Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 173/02
PDF · 254.66 KB
No categories available
II. ÚS 173/02
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. februára 2003
v senáte zloženom z predsedu Jána Klučku a zo sudcov Alexandra Bröstla a Ľudmily
Gajdošíkovej v konaní o sťažnosti Ing. E. T., bytom Rakúsko, zastúpeného advokátkou
JUDr. K. D., B., vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod
sp. zn. 7 C 179/97 takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo Ing. E. T. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 179/97
p o r u š e n é b o l o .
2. Ing. E. T. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25 000,-- Sk
(slovom dvadsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava IV
p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Okresný súd Bratislava IV j e p o v i n n ý nahradiť Ing. E. T. do 15 dní od
právoplatnosti tohto rozhodnutia trovy konania vo výške 12 000,-- Sk (slovom dvanásťtisíc
slovenských korún) na účet advokátky JUDr. K. D., B.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 17. júna 2002
doručené podanie Ing. E. T. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom Rakúsko, zastúpeného
advokátkou JUDr. K. D., B., ktorým namietal zbytočné prieťahy v konaní Okresného súdu
Bratislava IV sp. zn. 7 C 179/97 o jeho návrhu na rozvod manželstva a na úpravu práv
a povinností rodičov k maloletému dieťaťu. Pretože podanie sťažovateľa nespĺňalo
zákonom predpísané náležitosti, ústavný súd ho listom z 8. júla 2002 vyzval na jeho
doplnenie. Keďže sťažnosť sťažovateľa po jej doplnení spĺňala zákonom predpísané
náležitosti podľa § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a ústavný súd
nezistil ani dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona, 9. októbra 2002
rozhodol o jej prijatí na ďalšie konanie. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietajúcej postup
Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 179/97 uviedol:
„Dňa 19. 6. 1997 podal sťažovateľ na Okresnom súde Bratislava IV návrh na rozvod
manželstva – navrhovateľ Ing. E. T., bytom vtedy B.
V dňoch 8. 1. 1998 a 1. 4. 1998 sme príslušnému súdu doložili požadované potrebné
doklady. Prvé pojednávanie sa konalo po roku s náhradnou sudkyňou, v prvom polroku
1998. Podľa priebehu pojednávania bolo evidentné, že náhradná sudkyňa nemala záujem
konanie doviesť do konca, a preto bolo po niekoľkých minútach odročené, bez určenia
ďalšieho termínu.
Nakoľko sa vo veci ďalej nekonalo, požiadali sme listom zo dňa 12. 11. 1998 o skoré
vytýčenie termínu pojednávania z dôvodu, že situácia medzi stranami sa len zhoršovala,
hlavne zo strany odporkyne, ktorá nemala záujem vôbec komunikovať s navrhovateľom.
Ďalší termín pojednávania bol určený na jeseň 1998 a taktiež s bezvýznamným
výsledkom.
Ďalšie pojednávanie bolo vytýčené na september 1999, ktoré už malo konečne
normálny priebeh až na záver, kde náhradná – zastupujúca sudkyňa nevypočula podrobne
ani jednu stranu a uzavrela pojednávanie s tým, že dala návrh na preskúmanie problému
okolo nášho spoločného maloletého dieťaťa S., súdnym znalcom. Podľa názoru sťažovateľa
to nebolo potrebné.
Vymenovaná súdna znalkyňa mala na vypracovanie znaleckého posudku lehotu
30 dní.
Termín na vypracovanie posudku nebol vôbec dodržaný, pravdepodobne pre
dlhodobú práceneschopnosť znalkyne. Až na viaceré urgencie zo strany sťažovateľa, ako aj
o žiadosť o pridelenie inej znalkyne, z dôvodu, aby sa môj návrh na rozvod už konečne
ukončil a taktiež urgencie súdu BA IV, sa s problematikou oboznámila až v priebehu mája –
júla 2001, t. j. po viac ako 18 mesiacov od určenia termínu. Ako je možné, že súd nemá
vôbec záujem urýchlenie prípadu, prípadne o výmenu príslušnej znalkyne?
V októbri 2001 podal sťažovateľ prvú sťažnosť na činnosť Okresného súdu BA IV,
s tým, že sa mu zdá, že ide o prieťahy v jeho konaní, ako aj o obmedzovanie určitej ľudskej
slobody a práv.
Sťažnosť sťažovateľa bola postúpená na prešetrenie podpredsedníčke Okresného
súdu Bratislava IV, ktorá po prešetrení skutočností uvedených sťažovateľom sa mu listom zo
dňa 30. 4. 2002 ospravedlnila a uznala prieťahy v konaní s prísľubom vyriešiť moju vec čo
najrýchlejšie.
Ani ďalšie telefonické urgencie zo strany sťažovateľa nepohli s vecou, preto sa
rozhodol sťažovateľ podať ďalšiu sťažnosť na Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré vo
svojej odpovedi sťažovateľa ubezpečilo, že jeho spor bude sledovať a súčasne vyzvalo
Okresný súd Bratislava IV na vykonanie potrebných krokov.
Ani táto výzva nemala ohlas u súdnej znalkyni, ona si stanovovala svoje termíny na
vrátenie spisu na príslušný súd.
Sudkyňa, ktorá mala vec vrátenú, opätovne nastúpila na dlhodobú PN. Preto môžem
len konštatovať, že môj spor sa bude ďalej naťahovať a ani sa neuzavrie.
Ďalšie pojednávanie bolo vytýčené na 24. 07. 2002 o 10.00 hodine, avšak bez
uvedenia dôvodu bolo znovu preložené na september.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, ako aj ďalšiu skutočnosť, že sťažovateľ by rád
uzavrel nové manželstvo, ktoré nemôže uzavrieť z vyššie uvedených prieťahov, navrhujem,
aby Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol:
Rozvodový spor sťažovateľa č. sp. 7 C 179-97-47 je skutočne prieťahovým sporom,
pretože ako je možné, že jedno rozvodové konanie nie je príslušný súd schopný ukončiť po
5-tich rokoch, čím obmedzuje ľudské práva a slobody sťažovateľa, ako aj uzavrieť nové
manželstvo, venovať sa novej rodine a dieťaťu. Takýmto postupom bola sťažovateľovi
spôsobená právna neistota, ktorá mu spôsobila ako morálne, tak aj materiálne škody.
V konečnom dôsledku boli porušené ľudské práva občanov, ktoré nám dáva Ústava
SR.
Súčasne sa sťažovateľ v zmysle ustanovení § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde
domáha primeraného finančného zadosťučinenia – nemajetkovej škody vo výške 500 000.-
Sk, a to z dôvodov prieťahov vyššie uvedených, straty času sťažovateľa, porušenia jeho
osobných a ľudských práv.“
Po prijatí sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie sa ústavný súd podľa § 29 ods. 6
zákona o ústavnom súde obrátil na Okresný súd Bratislava IV so žiadosťou o vyjadrenie
k sťažnosti. Predsedníčka Okresného súdu Bratislava IV na výzvu ústavného súdu v liste
z 28. októbra 2002 (Spr. 3510/02) uviedla:
„Návrh na rozvod manželstva a úprava práv a povinností rodičov k mal. dieťaťu bol
podaný na Okresný súd Bratislava IV dňa 19. 6. 1997 a je vedený pod sp. zn. 7 C 179/97.
Následne v označenej právnej veci boli vykonané nasledovné úkony:
- Úkonom zo dňa 25. 11. 1997 bol navrhovateľ vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku
za návrh a na doplnenie listinných dôkazov
- Navrhovateľ časť dokladov predložil súdu dňa 8. 1. 1998, súdny poplatok zaplatil dňa
19. 2. 1998 a zbytok dokladov predložil 1. 4. 1998.
- Úkon zo dňa 25. 5. 1998 bol určený termín pojednávania na deň 23. 6. 1998
- Na pojednávaní dňa 23. 6. 1998 súd vykonal zmierovacie konanie manželov,
pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom návštevy centra poradensko-
psychologických služieb, o tejto skutočnosti súd centrum písomne upozornil listom zo
dňa 24. 6. 1998, opakovane listom zo dňa 12. 10. 1998.
- Dňa 11. 11. 1998 centrum oznámilo súdu písomne, že manželia sa do poradne
nedostavili
- Úkonom zo dňa 15. 2. 1999 bol určený termín pojednávania na deň 6. 4. 1999, ktoré
bolo odročené pre práceneschopnosť zákonnej sudkyne a zároveň bolo pojednávanie
odročené na deň 1. 6. 1999.
- Na pojednávanie dňa 1. 6. 1999 sa nedostavila odporkyňa, právna zástupkyňa
odporkyne, ktorá svoju neúčasť písomne ospravedlnila a žiadala o odročenie
pojednávania a kolízny opatrovník. Pojednávanie bolo odročené na 6. 9. 1999
- Dňa 16. 9. 1999 súd pojednával do merity veci a po vykonaní dôkazov bolo
pojednávanie odročené na neurčito za účelom vykonania znaleckého dokazovania v časti
o úprave styku.
Uvádzané skutočnosti jednoznačne nepotvrdzujú tvrdenia sťažovateľa, nakoľko
všetky pojednávania boli odročované na konkrétne termíny a dňa 16. 9. 1999 pojednávanie
viedla zákonná sudkyňa podľa rozvrhu práce.
Z obsahu spisu ďalej bolo zistené, že:
- Dňa 30. 9. 1999 bolo vypracované uznesenie o ustanovení znalca, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 29. 10. 1999
- Ustanovenej znalkyni PhDr. S. N. spis bol doručený na vypracovanie znaleckého
posudku dňa 22. 11. 1999.
Následne vo veci bol prieťah v konaní, nakoľko ustanovená znalkyňa nerešpektovala
30-dňovú lehotu na predloženie znaleckého posudku. Tento prieťah bol zistený i v rámci
šetrenia sťažností sťažovateľa s ktorým bol oboznámený písomne dňa 7. 5. 2002.
I keď došlo k personálnej zmene sudcu v odd. 7 C (doterajšia zákonná sudkyňa od
1. 7. 2000 začala pôsobiť na Okresnom súde v Pezinku) nová poverená sudkyňa tohto
oddelenia vo veci plynule konala čo potvrdzuje skutočnosť, že dňa 23. 5. 2001 vyzvala
znalkyňu, aby obratom predložila znalecký posudok, alebo spis vrátila súdu. Na tento list
znalkyňa reagovala listom zo dňa 30. 5. 2001 v ktorom svoju nečinnosť žiadala
ospravedlniť dlhodobou práceneschopnosťou a prísľubom o predloženie znaleckého
posudku v najkratšom možnom čase.
Sudkyňa listom zo dňa 4. 7. 2001, ktorý znalkyňa osobne prevzala 11. 7. 2001
opätovne urgovala predloženie znaleckého posudku, resp. označeného spisu.
Znalkyňa listom zo dňa 9. 10. 2001 oznámila súdu, že vo veci už vykonala rozhovory
s účastníkmi konania, potrebuje ešte vykonať odborné vyšetrenie mal. dieťaťa, ktoré zatiaľ
nevykonala pre neustále prekážky na strane matky mal. dieťaťa. Zároveň oznámila, že mal.
dieťa pozvala na vyšetrenie 16. 10. 2001 a následne neodkladne vypracuje posudok.
Listom zo dňa 22. 11. 2001 sudkyňa opäť pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty
urgovala znalkyňu o predloženie znaleckého posudku, alebo vrátenia spisu bez
vypracovania znaleckého posudku.
Sudkyňa uznesením č. k. 7 C 179/97 zo dňa 7. 3. 2002 uložila znalkyni poriadkovú
pokutu vo výške 5 000,- Sk a zároveň opätovne listom zo dňa 7. 3. 2002 vyzvala znalkyňu,
aby obratom vrátila spis 7 C 179/97.
Podľa úradného záznamu v spise sudkyňa dňa 11. 3. 2002 nečinnosť znalkyne
telefonicky signalizovala pracovníčke oddelenia znalcov a tlmočníkov Krajského súdu
v Bratislave.
Na opakovanú urgenciu znalkyňa telefonicky prisľúbila sudkyni zaslanie znaleckého
posudku do konca mesiaca marec 2002.
Listom zo dňa 10. 4. 2002 doručený súdu 16. 4. 2002 znalkyňa sa opäť ospravedlnila
na nedodržiavanie termínu zo zdravotných dôvodov a uviedla, že znalecký posudok predloží
súdu záväzne do 2. 5. 2002.
Listom zo dňa 26. 4. 2002 pod Spr. 3033/2002 bola predsedníčke Krajského súdu
v Bratislave signalizovaná nečinnosť znalkyne a jej prehodnotenie ďalšieho zotrvania
v zozname znalcov. Po prešetrení predsedníčka Krajského súdu v Bratislave listom zo dňa
16. 5. 2002 pod sp. zn. Spr. 3410/2002 uložila znalkyni výstrahu.
Znalecký posudok bol predložený súdu dňa 2. 5. 2002.
Zákonná sudkyňa úkonom zo dňa 25. 6. 2002 určila termín pojednávania na deň
24. 7. 2002 a zároveň doručila znalecký posudok účastníkom konania.
Z dôvodu určenia termínu hospitalizácie v nemocnici zákonnej sudkyne, bol
neodkladne termín pojednávania na deň 24. 7. 2002 zrušený a zároveň určený ďalší termín
pojednávania na deň 9. 9. 2002.
Na pojednávaní dňa 9. 9. 2002 bolo vo veci rozhodnuté rozsudkom, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 28. 10. 2002.
Opakovane je potrebné konštatovať, že sa nepotvrdili tvrdenia sťažovateľa, nakoľko
ani v jednom prípade nebolo odročené pojednávanie bez udania dôvodu.
S poukazom na vyššie uvedené dovoľujem si konštatovať, že prieťahy v označenej
právnej veci boli jednoznačne zavinené nečinnosťou znalkyne. Súd na odstránenie týchto
prieťahov využil všetky zákonné prostriedky (opakované výzvy, poriadková pokuta,
signalizácia krajského súdu, uložená výstraha), preto nedošlo k zbytočným prieťahom zo
strany súdu. Na základe týchto skutočností navrhujem, aby Ústavný súd SR ústavnú
sťažnosť zamietol.“
Keďže žiaden z účastníkov konania netrval na ústnom pojednávaní, ústavný súd
konal a rozhodol o sťažnosti sťažovateľa bez nariadenia ústneho pojednávania.
II.
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného
práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom „tento účel možno zásadne
dosiahnuť právoplatným... rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná“
(II. ÚS 26/95). K vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza až „právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so
svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri
kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie
účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd
považuje aj povahu prejednávanej veci.
Preskúmaním doterajšieho konania pred Okresným súdom Bratislava IV ústavný súd
zistil nasledovné skutočnosti:
1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho
spisu Okresného súdu Bratislava IV zistil, že v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 179/97 išlo
o rozvod manželstva sťažovateľa a úpravu práv rodičov k maloletému dieťaťu po rozvode.
Takéto konanie právne zložité nie je [§ 23 až 29 zákona č. 94/1963 Zb. o rodine v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“)], pričom aj metodika postupu súdov
v takýchto veciach je jasná a podporená stabilizovanou judikatúrou. Zákon o rodine tiež
umožňuje, aby sa riešenie určitých otázok spätých s rozvodom dosiahlo dohodou rodičov,
ktorú súd len schváli (§ 26 ods. 2 zákona o rodine), resp. takáto dohoda ani schválenie súdu
nepotrebuje (§ 27 ods. 1 zákona o rodine). V konaniach o zániku manželstva nemožno
hovoriť ani o faktickej zložitosti veci, hoci pri rozhodovaní súdu o úprave styku rodičov
s dieťaťom po rozvode ide spravidla o posúdenie skutočností, ktoré si vyžadujú odborné
znalosti, a preto vyvstáva potreba ustanovenia súdneho znalca podľa § 127 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že pred Okresným súdom Bratislava IV išlo
o konanie, ktoré nemožno považovať ani za právne a ani fakticky zložité, takže pri jeho
sústredenom postupe bolo možné rozhodnúť bez zbytočných prieťahov. Na právnu ani
faktickú zložitosť veci vedenej pod sp. zn. 7 C 179/97 napokon nepoukázal ani Okresný súd
Bratislava IV vo svojom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľa. Toto konanie bolo medzičasom
právoplatne ukončené rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV z 9. septembra 2002,
ktorým manželstvo sťažovateľa rozviedol a schválil dohodou rodičov o úprave ich práv
a povinností k maloletému dieťaťu.
2. Ďalším kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných
prieťahov v konaní sp. zn. 7 C 179/97, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho
konania. Ústavný súd hodnotil postup sťažovateľa ako aktívny a súčinnostný, keďže sa
aktívne zúčastnil všetkých nariadených pojednávaní, na výzvu súdu mu včas poskytoval
všetky nevyhnutné podklady a v termínoch 15. novembra 2001 a 30. januára 2002 sa
sťažnosťami podľa § 17 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach
a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností
a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov
domáhal urýchlenia konania vo svojej veci.
Z predloženého súdneho spisu, ako aj z príloh predložených sťažovateľom však
ústavný súd zistil, že napriek takémuto prístupu sa sťažovateľ pričinil o doterajšiu dobu
konania pred Okresným súdom Bratislava IV aj vlastným správaním (pričinením). Zatiaľ čo
vo svojom návrhu na rozvod manželstva totiž sťažovateľ požadoval iba jeho rozvod
a rozhodnutie o úprave práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu (v zmysle § 26
ods. 1 zákona o rodine), od roku 1999 od súdu požaduje aj rozhodnutie o úprave svojho
styku s maloletou dcérou (§ 27 ods. 2 zákona o rodine). Úkon súdu, ktorým bol nariadený
pohovor na Okresnom úrade Bratislava IV (odbore sociálnych vecí) „so zameraním na
pohovor s maloletou vo veci stykov s otcom“ (15. februára 1999), žiadosť súdu
sťažovateľovi o spresnenie jeho návrhu na úpravu styku s maloletou (15. februára 1999),
výzva súdu z 1. júna 1999 na upresnenie „regulovaného osobného styku sťažovateľa
s dcérou“ a napokon aj nariadenie znaleckého dokazovania (uznesením Okresného súdu
Bratislava IV z 30. septembra 1999 za účelom zistenia vhodnosti styku maloletej s otcom)
nemôžu ísť na ťarchu Okresnému súdu Bratislava IV, pretože dobu, ktorú súd potrebuje na
vysporiadanie sa s rozšíreným návrhom účastníka súdneho konania, nemožno považovať za
zbytočné prieťahy v konaní.
Ústavný súd pre úplnosť uvádza, že sťažovateľ až na záverečnom pojednávaní
Okresného súdu Bratislava IV 9. septembra 2002 uviedol, že „netrvám na úprave styku
s maloletou a túto vec mám záujem riešiť dohodou“, a s takýmto jeho stanoviskom
vyslovila súhlas aj odporkyňa.
3. Tretím kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným
prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup samotného Okresného súdu
Bratislava IV vo veci sp. zn. 7 C 179/97. V uvedenom období Okresný súd Bratislava IV
nariadil celkom päť pojednávaní (23. júna 1998, 6. apríla 1999, 1. júna 1999, 16. septembra
1999 a 9. septembra 2002). Z uvedených pojednávaní sa dve z nich odročili, a to pre
neúčasť zákonnej sudkyne (6. apríla 1999), resp. pre neúčasť odporkyne a kolízneho
opatrovníka (1. júna 1999). V období od podania návrhu do 16. septembra 1999 súd konal
v zásade bez zbytočných prieťahov, keďže jeho činnosť smerovala k odstráneniu právnej
neistoty sťažovateľa v konaní o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov
k maloletému dieťaťu po rozvode. O takomto prístupe súdu svedčia jeho opakované žiadosti
o oznámenie príjmov účastníkov konania za určité obdobia, uznesenie súdu o ustanovení
opatrovníka pre maloleté dieťa (25. mája 1998), doporučenie účastníkom konania návštevy
Centra poradensko-psychologických služieb v Bratislave, žiadosti o zabezpečovanie ďalších
podkladov nevyhnutných pre rozhodnutie o výživnom, výzvy sťažovateľovi na spresnenie
jeho návrhu na úpravu styku s maloletou dcérou. V uvedenom období Okresný súd
Bratislava IV konal už nielen o pôvodnom návrhu sťažovateľa, ale aj o jeho návrhu na
úpravu styku otca s maloletým dieťaťom. Vychádzajúc z tohto návrhu sťažovateľa súd
svojím uznesením z 30. septembra 1999 ustanovil znalca z odboru klinickej psychológie
detí na podanie znaleckého posudku a zodpovedanie súdom položených otázok
rozhodujúcich pre jeho rozhodnutie o úprave styku otca s maloletým dieťaťom.
Hoci spis bol ustanovenej súdnej znalkyni postúpený 22. novembra 1999, konajúca
sudkyňa (ktorá nahradila pôvodnú zákonnú sudkyňu) urobila ďalší úkon až 23. mája 2001,
t. j. až po 19 mesiacoch. Toto obdobie ústavný súd posúdil ako zbytočný prieťah v konaní
Okresného súdu Bratislava IV, keďže tento nekonal bez toho, že by jeho ďalšiemu postupu
bránila zákonná prekážka. Obdobie od júna 2001 až do mája 2002 je charakterizované
snahou Okresného súdu Bratislava IV o urýchlenie činnosti súdnej znalkyne a predloženie
posudku nevyhnutného pre rozhodnutie súdu vo veci úpravy styku otca s maloletým
dieťaťom. Ústavný súd z predloženého súdneho spisu zistil, že konajúca sudkyňa využívala
rôzne prostriedky na urýchlenie činnosti znalkyne, napríklad opakované urgencie z 23. mája
2001, 4. júla 2001, urgencia pod hrozbou poriadkovej pokuty z 19. novembra 2001,
poriadková pokuta vo výške 5 000,-- Sk zo 7. marca 2002. Ústavný súd už judikoval, že
„Tolerovanie pasivity znalca... ústavný súd hodnotí ako súčasť postupu súdu, ktorý
nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty... a teda ako taký, ktorý spôsobuje zbytočné
prieťahy v konaní“ (II. ÚS 10/01).
Berúc do úvahy celkovú nečinnosť Okresného súdu Bratislava IV v období pred
júnom 2001, ako aj spôsob a rozsah použitých poriadkových opatrení podľa § 53 OSP
v období jún 2001 až máj 2002 bol ústavný súd nútený konštatovať, že aj toto obdobie
činnosti Okresného súdu Bratislava IV je poznačené zbytočnými prieťahmi. Znalecký
posudok bol napokon predložený 2. mája 2002 a vec bola ukončená 9. septembra 2002.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo
iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3
ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
1. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.“
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že primerané
finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.
Sťažovateľ požadoval finančné zadosťučinenie vo výške 500 000,-- Sk a v doplnení
svojej sťažnosti odôvodnil výšku požadovaného finančného zadosťučinenia takto:
„Rozvodový spor sťažovateľa je skutočne prieťahovým sporom... a takýmto postupom
bola sťažovateľovi spôsobená právna neistota, ktorá mu spôsobila ako morálne, tak aj
materiálne škody“.
Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo
zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil
úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej
ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.
Vzhľadom na celkovú dobu konania Okresného súdu Bratislava IV v konaní sp. zn.
7 C 179/97 a berúc tiež do úvahy, že sťažovateľ svojím postupom nesporne prispel
k celkovej dĺžke konania, zohľadňujúc konkrétne okolnosti prípadu vrátane pocitu neistoty
sťažovateľa, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci bolo do rozhodnutia ústavného súdu
právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 25 000,-- Sk za primerané
zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
2. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. K. D.,
ktoré vyčíslila sumou 29 250,-- Sk, a to za tri právne úkony a paušál podľa § 13 ods. 1
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Pri úhrade trov konania
sťažovateľa je však potrebné postupovať podľa § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 a § 25 citovanej
vyhlášky a pri výške priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej
republiky za I. polrok 2001, ktorá bola 11 963,-- Sk, ústavný súd priznal advokátke za tri
úkony po 3 900,-- Sk a po 100,-- Sk režijný paušál, t. j. celkom 12 000,-- Sk.
Náhradu trov konania je Okresný súd Bratislava IV povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne (§ 31a ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho
poriadku).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. februára 2003