Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/26/2021

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov: 1/ Y. I., bývajúci v B. XXXX, 2/ H. I., bývajúca v B. XXXX, obaja zastúpení Mgr. Ladislav Švaňa, advokát, so sídlom Veľká Okružná 39, Žilina a JUDr. Marek Belka LL.M, advokát, so sídlom F. Kráľa 1504, Čadca, proti žalovaným: 1/ K. O., bývajúci v W. XX, 2/ W. O., bývajúca v W. XX, obaja zastúpení Advokátska kancelária JUDr. Róbert Mendel s.r.o., so sídlom Sidónie Sakalovej 190, Bytča, IČO: 47 256 591, o určenie vlastníckeho práva, vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. , o dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 30. júna 2020 sp. zn. , takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Žiline z 30. júna 2020 sp. zn. a rozsudok Okresného súdu Žilina z 10. septembra 2019 č. k. -136 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 10. septembra 2019 č. k. -136 žalobu zamietol a zaviazal žalobcov 1/, 2/ nahradiť žalovaným 1/, 2/ trovy konania v rozsahu 100 %. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že žalobcovia žalobu odôvodnili tým, že žalobcovia sú bezpodielovými spoluvlastníkmi pozemku v obci B. parcela registra „C“ parc. č. XXXX orná pôda o výmere 732 m2, evidovaná na liste vlastníctva č. XXX Okresného úradu Kysucké Nové Mesto, katastrálneho odboru pre katastrálne územie B. a žalovaní sú bezpodielovými spoluvlastníkmi pozemku v obci B. parcela registra „C“ parc. č. XXXX orná pôda o výmere 1.122 m2, evidovaná na liste vlastníctva č. XXXX Okresného úradu Kysucké Nové Mesto, katastrálneho odboru pre katastrálne územie B.. Pozemok žalobcov CKN parc. č. XXXX má spoločnú hranicu s pozemkom žalovaných CKN parc. č. XXXX, ktorá je reprezentovaná prírodnou hranicou - medzou a oplotením. Právny stav pozemku žalobcov CKN parc. č. XXXX a pozemku žalovaných CKN parc. č. XXXX však nie je v súlade so skutočným stavom, pretože pozemok žalovaných CKN parc. č. XXXX má evidovanú väčšiu výmeru, než ktorú by v skutočnosti mal mať a zasahuje aj do pozemku žalobcov CKN parc. č. XXXX nad hranicu medzi pozemkami, reprezentovanú prírodnou hranicou - medzou a oplotením. Žalobcovia uviedli, že je zrejmý nesúlad právneho a faktického stavu uvedených pozemkov, pretože pozemok žalobcov CKN parc. č. XXXX má v súčasnosti podľa LV č. XXX evidovanú výmeru 732 m2, hoci podľa výpisu z pozemkovej knihy, vložky č. XXXX mala pozemnoknižná parcela č. XXXX výmeru 300 štvorcových siah (1 štvorcová siaha = 3,596652 m2), čo po prepočte predstavuje cca 1.079 m2, t. j. súčasný stav je o 347 m2 menší ako v pozemnoknižnom stave. Naproti tomu pozemok žalovaných CKN parc. č. XXXX má v súčasnosti podľa LV č. XXXX evidovanú výmeru 1.122 m2, hoci podľa výpisu z pozemnoknižnej knihy, vložky č. XXX mala pozemnoknižná parcela č. XXXX výmeru 225 štvorcových siah, čo po prepočte predstavuje cca 809 m2, t. j. súčasný stav je o 313 m2 väčší ako v pozemnoknižnom stave. Uvedenú skutočnosť preukazoval aj čestným vyhlásením právneho predchodcu žalovaných H. W., nar. XX. Y. XXXX, bytom U. XXXX, Č. O., ktorá potvrdila, že geometrickým plánom vytvorený pozemok CKN parc. č. XXXX/X nikdy nepatril k pozemku žalovaných CKN parc. č. XXXX (nebol jeho súčasťou/časťou), a že ani ona a jej matka vlastnili a obhospodarovali iba tú časť pozemku žalovaných, ktorá je v zmysle geometrického plánu č. 83/2017

označená ako CKN parc. č. XXXX/X orná pôda o výmere 815 m2.Nárok odvodili od skutočnosti, že žalobcovia od roku 1983 a pred nimi ich právni predchodcovia mali v držbe a užívali nerušene sporný pozemok CKN parc. č. XXXX/X orná pôda o výmere 307 m2 (ako časť svojho pozemku CKN parc. č. XXXX), ako svoj vlastný, a to až do súčasnosti; žalovaní do dňa vyhotovenia žaloby nerušili žalobcov v užívaní sporného pozemku CKN parc. č. XXXX/X, ktorý je od pozemku žalovaných oddelený prírodnou hranicou - medzou a oplotením. Žalobcovia osvedčili vznik vlastníckeho práva vydržaním na základe notárskej zápisnice N 1/95, Nz 120/95 zo dňa 29. marca 1995. Po tom, ako v roku 2017 žalobcovia zistili nesúlad právneho a skutočného stavu pozemkov, dali vyhotoviť vyššie označený geometrický plán č. 83/2017 a vyzvali žalovaných na uzatvorenie mimosúdnej dohody, ktorou by sa vysporiadali vlastnícke vzťahy k spornému pozemku CKN parc. č. XXXX/X, ktorú však žalovaní neakceptovali. Súd prvej inštancie uviedol, že v tomto prípade je nevyhnutné zohľadniť skutočnosť, že žalobcovia sú vedení ako vlastníci na základe osvedčenia o vlastníckom práve podľa notárskej zápisnice NZ 120/95 s oprávnenou držbou od 29. marca 1995, osvedčenia NZ 225/93 a dohody RII 164/80, ktoré neboli predložené. Notárska zápisnica N 1/95, NZ 120/95 zo dňa 29. marca 1995 vypracovaná JUDr. Andrejom Kubaščíkom však môže založiť len oprávnenú držbu, nie vlastnícke právo. Ak sporný pozemok (KN - C parc. č. XXXX/ X orná pôda o výmere 307 m2 v k. ú. B., podľa geometrického plánu č. 83/2017 zo dňa 14. júna 2017) nikdy nemal patriť žalovaným a ich právnym predchodcom, teda mal byť vytvorený z pozemnoknižnej parcely č. XXXX o výmere 300 štvorcových siah v pozemnoknižnej vložke XXXX a nie z pozemnoknižnej parcely č. XXXX o výmere 225 štvorcových siah vo vložke č. XXX, tak musí určenie vlastníckeho práva smerovať nie len voči tomu, komu svedčí vlastnícke právo podľa katastra nehnuteľností, ale aj voči pôvodným pozemnoknižným vlastníkom parc. č. XXXX v pozemnoknižnej vložke č. XXXX, k. ú. B.. Žalobcovia totiž tvrdili, že žalovaní ani ich právni predchodcovia nikdy neboli vlastníkmi sporného pozemku, pretože tento je vytvorený z pôvodnej PK parcely č. XXXX o výmere 300 štvorcových siah v PK vložke XXXX, z ktorej ho mali nadobudnúť vydržaním, o ktorom mal rozhodnúť súd v tomto spore. Ďalší nedostatok súd prvej inštancie vzhliadol v tejto súvislosti aj s nedostatočnou identifikáciou pozemku, teda či skutočne sporný pozemok je zhodný s časťou pôvodnej PK parc. č. XXXX v PK vložke č. XXXX k. ú. B., pretože takéto tvrdenie z ničoho nevyplýva a nemožno to tvrdiť ani porovnaním katastrálnej a pozemnoknižnej mapy (skôr sa súdu javí, že PK parc. č. XXXX zodpovedajú KN parcely č. XXXX a XXXX). V súvislosti s uplatneným nárokom, aj vzhľadom k vyššie uvedeným zisteniam, súd prvej inštancie konštatoval, že žalobcov nemožno považovať automaticky za vlastníkov pozemku KN C parc. č. XXXX orná pôda o výmere 732 m2, evidovaná na liste vlastníctva č. XXX pre k. ú. B., nakoľko im svedčí vlastnícke právo na základe osvedčenia o vlastníckom práve podľa notárskej zápisnice N 1/95, NZ 120/95 zo dňa 29. marca 1995 s oprávnenou držbou od 29. marca 1995, osvedčenie NZ 255/93 a dohody RII 164/80. Notárska zápisnica N 1/95, NZ 120/95 zo dňa 29. marca 1995 vyhotovená JUDr. Andrejom Kubaščíkom bola vypracovaná v zmysle a nasl. Nakoľko až 9 boli s účinnosťou od 1. decembra 2000 zrušené , osoba zapísaná za vlastníka na základe osvedčenia sa týmto titulom nemohla stať vlastníkom nehnuteľnosti (nemohla sa stať vlastníkom uplynutím nerušenej 10 ročnej doby). Uvedená skutočnosť však nevylučuje nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním v zmysle ustanovení . Pokiaľ malo žalobcom vzniknúť vlastnícke právo k spornej časti pozemku KNC parc. č. XXXX/X orná pôda o výmere 307 m2 v k. ú. B. vydržaním, mimo nerušenej držby počas vydržacej doby je nevyhnutné, aby boli dobromyseľní držitelia. Vydržanie vždy vyžadovalo podmienky: a) spôsobilý predmet vydržania, b) oprávnená držba a c) nepretržité trvanie oprávnenej držby po dobu desiatich rokov, ak išlo o nehnuteľnosť. V konaní bola sporná a účinne popretá dobromyseľnosť držby žalobcov vzhľadom na tvrdený titul nadobudnutia - kúpna zmluva z roku 1983 uzatvorená medzi žalobcami a ich právnym predchodcom T. L., ako to má vyplývať z notárskej zápisnice č. N 1/95, NZ 120/95 zo dňa 29. marca 1995. Popretá bola dobromyseľnosť z dôvodu, že T. L. ako právny nástupca pôvodnej pozemnoknižnej vlastníčky L. L. mohol byť len podielovým spoluvlastníkom podielu 1/8 celku (r.č. 5 a 12 p.k. vložky č. XXXX, k. ú. B.Š., nakoľko žiaden iný zápis mu nesvedčí a ani nič iné nebolo preukazované dedičským konaním D 130/88), teda nikdy nemohol prevádzať kúpnou zmluvou parcelu PK parc. č. XXXX k. ú. B. ako celok. Tiež nebolo zdôvodnené, ako mohli žalobcovia a T. L. v roku 1983 prevádzať parcelu ústnou kúpnou zmluvou, nakoľko k prevodu nehnuteľností sa vždy vyžadovalo rozhodnutie štátneho notárstva, teda okolnosti takého prevodu. Samotná skutočnosť, že niekto užíva pozemok a nik mu v tom nebráni nie je dostatočný dôvod k vzniku vedomia, že držiteľ by sa mal len tým stať vlastníkom pozemku. Uzurpácia nie je totožná s dobromyseľnou držbou. Žalobcovia síce tvrdili, že došlo k reálnej deľbe v roku 1950, avšak tu úplne absentujú nielen dôkazy, ale aj náležité skutkové tvrdenia. Naviac, ak by došlo k reálnej deľbe pôvodnej PK parc. č. XXXX o výmere 300 štvorcových siah vedenej vo vložke č. XXXX k. ú. B., L. L. by mohol vzhľadom na podiel vlastníckeho práva 1/8 pripadnúť pozemok

o výmere 135 m2, určite by jej nemohol pripadnúť pozemok o výmere 1039 m2 (KNC parc. č. XXXX/ X o výmere 307 m2 + KNC parc. č. XXXX o výmere 432 m2), teda 96/100 z pôvodnej parcely, nakoľko výmera pôvodnej PK parc. č. XXXX o výmere 300 štvorcových siah by predstavovala cca 1079 m2. V danom prípade teda nemožno uvažovať vôbec o deľbe, nanajvýš o zámenách. Iný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k pôvodnej PK parc. č. XXXX k. ú. B. L. L. k ostatným spoluvlastníckym podielom nebol v konaní tvrdený. Rovnako súd považuje za sporný aj dôvod založenia dobromyseľnosti na základe ústnej kúpnej zmluvy. Nepochybne aj s poukazom na rozhodnutia súdov označených žalobcami nie je takýto spôsob založenia dobromyseľnosti vylúčený, resp. je možný, avšak je nevyhnutné uviesť všetky rozhodné skutočnosti odôvodňujúce skutočnosť, že dané osoby v čase kúpnej zmluvy považovali takýto prevod za účinný. Ak dané osoby v roku 1985 (po novele ) mali alebo museli mať vedomosť o s poukazom na v znení do 1. januára 1992, nemohli byť dobromyseľné, že na základe ústnej kúpnej zmluvy by mohlo dôjsť k prevodu vlastníckeho práva, a teda nadobúdatelia sa nemohli domnievať, že sú vlastníkmi, teda dobromyseľne držať pozemok ako vlastný. Žalobcovia okrem tvrdenej ústnej kúpnej zmluvy neuviedli žiadne skutkové okolnosti pre odôvodnenie dobromyseľnosti, a to ani o existencii ústnej kúpnej zmluvy, teda ani pri najlepšej vôli nemohla zápisnica N 1/95, Nz 120/95 zo dňa 29. marca 1995, ktorou žalobcovia dňa 29. marca 1995 výslovne vyhlásili, že vydržiavajú vlastnícke právo k pozemku o výmere 732 m2 titulom nadobudnutia - ústna kúpna zmluva z roku 1983 identifikovanej priloženou identifikáciou parciel, svedčiť o dobromyseľnosti nadobudnutia časti susedných parciel katastra nehnuteľností. Vzhľadom na uvedené nemal súd inú možnosť ako žalobu v plnom rozsahu zamietnuť. Žalobcami navrhované dokazovanie by bolo dôvodné len vtedy, ak by nebolo pochybností o tom, že žalobcom svedčí vlastnícke právo, resp. môže svedčiť k spornému pozemku alebo boli splnené podmienky pre jeho vydržanie. Súd preto navrhované dokazovanie zamietol. O trovách konania rozhodol podľa v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

2. Krajský súd v Žiline (ďalej aj ako „odvolací súd“) na odvolanie žalobcov rozsudkom z 30. júna 2020 sp. zn. rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovaným 1/, 2/ priznal voči žalobcom 1/, 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Vyslovil, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnom skončení sporu. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prislúchajúceho spisového materiálu, vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania strany konania konštatoval, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s a nasl. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil a v zmysle na toto poukázal. Pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia uviedol, že žalobcovia 1/ a 2/ sú vedení ako bezpodieloví spoluvlastníci pozemku nachádzajúceho sa v k. ú. B., zapísaného na LV č. XXX pod parcelným číslom XXXX - orná pôda o výmere 732 m2, titulom osvedčenia N 1/1995, NZ 120/1995 zo dňa 29. marca 1995 (u žalobcov 1/ a 2/ neuplynula požadovaná 10-ročná lehota). Vyššie uvedené ale nevylučuje možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním v zmysle . Žaloba o určenie vlastníckeho práva však musí smerovať proti všetkým, ktorí sú ako vlastníci nehnuteľnosti zapísaní v katastri nehnuteľností ako vlastníci, čím sa vlastne vymedzuje okruh pasívne legitimovaných strán sporu. Pokiaľ žalobcovia tvrdili, že sporný pozemok parc. č. KNC XXXX/X - orná pôda o výmere 307 m2 v k. ú. B. je totožný s pôvodnou PK parc. č. XXXX o výmere 300 štvorcových siah, vedenej vo vložke č. XXXX k. ú. B., pasívne legitimovanými v spore o určenie vlastníckeho práva musia byť pôvodní pozemnoknižní vlastníci, resp. ich právni nástupcovia. Otázka existencie aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie bezprostredne súvisí aj s otázkou naliehavého právneho záujmu. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie jasne vyplýva, že súd prvej inštancie sa zaoberal vecnou aktívnou a pasívnou legitimáciou strán sporu, s čím súvisí aj naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Dospel k správnemu právnemu názoru, v zmysle ktorého stranami sporu v konaní o určenie vlastníckeho práva na strane pasívnej legitimácie musia vystupovať pôvodní pozemnoknižní vlastníci, resp. ich právni nástupcovia. S poukazom na vyššie uvedené závery neuznal opodstatnenosť argumentácií odvolateľov, na ktorých založili svoje odvolacie dôvody (porušenie zásady rovnosti zbraní strán sporu, nedostatočne zistený skutkový stav veci a nesprávne právne posúdenie sporu), preto rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny. Výrok o trovách konania odôvodnil v spojení s s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením v súlade s .

3. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podali žalobcovia (ďalej aj ako „dovolatelia“) dovolanie prostredníctvom advokáta Mgr. Ladislava Švaňu, v ktorom uplatnili dovolacie dôvody podľa a a . 3.1. V konaní pred odvolacím súdom podľa názoru žalobcov došlo k vade uvedenej v a , keďže z obsahu súdneho spisu nie je zrejmé, či o odvolaní žalobcov proti rozsudku súdu prvej inštancie (ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd. Odvolací súd v rozpore s nevydal žalobcom potvrdenie o prevzatí a pridelení veci, pričom zároveň nazretím do obsahu súdneho spisu nie je možné preveriť pridelenie veci zákonnému sudcovi, resp. senátu. V súdnom spise sa nenachádza potvrdenie o prevzatí a pridelení veci náhodným výberom pomocou technických prostriedkov práve senátu 5Co, ktorý rozhodoval o odvolaní žalobcov proti rozsudku súdu prvej inštancie (aj keď odvolanie žalobcov proti rozsudku súdu prvej inštancie mohlo byť pridelené náhodným výberom inému senátu Krajského súdu v Žiline 6Co, 7Co, 8Co, 9Co, 10Co a 11Co). Žalobcovia majú dôvodnú pochybnosť o zákonnosti a spravodlivosti celého konania (prvoinštančného ako aj odvolacieho), keďže právnemu zástupcovi žalobcov nebol sprístupnený elektronický súdny spis v prvoinštančnom konaní ani na jeho výslovnú žiadosť. Dovolací dôvod podľa žalobcovia videli v tom, že napriek pomerne rozsiahlemu odvolaniu čo do odvolacích dôvodov, ktoré boli pre rozhodnutie o odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie podstatné (čo sa týka právneho posúdenia, ako aj skutkových zistení), a ktoré boli zo strany žalobcov podporované rozsiahlou judikatúrou a rozhodovacou činnosťou všeobecných súdov, sa odvolací súd vôbec nezaoberal uvedenými odvolacími dôvodmi. Žalobcovia teda majú za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu sú z ústavného hľadiska neudržateľné, nakoľko neboli splnené požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia z pohľadu práva na spravodlivý súdny proces. Odvolací súd sa vôbec nevysporiadal s namietanými skutočnosťami (odvolacími dôvodmi), ktoré boli podstatné pre rozhodnutie vo veci, pričom sa absolútne nevysporiadal s otázkami, ktoré sú podkladom pre vydanie rozhodnutia v takejto veci, ako ani s podstatnými argumentmi žalobcov. Takéto rozhodnutie odvolacieho súdu preto nespĺňa základné požiadavky pre zákonné rozhodnutie z pohľadu potreby riadneho odôvodnenia. Len samotné konštatovanie odvolacieho súdu o správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie pritom nie je spôsobilé tieto vady žiadnym spôsobom odstrániť. Aj napriek tomu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo arbitrárne a nesplnilo ústavnú a zákonnú požiadavku na riadne odôvodnenie rozhodnutia, odvolací súd sa obmedzil len na konštatovanie jeho správnosti a odôvodnenie rozhodnutia žiadnym spôsobom nedoplnil, aj keď z odseku 11. a nasledujúcich, napadnutého rozsudku sa odvolací súd „snažil“ doplniť ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, no vo svojej podstate žiadne ďalšie dôvody odvolací súd neuviedol, iba zopakoval skutkové a právne závery, ku ktorým dospel súd prvej inštancie. Nie je pravdivým tvrdenie odvolacieho súdu (v odseku 10. napadnutého rozsudku), podľa ktorého žalobcovia ako odvolatelia k veci samotnej neuviedli žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal, a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav a následne prijaté právne závery, ako ani tvrdenie odvolacieho súdu o tom, že súd prvej inštancie sa vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní. Žalobcovia v podanom odvolaní okrem iného namietali, že súd prvej inštancie sa nezaoberal otázkou naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení vlastníckeho práva, súd prvej inštancie sa v súvislosti so záverom o vylúčení dobromyseľnosti žalobcov z dôvodu nedodržania písomnej formy kúpnej zmluvy a absencie registrácie zmluvy štátnym notárstvom, vôbec nevysporiadal so žalobcami zdôrazňovanou aktuálnou judikatúrou najvyšších súdnych autorít a dospel k záveru o vylúčení dobromyseľnosti žalobcov o nadobudnutí sporného pozemku CKN parc. č. XXXX/X z dôvodu omylu vo výmere pozemku bez toho, aby sa argumentačne vysporiadal s rozsiahlou judikatúrou a rozhodovacou činnosťou všeobecných súdov o tejto otázke, na ktorú poukazovali žalobcovia v prvoinštančnom konaní, t. j. o možnosti vydržania časti susednej parcely na základe nadobúdacieho (putatívneho) titulu k skutočne vlastnenému pozemku, s ktorými skutočnosťami sa súd prvej inštancie nezaoberal a nevysporiadal sa s nimi. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie sa zaoberal vecou iba z pohľadu právneho omylu (nedostatok zákonom predpísanej písomnej formy právneho úkonu a absencia registrácie zo strany štátneho notárstva) a nie z pohľadu skutkového omylu (uchopenia sa držby pozemku vo väčšom rozsahu, než ktorý vyplýva z notárskej zápisnice o vydržaní zo dňa 29. marca 1995). Takýmto postupom odvolacieho súdu došlo k odňatiu možnosti žalobcov, aby uskutočňovali im patriace procesné právo v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že súd prvej inštancie v tomto smere zamietol návrh žalobcov na výsluch svedkov, znalecké dokazovanie a miestnu obhliadku. Je neprípustné, aby súd zamietol návrh na určenie vlastníckeho práva vydržaním z dôvodu neospravedlniteľného právneho omylu, ktorým sa zaoberá ako dôvodom, pre ktorý nemožno držiteľa považovať za oprávneného a zároveň nevyhodnotil

aj (ne)ospravedlniteľnosť skutkového omylu [uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo dňa 23. júna 2016]. Odvolací súd sa tak v rozpore s prvá veta na jednej strane nezaoberal podstatnými vyjadreniami žalobcov prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, hoci sa s nimi súd prvej inštancie nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia (odvolacieho dôvody uvedené pod písmenom l/ a p/ tohto podania), a na druhej strane v rozpore s druhá veta sa odvolací súd vôbec nevysporiadal s podstatnými tvrdeniami žalobcov uvedenými v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie [odvolacie dôvody uvedené pod písmenami a) až k), m) až o)], hoci boli pre rozhodnutie o odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie podstatné. V dôsledku rozhodnutia odvolacieho súdu tak došlo (rovnako ako aj v prípade rozsudku súdu prvej inštancie) k porušeniu práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je imanentnou súčasťou základného práva podľa (ďalej len „“), ako aj práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). Žalobcovia sú toho názoru, že ak sa aj odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil so závermi súdu prvej inštancie a mu pre tento prípad priznáva oprávnenie vyhotoviť skrátené odôvodnenie, ani v takomto prípade by sa odvolací súd nemal uchyľovať k arbitrárnosti vlastného odôvodnenia rozhodnutia. Napadnutým rozsudkom sa odvolací súd len stotožnil s faktickými (skutkovými) a právnymi názormi a závermi súdu prvej inštancie bez toho, aby tieto svoje tvrdenia náležite a presvedčivo zdôvodnil, a to aj napriek tomu, že právne závery súdu prvej inštancie sú arbitrárne, založené len na predpokladoch bez skúmania procesnoprávnych ako aj hmotnoprávnych podmienok a súvislostí, skutkové zistenia boli v rozpore s vykonaným dokazovaním a právne závery v rozpore s ustálenou judikatúrou najvyšších súdnych autorít, ktoré právne závery v žiadnej možnej interpretácii zo skutkových zistení nevyplývajú. Odvolací súd sa v napadnutom rozhodnutí nevenoval ani jednej konkrétnej a relevantnej námietke žalobcov (odvolacími dôvodmi), ani sa nevysporiadal so žalobcami predloženými dôkazmi v odvolacom konaní (úplný výpis LV č. XXX pre k. ú. B., dohoda o zriadení práva osobného užívania pozemku zo dňa 24. novembra 1980, notárska zápisnica N 185/93, zo dňa 13. augusta 1993, notárska zápisnica N 240/96, zo dňa 13. decembra 1996), hoci priamo vyvracali skutkové závery, ku ktorým dospel súd prvej inštancie. Takýmto postupom odvolací súd porušil právo žalobcov na spravodlivý proces podľa Dohovoru a podľa , ktorého súčasťou je aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Žalobcovia namietajú, že v dôsledku úplne absentujúceho odôvodnenia im odvolací súd znemožnil náležite argumentovať v dovolacom konaní smerom k vecnej nesprávnosti záverov odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie (v tejto súvislosti žalobcovia poukazujú na napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. zo dňa 28. mája 2012). 3.2. Dovolatelia namietali aj dovolací dôvod podľa , teda že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Vymedzili právnu otázku v znení, „či konajúci súd je na prvom mieste povinný v prípade určovacej žaloby zaoberať sa naliehavým právnym záujmom na požadovanom určení a či bez kladného posúdenia existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, môže súd pristúpiť k skúmaniu a posudzovaniu hmotnoprávnych súvislostí, vrátane vecnej legitimácie strán a vecnej opodstatnenosti žaloby“. Správne mal teda odvolací súd na prvom mieste skúmať procesnú prípustnosť určovacej žaloby, t. j. vysporiadať sa s otázkou naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení a až v prípade kladného záveru o existencii naliehavého právneho záujmu sa súd mohol zaoberať vecnou legitimáciou a dôvodnosťou žaloby z pohľadu hmotného práva. Ďalej namietali, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, „či pasívne vecne legitimovanými v konaní o určenie vlastníckeho práva k pozemku musia byť (popri/namiesto vlastníkoch zapísaných v katastri nehnuteľností na príslušnom liste vlastníctva) aj pôvodní pozemnoknižní spoluvlastníci pozemku, z ktorého sporný pozemok vznikol“. V rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu je záver odvolacieho súdu, podľa ktorého žaloba o určenie vlastníckeho práva má smerovať voči subjektom, ktoré nie sú ako vlastníci zapísaní v príslušnom katastri, teda voči pôvodným pozemnoknižným spoluvlastníkom napriek tomu, že v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie nebol tento sporný pozemok vo vlastníctve (spoluvlastníctve) pôvodných pozemnoknižných spoluvlastníkov zapísaných v pozemnoknižnej vložke, ale ako časť pozemku CKN parcela č. XXXX v bezpodielovom spoluvlastníctve žalovaných zapísaných na príslušnom liste vlastníctva. Správne mala byť teda otázka pasívnej vecnej legitimácie riešená odvolacím súdom tak, že žaloba o určenie vlastníckeho práva k spornému pozemku musí smerovať len voči žalovaným, ktorí sú aktuálne (v čase rozhodovania súdu prvej inštancie) ako vlastníci spornej nehnuteľnosti zapísaní v katastri nehnuteľností. Ďalej namietali, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, „či je povinnosťou subjektu domáhajúceho sa určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti titulom vydržania preukazovať dobromyseľnosť ako jednu z podmienok vydržania“. Správne mala byť

otázka preukazovania dobromyseľnosti riešená odvolacím súdom tak, že žalobcovia nie sú v konaní o určenie vlastníckeho práva titulom vydržania povinní preukazovať dobromyseľnosť (dobrú vieru), keďže v pochybnostiach platí, že držba je oprávnená a je na tom, kto nadobudnutie v dobrej viere popiera (to je žalovaný), aby túto domnienku vyvrátil. Dovolatelia ďalej namietali, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, „či subjekt domáhajúci sa určenia, že je vlastníkom nehnuteľnosti, môže nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním nehnuteľnosti napriek tomu, že jeho právny predchodca, od ktorého mal nadobudnúť nehnuteľnosť, bol len podielovým spoluvlastníkom pozemku“. Správne mala byť otázka možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti od nevlastníka (resp. spoluvlastníka) riešená odvolacím súdom tak, že dobromyseľnému držiteľovi nehnuteľnosti nadobudnutej od nevlastníka by mala byť poskytnutá ochrana, pričom ochrana dobrej viery nadobúdateľa môže vylúčiť ochranu vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Poskytnutie prednosti jednej z obidvoch požiadaviek tak musí vyjsť zo starostlivého skúmania individuálnych okolností každého prípadu, pričom treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť podľa ustáleného názoru najvyšších súdnych autorít nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere. Dovolatelia tvrdili, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, „či subjekt domáhajúci sa určenia, že je vlastníkom nehnuteľnosti, môže nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním k nehnuteľnosti napriek tomu, že zmluva ako nadobúdací titul nebola uzatvorená v zákonom predpísanej forme a nebol dodržaný postup registráciou vtedajším štátnym notárstvom“. Správne mala byť teda otázka možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydržaním riešená odvolacím súdom tak, že neplatnosť právneho úkonu o prevode vlastníctva spočívajúca v absencii písomnej formy zmluvy a jej registrácie štátnym notárstvom nie je okolnosťou vylučujúcou nadobudnutie vlastníctva vydržaním“. Dovolatelia ďalej tvrdili, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo aj od vyriešenia právnej otázky, „či omyl vo výmere pozemku, uvedenej v nadobúdacom titule, bez ďalšieho vylučuje dobromyseľnosť osoby vo vzťahu k pozemku, na ktorý sa táto právna skutočnosť nevzťahuje a ktorej držby pozemku sa takáto osoba uchopila“. Správne mala byť teda otázka možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydržaním riešená odvolacím súdom tak, že omyl vo výmere pozemku, uvedenej v nadobúdacom titule, bez ďalšieho nevylučuje dobromyseľnosť osoby vo vzťahu k pozemku, na ktorý sa táto právna skutočnosť nevzťahuje a ktorej držby pozemku sa takáto osoba uchopila; dobrá viera držiteľov v takomto prípade môže spočívať na domnelom (putatívnom) titule. Vzhľadom na uvedené navrhli, aby najvyšší súd zrušil rozsudok Krajského súdu v Žiline v spojení s rozsudkom Okresného súdu Žilina, vrátane uznesenia Okresného súdu Žilina o trovách a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 3.3. Žalobcovia podali dovolanie aj prostredníctvom svojho ďalšieho právneho zástupcu JUDr. Mareka Belka LL.M, v ktorom uplatnili dovolacie dôvody podľa a . Dovolací dôvod v zmysle odôvodnili tým, že súd prvej inštancie nevykonal navrhované dôkazy, a to nevypočul svedkyňu H. W., nevykonal obhliadku na mieste samom, súd prvej inštancie návrh na vykonanie predmetných dôkazov zamietol, odvolací súd sa s týmto stotožnil bez toho, aby to bližšie odôvodnil. Nesprávne hodnotil súd prvej inštancie ako aj odvolací súd dôkazy, a to výpis pozemkovej knihy vložky XXXX ako parcela XXXX, ktorá je v súčasnosti vložkou uzavretou a výmera parcely je 300 štvorcových siah obsiahnutá v CKN, parcela č. XXXX a CKN XXXX/X, ktorú skutočnosť by znalec odboru geodézie mal dokazovať v konaní. Nedostatočne vyhodnotil pasívnu legitimáciu na strane žalovaných, s čím sa stotožnil aj odvolací súd. Odvolací súd na odvolanie žalobcov nereagoval na ich obsiahlu skutkovú a právnu argumentáciu ústavne komfortným spôsobom, nezaoberal sa jednotlivými námietkami žalobcov uvedenými v odvolaní a túto skutočnosť v rozhodnutí zo dňa 30. júna 2020 neodôvodnil. Preto žalobcovia považujú odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu za nedostatočné a arbitrárne, ktoré zakladá odňatie možnosti účastníka konania na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Dovolatelia v tomto dovolaní namietali aj nesprávne právne posúdenie odvolacím súdom v otázke vecnej legitimácie na strane žalovaných v konaní o určenie vlastníckeho práva a nesprávne posúdenie v otázke naliehavého právneho záujmu žalobcov na danom určení. Namietali ďalej, že odvolací súd neriešil otázku vlastníckeho práva žalobcov ohľadne dobromyseľnosti nadobudnutia časti parcely PKN XXXX vo vložke XXXX ako CKN XXXX/X o výmere 307 m2. V tomto dovolaní žalobcovia navrhli rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

4. Žalovaní navrhli, aby dovolací súd v zmysle dovolanie žalobcov ako nedôvodné zamietol a priznal im nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací ( ) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote ( ), strana zastúpená v súlade so zákonom ( ), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané ( ), bez nariadenia pojednávania ( ), dospel k záveru, že dovolanie je nielen procesne prípustné, ale aj dôvodné.

6. Podľa je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v a .

7. Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný ( ).

8. V posudzovanom prípade dovolatelia uplatnili dovolací dôvod podľa , a .

9. Podľa je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd.

10. Zloženie súdu, v akom má vo veci konať a rozhodovať, je upravené v - . Okolnosť, či prejednanie a rozhodovanie veci súdom prebehlo v zákonnom zložení (t. j., či bol súd správne obsadený), je povinný súd sledovať z úradnej povinnosti a nedostatok v zložení súdu je podstatnou vadou konania a dôvodom prípustnosti dovolania podľa .

11. Dovolatelia namietali, že odvolací súd im nevydal potvrdenie o prevzatí a pridelení veci, pričom zároveň nazretím do obsahu súdneho spisu nie je možné preveriť pridelenie veci zákonnému sudcovi, resp. senátu. V súdnom spise sa nenachádza potvrdenie o prevzatí a pridelení veci náhodným výberom pomocou technických prostriedkov práve senátu 5Co, ktorý rozhodoval o odvolaní žalobcov proti rozsudku súdu prvej inštancie.

12. Dovolací súd si krátkou cestou zabezpečil prostredníctvom Krajského súdu v Žiline potvrdenie, z ktorého je zrejmé, že na Krajský súd v Žiline bol prijatý návrh na začatie konania v právnej veci žalobcov Y. I. a spol. proti žalovaným K. O. a spol. o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a to dňa 13. decembra 2019 o 08:43:55 hod. s tým, že vec bola pridelená elektronickými prostriedkami na rozhodnutie senátu Krajského súdu v Žiline - 5Co. Z uvedených skutočností je zrejmé, že námietka žalobcov neobstojí, v predmetnej veci konal zákonný senát 5Co Krajského súdu v Žiline.

13. Podľa je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

14. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v , sú a) zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov [porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. , , , a ]. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu

spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

15. Dovolatelia odvolaciemu súdu vytýkali v prvom rade nedostatočné odôvodnenie rozsudku. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva aj z rozhodnutí ústavného súdu vyplýva, že základné právo podľa aj právo podľa Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať aj v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom rámci, ktorý predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany sporu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov - od 01.07.2016 strán sporu (, , , , ). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (, , obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, ). Inak povedané, judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, , Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

16. Dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie nespĺňa vyššie uvedené kritéria pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle v spojení s . Odvolací súd sa vôbec nevysporiadal s namietanými skutočnosťami (odvolacími dôvodmi), ktoré boli podstatné pre rozhodnutie vo veci, ani s podstatnými argumentmi žalobcov. Takéto rozhodnutie odvolacieho súdu preto nespĺňa základné požiadavky pre zákonné rozhodnutie z ohľadu potreby riadneho odôvodnenia. Len samotné konštatovanie odvolacieho súdu o správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie pritom nie je spôsobilé tieto vady žiadnym spôsobom odstrániť. Aj napriek tomu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nespĺňalo zákonnú požiadavku na riadne odôvodnenie rozhodnutia, odvolací súd sa obmedzil len na konštatovanie jeho správnosti a hoci v dôvodoch uviedol, že doplní ďalšie dôvody, v skutočnosti ďalšie dôvody neuviedol, iba zopakoval skutkové a právne závery, ku ktorým dospel súd prvej inštancie. Nie je pravdivé tvrdenie odvolacieho súdu, podľa ktorého žalobcovia ako odvolatelia v odvolaní neuviedli žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal, a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav a následne prijaté právne závery, ako ani tvrdenie odvolacieho súdu o tom, že súd prvej inštancie sa vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní. Je treba dať za pravdu dovolateľom, že súd prvej inštancie sa nezaoberal otázkou naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení vlastníckeho práva, súd prvej inštancie sa v súvislosti so záverom o vylúčení dobromyseľnosti žalobcov z dôvodu nedodržania písomnej formy kúpnej zmluvy a absencie registrácie zmluvy štátnym notárstvom nevyporiadal so žalobcami zdôrazňovanou aktuálnou judikatúrou najvyšších súdnych autorít a dospel k záveru po vylúčení dobromyseľnosti žalobcov o nadobudnutí sporného pozemku CKN parc. č. XXXX/X z

dôvodu omylu vo výmere pozemku bez toho, aby sa argumentačne vysporiadal s rozsiahlou judikatúrou a rozhodovacou činnosťou všeobecných súdov o tejto otázke, na ktorú poukazovali žalobcovia v prvoinštančnom konaní, t. j. o možnosti vydržania časti susednej parcely na základe nadobúdacieho (putatívneho) titulu ku skutočne vlastnenému pozemku, s ktorými skutočnosťami sa súd prvej inštancie nezaoberal a nevysporiadal sa s nimi. Týmito odvolacími dôvodmi sa nezaoberal ani odvolací súd a náležite na ne nereagoval. Je pravdou, ako tvrdia dovolatelia, že odvolací súd (zhodne so súdom prvej inštancie) sa zaoberal vecou iba z pohľadu právneho omylu (nedostatok zákonom predpísanej písomnej formy právneho úkonu a absencia registrácie zo strany štátneho notárstva) a nie z pohľadu skutkového omylu (uchopenie sa držby pozemku vo väčšom rozsahu, než ktorý vyplýval z notárskej zápisnice o vydržaní zo dňa 29. marca 1995). Súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcov na výsluch svedkov, znalecké dokazovanie a miestnu obhliadku bez toho, aby to náležite odôvodnil, pričom odvolací súd v rámci odvolacej námietky na tento argument nereagoval. Odvolací súd sa taktiež nevysporiadal s odvolacími dôvodmi uvedenými pod bodmi a) až k) a n) až o), hoci boli pre rozhodnutie o odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie podstatné. Postupom odvolacieho súdu, ako aj súdu prvej inštancie, došlo k porušeniu práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je imanentnou súčasťou základného práva podľa , ako aj práva podľa Dohovoru. Žalobcovia tak nedostali odpovede na otázky, ktoré sú pre vydanie rozhodnutia v súdnom konaní o ich nároku podstatné.

17. So zreteľom na dôvodne namietanú vadu zmätočnosti napadnutých rozhodnutí, dovolací súd v súlade s jeho rozhodovacou praxou neposudzoval opodstatnenosť ďalších dovolacích námietok týkajúcich sa nesprávneho právneho posúdenia žalobou uplatneného nároku a arbitrárnosti právnych záverov súdov nižších inštancií.

18. Skutočnosť, že v konaní došlo k procesnej vade podľa je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutia zrušiť, pretože rozhodnutia, vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôžu byť považované za správne. Dovolací súd preto rozhodnutie odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie zrušil (, ) a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie ( ).

19. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu ( ).

20. Ak dovolací súd zrušil rozhodnutie a ak vrátil vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a trovách dovolacieho konania ( ).

21. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.