Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 152/04
PDF · 215.79 KB
No categories available
II. ÚS 152/04
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 8. septembra 2004 v senáte
zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Jána Mazáka a Ľudmily Gajdošíkovej
o sťažnosti M. M. a V. M., obaja bytom K. L., zastúpených advokátom JUDr. A. S., so
sídlom D. K., vo veci porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie ich
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn.
16 C 1344/98 takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo M. M. a V. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ich právo na prerokovanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 1344/98
p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Žilina p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
16 C 1344/98 konal bez zbytočných prieťahov.
3. M. M. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc
slovenských korún), ktoré je Okresný súd Žilina povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. V. M. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc
slovenských korún), ktoré je Okresný súd Žilina povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
5. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania M. M. a V. M. 15 080
Sk (slovom pätnásťtisícosemdesiat slovenských korún) na účet ich právneho zástupcu JUDr.
A. S., D. K., do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2004
doručená sťažnosť M. M. a V. M., obaja bytom K. L. (ďalej len „sťažovatelia“),
zastúpených advokátom JUDr. A. S., so sídlom D. K., vo veci porušenia ich základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“)
postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 16 C 1344/98.
Zo sťažnosti vyplýva, že mesto Žilina (ďalej len „navrhovateľ“) doručilo okresnému
súdu 6. novembra 1998 žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti proti
sťažovateľom. Súčasťou žaloby bol aj návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým
sa sťažovateľom uloží zdržať sa všetkých stavebných úprav a zakáže uzatvárať nájomné
zmluvy k spornej nehnuteľnosti. Okresný súd uznesením sp. zn. 16 C 1344/98
z 3. decembra 1998 návrhu navrhovateľa na nariadenie predbežného opatrenia vyhovel.
Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesenie okresného súdu potvrdil
uznesením z 30. marca 1999. Na podnet sťažovateľov podal generálny prokurátor
Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie proti uzneseniam okresného súdu a krajského
súdu. O dovolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom
sp. zn. M Cdo 17/2000 z 27. júna 2000, ktorým napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil.
Prvé pojednávanie vo veci bolo nariadené na 21. november 2003, ktoré bolo odročené na
neurčito. V čase podania sťažnosti ústavnému súdu vec nebola právoplatne rozhodnutá.
Sťažovatelia podali 13. októbra 2000 sťažnosť na prieťahy v konaní podľa zákona
Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky,
štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe
súdov) v znení neskorších predpisov. Opätovne podali sťažnosť aj 23. septembra 2003, na
ktorú podpredsedníčka okresného súdu odpovedala listom z 20. apríla 2004, v ktorom
konštatovala, že v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 1344/98 došlo k prieťahom v konaní,
za ktoré sa sťažovateľom ospravedlnila.
Na základe uvedeného sťažovatelia namietajú porušenie ich základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a zároveň žiadajú priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1 000 000 Sk, ako aj náhradu trov
právneho zastúpenia.
Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vo veci ich sťažnosti vydal tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľov M. M. a V. M. na prerokovanie a rozhodnutie veci
bez zbytočných prieťahov upravenej v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prerokovanie veci
v primeranej lehote zaručenej v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd bolo porušené postupom Okresného súdu v Žiline v konaní vedenom
pod sp. zn. 16 C 1344/98.
2. Okresnému súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 1344/98 prikazuje
konať bez zbytočných prieťahov.
3. Sťažovateľom M. M. a V. M. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške
1.000.000,- Sk (slovom: jedenmilión slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Žiline
povinný im vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. M. M. a V. M. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Okresný súd
v Žiline povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. A. S. č. ... vedený vo VÚB, a. s. Dolný
Kubín.“.
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľov predbežne prerokoval a uznesením
č. k. II. ÚS 152/04-10 z 30. júna 2004 ju prijal na ďalšie konanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd sťažovateľov a okresný
súd, aby sa vyjadrili, či trvajú na ústnom pojednávaní, a okresný súd aj na vyjadrenie
k sťažnosti.
Právny zástupca sťažovateľov oznámil, že sťažovatelia trvajú na ústnom
pojednávaní.
Okresný súd oznámil, že na ústnom pojednávaní netrvá; súhlasí s upustením od
ústneho prejednania veci. K sťažnosti sťažovateľov zaslal okresný súd vyjadrenie sudcu
a prehľad úkonov, ktorý sa v zásade zhoduje s úkonmi, ktoré zistil ústavný súd zo spisu
sp. zn. 16 C 1344/98.
Z vyjadrenia sudcu k ústavnej sťažnosti vyplýva:
„Navrhovateľ Mesto Žilina sa domáha určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
nachádzajúcej sa v katastrálnom území Žilina podaním zo dňa 07. 10. 1998. Návrh bol
podaný v dobe, keď civilný úsek Okresného súdu v Žiline bol značne personálne
poddimenzovaný z dôvodu veľkého odchodu počtu sudcov na Krajský súd v Žiline
k 01. 01. 1997. V tomto období, t. j. v rokoch 1997 – 1999, ročný priemerný nápad C vecí
predstavoval hodnotu okolo 600 civilných vecí + vecí Er a E. Aj v priebehu týchto rokov
došlo k zníženiu počtu sudcov na civilnom úseku, s čím samozrejme súvisel aj nárast
nápadu do každého senátu sudcu na civilnom úseku, ktorý predstavoval mesačne hodnotu
okolo 60 civilných vecí. Preto zostatok nevybavených vecí v tomto období predstavoval
okolo 1000 neskončených vecí. Až postupom ďalších rokov, kedy dočasne začali prichádzať
noví sudcovia na civilný úsek sa nám pôsobiacim starším sudcom na civilnom úseku
podarilo znižovať stavy neskončených vecí na súčasný stav okolo 300 až 400 neskončených
civilných vecí. V dôsledku takéhoto zlého personálneho stavu aj v súčasnej dobe existuje
jedno – dvojročný sklz pri vybavovaní bežného nápadu s tým, že sa snažíme vybavovať
najmä staršie veci. Veci, ktoré sú však náročné na štúdium a rozsahu spisového materiálu
a náročnosť na ich spracovanie pre pojednávanie, sa stávajú reštančnými a to len preto,
lebo nie je dostatok času na štúdium všetkých týchto vecí. V prejednávanej veci sa jedná
o právne ako aj skutkovo náročnú vec, kde je potrebný dostatok času na preštudovanie
všetkých predložených dôkazných prostriedkov. Preto v kontexte vyššie uvedených
skutočností došlo ku sklzu vo vybavovaní predmetnej veci. Vo veci je stanovený termín
pojednávania na deň 24. 09. 2004.“.
Na základe vyjadrenia právneho zástupcu sťažovateľov ústavný súd nariadil ústne
pojednávanie na 8. september 2004.
Na ústnom pojednávaní 8. septembra 2004 sa zúčastnili sťažovatelia, ich právny
zástupca a predseda okresného súdu. Sťažovatelia v súvislosti s namietanými prieťahmi
v konaní uviedli vecnú podstatu sporu. Právny zástupca sa v zásade pridŕžal obsahu
písomnej sťažnosti a uplatnil úhradu trov právneho zastúpenia podľa príslušných právnych
predpisov, ktoré však číselne nešpecifikoval. Predseda okresného súdu v zásade uznal
zbytočné prieťahy v konaní, avšak poukázal na to, že dĺžku konania ovplyvnili aj samotní
sťažovatelia, ktorí dopĺňali podklady ku konaniu, ktoré mal úplné k dispozícii až v decembri
2003. Z toho dôvodu sa mu zdá požadovaná suma primeraného finančného zadosťučinenia
(jedenmilión Sk) veľmi vysoká. Pripustil, že vec je skutkovo a právne zložitá, a to
predovšetkým v dôsledku úkonov urobených v minulosti ich právnymi predchodcami.
Najbližší termín pojednávania je v poslednom týždni v septembri 2004.
II.
Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho
základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby
sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.
Sťažovatelia zároveň namietali porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru, podľa ktorého
„Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je
podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
(II. ÚS 612/98), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným... rozhodnutím.
Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná“ (II. ÚS 26/95). K vytvoreniu stavu právnej
istoty preto dochádza „až právoplatným rozhodnutím súdu...“ (I. ÚS 10/98).
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS
74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci,
o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného
súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.
Preskúmaním doterajšieho konania pred okresným súdom ústavný súd zistil tieto
skutočnosti:
1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého spisu
okresného súdu zistil, že v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 1344/98 ide o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, v ktorom sú sťažovatelia žalovanými a ako žalobca
vystupuje mesto Žilina. Ide o konanie, ktoré tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej agendy
okresných súdov, a vo všeobecnosti nejde o právne zložitú vec, hoci faktickú zložitosť veci
v individuálnych prípadoch nemožno vylúčiť. Na právnu a faktickú zložitosť veci predseda
okresného súdu nepoukázal, hoci konajúci sudca hodnotil vec ako právne a skutkovo
náročnú.
Vzhľadom na to, že okresný súd s výnimkou vyžiadania si podkladov od príslušných
orgánov a jedného pojednávania vo veci samej nekonal, nemožno konštatovať, že v tomto
štádiu konania to bola skutkovú zložitosť veci, ktorá bránila okresnému súdu vo veci konať.
2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných
prieťahov v konaní sp. zn. 16 C 1344/98, bolo správanie sťažovateľov ako účastníkov tohto
konania. Sťažovatelia v postavení žalovaných v tomto konaní vystupovali dosiaľ aktívne;
využívali procesné oprávnenia, ktoré im občianskoprocesné právne predpisy na ochranu ich
práv poskytujú. Podľa názoru ústavného súdu využívanie procesných oprávnení
sťažovateľov však neprekročilo rozumnú mieru, a preto dĺžka konania, ktoré začalo
6. novembra 1998, do dňa rozhodovania o sťažnosti nemôže ísť na vrub sťažovateľov.
3. Posledným kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu
zbytočných prieťahov v konaní, bolo správanie okresného súdu. Ústavný súd zo spisu
sp. zn. 16 C 1344/98 zistil nasledovné:
Konanie začalo na návrh žalobcu 6. novembra 1998. Od začatia konania až do roku
2001 nebol okresný súd vo veci nečinný, pretože robil procesné úkony spojené so
zabezpečovaním vyjadrení účastníkov konania (získavanie vyjadrení k žalobe),
s rozhodovaním o predbežnom opatrení, so získaním vyjadrení k odvolaniu (proti
rozhodnutiu o predbežnom opatrení), s predložením odvolania odvolaciemu súdu, procesné
úkony spojené s podaním dovolania (až po jeho predloženie Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky, ktorý uznesením sp. zn. 3 Cdo 146/99 z 23. februára 2000 dovolanie odmietol;
rozsudkom sp. zn. M Cdo 17/2000 z 27. júna 2000 uznesenie prvostupňového aj
odvolacieho súdu o predbežnom opatrení na základe mimoriadneho dovolania zrušil), ďalej
robil nevyhnutné úkony spojené s návrhom na vylúčenie sudcov a prikázaním veci inému
súdu (krajský súd uznesením sp. zn. 8 Nc 72/01 z 27. marca 2001 rozhodol, že sudcovia nie
sú vylúčení, a návrh na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti zamietol). Po tomto
dátume však až do novembra 2003 okresný súd bol v zásade nečinný (17. mája 2001 zaslal
len žiadosť Okresnému súdu Čadca o predloženie spisu sp. zn. Čd 5148/97 a 5. marca
urobil úradný záznam o študovaní spisu).
Na základe vyššie uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že okresný
súd sa dopustil zbytočných prieťahov v namietanom konaní, keď v období od mája 2001 do
septembra 2004 s výnimkou dvoch úkonov (vyžiadanie spisu a záznam o študovaní spisu)
neurobil žiaden úkon v danej veci, čím porušil základné právo sťažovateľov upravené
v čl. 48 ods. 1 ústavy a právo upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
V súvislosti s argumentáciou o poddimenzovanosti okresného súdu ústavný súd
v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou uvádza, že táto skutočnosť, aj keď
ovplyvňuje rozhodovaciu činnosť z hľadiska dĺžky trvania jednotlivých konaní, nemôže ísť
na ťarchu účastníkov konania (II. ÚS 40/97, II. ÚS 74/97, II. ÚS 18/98).
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo
veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný môže súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej
práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
Pretože namietané konanie nebolo do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti
ešte právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom
pod sp. zn. 16 C 1344/98 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.
Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ich právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, zaoberal sa aj žiadosťou
sťažovateľov o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 56 ods. 4 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Aj keď ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní sp. zn. 16 C 1344/98
konal bez zbytočných prieťahov, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie
tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinná náprava, a preto
považoval za potrebné rozhodnúť aj o žiadosti sťažovateľov priznať im primerané finančné
zadosťučinenie.
Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo
zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru priznáva so zreteľom na
konkrétne okolnosti prípadu.
Sťažovatelia žiadali, aby im bolo priznané finančné zadosťučinenie vo výške
1 000 000 Sk z dôvodu spôsobenej značnej škody. Vzhľadom na okolnosti prípadu,
doterajšiu dĺžku konania, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom v konaní, ústavný súd
dospel k záveru, že v danom prípade suma 30 000 pre každého zo sťažovateľov zodpovedá
primeranému finančnému zadosťučineniu za ujmu, ktorú utrpeli.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o náhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym
zastupovaním advokátom JUDr. A. S. v konaní pred ústavným súdom. Sťažovatelia ani ich
právny zástupca síce nekonkretizovali, ale ústavný súd na základe spisu vyčíslil účelne
vynaložené trovy konania sumou pre každého sťažovateľa 7 540 Sk (slovom
sedemtisícpäťstoštyridsať slovenských korún) za dva úkony právnej pomoci podľa § 1
ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb (vypočítanou zo základu nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca
hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2003 vo výške 13 602 Sk, t. j. 4 530 Sk
za jedenej úkon, zníženej podľa § 17 ods. 2 cit. vyhlášky o 20 %, pretože ide o spoločné
úkony pri zastupovaní sťažovateľov, a 140 Sk režijný paušál, pretože išlo o úkony urobené
v roku 2004), spolu 15 080 Sk (pätnásťtisícosemdesiat slovenských korún).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2004