Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 32/06

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2006

predbežne prerokoval sťažnosť M. H. a A. H., obaja bytom P., a A. L., bytom P., vo veci

namietaného porušenia a základných práv podľa

a postupom Okresného súdu Košice II v konaní

vedenom pod sp. zn. a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H., A. H. a A. L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. januára 2006

doručená sťažnosť M. H., A. H. a A. L. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali

porušenie (ďalej len „“) a základných práv podľa

a postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. .

Sťažovatelia uviedli, že sa cítia byť „... poškodení Okresným súdom Košice II, ktorý

v konaní (pril. žaloby 2 z 10. 3. 2002 a násl. doplňujúcich žalôb zn.

a ďalšej doplnenej žaloby bez čísla zo dňa 20. 5. 2005), porušil naše právo...“.

Z obsahu sťažnosti a vyžiadaného súvisiaceho spisu okresného súdu sp. zn.

vyplýva, že sťažovatelia doručili 12. marca 2002 Okresnému súdu Humenné

podanie, ktorým sa domáhali, aby im „... bolo v rámci práva zabezpečené zadosťučinenie

a vrátené obnosy špecifikované u jednotlivých poškodených boli nahradené v plnej výške aj

so spojenými súdnymi nákladmi“.

Podanie sťažovateľov smerovalo predovšetkým proti obchodnej spoločnosti B., K.,

ako aj ďalším dvom žalovaným (vláde Slovenskej republiky a médiám zúčastneným

na klamnej reklame).

Okresný súd Humenné postúpil 19. marca 2002 podanie sťažovateľov okresnému

súdu ako súdu miestne príslušnému. Keďže podanie sťažovateľov nespĺňalo náležitosti

riadneho návrhu, okresný súd ich 27. mája 2002 s odvolaním sa na ustanovenie § 43 ods. 1

vyzval na jeho doplnenie v stanovenej 15-dňovej lehote.

Podaním z 3. júna 2002 sťažovatelia navrhli, aby bola ich „žaloba“ postúpená Krajskému

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), a ďalším podaním z 9. júla 2002 žiadali

„... o promptné informovanie o osude našej žaloby zo dňa 10. 3. t. r. ...“.

Pretože sťažovatelia neodstránili vady podania, okresný súd ich 23. júla 2002 vyzval,

aby tak urobili do jedného mesiaca s tým, aby mu predložili „... riadny návrh, z ktorého

bude zjavné, čoho sa domáhate, voči komu a na základe čoho sa svojho práva domáhate...“,

a s poučením, že inak bude konanie zastavené. Zároveň okresný súd upozornil

sťažovateľov, že „... žalovaný B. mal sídlo v K., a teda príslušným súdom je Okresný súd

Košice II na konanie. Krajský súd bude rozhodovať v konkurznom konaní, avšak

do dnešného dňa vyhlásený konkurz nebol“.

Dňa 29. júla 2002 sťažovatelia oznámili okresnému súdu, že mu zasielajú novú

žalobu, ako aj „kópie prihlášok na uplatnenie škody z konkurzu“.

Prípisom z 28. januára 2003 okresný súd sťažovateľom oznámil, že v ich „... právnej

veci proti odporcovi B. o 65.800,- Sk s prísl. (...) na odporcu v 1. rade B., s. r. o. bol

uznesením Krajského súdu v Košiciach č. -125 zo dňa 3. 9. 2002 vyhlásený

konkurz na majetok odporcu v 1. rade. Správcom konkurznej podstaty je JUDr. F. H.

V zmysle ust. v platnom znení veritelia dlžníka prihlásia

svoje pohľadávky v lehote určenej v uznesení o vyhlásení konkurzu, a to aj vtedy, ak sa

o nich vedie súdne konanie podľa osobitných predpisov. V zmysle toho zákonného

ustanovenia ste povinný pohľadávku si uplatniť v tomto konkurznom konaní prihláškou“.

Uznesením sp. zn. z 20. apríla 2005 uložil okresný súd sťažovateľom,

aby v lehote 20 dní odstránili vady návrhu na začatie konania na strane žalovaných

v 2. a 3. rade. Pokiaľ na návrhu voči týmto účastníkom trvajú, nech bližšie svoj nárok

špecifikujú a odôvodnia.

Sťažovatelia vo svojom podaní doručenom okresnému súdu 23. mája 2005 neupravili

označenie účastníkov konania na strane žalovaných v 2. a 3. rade a svoj nárok voči nim

bližšie neodôvodnili ani nešpecifikovali. Konštatujúc, že sťažovatelia v určenej lehote vady

podania v zmysle uznesenia z 20. apríla 2005 neodstránili, okresný súd uznesením sp. zn.

zo 14. októbra 2005 podanie sťažovateľov z 12. marca 2002 v časti týkajúcej

sa ich nároku voči žalovaným v 2. rade a 3. rade odmietol a nárok voči odporcovi v 1. rade

vylúčil na samostatné konanie.

V podaní doručenom okresnému súdu 31. októbra 2005 sťažovatelia reagujúc

na uznesenie okresného súdu z 23. mája 2005 okrem iného uviedli: «Už v II. doplnenej

žalobe zo dňa 29. 7. 2002 deklarujeme podanie iba na úpadcu B. uvedený v žalobe

2 zo dňa 10. 3. 2002. V III. doplňujúcej žalobe znova žalujeme iba B. - konateľov

F. a spol., toho času „dúfajme“ vo väzení. Tam vysvetľujeme, prečo sme vylúčili odporcov

vládu - konkr. Ministerstvo financií, médiá zúčastnené na klamnej reklame...».

Keďže v závere citovaného podania sťažovatelia uviedli, že proti uzneseniu

okresného súdu zo 14. októbra 2005 podávajú odvolanie, okresný súd 16. novembra 2005

predložil spis s opravným prostriedkom na rozhodnutie krajskému súdu, na ktorom sa

právna vec sťažovateľov nachádzala ešte aj v čase predbežného prerokovania ich sťažnosti

ústavným súdom.

V závere sťažnosti sťažovatelia tvrdia, že „... časová hra pred vyhlásením konkurzu

bola nie pre chyby v žalobách, ale neboli sme rovnocenní elite - klientele, ktorí boli

odškodnení. Veď OS KE II, intervalmi 2,5 mesiaca, aby odpovedal na naše prosby,

opakovane porušoval § 13 zák. 152/95. Ledabolými informáciami v nešpecifikovanom

poučení, že sme nevedeli, o akú chybu ide, porušil , 42, 43 “

Ústavný súd na krajskom súde zistil, že konkurz vyhlásený na majetok žalovaného

v 1. rade B., K., uznesením sp. zn. z 3. septembra 2002 nie je ešte skončený

a v súčasnosti prebieha speňaženie majetku dlžníka.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný

súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad

a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. , ,

).

1. Zo sťažnosti, jej príloh a z obsahu súvisiaceho súdneho spisu okresného súdu

vyplýva, že súdne konanie, v ktorom podľa sťažovateľov malo dôjsť k porušeniu čl. 12

, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

v a základného práva na informácie podľa ,

je vo vzťahu k žalovanému v 1. rade v dôsledku skutočnosti, že uznesením krajského súdu

sp. zn. z 3. septembra 2002 bol na jeho majetok vyhlásený konkurz, prerušené.

K prerušeniu predmetného konania došlo zo zákona [§ 14 ods. 1 písm. d) zákona

č. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov platného a účinného

v relevantnom čase (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“)].

Podľa § 14 ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní sa v konaniach prerušených

v zmysle ods. 1 písm. d) tohto ustanovenia s výnimkou konaní o pohľadávkach, ktoré treba

prihlásiť v konkurze (§ 20 zákona o konkurze a vyrovnaní), pokračuje na návrh správcu,

úpadcovho odporcu alebo nerozlučného účastníka konania. Zákon o konkurze a vyrovnaní

teda nepripúšťa, aby sa pokračovalo v prerušených konaniach ohľadne pohľadávok, ktoré

treba prihlásiť v konkurze podľa § 20 tohto zákona.

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru,

že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu

právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu

(, , ). Základné právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov teda možno porušiť iba v konaní, ktorého výsledkom môže byť

rozhodnutie všeobecného súdu o právach a povinnostiach jeho účastníkov, pretože len také

rozhodnutie môže ukončiť stav právnej neistoty osoby domáhajúcej sa jeho rozhodnutia

(m. m. , ).

V dôsledku skutočnosti, že konanie v právnej veci sťažovateľov nemôže už

od vyhlásenia konkurzu na majetok žalovaného v 1. rade, t. j. od 3. septembra 2002,

vo vzťahu k tomuto žalovanému pokračovať, neprebieha už od uvedeného dátumu také

konanie, ktorého výsledkom môže byť rozhodnutie všeobecného súdu o uplatnenom nároku

sťažovateľov, a preto nie je možné uvažovať ani o tom, že by v predmetnom konaní mohlo

ešte dôjsť k naplneniu účelu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov, ktorým je odstránenie stavu ich právnej neistoty. Vzhľadom na uvedené ústavný

súd zastáva názor, že k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľov došlo vyhlásením

konkurzu na majetok žalovaného v 1. rade, teda iným zákonom predvídaným spôsobom,

než je meritórne rozhodnutie.

Z toho dôvodu nie je možné namietať v napadnutom konaní v časti týkajúcej sa

nároku sťažovateľov voči žalovanému v 1. rade porušenie ich základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pretože ďalší postup súdu vo veci samej,

a tým aj prípadné porušovanie ich práv už neprichádza do úvahy.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti, pokiaľ

ide o namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa v konaní pred okresným súdom vedenom pod

sp. zn. po 2. septembri 2002, keď bol vyhlásený konkurz na majetok

účastníka (v napadnutom konaní žalovaného v 1. rade), odmietol z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

2. Námietky porušenia základného práva podľa , ktoré sa týkajú

prieťahov v čase pred uvedeným prerušením konania (v dôsledku vyhláseného konkurzu),

ústavný súd na základe predloženej sťažnosti preskúmavať nemohol, pretože sťažovatelia

svoju sťažnosť nepodali v lehote dvoch mesiacov ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosť podľa možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte citovaného ustanovenia zákona o ústavnom

súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti

(, ). Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia sa o namietaných

skutočnostiach týkajúcich sa postupu okresného súdu v čase pred prerušením napadnutého

konania mohli dozvedieť vyvesením uznesenia o vyhlásení konkurzu na úradnej tabuli

konkurzného súdu v deň jeho vydania, t. j. 2. septembra 2002 (§ 13 ods. 4 zákona

o konkurze a vyrovnaní), resp. zverejnením v Obchodnom vestníku (§ 50a Občianskeho

súdneho poriadku v spojení s a zákona

o konkurze a vyrovnaní). K tomu je potrebné dodať, že všetky účinky uvedené v § 14

zákona o konkurze a vyrovnaní nastávajú vyvesením uznesenia o vyhlásení konkurzu

na úradnú tabuľu konkurzného súdu, a to bez ohľadu na to, či sa o tom dotknuté subjekty

dozvedeli alebo nie, či uznesenie je právoplatné alebo nie je.

Sťažnosť sťažovateľov bola podaná na poštovú prepravu až 28. decembra 2005

a ústavnému súdu bola doručená 2. januára 2006, t. j. v čase, keď už uplynula lehota

ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom. Z týchto dôvodov ústavný súd

podľa sťažnosť v tejto časti odmietol ako podanú

oneskorene.

3. Sťažovatelia v sťažnosti výslovne neuvádzajú a z jej obsahu nie je taktiež zrejmé,

či smeruje aj proti postupu okresného súdu v tej časti konania vedeného sp. zn.

, ktorá sa týka nároku sťažovateľov voči žalovaným v 2. a 3. rade, ktoré

nebolo vyhlásením konkurzu na majetok žalovaného v 1. rade prerušené.

Vychádzajúc z už citovaného podania sťažovateľov doručeného okresnému súdu

31. októbra 2005, v ktorom okrem iného uviedli, že «Už v II. doplnenej žalobe zo dňa 29. 7.

2002 deklarujeme podanie iba na úpadcu B. uvedený v žalobe zo dňa 10. 3.

2002. V III. doplňujúcej žalobe znova žalujeme iba B. - konateľov F. a spol. toho času

„dúfajme“ vo väzení. Tam vysvetľujeme prečo sme vylúčili odporcov vládu - konkr.

Ministerstvo financií, médiá zúčastnené na klamnej reklame...», možno podľa názoru

ústavného súdu bez akýchkoľvek pochybností vyvodiť, že sťažovateľom už v čase

doručenia ich sťažnosti ústavnému súdu nešlo vo vzťahu k týmto žalovaným materiálne

o odstránenie takého stavu právnej neistoty, ktorý by mohol byť posudzovaný pri tvrdenom

porušení . Ak však chýba takýto cieľ postupu sťažovateľov v súdnom

konaní, nemožno uvažovať o tom, že by existovali objektívne prekážky na jeho dosiahnutie

v podobe zbytočných prieťahov (m. m. ).

Vzhľadom na uvedené okolnosti preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

4. Sťažovatelia ďalej namietali, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní

bol porušený aj .

Ústavný súd už vo veci sp. zn. zaujal stanovisko, že zásady uvedené

v a 2 v súhrne vyjadrujú podstatu základných práv ako prirodzených

práv človeka a majú univerzálny charakter. Preto ich treba vykladať a chápať výlučne ako

ústavné direktívy adresované predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti

všetkých stupňov. Vzhľadom na tieto znaky nemôžu byť zásadne priamo aplikovateľné

v individuálnych záležitostiach bez konkrétneho vyjadrenia dopadu diskriminujúceho

postupu štátneho orgánu na iné základné právo alebo slobodu fyzickej osoby alebo

právnickej osoby (m. m. , ).

Ústavný súd zastáva názor, že citované stanovisko je v celom rozsahu uplatniteľné

aj na dôsledky vzťahujúce sa na sťažovateľov, a z toho dôvodu vyhodnotil namietané

porušenie uvedeného článku ako zjavne neopodstatnené.

5. Namietané porušenie zaručujúceho slobodu prejavu a právo

na informácie, vidia sťažovatelia v tom, že okresný súd „... intervalmi 2,5 mesiaca, aby

odpovedal na naše prosby, opakovane porušoval § 13 zák. 152/95. Ledabolými

informáciami v nešpecifikovanom poučení, že sme nevedeli, o akú chybu ide, porušil

, 42, 43 “

Ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi postupom okresného súdu

a tvrdeným porušovaním

o potravinách v znení neskorších predpisov.

Pokiaľ sťažovatelia namietali aj nezákonnosť postupu okresného súdu, ktorým malo

dôjsť k porušeniu označených ustanovení , ústavný súd

uvádza, že mu neprislúcha posudzovať zákonnosť, či dokonca správnosť postupu okresného

súdu. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti ( ) má svoje

špecifické právomoci, v rámci ktorých môže rozhodovať iba o porušení základných práv

alebo slobôd sťažovateľov, a preto sa v konaní pred ústavným súdom nie je možné domáhať

vyslovenia porušenia tých práv, ktoré sa fyzickým osobám a právnickým osobám

ustanovujú obyčajnými zákonmi.

Keďže námietky uvádzané sťažovateľmi v nadväznosti na tvrdené porušenie

ani ich obsah nemajú takú vecnú spojitosť s obsahom základného práva

zaručeného uvedeným článkom , ktorej reálnosť by bolo možné posúdiť po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol už po jej

predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2006