Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 88/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2004 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Jána Auxta a Juraja Horvátha v konaní

o sťažnosti Z. Š., bytom U., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. T., P. B., ktorou namieta

porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

postupom Okresného súdu Martin v konaní

vedenom pod sp. zn. , za účasti Okresného súdu Martin, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Z. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom

pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Martin p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod

sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

3. Z. Š. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom

štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Martin p o v i n n ý vyplatiť

do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Martin j e p o v i n n ý uhradiť Z. Š. trovy konania v sume

9 342 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsaťdva slovenských korún) na účet advokátky

JUDr. Z. T., P. B., do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

sp. zn. z 24. marca 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Z. Š., bytom U. (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“)

postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 28. júla 1997 okresnému súdu žalobu

o neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie

v jeho právnej veci právoplatne skončené, v dôsledku čoho nemohol uplatniť nárok

na čiastočný invalidný dôchodok. Tieto okolnosti majú za následok i jeho zložitú finančnú

situáciu, ktorá je spojená aj s právnou neistotou.

Vo svojej sťažnosti sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd podľa

rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a súčasne žiadal, aby mu bolo

priznané primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk.

Predsedníčka okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadrila

k sťažnosti podaním sp. zn. Spr 2017/04 doručeným ústavnému súdu 27. apríla 2004,

v ktorom takto chronologicky uviedla všetky úkony účastníkov a okresného súdu

v napadnutom konaní:

„Žaloba o neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru došla súdu

28. 7. 1997. Dňa 18. 8. 1997 zákonná sudkyňa JUDr. A. K. vyzvala právneho zástupcu

žalobcu na doplnenie dôkazov a vykonala ďalšie úkony podľa ust. , ,

- 26. 8. 1997 - došlo vyjadrenie žalovaného

- 27. 8. 1997 - došla súdu upravená žaloba a listinné dôkazy

- 23. 9. 1997 - sudkyňa dala pokyn na doručenie upravenej žaloby žalovanému

- 4. 11. 1997 - sudkyňa nariadila pojednávanie na 15. 1. 1998

- 14. 1. 1998 - došla žiadosť právneho zástupcu žalobcu o odročenie pojednávania

- 15. 1. 1998 - sudkyňa zmenila termín pojednávania na 26. 2. 1998

- 28. 4. 1998 - predseda súdu rozhodol o pridelení veci Mgr. M. A. (pôvodná sudkyňa

odišla na materskú dovolenku)

- 16. 6. 1998 - predseda súdu rozhodol o pridelení veci JUDr. M. I. (predchádzajúca

sudkyňa odišla na iný súd)

- 3. 8. 1998 - došla urgencia žalobcu

- 6. 8. 1998 - sudkyňa nariadila pojednávanie na 18. 8. 1998

- 18. 8. 1998 - uskutočnilo sa pojednávanie v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho

zástupcu - bolo odročené na 8. 9. 1998

- 20. 8. 1998 - došlo ospravedlnenie právneho zástupcu žalobcu

- 4. 9. 1998 - došlo ospravedlnenie právneho zástupcu žalobcu so žiadosťou o odročenie

pojednávania

- 8. 9. 1998 - sudkyňa odročila pojednávanie na neurčito

- 8. 9. 1998 - sudkyňa vykonala dožiadanie na Okresný súd Považská Bystrica

na výsluch žalobcu

- I5. 10. 1998 - výsluch žalobcu sa neuskutočnil pre jeho neprítomnosť a tiež právneho

zástupcu žalobcu

- 26. 10. 1998 - uskutočnil sa výsluch žalobcu na Okresnom súde Považská Bystrica

- 28. 10. 1998 - spis došiel na Okresný súd Martin

- 11. 11. 1998 - sudkyňa nariadila pojednávanie na 22. 12. 1998

- 22. 12. 1998 - uskutočnilo sa pojednávanie a bolo odročené na výsluch svedka

na 26. 1. 1999

- 12. 1. 1999 - došlo k zmene termínu pojednávania na 2. 2. 1999

- 2. 2. 1999 - uskutočnilo sa pojednávanie a bolo odročené na 2. 3. 1999

na pokračovanie v dokazovaní

- 2. 3. 1999 - uskutočnilo sa pojednávanie a bolo odročené na 5. 3. 1999 na vyhlásenie

rozsudku

- 5. 3. 1999 - vo veci bol vyhlásený rozsudok

- 5. 4. 1999 - došlo k odoslaniu písomného vyhotovenia rozsudku účastníkom

- 19. 5. 1999 - došlo odvolanie žalobcu (neobsahovalo odôvodnenie)

- 27. 5. 1999 - sudkyňa vyzvala právneho zástupcu žalobcu na odstránenie nedostatkov

odvolania

- 31. 5. 1999 - došlo doplnené odvolanie žalobcu

- 11. 6. 1999 - sudkyňa dala pokyn na doručenie odvolania žalovanému na vyjadrenie

- 22. 6. 1999 - došlo vyjadrenie žalovaného k odvolaniu

- 15. 7. 1999 - spis bol predložený na Krajský súd Žilina

- 4. 1. 2000 - Krajský súd Žilina nariadil pojednávanie na 10. 3. 2000

- 10. 3. 2000 - Krajský súd Žilina vznesením rozsudok zrušil a vec vrátil

na ďalšie konanie Okresnému súdu Martin

- 27. 3. 2000 - spis došiel Okresnému súdu Martin

- 31. 3. 2000 - sudkyňa dala pokyn na doručenie uznesenia účastníkom

- 19. 5. 2000 - sudkyňa nariadila pojednávanie na 8. 6. 2000

- 5. 6. 2000 - došla žiadosť právneho zástupcu žalobcu o odročenie pojednávania

- 8. 6. 2000 - pojednávanie bolo odročené na neurčito

- 28. 6. 2000 - sudkyňa nariadila pojednávanie na 10. 8. 2000

- 24. 7. 2000 - žalobca požiadal o odročenie pojednávania

- 10. 8. 2000 - sudkyňa odročila pojednávanie na 14. 9. 2000

- 13. 9. 2000 - právna zástupkyňa žalobcu požiadala o odročenie pojednávania

na október 2000

- 14. 9. 2000 - sudkyňa pojednávanie odročila na 12. 10. 2000

- 12. 10. 2000 - na pojednávaní došlo k opätovnému rozhodnutiu vo veci rozsudkom

- do 15. 2. 2001 - predseda súdu predĺžil lehotu na vypracovanie písomného vyhotovenia

rozsudku pre práceneschopnosť a nadmernú pracovnú zaťaženosť sudkyne

- 13. 2. 2001 - došlo k odoslaniu písomného vyhotovenia rozsudku

- 15. 3. 2001 - došlo odvolanie žalobcu (bez odôvodnenia)

- 24. 3. 2001 - pokyn sudcu na vyčkanie doplnenia odvolania

- 26. 3. 2001 - pokyn sudcu na vyčkanie doplnenia odvolania

- 2. 4. 2001 - došlo doplňujúce odvolanie žalobcu

- 26. 4. 2001 - sudkyňa dala pokyn na obvyklý postup súdu pred predložením spisu

odvolaciemu súdu

- 23. 5. 2001 - došlo vyjadrenie žalovaného k odvolaniu

- 14. 6. 2001 - sudkyňa predložila spis odvolaciemu Krajskému súdu Žilina

- 12. 2. 2002 - Krajský súd Žilina nariadil pojednávanie na 14. 1. 2003 a zrušil

prvostupňový rozsudok

- 17. 3. 2003 - došiel spis z Krajského súdu Žilina

- 24. 3. 2003 - sudkyňa dala pokyn na doručenie uznesenia účastníkom

- 9. 9. 2003 - došli námietky zaujatosti sudkyne zo strany žalobcu

- 19. 9. 2003 - sudkyňa predložila vec na rozhodnutie o námietkach zaujatosti Krajskému

súdu Žilina

- 28. 10. 2003 - Krajský súd Žilina vrátil spis Okresnému súdu Martin bez meritórneho

vybavenia s poukazom na možnosť postupu podľa ,

- 30. 10. 2003 - sudkyňa predložila spis predsedníčke súdu

- 31. 10. 2003 - predsedníčka súdu opatrením Spr 500/03-527 vylúčila JUDr. I.

z prejednávania a rozhodnutia veci a vec elektronická podateľňa pridelila

zákonnej sudkyni JUDr. A. K.

- 6. 11. 2003 - sudkyňa nariadila pojednávanie na 22. 1. 2004

- 12. 12. 2003 - predsedníčka súdu odpovedala na sťažnosť žalobcu pod Spr 1592/03

- 2. 1. 2004 - sudkyňa vyzvala právnu zástupkyňu žalobcu, aby oznámila adresu svedka

- 20. 1. 2004 - právna zástupkyňa žalobcu oznámila adresu svedka

- 22. 1. 2004 - pojednávanie sa pre neprítomnosť žalobcu a svedkov odročilo

na 11. 3. 2004

- 23. 2. 2004 - právna zástupkyňa žalobcu požiadala o odročenie pojednávania

pre kolíziu s hlavným pojednávaním na Krajskom súde v Trenčíne vo veci

trestného činu vraždy zn. (nutná obhajoba)

- 24. 2. 2004 - sudkyňa nariadila zmenu termínu pojednávania na 6. 4. 2004

- 1. 3. 2004 - došlo ospravedlnenie svedkyne A. T. so žiadosťou o jej prípadné vypočutie

dožiadaným súdom

- 6. 4. 2004 - uskutočnilo sa pojednávanie, na ktorom súd rozhodol o pripustení zmeny

žaloby, vypočul žalobcu, žalovaného, 3 svedkov a bolo rozhodnuté

medzitýmnym rozsudkom

- 8. 4. 2004 - právna zástupkyňa žalobcu doručila súdu vyúčtovanie trov právneho

zastúpenia

T. č. sa vo veci vypracúva písomné vyhotovenie rozsudku.“

K sťažnosti ďalej predsedníčka okresného súdu uviedla:

„2. V súlade s odpoveďou na sťažnosť žalobcu evidovanú na Okresnom súde Martin

pod č. Spr 1592/03 zo dňa 12. 12. 2003, na základe uvedenej chronológie úkonov súdu

a účastníkov konštatujem, že k neodôvodneným prieťahom vo veci nedošlo. Čo do celkovej

doby trvania konania tu však prieťahy sú. Tiež dĺžka doby medzi jednotlivými úkonmi súdu

je v niekoľkých prípadoch dlhšia než primeraná. Ide najmä o dobu od 27. 2. 1998 -

5. 8. 1998, 15. 7. 1999 - 3. 1. 2000, 15. 6. 2001 - 11. 2. 2002, 21. 4. 2003 - 18. 9. 2003.

To však súvisí s objektívnymi okolnosťami, ktoré vzhľadom na existujúcu judikatúru

Ústavný súd SR zohľadniť pri rozhodovaní o predmetnej sťažnosti nemôže a to je nadmerné

pracovné zaťaženie zákonných sudcov vo veci i súdu, pre jeho dlhoročné personálne

poddimenzovanie. Pre objektívne zhodnotenie veci musím však poukázať i na tieto

objektívne okolnosti. S tým súvisela i viacnásobná výmena zákonných sudcov.

Pokiaľ ide o zložitosť sporu, po hmotnoprávnej stránke ide o štandardný typ súdnej

kauzy pracovnoprávneho charakteru, po skutkovej stránke ide však o zložitejšiu vec.

Vyplýva to i z množstva navrhnutých dôkazov a to výsluchom účastníkov, svedkov

a listinných dôkazov. Vec sa javí byť zložitejšou i po procesnej stránke, čo súvisí s

viacerými úpravami - zmenami žaloby navrhnutými v priebehu konania žalobcom, tiež

vzhľadom na opakované odvolania voči vyneseným rozsudkom a vrátenie veci odvolacím

súdom s vysloveným právnym názorom a pokynmi na pokračovanie - doplnenie

dokazovania. Napokon svedčí o tom tiež skutočnosť, že naposledy, dňa 6. 4. 2004, bolo vo

veci rozhodnuté o základe medzitýmnym rozsudkom. Na strane súdu sú prieťahy vyvolané

procesným pochybením - rozhodovaním veci v časti konania predsedom senátu bez účasti

prísediacich, čo bolo vytknuté odvolacím súdom.

K osobitným prekážkam postupu konania v zmysle ust. a nasl. vo veci

nedošlo. Na celkovú dobu trvania konania však mali zásadný vplyv 3 skutočnosti. Po prvé

išlo o viacnásobnú zmenu zákonného sudcu, po druhé o opakované (dvojnásobné) zrušenie

vynesených rozsudkov odvolacím súdom a po tretie, nedostatok súčinnosti žalobcu.

Z chronológie úkonov účastníkov a súdu vyplýva, že doteraz najmenej v 6 prípadoch

žalobca (resp. jeho právny zástupca) požiadal o odročenie pojednávania (14. 1. 1998,

4. 9. 1998, 5. 6. 2000, 24. 7. 2000, 13. 9. 2000, 23. 2. 2004), v ďalších 3 prípadoch došlo

k odročeniu pojednávania pre neúčasť žalobcu resp. i jeho právneho zástupcu (18. 8. 1998,

15. 10. 1998, 22. 1. 2004) a v dvoch prípadoch došlo k podaniu odvolania bez akéhokoľvek

odôvodnenia (19. 5. 1999 a 15. 3. 2001). Za týchto okolností, v prípade vyslovenia

porušenia práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, javí

sa požadovaná suma finančného zadosťučinenia ako neprimeraná, naopak za primeranú

okolnostiam prípadu považujem sumu neprekračujúcu 15.000.- Sk.“

Prehľad úkonov okresného súdu uvedený v písomnom vyjadrení jej predsedníčky

zo 16. apríla 2004 sa zhoduje s tým, čo vyplýva zo zistení ústavného súdu.

Pri posudzovaní, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní, však ústavný súd bral

do úvahy všetku dokumentáciu obsiahnutú v predloženom spise a všetky okolnosti,

ktoré z nej vyplývali.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva

podľa , podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. ), pričom „tento účel možno dosiahnuť

zásadne až právoplatným rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná“

(, ). K vytvoreniu „stavu právnej istoty preto dochádza

až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. ).

Preto je základnou povinnosťou súdu a sudcu zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z (ďalej

aj „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo

splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť

pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť

len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda

senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo

alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma

vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa

týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Ústavný

súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu

(povaha veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. ,

, ). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1. V posudzovanom prípade je predmetom konania pracovnoprávny spor

o neplatnosť okamžitého zrušenia skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, ktorý

sa osobitne nelíši od pracovnoprávnych sporov tohto druhu. Keďže však ide o závažnú

statusovú vec z hľadiska sociálneho postavenia sťažovateľa, vyžaduje si povaha veci

osobitnú starostlivosť všeobecného súdu. Ústavný súd nemohol vzhľadom na doterajší

priebeh konania akceptovať konštatovanie predsedníčky okresného súdu,

že ide po skutkovej a procesnej stránke o zložitejšiu vec, čo vyplýva okrem iného

„... i z množstva navrhnutých dôkazov a to výsluchom účastníkov, svedkov a listinných

dôkazov“.

Z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

zo 14. januára 2003 sp. zn. , s ktorým sa ústavný súd stotožnil, totiž okrem

iného vyplýva, že: „V odvolacom konaní zistil krajský súd, že I. stupňový súd nevykonal

vo veci prakticky žiadne dokazovanie. Nevypočul v konaní ani svedkov, ktorých navrhovateľ

žiadal vypočuť, a tiež vôbec bližšie sa nezaoberal tvrdeniami navrhovateľa, ktoré uvádzal

na svoju obranu.“ Ústavný súd na základe toho v okolnostiach prípadu uzavrel, že v danom

prípade v doterajšom priebehu konania nešlo o takú vec, v ktorej by zbytočné prieťahy

v konaní boli ovplyvnené skutkovou a právnou zložitosťou veci.

2. Ďalším kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných

prieťahov v konaní, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto konania. Z obsahu

spisu, ako aj z vyjadrení predsedníčky okresného súdu, ale aj samotného sťažovateľa,

vyplýva, že aj on sa svojím správaním čiastočne podieľal na vzniku prieťahov

v predmetnom konaní. V šiestich prípadoch sťažovateľ, resp. jeho právna zástupkyňa žiadali

o odročenie pojednávania, v troch prípadoch došlo k odročeniu pojednávania pre neúčasť

sťažovateľa, resp. jeho právnej zástupkyne.

Uvedené skutočnosti potvrdil aj sťažovateľ vo svojom vyjadrení zo 14. mája 2004,

avšak súčasne vyslovil názor, že „... pri dĺžke konania takmer 7 rokov je bežné, že právny

zástupca, príp. žalobca môžu byť v čase vytýčeného pojednávania na dovolenke,

práceneschopní, príp. právnej zástupkyni mohlo byť vytýčené iné pojednávanie“. Podiel

sťažovateľa a jeho právnej zástupkyne, ktorí svojím správaním prispeli k predĺženiu

konania, zohľadnil ústavný súd pri stanovení výšky primeraného finančného

zadosťučinenia.

Pokiaľ okresný súd namietal, že v dvoch prípadoch (19. mája 1999 a 15. marca 2001)

podal sťažovateľ odvolania proti jeho rozsudkom bez akéhokoľvek odôvodnenia, ústavný

súd túto skutočnosť nevyhodnotil v neprospech sťažovateľa, a to z toho dôvodu, že uvedené

(tzv. blanketárne) odvolania boli v krátkom čase doplnené, a preto vzhľadom na celkovú

dĺžku napadnutého konania nemohol namietaný postup sťažovateľa výraznejšie prispieť

k predĺženiu konania.

3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd posudzoval existenciu zbytočných

prieťahov v označenom konaní, bol postup okresného súdu v predmetnej veci s výnimkou

obdobia nečinnosti medzi 27. februárom 1998 a 5. augustom 1998 (presahujúci

5 mesiacov), keď bola vec pridelená novej zákonnej sudkyni (vzhľadom na nástup jednej

z predchádzajúcich sudkýň na materskú dovolenku a prechod druhej na iný súd), ústavný

súd nezistil žiadne významnejšie obdobia nečinnosti okresného súdu, ktoré by boli sami

osebe ústavne významné, a tak spôsobilé odôvodniť záver o porušení základného práva

sťažovateľa zaručeného v .

Obdobie od 16. júla 1999 do 27. marca 2000 (viac ako 8 mesiacov), keď sa spis

nachádzal na krajskom súde, ústavný súd osobitne nevyhodnocoval (sťažovateľ sťažnosťou

napadol iba postup okresného súdu).

Pokiaľ okresný súd bral iba na vedomie neúčasť účastníkov na pojednávaní, a z tohto

dôvodu odročoval konania, možno mu vytknúť málo razantné a nedostatočné využitie

zákonných oprávnení na dosiahnutie nápravy, najmä možnosti uplatnenia poriadkových

opatrení v zmysle .

Ku dňu rozhodovania o veci ústavným súdom nebolo preskúmavané konanie

právoplatne skončené. V súčasnosti je stav konania taký, že okresný súd rozhodol vo veci

medzitýmnym rozsudkom sp. zn. zo 6. apríla 2004, ktorým určil, že okamžité

skončenie pracovného pomeru sťažovateľa podľa

je neplatné, a zároveň zaviazal odporcu uhradiť sťažovateľovi trovy konania. Proti

uvedenému rozsudku bolo 8. júna 2004 podané odvolanie. Z uvedeného vyplýva,

že okresný súd v období od 28. júla 1997 (podanie žaloby) do súčasnosti (rozhodovanie

o prijatej sťažnosti ústavným súdom) nedokázal organizovať procesný postup plynulo

a efektívne tak, aby sa odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň obrátil účastník

konania so žiadosťou o rozhodnutie.

Takýto postup okresného súdu nemožno ospravedlniť dôvodmi obsiahnutými

vo vyjadrení jeho predsedníčky, za ktoré považuje aj opakované odvolania sťažovateľa voči

vyneseným rozsudkom okresného súdu vrátane rešpektovania právnych názorov a pokynov

na pokračovanie v dokazovaní obsiahnutých v zrušovacích uzneseniach krajského súdu.

Konštatovanie predsedníčky okresného súdu o viacnásobných zmenách zákonného

sudcu v konaní nemôže takisto ospravedlňovať neefektívny postup okresného súdu.

Predsedníčka okresného súdu poukazuje aj na nadmerné pracovné zaťaženie

zákonných sudcov vo veci i súdu, pre jeho dlhoročné personálne poddimenzovanie, avšak

zároveň poznajúc judikatúru ústavného súdu (napr. , ) si je vedomá,

že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť,

že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet

sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie

svojej právnej neistoty, nemôže byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát

zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Pri hodnotení postupu okresného súdu nemožno opomenúť jeho zvlášť závažné

pochybenie vo vzťahu k zbytočným prieťahom v konaní (neefektívna a neúčelná činnosť),

a to porušením (v znení účinnom v relevantnom čase), ku ktorému došlo

tým, že predmetnú vec, ktorú mohol prejednávať a rozhodovať o nej iba senát, prejednával

samosudca bez účasti ostatných členov senátu. Za neefektívnu činnosť okresného súdu

považuje ústavný súd aj realizáciu a vyhodnocovanie dôkazov, ktoré nemali príčinnú

súvislosť s dôvodmi, ktoré viedli k okamžitému skončeniu pracovného pomeru sťažovateľa.

Oba uvedené nedostatky vytkol okresnému súdu aj odvolací súd v uznesení

sp. zn. z 10. marca 2000, ktorým prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil

na ďalšie konanie.

Ústavný súd aj napriek tomu, že okresný súd vo veci priebežne konal a trikrát

rozhodol rozsudkom (naposledy medzitýmnym, ktorým určil, že okamžité zrušenie

pracovného pomeru sťažovateľa je neplatné), hodnotí jeho postup ako málo efektívny,

nezodpovedajúci požiadavke (príkazu zákonnej normy) takej prípravy pojednávaní,

ktorá by zodpovedala požiadavkám vymedzeným v príslušných (vyššie citovaných)

ustanoveniach , ktoré sú nevyhnutným predpokladom

spoločensky efektívneho, t. j. rýchleho a účinného poskytnutia právnej ochrany.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo zaručené v

sa môže realizovať len prostredníctvom takého konania (činnosti) súdov, ktoré smeruje

k odstráneniu stavu právnej neistoty, kvôli ktorej sa fyzická osoba (alebo právnická osoba)

obrátila na orgán súdnej moci. K zbytočným prieťahom v súdnom konaní môže dôjsť nielen

samotným nekonaním príslušného súdu, ale aj jeho takou činnosťou, ktorá nesmeruje

k odstráneniu stavu právnej neistoty účastníka súdneho konania, teda k právoplatnému

rozhodnutiu vo veci, s ktorou sa obrátil na súd. Preto na splnenie základného práva podľa

nestačí, aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len prerokovali,

prípadne vykonali rôzne úkony (bez ohľadu na ich počet), a pritom právoplatne nerozhodli

(m. m. , ).

V nadväznosti na to dospel ústavný súd k názoru, že doterajší postup okresného súdu

v konaní, ktoré je na ňom vedené pod sp. zn. , vzhľadom na uvedené

nedostatky, nesmeroval k sústredenému vyhodnoteniu dôkaznej situácie, a k právoplatnému

rozhodnutiu vo veci samej, a že zbytočné prieťahy vznikli samotným spôsobom,

ktorým túto vec prerokováva (, ).

Na základe uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil, že v napadnutom konaní bolo

porušené označené základné právo sťažovateľa, ktoré mu garantuje . Napokon

vyslovuje názor, že v danom prípade by nemohla byť doterajšia dĺžka konania (t. j. 7 rokov)

z hľadiska akceptovaná, už len vzhľadom na jeho predmet. Potvrdzuje

to aj predsedníčka okresného súdu, ktorá vo vyjadrení k sťažnosti výslovne uviedla:

„Čo do celkovej doby trvania konania tu však prieťahy sú“.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa okresným súdom, prikázal

mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty,

v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie“.

Podľa „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov

sa ho domáha“. Z ustanovenia vyplýva, že primerané

finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Podľa ods. 5 citovaného zákonného ustanovenia ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je peňažnou protihodnotou utrpenej

nemajetkovej ujmy (napr. , ).

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva,

ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na celkovú dĺžku konania okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. , berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, najmä význam sporu

pre sťažovateľa, ale aj jeho správanie a správanie jeho právnej zástupkyne v napadnutom

konaní (vyhodnotené v čl. II bode 2 tohto nálezu), ako aj skutočnosť, že konanie vo veci

nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, považoval ústavný súd

priznanie sumy 40 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona

o ústavnom súde.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. Z. T.,

uplatnených v podaní zo 7. januára 2004. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby

(prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16

ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

(ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2003, ktorá

bola 13 602 Sk. Úhrada bola priznaná v celkovej výške 9 342 Sk za 2 úkony po 4 534 Sk

a 2 x 136 Sk režijný paušál (§ 19 vyhlášky).

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne

sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou tohto rozhodnutia“

rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2004