Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_6Cdo-181-2022.pdf
PDF · 95.86 KB
Case nature
Subarea
6Cdo/181/2022
Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu P. A., narodeného X. T. XXXX, trvale bytom v F. XX, zastúpeného JUDr. Daliborom Pavelkom, advokátom v Hlohovci, Pribinova 46, proti žalovanej EKOM spol. s r.o., so sídlom v Piešťanoch, Priemyselná 5031/18, IČO 31 416 519, zastúpenej Mgr. Alenou Mikudovou, advokátkou v Poprade, Orlická 2698/16, o neplatnosť výpovede a náhradu mzdy, vedenom na Okresnom súde Trnava (skôr Okresnom súde Piešťany) pod sp. zn. 4Cpr/4/2014, o dovolaní žalovanej proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 29. apríla 2022 sp. zn. 10CoPr/1/2022, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie v časti týkajúcej sa zastavenia konania o náhradu mzdy o d m i e t a .
V časti týkajúcej sa nároku žalobcu na náhradu trov konania uznesenie Krajského súdu v Trnave z 29. apríla 2022 sp. zn. 10CoPr/1/2022 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Piešťany (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“) uznesením z 23. novembra 2021 č. k. 4Cpr/4/2014 - 475 I. zastavil konanie v časti náhrady mzdy a vyslovil, že II. žalobca má v časti konania o určenie neplatnosti výpovede voči žalovanému (správne „žalovanej“) nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a III. žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania v časti náhrady mzdy. Rozhodol tak potom, čo jeho rozsudok zamietajúci žalobu (z 23. novembra 2016 č. k. 4Cpr/4/2014
- 149) Krajský súd v Trnave (ďalej tiež len „odvolací súd“ a spolu so súdom prvej inštancie tiež len „nižšie súdy“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 30. januára 2018 sp. zn. 10CoPr/4/2017 v časti určenia neplatnosti výpovede zmenil tak, že určil, že výpoveď žalovanej daná dňa 27. januára 2014 žalobcovi je neplatná; v časti náhrady mzdy a v časti náhrady trov konania rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie; potom, čo Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) odmietol dovolanie žalovanej proti rozsudku odvolacieho súdu (uznesením z 20. februára 2020 sp. zn. 3Cdo/261/2019) a rozhodol tiež o trovách dovolacieho konania a napokon potom, čo žalobca vzal 17. decembra 2020 žalobu v časti náhrady mzdy späť, žalovaná s takýmto čiastočným späťvzatím žaloby vyslovila súhlas a čo vzájomná žaloba žalovanej o určenie, že od nej nemožno spravodlivo požadovať ďalšie zamestnávanie žalobcu a určenia skončenia pracovného pomeru žalobcu a žalovanej dňom skončenia pracovnej neschopnosti žalobcu bola vylúčená na samostatné konanie (uznesením súdu prvej inštancie z 18. októbra 2021 č. k. 4Cpr/4/2014 - 158). Rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 144, § 145 ods. 2, § 146, § 255 ods. 1, § 256 ods. 1, § 257, § 262 ods. 1 a 2 a § 396 ods. 1 a 3 Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „CSP“) a vecne účinným späťvzatím žaloby žalobcom so súhlasom žalovanej v časti náhrady mzdy a rozhodovaním súdu o dvoch nárokoch uplatnených žalobcom, pri ktorých bolo namieste osobitné rozhodovanie o trovách konania vo vzťahu ku každému z nich, pričom v časti neplatnosti výpovede mal žalobca plný úspech a v časti náhrady mzdy síce späťvzatím žaloby zavinil (procesne) zastavenie konania, v tejto časti však so zreteľom k rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít (s odkazmi na uznesenie najvyššieho súdu zo 14. septembra 2011 sp.
zn. 7MCdo/4/2010 a nález Ústavného súdu Slovenskej republiky - ďalej tiež len „ústavný súd“ - z 8. februára 2017 sp. zn. I. ÚS 629/2016) výnimočnosť prípadu odôvodňujúcu nepriznanie náhrady žiadnej zo sporových strán zakladala principiálna dôvodnosť požiadavky žalobcu aj v časti náhrady mzdy, kde ale žalobca v čase podania žaloby nemohol predpokladať svoju dlhodobú práceneschopnosť trvajúcu až do rozhodovania o príslušnom čiastkovom nároku a šlo tu o skutočnosť na jeho vôli nezávislú, pre ktorú bolo treba mať za to, že zvolený spôsob rozhodnutia nie je neprimerane tvrdým ani odporujúcim dobrým mravom.
2. Odvolací súd uznesením z 29. apríla 2022 sp. zn. 10CoPr/1/2022 na odvolanie žalovanej uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I. a II. (t. j. čo do zastavenia konania a priznania žalobcovi nároku na náhradu trov konania v časti neplatnosti výpovede) potvrdil a napadnutý III. výrok (ten o nedostatku nároku žiadnej zo strán na náhradu trov konania v časti náhrady mzdy) zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. S poukazom na ustanovenia použité už súdom prvej inštancie a okrem nich tiež ust. § 137, § 145 ods. 1 aj 3, § 147 ods. 1, 3 a 4 a § 166 CSP mal za to, že splnené boli podmienky zastavenia konania v časti náhrady mzdy a to späťvzatie žaloby v takejto časti žalobcom a súhlas žalovanej s ním, oboje za stavu viazanosti strán ich procesnými úkonmi a nemožnosti ich odvolania či späťvzatia a bez ohľadu na vylúčenie vzájomnej žaloby žalovanej na samostatné konanie (ktoré rozhodnutie súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu riadne odôvodnil, bolo sa možné s ním stotožniť a zastavenie konania v časti náhrady mzdy, na ktoré by bol dôvod i nebyť takého rozhodnutia, nespôsobilo nemožnosť ďalšieho konania o požiadavke uplatnenej vzájomnou žalobou). V časti trov konania potom podľa odvolacieho súdu šlo považovať za súladný s rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít (s poukazmi na viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu aj ústavného súdu) aj spôsob rozhodnutia zvolený v tejto veci, teda rozhodnutie o trovách vo vzťahu ku každému čiastkovému nároku žalobcu samostatne (?), v časti skončenej meritórnym rozhodnutím ale neexistovali žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady žalobcovi, kým v ďalšej časti súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil a primárne pre neustálenie, ktorej strane by v časti náhrady mzdy vznikla povinnosť na náhradu trov konania, ako i pre neudržateľnosť samotného zdravotného stavu žalobcu ako dôvodu pre rozhodnutie zvolené súdom prvej inštancie, toto bolo treba považovať za predčasné (a z pohľadu argumentácie porušujúce právo strán na spravodlivý proces).
3. Aj proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu a to vo vzťahu k jeho výrokom, ktorými došlo k (prevažnému) potvrdeniu uznesenia súdu prvej inštancie, podala žalovaná dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovala z ustanovení § 420 písm. f/ aj § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. Tzv. zmätočnostnú vadu podľa nej založil ako postup odvolacieho súdu spočívajúci v nevyhovení jej požiadavke na prerušenie konania do skončenia konania vedeného na ústavnom súde pod sp. zn. I. ÚS 195/2022 (v ktorom došlo k prijatiu na ďalšie konanie jej sťažnosti proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/261/2019), hoci prípadný úspech sťažnosti by mal za následok pokračovanie konania aj v časti, v ktorej bol konštatovaný úspech žalobcu (a takto aj zvrátenie výsledku konania ustáleného v tejto časti), tak aj nedostatok skutkových podkladov i dôvodov presviedčajúcich o správnosti rozhodnutia o priznaní žalobcovi nároku na náhradu trov konania. Zotrvala na názore o zmätočnosti a právnej neopodstatnenosti rozhodnutia vylučujúceho jej vzájomnú žalobu na samostatné konanie, pričom ona takúto žalobu nemohla podať samostatne, ale len ako reakciu na žalobu žalobcu o neplatnosť výpovede (a náhradu mzdy), práve vyhovenie jej požiadavke bolo spôsobilé ovplyvniť nazeranie na úspech strán v celom spore (tu rozumej bez ohľadu na úspech požiadavky žalobcu na určenie neplatnosti výpovede), a preto ani v tejto veci nemohli byť použiteľnými závery z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3MCdo/11/2011; právnu otázku pre rozhodnutie odvolacieho súdu významnú a dosiaľ podľa nej dovolacím súdom neriešenú ale nesformulovala. Navrhla uznesenie odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
4. Žalobca dovolací návrh nepodal.
5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonom ustanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej neprospech bolo napádané rozhodnutie vydané (§ 424 CSP) a za splnenia podmienky zastúpenia dovolateľky i spísania jej dovolania na to určenou osobou (§ 429 ods. 1 CSP) prejednal vec bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou CSP) a dospel k záveru, že dovolanie treba považovať za čiastočne prípustné aj dôvodné (v časti trov konania) a naopak vo zvyšku nie je možné usúdiť na splnenie žiadneho z týchto atribútov.
6. Aj za účinnosti CSP (podobne ako skôr za účinnosti jemu predchádzajúceho Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „OSP“) dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani sebou samým) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (v tejto súv. por. napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013, 3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013, 5Cdo/ 275/2013, 6Cdo/107/2012 a 7Cdo/92/2012).
7. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach §§ 420 a 421 CSP.
8. Podľa § 420 písm. f/ CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
9. Podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.
10. Podľa § 431 ods. 1 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení a podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia sa dovolací dôvod vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada; podľa § 432 ods. 1 CSP potom dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci a podľa odseku 2 tu spomínaného ustanovenia sa dovolací dôvod vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
11. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú dovolaním namietanú procesnú (tzv. zmätočnostnú) vadu, sú a/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby (svojou procesnou aktivitou) uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia a b/ miera (intenzita) takéhoto zásahu súdu, ktorej výsledkom je porušenie (nerešpektovanie) práva strany sporu na spravodlivý proces.
12. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05).
13. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie alebo spor) znemožňujúca účastníkovi (strane sporu) realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní.
14. Na to, aby mohlo dôjsť ku konštatovaniu zaťaženia konania pred súdom vadou v podobe porušenia nesprávnym procesným postupom súdu práva strany sporu na spravodlivý proces, musí byť daná okrem
postupu súdu hodnotiteľného za nesprávny i príčinná súvislosť medzi takýmto procesným postupom súdu a upretím strane sporu niektorého z jej prináležiacich procesných práv, popri tom tu však musí byť aj zákonom predpokladaná intenzita zásahu do práv, odôvodňujúca záver, že nebyť takéhoto zásahu, strane sporu by sa dostalo možnosti uplatniť tie argumenty alebo námietky, ktoré pre nenáležitý postup odvolacieho súdu (resp. aj súdu prvej inštancie) museli byť uplatnené až dovolaním.
15. V prejednávanej veci nešlo podľa dovolacieho súdu v prípade dovolaním taktiež namietaného výroku uznesenia odvolacieho súdu potvrdzujúceho výrok uznesenia súdu prvej inštancie o zastavení konania v časti náhrady mzdy usúdiť na splnenie žiadnej z podmienok zhora, keď za správne a tiež obsahu spisu i platnému procesnému právu zodpovedajúce bolo treba považovať závery oboch nižších súdov o existencii späťvzatia žaloby žalobcom i súhlasu žalovanej so späťvzatím, týkajúcich sa čiastkového nároku na náhradu mzdy, uplatneného žalobou, ako i závery o viazanosti strán sporu takýmito ich procesnými úkonmi a o ich neodvolateľnosti (resp. nemožnosti ich revízie stranou úkon robiacou aj v prípadoch „rozmyslenia“ si ho, či namietania pristúpenia k nemu pod nie dostatočne uváženou pohnútkou). Na možnosti a dokonca aj povinnosti súdu prvej inštancie v takejto procesnej situácii konanie v časti dotknutej späťvzatím žaloby zastaviť a podobne aj na povinnosti odvolacieho súdu uznesenie súdu prvej inštancie v takejto časti potvrdiť pritom nemohla zmeniť nič ani požiadavka žalovanej na prerušenie odvolacieho konania do skončenia konania na ústavnom súde, ktorého predmetom je posúdenie ústavnej udržateľnosti odmietnutia dovolania žalovanej proti rozsudku odvolacieho súdu o určení neplatnosti výpovede (tu pre oneskorenosť dovolania). Z pohľadu nutnosti súdu reagovať na čiastočné späťvzatie žaloby žalobcom so súhlasom žalovanej zastavením konania v dotknutej časti je totiž irelevantné (právne bezvýznamné), či sa niektorá zo strán sporu pokúša zvrátiť výsledok konania v inej jeho časti (tu rozumej nedotknutej späťvzatím) za pomoci sťažnosti na ústavnom súde a rovnako i to, či so sťažnosťou uspeje, keď z pohľadu možnosti oboch nižších súdov pristúpiť k zastaveniu konania v časti náhrady mzdy bolo rozhodujúcim výlučne to, že v čase ich rozhodovania tu bol stav zmeny žalobu zamietajúceho rozsudku súdu prvej inštancie odvolacím súdom v časti určenia neplatnosti výpovede a zrušenia rozsudku súdu prvej inštancie vo zvyšku (v častiach týkajúcich sa náhrady mzdy aj trov konania), ako aj stav nedotknutia uznesenia najvyššieho súdu z 20. februára 2020 sp. zn. 3Cdo/261/2019 žiadnym rozhodnutím ústavného súdu, ktoré by na tu uvedenom niečo zmenilo.
16. Pretože stav opísaný v závere predošlého odseku tu bol aj v čase pristúpenia dovolacieho súdu k rozhodovaniu o takto už druhom dovolaní žalovanej, zároveň vo vzťahu k problému zastavenia konania v časti náhrady mzdy nešlo dovolateľke prisvedčiť ani v tom, žeby dovolaním napádané uznesenie odvolacieho súdu alebo jemu predchádzajúce a ním potvrdzované uznesenie súdu prvej inštancie nebolo dostatočne odôvodnené a (do tretice) z obsahu dovolania nešlo vyvodiť žiadnu dosiaľ dovolacím súdom neriešenú a odvolacím súdom nenáležite uchopenú právnu otázku týkajúcu sa limitov pre rozhodnutie o čiastočnom zastavení konania o náhradu mzdy (z neplatného rozviazania pracovného pomeru zamestnanca zamestnávateľom); na prípustnosť dovolania v tejto časti podľa § 420 písm. f/ CSP ani podľa § 421 ods. 1 písm. b/ rovnakého zákona usúdiť nešlo. Pri dovolaniach, ktorých prípustnosť sa vyvodzuje z tzv. zmätočnosti (podľa § 420 CSP) pritom prípustnosť a dôvodnosť dovolania idú takpovediac ruku v ruke (buď tu jedna i druhá sú, alebo naopak nie sú) a pri dovolaniach z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci (podľa § 421 CSP) nutné je v rámci argumentácie majúcej ambíciu pred dovolacím súdom obstáť presvedčiť okrem (prípadného) nesprávneho riešenia nastolenej právnej otázky odvolacím súdom aj o jej významnosti práve pre rozhodnutie, ktoré sa dovolaním napáda a práve tu uvedené v intenciách prejednávanej veci spôsobovalo nutnosť odmietnutia dovolania v časti týkajúcej sa zastavenia konania pred nižšími súdmi (o náhradu mzdy) bez ohľadu na to, že v časti opieranej o § 420 písm. f/ CSP na to bol dôvod podľa § 447 písm. c/ zákona, o ktorom je reč a naopak v časti opieranej o § 421 ods. 1 písm. b/ CSP iný dôvod podľa § 447 písm. f/ CSP.
17. Žalovanej však naopak bolo treba prisvedčiť v tom, že postup odvolacieho súdu reprezentovaný potvrdením rozhodnutia súdu prvej inštancie o trovách konania vo vzťahu k jednému zo žalobou uplatnených nárokov (v tomto prípade nerozhodno, že k tomu, pri ktorom konanie skončilo meritórnym rozhodnutím) a súbežným zrušením rovnakého rozhodnutia vo vzťahu k ďalšiemu čiastkovému nároku (opäť nerozhodno, že v tomto prípade k tomu, pri ktorom konanie skončilo jeho zastavením) sa nielenže vo výsledku prejavil nie celkom dostatočným odôvodnením, prečo sa tak stalo, ale konečné rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto časti za vyššie opísaného stavu vecí bolo treba považovať tiež prinajmenšom za predčasné.
18. Prípadná polemika na tému oddeliteľnosti či neoddeliteľnosti jednotlivých čiastkových nárokov tvoriacich v dôsledku procesných úkonov strán sporu súhrnný predmet konania a rovnako i úvahy, či v prejednávanej veci sú alebo nie sú použiteľnými závery z rozhodnutia najvyššieho súdu akcentovaného odvolacím súdom a naopak spochybňovaného dovolateľkou (tu inak aj pominúc nevyhnutnosť korektného vysporiadania sa s problémom, či na požiadavky na určenie neplatnosti výpovede a na náhradu mzdy z neplatne rozviazaného pracovného pomeru možno vôbec hľadieť ako na práva so samostatným skutkovým základom) totiž nemôžu absolútne nič zmeniť na tom, že jediným procesným právom predpokladaným prípadom, v ktorom má miesto rozhodovanie o trovách konania (v jednom a tom istom konaní) viacerými samostatnými (a z povahy veci si nezriedka odporujúcimi) výrokmi, je práve v tomto prípade súdom prvej inštancie vylúčené sústredenie rozhodovania o žalobe aj vzájomnej žalobe (kedy na základe žaloby prebieha jedno konanie, zo zákona je s ním spojené iné konanie iniciované protižalobou žalovaného a dvojica výrokov zodpovedá výnimočnej situácii, v ktorej sa úspech v konaní o žalobe aj v konaní o protižalobe posudzujú samostatne).
19. Ak ale o vyššie uvedený prípad nejde (tu nerozhodno či preto, že vzájomná žaloba vôbec nebola podaná, alebo preto, že podanú protižalobu súd vylúčil na samostatné konanie), je vylúčené, aby sa úspech strán sporu v konaní (resp. ich zavinenie na inom výsledku konania) posudzoval (-o) samostatne vo vzťahu k jednotlivým čiastkovým nárokom aj s následkom v podobe samostatných rozhodnutí o trovách konania (to i odhliadajúc od nateraz neznámeho výsledku konania vyvolaného sťažnosťou žalovanej na ústavnom súde a taktiež od žalovanou namietanej nemožnosti ustálenia konečného výsledku konania pred rozhodnutím o jej požiadavke uplatnenej vzájomnou žalobou vylúčenou na samostatné konanie, u ktorej však platí, že na rozdiel od možného zvrátenia ústavným súdom skoršieho výsledku konania - v časti neplatnosti výpovede - na najvyššom súde a takto potenciálne aj pred nižšími súdmi vylúčenie protižaloby na samostatné konanie bez ohľadu na polemiky o jeho správnosti môže mať len ten procesný dopad, že takto sa o trovách konaní iniciovaných oboma stranami sporu bude rozhodovať v rôznych konaniach, aj tak však samostatnými výrokmi reflektujúcimi výsledok jedného i druhého konania).
20. Z pohľadu udržateľnosti rozhodnutia o trovách konania napadnutého dovolaním ale tým najzásadnejším bolo, že rekodifikácia civilného procesného práva účinná od júla 2016 (ktorej súčasťou je i CSP) proces rozhodovania o trovách konania (v porovnaní so skoršou úpravou) nezmenila v smere naznačenom rozhodnutiami nižších súdov v tejto veci, ale sú naopak naďalej aplikovateľnými závery skoršej právnej teórie i súdnej praxe o potrebe zisťovania podielu jednotlivých čiastkových nárokov na celkovom predmete konania a následnom ustálení výsledku konania, pokiaľ tento nie je tým najjednoduchším prípadom plného úspechu jednej strany alebo obdobným prípadom plnej pričítateľnosti zavinenia na zastavení konania (ako celku) len jednej zo sporových strán, ale naopak prípadom len pomerného úspechu strán či kombinácie rôznych do úvahy prichádzajúcich meritórnych i nemeritórnych rozhodnutí (v ktorom môže zavinenie na čiastočnom zastavení konania stíhať práve toho, kto v časti konania skončenej meritórnym rozhodnutím zaznamenal procesný úspech a takto sa svojimi účinkami prakticky rovnať meritórnemu neúspechu v príslušnej časti, k tomu porovnaj napr. Občanský soudní řád, Komentář, Panorama Praha 1985, I. díl, k § 142, s. 641 - 645).
21. Ak odvolací súd dovolaním akcentovaný problém ustálenia nároku žalobcu na náhradu trov konania v časti určenia neplatnosti výpovede za stavu vynútenia si pokračovania konania o trovách konania v časti týkajúcej sa druhého z nárokov uplatnených žalobou (žalobcu) neposudzoval aj z tohto uhla pohľadu, jeho rozhodnutie v časti trov konania napadnutej dovolaním vytváralo aj potenciálnu prekážku náležitého konečného usporiadania procesných vzťahov strán v súlade so zásadou zodpovednosti za výsledok konania, resp. aj zodpovednosti za zavinenie a ako také predstavovalo postup na ujmu procesných práv strán v intenzite predpokladanej ustanovením § 420 písm. f/ CSP, a teda nereparovateľný inak než kasačným rozhodnutím dovolacieho súdu.
22. Najvyššiemu súdu preto neostávalo iné, než s napadnutým uznesením odvolacieho súdu v časti trov konania podľa § 449 ods. 1 a § 450 CSP naložiť spôsobom uvedeným v druhej vete výroku tohto jeho uznesenia.
23. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania aj dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP). Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, odvolací súd je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).
24. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.