Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 210/04
PDF · 243.32 KB
No categories available
III. ÚS 210/04
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2004
v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra
Dobríka prerokoval sťažnosť Jána Fukasa, Č., zastúpeného advokátom Mgr. M. P., M.,
ktorou namietal porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným
súdom Dolný Kubín v konaní sp. zn. 6 C 446/94, a takto
r o z h o d o l :
1. Právo Jána Fukasa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na
Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 6 C 446/94 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Dolný Kubín p r i k a z u j e vo veci sp. zn. 6 C 446/94 konať
bez zbytočných prieťahov.
3. Jánovi Fukasovi p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume
80 000 Sk (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Dolný Kubín
p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Dolný Kubín j e p o v i n n ý nahradiť Jánovi Fukasovi trovy
právneho zastúpenia vo výške 9 340 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsať slovenských
korún) na účet právneho zástupcu Mgr. M. P. do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
5. Sťažnosti Jána Fukasa vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. mája 2004
doručená sťažnosť Jána Fukasa, Č. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
Mgr. M. P., M., ktorou namietal porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) Okresným súdom Dolný Kubín
(ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. 6 C 446/94.
Ústavný súd uznesením z 23. júna 2004 č. k. III. ÚS 210/04-8 prijal sťažnosť
sťažovateľa na ďalšie konanie.
Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním
veci bez ústneho pojednávania. Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu
podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho
pojednávania, pretože vzhľadom na charakter posudzovanej veci, v ktorej je rozhodujúci
prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že sa žalobou o ochranu proti neoprávnenému
zásahu do vlastníckeho práva a o odstránenie stavby zo 6. júna 1994 domáhal, aby okresný
súd vydal rozsudok, ktorým odporcom uloží odstrániť oplotenie z pozemku parcelné číslo
291/27 v katastrálnom území Č., ktorého výlučným vlastníkom je sťažovateľ, a zaviaže ich
uhradiť mu trovy konania.
Okresný súd rozhodol v predmetnej veci rozsudkom z 1. decembra 1994
sp. zn. 6 C 446/94. Odporcovia podali proti rozsudku odvolanie a Krajský súd v Banskej
Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uznesením zo 7. marca 1995 sp. zn. 16 Co 183/95
rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Pojednávanie v uvedenej veci bolo stanovené na 22. február 1996 a 18. február 1999.
Okresnému súdu bol 23. februára 1999 doručený „vzájomný návrh odporcov“ a 12. augusta
1999 bola vykonaná ohliadka. Termín pojednávania stanovený na 8. september 2003 bol
zrušený pre práceneschopnosť sudcu.
V dôsledku týchto skutočností sťažovateľ podal predsedovi okresného súdu sťažnosť
na prieťahy v predmetnom konaní, ktorá mu bola doručená 2. marca 2004. Predseda
okresného súdu vo svojej odpovedi zo 16. apríla 2004 pripustil, že v konaní došlo
k prieťahom. Uviedol, že prieťahy boli spôsobené objektívnymi skutočnosťami, a to
odchodom zákonného sudcu a práceneschopnosťou ďalšieho sudcu.
Sťažovateľ vzhľadom na prieťahy v konaní spôsobené okresným súdom žiada, aby
ústavný súd vyslovil porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľ
zároveň požaduje primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk a náhradu trov
právneho zastúpenia.
Predseda okresného súdu sa na výzvu ústavného súdu z 15. júla 2004 vyjadril
k sťažnosti stanoviskom doručeným ústavnému súdu 2. augusta 2004. Uviedol prehľad
úkonov zákonného sudcu v predmetnej veci a poznamenal, že objektívne je potrebné
konštatovať, že v danej veci sa priebežne nekonalo, čo bolo sčasti spôsobené opakovanými
dlhodobými práceneschopnosťami zákonného sudcu pred vzdaním sa funkcie.
Ďalší sudcovia nekonali vo veci priebežne z dôvodu enormnej zaťaženosti
a kombinácie jednotlivých agend. Na súde pretrváva doslova kritická personálna situácia,
pretože namiesto potrebného počtu najmenej ôsmich sudcov pracujú v súčasnosti piati
sudcovia a predtým deväť mesiacov len štyria sudcovia, pričom posledných desať rokov bol
okresný súd trvale personálne poddimenzovaný.
II.
Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, stanoviska predsedu okresného súdu
a najmä podrobného preštudovania spisu okresného súdu sp. zn. 6 C 446/94 zistil
nasledovný priebeh a stav konania:
Dňa 6. júna 1994 bola okresnému súdu doručená žaloba sťažovateľa o ochranu proti
neoprávnenému zásahu do vlastníckeho práva a o odstránenie stavby vrátane príloh, v ktorej
žiada, aby odporcovia v prvom a druhom rade – J. G. a V. G. odstránili oplotenie z jeho
pozemku a zdržali sa akéhokoľvek konania, ktorým by sa mu bránilo v riadnom užívaní
pozemku.
Okresný súd vyzval 7. novembra 1994 sťažovateľa na úhradu súdneho poplatku do
siedmich dní od doručenia uznesenia a odporcov, aby sa vyjadrili k žalobe. Zároveň okresný
súd stanovil termín pojednávania na 1. december 1994. V posudzovanom spise sa na
strane 8 nachádza potvrdenie Obecného úradu v Č. zo 16. novembra 1994, že sťažovateľom
predložený geometrický plán nie je správny a sťažovateľ si časť pozemku preložil do svojho
vlastníctva neoprávnene a „... podviedol svedkov v čestnom vyhlásení aj Obecný úrad tým,
že uviedol nepravdivé údaje aj pracovníkom Geodézie.“
Na pojednávaní 1. decembra 1994 sa zúčastnili sťažovateľ, jeho právny zástupca
a odporcovia v prvom a druhom rade. Uskutočnil sa výsluch účastníkov a súd rozhodol
rozsudkom sp. zn. 6 C 446/94 tak, že odporcovia sú povinní odstrániť oplotenie do
pätnástich dní od právoplatnosti rozsudku, zdržať sa konania, ktoré by bránilo vlastníkovi
v riadnom užívaní pozemku a uhradiť sťažovateľovi trovy konania.
Okresnému súdu bolo 13. decembra 1994 doručené odvolanie odporcov v prvom
a druhom rade prostredníctvom právneho zástupcu. V odvolaní odporcovia uviedli, že
podali protižalobu, o ktorej ešte nebolo rozhodnuté, a navrhli rozsudok okresného súdu
zrušiť a vec vrátiť na ďalšie prejednanie. Okresný súd dal 22. decembra 1994 pokyn na
doručenie odvolania sťažovateľovi a výzvy na uhradenie súdneho poplatku za odvolanie
odporcom.
Okresnému súdu bolo 9. januára 1995 doručené vyjadrenie právneho zástupcu
sťažovateľa k odvolaniu podanému odporcami. Dňa 13. januára 1995 vydal okresný súd
pokyn na predloženie spisu krajskému súdu. Krajský súd stanovil 23. februára 1995 termín
pojednávania na 7. marec 1995.
Na pojednávaní 7. marca 1995 krajský súd uznesením sp. zn. 16 Co 183/95 zrušil
rozsudok okresného súdu a vec vrátil na ďalšie konanie. Predmetný spis bol okresnému
súdu doručený 24. júla 1995.
Okresný súd vydal 26. júla 1995 pokyn na doručenie uznesenia krajského súdu
účastníkom konania a 28. augusta 1995 pokyn na pripojenie spisu sp. zn. 8 C 936/94, ktorý
sa nachádzal na pobočke okresného súdu v Námestove. V uvedenom konaní boli
navrhovateľmi J. a V. G. a odporcom sťažovateľ, pričom išlo o spor o určenie vlastníctva.
Okresnému súdu bolo 31. augusta 1995 doručené oznámenie pobočky okresného
súdu v Námestove, že vo veci sp. zn. 8 C 936/94 bol 21. augusta 1995 vynesený rozsudok,
ktorý ešte nenadobudol právoplatnosť, a spis „nebol na štatistike“, preto ho nezasielajú
okresnému súdu.
Okresnému súdu bolo 10. októbra 1995 doručené oznámenie pobočky okresného
súdu v Námestove, že spis 8 C 936/94 by mal nadobudnúť právoplatnosť 25. októbra 1995,
ak nebude vo veci podané odvolanie. V spise sa bez uvedenia čísla strany nachádza ďalšia
žiadanka okresného súdu o vydanie spisu sp. zn. 8 C 936/94 z 10. októbra 1995, pričom spis
sp. zn. 8 C 936/94 bol 9. novembra 1995 vydaný zo spisovne pobočky.
Okresný súd vydal 13. novembra 1995 pokyn na pripojenie spisu sp. zn. 8 C 936/94,
pričom spis bol podľa záznamu vylúčený 28. októbra 1996. Okresnému súdu bolo
23. januára 1996 doručené oznámenie právneho zástupcu sťažovateľa, že rozsudok
okresného súdu z 21. augusta 1995 sp. zn. 8 C 936/94 nadobudol právoplatnosť a odpadla
tým prekážka ďalšieho konania vo veci sp. zn. 6 C 446/94.
Okresný súd nariadil 5. februára 1996 termín pojednávania na 22. február 1996.
Na pojednávaní 22. februára 1996 bolo vykonané dokazovanie v predmetnej veci
a uznesením bolo pojednávanie odročené na neurčito „... za účelom vyžiadania spisu
z Notárskeho úradu JUDr. H. M., resp. za účelom vyčkania žaloby zo strany žalobcu
smerujúcej proti návrhu na vydanie notárskeho osvedčenia“.
Okresný súd zaslal 1. apríla 1996 prípis notárke JUDr. M. so žiadosťou o zapožičanie
spisu vo vzťahu k predmetu konania sp. zn. 6 C 446/94. Uvedený spis bol okresnému súdu
doručený 22. apríla 1996 po urgencii okresného súdu z 22. apríla 1996.
Okresný súd vydal 7. septembra 1998 pokyn na pripojenie spisu sp. zn. 8 C 936/94,
pričom na základe úradného záznamu je v rovnaký deň pripojená poznámka, že spis
nemožno pripojiť, pretože je pripojený pri spise sp. zn. 8 C 49/96.
Okresný súd stanovil 28. januára 1999 termín pojednávania na 18. február 1999
a požiadal Obecný úrad v Č. o zaslanie správy s údajmi, aké objektívne skutočnosti sú mu
známe o spore medzi účastníkmi konania. V spise je ďalej uvedený pokyn na pripojenie
spisov okresného súdu sp. zn. 6 C 49/96 a 8 C 936/94. V rovnaký deň je na základe
úradného záznamu v spise uvedené, že spis sp. zn. 6 C 49/96 nemožno pripojiť, lebo vo veci
ešte nebolo rozhodnuté po zrušení rozhodnutia krajským súdom a spis sp. zn. 8 C 936/94 je
pripojený pri spise sp. zn. 6 C 49/96.
Okresnému súdu bola 9. februára 1999 doručená správa Obecného úradu v Č., že trvá
na predchádzajúcich vyjadreniach k predmetnému konaniu. V spise sa na strane 52a
nachádza list sťažovateľa adresovaný okresnému súdu z 5. januára 1999 bez dátumu jeho
prijatia okresným súdom, v ktorom žiada o pokračovanie v súdnom konaní sp. zn.
6 C 446/94, pretože spor trvá už viac ako štyri roky.
Na pojednávaní 18. februára 1999 predniesol právny zástupca sťažovateľa zmenu
petitu, boli vypočutí všetci účastníci konania. Pojednávanie bolo odročené a odporcom bola
uložená povinnosť vypracovať „... písomný vzájomný protinávrh ...“ v lehote desiatich dní
v zmysle ustanovení § 42 a § 79 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Vzájomný
protinávrh odporcov bol okresnému súdu doručený 23. februára 1999.
Okresný súd vyzval 24. februára 1999 odporcov na zaplatenie súdneho poplatku
a vydal pokyn na zaslanie protinávrhu odporcov sťažovateľovi. Okresnému súdu bolo
9. marca 1999 doručené vyjadrenie sťažovateľa k protinávrhu odporcov. Termín ohliadky
nehnuteľnosti v Č. týkajúcej sa predmetu konania bol okresným súdom 6. augusta 1999
stanovený na 12. august 1999.
V spise sa na strane 73 nachádza žiadosť sťažovateľa z 20. apríla 1999 adresovaná
okresnej prokuratúre o zaslanie rozsudku z 18. februára 1999, pričom na liste sa nachádza
pečiatka okresného súdu s dátumom 22. apríla 1999. V spise sa ďalej na strane 74 nachádza
žiadosť sťažovateľa z 5. apríla 1999 doručená okresnému súdu 7. apríla 1999, aby okresný
súd vo veci rozhodol.
V zápisnici okresného súdu z 12. augusta 1999 z ohliadky na mieste samom v Č. je
uvedené, že účastníci podpísali dohodu o mimosúdnom vyrovnaní sporu v predmetnom
konaní. Dňa 13. septembra 1999 bolo okresnému súdu doručené splnomocnenie nového
právneho zástupcu odporcov.
Okresný súd stanovil 14. mája 2003 termín pojednávania na 8. september 2003.
Predseda senátu 10 C JUDr. M. S. dal 21. augusta 2003 pokyn na zrušenie pojednávania
stanoveného na 8. september 2003 „z dôvodu trvania jeho práceneschopnosti“, pričom
zároveň bolo pojednávanie odročené na neurčito. Na základe úradného záznamu z 20. apríla
2004 nachádzajúceho sa na rubovej strane strany 83 posudzovaného spisu je uvedené, že je
„... vylúčený z Spr“. Uvedeným záznamom spis končí.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho práva
upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva upraveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa
ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom.
Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.
Len prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a nemôže odstrániť.
Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech
účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami
právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.
Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to
konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím
štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich
práv (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99). Zároveň je potrebné
uviesť, že ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného
dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (napr. rozhodnutie
sp. zn. I. ÚS 28/01).
Sťažovateľ využil právny prostriedok, ktorého uplatnenie sa vyžaduje pred podaním
návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, a podal sťažnosť listom doručeným
okresnému súdu 2. marca 2004. Predseda okresného súdu vo svojej odpovedi zo 16. apríla
2004 pripustil, že v predmetnom konaní došlo zo strany súdu k prieťahom, ktoré boli
spôsobené objektívnymi skutočnosťami, a to odchodom zákonného sudcu
a práceneschopnosťou ďalšieho sudcu.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. rozhodnutia sp. zn.
II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna
a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníkov súdneho konania
a postup samotného súdu.
Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“ , ústavný súd bral do úvahy
právny a skutkový stav veci. Predmetom konania je určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti a jej hraníc. Právna stránka vlastníckych sporov týkajúcich sa nehnuteľností
a stanovenia ich hraníc je nesporne zložitá napriek rozsiahlej judikatúre v tejto oblasti,
napriek tomu však prieťahy zo strany okresného súdu nemožno v žiadnom prípade pripísať
na vrub zložitosti tejto otázky, pretože okresný súd mal k dispozícii dostatok písomných
dôkazov predkladaných účastníkmi konania, ako aj subjektmi, ktoré na predloženie rôznych
dokumentov v rámci svojej dokazovacej činnosti okresný súd sám vyzval.
Skutková stránka posudzovanej veci nepatrí vzhľadom na protikladné stanoviská
účastníkov konania k jednoduchým prípadom, napriek tomu s prihliadnutím na dostatočný
rozsah dôkazných prostriedkov a vyjadrení účastníkov a subjektov konania nemožno
prieťahy pripísať ani na vrub tejto stránke predmetnej veci.
Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní
pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na skutočnosť, že účastníci
konania v plnej miere spolupracovali pri všetkých úkonoch okresného súdu, je možné
uviesť, že neprispeli k prieťahom v uvedenom konaní.
Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu
práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol
postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku postupu
okresného súdu došlo k porušeniu uvedených práv, ústavný súd zistil, že tomu tak je, a to
bez existencie zákonnej prekážky.
Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku postup okresného súdu v obdobiach od 22. apríla 1996 do 7. septembra 1998 (28
mesiacov), od 12. augusta 1999 do 14. mája 2003 (45 mesiacov) a od 21. augusta 2003 do
21. augusta 2004 (12 mesiacov) vyhodnotil ako konanie, v ktorom došlo k zbytočným
prieťahom zo strany okresného súdu v celkovej dĺžke 85 mesiacov, t. j. spolu sedem rokov
a jeden mesiac, pretože v uvedených obdobiach neboli okresným súdom vykonané žiadne
úkony v posudzovanej veci.
Predseda okresného súdu vo svojom stanovisku doručenom ústavnému súdu
2. augusta 2004 uviedol, že prieťahy v konaní okresného súdu boli spôsobené dlhodobými
práceneschopnosťami zákonného sudcu a dlhodobou personálnou poddimenzovanosťou
okresného súdu.
Právo zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy sa realizuje takým konaním všeobecných súdov,
ktoré plynule smeruje k odstráneniu právnej neistoty osoby, ktorá sa obrátila na súd
v konkrétnej veci (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 40/97).
Ústavný súd v tejto súvislosti zároveň pripomína, že v súlade s medzinárodným
štandardom uplatňovania dohovoru je ustálený názor, že nadmerné množstvo vecí,
v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, ho nezbavuje zodpovednosti za zbytočné
prieťahy v súdnom konaní (napr. rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 17/02, II. ÚS 120/02). Povahu
objektívnych príčin možno priznať právnym udalostiam, ale uplatnenie ústavou zaručeného
práva sa nemôže zmariť nenáležitým správaním štátnych orgánov, ktoré v mene štátu
zabezpečujú plnenie práv zaručených ústavou (napr. rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 145/02).
Na základe týchto dôvodov ústavný súd dospel k názoru, že bolo porušené právo
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako mu ho zaručuje čl. 48
ods. 2 ústavy, a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv a slobôd vzniklo
nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
IV.
Pretože ústavný súd rozhodol o porušení práv sťažovateľa, zaoberal sa aj jeho
žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha“. V konkrétnych okolnostiach danej veci vidí ústavný súd nemajetkovú ujmu
sťažovateľa v okolnosti, keď ani po desiatich rokoch od doručenia žaloby sťažovateľa
okresnému súdu nebolo v danej veci rozhodnuté.
Táto situácia vytvára zároveň nemožnosť výkonu vlastníckeho práva k predmetnej
nehnuteľnosti. Uvedený stav právnej neistoty je neúnosný aj z toho dôvodu, že 12. augusta
1999 sa účastníci konania mimosúdne dohodli, čo je uvedené aj v zápisnici z ohliadky
nehnuteľnosti na mieste samom v Č., a teda bolo možné ihneď po tejto dohode rozhodnúť
vo veci rozsudkom. Napriek tejto skutočnosti nasledovalo ďalšie obdobie nečinnosti
okresného súdu v dĺžke 45 mesiacov. Ústavný súd považoval preto za primerané finančné
zadosťučinenie sumu 80 000 Sk.
Pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd
zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre
ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru,
aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa ústavný súd riadil úvahou,
že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody. Preto
ústavný súd žiadosti sťažovateľa týkajúcej sa primeraného finančného zadosťučinenia
vo zvyšnej časti nevyhovel.
V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred
ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona
o ústavnom súde, ktorý zakotvuje výnimku z tejto zásady, ústavný súd priznal sťažovateľovi
náhradu trov právneho zastúpenia, pretože ústavný súd rozhodol, že základné práva
sťažovateľa boli porušené, a teda mal vo veci úspech.
Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia
§ 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška
č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom
a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je
jedna tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana
základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.
Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto
vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za
prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.
Vzhľadom na skutočnosť, že dva úkony právnej služby boli realizované v roku 2004,
ústavný súd vychádzal pri týchto úkonoch z oznámenia Štatistického úradu Slovenskej
republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2003 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca
hospodárstva Slovenskej republiky 13 602 Sk, preto ústavný súd priznal náhradu trov za dva
úkony právnej pomoci každý v hodnote 4 534 Sk. Ústavný súd rozhodol aj o priznaní
náhrady trov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej
stotiny výpočtového základu podľa § 19 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. 136 Sk.
Podľa takto určených kritérií je správny výpočet trov v sume 9 340 Sk, ktorú ústavný
súd zaviazal uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa okresný súd.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2004