Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 30/02

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. októbra 2002

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Alexandra Bröstla

a Jána Klučku v konaní o sťažnosti Ing. M. M., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. R.

Ž., K., vo veci porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. M. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 11

C 13/98 p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod

sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. M. M. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie vo výške 15 000,--

Sk (slovom: pätnásťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice II

p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. marca 2002

doručená sťažnosť Ing. M. M. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom K., zastúpeného advokátom

JUDr. R. Ž., K., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov, resp. na konanie súdu v primeranej lehote podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. o neplatnosť rozviazania pracovného

pomeru okamžitým zrušením. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti argumentoval tým, že: „Pred

cca 4 rokmi som na Okresnom súde Košice II podal žalobu o určenie neplatnosti

rozviazania pracovného pomeru okamžitým zrušením proti žalovanej S. t., štúdiu K. Súd

v mojej veci po mojich písomných intervenciách nakoniec po dvoch rokoch od podania

žaloby rozhodol (ako zaujatý súd, čo som sa dozvedel až v roku 2000) tak, že moju žalobu

opäť zamietol rozsudkom zo dňa 9. 2. 2000 č. k. , po zrušení prvého rozsudku

uznesením KS v KE z 27. 5. 1999.

Proti rozsudku som podal odvolanie a Krajský súd v Košiciach znovu svojim

uznesením z 22. 6. 2000 č. k. -98 nezákonný rozsudok OS Košice II zrušil

a vrátil vec na ďalšie konanie OS Košice II.

Pretože po doručení rozsudku KS v Košiciach od septembra r. 2000 sa v mojej veci

nekonalo podal som sťažnosť predsedovi OS Košice II na prieťahy v konaní ,

ktorý nezistil v mojej veci žiadne prieťahy v konaní a po podaní sťažnosti mi súčasne

OS KE II doručil uznesenie KS v Košiciach z 30. 11. 2000, z ktorého som sa dozvedel

o zaujatej proti mne sudkyni aj keď jej tvrdenie o mojom údajnom hrubom a urážlivom

postoji nebolo odvolacím súdom takto nepekne hodnotené.

Keďže od 11. 1. 2001 (došlo uznesenie KS KE OS KE II) do teraz som od súdu okrem

odpovedi predsedu súdu na moju sťažnosť, ktorá nebola vraj dôvodná, nič nedostal a preto

sa domnievam, že OS Košice II porušuje moje ústavné právo zaručené mi čl. 48 ods. 2

SR a medzinárodnou zmluvou, Dohovoru o ĽPaZS, lebo je nečinný už 1

rok a bol nečinný po podaní žaloby viac ako ½ rok, čomu sa predseda OS Košice II vo

svojej odpovedi vyhol, tvrdím, že OS KE II porušuje moje základné právo na to aby moja

vec bola ním prejednaná bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote platnej v každom

právnom štáte. ...

Vychádzajúc z uvedeného, poukazujúc na pracovnoprávnu moju vec nerozhodnutú

právoplatne súdom ani za 4 roky, na nečinnosť OS KE II a na porušenie čl. 48 ods. 2

SR a Dohovoru o ĽPaZS navrhujem aby súd prijal toto: uznesenie

Návrh Ing. M. M. sa prijíma na ďalšie konanie, a po vyžiadaní si zbytočne na súde

ležiaceho spisu sp. zn. navrhujem vydať toto: rozhodnutie

Základné právo Ing. M. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené

mu a na prejednanie jeho veci v rozumnej

a primeranej lehote zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ĽPaZS v konaní pred Okresným

súdom Košice II č. k. (správne malo byť uvedené: ) porušené bolo.

Prikazuje Okresnému súdu Košice II v uvedenej veci konať.

Zakazuje Okresnému súdu Košice II pokračovať v porušovaní uvedeného základného

práva.

Priznáva Ing. M. M. finančné zadosťučinenie v sume 200.000,-Sk, ktoré je Slovenská

republika v zast. OS Košice II povinná zaplatiť navrhovateľovi do 15 dní od doručenia

rozhodnutia.“

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na svojom neverejnom

zasadnutí a po zistení, že spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20

ods. 1 a

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a že neexistujú

dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona, ju 27. marca 2002 prijal na

ďalšie konanie.

Podľa sa ústavný súd 2. apríla 2002 obrátil na

predsedu Okresného súdu Košice II so žiadosťou o písomné vyjadrenie k prijatej sťažnosti

sťažovateľa. Predseda Okresného súdu Košice II k výzve ústavného súdu v liste z 11. apríla

2002 (Spr. 424/02) uviedol: „Do 30. 1. 2001, kedy bola tunajším súdom zasielaná odpoveď

sťažovateľovi na jeho sťažnosť zo dňa 24. 1. 2001, nedošlo k prieťahom v konaní, nakoľko

súd vo veci plynule konal. Žaloba bola na tunajšom súde dňa 9. 1. 1998, pričom už dňa

14. 1. 1998 dala konajúca sudkyňa pokyn pre jej doručenie žalovanej strane. Rovnopis

vyjadrenia žalovaného bol dňa 18. 6. 1998 zaslaný na zaujatie stanoviska žalobcovi. Dňa

3. 11. 1998 bol vytýčený termín pojednávania na deň 25. 11. 1998, pričom na tomto

pojednávaní bolo vo veci aj rozhodnuté. V dôsledku odvolania žalobcu bola vec dňa 24. 2.

1999 predložená Krajskému súdu v Košiciach, ktorý spis spolu s rozhodnutím vrátil

tunajšiemu súdu dňa 30. 6. 1999. Keďže rozhodnutím Krajského súdu bol prvostupňový

rozsudok zrušený, konajúca sudkyňa dňa 21. 9. 1999 určila termín pojednávania na deň

20. 10. 1999. Ďalšie pojednávania sa uskutočnili v dňoch 17. 11. 1999, 19. 1. 2000 a 9. 2.

2000. V dôsledku opätovného odvolania žalobcu bol spis dňa 18. 4. 2000 predložený na

rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach, ktorý ho s rozhodnutím vrátil tunajšiemu súdu

dňa 28. 7. 2000 a dňa 16. 8. 2000 bolo toto rozhodnutie doručované účastníkom konania.

Dňa 29. 9. 2000 vo veci konajúca sudkyňa JUDr. J. S. opätovne predložila spis Krajskému

súdu v Košiciach na rozhodnutie o jej vylúčení z prejednávania uvedenej veci.

Spis bol vrátený tunajšiemu súdu dňa 10. 1. 2001 spolu s rozhodnutím o vylúčení

JUDr. S. z prejednávania a rozhodovania v predmetnej veci. Na základe uvedeného bol spis

podľa ust. § 2 ods. 4 Spravovacieho poriadku a v súlade s Rozvrhom práce tunajšieho súdu

pre rok 2001 presunutý dňa 11. 1. 2001 do súdneho oddelenia JUDr. R. L.

Dňa 31. 12. 2001 JUDr. R. L. prestal vykonávať funkciu sudcu na tunajšom súde,

preto predmetná veci bola podľa § 2 ods. 2 Spravovacieho poriadku presunutá dňa 8. 1.

2002 do súdneho oddelenia Mgr. D. F., v súdnom oddelení ktorej je k 28. 2. 2002 551

nevybavených vecí, z toho 54 vecí starších ako dva roky.“

Keďže sťažovateľ požadoval aj primerané finančné zadosťučinenie v sume

200 000 Sk, ústavný súd ho 15. mája 2002 vyzval (s odkazom na § 50 ods. 3 zákona

o ústavnom súde), aby uviedol, z akých dôvodov sa ho domáha. Vo svojej odpovedi

z 24. mája 2002 sťažovateľ uviedol:

„1. Hlavným mojim dôvodom, pre ktorý som si uplatnil na Vašom súde okrem iného

aj primerané zadosťučinenie je celková dĺžka súdneho konania. Konanie podľa môjho

názoru sa vlečie neprimerane dlho a taktiež predmet súdneho konania, ktorým je neplatnosť

rozviazania pracovného pomeru okamžitým zrušením. Ja som sa totiž v r. 1998 nádejal, že

ak sa svojim návrhom obrátim na súd v pracovnoprávnej veci tak súd o mojom návrhu

rozhodne s konečnou platnosťou v rozumnej povahe predmetu sporu v zodpovedajúcej

lehote najneskôr do jedného roka.

Ak môj zákonný súd a sudca ani v behu už piateho roka trvajúceho sporu o mojom

návrhu nerozhodol s konečnou platnosťou, tak moja mienka o súdnictve nie je veľmi

priaznivá. Domnievam sa preto, že za to je zodpovedný štát a v premene na drobné štátny

orgán, ktorému je zverené štátom o mojom návrhu konať bez prieťahov, čo najrýchlejšie,

aby moje oprávnené záujmy boli dôsledne chránené rozhodnutím povahe sporu

zodpovedajúcom čase. Myslím si pritom, že pracovnoprávny spor je sporom v ktorom by

súd mal konať oveľa zodpovednejšie ako sa to dialo v mojom prípade. Ak som sa ani

v piatom roku od podania návrhu nedozvedel to či môj pracovný pomer u môjho

zamestnávateľa trvá, alebo skončil tak ďakujem pekne za taký súd, aj keby bol akokoľvek

spravodlivý.

2. Ďalším dôvodom je nečinnosťou súdu už piaty rok trvajúce moje zlé psychické

rozpoloženie prameniace z právnej neistoty, ktorá neistota mi spôsobuje v rodine aj

v spoločnosti nepríjemné životné situácie, pretože bývalí kolegovia, ktorí sú súčasne

bývalými kolegami mojej manželky, s ktorou som u žalovanej STV štúdio Košice pracoval

takmer celý produktívny život a kde manželka pracovala až do odchodu do starobného

dôchodku, mi kladú otázky súvisiace s mojím súdnym sporom napriek tomu, že sú si vedomí

zámerného postupu vtedajšieho riaditeľa voči mne. V STV som odpracoval 28 aktívnych

rokov a ako 51 ročný som musel zmeniť od základov svoju profesiu, čo je tiež nemalou

psychickou záťažou.

3. Dlhotrvajúci súdny spor oslabuje aj moju dôkaznú povinnosť, keďže už niektoré

svedkyne medzičasom zomreli a podľa všetkého a súčasného postupu súdu ďalší

pravdepodobne vymrú, ak sa tempo v postupe súdu zachová.

4. Je pre mňa nepochopiteľné, že súd ani potom ako mi bolo doručené Vaše

uznesenie z 27. 3. 2002 nepokračuje v 1 a ½ roka už v poslednom štádiu spočívajúcom

spore na súde.

Domnievam sa, že je to už aj voči Ústavnému súdu Slovenskej republiky nepekné

a také ignoranstvo musí byť sankcionované.“

Keďže obaja účastníci konania súhlasili s upustením od ústneho pojednávania,

ústavný súd podľa konal a rozhodol bez jeho

nariadenia.

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného

práva upraveného v , podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní

Okresného súdu Košice II vedenom pod sp. zn. o neplatnosť rozviazania

pracovného pomeru okamžitým zrušením.

Ústavný súd v prípadoch podaní namietajúcich porušenie základného práva podľa

a dohovoru zohľadňuje svoju stabilnú judikatúru, v súlade

s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (), pričom „tento účel možno

zásadne dosiahnuť právoplatným súdnym rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo

veci koná“ (). K vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza až

„právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (). Podľa názoru

ústavného súdu možno preto za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu

účastníka konania považovať také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo

veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a dohovoru,

ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (, ,

) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci,

o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného

súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

S použitím uvedených kritérií ústavný súd preskúmal doterajšie konanie pred

Okresným súdom Košice II vedené pod sp. zn. a dospel k nasledovným

záverom:

1. V konaní pred Okresným súdom Košice II sp. zn. ide o určenie

neplatnosti rozviazania pracovného pomeru okamžitým zrušením podľa § 53 ods. 1 písm. b)

a ods. 2 . Hoci ide o mimoriadny spôsob skončenia pracovného pomeru,

pracovnoprávne spory (vrátane tých, ktoré sa týkajú zániku pracovných pomerov

rozhodnutím zamestnávateľa) tvoria bežnú súčasť rozhodovacej činnosti súdov a pri

plynulom postupe konajúceho sudcu nepredstavujú významnejší faktor ovplyvňujúci

celkovú dĺžku súdneho konania. Z uvedeného dôvodu ústavný súd ani nehodnotil

pracovnoprávny spor vedený na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. ako vec,

ktorá by pre svoju právnu alebo faktickú zložitosť významnejšie ovplyvňovala doterajšiu

dobu súdneho konania. Uvedené potvrdzuje aj skutočnosť, že Okresný súd Košice II od

začatia konania 9. januára 1998 o danej veci už rozhodol svojimi rozsudkami

z 25. novembra 1998 a 9. februára 2000, pričom predmetom odvolaní sťažovateľa bol

procesný postup Okresného súdu Košice II pri dokazovaní skutočností potrebných pre

rozhodnutie.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka konania pred Okresným súdom

Košice II, toto bolo po doterajšiu dobu aktívne a súčinnostné. Zohľadňujúc doterajšiu dobu

konania pred súdnymi orgánmi v jeho veci (Okresným súdom Košice II a Krajským súdom

v Košiciach) ústavný súd zobral do úvahy, že účastník konania sa odvolal ako proti prvému

rozsudku Okresného súdu Košice II vo svojej veci z 25. novembra 1998 (odvolanie

z 19. januára 1999), tak aj proti jeho opätovnému rozsudku prijatému po zrušení tohto

rozhodnutia Krajským súdom Košice z 9. februára 2000 (odvolanie z 28. marca 2000),

pričom prieťahy v konaniach pred Krajským súdom v Košiciach (sp. zn. ,

resp. ) nenamietal. Ústavný súd zistil, že počas 7 mesiacov (od 24. februára

1999 do 30. júna 1999 a od 18. apríla 2000 do 28. júla 2000) bol súdny spis Okresného súdu

Košice II vo veci vedenej pod sp. zn. na základe odvolania sťažovateľa na

Krajskom súde v Košiciach ako na súde odvolacom.

3. Tretím kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval, či nedošlo k zbytočným

prieťahom v súdnom konaní sp. zn. , bol postup samotného Okresného súdu

Košice II. Ústavný súd zistil, že postup Okresného súdu Košice II v zásade smeroval

k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa vo veci, v ktorej požiadal o súdnu ochranu,

o čom svedčia jeho rozsudky z 25. novembra 1998 a 9. februára 2000. V období od januára

1998, keď sa na základe návrhu sťažovateľa začalo konanie pred Okresným súdom

Košice II, do apríla 2000, keď sťažovateľ podal odvolanie proti druhému rozsudku

Okresného súdu Košice II z 9. februára 2000, ústavný súd nezistil zbytočné prieťahy

v konaní vedenom pod sp. zn. . Ústavný súd nezistil zbytočné prieťahy v tomto

súdnom konaní ani v priebehu roku 2000, keďže vec sťažovateľa bola na Krajskom súde

v Košiciach, a to od 18. apríla do 28. júla 2000 v dôsledku jeho odvolania proti rozsudku

z 9. februára 2000 a od 29. septembra 2000 do 10. januára 2001 na rozhodnutie o vylúčení

konajúcej sudkyne pre jej zaujatosť podľa .

Zbytočné prieťahy v konaní však ústavný súd zistil v období od 10. januára 2001 do

23. septembra 2002, pretože od 10. januára 2001 (a po tom, čo Krajský súd v Košiciach

svojím uznesením sp. zn. vylúčil konajúcu sudkyňu z prejednania

a rozhodovania vo veci sp. zn. ) bola vec sťažovateľa postupne presunutá

z jedného súdneho oddelenia do iného súdneho oddelenia (8. januára 2002) Okresného súdu

Košice II, pričom z vyžiadanej informácie o stave konania od Okresného súdu Košice II

(Spr 424/02 zo 14. októbra 2002) ústavný súd zistil, že pojednávanie vo veci sa uskutočnilo

23. septembra 2002 a bolo následne odročené na 7. októbra 2002, resp. 11. novembra 2002.

V období od 10. januára 2001 do 8. januára 2002 nebol urobený ani jeden procesný

úkon v konaní, hoci ústavný súd nezistil existenciu žiadnej zákonnej prekážky ďalšieho

postupu v konaní Okresného súdu Košice II vo veci sp. zn. , a keďže nečinnosť

súdu bez existencie zákonnej prekážky jeho postupu ústavný súd posudzuje ako zbytočné

prieťahy v súdnom konaní (), uvedené obdobie ústavný súd posúdil ako zbytočné

prieťahy v konaní Okresného súdu Košice II sp. zn. v rozsahu a intenzite

porušujúcej základné právo sťažovateľa podľa a dohovoru.

Znaky zbytočných prieťahov v konaní vykazuje postup Okresného súdu Košice II aj

v období od 9. januára 2002 do 23. septembra 2002, t. j. v období deviatich mesiacov, keď

bola vec presunutá do ďalšieho súdneho oddelenia, pretože v tomto období sa síce začalo vo

veci konať, ale bolo nariadené a uskutočnilo sa len jedno pojednávanie vo veci samej. Podľa

názoru ústavného súdu skutočnosti uvedené predsedom Okresného súdu Košice II na

zdôvodnenie tohto stavu (vysoký počet nevybavených vecí) nemôžu ísť na ťarchu

sťažovateľa, účastníka súdneho konania pred Okresným súdom Košice II.

III.

1. Vzhľadom na to, že nečinnosťou Okresného súdu Košice II došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľa podľa a dohovoru, v súlade

s mu prikázal, aby vo veci konal bez zbytočných

prieťahov.

2. Keďže ústavný súd rozhodol, že postupom Okresného súdu Košice II v konaní

sp. zn. došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2

a dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia podľa . Uvedené ustanovenie uvádza:

„Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho

práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha“. Z ustanovenia vyplýva, že primerané

finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ požadoval primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk,

ktorého výšku o. i. zdôvodnil „zlým psychickým rozpoložením prameniacim z právnej

neistoty, ktorá neistota mi spôsobuje v rodine aj spoločnosti nepríjemné životné situácie“.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo

zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé

finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného

zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal Okresnému súdu Košice II, aby v napadnutom súdnom

konaní konal bez zbytočných prieťahov, je toho názoru, že porušenie základného práva

sťažovateľa podľa a dohovoru nemožno účinne odstrániť len

uplatnením tejto jeho právomoci. V dôsledku toho (a aj vzhľadom na dobu nečinnosti)

považoval preto za potrebné rozhodnúť aj o náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá

sťažovateľovi v dôsledku toho vznikla, a to priznaním primeraného finančného

zadosťučinenia. Vzhľadom na celkovú dobu konania Okresného súdu Košice II poznačenú

zbytočnými prieťahmi (nečinnosťou) vo veci vedenej pod sp. zn. a berúc tiež do

úvahy skutočnosť, že sťažovateľ sa o predĺženie tejto doby výrazne nepričinil,

a zohľadňujúc tiež konkrétne okolnosti prípadu rozhodol, že sumu 15 000 Sk možno

považovať za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom

súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2002