Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 125/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. marca 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Rastislava

Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky obchodnej

spoločnosti Výskumný ústav riadenia hodnoty podniku a súdneho inžinierstva, a. s.,

Potvorice 199, IČO 35 843 209, zastúpenej advokátskou kanceláriou AS Legal s. r. o.,

Hlučínska 1/11, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Milan Šulva,

vo veci namietaného porušenia základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho čiastočným rozsudkom č. k. -607 z 18. novembra

2013 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom č. k. -662 zo 14. júla 2015 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Výskumný ústav riadenia hodnoty podniku

a súdneho inžinierstva, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2019

doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti Výskumný ústav riadenia hodnoty

podniku a súdneho inžinierstva, a. s., Potvorice 199, IČO 35 843 209 (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou kanceláriou AS Legal s. r. o., Hlučínska 1/11,

Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Milan Šulva, vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho čiastočným rozsudkom č. k.

-607 z 18. novembra 2013 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k.

-662 zo 14. júla 2015.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že žalobou

z 18. decembra 2009 sa

, (ďalej aj „žalobkyňa“ alebo ), domáhala proti

sťažovateľke (žalovanej) zaplatenia sumy 767 420,83 € s príslušenstvom z titulu

bezdôvodného obohatenia. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že zmluvou č.

o identifikovaní majetku, záväzkov, práv a povinností

k 31. januáru 2005 ako podkladu pre uzatvorenie zápisnice o odovzdaní a prevzatí časti

majetku – podniku

(ďalej len „podnik“), vrátane prílohy č. 1 a prílohy č. 2 (ďalej len

„zmluva“) sa sťažovateľka zaviazala poskytnúť služby ekonomického a organizačného

poradcu v procese identifikácie časti podniku. Úlohou žalovaného ako spracovateľa bolo

identifikovanie majetku, záväzkov, práv a povinností časti podniku na základe stavu

k 31. januáru 2005. Dodatkom č. 1 zo 4. júla 2006 došlo k rozšíreniu predmetu zmluvy

okrem iného o identifikáciu všetkých pozemkov zastavaných diaľnicami, cestami I. triedy

a rýchlostnými komunikáciami v rozsahu územnej pôsobnosti Slovenskej republiky, ktoré

neboli súčasťou nepeňažného vkladu do pri jej založení, ale vzhľadom na svoj

charakter a postavenie majú byť predmetom ďalšieho nepeňažného vkladu do . Doba

plnenia bola dohodnutá najneskôr do 31. decembra 2010, pričom sťažovateľka bola povinná

počnúc mesiacom júl 2006 vykonať identifikáciu najmenej 300 položiek mesačne za pevne

stanovenú cenu 600 Sk bez DPH za parcelu alebo diel. V priebehu rokov 2006 – 2008

žalovaný protokolárne odovzdal žalobcovi 33 súpisov pozemkov v členení parcela alebo

diel obsahujúcich 40 433 položiek. Po dodaní CD nosiča s požadovanými súpismi

pozemkov časť 1-34 bolo zistené, že sťažovateľka spracovala 8 053 položiek v členení

na parcely a diel. Po porovnaní a zosumarizovaní súpisov pozemkov žalobkyňou

vyhotovených v papierovej forme s rozsahom plnení obsiahnutých na CD nosiči bolo

zistené, že namiesto sťažovateľkou fakturovaných 41 993 položiek obsiahnutých v súpisoch

1-34, z toho skutočne žalobkyňou uhradených 40 433 položiek za súpisy 1-33, sťažovateľka

v súlade so zmluvou vykonala identifikáciu len 8 053 položiek. Zistený rozdiel v počte

fakturovaných položiek v prospech sťažovateľky predstavoval 33 904 položiek, čo

predstavuje bezdôvodné obohatenie v sume 767 420,83 € (23 119 320 Sk) ako rozdiel

medzi sumou uhradenou žalobkyňou za 40 433 položiek vo výške 28 869 162 Sk vrátane

DPH a sumou 5 749 842 Sk vrátane DPH za 8 053 položiek, ktoré boli identifikované

v súlade so zmluvou.

2.1 Sťažovateľka sa v predmetnom konaní bránila tým, že žalobkyňa nemá nárok

na vydanie bezdôvodného obohatenia, pretože právny dôvod pre peňažné plnenie získané

sťažovateľkou od žalobkyne jednoznačne existuje, a tým je riadne a platne uzavretá zmluva.

Spor spočíva v rozdielnom ponímaní termínu „diel“ , ktorý v súčasnosti nie je definovaný

v žiadnom právnom predpise. V dodatku č. 1 k zmluve zmluvné strany zadefinovali

fakturačnú položku dvoma alternatívami – v prípade, keď parcela nebola rozdrobená na viac

dielov, zodpovedala jedna položka jednej parcele, avšak v prípadoch, keď bolo na parcele

viac dielov, sa pod pojmom „položka“ rozumie jeden diel. Vychádzajúc z účelu zmluvy,

bolo podľa názoru sťažovateľky nutné za jednu položku považovať riešenie jednej parcely

(dielu) pripadajúcej na jedného spoluvlastníka, resp. na jednu kúpnu zmluvu, t. j.

spoluvlastnícky podiel v rámci dielu.

3. Okresný súd napadnutým čiastočným rozsudkom zaviazal sťažovateľku z dôvodu

bezdôvodného obohatenia zaplatiť žalobkyni istinu 767 420,83 € s 9 % úrokom z omeškania

ročne od 12. októbra 2009 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti

rozsudku. Okresný súd v rámci vyriešenia spornej otázky, či možno za fakturačnú položku

považovať aj spoluvlastnícky podiel v rámci dielu, konštatoval, že pojem „diel“ v súčasnosti

nemá zákonnú definíciu, keďže bol s účinnosťou od 1. septembra 2010 vypustený zo zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o katastri nehnuteľností a o zápise

vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „katastrálny zákon“), avšak v čase uzavretia zmluvy pojem „diel“

definoval § 8 ods. 1 písm. f) katastrálneho zákona ako „časť pozemku vytvorenej

geometrickým plánom, na ktorej je postavená líniová stavba alebo iná verejnoprospešná

stavba“. V rámci vykonaného dokazovania svedkyňa Ing. M. H. (ako vyštudovaný geodet)

definovala pojem „diel“ ako časť parcely, ktorá má svoju výmeru a je reálne oddeliteľná,

t. j. možno ju identifikovať. Každému dielu prislúcha parcelné číslo. V minulosti, napr.

pri líniových stavbách ako sú diaľnice, sa diely postupne vykupovali a až po vykúpení

posledného dielu boli zapísané do katastra nehnuteľností ako jedna parcela. Pojem „parcela“

je pozemok, ktorý je geometricky a polohovo určený, má tvar a výmeru, je zobrazený

na katastrálnej alebo inej mape a má parcelné číslo, pričom sa môže skladať z viacerých

dielov. Podľa názoru okresného súdu zmluvné strany a predovšetkým sťažovateľka ako

subjekt, ktorý sa zaoberá identifikáciu nehnuteľného majetku, si v čase uzatvárania dodatku

č. 1 k zmluve museli byť vedomé rozdielu medzi pojmami „diel“ a „podiel“. Fakturačná

položka diel bola vyjadrená v písomnej podobe zmluvy tak zrozumiteľným a jednoznačným

spôsobom, že nevzbudzoval pochybnosť o vôli a úmysle konajúcich zmluvných strán.

Pokiaľ by zmluvné strany mali úmysel považovať za fakturačnú jednotku aj spoluvlastnícky

podiel, takúto skutočnosť by zrozumiteľne vyjadrili v dodatku č. 1 k zmluve. V tejto

súvislosti okresný súd poukázal na nepodpísaný návrh dodatku č. 2 k zmluve, kde bol ako

fakturačná položka popri parcele, resp. diele uvedený už aj podiel. Pokiaľ by zmluvné

strany boli toho názoru, že pojem „diel“ je totožný s pojmom „podiel“ tak, ako to žalovaný

prezentoval v prejednávanej veci, neuviedli by uvedené položky popri sebe, ale položka diel

by bola nahradená pojmom „podiel“. Vykonaným dokazovaním okresný súd zistil, že

v zmysle zmluvy mali byť spolu s papierovým vyhotovením súpisov žalobkyni

odovzdávané aj CD, avšak prvé CD jej bolo odovzdané na základe jej vyžiadania až

9. januára 2008 spolu so súpisom 1-29. Údaje na CD však boli len súpisom kúpnych zmlúv

bez logického usporiadania, a preto sťažovateľka až na základe výzvy na odstránenie vád

plnenia zmluvy z 28. apríla 2008 doručila žalobkyni 15. júla 2008 CD s požadovanými

súpismi pozemkov 1-34. Na základe takto opraveného CD bolo zistené, že sťažovateľka

reálne a v súlade so zmluvou zidentifikovala len 8 053 položiek. Čiže až po doručení

opraveného CD bolo možné zistiť, či sťažovateľka poskytovala alebo neposkytovala plnenia

v súlade so zmluvou, a po zistení, že sťažovateľka v rozpore s dodatkom č. 1 k zmluve

fakturovala aj za zidentifikovanie spoluvlastníckych podielov, bolo možné pristúpiť

k reklamácii poskytnutého plnenia.

4. Na základe odvolania sťažovateľky podľa § 205 ods. 2 písm. b), c), d) a f)

[účinného do 30. júna 2016, (ďalej len „OSP“)] krajský súd

napadnutým rozsudkom čiastočný rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.

Podľa názoru krajského súdu okresný súd vykonal v predmetnej veci dostatočné a rozsiahle

dokazovanie, vyvodil z neho správny právny záver, t. j. že sťažovateľka má nárok iba

na fakturáciu za identifikáciu parcely alebo dielu, a nie za spoluvlastnícke podiely v zmysle

, a teda jej nevznikol nárok na fakturáciu v takom

rozsahu, v akom skutočne fakturovala. Je nepochybné, že na strane sťažovateľky došlo

k vzniku bezdôvodného obohatenia, keďže získala majetkový prospech na základe plnenia

žalobkyne bez právneho dôvodu.

5. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala dovolanie

podľa , v ktorom namietla, že jej bola odňatá možnosť konať

pred súdom v dôsledku porušenia základných procesných zásad dokazovania, neumožnenia

účinnej skutkovej a právnej argumentácie a nedostatku odôvodenia rozhodnutia odvolacieho

súdu, ako aj súdu prvej inštancie. Podľa názoru sťažovateľky v danom prípade nie je zjavné,

z akých dôkazov dospeli súdy nižších inštancií k záveru, že oprávnene bolo sťažovateľkou

fakturovaných len 8 053 položiek, teda akým spôsobom súdy dospeli k jednej

z rozhodujúcich otázok pre určenie výšky bezdôvodného obohatenia, keďže súpisy

identifikovaných pozemkov 1-34 a CD nosiča sa v súdnom spise nenachádzajú. V tomto

kontexte sťažovateľka uviedla, že v žiadnej zápisnici vyhotovenej súdmi nižších inštancií

nie je zaznamenané, že by sa oboznámili s elektronickými súbormi uloženými na CD nosiči

a akým spôsobom vykonali tento dôkaz. V prípade, ak by uvedené dôkazy boli súčasťou

súdneho spisu, bolo potrebné v konaní ustanoviť znalca z odboru geodézie na vypracovanie

znaleckého posudku, keďže bolo potrebné v konaní vysporiadať sa s odbornou otázkou.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.

zo 7. marca 2019 dovolanie sťažovateľky odmietol podľa § 447 písm. c)

[účinného od 1. júla 2016, (ďalej len „CSP“)] ako smerujúce

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému nie je prípustné. Najvyšší súd

konštatoval, že prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z a v dovolacom konaní

nevyšli najavo ani vady konania v zmysle až e) a . Postupom

krajského súdu nedošlo ani k takému zásahu do procesných práv sťažovateľky, ktorého

dôsledkom by bolo odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle .

Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému založeniu skutkového hodnotenia veci

na dôkazoch, ktoré neboli súčasťou spisu, a neustanoveniu znalca k posúdeniu odborných

otázok v konaní pred súdmi nižších inštancií najvyšší súd s poukazom na judikát R 39/1993

konštatoval, že nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie mohol byť pre prípustnosť

dovolania podľa relevantný len vtedy, ak sa ho dopustil aj

odvolací súd, alebo ak tento nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie nenapravil

odvolací súd. Avšak nemôže tomu tak byť v prípade, ak samotný účastník konania nevyužil

svoje právo namietať konkrétnu nesprávnosť v rámci podaného odvolania. V uvedenom

prípade sťažovateľka mala možnosť realizovať svoje procesné práva a uplatniť svoj vplyv

na výsledok konania vo vzťahu k uvedeným námietkam v rámci podaného odvolania.

Sťažovateľka tak neurobila, preto predmetné, až v dovolaní uvedené námietky nemohli byť

predmetom prieskumu odvolacím súdom a z toho dôvodu ani prípadný nesprávny procesný

postup súdu prvej inštancie nemohol byť napravený odvolacím súdom. Za uvedených

okolností tak nie je naplnená podmienka prípustnosti dovolania spočívajúca v tom, že

účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

7. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti porušenie jej základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru okresným súdom a krajským súdom

odôvodňuje tým, že tieto súdy založili skutkové hodnotenie veci na dôkazoch, ktoré nie sú

súčasťou súdneho spisu, čím porušili základné procesné zásady dokazovania. V tejto

súvislosti opakovane uvádza, že súpisy 1-34 a ani CD nosič sa v súdnom spise

nenachádzajú a nemohli byť okresným súdom a krajským súdom vykonané ako dôkazy. Nie

je zrejmé, na základe akých dôkazov súdy dospeli k záveru, že oprávnene bolo žalovaným

fakturovaných len 8 053 položiek, teda akým spôsobom dospeli k jednej z rozhodujúcich

otázok pre určenie výšky bezdôvodného obohatenia. Okresný súd a krajský súd mali

v odôvodnení svojich rozhodnutí náležite zodpovedať nielen otázku, čo je možné považovať

za fakturačnú položku, ale i počet fakturačných položiek. Podľa názoru sťažovateľky

napadnutý čiastočný rozsudok okresného súdu a napadnutý rozsudok krajského súdu nie sú

náležite odôvodnené v zmysle v spojení s a a trpia

nepresvedčivosťou a nejasnosťou.

8. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby

ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jej

základného práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutým postupom a čiastočným rozsudkom okresného súdu a napadnutým postupom

a rozsudkom krajského súdu, aby obe rozhodnutia zrušil a vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov konania.

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

12. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

13. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len

v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky

výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný

súd a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Pri uplatňovaní právomoci podľa ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ,

, ). Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana

pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho

práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

15. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie

právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska

ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie

opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska

všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , , ,

, ). Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným

znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho

(od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona,

systematická súvislosť alebo požiadavka súladného výkladu zákonov a obdobných

všeobecne záväzných právnych predpisov ( ). Samozrejme, i v týchto

prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy

musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m. ). V prípadoch nejasnosti

alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu

tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet

pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým

(jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov v zmysle totiž

neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu

aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie nepredstavuje iba

viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona ().

Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu

ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby

bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich

jednak z , ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách,

ktorými je Slovenská republika viazaná.

16. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom

má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna

aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,

prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie

jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd

urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu

ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom

a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších

nerozpoznateľných kritérií (). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (, ZNaU 100/2005).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým čiastočným rozsudkom

okresného súdu

17. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

18. Podľa prvej vety účastník mohol napadnúť rozhodnutie súdu

prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučoval.

19. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že na preskúmanie

napadnutého čiastočného rozsudku okresného súdu bol príslušný krajský súd, ktorého

právomoc predchádzala právomoci ústavného súdu poskytnúť ochranu označeným právam

sťažovateľky, preto ústavnú sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie

základného práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutým čiastočným rozsudkom okresného súdu, odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a)

z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského

súdu

20. Ústavný súd konštatuje, že v danej veci je dvojmesačná lehota na podanie

ústavnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu vyplývajúca z § 124 zákona

o ústavnom súde vzhľadom na dátum doručenia písomného vyhotovenia uznesenia

najvyššieho súdu (16. mája 2019) právnemu zástupcovi sťažovateľa zachovaná.

21. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom spravodlivého súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

(). Z uvedeného dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť ().

22. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ).

23. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Vyjadruje to aj znenie , podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie,

čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky

procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej

obrany použil, jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne

argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy

vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax

a dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu, resp. spravodlivý proces

(, ).

24. Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu

k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje

rozhodnutie, neznamená to, aby na každý argument strany konania dal podrobnú odpoveď

(rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61).

Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť len

so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť

svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Medziiným,

je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré strana konania môže podať na súdy,

ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami,

právnymi názormi a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz

Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91). Skutočnosť, že súd

neprejedná každú podrobnosť tvrdenú stranou konania, nie je sama osebe v rozpore

s požiadavkou spravodlivého prejednania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo

strany konania byť vypočutou a aby súd posúdil tvrdenia strany konania, hoci sa to

explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R.

49, str. 67, 74). Odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia

nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).

25. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že krajský súd (aj okresný súd)

založil skutkové hodnotenie veci na dôkazoch, ktoré nie sú súčasťou súdneho spisu, čím

porušil základné procesné zásady dokazovania. V tejto súvislosti (rovnako ako v dovolaní)

uvádza, že súpisy 1-34 a ani CD nosič sa v súdnom spise nenachádzajú a nemohli byť

okresným súdom a krajským súdom vykonané ako dôkazy.

26. Preskúmaním napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd (rovnako ako

najvyšší súd) zistil, že uvedené námietky sťažovateľky neboli obsahom jej odvolania proti

čiastočnému rozsudku okresného súdu, a teda nemohli byť predmetom prieskumu krajským

súdom.

27. Odvolacie konanie v civilnom procese je založené na princípe neúplnej apelácie,

ako aj na princípe koncentračnom. V zmysle princípu neúplnej apelácie je substancovanie

skutkových tvrdení a označovanie dôkazných návrhov zásadne koncentrované do fázy

prvoinštančného konania. Podľa koncentračného princípu sú strany povinné sústrediť

(koncentrovať) a vykonať niektoré procesné úkony v určitom časovom úseku stanoveným

súdom alebo priamo zákonom. Po uplynutí takto stanovenej lehoty nie je možné už

uplatnené ani nariadené procesné úkony vykonať. Koncentračný princíp a princíp neúplnej

apelácie sa teda prejavuje v tom, že v odvolacom konaní v zásade nie sú prípustné nové

substancovania skutkových tvrdení ani nové dôkazné návrhy, s výnimkou výnimočných

situácií, ktoré zákon uznáva ako dôvody na prednes skutkových tvrdení či označenie

dôkazných návrhov aj v odvolacom konaní.

28. Ak teda sťažovateľka nevyužila zákonnú možnosť namietať dôkazy v konaní

pred odvolacím súdom, takéto správanie sťažovateľky odporuje zásade „vigilantibus iura

scripta sunt“, ktorá vo svojej podstate znamená, že práva patria len bdelým (pozorným,

ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon

svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou

starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou

nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním

môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. To platí obdobne aj

o využívaní zákonných procesných ustanovení vrátane využitia možnosti podania

opravných prostriedkov (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 19. júla 2012).

29. Z vyjadrenia žalobkyne k dovolaniu sťažovateľky (bod 20 uznesenia najvyššieho

súdu sp. zn. zo 7. marca 2019) navyše vyplýva, že žalobkyňa ponúkla

okresnému súdu súpisy 1-34 na založenie do spisu, ak si ich vyžiada, pretože boli značne

rozsiahle (išlo o 34 zviazaných kníh). Predmetné súpisy boli vyhotovené sťažovateľkou,

ktorá s nimi nielenže bola riadne oboznámená, ale v priebehu celého prvoinštančného

konania, ktoré trvalo takmer štyri roky, sa ich založenia do súdneho spisu nedomáhala. CD

nosič žalobkyňa založila do súdneho spisu spolu s podanou žalobou, pričom počet

fakturovaných položiek v rozsahu 8 053 kusov ustálila sťažovateľka a žalobkyňa nijakým

spôsobom túto skutočnosť v priebehu súdneho konania nespochybňovala.

30. Neobstojí preto námietka sťažovateľky, že v danom prípade nie je zrejmé,

na základe akých dôkazov súdy dospeli k záveru, že oprávnene bolo žalovaným

fakturovaných len 8 053 položiek, teda akým spôsobom dospeli k jednej z rozhodujúcich

otázok pre určenie výšky bezdôvodného obohatenia, ani námietka sťažovateľky, že krajský

súd (aj okresný súd) náležite nezodpovedal nielen otázku, čo je možné považovať

za fakturačnú položku, ale i počet fakturačných položiek.

31. Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok krajského súdu obsahuje

dostatok skutkových a právnych záverov, vychádzajúcich a nadväzujúcich na prvoinštančné

konanie (bod 3), a ústavný súd nezistil, že by tieto závery krajského súdu boli svojvoľné

alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov (, Občianskeho súdneho

poriadku), ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Z odôvodnenia napadnutého

rozsudku sa ústavný súd presvedčil, že krajský súd sa odvolacími námietkami sťažovateľky

zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že dostala odpoveď na všetky

podstatné okolnosti prípadu.

32. Ústavný súd poukazuje na to, že v danom prípade nebolo sporné, že k uzavretiu

zmluvy zmluvnými stranami došlo v roku 2006. Pred novelou katastrálneho zákona

uskutočnenou , ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej

národnej rady č. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení

neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, bol v § 45 katastrálneho

zákona upravený zápis vlastníckeho práva k „dielom parciel“. Diely parciel boli časti

pozemkov, z ktorých sa mal podľa geometrického plánu vytvoriť jeden pozemok (napr.

pod diaľnicou). Zápis vlastníckeho práva k týmto „dielom“ sa mal vykonať až po vykúpení

všetkých „dielov“ novovznikajúceho pozemku. V tomto zmysle v konaní pred okresným

súdom vypovedala aj svedkyňa Ing. M. H.

33. Vyhodnotenie, ktorá skutočnosť tvrdená a dokazovaná v civilnom súdnom konaní

je pre rozhodnutie vo veci samej významná a ktorá nie, je doménou rozhodovacej

právomoci všeobecných súdov. Ústavnému súdu nemožno odňať právomoc kasačného

zásahu do tohto hodnotenia vtedy, keď je v rozpore so zákonným príkazom vyjadreným

v (resp. v ) v miere spôsobilej postaviť konanie i jeho výsledok

do pozície nespravodlivosti a neobjektívnosti. Uvedené zákonné ustanovenie upravuje

zásadu voľného hodnotenia dôkazov, ktorá napriek pomenovaniu nevytvára všeobecnému

súdu priestor pre ľubovoľné (svojvoľné) hodnotenie dôkazov. Prípadná svojvôľa v procese

hodnotenia dôkazov je nežiaducim prvkom v súdnom konaní, ktorý zakladá nielen rozpor

postupu a naň nadväzujúceho súdneho rozhodnutia so zákonom, ale aj so základným

právom na súdnu ochranu podľa , lebo svojvôľa konajúceho súdu je

hrubým narušením spravodlivostnej kvality a objektivity súdneho rozhodovania.

34. V danom prípade však nič nenasvedčuje tomu, že by sa krajský súd (aj okresný

súd) v procese hodnotenia dôkazov svojvôle dopustil. Z ústavnoprávneho hľadiska preto

niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku krajského súdu,

ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

35. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom sporových strán vrátane ich

dôvodov a námietok. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru) totiž nepatrí

právo sporovej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktoré sporová strana predkladá (, ,

, ).

36. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet

žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením

základného práva sťažovateľky podľa a práva podľa

dohovoru, preto ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. g) pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

37. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu