Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 464/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. mája 2009 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta

prerokoval prijatú sťažnosť J. Š. a I. Š., obaja bytom S., zastúpených advokátom

JUDr. J. M., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.

V-2 a takto

rozhodol:

1. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. V-2

p o r u š i l základné právo J. Š. a I. Š., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných

prieťahov, zaručené v a ich právo na prejednanie

veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

2. J. Š. a I. Š. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie každému v sume po

5 500 € (slovom päťtisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý im

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. J. Š. a I. Š. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 416,45 €

(slovom štyristošestnásť eur a štyridsaťpäť centov), ktorú j e Okresný súd Bratislava III

p o v i n n ý vyplatiť na účet ich právneho zástupcu JUDr. J. M., B., do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-12 zo 16. decembra 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. Š. a I. Š., obaja bytom S. (ďalej aj

„sťažovateľ“, „sťažovateľka“ a spolu „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na prejednanie veci v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej aj „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. V-2 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplynulo najmä, že: «Na základe žaloby podanej dňa 23. 6. 1993

bývalému Okresnému súdu Bratislava - vidiek sa na Okresnom súde Bratislava III(...) vedie

konanie pod sp. zn. V-2 o vypratanie nehnuteľnosti, v ktorom sú sťažovatelia

v pozícii žalovaných. Neskôr žalobcovia rozšírili petit aj o určenie vlastníctva pozemkov.

(...) Ku dňu podania tejto sťažnosti okresný súd vo veci nerozhodol a konanie tak nie je ani

po viac ako 15 rokoch od jeho začatia právoplatne skončené. (...)

Okresný súd sa v dlhších časových úsekoch nevyhol nečinnosti, a to najmä od začatia

konania 23. 6. 1993 do termínu prvého pojednávania, ktoré sa uskutočnilo 7. 2. 1994

(nečinnosť viac ako 7 mesiacov), ďalej v období medzi dvomi pojednávaniami, ktoré sa

konali 1. 6. 1994 a neskôr až 10. 6. 1997 (nečinnosť viac ako 3 roky), v období od

pojednávania uskutočneného 26. 11. 1997 až do pojednávania nariadeného na termín

20. 6. 2002 (nečinnosť po dobu 4 rokov a takmer 7 mesiacov) a napokon aj v období od

pojednávania konaného 30. 9. 2003 až do pojednávania nariadeného na termín 5. 10. 2007

(v tomto prípade bol okresný súd nečinný viac ako 4 roky).

Na základe uvedených faktov možno konštatovať, že v konaní, ktoré doteraz trvá viac

ako 15 rokov, okresný súd bol nečinný, to znamená nevykonával žiadne úkony smerujúce

k vyriešeniu sporu a rozhodnutiu vo veci celkovo po dobu viac ako 12 rokov, a to napriek

tomu, že v riadnom postupe v konaní mu nebránili žiadne zákonné prekážky. Okresný súd

v tomto období svojím postupom v konaní porušil základné právo sťažovateľa na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

ako aj právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uvedená nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas 12

ročnej nečinnosti nevykonal žiadny taký úkon v konaní, ktorý by viedol k rozhodnutiu

vo veci samej a teda postup súdu v tomto období nesmeroval k odstráneniu právnej neistoty,

v ktorej sa sťažovateľ v tejto etape súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom

práva zaručeného v citovanom , resp.

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (). Zároveň podľa

sťažovateľov vo vyššie uvedených prípadoch jednotlivo, ako aj v priebehu súdneho konania

ako celku došlo zo strany príslušného súdu k prieťahom takej intenzity, závažnosti

a rozsahu, že ich nemožno kvalifikovať inak ako „zbytočné prieťahy“, ktoré sú

z ústavnoprávneho aspektu netolerovateľné, pretože k uvedeným zbytočným prieťahom

nedošlo v dôsledku zložitosti veci alebo pričinením účastníkov konania, ale v dôsledku

postupu okresného súdu.

Podľa názoru sťažovateľov predmetná vec nie je právne zložitá, určitá skutková

zložitosť sa dá pripísať tomu, že v konaní bolo potrebné vykonať znalecké dokazovanie.

Sťažovatelia sa žiadnym spôsobom nepričinili o pomalý postup okresného súdu

a nemajú podiel na prieťahoch, ku ktorým v tomto konaní došlo. (...)

Trojnásobnú bezprecedentnú nečinnosť okresného súdu trvajúcu v dvoch prípadoch

viac ako 4 roky a v jednom prípade viac ako 3 roky možno bez ďalšieho považovať za

postup súdu, ktorý je nezlučiteľný s imperatívom ustanoveným v

Slovenskej republiky. Okresný súd neustálym predlžovaním konania vedeného pod sp. zn.

V-2 prehlbuje stav právnej neistoty u sťažovateľov ako dotknutých osôb do tej

miery, že sa právo na súdnu ochranu sťažovateľov v procesnej pozícii žalovaných stáva

iluzórnym, a teda ohrozuje ho vo svojej podstate.

(...) sťažovatelia, okrem výroku o porušení ich označených práv a príkazu okresnému

súdu konať v predmetnom konaní bez prieťahov, požadujú, aby im Ústavný súd Slovenskej

republiky priznal v súvislosti s viac ako 12 rokov trvajúcimi a neodôvodnenými prieťahmi

v konaní, ktoré bez ich zavinenia doteraz trvá už viac ako 15 rokov, primerané finančné

zadosťučinenie v sume 200.000,- Sk pre každého z nich ako náhradu nemajetkovej ujmy

vyjadrenej v peniazoch.

Túto svoju žiadosť sťažovatelia odôvodňujú ujmou, ktorá im vznikla vyššie

popísaným postupom okresného súdu, ktorý vo svojom dôsledku s prihliadnutím na predmet

konania (vypratanie nehnuteľnosti) nezabezpečil ich právnu istotu v tak citlivej otázke akým

je plnoprávny a nerušený výkon ich vlastníckych práv týkajúcich sa priľahlého pozemku

k ich rodinnému domu, ktorý spoločne ako manželia trvalo obývajú. Dlhodobo trvajúca

právna neistota nepochybne negatívne vplýva na psychický stav sťažovateľov.

Zároveň sťažovatelia žiadajú úhradu trov konania (právneho zastúpenia)(...)»

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo J. Š. a I. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručené v a právo na prejednanie ich záležitosti

v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.

V-2 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Bratislava III prikazuje v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 9 C

186/93 konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. J. Š. a I. Š. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 200.000,- Sk(...)

pre každého, ktoré im je Okresný súd Bratislava III povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. J. Š. a I. Š. priznáva úhradu trov konania v sume 12 999,50 Sk, ktorú je Okresný

súd Bratislava III povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. J. M., B.(...) do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci vyjadril okresný súd, zastúpený jej

podpredsedníčkou JUDr. E. F., listom sp. zn. Spr. 3096/09 z 20. marca 2009, ku ktorému

bolo pripojené aj stanovisko zákonnej sudkyne:

„(...) V prílohe Vám zasielam písomné vyjadrenie zákonnej sudkyne s tým, že vo veci

bolo rozhodnuté uznesením č. k. V-2 -208 dňa 12. 03. 2009 tak, že súd konanie

zastavil z dôvodu späťvzatia návrhu na základe uzavretia mimosúdnej dohody.

Na ústnom prejednaní veci netrvám.“

2.1 Zákonná sudkyňa JUDr. V. S. vo svojom vyjadrení opísala chronológiu úkonov,

ktoré okresný súd vo veci vykonal od 1. decembra 2005, keď jej vec bola pridelená do

oddelenia, a dodala: „Vo veci konám plynule a bez prieťahov, túto sledujem, postup súdu

marilo stanovisko právneho zástupcu navrhovateľov.“

3. Ústavný súd požiadal sťažovateľov, aby zaujali stanovisko k písomnému

vyjadreniu okresného súdu, avšak sťažovatelia nevyužili toto svoje právo. Zo sťažnosti inak

vyplynulo, že: „Sťažovatelia súhlasia s tým, aby ústavný súd v tomto prípade upustil od

ústneho pojednávania(...)“

4. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v a práva na

prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania

a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil takýto priebeh a stav

konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. V-2 :

Dňa 23. júna 1993 podali Ľ. S. (ďalej len „navrhovateľ v 1. rade“) a M. S. (ďalej len

„navrhovateľka v 2. rade“) na bývalom Okresnom súde Bratislava - vidiek (ďalej len „súd“)

žalobný návrh proti F. K. (ďalej len „odporca v 1. rade“), Ľ. K. (ďalej len „odporkyňa

v 2. rade“) a sťažovateľovi J. Š. a sťažovateľke I. Š. na vypratanie nehnuteľností.

Dňa 2. februára 1994 súd nariadil termín pojednávania na 21. február 1994.

Dňa 7. februára 1994 právny zástupca navrhovateľov ospravedlnil svoju neúčasť

a neúčasť navrhovateľov na nariadenom pojednávaní a požiadal súd o jeho odročenie.

Dňa 21. februára 1994 bolo pojednávanie odročené na 28. marec 1994.

Dňa 28. marca 1994 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na

9. máj 1994.

Dňa 9. mája 1994 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 1. jún

1994.

Dňa 1. júna 1994 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na

neurčito na základe námietky zaujatosti, ktorú vzniesol voči súdu sťažovateľ.

Dňa 22. júna 1994 sťažovateľ vzal svoju námietku zaujatosti späť.

Dňa 29. júna 1994 bol spis predložený Krajskému súdu v Bratislave (ďalej aj

„krajský súd“), aby rozhodol o námietke zaujatosti.

Dňa 8. augusta 1994 krajský súd oznámil súdu, že niet prekážky, aby sudca vo veci

konal a rozhodol.

Dňa 26. júna 1996 právny zástupca sťažovateľov vyzval súd na odstránenie

prieťahov v konaní.

Dňa 13. februára 1997 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie

o prikázaní veci Okresnému súdu Pezinok.

Dňa 14. apríla 1997 krajský súd uznesením č. k. -36 rozhodol, že

miestne príslušným v danej veci je Okresný súd Bratislava III.

Dňa 18. apríla 1997 bol nariadený termín pojednávania na 10. jún 1997.

Dňa 10. júna 1997 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na

11. september 1997.

Dňa 11. septembra 1997 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na

neurčito.

Dňa 30. októbra 1997 okresný súd uznesením č. k. -49 ustanovil vo veci

znalca Ing. L. B.

Dňa 26. novembra 1997 bola vykonaná ohliadka sporných nehnuteľností.

Dňa 25. júna 1999 právny zástupca sťažovateľov vyzval okresný súd na odstránenie

prieťahov v konaní.

Dňa 20. augusta 1999 okresný súd urgoval znalca, aby zaslal znalecký posudok

v lehote 30 dní.

Dňa 29. júna 2000 bol okresnému súdu doručený znalecký posudok Ing. L. B.

Dňa 30. októbra 2000 okresný súd vyzval účastníkov konania, aby sa písomne

vyjadrili k znaleckému posudku.

Dňa 22. novembra 2000 sa právny zástupca sťažovateľov písomne vyjadril

k predmetnej veci.

Dňa 23. novembra 2000 sa odporca v 1. rade písomne vyjadril k danej veci.

Dňa 6. novembra 2001 okresný súd požiadal Register obyvateľov Slovenskej

republiky o oznámenie adresy trvalého pobytu odporkyne v 2. rade.

Dňa 16. novembra 2001 Register obyvateľov Slovenskej republiky zaslal okresnému

súdu požadované údaje a oznámil úmrtie odporkyne v 2. rade.

Dňa 11. januára 2002 okresný súd dožiadal Okresný súd Pezinok o oznámenie

okruhu dedičov po neb. odporkyni v 2. rade.

Dňa 26. februára 2002 Okresný súd Pezinok oznámil okresnému súdu okruh dedičov

po neb. odporkyni v 2. rade.

Dňa 12. apríla 2002 okresný súd nariadil vo veci pojednávanie na 20. jún 2002.

Dňa 20. júna 2002 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na

neurčito z dôvodu čerpania dovolenky a justičných prázdnin.

Dňa 2. júna 2003 okresný súd nariadil termín pojednávania na 15. júl 2003.

Dňa 4. júna 2003 okresný súd vyzval Správu katastra P., aby zaslal predmetné listy

vlastníctva a požiadal tiež Okresný súd Pezinok o zaslanie rozhodnutia z dedičského

konania po odporkyni v 2. rade.

Dňa 19. júna 2003 Správa katastra P. reagovala na výzvu okresného súdu.

Dňa 20. júna 2003 Okresný súd Pezinok zaslal okresnému súdu požadované dedičské

rozhodnutie.

Dňa 15. júla 2003 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na

30. september 2003.

Dňa 7. augusta 2003 navrhovatelia podali návrh na zmenu žalobného návrhu.

Dňa 12. augusta 2003 právny zástupca sťažovateľov požiadal súd o odročenie

termínu pojednávania.

Dňa 26. augusta 2003 okresný súd zrušil termín pojednávania odročeného na

30. september 2003, uznesením č. k. -141 pripustil zmenu návrhu a vyzval

navrhovateľov na zaplatenie súdneho poplatku.

Dňa 2. septembra 2003 navrhovatelia zaplatili súdny poplatok.

Dňa 28. septembra 2005 bola vec pridelená sudkyni JUDr. V. S.

Dňa 18. apríla 2006 okresný súd vyzval navrhovateľov na doplatenie súdneho

poplatku.

Dňa 6. júna 2006 navrhovatelia doplatili súdny poplatok.

Dňa 8. septembra 2006 okresný súd zabezpečil pripojenie dedičského spisu sp. zn.

PK .

Dňa 2. apríla 2007 okresný súd vyzval Správu katastra P. na zaslanie identifikácie

sporných parciel.

Dňa 23. apríla 2007 Správa katastra P. odpovedala na výzvu okresného súdu.

Dňa 27. apríla 2007 okresný súd oznámil právnemu zástupcovi navrhovateľov, že

v spise je pripojený požadovaný dedičský spis, a vyzval ho, aby si ho naštudoval a upravil

žalobný petit.

Dňa 21. augusta 2007 okresný súd nariadil termín pojednávania na 5. október 2007.

Dňa 2. októbra 2007 navrhovateľ v 1. rade podal upresnenie svojho žalobného

návrhu v časti týkajúcej sa odporcu v 1. rade.

Dňa 5. októbra 2007 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na

23. január 2008 z dôvodu ochorenia právneho zástupcu navrhovateľov.

Dňa 23. januára 2008 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na

neurčito, pretože navrhovatelia uviedli, že sú ochotní sa s odporcami dohodnúť. Na

prípadné mimosúdne doriešenie sporu bola účastníkom poskytnutá lehota 3 mesiacov s tým,

že právny zástupca navrhovateľov mal oznámiť výsledok pokusu o mimosúdny zmier.

Dňa 25. apríla 2008 súd urgoval navrhovateľov, aby oznámili súdu, či žiadajú

v konaní pokračovať.

Dňa 14. mája 2008 navrhovatelia oznámili súdu, že vo veci prebieha pokus

o uzavretie mimosúdnej dohody.

Dňa 19. augusta 2008 súd opakovane urgoval navrhovateľov, aby oznámili, či

žiadajú vo veci pokračovať.

Dňa 29. septembra 2008 navrhovatelia oznámili súdu, že vezmú žalobný návrh späť.

Dňa 28. novembra 2008 súd znovu urgoval navrhovateľov, aby oznámili, či žiadajú

vo veci pokračovať.

Dňa 22. decembra 2008 navrhovatelia zaslali okresnému súdu návrh na schválenie

zmieru.

Dňa 23. januára 2009 okresný súd nariadil termín pojednávania na 25. február 2009.

Dňa 4. februára 2009 navrhovatelia požiadali okresný súd o odročenie termínu

pojednávania.

Dňa 25. februára 2009 bolo pojednávanie odročené na neurčito.

Dňa 12. marca 2009 okresný súd uznesením č. k. -208 konanie zastavil.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 dochádzalo k porušovaniu základného

práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v

dohovoru.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov(...)

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“

garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. , ).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo,

alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

garantované v , sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti

každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,

správanie účastníka a postup súdu (napr. ). Ústavný súd pritom prihliada aj na

predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr.

, , ). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj

v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že dĺžka

posudzovaného konania nebola závislá od právnej zložitosti veci. Ústavný súd však

nepopiera, že rozhodovanie „o vypratanie nehnuteľností“, resp. „o určenie vlastníctva

k nehnuteľnostiam“ v okolnostiach danej veci mohlo predstavovať určitý stupeň zložitosti

súvisiaci najmä s ustálením skutkového stavu znaleckým dokazovaním a zmenou

účastníkov konania. Neobyčajne zdĺhavý priebeh napadnutého konania však ústavný súd

nemohol pripísať iba na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci, ale predovšetkým na

ničím neodôvodnenú opakovanú dlhodobú nečinnosť súdu, tak ako to vyplýva

z vyhodnotenia postupu okresného súdu v bode III./3 tohto nálezu.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľov

v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne

zohľadnená na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo

v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní

a predovšetkým poukazuje na to, že celkové trvanie predmetného konania od 23. júna 1993

do 12. marca 2009, teda 15 rokov a 8 mesiacov, je už samo osebe celkom jednoznačne

neprimerané.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že okresný súd bol v danej veci bez akýchkoľvek

dôvodov opakovane dlhodobo nečinný, konkrétne od 23. júna 1993 do 2. februára 1994

(minimálne pol roka), od 8. augusta 1994 do 13. februára 1997 (2,5 roka), od 26. novembra

1997 do 30. októbra 2000 (minimálne 1 rok, veď v tomto období iba raz urgoval

vyhotovenie znaleckého posudku), od 23. novembra 2000 do 16. novembra 2001 (1 rok),

od 20. júna 2002 do 2. júna 2003 (1 rok), od 2. septembra 2003 do 18. apríla 2006 (2,5 roka)

a od 8. septembra 2006 do 2. apríla 2007 (pol roka). Okresný súd teda podstatne viac ako

desať rokov nevykonal vo veci žiadny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty,

v ktorej sa sťažovatelia ako odporcovia počas napadnutého súdneho konania nachádzali, čo

je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku (pozri napr.

). Uvedené dlhodobé obdobie nečinnosti okresného súdu bez akýchkoľvek

zákonných dôvodov treba považovať za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré sú

z ústavnoprávneho aspektu neospravedlniteľné a netolerovateľné, keďže svojimi

dôsledkami mohli nadobudnúť už charakter odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae).

K týmto zbytočným prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania

účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu. Obranu poslednej zákonnej sudkyne

v napadnutom konaní, že vec jej bola „pridelená do oddelenia 1. decembra 2005“, nebolo

možné akceptovať. V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že pri posudzovaní

toho, či bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou)

alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Preto pri posudzovaní

odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na skutočnosti označované ako objektívne vo

vyjadrení zástupcov okresného súdu. V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol, že

v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali

príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti bez

zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa

nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno systémové

nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho

konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v oslabiť poukázaním

napr. na nadmerný počet vecí alebo na vysokú fluktuáciu sudcov vybavujúcich danú vec

(pozri napr. ).

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva

sťažovateľov na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

v a práva zaručeného v dohovoru tak, ako to je uvedené vo

výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. Vzhľadom na to, že 12. marca 2009 okresný súd uznesením č. k. -208

napadnuté konanie zastavil, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie

podľa .

5. Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia požadovali priznať primerané finančné zadosťučinenie každému v sume

po 200 000 Sk, teda 6 638,18 €. „Túto svoju žiadosť sťažovatelia odôvodňujú ujmou, ktorá

im vznikla(...) postupom okresného súdu, ktorý vo svojom dôsledku s prihliadnutím na

predmet konania (vypratanie nehnuteľnosti) nezabezpečil ich právnu istotu v tak citlivej

otázke akým je plnoprávny a nerušený výkon ich vlastníckych práv týkajúcich sa priľahlého

pozemku k ich rodinnému domu, ktorý spoločne ako manželia trvalo obývajú. Dlhodobo

trvajúca právna neistota nepochybne negatívne vplýva na psychický stav sťažovateľov.“

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie

porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov. Ústavný súd preto uznal

za odôvodnené priznať im aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona

o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti

zisteného porušenia práv sťažovateľov, najmä vzhľadom na celkovo neobyčajne dlhé

trvanie napadnutého konania považuje za primerané každému zo sťažovateľov v sume po

5 500 €.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľom vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za

dva účelne vykonané úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie

ústavnej sťažnosti z 3. novembra 2008). Za dva úkony vykonané v roku 2008 patrí odmena

v sume dvakrát po 105,42 €, preto trovy právneho zastúpenia pre jedného sťažovateľa

predstavujú sumu 210,84 €.

Základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony

pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 168,67 € v prípade jedného

sťažovateľa. Spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (2x 6,31 € v roku 2008)

v prípade dvoch sťažovateľov tvorí náhrada trov právnej služby advokátom celkove sumu

349,96 € v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004

Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení

neskorších predpisov, ku ktorej bolo treba pripočítať 19 % DPH, teda sumu 66,49 €, t. j.

trovy právneho zastúpenia sťažovateľov predstavujú celkove sumu 416,45 €.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľov

rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2009