Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 285/08
PDF · 218.73 KB
No categories available
II. ÚS 285/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. novembra 2008
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa
Mészárosa v konaní o sťažnosti T. K., zastúpenej advokátom JUDr. M. V., K., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice I vo veci vedenej pod sp. zn. 15 C 821/1994 takto
rozhodol:
1. Základné právo T. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 821/1994 p o r u š e n é b o l o .
2. T. K. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 80 000 Sk (slovom
osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice I p o v i n n ý zaplatiť jej
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť T. K. trovy právneho zastúpenia
v sume 6 732 Sk (slovom šesťtisícsedemstotridsaťdva slovenských korún) na účet jej
právneho zástupcu JUDr. M. V., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2008
doručená sťažnosť T. K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. V., K.,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej
len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 15 C 821/1994.
Sťažovateľka namietala, že 13. októbra 1994 podal O. B. na Obvodnom súde
Košice I proti sťažovateľke žalobu o odstránenie neoprávnenej stavby. V ďalšom
chronologicky popísala priebeh doterajšieho konania a okrem toho uviedla:
«Čo sa týka samotnej podstaty vzniku zbytočných prieťahov v tomto konaní –
s konečnou platnosťou o nich rozhodne ústavný súd - avšak sťažovateľ sa domnieva, že
prieťahy vznikli v dôsledku postupu okresného (predtým obvodného) súdu v tejto veci.
Okresný súd vo veci v dlhšom časovom úseku, a to od vykonania jednoduchého úkonu dňa
04. 04. 1995 až do 27. 07. 2000, kedy súd uznesením pripustil do konania ďalšieho
účastníka, päť rokov nevykonal žiaden úkon vo veci. Okresný súd v tomto období svojím
postupom v konaní, teda svojou absolútnou nečinnosťou porušil základné právo sťažovateľa
na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa č. 48 ods. 2 ústavy ako aj
právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Uvedená
absolútna nečinnosť nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas piatich rokov okresný súd
nevykonal žiaden úkon vo veci, a teda postup súdu v tomto období nesmeroval
k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ v tejto etape súdneho konania
nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v cit. článku ústavy resp. dohovoru
(I. ÚS 186/04).
V ďalšom časovom období, t. j. od 17. 10. 2000, kedy sa uskutočnilo prvé
pojednávanie vo veci, až do dňa 20. 11. 2003, kedy bolo nariadené ďalšie pojednávanie
vo veci, bez toho, aby súdu bránila zákonná prekážka, nebol realizovaný žiaden úkon vo
veci takmer 3 roky.
Sťažovateľ sa domnieva, že vo vyššie uvedených prípadoch jednotlivo, ako aj
v priebehu súdneho konania ako celku došlo zo strany príslušného súdu k nedôvodným
prieťahom, pričom tieto prieťahy sú takej intenzity, závažnosti a rozsahu, že ich nemožno
kvalifikovať inak ako „zbytočné prieťahy“, ktorými došlo postupom zo strany Okresného
súdu Košice I k porušeniu základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy
SR.
Obdobie nečinnosti a neefektívnej práce okresného súdu bez akýchkoľvek zákonných
dôvodov považuje sťažovateľ za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré sú z ústavnoprávneho
aspektu netolerovateľné, pretože k uvedeným zbytočným prieťahom podľa názoru
sťažovateľa nedošlo v dôsledku zložitosti veci alebo pričinením účastníkov konania, ale
v dôsledku postupu okresného súdu.
Po právnej stránke podľa názoru sťažovateľa nie je vec právne zložitá, ako to už aj
skonštatoval ústavný súd vo svojom náleze sp. zn. II ÚS 200/05-19 zo dňa 15. 03. 2006
vo veci skutkovo a právne identickej - „..pretože výklad a používanie platnej právnej úpravy
sú stabilizované v judikatúre vyšších súdov.“.
Po skutkovej stráne vzhľadom k potrebe rozsiahlejšieho dokazovania (vypracovanie
znaleckého posudku) možno vec považovať za fakticky zložitejšiu.
Sťažovateľ sa domnieva, že konanie vedené pod sp. zn. 15 C 821/1994 na Okresnom
súde Košice I prebieha neprimerane dlho, t. j. viac ako 13 rokov, a to hlavne v dôsledku
absolútnej nečinnosti súdu v dĺžke 5 rokov od vykonania jednoduchého úkonu v roku 1994
až do nariadenia pojednávania v roku 2000 a v dôsledku ďalšej nečinnosti súdu od
uskutočnenia prvého pojednávania vo veci v roku 2000 až do roku 2003, čo možno už len na
základe týchto skutočností považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48
ods. 2 ústavy. Takáto zdĺhavosť konania totiž predlžuje stav právnej neistoty u sťažovateľa
ako dotknutej osoby do tej miery, že sa právo na súdnu ochranu sťažovateľa v procesnej
pozícii žalovaného stáva iluzórnym, a teda ohrozuje ho vo svojej podstate...
Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ požaduje v dôsledku
neukončeného, už viac ako 13 rokov trvajúceho súdneho konania a na základe
neodôvodnených pretrvávajúcich prieťahov v predmetnom konaní (konkrétne do roku 2003)
v súlade s čl. 127 ods. 3 Ústavy SR a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde priznanie
finančného zadosťučinenia vo výške 200.000,-Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej
v peniazoch. Túto svoju žiadosť sťažovateľ odôvodňuje ujmou, ktorá mu vznikla v dôsledku
konania okresného súdu, ktorý svojim postupom mu vytvoril právnu neistotu a ani po viac
ako 13 rokov trvania súdneho sporu nie je zrejmý výsledok tohto súdneho konania.
V medziobdobí sťažovateľ bol nútený z ekonomických dôvodov previesť predmetné stavby
na žalovaného v 3. rade, hoci nevedel predpovedať výsledok súdneho sporu a vyhnúť sa tak
prípadným sankciám zo strany kupujúceho za predpokladu vyhovenia žalobe.»
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo T. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené
v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15C
821/1994 porušené bolo.
2. Okresnému súdu Košice I prikazuje v konaní vedenom pod sp. zn. 15C 821/1994
konať vo veci bez zbytočných prieťahov.
3. T. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200.000,- Sk (slovom:
dvestotisíc slovenských korún), ktorú mu je Okresný súd Košice I povinný vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. T. K. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume 6.732,-Sk (za dva úkony
právnej služby á 3.176,-Sk + 190,-Sk paušál), ktoré je Okresný súd Košice I povinný
vyplatiť na účet advokáta JUDr. M. V., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.“
Ústavný súd sťažnosť 4. septembra 2008 predbežne prerokoval a uznesením sp. zn.
II. ÚS 285/08 ju prijal na ďalšie konanie.
Na výzvu ústavného súdu právny zástupca sťažovateľky a predseda okresného súdu
oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Vzhľadom
na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu okresného súdu, že netrvajú
na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže
od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.
Predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti doručenom ústavnému súdu
1. októbra 2008 uviedol:
„Dňa 9.9.2008 bola súdu doručená Vaša výzva za účelom vyjadrenia sa ku konaniu,
ktoré je u Vás vedené pod sp. zn. II. ÚS 285/2008.
Preskúmal som obsah Vašej výzvy, pripojenú sťažnosť sťažovateľa, ako aj spis
tunajšieho súdu sp. zn. 15C 821/2004 a zistil som tieto skutočnosti.
Žaloba bola na súd doručená 13.10.1994, pričom žalobca bol výzvou zo dňa
4.4.1995 vyzvaný na úhradu súdneho poplatku, ktorý bol zaplatený 26.4.1995. 20.2.1997
konajúci sudca dal pokyn na doručenie vzájomných vyjadrení a podaní účastníkov konania,
pričom uznesením zo dňa 27.7.2000 bol do konania na strane žalovaného pripustený ďalší
účastník. Pokynom zo dňa 27.7.2000 bol nariadený termín pojednávania na deň 25.10.2000
a súčasne boli vyžiadané ďalšie listinné dôkazy. Na pojednávaní konanom dňa 25.10.2000
súd rozhodol, že konanie vedené pod sp. zn. 15C 817/94 vylučuje na samostatné konanie.
Pokynom zo dňa 14.10.2003 bol nariadený termín pojednávanie na deň 11.12.2003.
Na tomto pojednávaní boli vypočutí účastníci konania, pričom toto bolo odročené za
účelom vypočutia svedkyne. Pojednávanie zo dňa 20.4.2004 bol odročené na neurčito za
účelom ďalších procesných úkonov. Uznesením zo dňa 17.6.2004 bol pripustený do konania
na strane žalovaných ďalší účastník. Uznesením zo dňa 11.11.2004 bolo nariadené znalecké
dokazovanie vo veci a súčasne boli spojené konania z dôvodu hospodárnosti konania na
spoločné konanie. Znalec Ing. M. H., PhD. vo veci vypracoval znalecký posudok dňa
29.12.2005. Uznesením zo dňa 25.5.2006 bolo nariadené kontrolné znalecké dokazovanie
znalkyňou Ing. Ľ. L. Pojednávanie zo dňa 6.3.2007 bolo odročené na neurčito za účelom
doplnenia dokazovania. Uznesením zo dňa 28.4.2008 boli priznané odmeny znalcom
Ing. M. H., PhD. a Ing. Ľ. L. Pojednávanie určené na deň 16.5.2008 bolo odročené na deň
3.6.2008. Referátom zo dňa 18.6.2008 nariadila konajúca sudkyňa pojednávanie na deň
17.7.2008 a toto pojednávanie bolo preročené na deň 11.8.2008, na ktorom súd vo veci
meritórne rozhodol rozsudkom.
Zákonná sudkyňa v súčasnosti má predlženú lehotu na písomné vyhotovenie
rozhodnutia do 5.10.2008.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov. Zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru,
podľa ktorého má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1
dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu
nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01,
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
je účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej
sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,
správanie účastníka súdneho konania a postup súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci
prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom
konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií
posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.
1. Pokiaľ ide o kritérium právnej a faktickej zložitosti veci, predmetom konania
pred okresným súdom je rozhodovanie sporu o odstránenie neoprávnenej stavby, v ktorom
sťažovateľka vystupuje v postavení žalovanej. Vzhľadom na nutnosť nariadenia znaleckého
dokazovania a rozširovaním počtu účastníkov možno napadnuté konanie považovať
po vecnej stránke skôr za zložitejšie. Po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej
agende všeobecných súdov.
2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či
v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd
pri preskúmaní spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľka prispela k zbytočným
prieťahom v konaní, a nenamietal to ani predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu označeného práva sťažovateľky je postup konajúceho súdu. Pri skúmaní
skutočnosti, či v dôsledku postupu okresného súdu došlo k porušeniu jej práva, ústavný súd
zistil, že to tak je, a to napriek skutočnosti, že plynulému postupu nebránila žiadna zákonná
prekážka v konaní (II. ÚS 3/00, III. ÚS 46/04). Ústavný súd zároveň pri posudzovaní
postupu okresného súdu prihliadal aj na § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Z dosiaľ vykonaných úkonov okresného súdu vyplýva, že okresný súd bol v spore
v podstate nečinný. Nečinnosť okresného súdu charakterizuje konanie vedené pod sp. zn.
15 C 821/1994 ako celok, a preto ústavný súd nepovažuje za potrebné hodnotiť jeho
sporadické úkony (okresný súd vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku po pol roku
po doručení žaloby a dva roky konajúcemu sudcovi trvalo, kým dal pokyn na doručenie
vzájomných vyjadrení a podaní účastníkov konania; ďalšie tri roky nevykonal okresný súd
vo veci žiaden úkon; a v ďalšom, až do meritórneho rozhodnutia 11. augusta 2008 bolo
v postupe okresného súdu viacero období absolútnej nečinnosti).
Okresný súd doterajšiu neprimeranú dĺžku posudzovaného súdneho konania ničím
neodôvodnil.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 821/1994 došlo k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jej žiadosťou
o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Sťažovateľka žiadala, aby jej bolo
priznané primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk poukazujúc najmä
na dlhotrvajúcu právnu neistotu.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41
dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Zohľadňujúc predovšetkým obdobie, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom,
zložitosť veci, správanie sťažovateľky ako účastníčky konania, povahu prerokovanej veci,
ktorá je predmetom posudzovaného konania, ústavný súd dospel k záveru, že v danom
prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia pre sťažovateľku v sume 80 000 Sk
primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. M. V.
Ústavný súd úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia
a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a)
a c) v spojení s § 13 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to v sume 3 176 Sk za jeden úkon
právnej služby a k tomu 2 x 190 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola
priznaná v celkovej sume 6 732 Sk.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný vyplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľky.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. novembra 2008