíp a princíp neúplnej
apelácie sa teda prejavuje v tom, že v odvolacom konaní v zásade nie sú prípustné nové
substancovania skutkových tvrdení ani nové dôkazné návrhy, s výnimkou výnimočných
situácií, ktoré zákon uznáva ako dôvody na prednes skutkových tvrdení či označenie
dôkazných návrhov aj v odvolacom konaní.
28. Ak teda sťažovateľka nevyužila zákonnú možnosť namietať dôkazy v konaní
pred odvolacím súdom, takéto správanie sťažovateľky odporuje zásade „vigilantibus iura
scripta sunt“, ktorá vo svojej podstate znamená, že práva patria len bdelým (pozorným,
ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon
svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou
starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou
nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním
môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. To platí obdobne aj
o využívaní zákonných procesných ustanovení vrátane využitia možnosti podania
opravných prostriedkov (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 65/2011 z 19. júla 2012).
29. Z vyjadrenia žalobkyne k dovolaniu sťažovateľky (bod 20 uznesenia najvyššieho
súdu sp. zn. 5 Obdo 41/2017 zo 7. marca 2019) navyše vyplýva, že žalobkyňa ponúkla
okresnému súdu súpisy 1-34 na založenie do spisu, ak si ich vyžiada, pretože boli značne
rozsiahle (išlo o 34 zviazaných kníh). Predmetné súpisy boli vyhotovené sťažovateľkou,
ktorá s nimi nielenže bola riadne oboznámená, ale v priebehu celého prvoinštančného
konania, ktoré trvalo takmer štyri roky, sa ich založenia do súdneho spisu nedomáhala. CD
nosič žalobkyňa založila do súdneho spisu spolu s podanou žalobou, pričom počet
fakturovaných položiek v rozsahu 8 053 kusov ustálila sťažovateľka a žalobkyňa nijakým
spôsobom túto skutočnosť v priebehu súdneho konania nespochybňovala.
30. Neobstojí preto námietka sťažovateľky, že v danom prípade nie je zrejmé,
na základe akých dôkazov súdy dospeli k záveru, že oprávnene bolo žalovaným
fakturovaných len 8 053 položiek, teda akým spôsobom dospeli k jednej z rozhodujúcich
otázok pre určenie výšky bezdôvodného obohatenia, ani námietka sťažovateľky, že krajský
súd (aj okresný súd) náležite nezodpovedal nielen otázku, čo je možné považovať
za fakturačnú položku, ale i počet fakturačných položiek.
31. Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok krajského súdu obsahuje
dostatok skutkových a právnych záverov, vychádzajúcich a nadväzujúcich na prvoinštančné
konanie (bod 3), a ústavný súd nezistil, že by tieto závery krajského súdu boli svojvoľné
alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov (Obchodného zákonníka, Občianskeho súdneho
poriadku), ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku sa ústavný súd presvedčil, že krajský súd sa odvolacími námietkami sťažovateľky
zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že dostala odpoveď na všetky
podstatné okolnosti prípadu.
32. Ústavný súd poukazuje na to, že v danom prípade nebolo sporné, že k uzavretiu
zmluvy zmluvnými stranami došlo v roku 2006. Pred novelou katastrálneho zákona
uskutočnenou zákonom č. 304/2009 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej
národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení
neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, bol v § 45 katastrálneho
zákona upravený zápis vlastníckeho práva k „dielom parciel“. Diely parciel boli časti
pozemkov, z ktorých sa mal podľa geometrického plánu vytvoriť jeden pozemok (napr.
pod diaľnicou). Zápis vlastníckeho práva k týmto „dielom“ sa mal vykonať až po vykúpení
všetkých „dielov“ novovznikajúceho pozemku. V tomto zmysle v konaní pred okresným
súdom vypovedala aj svedkyňa Ing. M. H.
33. Vyhodnotenie, ktorá skutočnosť tvrdená a dokazovaná v civilnom súdnom konaní
je pre rozhodnutie vo veci samej významná a ktorá nie, je doménou rozhodovacej
právomoci všeobecných súdov. Ústavnému súdu nemožno odňať právomoc kasačného
zásahu do tohto hodnotenia vtedy, keď je v rozpore so zákonným príkazom vyjadreným
v § 191 CSP (resp. v § 132 OSP) v miere spôsobilej postaviť konanie i jeho výsledok
do pozície nespravodlivosti a neobjektívnosti. Uvedené zákonné ustanovenie upravuje
zásadu voľného hodnotenia dôkazov, ktorá napriek pomenovaniu nevytvára všeobecnému
súdu priestor pre ľubovoľné (svojvoľné) hodnotenie dôkazov. Prípadná svojvôľa v procese
hodnotenia dôkazov je nežiaducim prvkom v súdnom konaní, ktorý zakladá nielen rozpor
postupu a naň nadväzujúceho súdneho rozhodnutia so zákonom, ale aj so základným
právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, lebo svojvôľa konajúceho súdu je
hrubým narušením spravodlivostnej kvality a objektivity súdneho rozhodovania.
34. V danom prípade však nič nenasvedčuje tomu, že by sa krajský súd (aj okresný
súd) v procese hodnotenia dôkazov svojvôle dopustil. Z ústavnoprávneho hľadiska preto
niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku krajského súdu,
ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
35. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom sporových strán vrátane ich
dôvodov a námietok. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy (resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) totiž nepatrí
právo sporovej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktoré sporová strana predkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03,
IV. ÚS 340/04, III. ÚS 284/08).
36. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet
žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením
základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, preto ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
37. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je
podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. marca 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu