Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 374/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. mája 2005 v senáte

zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho prerokoval

sťažnosť Ing. Š. G., bytom R., zastúpeného advokátkou Mgr. M. T., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C

61/04 (pôvodne pod sp. zn. ) a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. Š. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn.

(pôvodne pod sp. zn. ) p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Rožňava p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn.

konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. Š. G. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk

(slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Rožňava p o v i n n ý

vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Rožňava j e p o v i n n ý uhradiť Ing. Š. G. trovy právneho

zastúpenia v sume 9 342 Sk (slovom deväťtisíc tristoštyridsaťdva slovenských korún) na

účet jeho právnej zástupkyne Mgr. M. T., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -14 z 25. novembra 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. 38/1993 o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. Š. G. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva na

prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Rožňava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne pod

sp. zn. ).

Na základe výzvy ústavného súdu zo 6. septembra 2004 sa k sťažnosti písomne

vyjadril okresný súd podaním sp. zn. Spr 1511/04 z 24. septembra 2004, v ktorom uviedol:

„Vec spisovej značky je (...) vec s vysokým stupňom skutkovej aj právnej

zložitosti, keď bolo potrebné identifikovať predmetné nehnuteľnosti. (...) Žalovaní sa vo

viacerých prípadoch nedostavili na pojednávanie a aj pre ich neúčasť museli byť

pojednávania odročené. Okrem toho v priebehu konania došlo k zmene účastníkov ako na

strane žalobcov, tak aj na strane žalovaných (pričom bolo potrebné zisťovať okruh

účastníkov konania).“

Sťažovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne podaním doručeným ústavnému

súdu 16. februára 2005 zaujal stanovisko k vyjadreniu okresného súdu a okrem iného

uviedol: „K dĺžke času konania a zložitosti veci túto nepovažujem za zložitú a chcem dodať,

že čo sa týka skutkovej a právnej podstaty táto bola prijatá Okresným súdom Rožňava už

v roku 1995 vydaným rozhodnutím. Rozhodnutie z časti nadobudlo právoplatnosť, ktorú

vyznačil aj Okresný súd dňa 22. 5. 1995. Tento termín považujem za medzník pre zbytočné

predlžovanie konania. (...) Ako účastník konania som sa na pojednávaniach vždy

zúčastňoval aj som navrhoval riešenia, ktoré by mali celú vec urýchliť.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov podľa

upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami

dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

V dôsledku toho senát ústavného súdu sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez

prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne predložených

vyjadrení účastníkov a obsahu predloženého spisu.

Ústavný súd konštatuje, že predmetom posúdenia je občianskoprávne konanie, ktoré

sa síce začalo 29. októbra 1990, avšak vzhľadom na to, že

nadobudol účinnosť 15. februára 1993 a neobsahuje ustanovenie o spätnej pôsobnosti,

relevantné obdobie, v ktorom možno skúmať, či došlo alebo nedošlo k zbytočným

prieťahom podľa , sa začína od 15. februára 1993 (m. m. ,

).

II.

Z obsahu sťažnosti, k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania

a zo spisu okresného súdu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Dňa 5. novembra 1990 podal sťažovateľ (ako žalobca v I. rade spolu so žalobcom

v II. rade) okresnému súdu žalobu, ktorou sa domáhal určenia vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam proti piatim žalovaným. Okresný súd do vyhlásenia rozsudku zaslal

12. novembra 1990 na vyjadrenie žalobu žalovaným, zabezpečil výpisy sporných

nehnuteľností z pozemkovej knihy, vo veci pojednával celkovo trikrát, a to 16. marca 1992,

2. apríla 1992 a 14. septembra 1992. Na ostatnom pojednávaní rozhodol rozsudkom tak, že

žalobu sťažovateľa v celom rozsahu zamietol.

Sťažovateľ proti predmetnému rozsudku podal odvolanie, na základe čoho okresný

súd uznesením z 15. marca 1993 vyrubil súdny poplatok, proti ktorému podal sťažovateľ

tiež odvolanie, a 20. apríla 1993 okresný súd predložil spisový materiál Krajskému súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) za účelom rozhodnutia o odvolaní.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 29. marca 1994 rozsudok okresného

súdu zrušil a vec mu vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie a 31. marca 1994 uznesením

sp. zn. uznesenie okresného súdu z 15. marca 1993 potvrdil a 8. júla 1994 spis

vrátil okresnému súdu.

Uznesením z 12. septembra 1994 okresný súd vo veci nariadil znalecké dokazovanie

súdnym znalcom z odboru geodézie a kartografie (znalecký posudok bol predložený

okresnému súdu 21. septembra 1994).

V januári 1995 predložil sťažovateľ okresnému súdu návrh na zmenu žaloby

z 5. novembra 1990. Dňa 12. januára 1995 okresný súd určil termín pojednávania na

24. január 1995, neskôr na 9. február 1995, 21. február 1995 a 7. marec 1995. Na tomto

pojednávaní okresný súd rozhodol rozsudkom. Dňa 13. apríla 1995 vyhotovil opravný

rozsudok.

Proti rozsudku okresného súdu zo 7. marca 1995 podal odvolanie žalovaný v I. rade

a žalovaný v V. rade podal odvolanie aj proti rozsudku zo 7. marca 1995, aj proti rozsudku

z 13. apríla 1995.

Dňa 20. septembra 1995 okresný súd predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie

o odvolaní, ktorý uznesením sp. zn. z 30. septembra 1996 zrušil rozsudok

okresného súdu zo 7. marca 1995 aj z 13. apríla 1995 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie

konanie (spis bol vrátený okresnému súdu 21. novembra 1996).

Dňa 22. januára 1997 nariadil okresný súd pojednávanie na 30. január 1997, neskôr

na 20. február 1997, 18. marec 1997, 1. apríl 1997, 15. apríl 1997, 5. august 1997,

28. august 1997, 11. september 1997, 24. september 1997 a 7. október 1997.

Dňa 9. marca 1998 okresný súd vyžiadal odborné stanovisko od Okresného úradu

v Rožňave, 26. mája 1998 určil odmenu znalcovi a 9. novembra 1998 urgoval podanie

odborného stanoviska od Okresného úradu v Rožňave.

Dňa 23. apríla 1999 podal sťažovateľ návrh na vydanie predbežného opatrenia

a okresný súd uznesením z 30. apríla 1999 vyzval sťažovateľa na odstránenie vád tohto

návrhu. Sťažovateľ na základe výzvy okresného súdu 5. mája 1999 doručil okresnému súdu

doplnenie návrhu na vydanie predbežného opatrenia.

Dňa 24. januára 2000 okresný súd uznesením nariadil predbežné opatrenie, proti

ktorému podal odvolanie žalovaný v I. rade, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením

sp. zn. z 28. apríla 2000 tak, že uznesenie okresného súdu z 24. januára 2000

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (spis bol od 13. apríla 2000 do 11. mája 2000 na

krajskom súde).

Uznesením z 12. decembra 2000 nariadil okresný súd vo veci znalecké dokazovanie

(znalecký posudok bol okresnému súdu predložený 9. januára 2001).

Dňa 9. apríla 2001 nariadil okresný súd pojednávanie na 2. máj 2001, na ktorom

sťažovateľ oznámil okresnému súdu, že žalobca v II. rade zomrel.

Ďalšie pojednávanie nariadil okresný súd na 27. marec 2002, ktoré po návrhu

sťažovateľa na vyžiadanie identifikácie sporných parciel bolo odročené na neurčito.

Uznesením z 24. apríla 2003 nariadil okresný súd znalecké dokazovanie súdnym

znalcom ako podklad pre vyhotovenie ďalšieho geometrického plánu (predložený

okresnému súdu 10. júla 2003).

Dňa 14. októbra 2003 okresný súd nariadil pojednávanie na 5. november 2003,

neskôr na 18. november 2003, 11. november 2003 a 30. december 2003. Na pojednávaní

30. decembra 2003 okresný súd vypočul znalca a sťažovateľa a pojednávanie odročil na

neurčito za účelom ohliadky predmetnej nehnuteľnosti znalcom na mieste samom (znalec

doručil znalecký posudok 11. februára 2004).

Sťažovateľ 16. februára 2004 doručil okresnému súdu návrh na zmenu žaloby,

o ktorom rozhodol okresný súd uznesením zo 16. marca 2004.

Od 16. marca 2004 do 31. januára 2005, keď bol spis predložený ústavnému súdu,

okresný súd vo veci nekonal.

III.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Článok 48 ods. 2 ustanovuje právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov a čl. 6 ods. 1 dohovoru právo na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na

prejednanie záležitosti v primeranej lehote je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa

nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci

na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia

neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím

súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2

a práva podľa dohovoru nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali,

prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet a právoplatne nerozhodli (m. m.

).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sa posudzovanie otázky, či v konkrétnom

prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

posudzuje vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a to najmä podľa týchto troch

základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci (1), správanie účastníka konania (2)

a postup, akým v konaní postupoval súd (3).

1) Ústavný súd z predloženého súdneho spisu zistil, že v predmetnom konaní

sťažovateľ uplatňuje proti žalovaným nárok na určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam. V danom prípade ide o bežnú súčasť sporovej agendy všeobecných

súdov, podklad pre rozhodnutie tvorí súdnou praxou ustálená a používaná právna úprava

obsiahnutá najmä v Občianskom zákone. Výklad a používanie tejto právnej úpravy sú

stabilizované v pomerne rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov, kde je upravená aj

metodika postupu všeobecných súdov v týchto sporoch. Aj keď ústavný súd čiastočne

pripúšťa, že na priebeh konania mali vplyv zmeny u účastníkov a ich zisťovanie, ústavný

súd vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania, jeho priebehu a doteraz dosiahnutých

výsledkov konštatuje, že nezistil také okolnosti, ktoré by zdôvodňovali takmer pätnásťročný

priebeh konania jeho zložitosťou. Preto ústavný súd nemohol akceptovať stanovisko

okresného súdu, že ide o vec s vysokým stupňom skutkovej a právnej zložitosti.

2) Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní

o tom, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k

porušeniu jeho základného práva podľa a práva podľa ods. l

dohovoru.

Pri hodnotení podľa tohto kritéria ústavný súd konštatuje, že postup sťažovateľa

nezapríčinil žiadne prieťahy a ani spomalenie postupu okresného súdu. Sťažovateľ sa

zúčastňoval nariadených pojednávaní, včas reagoval na výzvy okresného súdu a sťažnosťou

na zbytočné prieťahy sa domáhal aj urýchlenia konania v jeho veci. Ani okresný súd

k správaniu sťažovateľa nemal žiadne konkrétne pripomienky.

3) Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo

ku zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v sťažovateľom namietanom období.

Z rozboru veci, ktorý je výsledkom preskúmania obsahu súdneho spisu,

a doterajšieho priebehu konania vyplýva, že v predmetnej veci opakovane dochádzalo

k niekoľkomesačným obdobiam nečinnosti, a to najmä:

- od 7. októbra 1997 (pojednávanie) do 24. januára 2000 (vydanie uznesenia), t. j. viac ako

27 mesiacov;

- od 11. mája 2000 (vrátenie spisu okresnému súdu z krajského súdu) do 12. decembra 2000

(nariadenie pojednávania), t. j. viac ako 7 mesiacov;

- od 9. mája 2001 (nadobudnutie právoplatnosti osvedčenia o dedičstve po neb. žalobcovi

v II. rade) do 25. februára 2002 (nariadenie pojednávania), t. j. viac ako 8 mesiacov;

- od 27. marca 2002 (pojednávanie) do 24. apríla 2003 (vydanie uznesenia), t. j. takmer

13 mesiacov;

- od 24. apríla 2003 do 14. októbra 2003 (nariadenie pojednávania), t. j. viac ako

5 mesiacov;

- od 16. marca 2004 (uznesenie okresného súdu) do 31. mája 2005 (predloženie spisu

ústavnému súdu) vo veci nebol vykonaný žiadny úkon, t. j. viac ako 10 mesiacov.

Ústavný súd však nemohol prehliadnuť ani to, že rozhodnutia okresného súdu zo

14. februára 1999, 7. marca 1995, ako aj z 13. apríla 1995 boli v odvolaním napadnutej časti

odvolacím súdom zrušené z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu veci.

Hoci okresný súd vo veci nariaďoval pojednávania (napr. v roku 1997 určil celkom

10 termínov pojednávaní), nerešpektoval zásadu hospodárnosti konania a z neúčasti

žalovaných a svedkov nevyvodil žiadne opatrenia a závery, na ktoré bol oprávnený, ale aj

povinný podľa (ďalej aj „OSP“), najmä ani v jednom

prípade nevyužil možnosť uplatnenia poriadkových opatrení v zmysle (m. m.

, , ). Taktiež uznesenie okresného súdu

z 24. januára 2000, ktorým nariadil predbežné opatrenie, bolo krajským súdom zrušené

z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti. Túto činnosť okresného súdu ústavný súd hodnotí ako

neefektívnu a nesústredenú. Za nesústredenú činnosť okresného súdu ústavný súd považuje

i postup pri nariaďovaní znaleckého dokazovania, ktoré nariadil dvakrát (12. septembra

1999 a 12. decembra 2000), pričom znalcom v obidvoch prípadoch uložil povinnosť

vyjadriť sa k podobným otázkam a i napriek tomu 24. apríla 2003 nariadil tretíkrát znalecké

dokazovanie za účelom vyhotovenia ďalšieho geometrického plánu.

Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu

pre subjekty práva. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zákonodarca zabezpečuje prostredníctvom procesnoprávnych inštitútov, ktoré sú štátne

orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Občiansky

súdny poriadok obsahuje viaceré účinné prostriedky zabezpečujúce plynulosť a optimálnu

dĺžku súdneho konania, ktorého výsledkom je právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z , ktorý súdom prikazuje, aby

v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla

a účinná, ďalej , podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd

bez ďalších návrhov tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá.

Sudca je povinný podľa robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo

splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade

s povinnosťami uloženými mu v citovanom ustanovení .

Ústavný súd konštatuje, že prebiehajúce konanie je stále na súde prvého stupňa bez

právoplatného rozhodnutia vo veci samej napriek tomu, že od podania žaloby uplynula doba

takmer 15 rokov. Táto zdĺhavosť konania okresného súdu nemôže byť podľa ústavného

súdu ničím ospravedlniteľná.

Ústavný súd vychádzajúc z analýzy postupu okresného súdu podľa troch uvedených

kritérií dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C

61/04 (pôvodne pod sp. zn. ) bolo porušené označené základné právo

sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

v záujme zavŕšenia ochrany základných práv sťažovateľa prikázal v zmysle § 56 ods. 3

písm. a) okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku boli

porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia vo výške 30 000 Sk za ujmu, ktorá mu bola spôsobená dlhým konaním,

ktoré „mimoriadne nepriaznivo ovplyvňuje môj život“.

Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia. Pri určení výšky primeraného finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádzal najmä zo žiadosti sťažovateľa o priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia a zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Berúc do úvahy tieto skutočnosti priznal ústavný súd sťažovateľovi ním požadovanú

sumu 30 000 Sk ako primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona

o ústavnom súde.

Napokon ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom advokátkou

Mgr. M. T. Sťažovateľ žiadal priznať úhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške

29 112 Sk (za dva úkony právnej služby po 14 420 Sk a dvakrát režijný paušál po 136 Sk)

podľa § 13 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002

Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len

„vyhláška“) platnej do 31. decembra 2004.

Ústavný súd nepriznal sťažovateľovi úhradu trov konania v ním požadovanej výške

vypočítanej podľa § 13 ods. 1 vyhlášky, pretože predmet konania pred ústavným súdom,

ktorým je ochrana základných práv a slobôd, je zásadne neoceniteľný peniazmi, a ústavný

súd pri priznaní úhrady trov konania postupoval v súlade s § 13 ods. 8 vyhlášky.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal

z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety, § 16 ods. 1 písm. a) a § 25 vyhlášky.

Základná sadzba odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2004 je

4 534 Sk (1/3 výpočtového základu, ktorým je priemerná mesačná mzda zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku roku 2003 vo výške 13 602 Sk)

a hodnota režijného paušálu je 136 Sk (§ 19 vyhlášky).

Ústavný súd s poukazom na výsledok konania priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2

) úhradu trov konania za dva úkony právnej služby (príprava

a prevzatie zastúpenia a písomné podanie ústavnému súdu) uskutočnené v roku 2004

v sume 9 070 Sk (2 x 4 534 Sk) po zaokrúhlení a dvakrát náhradu režijného paušálu spolu

v sume 272 Sk (2 x 136 Sk). Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania

v celkovej sume 9 342 Sk.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. mája 2005