Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_6Cdo-176-2020.pdf
PDF · 120.84 KB
Case nature
Area
Subarea
6Cdo/176/2020
Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Š. S., bytom vo I. U. XXX, zastúpeného splnomocnenkyňou JÁNSKY & PARTNERS s. r. o., advokátska kancelária so sídlom v Nitre, Štúrova 13, IČO: 47 249 650, proti žalovaným 1/ S. S., bytom vo I. U. XXX, 2/ S.Á. E., bytom v J., O. X, zastúpenej Mgr. Petrom Miklóssym, advokátom vo Vrábľoch, Hlavná 1221 a 3/ I. S.V., bytom v Z. XXX, o určenie vlastníckeho práva, vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 19 C 136/2009, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 29. januára 2020 sp. zn. 25 Co 97/2019, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanej 2/ náhradu trov dovolacieho konania vo výške, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie.
Žalovaným 1/ a 3/ náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Nitra (ďalej tiež len ,,súd prvej inštancie”) rozsudkom č. k. 19 C 136/2009-732 z 12. decembra 2018 žalobu voči žalovanej 2/ zamietol. Konanie o žalobe voči žalovanej 1/ a žalovanému 3/ zastavil. Určil, že žalobca nespĺňa podmienky oprávnenej držby nehnuteľností a to k pozemku zapísanému Okresným úradom Nitra, katastrálny odbor na liste vlastníctva (ďalej len ,,LV”) č. XXXX pre k. ú. I. U. s parcelným č. 4984/30 (parcela registra C evidovaná na katastrálnej mape), druh pozemku orná pôda vo výmere 5 874 m2, k pozemku zapísanému Okresným úradom Nitra, katastrálny odbor vedenému na LV č. XXXX pre k. ú. I. U. s parcelným č. 5010/2 (parcela registra C evidovaná na katastrálnej mape), druh pozemku orná pôda vo výmere 480 m2, k pozemku zapísanému Okresným úradom Nitra, katastrálny odbor vedenému na LV č. XXXX pre k. ú. I. U. s parcelným č. 4964/5 (parcela registra C evidovaná na katastrálnej mape), druh pozemku zastavané plochy a nádvoria vo výmere 30 m2, k pozemku zapísanému Okresným úradom Nitra, katastrálny odbor vedenému LV č. XXXX pre k. ú. I. U. s parcelným č. 4964/12 (parcela registra C evidovaná na katastrálnej mape), druh pozemku zastavané plochy a nádvoria vo výmere 11 m2 tak, ako sú tieto podmienky uvedené v Notárskej zápisnici N 22/2009, NZ 4947/2009, NCR Is 4931/2009 spísanej 18. februára 2009 na Notárskom úrade JUDr. Evy Žebrákovej, so sídlom v Nitre, Kupecká č. 16. Vyslovil, že žalovaní 1/ až 3/ majú voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % a štát má proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Právne vec posúdil v súlade s ustanoveniami § 137 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok účinného od 1. júla 2016 v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“), § 854 Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 116 ods. 1 a 2, § 143 a § 145 ods. 1 a 2 stredného Občianskeho zákonníka (zákona č. 141/1950 Zb.), § 132 ods. 1 a § 134 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia, že nebohý Š. S., zomrelý XX. M. XXXX, bol ku dňu smrti výlučným vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. I. U., zapísaných
na LV č. XXXX a to pozemku s parcelným č. 4964/5 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 30 m2, s parcelným č. 4984/30 - orná pôda vo výmere 5 874 m2, s parcelným č. 5010/2 - orná pôda vo výmere 480 m2 v podiele 1 k celku a na LV č. XXXX pozemku parcelného č. 4964/12 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 11 m2 v podiele 1 k celku, ktorej požiadavke však nešlo priznať úspech.
3. Súd prvej inštancie po zrekapitulovaní vykonaného dokazovania, vrátane znaleckého dokazovania následne ustálil, že z evidencie nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. I. U. evidovaných Okresným úradom Nitra, katastrálny odbor na LV č. XXXX zistil, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 3 a to pozemku parcelného č. 4964/5 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 30 m2, parcelného č. 4984/30 - orná pôda o výmere 5 874 m2 a parcelného č. 5010/2 - orná pôda o výmere 480 m2. Z evidencie nehnuteľností vedených na LV č. XXXX vyplýva, že syn žalobcu Š. S. a jeho manželka H. S. sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností, každý z nich vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 3/8 a to pozemku parcelného č. 4964/12 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 11 m2, ktoré nadobudli od žalobcu na základe darovacej zmluvy z 23. februára 2009. Vlastnícke právo žalobcu k uvedeným nehnuteľnostiam (pozemky parcelného č. 4964/5, 4984/30, 5010/2, a 4964/12) v podiele 3 k celku boli zapísané do katastra nehnuteľností na základe notárskej zápisnice N 22/2009, NZ 4947/2009, NCR Is 4931/2009 spísanej 18. februára 2009 na Notárskom úrade JUDr Evy Žebrákovej so sídlom v Nitre. Pri skúmaní naliehavého právneho záujmu súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca osvedčil naliehavý právny záujem na požadovanom určení vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, preto sa následne zaoberal vecou samou. Zdôraznil, že podmienkou úspešnosti žaloby bolo preukázanie splnenia podmienok vydržania v zmysle platných právnych predpisov. Za platnosti uhorského obyčajového práva sa vyžadovala nerušená držba po dobu 30 rokov, pričom dobromyseľnosť sa vyžadovala pri vstupe do užívania. Od 1. januára 1951 platila právna úprava v zmysle stredného Občianskeho zákonníka, ktorá umožňovala vydržanie s 10-ročnou vydržacou dobou, avšak podmienkou bola oprávnená držba počas celej vydržacej doby. Rovnako bolo možné započítať vydržaciu dobu, ktorá začala plynúť ešte pred 1. januárom 1951 a to tak, že k vydržaniu došlo uplynutím doby 10 rokov, teda dňom 1. januára 1961. Občiansky zákonník (zákon č. 40/1964 Zb. účinný od 1. apríla 1964) vydržanie neupravoval a zmena nastala až prijatím novely vykonanej zákonom č. 131/1992 Zb. s účinnosťou od 1. apríla 1983. V priebehu konania žalobca vzal žalobný návrh v časti týkajúcej sa pozemkov parcelného č. 4964/5 a 4964/12 späť, preto v tejto časti konanie bolo zastavené uznesením č. k. 19 C 136/2009-501 z 24. februára 2014. Predmetom sporu zostalo len určenie vlastníckeho práva právneho predchodcu žalobcu k pozemkom nachádzajúcim sa v k. ú. I. U., zapísaných na LV č. XXXX a to parcelného č. 4894/30 - orná pôda o výmere 5 874 m2 a parcelného č. 5010/2 - orná pôda o výmere 480 m2 vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1 k celku. Následne súd prvej inštancie po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania skonštatoval, že v spore bolo nesporne preukázané, že hranice nehnuteľností tak, ako sú zakreslené geometrickým plánom č. 258/2006 vyhotoveným F.. G. G., nezodpovedajú skutočnému užívaciemu stavu a nezodpovedajú ani reálnej deľbe uskutočnenej právnymi predchodcami strán v 30-tych rokoch minulého storočia. Vlastnícke právo nebolo možné určiť, pokiaľ je hranica nehnuteľností určená nesprávne. Z tohto dôvodu preto žalobu ako nedôvodnú voči žalovanej 2/ zamietol.
4. Vo vzťahu k žalovanej 1/ a žalovanému 3/ zastavil konanie z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcom v súlade s ustanovením § 144 a § 145 CSP.
5. Žalovaní sa v spore vzájomnou žalobou pôvodne domáhali, aby súd určil, že notárska zápisnica N 22/2009, NZ 4947/2009, NCR Is 4931/2009 spísanej 18. februára 2009 na Notárskom úrade JUDr. Evy Žebrákovej, so sídlom v Nitre je neplatná. Tvrdili, že geometrické plány, ktoré boli podkladom pre spísanie notárskej zápisnice, nezodpovedajú pôvodnej reálnej deľbe pozemkov a to najmä v tom smere, že sú nesprávne zakreslené hranice pozemkov medzi pozemkami žalobcu a pozemkami žalovaných. Zdôraznili, že pri zakreslení reálnej deľby pozemkov nestačí dodržať len výmeru pripadajúcu na spoluvlastnícky podiel, ale najpodstatnejším je práve určenie hranice, pozdĺž ktorej bol pôvodný pozemok reálne medzi susediacimi vlastníkmi rozdelený a následne takto aj užívaný. V priebehu konania súd prvej inštancie na základe procesného návrhu žalovaných uznesením č. k. 19 C 136/2009-704 z 22. augusta 2018 pripustil zmenu vzájomnej žaloby o určenie, žalobca nespĺňa podmienky oprávnenej držby k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX pre k. ú. I. U., parcelného č. 4984/30, orná pôda o výmere 5 874 m2 , parcelného č. 5010/2, orná pôda o výmere 480 m2 a na LV č. XXXX pre k. ú. I. U.J. parcelného č. 4964/12, zastavané plochy a nádvoria o výmere 11 m2, tak ako sú uvedené v notárskej
zápisnici N 22/2009, NZ 4947/2009, NCR Is 4931/2009 spísanej 18. februára 2009 na Notárskom úrade JUDr. Evy Žebrákovej, so sídlom v Nitre.
6. K vzájomnému žalobnému návrhu žalovaných súd prvej inštancie konštatoval osvedčenie naliehavého právneho záujmu. Geometrickým plánom č. 258/2016 vyhotoveným F.. G. G. považoval preukázané, že zamerané hranice nehnuteľnosti boli vykonané v rozpore s vykonanou reálnou deľbou a v rozpore s dlhoročným užívacím stavom, preto dospel k záveru, že žalobca nespĺňa podmienky oprávnenej držby nehnuteľnosti tak, ako boli uvedeným geometrickým plánom zakreslené, preto vzájomnej žalobe žalovaných vyhovel.
7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol právne s odôvodnením v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a vecne úspechom žalovanej 2/ v spore. O nároku na náhradu trov konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným 1/ a 3/, súd prvej inštancie rozhodol právne s odôvodnením v zmysle ustanovenia § 256 ods. 1 CSP. Zároveň konštatoval, že nevzhliadol dôvody pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP na strane žalobcu, pre ktoré by žalovaným nemal náhradu trov konania voči žalobcovi priznať.
8. Krajský súd v Nitre (ďalej tiež len ,,odvolací súd”) rozsudkom z 29. januára 2020 sp. zn. 25 Co 97/2019 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti I., III., IV., V. ako vecne správny potvrdil v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 CSP. Vyslovil, že žalovaní 1/ až 3/ majú voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
9. Odvolací súd konštatoval správne zistený skutkový stav, na základe ktorého súd prvej inštancie vec správne právne posúdil. Medzi stranami nebolo sporné, že v 30-tych rokoch minulého storočia došlo medzi pozemno-knižnými spoluvlastníkmi k reálnej deľbe nehnuteľností na štyri rovnaké diely. Sporná medzi nimi zostala hranica pozemkov za rodinnými domami a záhradami užívaných najprv družstvom a v súčasnej dobe samostatne hospodáriacim roľníkom. Vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie, najmä výsluchom strán sporu a svedkov bolo potvrdené, že hranice medzi pozemkami išli vždy rovno s hranicami domov a záhrad. Na základe nariadeného znaleckého dokazovania následne bolo zistené, že znalec F.. G. v znaleckom posudku konštatoval, že vytýčenie hraníc nie je toho času v záujme strán sporu, pretože sporné parcely sú v užívaní poľnohospodárskeho podniku. Po vykonaní merania dospel k záveru, že hranice pozemkov vytýčené geometrickým plánom č. 258/2006, vyhotoveným F.. G. boli správne. Z dôvodu vznesených námietok žalovanými proti znaleckého posudku, týkajúcimi sa nerešpektovania znalcom zadania súdu, vykonaného merania bez ich vedomia a nerešpektovania užívacieho stavu, následne žalovaní predložili v konaní znalecký posudok č. 1/2017 vypracovaný F.. N. zadaný žalovanou 2/. K uvedenému znaleckému posudku žalobca namietal, že nie je kontrolným znaleckým posudkom a nespochybňuje závery znaleckého posudku F.. G.. Predmetom konania bolo určenie ideálneho podielu o veľkosti 1 k celku na pozemku parcelného č. 4984/30 a parcelného č. 5010/2, doposiaľ vedeného na nebohého I. S. (právneho predchodcu žalovaných). Odvolací súd k uplatnenej námietke žalobcu týkajúcej sa znaleckého posudku predloženého žalovanou 2/ v spore, ktorý nemal povahu kontrolného znaleckého posudku, citoval ustanovenie § 209 ods. 1 a 2 CSP s konštatovaním, že procesný postup vykonávania dôkazu - súkromného znaleckého posudku je rovnaký, ako pri znaleckom posudku vypracovanom ustanoveným znalcom súdom. Súd prvej inštancie postupoval v zmysle vymedzených kritérií, na ktoré odvolací súd poukázal a vyhodnotil znalecký posudok F.. G. ako nepresvedčivý, preto vychádzal zo záverov znaleckého posudku F.. N.. Odvolací súd sa s uvedeným postupom a vyhodnotením daného dôkazu stotožnil. Posudzujúc a vyhodnotiac všetky dôkazy vykonané v priebehu konania sa preto odvolací súd stotožnil aj so závermi rozhodnutia súdu prvej inštancie o tom, že znalecký posudok F.. G. nebol správny a nemohol byť podkladom pre nadobudnutie vlastníckeho práva právneho predchodcu žalobcu. I napriek tomu, že žalobca sa nestotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, z uvedených dôvodov odvolania ani vo vyhovujúcej časti, odvolací súd aj v tejto časti napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil z dôvodu neuvedenia iných dôvodov odvolania. Zároveň sa odvolací súd stotožnil aj s výrokom o trovách konania vo vzťahu medzi stranami sporu, ktoré považoval za vecne správne. Zdôraznil, že aplikácia ustanovenia § 257 CSP prichádza do úvahy len výnimočne, na základe existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd právne rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a vecne úspechom žalovaných v spore.
10. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej tiež len ,,dovolateľ”), ktorého prípustnosť vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP. Namietal nedostatočné odôvodnenie
napádaného rozhodnutia, ktoré považoval za nepreskúmateľné pre absenciu dôvodov, v dôsledku čoho bolo porušené právo na spravodlivý proces. Zároveň nesúhlasil so skutkovými závermi súdov nižších inštancií, ako aj s hodnotením vykonaných dôkazov. V súvislosti s namietaným neodôvodnením napádaného rozhodnutia poukázal na ustanovenie § 387 ods. 2 a 3 CSP, v zmysle ktorého je možné vypracovať tzv. skrátené odôvodnenie, avšak odvolací súd bol povinný vysporiadať sa so všetkými podstatnými tvrdeniami uplatnenými v odvolaní i napriek vypracovanému tzv. skrátenému odôvodneniu. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd” alebo ,,najvyšší súd”) sp. zn. 5 Cdo 204/2011, ako aj na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd”) sp. zn. I. ÚS 265/05, IV. ÚS 14/07 a III. ÚS 119/03, IV. ÚS 115/03. Zároveň podal návrh na odklad právoplatnosti rozhodnutia s odôvodnením, že existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Poukázal na dĺžku súdneho konania, kedy od okamihu podania žaloby do rozhodnutia súdu prvej inštancie uplynulo viac ako 9 rokov, ďalej na svoj vek 83 rokov a majetkové pomery, keďže je poberateľom starobného dôchodku. Zdôraznil, že v súvislosti s rozhodnutím o trovách konania sa jedná o závislý výrok, ktorý súvisí s rozhodnutím vo veci samej. Navrhol dovolaním napádané rozhodnutie zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť; vzájomnú žalobu žalovaných v celom rozsahu zamietnuť alebo napádané rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
11. Žalovaná 2/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že v danom prípade nie je naplnený dovolací dôvod, lebo nespokojnosť žalobcu s napádaným rozhodnutím je podľa povahy požiadavkou sporovej strany, aby sa súd stotožnil s jej hodnotením dôkazov či právnymi názormi (na čo právo nie je). Zdôraznila, že dovolateľ neuviedol konkrétne skutočnosti, s ktorými sa odvolací súd nevysporiadal v odôvodnení napádaného rozhodnutia. Podľa jej názoru súdy nižších inštancií vysvetlili, prečo za podstatný a správny dôkaz v konaní považovali znalecký posudok č. 1/2007 vypracovaný znalkyňou F.. N., pričom závery znaleckého posudku boli presvedčivo a precízne uvedené nielen v znaleckom posudku, ale aj doplnené výpoveďou znalkyne na pojednávaní. Naopak znalecký posudok č. 1/2015 vypracovaný F.. I. G. neobsahoval náležité odôvodnenie, resp. bol v odôvodnení nepostačujúci. Napokon podotkla, že žalobca v podanom dovolaní neuviedol žiadne také nové a podstatné skutočnosti, na ktoré by nereagoval, resp. s ktorými by sa už predtým nevysporiadal vo svojom rozhodnutí súd prvej inštancie. Žalobca v podanom odvolaní uvádzal tie isté skutočnosti ako predtým v konaní pred súdom prvej inštancie. Podľa názoru žalovanej 2/ odvolací súd neporušil právo žalobcu na spravodlivý proces, pokiaľ sa v odôvodnení stotožnil s jeho odôvodnením, pričom zároveň dostatočne a výstižne vysvetlil dôvody tohto svojho postupu. Ohľadne skutkového stavu, hodnotenia dokazovania, vrátane znaleckého dokazovania, ako aj právneho posúdenia žalovaná 2/ v plnom rozsahu poukázala na doterajšie písomné a ústne vyjadrenia svojho právneho zástupcu, na ktorých obsah odkázala. Navrhla dovolanie odmietnuť, alternatívne zamietnuť.
12. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovanej 2/ k dovolaniu zotrval na dôvodoch uvedených v dovolaní, ako aj na dovolacom návrhu.
13. Žalovaná 1/ a žalovaný 3/ dovolacie návrhy nepodali.
14. Najvyšší súd príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo napádané rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.
15. Podľa § 444 ods. 2 CSP ak nejde o rozhodnutie, ktoré ukladá povinnosť plniť, dovolací súd môže na návrh odložiť jeho právoplatnosť, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa; ustanovenie § 230 tým nie je dotknuté.
16. Najvyšší súd nezistil splnenie podmienok pre odloženie právoplatnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle § 444 ods. 2 CSP a v súlade s ustálenou praxou o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
17. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa,
sa v civilnoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu (napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).
18. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.
19. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
20. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
21. Podľa § 440 CSP dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.
22. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP sú zásah súdu do práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94).
23. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom
- ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý proces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019).
24. Pojem ,,procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda proces prejednania sporu znemožňujúci strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaci možnosti jej aktívnej účasti na konaní (R 129/1999, rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu.
25. Podstata dovolacej argumentácie dovolateľa v súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP, spočívala v nepresvedčivom odôvodnení napádaného rozhodnutia z dôvodu absencie dôvodov, na základe ktorých súdy dospeli k nesprávnemu záveru v súvislosti s hodnotením výsledkov znaleckého dokazovania, ako aj nesúhlasil so skutkovými závermi súdov nižších inštancií.
26. K namietaného nedostatočnému odôvodneniu napádaného rozhodnutia dovolací súd uvádza, že odôvodnenie uvedené v bode 8. až 11. v spojení s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie v celom jeho kontexte, spĺňa náležitosti odôvodnenia vyplývajúce z ustanovení § 220 ods. 2 v spojení s § 393 ods. 2 CSP, lebo zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti
jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené aj závery, ku ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť.
27. Potvrdením rozhodnutia vo veci samej v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 aj 2 CSP, odvolací súd preskúmal správnosť zistenia skutkového stavu, ako aj správnu aplikáciu a interpretáciu príslušných hmotnoprávnych noriem na zistený skutkový stav a zároveň aj skutočnosť, že rozhodnutie bolo vydané v súlade s ustanoveniami procesného práva. Z odôvodnení rozhodnutí súdov (odvolacieho a prvoinštančného), chápaných v ich organickej (kompletizujúcej) jednote (viď rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil prvoinštančný súd, ako ich posudzoval odvolací súd a aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu. Odvolací súd odôvodnil potvrdzujúci výrok rozhodnutia spôsobom zodpovedajúcim zákonu. V dôvodoch uviedol, ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, obsah odvolania žalobcu, vyjadrenie žalovanej 2/ k tomuto odvolaniu, zhrnutie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov sporových strán, jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo rozsudok súdu prvej inštancie považoval za vecne správny, k čomu na zdôraznenie jeho správnosti doplnil aj ďalšie dôvody, najmä v reakcii a za účelom vysporiadania sa s podstatnými odvolacími námietkami. Z ich obsahu nevyplýva nepresvedčivosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
28. Vysporiadanie sa s podstatnými námietkami uplatnenými v odvolacom konaní odvolacím súdom možno v tomto prípade považovať za dostatočné aj v zmysle ustanovenia § 387 ods. 3 CSP. Takéto rozhodnutie nemožno považovať za nepresvedčivé. Aj v prípade tzv. skráteného odôvodnenia odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania, a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvej inštancie, ale na zdôraznenie správnosti doplniť ďalšie dôvody (R 56/2012, sp. zn. 5 Cdo 204/2011).
29. Z ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu vyplýva, že prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napádaného rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci v zásade nezakladá vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f/ CSP. Do úvahy preto neprichádza ani relevantnosť námietky, že odvolací súd nedostatočným odôvodnením rozhodnutia dovolateľovi znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné poznamenať, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné, alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05). Za podstatný je potrebné považovať taký argument, ktorý je relevantný, teda má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy, že v prípade jeho preukázania (samostatne alebo v spojitosti s ostatnými okolnosťami) môže priniesť rozhodnutie priaznivejšie pre odvolateľa (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. (Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1296 s.).
30. Napokon aj v zmysle judikatúry ústavného súdu platí, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (II. ÚS 675/2014, IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS 32/07). Vecná spojitosť odôvodnenia rozhodnutia s princípom práva na spravodlivý proces garantuje každému účastníkovi konania, že vydaný rozsudok musí spĺňať limity zrozumiteľného, určitého a logicky odôvodneného rozsudku. Iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti jeho rozhodnutia (I. ÚS 188/06).
31. Aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva platí, že judikatúra síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia; ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (rozhodnutia vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998).
32. Rovnako ani nesúhlas dovolateľa s hodnotením dôkazov (najmä znaleckých posudkov) odvolacím súdom (ako aj súdom prvej inštancie), nemožno považovať za porušenie jeho procesných práv. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúca z ustanovenia § 191 CSP znamená, že záver, ktorý sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Hodnotiaca úvaha súdov v danom prípade zodpovedá zásadám formálnej logiky, vychádza zo zisteného skutkového stavu veci a z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov a právnym posúdením (§ 220 ods. 2 v spojení s § 393 ods. 2 CSP). Odvolací súd v bodoch 10. a 11. odôvodnenia, sa zrozumiteľným a logickým spôsobom vysporiadal s námietkou týkajúcou sa znaleckého posudku č. 1/2017 vypracovaného F.. N., z ktorého záverov pri posudzovaní (ne)dôvodnosti žalobného návrhu vychádzal. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na ustálený skutkový stav súdom prvej inštancie, ktorým bol odvolací súd zásadne viazaný (§ 383 CSP) a z ktorého vyplynulo, že znalecký posudok vypracovaný F.. G. nebol správny, preto nemohol byť podkladom pre nadobudnutie vlastníckeho práva právnym predchodcom žalobcu, pokiaľ boli spochybnené jeho závery týkajúce sa správnosti zakreslených hraníc medzi spornými pozemkami (bod 46. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie). Rozhodujúcim dôkazom potvrdzujúcim záver o nesprávnosti geometrického plánu č. 258/2006, bol znalecký posudok č. 1/2017 vypracovaný F.. N., ktorým bola preukázaná nesprávnosť vytvorenia polohového bodu 193-28, ktorý bol určený nesprávne z dôvodu nesprávneho vytýčenia na mieste samom. Znalkyňa F.. N. jednoznačne potvrdila, že skutočná hranica zodpovedajúca vlastníckemu a užívaciemu stavu vymedzenému na mieste samom oplotením medzi pozemkami s parcelným č. 4963/3 a 4964/10 polohovým bodom 193-28 neprechádza. Uvedený záver bol potvrdený aj Úradom geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky o vykonaní katastrálnej inšpekcie kontroly autorizačného overenia geometrických plánov č. 126/2004, 178/2004, 90/2007 a č. 258/2006 (vyhotovený F.. G.). Súradnice polohového bodu 193-28 neboli platným údajom katastrálneho operátu, preto pri vypracovaní geometrického plánu č. 258/2006 sa jeho súčasťou stali až v roku 2012. Znalecký posudok č. 1/2015 vypracovaný F.. G. síce potvrdil správnosť geometrického plánu č. 258/2006, avšak súdy nižších inštancií ho vyhodnotili ako nedostačujúco dôvodný, preto z jeho záverov nevychádzali.
33. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Nie je porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových tvrdení účastníkov, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného nároku, resp. uplatnených námietok. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom účastníka, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania, vrátane ich dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010).
34. Zásadám spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavného zákona č. 460/1992 Z. z. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej tiež len ,,Ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd (oznámenie prijaté FMZV ČSFR č. 209/1992 Zb.) totiž zodpovedá požiadavka, aby súdmi urobené skutkové zistenia a prijaté právne závery boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené. V práve na spravodlivý proces je obsiahnutá aj ďalšia ústavná zásada (čl. 47 ods. 3 Ústavy a čl. 6 Základných princípov CSP) a to „rovnosť zbraní“ v civilnom konaní, ktorá všeobecne zahŕňa tiež rovnosť bremien, ktoré sú na strany sporu kladené a ktoré nesmie byť neprimerané (IV. ÚS 468/2018). Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (rozhodnutie vo veci Kraska proti Švajčiarsku z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).
35. Dovolací súd už len poznamenáva, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať
dokazovanie. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Inými slovami, na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú teda povolané súdy prvej inštancie a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti. Vo vzťahu k tomu však je potrebné dodať, že tieto vady v preskúmavanej veci dovolací súd nezistil, preto prípustnosť dovolania v zmysle uplatneného dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 420 písm. f/ CSP nie je daná.
36. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody dovolací súd odmietol dovolanie v súlade s ustanovením § 447 písm. c/ CSP, lebo smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
37. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s § 453 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu žalovanej 2/ v dovolacom konaní, ktorej priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania v súlade s § 255 ods. 1 CSP. O výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP). Žalovaným 1/ a 3/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, lebo im preukázateľne žiadne trovy z obsahu spisu nevyplývajú a ani im nevznikli (R 72/2018).
38. Rozhodnutie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.