Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 134/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. mája 2007

predbežne prerokoval sťažnosť A. P., s. r. o., a spoločnosti A. G., so sídlom B., zastúpenej

advokátom JUDr. J. V., B. B., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 2 ods. 2,

, a a práv na spravodlivý

súdny proces a prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní

vedenom pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. P., s. r. o., a spoločnosti A. G. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. februára

2007 faxom a 28. februára 2007 poštou doručená sťažnosť A. P., s. r. o., a spoločnosti A. G.

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 20

ods. 1, a (ďalej len „“) a práv

na spravodlivý súdny proces a prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a

práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom z 27. marca 1998

na krajskom súde domáhala proti žalovanému B., a. s., H., zaplatenia sumy 259 750 Sk

s prísl.

V uvedenej veci krajský súd zastavil konanie uznesením z 29. mája 1998 a podaním

z 24. júla 1998 sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu odvolanie, o ktorom Najvyšší

súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutie

krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dňa bol 1. februára 1999 vyhlásený konkurz na majetok žalovaného, o ktorom je

vedené konanie na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. , a 5. marca 1999 si

v konkurznom konaní sťažovateľka uplatnila svoje pohľadávky, ktoré sú predmetom tohoto

sporu spolu v sume 612 720,10 Sk.

Krajský súd 24. mája 1999 oznámil sťažovateľke, že na majetok žalovaného

bol vyhlásený konkurz. Napriek tomu, že konanie bolo prerušené, krajský súd nariadil

na 11. júl 1999 pojednávanie vo veci. Sťažovateľka ďalej v sťažnosti podrobne opisuje

priebeh ďalších pojednávaní v roku 1999 (od 28. júna do 5. novembra 1999).

Podaním z 9. februára 2001 krajský súd žiadal sťažovateľku o „oznámenie výsledku

prieskumného pojednávania“ a na 2. a 16. marec, 23. apríl a 11. a 28. máj 2001 nariadil

pojednávania. Sťažovateľka sa na pojednávaní 16. marca 2001 dozvedela z oznámenia

správkyne konkurznej podstaty z 27. februára 2001, že prieskumné pojednávanie bolo

28. apríla 2000. V oznámení sa tiež uvádza, že pohľadávka sťažovateľky bola „uznaná

vo výške 13.356.939,31 Sk“. Podľa sťažovateľky však správkyňa konkurznej podstaty nemá

oprávnenie pohľadávky „uznávať“, naviac ona si prihlásila do konkurzu svoju pohľadávku

len „vo výške 612.720,10 Sk“. Dňa 11. apríla 2001 krajský súd žiadal sťažovateľku

o vyjadrenie, či vzhľadom na obsah vyjadrenia správkyne konkurznej podstaty trvá

na svojej žalobe. Krajský súd výzvu zopakoval 23. apríla 2001. Z jej pohľadu je takto

položená otázka „v hrubom rozpore s právom sťažovateľa na spravodlivý súdny proces,

zakotveným v , ako aj v Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Reálne uplatnenie základného práva

na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana v zákonom

predpokladanej kvalite dostane bez toho, aby sa mu ukladali - v spojitosti s jej uplatnením -

povinnosti, ktoré od účastníka zákon nevyžaduje, čo úzko súvisí aj s čl. 2 ods. 2

SR (...)“.

Sťažovateľka ďalej poukazuje v sťažnosti na ďalšie úkony (pojednávania), ktoré

nariaďoval krajský súd od 11. mája 2001 až do 14. decembra 2006, hoci na majetok

žalovaného bol vyhlásený konkurz a riadne prihlásená pohľadávka sťažovateľky ešte nebola

preskúmaná na prieskumnom pojednávaní. V tomto období napr. krajský súd v máji 2003

oznámil sťažovateľke, že „administratívnou chybou nebola prihláška veriteľa ABB

Energetické systémy (...) pojatá do zoznamu veriteľov a teda nebola ani na prieskumnom

pojednávaní, konanom dňa 28. 04. 2000, prejednaná (...)“, a zbavil funkcie dvoch správcov

konkurznej podstaty úpadcu (žalovaného) a Krajský súd v Košiciach vydal rozvrhové

uznesenie č. k. -557 a uznesením z 18. júla 2006 zrušil konkurz na majetok

žalovaného.

Krajský súd uznesením sp. zn. zo 14. decembra 2006 konanie zastavil

a 5. februára 2007 sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu odvolanie.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza, že jej pohľadávka, riadne a včas prihlásená

do konkurzu vyhláseného na majetok žalovaného, nikdy nebola preskúmaná

na prieskumnom pojednávaní, a teda konkurz bol zrušený v rozpore so zákonom.

Nariaďovaním pojednávaní v čase, kedy bolo konanie prerušené, krajský súd

porušoval podľa sťažovateľky označené namietané základné práva a nekonal spôsobom,

ktorý v súlade s ustanoví zákon.

Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti napadá aj postup Okresného súdu Prešov,

ako súdu registrového, pretože ten nemal povoliť výmaz žalovaného z obchodného registra,

keďže nebolo riadne skončené konkurzné konanie, ani spor medzi sťažovateľkou

a žalovaným, o ktorom je konanie zo zákona prerušené a postup Krajského súdu

v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. , v ktorom podala i sťažnosť

na nečinnosť konkurzného súdu v októbri 2003, na ktorú však nedostala dosiaľ žiadnu

odpoveď.

V závere sťažnosti sťažovateľka navrhuje ústavnému súdu, aby nálezom rozhodol

takto:

„Postupom Krajského súdu v Prešove, v konaní vedenom pod sp. zn.

bolo porušené základné právo sťažovateľa: A. P., s. r. o., A. G., se sídlem B., část Ž., č. p.

3419, zapsaná v obchodním rejstříku vedeném Krajským soudem v B., oddíl C, vložka

č. 10371, ustanovené v .

Postupom Krajského súdu v Prešove, v konaní vedenom pod sp. zn. bolo

porušené základné právo sťažovateľa: A. P., s. r. o., A. G., se sídlem B., část Ž., č. p. 3419,

zapsaná v obchodním rejstříku vedeném Krajským soudem v B., oddíl C, vložka č. 10371,

vlastniť majetok, ústavnoprávnej zásady, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má

rovnaký zákonný obsah a ochranu, zakotvených v

v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd.

Postupom Krajského súdu v Prešove, v konaní vedenom pod sp. zn. bolo

porušené základné právo sťažovateľa: A. P., s. r. o., A. G., se sídlem B., část Ž., č. p. 3419,

zapsaná v obchodním rejstříku vedeném Krajským soudem v B., oddíl C, vložka č. 10371,

na spravodlivý proces, zakotveného v , ako aj

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Postupom Krajského súdu v Prešove, v konaní vedenom pod sp. zn. bolo

porušené základné právo sťažovateľa: A. P., s. r. o., A. G., se sídlem B., část Ž., č. p. 3419,

zapsaná v obchodním rejstříku vedeném Krajským soudem v B., oddíl C, vložka č. 10371,

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ustanovené v prvá veta

Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

Ústavný súd prikazuje Krajskému súdu v Prešove v konaní vedenom pod

sp. zn. konať bez zbytočných prieťahov a v súlade so zákonom.

Ústavný súd ukladá Krajskému súdu v Prešove, aby do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu zaplatil sťažovateľovi: A. P., s. r. o., A. G.,

se sídlem B., část Ž., č. p. 3419, zapsaná v obchodním rejstříku vedeném Krajským soudem

v B., oddíl C, vložka č. 10371, primerané finančné zadosťučinenie za dlhodobé porušovanie

jeho základného práva vo výške 750.000,- Sk.

Ústavný súd ukladá Krajskému súdu v Prešove, aby do 15 dní od doručenia nálezu

zaplatil náhradu trov konania sťažovateľa: A. P., s. r. o., A. G., se sídlem B., část Ž.,

č. p. 3419, zapsaná v obchodním rejstříku vedeném Krajským soudem v B., oddíl C, vložka

č. 10371, na účet jeho právneho zástupcu, JUDr. J. V., advokáta, B. B.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd je podľa viazaný návrhom

na začatie konania, ktorým sťažovateľ vymedzí predmet konania v rámci požadovanej

ústavnej ochrany podľa , okrem prípadov výslovne uvedených v tomto

zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku

rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom,

čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a iba vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý

označil za porušovateľa svojich práv ( ). Konanie pred ústavným súdom

je navyše ovládané princípom dispozitívnosti, ktorý vylučuje, aby ústavný súd zapájal

do konania o sťažnosti iný orgán verejnej moci bez výslovného návrhu sťažovateľa.

1. Tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie svojho základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , predmetom ktorého je súdne

konanie o zaplatenie sumy s príslušenstvom, ústavný súd odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Podľa sťažovateľky Okresný súd Prešov „spôsobil zbytočné významné prieťahy

v konaní najmä v čase od podania návrhu dňa 27. 03. 1998 do vyhlásenia konkurzu

na majetok žalovaného dňa 01. 02. 1999, tým, že v rozpore so zákonom uznesením

zo dňa 29. 05. 1998, č. k. -46, zastavil konanie. Sťažovateľ sa preto musel proti

tomuto uzneseniu odvolať, ale v štádiu odvolacieho konania už bol vyhlásený konkurz

na majetok žalovaného a konanie na Krajskom súde v Prešove sa (...) prerušilo. (...) Súd

spôsobil zbytočné významné prieťahy v konaní aj tým, že v čase od 01. 02. 1999

do 14. 12. 2006, teda počas prerušeného konania, nariadil vo veci až dvadsať zbytočných

pojednávaní, o ktorých vopred vedel, že nebudú môcť splniť svoj účel, lebo na nich

nemohol prejednať vec samu, čo je v rozpore s ust. , ako aj s ust.

ods. 1 (...)“.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný

súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad

a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. , ,

).

Ústavný súd zistil, že namietané súdne konanie bolo v dôsledku toho, že uznesením

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 1. februára 1999 bol na jeho majetok

vyhlásený konkurz, prerušené. K prerušeniu predmetného konania došlo zo zákona

[ o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších

predpisov platného a účinného v relevantnom čase (ďalej len „zákon o konkurze

a vyrovnaní“)].

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru,

že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu

právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu

(, , ). Základné právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov teda možno porušiť iba v konaní, ktorého výsledkom môže byť

rozhodnutie všeobecného súdu o právach a povinnostiach jeho účastníkov, pretože len také

rozhodnutie môže ukončiť stav právnej neistoty osoby domáhajúcej sa jeho rozhodnutia

(m. m. , ).

V dôsledku skutočnosti, že konanie v právnej veci sťažovateľky nemôže už

od vyhlásenia konkurzu na majetok žalovaného, t. j. od 1. februára 1999, vo vzťahu

k tomuto žalovanému pokračovať, neprebieha už od uvedeného dátumu také konanie,

ktorého výsledkom môže byť rozhodnutie všeobecného súdu o uplatnenom nároku

sťažovateľky, a preto nie je možné uvažovať ani o tom, že by v predmetnom konaní mohlo

ešte dôjsť k naplneniu účelu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov, ktorým je odstránenie stavu ich právnej neistoty. Vzhľadom na uvedené ústavný

súd zastáva názor, že k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľky došlo vyhlásením

konkurzu na majetok žalovaného, teda iným zákonom predvídaným spôsobom, než je

meritórne rozhodnutie (m. m. , ).

Z toho dôvodu nie je možné namietať v napadnutom konaní v časti týkajúcej

sa nároku sťažovateľky voči žalovanému porušenie jej základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote,

pretože ďalší postup súdu vo veci samej, a tým aj prípadné porušovanie jej práv už

neprichádza do úvahy.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti, pokiaľ

ide o namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní pred krajským súdom vedenom

pod sp. zn. po 1. februári 1999, keď bol vyhlásený konkurz na majetok

účastníka (v napadnutom konaní žalovaného), odmietol z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Ústavný súd tiež uvádza, že v kontexte citovaného ustanovenia zákona o ústavnom

súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(práva podľa dohovoru) je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty

pre včasnosť podania sťažnosti (, ). Ústavný súd konštatuje, že

sťažovateľka sa o namietaných skutočnostiach týkajúcich sa postupu krajského súdu v čase

pred prerušením napadnutého konania mohla dozvedieť vyvesením uznesenia o vyhlásení

konkurzu na úradnej tabuli konkurzného súdu v deň jeho vydania, t. j. 1. februára 1999

(§ 13 ods. 4 zákona o konkurze a vyrovnaní), resp. zverejnením v Obchodnom vestníku

( v spojení s a

§ 66c ods. 1 citovaného zákona o konkurze a vyrovnaní). K tomu je potrebné dodať, že

všetky účinky uvedené v § 14 tohto zákona nastávajú vyvesením uznesenia o vyhlásení

konkurzu na úradnú tabuľu konkurzného súdu, a to bez ohľadu na to, či sa o tom dotknuté

subjekty dozvedeli alebo nie, či uznesenie je právoplatné alebo nie je.

Čo sa týka námietky porušenia práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

a základného práva podľa v čase pred uvedeným prerušením konania

(v dôsledku vyhláseného konkurzu 1. februára 1999), ústavný súd tieto námietky na základe

predloženej sťažnosti preskúmavať nemohol, pretože sťažovateľka svoju sťažnosť nepodala

v lehote dvoch mesiacov ustanovenej v .

Sťažnosť sťažovateľky bola podaná faxom 26. februára 2007 a ústavnému súdu bola

poštou doručená 28. februára 2007, t. j. v čase, keď už dávno uplynula lehota ustanovená

pre tento typ konania pred ústavným súdom. Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25

ods. 2 sťažnosť v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene.

Pokiaľ sťažovateľka namietala aj nezákonnosť postupu krajského súdu pri

nariaďovaní pojednávaní, ktorý v čase prerušeného konania nariadil až dvadsať

pojednávaní, ktorým malo dôjsť k porušeniu označených ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku, ústavný súd uvádza, že mu neprislúcha posudzovať zákonnosť, či dokonca

správnosť postupu krajského súdu. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany

ústavnosti ( ) má svoje špecifické právomoci, v rámci ktorých môže

rozhodovať iba o porušení základných práv alebo slobôd sťažovateľky, a preto sa v konaní

pred ústavným súdom nie je možné domáhať vyslovenia porušenia tých práv, ktoré sa

fyzickým osobám a právnickým osobám ustanovujú obyčajnými zákonmi.

2. Sťažovateľka v časti svojej sťažnosti namieta aj porušenie základného práva

na ochranu vlastníctva podľa ( dodatkového protokolu), pretože

z tohto článku vyplýva, že „štát musí znášať zodpovednosť za nečinnosť alebo nezákonnú

činnosť súdu v rozsahu, v ktorom má toto konanie za následok obmedzenie ochrany

vlastníctva“.

Zo spisu krajského súdu sp. zn. ústavný súd zistil, že predmetom tohto

konania je zaplatenie sumy 259 750 Sk s prísl., ktoré bolo prerušené zo zákona z dôvodu, že

na majetok žalovaného bol vyhlásený konkurz 1. februára 1999. Po zrušení konkurzu na

majetok úpadcu (žalovaného) uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 18. júla 2006, krajský súd uznesením sp. zn. zo 14. decembra 2006 konanie

zastavil.

Dňa 5. februára 2007 sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu odvolanie, ktoré

bolo doručené predčasne najvyššiemu súdu 9. februára 2007, v ktorom žiada najvyšší súd,

aby zrušil uznesenie krajského súdu o zastavení konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Spis bol z najvyššieho súdu doručený krajskému súdu 19. februára 2007.

Dňa 1. marca 2007 sťažovateľka podala proti uzneseniu krajského súdu „Návrh

žalobcu na doplnenie uznesenia Krajského súdu v Prešove č. k. -301 zo dňa

14. 12. 2006“.

Dňa 20. marca 2007 krajský súd vydal opravné uznesenie k uzneseniu

zo 14. decembra 2006.

O odvolaní sťažovateľky najvyšší súd dosiaľ nerozhodoval (spis bol doručený

ústavnému súdu 3. apríla 2007).

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že jeho právomoc pri ochrane vlastníckeho

práva je subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov

(podobne aj ) alebo ak všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému

základnému právu sťažovateľov v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú

výkon ich právomoci.

Ochranu základného práva hmotného obsahu, medzi ktoré vlastnícke právo nesporne

patrí, možno uplatňovať v konaní pred ústavným súdom, pokiaľ došlo k porušeniu

ústavnoprocesných princípov podľa až 50 . Pokiaľ nedošlo k porušeniu

ústavnoprocesných princípov podľa až 50 v konaní pred všeobecnými súdmi

o hmotnoprávnych predpisoch, ústavný súd nemá právomoc na konanie a rozhodovanie

o sťažnosti z dôvodu princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa čl. 127

ods. 1 i. f. skúmal pri predbežnom prerokovaní sťažnosti, či existujú opravné

prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré zákon účinne poskytuje sťažovateľke

na ochranu jej vlastníckeho práva v konaní vedenom na krajskom súde sp. zn. ,

na ktorých použitie je sťažovateľka oprávnená podľa osobitných predpisov, v ich prípade

podľa .

Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných predpokladov prijatia sťažnosti

podľa na ďalšie konanie takisto vyplýva, že nejde o prostriedok

nápravy, ktorý by bolo možné využiť simultánne popri iných právnych prostriedkoch

nápravy, ktoré má sťažovateľka k dispozícii, ale sťažnosť je prípustná vtedy, ak napriek

vyčerpaniu všetkých právnych možností nápravy dôjde k porušeniu základných práv

sťažovateľky.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že krajský súd zasiahol do jej základného práva

podľa ( dodatkového protokolu), ústavný súd poukazuje na to, že

sťažovateľka napadla postup krajského súdu opravným procesným prostriedkom

na inštančne vyššom stupni všeobecného súdu, o ktorom ešte nebolo rozhodnuté, čo

znamená, že sťažnosť je v tomto smere podaná ústavnému súdu predčasne.

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky

v tejto časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci ( ).

3. Tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a práva na spravodlivý súdny proces

podľa dohovoru a postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. , ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa tohto článku sa zaručuje ochrana viacerých

záujmov, predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola

odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,

predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu

fyzickej osoby alebo právnickej osoby () alebo v prípade opravných konaní, ak

by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby

ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím,

čo nie je sťažovateľkin prípad.

Sťažovateľka vidí porušenie označených práv v tom, že krajský súd „všetky

pojednávania odo dňa 01. 02. 1999 až doteraz nariaďoval v rozpore s

a zákonom (...)“ a podľa nej „reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu

predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana v zákonom predpokladanej

kvalite dostane bez toho, aby sa mu ukladali - v spojitosti s jej uplatnením - povinnosti,

ktoré od účastníka zákon nevyžaduje, čo úzko súvisí aj s SR. Krajský súd

v Prešove počas prerušenia konania sústavne ukladal sťažovateľovi takéto povinnosti (...)“.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že i keď je pravdou, že sťažovateľkou

opísaný postup krajského súdu mohol mať čiastočný vplyv na kvalitu súdneho konania, keď

nariaďoval pojednávania v čase jeho prerušenia, podľa názoru ústavného súdu však jeho

postupom nemohlo dôjsť k porušeniu označených základných práv podľa

a dohovoru, pretože výsledkom tohto konania nebolo také právoplatné rozhodnutie alebo

zásah, alebo také opatrenie, ktorým by mohol krajský súd výrazným spôsobom zasiahnuť

do označených základných práv sťažovateľky. Preto ústavný súd jej sťažnosť odmietol

v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú. Sťažovateľka naviac v záhlaví sťažnosti označila

ako „právo“.

4. Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namieta postup Krajského

súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a Okresného súdu Prešov,

ako súdu registrového, ústavný súd konštatuje, že jeho meritórnemu prerokovaniu ústavným

súdom bránia nedostatky v zákonom predpísaných náležitostiach. Vo vzťahu k týmto

porušovateľom sťažovateľka neuvádza napriek tomu, že v konaní bola kvalifikovane právne

zastúpená advokátom, podstatné skutočnosti vyžadované v § 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 zákona

o ústavnom súde (predovšetkým, ktoré jej základné práva mali Krajský súd v Košiciach

a Okresný súd Prešov porušiť a akým spôsobom, resp. v čom spočívalo ich porušenie).

Sťažovateľka síce v odôvodnení časti sťažnosti označila porušovateľov svojho práva,

ale ani v jej odôvodnení a ani v návrhu na rozhodnutie vôbec neoznačila konanie

pred uvedenými všeobecnými súdmi, v ktorom malo dôjsť k porušeniu jej základného

práva. Keďže ústavný súd je pri rozhodovaní o sťažnostiach v zmysle § 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde petitom (návrhom na rozhodnutie) viazaný a sťažnosť v tejto podobe

nespĺňala zákonom predpísané náležitosti, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa

z tohto dôvodu odmietol.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími

návrhmi sťažovateľky už nezaoberal.