Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 281/06
PDF · 251.34 KB
No categories available
I. ÚS 281/06
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 281/06-40
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. apríla 2007 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja
Kohuta o sťažnosti A., spol. s r. o., R., zastúpenej advokátom JUDr. R. S., Advokátska
kancelária, D., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej
záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš v konaní vedenom pod
sp. zn. 7 C 183/96 po podaní dovolania 3. apríla 2003 takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo A., spol. s r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš v konaní vedenom pod sp. zn.
7 C 183/96 po podaní dovolania 3. apríla 2003 p o r u š e n é b o l o .
2. A., spol. s r. o., p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000
Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je jej Okresný súd Liptovský Mikuláš
p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. A., spol. s r. o., p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 450 Sk
(slovom osemtisícštyristopäťdesiat slovenských korún), ktorú je Okresný súd Liptovský
Mikuláš p o v i n n ý vyplatiť na účet jej advokáta JUDr. R. S., Advokátska kancelária, D.,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
z 20. septembra 2006 č. k. I. ÚS 281/06-22 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A., spol. s r. o., R. (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. R. S., Advokátska kancelária, D., ktorou
namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C
183/96 po podaní dovolania sťažovateľkou 3. apríla 2003.
1. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že: „Dňa 11. 07. 1996 bol napísaný a následne
podaný žalobný návrh na vydanie bezdôvodného obohatenia vo veci navrhovateľa P. – T.
spol. s r. o. so sídlom R. zast. JUDr. R. S. voči odporcovi Ing. Ľ. M. (...), trvale bytom R.
o zaplatenie 300 000,- Sk s príslušenstvom.
(...) Vec bola vedená na Okresnom súde v Liptovskom Mikuláši pod č. 7 C 183/1997.
Dňa 12. 05. 1997 Okresný súd v Liptovskom Mikuláši (...) Rozsudkom č. 7 C 183/96
rozhodol, že:
Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 392.057,- Sk z titulu bezdôvodného
obohatenia (...).
Dňa 19. 06. 1997 podal odporca odvolanie.
Dňa 18. 12. 1997 Krajský súd v Žiline Rozsudkom 5 Co 1206/97 rozhodol tak, že
rozsudok Okresného súdu v LM zmenil tak, že návrh v celom rozsahu zamietol.
Navrhovateľ podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie.
Dňa 27. októbra 2000 Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 54/2000
rozsudkom rozhodol tak, že rozsudok Krajského súdu v Žiline zrušil a vec vrátil na ďalšie
konanie. (...)
Dňa 14. 01. 2003 Krajský súd v Žiline pod sp. zn. 13 Co 2995/00 opätovne rozhodol
tak, že rozsudok Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši mení tak, že návrh navrhovateľa
v celom rozsahu zamietol. (...)
Dňa 02. 04. 2003 podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote dovolanie, ktoré
podal prostredníctvom Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši.
(...) sa právny zástupca dňa 07. 04. 2005 dostavil na Najvyšší súd v Bratislave za
účelom nazretia do spisu, kde zistil, že takýto spis nie je na Najvyššom súde evidovaný.
Následne dňa 13. 04. 2005 sa právny zástupca dostavil na Okresný súd v Liptovskom
Mikuláši, kde (...) sa spis našiel medzi odloženými vecami. So spisom nebolo nič robené
a bol v takom stave ako v čase dňa 02. 04. 2003, keď sťažovateľ podal dovolanie! (...)
(...) je zrejmé, že súdne konanie, ktorého lehota začala plynúť podaním žaloby dňa
11. 07. 1996 o vydanie bezdôvodného obohatenia na Okresný súd v Liptovskom Mikuláši,
pričom nie je do dnešného dňa právoplatne skončené. Ku dňu 01. 04. 2005 toto celé súdne
konanie trvá skoro 9 rokov (...), čím dochádza k porušeniu jeho práva na prejednanie veci
bez zbytočných prieťahov. (...)
Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ požaduje v dôsledku
neukončeného skoro 9 rokov trvajúceho súdneho konania a na základe neodôvodnených
pretrvávajúcich prieťahov v predmetnom konaní v súlade s čl. 127 ods. 3, Ústavy SR a § 56
ods. 4 zákona o ústavnom súde priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 500.000.- Sk,
ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Túto sumu sťažovateľ požaduje tiež
z toho dôvodu, že nielen majetková ujma sťažovateľa, ale aj znemožnenie sťažovateľovi
podnikať, a tým aj nutnosť utlmiť podnikanie a venovať sa súdnemu sporu.“
V rámci tej časti sťažnosti, ktorú ústavný súd prijal na ďalšie konanie uznesením
z 20. septembra 2006 sťažovateľka požadovala, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že
okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 183/96 po podaní dovolania 3. apríla 2003
porušil jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48
ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6
ods. 1 dohovoru, aby prikázal okresnému súdu v predmetnej veci konať bez zbytočných
prieťahov, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 400 000 Sk a zaviazal
okresný súd k úhrade trov právneho zastúpenia.
2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja
účastníci konania: okresný súd listom č. k. Spr. 632/06-3 z 12. mája 2006 a listom
č. k. Spr. 125/07-16 z 5. februára 2007 a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom
k vyjadreniu okresného súdu listom z 2. marca 2007.
2.1 Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení z 12. mája 2006 uviedla:
„Na Vašu žiadosť zo dňa 25. 4. 2006 Vám oznamujem, že spis 7 C 183/96 bol
predložený Najvyššiemu súdu SR dňa 20. 4. 2006.
Spis v súčasnom období nemám k dispozícii a potom zdôvodniť oneskorené
predloženie veci najvyššiemu súdu môžem len z údajov zaznamenaných v jednotlivých
registroch. Z týchto vyplýva, že vo veci tunajšieho súdu sp. zn. 7 C 183/1996 navrhovateľ
dňa 3. 4. 2003 podal dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k.
13 Co 2995/2000 zo 14. 1. 2003. V tom čase bol spis pridelený JUDr. J. M., ktorý k 31. 3.
2004 prestal byť sudcom tunajšieho súdu. Po jeho odchode zostalo len v jeho senáte
niekoľko sto spisov, pričom v 1. štvrťroku 2004 zo súdu odišli ešte ďalší dvaja sudcovia,
takže z pôvodného počtu 10 sudcov zostalo len 7 sudcov. Uvedený spis bol Opatrením č. 1 k
Rozvrhu práce pre rok 2005 pridelený Mgr. S. M., ktorá nastúpila do funkcie sudcu k 1. 7.
2005 a dovtedy som bola zastupujúcou sudkyňou aj v tejto veci ja. Vo veci 7 C 173/96 preto
v roku 2005 boli vykonané úkony a to výzva na predloženie plnej moci pre dovolacie
konanie, následne bolo rozhodované o návrhu na priznanie oslobodenia od súdnych
poplatkov za dovolanie, istý čas bol uvedený spis na Ústavnom súde SR aj na Krajskom
súde v Žiline. Najvyššiemu súdu SR bol spis zaslaný dňa 20. 4. 2006.“
V liste z 5. februára 2007 predsedníčka okresného súdu uviedla: „Na Vašu výzvu
zo dňa 24. 01. 2007 týkajúcu sa sťažnosti spoločnosti A., s. r. o. R. na nečinnosť tunajšieho
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 183/96 Vám oznamujem, že uvedený spis 7 C 183/96
bol dňa 20. 04. 2006 zaslaný Najvyššiemu súdu SR na rozhodnutie o dovolaní navrhovateľa.
Z toho dôvodu nie je možné vyjadriť sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti.
K tejto ústavnej sťažnosti bolo už zasielané vyjadrenie Ústavnému súdu SR ku číslu
Rvp 778/05-15 a nakoľko sa odvtedy situácia v danej veci nezmenila, zotrvávam na tomto
vyjadrení.
Súčasne Vám oznamujem, že súhlasím s tým, aby podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady SR č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov, ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“
2.2 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu
uviedol: „(...) oznamujeme Vám, že súhlasíme s tým, aby podľa § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov Ústavný súd Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania o prijatom
návrhu a rozhodol vo veci bez našej prítomnosti;
K vyjadreniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš Spr. 125/07-16, ktoré odkazuje na
predošlé vyjadrenie Spr. 632/06-3 zo dňa 12. 05. 2006 uvádzame: čo sa týka výzvy na
predloženie plnej moci pre dovolacie konanie, sme názoru, že išlo zo strany súdu o úplne
zbytočný úkon, pretože predmetná plná moc je súčasťou súdneho spisu, nakoľko v tejto veci
už jedno dovolanie podané bolo, plná moc na dovolacie konanie predložená bola a
následne dovolacie konanie prebehlo.“
3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení
sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá
je určená povahou tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný,
ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne
rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03,
4. V tejto veci pôvodne prijímal sťažnosť I. senát ústavného súdu, pretože v roku
2006 a v roku 2007 v súlade s rozvrhom práce na tieto roky bol sudca spravodajca Juraj
Horváth členom I. senátu ústavného súdu. Plénum ústavného súdu 28. februára 2007
Rozvrhom práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na rok 2007 sp. zn. Spr 140/07
rozhodlo, že s účinnosťou od 28. februára 2007 sa sudca spravodajca Juraj Horváth stal
členom II. senátu ústavného súdu. Plénum ústavného súdu zároveň rozhodlo, že veci,
v ktorých je sudcom spravodajcom Juraj Horváth, sa prerokujú v II. senáte ústavného súdu.
Z tohto dôvodu sa táto vec prerokovala a rozhodla vo veci samej v zložení, ktoré je uvedené
v záhlaví tohto nálezu.
II.
Ústavný súd z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 7 C 183/96 zistil nasledovný
priebeh konania v preskúmavanom období:
Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) 14. januára 2003 rozsudkom
sp. zn. 13 Co 2995/00, ktorý nadobudol právoplatnosť 12. marca 2003, rozhodol o odvolaní
odporcu proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 7 C 183/96 z 12. mája 1997 tak, že zmenil
rozsudok okresného súdu a návrh sťažovateľky v celom rozsahu zamietol. Voči tomuto
rozhodnutiu podala 3. apríla 2003 sťažovateľka dovolanie (podanie z 21. marca 2003).
Až 11. augusta 2005, teda po viac ako dvoch rokoch, okresný súd vyzval
sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za podané dovolanie a na predloženie
splnomocnenia na zastupovanie v dovolacom konaní. Sťažovateľka 24. augusta 2005 podala
návrh na oslobodenie od súdnych poplatkov a 9. septembra 2005 predložila splnomocnenie
pre právneho zástupcu z 21. marca 2004.
Po výzve okresného súdu 26. septembra 2005 na doplnenie návrhu na priznanie
oslobodenia od zaplatenia súdneho poplatku za podané dovolanie a po jeho doplnení
sťažovateľkou 25. októbra 2005 okresný súd uznesením z 22. novembra 2005 vydaným
vyšším súdnym úradníkom nepriznal sťažovateľke požadované oslobodenie od zaplatenia
súdneho poplatku. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka 8. decembra 2005
odvolanie, na základe čoho bol spis 28. decembra 2005 predložený krajskému súdu na
rozhodnutie z dôvodu, že zákonná sudkyňa odvolaniu nemienila vyhovieť. Krajský súd
uznesením č. k. 5 Co 637/2005-220 z 31. januára 2006 rozhodnutie okresného súdu
potvrdil, preto sťažovateľka 15. marca 2006 súdny poplatok zaplatila. Okresný súd napokon
uznesením č. k. 7 C 183/1996-226 z 27. marca 2006, ktoré nadobudlo právoplatnosť
19. apríla 2006, rozhodol o vrátení súdneho poplatku, pretože „nie je navrhovateľ povinný
súdny poplatok za dovolanie (...) zaplatiť“. Spis bol následne 24. apríla 2006 predložený
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).
Najvyšší súd v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 101/2006 rozsudkom
z 27. februára 2007 zrušil rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 13 Co 2995/00 zo 14. januára
2003 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozsudok najvyššieho súdu okresný súd doručoval
účastníkom konania 3. apríla 2007.
III.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná ...
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04, I. ÚS 182/06).
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu
právnej neistoty dochádza spravidla až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného
štátneho orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá
povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne
realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05).
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 183/96 v období po podaní dovolania sťažovateľkou
3. apríla 2003 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej
záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
porušené základné právo zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1
dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu
najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania
a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na
predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa
(I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd
postupoval aj v danom prípade.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že
vo vymedzenom období išlo výlučne o úkony okresného súdu spojené s konaním po podaní
dovolania (t. j. predloženie spisu najvyššiemu súdu), teda v tejto súvislosti nemožno
považovať vec za skutkovo alebo právne zložitú.
2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky ako účastníčky konania ústavný súd v jej
správaní nezistil také skutočnosti, ktoré by prispeli k predĺženiu konania.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a v tejto súvislosti
zistil, že okresný súd bol v predmetnej veci úplne nečinný v období od doručenia dovolania
proti rozhodnutiu krajského súdu 3. apríla 2003 do 11. augusta 2005, keď vyzval
sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za podané dovolanie. Navyše činnosť
okresného súdu po 11. auguste 2005 spočívajúca v jeho rozhodovaní o povinnosti
sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok sa javí ako zjavne neefektívna, ktorá taktiež
významným spôsobom prispela k predĺženiu konania súvisiaceho s podaným dovolaním,
pretože okresný súd, ako to neskôr vyplynulo z jeho rozhodnutia (uznesenie č. k.
7 C 183/96-226 z 27. marca 2006), nemal o tejto povinnosti v tomto štádiu konania vôbec
rozhodovať.
Uvedená nečinnosť, resp. neefektívna činnosť nie je ničím ospravedlniteľná, pretože
počas tejto doby okresný súd nevykonal žiaden úkon vo veci, prípadne konal neefektívne,
a teda postup okresného súdu v tomto období nesmeroval k odstráneniu právnej neistoty,
v ktorej sa sťažovateľka v tejto etape súdneho konania nachádzala, čo je základným účelom
práva zaručeného v citovanom článku ústavy, resp. dohovoru (napr. I. ÚS 41/02,
I. ÚS 186/04). Obdobie nečinnosti a neefektívnej činnosti okresného súdu bez akýchkoľvek
zákonných dôvodov treba považovať za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré sú
z ústavnoprávneho aspektu netolerovateľné, pretože k uvedeným zbytočným prieťahom
nedošlo v dôsledku zložitosti veci alebo pričinením účastníkov konania, ale v dôsledku
postupu okresného súdu.
Ústavný súd pre úplnosť poznamenáva, že dobu, počas ktorej sa spis z dôvodu
odvolacieho konania nachádzal na krajskom súde a na najvyššom súde a ktorej dĺžku, resp.
trvanie nemohol okresný súd ovplyvniť, nemožno z objektívnych dôvodov pripočítať na
jeho ťarchu.
V súvislosti s tvrdeniami predsedníčky okresného súdu uvedenými v jej vyjadrení
z 12. mája 2006 (zmena zákonného sudcu, nadmerné množstvo vecí vybavovaných
okresným súdom pri nedostatočnom personálnom obsadení) ústavný súd poznamenáva, že
problémy s personálnym obsadením všeobecného súdu a nadmerné množstvo vecí,
v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté
prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia.
Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali
príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, a tým
vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. Z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu
nevyplýva prijatie účinných opatrení.
Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného
práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu, tak ako je to uvedené v bode 1 výroku tohto
rozhodnutia.
4. Pretože ústavný súd uznesením o prijatí sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie
vymedzil rozsah skúmania namietaného porušenia označených základných práv iba na
postup okresného súdu v súvislosti s úkonmi týkajúcimi sa dovolacieho konania
a vzhľadom na skutočnosť, že dovolacie konanie bolo skončené rozsudkom najvyššieho
súdu sp. zn. 2 Cdo 101/2006 z 27. februára 2007, nebolo možné vyhovieť sťažovateľkinej
požiadavke, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy konať
vo veci bez zbytočných prieťahov.
5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľka sa domáhala priznania primeraného finančného zadosťučinenia
vo vzťahu k postupu okresného súdu v sume 400 000 Sk, čo odôvodnila dĺžkou trvania
napadnutého konania poznačeného zbytočnými prieťahmi, v dôsledku čoho jej vznikla
majetková ujma a došlo k útlmu jej podnikateľskej činnosti, pretože sa musela venovať
prebiehajúcemu sporu. Podľa slov sťažovateľky v dôsledku prebiehajúceho sporu postihli
konateľku vážne zdravotné problémy, spoznala nespravodlivosť, zaujatosť a nezáujem
súdov konať a spravodlivo rozhodovať.
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je pre sťažovateľku dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd
preto uznal za odôvodnené priznať sťažovateľke aj finančné zadosťučinenie podľa
citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, najmä
s prihliadnutím na neefektívnu činnosť a neodôvodnenú nečinnosť okresného súdu,
považuje za primerané priznať v sume 40 000 Sk, tak ako je to uvedené v bode 2 výroku
tohto rozhodnutia.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil
(v danom prípade okresný súd), je povinný ho vyplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov
od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.
6. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu
trov konania z dôvodu jej právneho zastúpenia.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3,
§ 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov. Sťažovateľke vznikol nárok na úhradu trov konania za
dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2005 (prevzatie a príprava zastúpenia,
podanie sťažnosti z 1. apríla 2005) v sume 5 302 Sk vrátane dvojnásobku režijného paušálu
a za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2007 (vyjadrenie k stanovisku
okresného súdu z 2. apríla 2007) v sume 3 148 Sk vrátane režijného paušálu, čo celkovo
predstavuje sumu 8 450 Sk.
Ústavný súd na základe uvedeného priznal sťažovateľke úhradu trov tak, ako je to
uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. apríla 2007