Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 186/04
PDF · 235.37 KB
No categories available
I. ÚS 186/04
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 186/04-36
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. apríla 2005 v senáte
zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Eduarda Báránya a Lajosa Mészárosa
prerokoval prijatú sťažnosť I. K. K., B., zastúpeného advokátom JUDr. V. P., Advokátska
kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 C 75/99 a takto
r o z h o d o l :
1. Okresný súd Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 75/99 p o r u š i l právo
I. K. K., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prerokovanie veci v primeranej lehote
zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. I. K. K. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 7 321 Sk (slovom
sedemtisíctristodvadsaťjeden slovenských korún), ktorú je Okresný súd Bardejov povinný
vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. V. P., do jedného mesiaca
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e . .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
z 2. decembra 2004 č. k. I. ÚS 186/04-20 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), v časti,
ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C
75/99 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
1. 1. Zo sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ podal 7. júna 2000 na
okresnom súde dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský
súd“) z 28. apríla 2004 č. k. 8 Co 35/04-55. Sťažovateľ namieta, že o jeho uvedenom
dovolaní „nie je rozhodnuté dodnes“. Sťažovateľ ďalej uviedol, že vyčerpal aj právne
prostriedky nápravy tým, že na prieťahy v napadnutom konaní podal sťažnosť podľa § 17
ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov
Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich
(zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov, „ale vôbec to nepomohlo, lebo
s vydaním definitívneho rozhodnutia kasačný súd sa neponáhľa a ani sa ponáhľať nemôže,
pretože tu ľahostajne koná prvostupňový súd, ktorý mu doposiaľ nepredložil žiadne
podklady na rozhodnutie!“
Vzhľadom na uvedené relevantné skutočnosti sťažovateľ uviedol, že: „Žiadam
Ústavný súd SR, aby (...) konečným verdiktom vo svojom ústavnom náleze rozhodol takto:
1.) Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa (...) čl. 48, ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky v kontexte s ods. 1), čl. 6 Európskeho Dohovoru a priamo aj
toto právo, postupom Okresného súdu v Bardejove v konaní vedenom u neho pod
č. k. 7 C 75/99 porušené bolo.
2.) Prikazuje Okresnému súdu v Bardejove, aby v konaní vedenom pod č. k. 7 C 75/99
konal bez zbytočných prieťahov.
3.) Priznáva I. K. K. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 60 tis. Sk (slovom
šesťdesiattisíc korún slovenských), ktoré je mu Okresný súd v Bardejove povinný
vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4.) Ukladá Okresnému súdu v Bardejove povinnosť uhradiť I. K. K. trovy tohto konania
vo výške 8 800.– Sk (slovom osemtisícosemsto korún slovenských), ktoré je mu
povinný Okresný súd v Bardejove vyplatiť v hotovosti alebo šekovou poukážkou do
15-tich dní od právoplatnosti tohto súdneho rozhodnutia (...).“
2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci
konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. V. P., listom z 25. februára 2005
sp. zn. Spr. 39/05 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu
okresného súdu z 24. marca 2005.
2. 1. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení podal chronológiu úkonov
vykonaných predovšetkým okresným súdom a uviedol nasledovné relevantné skutočnosti:
„(...) Vychádzajúc z (...) chronológie jednotlivých úkonov som nútený akceptovať
tvrdenie sťažovateľa, že v konaní, po tom, čo sťažovateľ podal dovolanie proti uzneseniu
Krajského súdu v Prešov zo dňa 10. 4. 2000 č. k. 4 Co 69/00-26 došlo k porušeniu jeho
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa článku 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a to z dôvodu, že Okresný
súd Bardejov v období od 27. 7. 2001 až do 20. 9. 2002 a od 4. 11. 2002 do 7. 1. 2004 bol
vo veci nečinný. Navrhujem preto, aby Ústavný súd SR vyslovil, že uvedené práva postupom
Okresného súdu Bardejov u sťažovateľa porušené boli a to napriek tomu, že nezodpovedá
pravde tvrdenie sťažovateľa o vyčerpaní právneho prostriedku nápravy v zmysle § 17 ods. 1
zákona č. 80/1192 Zb. v znení neskorších predpisov. Vzhľadom však k tomu, že dovolacie
konanie je už právoplatne skončené, čím zanikla právna neistota na strane sťažovateľa,
navrhujem zamietnuť sťažnosť sťažovateľa I. K. K. v časti, pokiaľ sa domáha, aby Ústavný
súd SR prikázal vo veci konať a aby mu bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie.
Podľa nášho názoru už samotné vyslovenie, že k porušeniu práva na strane sťažovateľa
došlo, treba považovať za dostatočnú a účinnú nápravu. Zároveň navrhujem sťažovateľovi
nepriznať náhradu trov konania (...).
V zmysle § 30 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov netrvám, aby sa
o prijatej sťažnosti konalo ústne pojednávania. (...)“
2. 2. Sťažovateľ vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu predsedu okresného
súdu okrem iného uviedol, že:
«(...) Je chvályhodné, že čelný funkcionár Okresného súdu v Bardejove si v konaní
vedenom u tohto súdu pod č. k. 7 C 75/99 už konečne z hľadiska prieťahov priznáva to, čo
v doterajších kauzách tvrdošijne popieral, ale napriek tomu sa nemôžem s ním stotožniť
a síce s jeho tzv. faktami, ktorými on argumentuje v snahe vyhnúť sa dôsledkom plynúcich
zo spravodlivého zadosťučinenia, pretože:
1) Nie je pravdou, že ja ako sťažovateľ som nevyužil dostupný prostriedok možnej
nápravy, ktorý mi poskytuje §-17 zákona o štátnej správe súdov čís. 80/92 Zb., aj keď podľa
samotnej konštantnej judikatúry ústavného súdu to ani nie je potrebné (viď napr. nález
Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 26/95, podľa ktorého uplatnenie ochrany ústavného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nie je podmienené využitím žiadostí, či
sťažnosti v zmysle predom cit. zákona. A na dôvažok je treba ešte dodať, že takéto niečo
nevyžaduje ani ustálená súdna prax ESĽP v Štrasburgu s jej konštantnou judikatúrou, už
nehovoriac o tom, že ja som skutočne podal písomnú sťažnosť na prieťahy v konaní dňa
24. III. 03, ale aj napriek tomu celý zbytok roka 2003 a potom ešte do 7. I. 04, bardejovský
súd nebol v tejto veci vôbec činný.
2) Moja ústavná sťažnosť v tejto veci na prieťahy v konaní, zo dňa 27. I. 04 bola
ústavnému súdu doručená hneď v nasledujúci deň, ale dovolacie konanie bolo kasačným
súdom ukončené až po jej podaní, a to takmer po 8-mich mesiacoch. (...) nemožno prijať
záver, že iba samotné vyslovenie porušenia práva ústavným súdom na mojej strane, je treba
považovať za dostatočnú a účinnú nápravu. Tvrdím, že ja každé svoje podanie na súde
považujem za významné!
3) V zmysle zákona o konaní pred ústavným súdom, netrváme s naším p. advokátom,
aby sa o tejto prijatej sťažnosti Ústavným súdom SR konalo ústne pojednávanie, ale trváme
na priznaní vzniklých trov tohto súdneho konania pred ústavným súdom. (...)»
3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na
prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh
a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 75/99:
Dňa 3. februára 1999 podal sťažovateľ na okresnom súde žalobu o zaplatenie 14 932
Sk proti Národnému úradu práce Bratislava (ďalej len „odporca“). Okresný súd
9. septembra 1999 rozsudkom č. k. 7 C 75/99-17 žalobný návrh zamietol. Krajský súd
uznesením z 10. apríla 2000 č. k. 4 Co 69/00-26 odmietol odvolanie sťažovateľa proti
uvedenému rozhodnutiu okresného súdu ako neskoro podané. Proti tomuto uzneseniu
krajského súdu sťažovateľ podal dovolanie 7. júna 2000. Sťažovateľ vo svojej ústavnej
sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
7 C 75/99 v období po podaní tohto dovolania.
Dňa 18. júla 2000 Krajská prokuratúra v Prešove (ďalej len „krajská prokuratúra“)
požiadala okresný súd o zapožičanie spisu sp. zn. 7 C 75/99 (ďalej len „spis“), ktorý musí
byť predložený Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna
prokuratúra“).
Dňa 31. júla 2000 dala sudkyňa okresného súdu úpravou kancelárii pokyn, aby
oznámila krajskej prokuratúre, že spis jej nemôže byť zapožičaný z dôvodu, že sťažovateľ
podal vo veci dovolanie.
Dňa 3. augusta 2000 doručila krajská prokuratúra okresnému súdu opätovnú žiadosť
o predloženie spisu.
Dňa 6. novembra 2000 súd vyzval sťažovateľa, aby predložil splnomocnenie pre
svojho právneho zástupcu na zastupovanie v dovolacom konaní.
Dňa 16. novembra 2000 doručil sťažovateľ okresnému súdu odpoveď na výzvu súdu,
v ktorom žiadal, aby mu súd právneho zástupcu v dovolacom konaní ustanovil.
Dňa 27. novembra 2000 súd vyzval sťažovateľa, aby predložil potvrdenie o svojom
príjme.
Dňa 5. decembra 2000 sťažovateľ doručil okresnému súdu doklad o svojom príjme.
Dňa 26. januára 2001 súd vyzval sťažovateľa, aby predložil dovolanie, ktoré spĺňa
zákonom ustanovené náležitosti.
Dňa 29. januára 2001 sudkyňa okresného súdu vydala uznesenie č. k. 7 C 75/99-39,
ktorým nepriznala sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov.
Dňa 8. februára 2001 sťažovateľ doručil okresnému súdu doplnenie dovolania
v zmysle výzvy súdu z 26. januára 2001.
Dňa 20. februára 2001 sťažovateľ doručil okresnému súdu odvolanie proti uzneseniu
okresného súdu č. k. 7 C 75/99-39.
Dňa 21. februára 2001 súd vyzval sťažovateľa, aby predložil dôvody svojho
odvolania.
Dňa 22. februára 2001 sťažovateľ doručil okresnému súdu doplnenie dôvodov svojho
odvolania.
Dňa 28. februára 2001 dala sudkyňa okresného súdu úpravou kancelárii pokyn, aby
doručila spis krajskému súdu s odvolaním sťažovateľa proti uzneseniu č. k. 7 C 75/99-39.
Dňa 9. marca 2001 bol spis doručený krajskému súdu, aby rozhodol o uvedenom
odvolaní.
Dňa 17. júla 2001 bolo okresnému súdu doručené uznesenie krajského súdu č. k.
4 Co 163/01-45 z 31. mája 2001, ktorým bolo napadnuté uznesenie potvrdené.
Dňa 27. júla 2001 dala sudkyňa okresného súdu úpravou kancelárii pokyn, aby
doručila uznesenie krajského súdu č. k. 4 Co 163/01-45 sťažovateľovi.
Dňa 20. septembra 2002 súd vyzval sťažovateľa, aby doručil súdu plnú moc pre
svojho právneho zástupcu v dovolacom konaní.
Dňa 4. novembra 2002 súd doručil doplnenie dovolania odporcovi.
Dňa 7. januára 2004 vydala sudkyňa okresného súdu uznesenie č. k. 7 C 75/99-51,
ktorým neustanovila sťažovateľovi právneho zástupcu na jeho zastupovanie v dovolacom
konaní.
Dňa 28. januára 2004 sťažovateľ doručil okresnému súdu odvolanie proti uzneseniu
okresného súdu o neustanovení právneho zástupcu.
Dňa 6. februára 2004 bol spis doručený krajskému súdu, aby rozhodol o uvedenom
odvolaní.
Dňa 21. mája 2004 bolo okresnému súdu doručené uznesenie krajského súdu č. k.
8 Co 35/04-55 z 28. apríla 2004, ktorým bolo potvrdené napadnuté uznesenie okresného
súdu č. k. 7 C 75/99-51.
Dňa 11. júna 2004 súd vyzval sťažovateľa na predloženie plnej moci pre právneho
zástupcu, ktorý ho bude zastupovať v dovolacom konaní.
Dňa 21. júna 2004 bola okresnému súdu doručená žiadosť krajskej prokuratúry
o zapožičanie spisu.
Dňa 28. júna 2004 doručil sťažovateľ okresnému súdu svoju odpoveď na uvedenú
výzvu.
Dňa 2. júla 2004 bol spis predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“), aby rozhodol o dovolaní sťažovateľa.
Dňa 13. septembra 2004 bolo okresnému súdu doručené uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Cdo 115/2004 z 2. septembra 2004, ktorým bolo dovolacie konanie zastavené.
Dňa 20. septembra 2004 bolo uvedené uznesenie najvyššieho súdu doručené
účastníkom konania.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov (...).
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci
v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 75/99 v období po podaní dovolania sťažovateľom
7. júna 2000 došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prerokovanie veci v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované
v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný
súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný
súd postupoval aj v danom prípade.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že dĺžka
napadnutého konania nebola závislá od zložitosti veci.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej
veci, treba konštatovať, že na celkovej dĺžke konania mal svoj významný podiel aj
sťažovateľ, najmä tým, že na okresný súd sa obrátil opakovane s podaniami, ktoré neboli
úplné (napr. dovolanie bez plnomocenstva pre svojho právneho zástupcu, podanie odvolania
bez odôvodnenia a pod.), pričom aj kvôli odstraňovaniu týchto nedostatkov nemohol
okresný súd riadne postupovať v konaní. V tejto súvislosti už ústavný súd konštatoval, že
požiadavka na konanie bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy môže mať
svoju plnú relevanciu len pri takom návrhu na začatie konania, ktorý spĺňa všetky zákonom
predpísané obsahové a formálne náležitosti (pozri I. ÚS 41/02). Na uvedené správanie
sťažovateľa nemohol ústavný súd neprihliadnuť pri úvahe o priznaní primeraného
finančného zadosťučinenia.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a konštatuje, že
okresný súd bol v predmetnej veci bez akýchkoľvek dôvodov nečinný v období od 27. júla
2001 do 20. septembra 2002 (trinásť mesiacov) a od 4. novembra 2002 do 7. januára 2004
(štrnásť mesiacov). Okresný súd teda počas dvoch rokov a troch mesiacov vo veci
nevykonal žiadny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako
žalobca počas napadnutého súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva
zaručeného v citovaných článkoch ústavy a dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02).
K prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci, ale došlo k nim čiastočne z dôvodu
nesúčinnostného správania účastníkov a predovšetkým v dôsledku postupu súdu.
Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy a jeho práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.
4. Pretože uznesením najvyššieho súdu z 2. septembra 2004 sp. zn. 3 Cdo 115/2004
bolo napadnuté konanie právoplatne skončené, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach
danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.
5. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu
trov konania vo výške 7 321 Sk z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia.
Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za
dva úkony právnej služby (prípravu a prevzatie zastúpenia 19. novembra 2004 a podanie
a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu okresného súdu 24. marca 2005). Za jeden
úkon vykonaný v roku 2004 patrí odmena v sume 4 534 Sk a režijný paušál 136 Sk (§ 13
ods. 8, § 19 ods. 3, § 24 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb) a za jeden úkon vykonaný v roku 2005 patrí odmena 2 501 Sk a režijný paušál 150
Sk (§ 1 ods. 3, § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb),
preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkove sumu 7 321 Sk.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľa
rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 2 výroku tohto rozhodnutia.
6. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 60 000
Sk „za dlhodobé nepríjemné znášanie stavu právnej neistoty“, pričom dodal, že „mnou
požadovaná satis-fakcia je adekvátne spôsobilá odčiniť na mne spáchanú krivdu i vzniklú
ujmu na mojich základných a ľudských právach“.
Z citovaného čl. 127 ods. 3 ústavy a z citovaného ustanovenia zákona o ústavnom
súde vyplýva, že ústavný súd môže, avšak nemusí priznať primerané finančné
zadosťučinenie. Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade neprichádza do úvahy
priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. K tomuto záveru dospel ústavný súd
preto, lebo sťažovateľ sa výraznou mierou podieľal na vzniku zbytočných prieťahov
v konaní, pretože si včas nesplnil svoje zákonné povinnosti, ktoré v zásade bránili súdu
konať a rozhodovať, a tým aj splniť účel základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri bod 2 časti III tohto nálezu).
Ústavný súd konštatuje, že vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a priznanie náhrady
trov právneho zastúpenia sú v okolnostiach prípadu dostatočnými opatreniami na nápravu
stavu spôsobeného porušením označených základných práv.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o návrhu sťažovateľa na priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 3 výroku tohto
rozhodnutia.
7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. apríla 2005