Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 186/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. apríla 2005 v senáte

zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Eduarda Báránya a Lajosa Mészárosa

prerokoval prijatú sťažnosť I. K. K., B., zastúpeného advokátom JUDr. V. P., Advokátska

kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov zaručeného v a práva

na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom

pod sp. zn. a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š i l právo

I. K. K., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2

a jeho právo na prerokovanie veci v primeranej lehote

zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. I. K. K. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 7 321 Sk (slovom

sedemtisíctristodvadsaťjeden slovenských korún), ktorú je Okresný súd Bardejov povinný

vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. V. P., do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e . .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

z 2. decembra 2004 č. k. -20 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), v časti,

ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného v (ďalej len „“)

a práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C

75/99 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1. 1. Zo sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ podal 7. júna 2000 na

okresnom súde dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) z 28. apríla 2004 č. k. -55. Sťažovateľ namieta, že o jeho uvedenom

dovolaní „nie je rozhodnuté dodnes“. Sťažovateľ ďalej uviedol, že vyčerpal aj právne

prostriedky nápravy tým, že na prieťahy v napadnutom konaní podal sťažnosť podľa § 17

ods. 1 o sídlach a obvodoch súdov

Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich

(zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov, „ale vôbec to nepomohlo, lebo

s vydaním definitívneho rozhodnutia kasačný súd sa neponáhľa a ani sa ponáhľať nemôže,

pretože tu ľahostajne koná prvostupňový súd, ktorý mu doposiaľ nepredložil žiadne

podklady na rozhodnutie!“

Vzhľadom na uvedené relevantné skutočnosti sťažovateľ uviedol, že: „Žiadam

Ústavný súd SR, aby (...) konečným verdiktom vo svojom ústavnom náleze rozhodol takto:

1.) Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa (...) , ods. 2

Slovenskej republiky v kontexte s ods. 1), čl. 6 Európskeho Dohovoru a priamo aj

toto právo, postupom Okresného súdu v Bardejove v konaní vedenom u neho pod

č. k. porušené bolo.

2.) Prikazuje Okresnému súdu v Bardejove, aby v konaní vedenom pod č. k.

konal bez zbytočných prieťahov.

3.) Priznáva I. K. K. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 60 tis. Sk (slovom

šesťdesiattisíc korún slovenských), ktoré je mu Okresný súd v Bardejove povinný

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.) Ukladá Okresnému súdu v Bardejove povinnosť uhradiť I. K. K. trovy tohto konania

vo výške 8 800.– Sk (slovom osemtisícosemsto korún slovenských), ktoré je mu

povinný Okresný súd v Bardejove vyplatiť v hotovosti alebo šekovou poukážkou do

15-tich dní od právoplatnosti tohto súdneho rozhodnutia (...).“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci

konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. V. P., listom z 25. februára 2005

sp. zn. Spr. 39/05 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu

okresného súdu z 24. marca 2005.

2. 1. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení podal chronológiu úkonov

vykonaných predovšetkým okresným súdom a uviedol nasledovné relevantné skutočnosti:

„(...) Vychádzajúc z (...) chronológie jednotlivých úkonov som nútený akceptovať

tvrdenie sťažovateľa, že v konaní, po tom, čo sťažovateľ podal dovolanie proti uzneseniu

Krajského súdu v Prešov zo dňa 10. 4. 2000 č. k. -26 došlo k porušeniu jeho

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2

Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa článku 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a to z dôvodu, že Okresný

súd Bardejov v období od 27. 7. 2001 až do 20. 9. 2002 a od 4. 11. 2002 do 7. 1. 2004 bol

vo veci nečinný. Navrhujem preto, aby Ústavný súd SR vyslovil, že uvedené práva postupom

Okresného súdu Bardejov u sťažovateľa porušené boli a to napriek tomu, že nezodpovedá

pravde tvrdenie sťažovateľa o vyčerpaní právneho prostriedku nápravy v zmysle § 17 ods. 1

zákona č. 80/1192 Zb. v znení neskorších predpisov. Vzhľadom však k tomu, že dovolacie

konanie je už právoplatne skončené, čím zanikla právna neistota na strane sťažovateľa,

navrhujem zamietnuť sťažnosť sťažovateľa I. K. K. v časti, pokiaľ sa domáha, aby Ústavný

súd SR prikázal vo veci konať a aby mu bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa nášho názoru už samotné vyslovenie, že k porušeniu práva na strane sťažovateľa

došlo, treba považovať za dostatočnú a účinnú nápravu. Zároveň navrhujem sťažovateľovi

nepriznať náhradu trov konania (...).

V zmysle v znení neskorších predpisov netrvám, aby sa

o prijatej sťažnosti konalo ústne pojednávania. (...)“

2. 2. Sťažovateľ vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu predsedu okresného

súdu okrem iného uviedol, že:

«(...) Je chvályhodné, že čelný funkcionár Okresného súdu v Bardejove si v konaní

vedenom u tohto súdu pod č. k. už konečne z hľadiska prieťahov priznáva to, čo

v doterajších kauzách tvrdošijne popieral, ale napriek tomu sa nemôžem s ním stotožniť

a síce s jeho tzv. faktami, ktorými on argumentuje v snahe vyhnúť sa dôsledkom plynúcich

zo spravodlivého zadosťučinenia, pretože:

1) Nie je pravdou, že ja ako sťažovateľ som nevyužil dostupný prostriedok možnej

nápravy, ktorý mi poskytuje §-17 zákona o štátnej správe súdov čís. 80/92 Zb., aj keď podľa

samotnej konštantnej judikatúry ústavného súdu to ani nie je potrebné (viď napr. nález

Ústavného súdu SR sp. zn. , podľa ktorého uplatnenie ochrany ústavného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nie je podmienené využitím žiadostí, či

sťažnosti v zmysle predom cit. zákona. A na dôvažok je treba ešte dodať, že takéto niečo

nevyžaduje ani ustálená súdna prax ESĽP v Štrasburgu s jej konštantnou judikatúrou, už

nehovoriac o tom, že ja som skutočne podal písomnú sťažnosť na prieťahy v konaní dňa

24. III. 03, ale aj napriek tomu celý zbytok roka 2003 a potom ešte do 7. I. 04, bardejovský

súd nebol v tejto veci vôbec činný.

2) Moja ústavná sťažnosť v tejto veci na prieťahy v konaní, zo dňa 27. I. 04 bola

ústavnému súdu doručená hneď v nasledujúci deň, ale dovolacie konanie bolo kasačným

súdom ukončené až po jej podaní, a to takmer po 8-mich mesiacoch. (...) nemožno prijať

záver, že iba samotné vyslovenie porušenia práva ústavným súdom na mojej strane, je treba

považovať za dostatočnú a účinnú nápravu. Tvrdím, že ja každé svoje podanie na súde

považujem za významné!

3) V zmysle zákona o konaní pred ústavným súdom, netrváme s naším p. advokátom,

aby sa o tejto prijatej sťažnosti Ústavným súdom SR konalo ústne pojednávanie, ale trváme

na priznaní vzniklých trov tohto súdneho konania pred ústavným súdom. (...)»

3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v , resp. práva na

prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania

a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh

a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. :

Dňa 3. februára 1999 podal sťažovateľ na okresnom súde žalobu o zaplatenie 14 932

Sk proti Národnému úradu práce Bratislava (ďalej len „odporca“). Okresný súd

9. septembra 1999 rozsudkom č. k. -17 žalobný návrh zamietol. Krajský súd

uznesením z 10. apríla 2000 č. k. -26 odmietol odvolanie sťažovateľa proti

uvedenému rozhodnutiu okresného súdu ako neskoro podané. Proti tomuto uzneseniu

krajského súdu sťažovateľ podal dovolanie 7. júna 2000. Sťažovateľ vo svojej ústavnej

sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

v období po podaní tohto dovolania.

Dňa 18. júla 2000 Krajská prokuratúra v Prešove (ďalej len „krajská prokuratúra“)

požiadala okresný súd o zapožičanie spisu sp. zn. (ďalej len „spis“), ktorý musí

byť predložený Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna

prokuratúra“).

Dňa 31. júla 2000 dala sudkyňa okresného súdu úpravou kancelárii pokyn, aby

oznámila krajskej prokuratúre, že spis jej nemôže byť zapožičaný z dôvodu, že sťažovateľ

podal vo veci dovolanie.

Dňa 3. augusta 2000 doručila krajská prokuratúra okresnému súdu opätovnú žiadosť

o predloženie spisu.

Dňa 6. novembra 2000 súd vyzval sťažovateľa, aby predložil splnomocnenie pre

svojho právneho zástupcu na zastupovanie v dovolacom konaní.

Dňa 16. novembra 2000 doručil sťažovateľ okresnému súdu odpoveď na výzvu súdu,

v ktorom žiadal, aby mu súd právneho zástupcu v dovolacom konaní ustanovil.

Dňa 27. novembra 2000 súd vyzval sťažovateľa, aby predložil potvrdenie o svojom

príjme.

Dňa 5. decembra 2000 sťažovateľ doručil okresnému súdu doklad o svojom príjme.

Dňa 26. januára 2001 súd vyzval sťažovateľa, aby predložil dovolanie, ktoré spĺňa

zákonom ustanovené náležitosti.

Dňa 29. januára 2001 sudkyňa okresného súdu vydala uznesenie č. k. -39,

ktorým nepriznala sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa 8. februára 2001 sťažovateľ doručil okresnému súdu doplnenie dovolania

v zmysle výzvy súdu z 26. januára 2001.

Dňa 20. februára 2001 sťažovateľ doručil okresnému súdu odvolanie proti uzneseniu

okresného súdu č. k. -39.

Dňa 21. februára 2001 súd vyzval sťažovateľa, aby predložil dôvody svojho

odvolania.

Dňa 22. februára 2001 sťažovateľ doručil okresnému súdu doplnenie dôvodov svojho

odvolania.

Dňa 28. februára 2001 dala sudkyňa okresného súdu úpravou kancelárii pokyn, aby

doručila spis krajskému súdu s odvolaním sťažovateľa proti uzneseniu č. k. -39.

Dňa 9. marca 2001 bol spis doručený krajskému súdu, aby rozhodol o uvedenom

odvolaní.

Dňa 17. júla 2001 bolo okresnému súdu doručené uznesenie krajského súdu č. k.

-45 z 31. mája 2001, ktorým bolo napadnuté uznesenie potvrdené.

Dňa 27. júla 2001 dala sudkyňa okresného súdu úpravou kancelárii pokyn, aby

doručila uznesenie krajského súdu č. k. -45 sťažovateľovi.

Dňa 20. septembra 2002 súd vyzval sťažovateľa, aby doručil súdu plnú moc pre

svojho právneho zástupcu v dovolacom konaní.

Dňa 4. novembra 2002 súd doručil doplnenie dovolania odporcovi.

Dňa 7. januára 2004 vydala sudkyňa okresného súdu uznesenie č. k. -51,

ktorým neustanovila sťažovateľovi právneho zástupcu na jeho zastupovanie v dovolacom

konaní.

Dňa 28. januára 2004 sťažovateľ doručil okresnému súdu odvolanie proti uzneseniu

okresného súdu o neustanovení právneho zástupcu.

Dňa 6. februára 2004 bol spis doručený krajskému súdu, aby rozhodol o uvedenom

odvolaní.

Dňa 21. mája 2004 bolo okresnému súdu doručené uznesenie krajského súdu č. k.

-55 z 28. apríla 2004, ktorým bolo potvrdené napadnuté uznesenie okresného

súdu č. k. -51.

Dňa 11. júna 2004 súd vyzval sťažovateľa na predloženie plnej moci pre právneho

zástupcu, ktorý ho bude zastupovať v dovolacom konaní.

Dňa 21. júna 2004 bola okresnému súdu doručená žiadosť krajskej prokuratúry

o zapožičanie spisu.

Dňa 28. júna 2004 doručil sťažovateľ okresnému súdu svoju odpoveď na uvedenú

výzvu.

Dňa 2. júla 2004 bol spis predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“), aby rozhodol o dovolaní sťažovateľa.

Dňa 13. septembra 2004 bolo okresnému súdu doručené uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 2. septembra 2004, ktorým bolo dovolacie konanie zastavené.

Dňa 20. septembra 2004 bolo uvedené uznesenie najvyššieho súdu doručené

účastníkom konania.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov (...).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“

garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci

v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, ).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. v období po podaní dovolania sťažovateľom

7. júna 2000 došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , ako aj práva na prerokovanie veci v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo

alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované

v , sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého

jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie

účastníka konania a postup súdu (napr. ). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný

súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre

sťažovateľa (napr. , , ). Podľa rovnakých kritérií ústavný

súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že dĺžka

napadnutého konania nebola závislá od zložitosti veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej

veci, treba konštatovať, že na celkovej dĺžke konania mal svoj významný podiel aj

sťažovateľ, najmä tým, že na okresný súd sa obrátil opakovane s podaniami, ktoré neboli

úplné (napr. dovolanie bez plnomocenstva pre svojho právneho zástupcu, podanie odvolania

bez odôvodnenia a pod.), pričom aj kvôli odstraňovaniu týchto nedostatkov nemohol

okresný súd riadne postupovať v konaní. V tejto súvislosti už ústavný súd konštatoval, že

požiadavka na konanie bez zbytočných prieťahov v zmysle môže mať

svoju plnú relevanciu len pri takom návrhu na začatie konania, ktorý spĺňa všetky zákonom

predpísané obsahové a formálne náležitosti (pozri ). Na uvedené správanie

sťažovateľa nemohol ústavný súd neprihliadnuť pri úvahe o priznaní primeraného

finančného zadosťučinenia.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a konštatuje, že

okresný súd bol v predmetnej veci bez akýchkoľvek dôvodov nečinný v období od 27. júla

2001 do 20. septembra 2002 (trinásť mesiacov) a od 4. novembra 2002 do 7. januára 2004

(štrnásť mesiacov). Okresný súd teda počas dvoch rokov a troch mesiacov vo veci

nevykonal žiadny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako

žalobca počas napadnutého súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva

zaručeného v citovaných článkoch a dohovoru (pozri napr. ).

K prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci, ale došlo k nim čiastočne z dôvodu

nesúčinnostného správania účastníkov a predovšetkým v dôsledku postupu súdu.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva

sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48

ods. 2 a jeho práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v

ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4. Pretože uznesením najvyššieho súdu z 2. septembra 2004 sp. zn.

bolo napadnuté konanie právoplatne skončené, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach

danej veci rozhodnutie podľa .

5. Ústavný súd priznal sťažovateľovi ( ) náhradu

trov konania vo výške 7 321 Sk z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za

dva úkony právnej služby (prípravu a prevzatie zastúpenia 19. novembra 2004 a podanie

a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu okresného súdu 24. marca 2005). Za jeden

úkon vykonaný v roku 2004 patrí odmena v sume 4 534 Sk a režijný paušál 136 Sk (§ 13

ods. 8, § 19 ods. 3, § 24 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb) a za jeden úkon vykonaný v roku 2005 patrí odmena 2 501 Sk a režijný paušál 150

Sk (§ 1 ods. 3, § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb),

preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkove sumu 7 321 Sk.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľa

rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 2 výroku tohto rozhodnutia.

6. Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 60 000

Sk „za dlhodobé nepríjemné znášanie stavu právnej neistoty“, pričom dodal, že „mnou

požadovaná satis-fakcia je adekvátne spôsobilá odčiniť na mne spáchanú krivdu i vzniklú

ujmu na mojich základných a ľudských právach“.

Z citovaného a z citovaného ustanovenia zákona o ústavnom

súde vyplýva, že ústavný súd môže, avšak nemusí priznať primerané finančné

zadosťučinenie. Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade neprichádza do úvahy

priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. K tomuto záveru dospel ústavný súd

preto, lebo sťažovateľ sa výraznou mierou podieľal na vzniku zbytočných prieťahov

v konaní, pretože si včas nesplnil svoje zákonné povinnosti, ktoré v zásade bránili súdu

konať a rozhodovať, a tým aj splniť účel základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri bod 2 časti III tohto nálezu).

Ústavný súd konštatuje, že vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa

zaručeného v a práva podľa dohovoru a priznanie náhrady

trov právneho zastúpenia sú v okolnostiach prípadu dostatočnými opatreniami na nápravu

stavu spôsobeného porušením označených základných práv.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o návrhu sťažovateľa na priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 3 výroku tohto

rozhodnutia.

7. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2005