Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6MCdo/20/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci opravy dňa smrti V. K.,

narodeného X., ktorý bol vyhlásený za mŕtveho ku dňu X., vedenej na Okresnom súde

Bratislava I pod sp.zn. , o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora

Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo 17. apríla 2009 č.k. 2

-55 a rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 19. januára 2010 sp.zn.

, takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 19. januára 2010 sp.zn.

a rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo 17. apríla 2009 č.k. -55 z r u š u j e

a vec vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Dňa 6. marca 1992 podala P. H. návrh na vyhlásenie jej otca V. K., narodeného X.,

naposledy bývajúceho v B., za mŕtveho. Návrhu odôvodnila tým, že o menovanom nemá jeho

rodina od konca II. svetovej vojny žiadne správy. Tiež uviedla, že návrh podáva „z dôvodu

terajších platných predpisov pre majetkoprávne usporiadanie“.

Obvodný súd Bratislava I, po vykonaní úkonov podľa § 195 ods. 2 a § 196

Občianskeho súdneho konania, v znení neskorších predpisov ,

rozsudkom z 19. mája 1993 č.k. -9 vyhlásil V. K., narodeného X., za mŕtveho ku

dňu 19. máj 1993. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že V. K. bol počas druhej

svetovej vojny roku 1945 odvlečený a „je predpoklad, že už momentálne nežije“. Za dátum

jeho smrti určil deň vyhlásenia rozsudku. Uviedol, že tak urobil na žiadosť navrhovateľky,

2

„nakoľko sama nevie uviesť presný dátum smrti svojho otca, a je presvedčená, že tento už

nežije“. Tento rozsudok súdu prvého stupňa nadobudol právoplatnosť 6. júla 1993.

Dňa 19. marca 2008 podala P. H. návrh na opravu dňa, ktorý je uvedený ako deň smrti

V. K. v rozsudku Obvodného súdu Bratislava I z 19. mája 1993 č.k. -9. Na

odôvodnenie návrhu uviedla, že jej otec sa stal nezvestným ako účastník druhej svetovej

vojny a preto sa na neho vzťahuje dekrét prezidenta republiky č. , podľa

ustanovenia § 17 ods. 1 ktorého ten, kto sa ako účastník vojny v rokoch 1939-1945 stal

nezvestným, môže byť vyhlásený za mŕtveho nielen keď sú tu podmienky ustanovené doteraz

platnými predpismi, ale i vtedy, keď uplynuli dva roky odo dňa, ktorého bol podľa došlých

správ ešte nažive. Keďže posledné správy o V. K. boli z apríla 1945, mal byť menovaný

vyhlásený za mŕtveho najneskoršie ku dňu 30. apríl 1947, a nie ku dňu, ako to určil súd

prvého stupňa v svojom skoršom rozsudku. Na výzvu súdu, aby odôvodnila svoj právny

záujem na ňou navrhovanej oprave, navrhovateľka uviedla, že rozhodnutie súdu potrebuje pre

účely reštitúcie vlastníckych práv podľa Orgán rozhodujúci

o reštitúcii ju totiž neakceptuje ako oprávnenú osobu, keďže V. K., ako pôvodný vlastník

nehnuteľností, bol podľa rozhodnutia o vyhlásení za mŕtveho, opravu ktorého navrhuje, ešte

na žive v čase uplynutia lehoty na uplatnenie reštitučných nárokov; bol vyhlásený za mŕtveho

až ku dňu 19. máj 1993. Hoci v návrhu na vydanie rozhodnutia o vyhlásení za mŕtveho

uviedla, na aký účel toto rozhodnutie potrebuje, súd, ktorý má poznať právo, ju nepoučil, že

na ňou sledovaný účel je potrebné, aby deň smrti jej otca predchádzal poslednému dňu na

uplatnenie reštitučných nárokov.

Okresný súd Bratislava (súd prvého stupňa) I rozsudkom zo 17. apríla 2009 č.k.

-55 návrh na opravu dňa smrti V. K. zamietol a o trovách konania rozhodol tak,

že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia

uviedol, že na danú vec nebolo možné aplikovať dekrét prezidenta republiky č. ,

pretože tento 1. januára 1951 stratil účinnosť a platnosť. Posudzujúc vec podľa ustanovenia §

199 ods. 2 ustálil, že navrhovateľke sa nepodarilo dostatočne preukázať, že V. K.

zomrel iného dňa, ako je to uvedené v rozsudku Obvodného súdu Bratislava I z 19. mája 1993

č.k. -9, alebo že sa tohto dňa nemohol dožiť alebo ho prežil. Navrhovateľka

preukázala iba „určitú mieru pravdepodobnosti“, že V. K. sa konca druhej svetovej vojny

nedožil, čo však nie je postačujúce na to, aby súd vyhovel návrhu na opravu dňa, ktorý je

uvedený v jeho skoršom rozhodnutí ako deň jeho smrti.

3

Na odvolanie P. H. Krajský súd v Bratislave (odvolací súd) rozsudkom z 19. januára

2010 sp.zn. rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a o trovách odvolacieho

konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Odvolací súd sa

v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa

a v odôvodnení svojho rozsudku sa podľa ustanovenia obmedzil len

skonštatovanie správnosti jeho dôvodov.

Proti rozsudkom súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu podal generálny prokurátor

Slovenskej republiky (ďalej ako „dovolateľ“) mimoriadne dovolanie. Uviedol, že tak robí

na podnet P. H., pretože napadnutými rozhodnutiami bol porušený zákon, pričom ochranu

práv a zákonom chránených záujmov menovanej nie je možné dosiahnuť inými právnymi

prostriedkami. Dodal, že napadnuté rozhodnutia bránia navrhovateľke v spravodlivom riešení

jej reštitučných nárokov. Mimoriadne dovolanie odôvodnil tým, že konanie súdov je

postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že napadnuté

rozsudky spočívajú v nesprávnom právnom posúdení veci ( a ).

Podľa dovolateľa súdy nižších stupňov posúdili návrh na opravu dňa, ktorý je uvedený v

skoršom súdnom rozhodnutí ako deň smrti, „formálne a laxne“. Ak by súdy posudzovali vec

dôslednejšie a zodpovednejšie, už zo samotného návrhu na opravu dňa smrti mohli zistiť, že

dátum smrti V. K. bol v pôvodnom rozhodnutí ustálený „vecne nesprávne“, čo samo osobe

zakladalo dôvod na začatie konania o opravu v zmysle ustanovenia hoci aj

bez návrhu. Súdy nižších stupňov, rovnako ako bývalý obvodný súd v pôvodnom konaní,

riadne neskúmali otázku právneho záujmu navrhovateľky P. H. na ňou navrhovaných

určeniach. Navrhovateľka pritom jasne a zrozumiteľne odôvodnila svoje návrhy tým, že jej

právny záujem na veci je daný reštitučnými nárokmi ohľadne majetku nezvestného otca. Súdy

nižších stupňov si riadne neujasnili ani otázku, či v danej veci ide o vyhlásenie za mŕtveho na

základe zistenia smrti inak než predpísaným spôsobom alebo o vyhlásenie za mŕtveho na

základe pravdepodobnosti smrti nezvestnej osoby [

(O.z.)]. Z tohto dôvodu nechali bez povšimnutia, že navrhovateľka ani

v pôvodnom konaní konkrétny dátum otcovej smrti netvrdila ani nepreukazovala; návrh teda

nepodala na základe zistenia smrti svojho otca, ale na základe pravdepodobnosti jeho smrti.

Celým radom dôkazov preukazovala, že jej otec koniec vojny nemohol prežiť; v konaní sa

nezistila jediná indícia, ktorá by túto pravdepodobnosť spochybňovala. Vzhľadom na uvedené

je argumentácia súdov o danosti dôvodov na zamietnutie návrhu na opravu dátumu smrti V.

4

K. nepresvedčivá, nelogická a nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, čo napokon viedlo

k chybnému záveru o právnom záujme navrhovateľky na ňou navrhovanom určení (oprave).

Podľa dovolateľa pochybili súdy i v tom, že nezvestnému nebol v konaní ustanovený

opatrovník. Na základe uvedeného navrhol napadnuté rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie.

P. H. sa k mimoriadnemu dovolaniu nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), po zistení,

že mimoriadne dovolanie bolo podané včas osobou oprávnenou na tento opravný prostriedok

( ), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania, keďže jeho

nariadenie nepovažoval za potrebné ( v spojení s )

a dospel k záveru, že mimoriadnym dovolaním napadnuté rozhodnutia súdov treba zrušiť,

pravda sčasti z iných dôvodov než uvedených v tomto opravnom prostriedku.

V zmysle mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným

v , b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací

súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne

sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v a tiež tzv. inými vadami konania,

pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (, druhá veta

v spojení s ). Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako

ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Plniac si vyššie uvedené povinnosti dovolací súd sa preto predovšetkým zaoberal

otázkou, či konanie v tejto právnej veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v až g/ (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,

nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia

procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv

začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo

začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným).

5

Dovolací súd dospel k záveru, že konanie súdov nižších stupňov je jednou z týchto

vád postihnuté, a to konkrétne vadou podľa spočívajúcou v tom, že

účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Právo na spravodlivý súdny proces je základným právom účastníka súdneho konania

a je garantované tak ( a nasl.), Dohovorom o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (čl. 6 ods. 1), ako i zákonmi Slovenskej republiky. Podľa

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra

1994), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť

č. 18390/91) i Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004, sp. zn.

) sa za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považuje i nedostatok

riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Základné požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku v našom právnom poriadku

určuje ustanovenie , podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie,

čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal, z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca

(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti

považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa

pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne

posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Citované ustanovenia

platia i o uznesení ( ) s výnimkami podľa a

Odôvodnenia dovolateľom napadnutých rozhodnutí súdov nižších stupňov neobsahujú

náležitosti ustanovené v Súd prvého stupňa skonštatoval nesplnenie

podmienok opravy jeho skoršieho rozsudku len s poukazom na to, že navrhovateľka

dostatočne nepreukázala, že jej otec zomrel iného dňa, ako je to uvedeného v skoršom

rozhodnutí, alebo že sa toho dňa nedožil alebo ho prežil. Navrhovateľka ňou produkovanými

dôkazmi „preukázala iba určitú mieru pravdepodobnosti, že V. K. sa konca 2. svetovej vojny

nedožil“, čo však nepostačuje na preukázanie toho, že menovaný zomrel iného dňa, ako je

uvedené v rozhodnutí, oprava ktorého sa navrhuje. Súd prvého stupňa tak urobil bez toho, že

by akýmkoľvek spôsobom zhrnul dôkaznú situáciu prípadu. Nijak sa nevyporiadal s obsahom

listín na č.l. 16 až 30, ktoré sa týkajú života a osudu V. K. ku koncu II. svetovej vojny. Riadne

odôvodnenie záveru, že tu nie sú dôvody na opravu dňa smrti nezvestného V. K., bolo v danej

veci obzvlášť dôležité, okrem iného, i z dôvodu, že v pôvodnom rozhodnutí bol deň jeho

6

smrti určený „povrchne“, len na základe návrhu zástupcu navrhovateľky (jej syna) ku dňu

vyhlásenia rozsudku. Súd ani v pôvodnom konaní sa nijak nevyporiadal s tvrdeniami

navrhovateľky (jej zástupcu) o nezvestnosti V. K. už počas II. svetovej vojny a jeho smrť

ustálil vo veku 92 rokov bez toho, že mal k tomu (okrem nenáležitého návrhu zástupcu

navrhovateľky) nejaký relevantný dôvod. Určenie dňa smrti nezvestného, resp. určenia dňa,

ktorý nezvestný neprežil, je pritom určením skutkovým, ktoré súd musí ustáliť na základe

svojich skutkových zistení v konaní, nie na základe návrhu účastníka konania.

Takéto arbitrárne rozhodnutie súdu porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny

proces a v konečnom dôsledku mu odníma možnosť konať pred súdom (čo zakladá vadu

konania podľa v spojení s ), pretože mu

upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci

opravných prostriedkov. Keďže ustanovenie platí primerane i pre konanie

na odvolacom súde ( ), treba rovnako dôsledne trvať na požiadavke

úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia aj pre rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré

sa v tomto prípade obmedzilo len na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom

prvého stupňa.

Podľa dovolacieho súdu súdy nižších stupňov pochybili v preskúmavanom konaní aj

inak.

Podľa , ak súd uzná, že podľa údajov návrhu tu sú podmienky

pre vyhlásenie nezvestného za mŕtveho, ustanoví nezvestnému opatrovníka.

Obvodný súd Bratislava I, konajúci o návrhu na vyhlásenie V. K. za mŕtveho a určenie

dňa, ktorý bude platiť za deň jeho smrti, uznesením z 22. mája 1992 č.k. -7

ustanovil pre nezvestného V. K. opatrovníčku Ing. J. Š., pracovníčku konajúceho súdu. V

konaní o opravu dňa, ktorý je uvedený v skoršom rozhodnutí ako deň smrti, sa postupuje

obdobne, ako v konaní, z ktorého vzišlo opravované rozhodnutie. I v tomto konaní bolo preto

potrebné nezvestnému ustanoviť opatrovníka, čo súdy nižších stupňov v konaní o oprave

opomenuli.

Výskyt niektorej z procesných vád uvedených v je vždy zo zákona

dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu, vydanému v konaní touto

7

vadou postihnutom. Zároveň je tiež dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v takom konaní

nemôže byť považované za správne.

Vychádzajúc z uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho

súdu zrušil (, v spojení s ). Zrušil aj rozsudok súdu

prvého stupňa, pretože má rovnaké vady, pre ktoré sa zrušilo uznesenie odvolacieho súdu

a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( v spojení s ).

Pre ďalšie konanie, na ktoré sa vec vracia, dovolací súd poznamenáva nasledovné :

Smrť fyzickej osoby sa spravidla preukazuje zákonným spôsobom, t.j. úradným

zistením smrti. Ak nemožno smrť preukázať takýmto prirodzeným spôsobom, fyzickú osobu

za mŕtvu môže vyhlásiť súd. Podľa § 7 ods. 2 súd O.z. môže vyhlásiť osobu za mŕtvu vtedy,

keď zistí jej smrť inak (napr. v prípade leteckej katastrofy sa zistí, že určitá osoba bola

na palube lietadla, ale túto osobu sa nepodarilo identifikovať). Rovnako súd vyhlási za mŕtvu

nezvestnú osobu. O nezvestnosť osoby pritom ide vtedy, ak je jeho neprítomnosť a nedostatok

správ o ňom sprevádzaný takými okolnosťami, ktoré sú spôsobilé vyvolať presvedčenie

o tom, že táto osoba už nežije alebo že je veľmi pravdepodobné, že nežije. V oboch prípadoch

má určovací výrok súdu rovnaké právne následky ako smrť. To znamená, že po takejto osobe

možno dediť, zanikajú práva a povinnosti viazané na túto osobu (§ 579 O.z.), zaniká

manželstvo, rodičovské práva a pod.

Návrh na vyhlásenie za mŕtveho môže podať ten, kto má na tom právny záujem

(napr. pozostalý manžel, deti, súrodenci a pod.). Postup súdu a podmienky vyhlásenia za

mŕtveho upravujú ustanovenia až 200

Súd v rozsudku o vyhlásení za mŕtveho uvedie predpokladaný (prezumptívny) deň

smrti. Ak by dodatočne vyšlo najavo, že osoba vyhlásená za mŕtvu zomrela v iný deň, súd

v rozsudku opraví deň smrti.

Predpokladom vykonania opravy dňa, ktorý je uvedený v rozhodnutí súdu ako deň

smrti nezvestného v zmysle ustanovenia , je okrem iného i zistenie, že

nezvestný sa dňa, ktorý je uvedený v rozhodnutí rozhodne nedožila, nie je však známe, kedy

8

zomrela. V takomto prípade síce súd nezistil deň smrti, ale nezvestný zomrel skôr, ako v deň

uvedený v rozsudku.

Dôvodom vykonania opravy je uvedené zistenie bez ohľadu na to, ako k chybe

v určení dňa smrti nezvestného došlo; súd vykoná opravu aj vtedy, ak nesprávne určil deň

smrti nezvestného vlastnou chybou alebo nedôslednosťou.

Ako to už bolo uvedené vyššie, určenie dňa smrti nezvestného, resp. určenia dňa,

ktorý nezvestný neprežil, je určením skutkovým, ktoré súd musí ustáliť na základe svojich

skutkových zistení v konaní, nie na základe návrhu účastníka konania.

Súd prvého stupňa rozsudkom z 19. mája 1993 17 -9 vyhlásil V. K.,

narodeného X., za mŕtveho ku dňu 19. mája 1993. Vykonaným dokazovaním mal za

preukázané, že V. K. bol počas druhej svetovej vojny roku 1945 odvlečený a „je predpoklad,

že už momentálne nežije“. Za dátum jeho smrti určil deň vyhlásenia rozsudku. Uviedol, že tak

urobil na žiadosť navrhovateľky, „nakoľko sama nevie uviesť presný dátum smrti svojho otca,

a je presvedčená, že tento už nežije“. Navrhovateľka v pôvodnom konaní konkrétny teda

dátum otcovej smrti nepreukazovala; svoj návrh nepodávala na základe zistenia jeho smrti, ale

na základe pravdepodobnosti jeho smrti. Tú doložila celým radom dôkazov, na základe

ktorých je možné ustáliť, že nezvestný V. K. koniec vojny neprežil. So zreteľom na všetky

okolnosti prípadu a predložené dôkazy je tento záver ďaleko pravdepodobnejší ale aj

logickejší než ten, že smrť V. K. nastala v deň rozhodnutia súdu 19. mája 1993.

Ustálenie dňa smrti nezvestného v deň rozhodnutia súdu vylučuje už samotná podstata

konania podľa a nasl. Z ustanovenia predsa vyplýva, že súd

prvý procesný úkon v konaní o vyhlásenie za mŕtveho (ustanovenie opatrovníka) urobí až

vtedy, keď uzná, že podľa údajov návrhu tu sú podmienky pre vyhlásenie nezvestného za

mŕtveho. Je logické, že účastník konania podá návrh (prípadne súd začne konanie bez návrhu)

len vtedy, ak niektorá skutočnosť naznačuje smrť nezvestného (napr. havarovalo lietadlo,

v ktorom cestoval nezvestný alebo uplynula dlhá doba od konca vojny, odkedy je človek

nezvestný), t. z. že nezvestný nežil už pred začatím konania. Z tohto pohľadu je potom

vylúčené, aby súd ustálil deň smrti nezvestného na deň vyhlásenia rozsudku. To by predsa

musel súd v rámci konania zistiť, že nezvestný žil ešte v období po začatí konania, ba

9

dokonca ešte deň pred vyhlásením rozsudku. V takom prípade by však súd musel konanie

zastaviť s poukazom na ustanovenie

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 15. júna 2011

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová