Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 82/05

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-42

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka

a zo sudcov Eduarda Báránya a Juraja Babjaka vo veci sťažnosti PaedDr. J. S. a JUDr. D.

S., obaja bytom K., zastúpených advokátom JUDr. J. S., K., v ktorej namietajú porušenie

ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. , na neverejnom zasadnutí

22. júna 2005 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š i l

základné právo PaedDr. J. S. a JUDr. D. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie veci v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.

p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. PaedDr. J. S. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 Sk

(slovom pätnásťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice II p o v i n n ý

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. JUDr. D. S. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 Sk

(slovom pätnásťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II p o v i n n ý

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý zaplatiť náhradu trov konania

PaedDr. J. S. a JUDr. D. S. v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún)

na adresu ich právneho zástupcu advokáta JUDr. J. S., K., do pätnástich dní od

právoplatnosti tohto nálezu.

6. Sťažnosti PaedDr. J. S. a JUDr. D. S. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-10 zo 16. marca 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť PaedDr. J. S. (ďalej aj „sťažovateľ“) a JUDr. D. S.

(ďalej aj „sťažovateľka“), obaja bytom K. (spolu ďalej aj „sťažovatelia“), zastúpených

advokátom JUDr. J. S., K., v ktorej namietajú porušenie ich základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. .

Vo svojich podaniach sťažovatelia uviedli, že 27. novembra 1998 podala

MUDr. G. Š. (ďalej len „žalobkyňa“) žalobu o určenie neplatnosti závetov proti žalovaným

E. D. (ďalej len „žalovaná v I. rade“) a sťažovateľom. Okresný súd rozsudkom z 31. marca

2003 žalobe žalobkyne v plnom rozsahu vyhovel, avšak podľa sťažovateľov „svoje výroky

nezaložil na skutkovom stave zistenom z vykonaného dokazovania, a preto ich ani právne

zdôvodniť nemohol“. Podľa sťažovateľov okresný súd významovo a obsahovo svojvoľne

zmenil výpoveď svedka, ošetrujúceho lekára nebohej, zaznamenanú v zápisnici zo súdneho

pojednávania tak, aby právne zaujato odôvodnil nárok žalobkyne. Taktiež posudzoval

a rozhodoval vec aj z hľadiska a .

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) na základe odvolania podaného

žalovanou v I. rade a sťažovateľmi napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd poukázal na

skutočnosť, že žalobkyňa sa z tohto dôvodu neplatnosti právnych úkonov (závetov)

obsiahnutých v notárskych zápisniciach z roku 1996 a 1998 ani nedovolávala, a vyslovil, že

podľa o notároch a notárskej činnosti

(Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov okresný súd právne nesprávne posúdil, že

pri vyhotovení notárskych zápisníc bola potrebná prítomnosť troch svedkov.

Ústavný súd nálezom sp. zn. z 9. júna 2004 prikázal okresnému súdu,

aby vo veci vedenej pod sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa názoru sťažovateľov okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn.

porušil ich základné právo podľa a právo podľa dohovoru.

Zbytočné prieťahy v predmetnom konaní podľa sťažovateľov boli v obdobiach od 13. marca

2000 do 17. marca 2001, ďalej od 5. decembra 2001 do 13. marca 2001, od 9. augusta 2002

do 31. marca 2003, od 31. marca 2003 do 19. júna 2003 a pokračujú aj v období od 28. mája

2004, t. j. po doručení zrušovacieho rozsudku krajského súdu okresnému súdu.

Okresný súd postupoval voči žalovanej v I. rade a sťažovateľom podľa nich

„šikanózne“ a bez dôkazov na strane žalobkyne, čo dokazuje celý rad jeho úkonov, ktoré

odporujú zákonu a na ktoré sťažovatelia od roku 2000 neustále poukazovali vo svojich

sťažnostiach.

Podľa sťažovateľov je dôvodné aj priznanie im primeraného finančného

zadosťučinenia - náhrady nemajetkovej ujmy, pretože porušenie základného práva podľa

a práva podľa dohovoru možno kompenzovať iba priznaním

finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy. Sťažovatelia uviedli, že „ujmy

na ich základných právach – spravodlivosti a nestrannosti súdneho procesu, ani pri

zdanlivo zákonnom súdnom procese dlhodobo vedeným zaujato v prospech žalobkyne, nie je

možné dodatočne napraviť len zrušením, inak protiprávneho rozsudku, prípadne len

výrokom o tom, že ich právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov porušené bolo.

Naviac z výpovedí oboch žalobcov súd zistil, že svoje nároky na nehnuteľnosti nebohej činia

výlučne titulom – odmeny za poskytnuté právne služby nebohej s ktorou žiadna zmluva

o právnej službe uzavretá nebola. Z tohto hľadiska je závet žalobkyne z roku 1993 podľa

absolútne neplatný“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví, že:

„1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. porušil právo

PaedDr. J. S. a JUDr. D. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a ich právo zaručené Medzinárodného

dohovoru na prejednanie ich záležitosti spravodlivo, v primeranej lehote a nestranným

súdom.

2. Sťažovateľom v 1.-2. rade priznáva primerané finančné zadosťučinenie po

80.000,– Sk.

3. Sťažovateľom priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 5.302,- Sk za

2 úkony právnej pomoci a 2x rež. paušál, ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť

právnemu zástupcovi sťažovateľov JUDr. J. S., advokátovi so sídlom v K., do dvoch

mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

V závere svojej sťažnosti sťažovatelia uviedli, že súhlasia s upustením od verejného

ústneho pojednávania v predmetnej veci.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu v predmetnej veci vyjadril

prostredníctvom svojho predsedu podaním č. Spr. 403/05 z 18. apríla 2004, v ktorom

uviedol: „(...) Vo veci už bola podaná ústavná sťažnosť, ku ktorej som vám zasielal písomné

vyjadrenie dňa 31. 5. 2004. V prílohe tohto vyjadrenia Vám zasielam jeho rovnopis.

Dňa 28. 6. 2004 bol v danej veci doručený Nález Ústavného súdu SR. Následne, dňa

16. 8. 2004, bol predmetný spis vyžiadaný Okresným riaditeľstvom PZ K., ktorému bol na

základe pokynu sudcu zapožičaný 13. 9. 2004 a vrátený týmto orgánom 25. 10. 2004.

Dňa 18. 1. 2005 určil konajúci sudca termín pojednávania na deň 27. 4. 2005.

Súd teda v danej veci koná na základe objektívnych možností, ktoré sú v súdnom

oddelení zákonného sudcu vytvorené, keď aj v súčasnosti má pridelených 656 nevybavených

vecí.

Zároveň Vám oznamujem, že netrvám na tom, aby ústavný súd konal o veci samej na

ústnom pojednávaní a súhlasím s upustením od neho. (...)“

Predseda okresného súdu v podaní z 31. mája 2004 predmetnú vec označil za

skutkovo zložitú vzhľadom na „nutnosť vykonať vo veci rozsiahle dokazovanie spočívajúce

vo využití viacerých dôkazných prostriedkov“. Pokiaľ ide o prieťahy spôsobené súdom, ich

existenciu podľa neho možno pripustiť v období od 17. marca 2000 do 2. marca 2001, avšak

majú podľa neho objektívny charakter a spočívajú predovšetkým v enormnej zaťaženosti

sudcov okresného súdu.

Dňa 4. mája 2005 doručili sťažovatelia ústavnému súdu svoje podanie z 28. apríla

2005, v ktorom poukazujú na správanie žalovanej v predmetnom konaní, ktoré podľa nich

„nesie znaky neúcty, znevažovania súdu, marenia priebehu súdneho konania a porušovania

našich práv (práv sťažovateľov) ako práv účastníkov na strane žalovaných“, vyjadrujú svoj

nesúhlas s podaním žalobkyne doručeným okresnému súdu 26. apríla 2005, ktorým

požiadala okresný súd o odročenie pojednávania z dôvodu, že navrhuje vykonať ďalšie

dokazovanie výsluchom svedkov, ktorých adresy sa jej nepodarilo zatiaľ zabezpečiť, ako aj

preto, že požiadala o konzultáciu odborníka z odboru psychiatrie v predmetnej veci, ktorého

záver zatiaľ nemá k dispozícii. V závere svojho podania sťažovatelia uviedli: „(...)

žalobkyňa preto nemôže požívať v súdnom konaní také práva, ktoré zákon žalujúcej strane

priznáva. Súčasne sú nároky účastníkov na strane žalujúcich v obidvoch súdnych sporoch

absolútne neplatné, pretože odporujú a u žalobcu JUDr. V. Š.

aj zákonu, ktorý upravuje postavenie, práva a povinnosti advokátov ako aj vyhláške

o odmeňovaní advokátov za poskytnuté právne služby.

Z týchto dôvodov považujeme postavenie žalobkyne v súdnom procese za

nelegitímne, podobne ako sú nelegitímne nároky uplatnené v obidvoch súdnych konaniach

a preto zotrvávame na svojej sťažnosti.“

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania,

ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh

a stav konania v predmetnej veci.

Okresnému súdu bol 27. novembra 1998 doručený návrh žalobkyne, zastúpenej jej

právnym zástupcom, na začatie konania o určenie neplatnosti závetu smerujúci proti

žalovanej v I. rade a sťažovateľom.

Pokynom z 9. decembra 1998 nechala vo veci konajúca sudkyňa JUDr. T. V.

predložiť spis v predmetnej veci krajskému súdu na rozhodnutie podľa § 16 ods. 1

(ďalej len „OSP“) o jej žiadosti o vylúčenie z prejednávania

a rozhodovania v predmetnej veci vzhľadom na pomer k účastníčke konania – žalobkyni,

ktorú osobne poznala. Krajskému súdu bol spis v predmetnej veci doručený 14. januára

1999 a sudkyňa JUDr. T. V. bola uznesením krajského súdu č. k. -6 z 27. januára

1999 vylúčená z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Spisový materiál v tejto

veci bol následne 24. februára 1999 doručený okresnému súdu. Úpravou z 24. februára 1999

nechala vo veci konajúca sudkyňa doručiť uznesenie krajského súdu z 27. januára 1999

právnemu zástupcovi žalobkyne a žalovanej, ako aj sťažovateľom.

Následne bol spis predložený 8. apríla 1999 na pridelenie veci do iného senátu.

Opatrením predsedu súdu z 20. apríla 1999 bola predmetná vec pridelená do súdneho

oddelenia JUDr. M. P.

Vo veci konajúci sudca nechal pokynom z 29. apríla 1999 doručiť žalovanej, ako aj

sťažovateľom odpis podanej žaloby spolu s výzvou, aby sa k nej v lehote 10 dní písomne

vyjadrili.

Sťažovatelia sa k podanej žalobe vyjadrili listom zo 14. mája 1999, v ktorom súčasne

navrhli, aby okresný súd vypočul v predmetnom konaní viacerých svedkov. Žalovaná

v I. rade sa k podanému návrhu vyjadrila listom z 24. mája 1999.

Vo veci konajúci sudca pokynom zo 4. augusta 1999 nariadil termín pojednávania

v predmetnej veci na 8. september 1999 a nechal naň predvolať účastníkov konania, ako aj

právneho zástupcu žalobkyne. Podaním z 31. augusta 1999 (doručeným v ten istý deň)

žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu ospravedlnila svoju neúčasť na

pojednávaní 8. septembra 1999 z dôvodu „účasti na liečebnom pobyte“ a súčasne v ňom

požiadala o jeho odročenie. Okresný súd pojednávanie konané 8. septembra 1999 odročil na

neurčito z dôvodu neprítomnosti právneho zástupcu žalobkyne.

Podaním z 9. septembra 1999 (doručeným v ten istý deň) sťažovateľka okresnému

súdu oznámila, že žalobkyňa „zavádzajúcim spôsobom ospravedlnila svoju neúčasť na

súdnom pojednávaní dňa 8. 9. 1999“, a súčasne ho požiadala, aby pojednávania

v predmetnej veci vzhľadom na trvalé bydlisko žalovanej v I. rade nariadil na pondelok

alebo piatok.

Pokynom z 21. septembra 1999 vo veci konajúci sudca nariadil termín pojednávania

na 5. október 1999.

Právny zástupca žalovanej v I. rade požiadal podaním z 21. septembra 1999

(doručeným 22. septembra 1999) okresný súd o „vytýčenie pojednávania vo veci v čo

možno najkratšom čase“.

Pojednávanie v predmetnej veci konané 5. októbra 1999 okresný súd po vypočutí

prítomných účastníkov konania, ako aj právnych zástupcov žalobkyne a žalovanej v I. rade

uznesením odročil z dôvodu neprítomnosti žalobkyne na 15. november 1999. Pokynom

zo 6. októbra 1999 vo veci konajúci sudca požiadal Okresný súd Košice I o zaslanie spisu

vedeného pod sp. zn. . Okresný súd Košice I listom doručeným 12. októbra

1999 okresnému súdu oznámil, že konanie vo veci sp. zn. nie je skončené,

a preto možno predmetný spis zapožičať iba na nahliadnutie.

Okresný súd pojednávanie konané 15. novembra 1999 uznesením odročil na

13. december 1999, s tým že žalobkyňa bude predvolaná pod hrozbou predvedenia

a uloženia poriadkovej pokuty. Pojednávanie 13. decembra 1999 okresný súd po vypočutí

prítomných účastníkov konania, ako aj prítomných právnych zástupcov uznesením odročil

na 17. január 2000 za účelom vykonania ďalšieho dokazovania výsluchom viacerých

svedkov.

Nový právny zástupca žalobkyne advokát Mgr. V. K., K., požiadal okresný súd na

pojednávaní konanom 17. januára 2000 o odročenie pojednávania, aby si mohol spis

v predmetnej veci naštudovať. Okresný súd následne odročil pojednávanie na 16. február

2000.

Okresný súd pojednávanie konané 16. februára 2000 po vypočutí prítomných

svedkov, právneho zástupcu žalobkyne, ako aj účastníkov konania (sťažovateľka na tomto

pojednávaní predložila znalecký posudok z 12. apríla 1999 týkajúci sa zdravotného stavu

poručiteľky) uznesením odročil na 13. marec 2000, na ktorom malo byť ďalej realizované

dokazovanie výsluchom svedkov, a právni zástupcovia boli súdom zaviazaní predložiť mu

odpisy závetov.

Právny zástupca žalovanej v I. rade 23. februára 2000 okresnému súdu doručil kópie

vyžiadaných závetov. Sťažovateľka ich okresnému súdu doručila taktiež v prílohe svojho

listu z 23. februára 2000.

Pojednávanie konané 13. marca 2000 okresný súd po vypočutí svedkov uznesením

odročil na neurčito za účelom vykonania ďalšieho dokazovania.

Vo veci konajúci sudca nechal pokynom zo 17. marca 2000 vyžiadať zdravotnú

dokumentáciu poručiteľky R. S. od jej poslednej ošetrujúcej lekárky.

Podaním z 28. marca 2000 sa sťažovateľ vyjadril k tvrdeniam obsiahnutým vo

výpovedi žalobkyne, ako aj svedka JUDr. V. Š. v tejto veci a v prílohe tohto listu

okresnému súdu zaslal svoju sťažnosť adresovanú Slovenskej advokátskej komore na

advokáta JUDr. V. Š. ohľadom jeho nárokov za poskytnutú právnu pomoc (vo veci

týkajúcej sa reštitučných nárokov poručiteľky R. S.).

Podaním doručeným 28. júla 2000 sťažovateľka požiadala okresný súd o stanovisko

k žiadosti JUDr. P. V. povereného vybavením náležitostí súvisiacich s poskytnutím

finančnej pomoci obetiam holokaustu zo švajčiarskeho fondu, ktorej kópiu súdu zároveň

v prílohe zaslala, ohľadom vydania potvrdenia o okruhu zákonných alebo závetných

dedičov po poručiteľke R. S.

Sťažovateľka v mene žalovanej v I. rade a sťažovateľov doručila 8. decembra 2000

do rúk predsedu okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní.

Právny zástupca žalovanej v I. rade listom doručeným 2. februára 2001 požiadal

okresný súd o nariadenie pojednávania v predmetnej veci, pokiaľ možno v čo najkratšom

čase.

Podaním z 23. februára 2001 právny zástupca žalovanej v I. rade oznámil okresnému

súdu, že 20. februára 2001 dohodou ukončil jej zastupovanie v uvedenej veci.

Okresný súd uznesením č. k. -81 z 2. marca 2001 ustanovil znalca

z odboru zdravotníctvo, odvetvie psychiatrie, ktorý mal v lehote 30 dní od doručenia

uznesenia okresnému súdu predložiť znalecký posudok týkajúci sa zdravotného stavu

poručiteľky. Žalobkyňa aj sťažovatelia a žalovaná v I. rade boli uvedeným uznesením

zaviazaní zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania.

Sťažovateľka podaním z 20. marca 2001 podala proti výroku o uložení povinnosti

zaplatiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania žalovanej v I. rade a sťažovateľom

odvolanie a súčasne okresný súd požiadala, aby vykonal opravu svojho uznesenia týkajúcu

sa špecifikácie úlohy znalca.

Podľa úradného záznamu spísaného 22. marca 2001 sťažovateľka podpredsedníčke

súdu oznámila, že jej podanie z 8. decembra 2000 nie je potrebné považovať za sťažnosť na

prieťahy v konaní, ale za návrh na vylúčenie sudcu JUDr. M. P. z prejednávania uvedenej

veci.

Žalobkyňa 12. apríla 2001 zaplatila preddavok na trovy znaleckého dokazovania.

Podľa v spise priložených plnomocenstiev 25. apríla 2001 sťažovatelia splnomocnili

na svoje zastupovanie v predmetnom konaní advokáta JUDr. P. S., K.

Krajský súd v prílohe svojho podania z 12. júla 2001 (doručeného 13. júla 2001)

okresnému súdu postúpil podanie sťažovateľky z 20. apríla 2001. V podaní doručenom

okresnému súdu 11. júla 2001 sťažovateľka vzniesla námietku zaujatosti proti vo veci

konajúcemu sudcovi JUDr. M. P.

V spisovom materiáli sa ďalej nachádza stanovisko vo veci konajúceho sudcu

k podanej námietke zaujatosti a jeho pokyn z 24. mája 2001, ktorým nechal predložiť spis

v predmetnej veci krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní proti uzneseniu z 2. marca

2001 ako na rozhodnutie o vznesenej námietke zaujatosti. Krajskému súdu bol spisový

materiál v predmetnej veci doručený 26. júla 2001 a ten ho následne predložil na

rozhodnutie podľa a na rozhodnutie Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

Najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 6. septembra 2001 rozhodol, že

predsedníčka senátu krajského súdu JUDr. A. M. je vylúčená z prejednávania

a rozhodovania v predmetnej veci. Spisový materiál vo veci bol následne 17. septembra

2001 doručený krajskému súdu. Opatrením z 21. septembra 2001 bola predmetná vec

pridelená predsedníčke senátu JUDr. A. P. Krajský súd uznesením č. k. ,

15 -93 z 22. októbra 2001 potvrdil uznesenie č. k. -81 z 2. marca

2001 v napadnutej časti a súčasne rozhodol, že sudca JUDr. M. P. nie je vylúčený

z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Spisový materiál v predmetnej veci bol

22. novembra 2001 doručený okresnému súdu a vo veci konajúci sudca okresného súdu

nechal pokynom z 5. decembra 2001 doručiť uznesenie krajského súdu účastníkom konania

(doručené riadne všetkým) .

Okresný súd na základe pokynu vo veci konajúceho sudcu z 13. marca 2002 nechal

predložiť spis v predmetnej veci znalcovi za účelom vykonania znaleckého dokazovania.

Znalec 26. júla 2002 doručil okresnému súdu znalecký posudok č. 105/02 z 24. júla 2002,

ako aj vyúčtovanie trov znaleckého dokazovania. Pokynom z 9. augusta 2002 nechal vo

veci konajúci sudca doručiť odpis podaného znaleckého posudku právnym zástupcom

účastníkov konania spolu s výzvou, aby sa k nemu v lehote 15 dní písomne vyjadrili.

Právny zástupca sťažovateľov sa k podanému znaleckému posudku vyjadril podaním

z 9. septembra 2002. Dňa 22. novembra 2002 bola okresnému súdu doručená odpoveď

bývalého právneho zástupcu žalovanej v I. rade na jeho výzvu.

Pokynom z 15. januára 2003 vo veci konajúci sudca nariadil termín pojednávania na

3. február 2003, na ktorý nechal predvolať účastníkov konania, ako aj ich právnych

zástupcov.

Listom z 31. januára 2003 žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu

požiadala o odročenie pojednávania, pretože si nechala vypracovať odborné stanovisko

k znaleckému posudku, ktoré jej ešte nebolo doručené a ktoré okresnému súdu doručí

v lehote 15 dní.

Pojednávanie konané 3. februára 2003 v neprítomnosti žalobkyne okresný súd

uznesením odročil na 3. marec 2003. Okresný súd následne 10. februára 2003 v súlade

s týmto uznesením zaslal právnemu zástupcovi žalobkyne výzvu na vyjadrenie

k znaleckému posudku a doplnenie ďalších návrhov na dokazovanie.

Okresnému súdu bolo 3. marca 2003 doručené stanovisko žalobkyne k znaleckému

posudku č. 105/02 z 24. júla 2002. Pojednávanie konané v tento deň iba za prítomnosti

právneho zástupcu sťažovateľov bolo z dôvodu neprítomnosti žalobkyne aj jej právneho

zástupcu odročené na 17. marec 2003.

Okresný súd pojednávanie konané 17. marca 2003 po vypočutí právnych zástupcov

účastníkov konania, ktorí uviedli, že ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania nemajú,

odročil na 31. marec 2003.

Listom doručeným 27. marca 2003 sťažovateľ špecifikoval svoje trovy konania, ako

aj trovy konania žalovanej.

Na pojednávaní konanom 31. marca 2003 okresný súd vyhlásil rozsudok, ktorým

určil, že závety poručiteľky R. S. napísané 6. júna 1996 a 25. mája 1998 sú neplatné,

a súčasne žalovanú v I. rade a sťažovateľov zaviazal zaplatiť právnemu zástupcovi

žalobkyne trovy právneho zastúpenia. Podaním doručeným 2. apríla 2003 žalobkyňa

prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyčíslila svoje trovy v predmetnom konaní.

Dňa 2. mája 2003 vo veci konajúci sudca požiadal predsedu okresného súdu

o predĺženie lehoty na vypracovanie rozsudku v predmetnej veci z dôvodu veľkého počtu

rozhodnutých vecí. Opatrením predsedu okresného súdu z 2. mája 2003 mu bola táto lehota

predĺžená do 28. mája 2003. Predseda okresného súdu 27. mája 2003 vo veci konajúcemu

sudcovi na základe jeho ďalšej žiadosti z uvedeného dňa predĺžil lehotu na vypracovanie

rozsudku v predmetnej veci do 18. júna 2003. Rozsudok v predmetnej veci bol vyhotovený

11. júna 2003 a vo veci konajúci sudca ho následne nechal doručiť účastníkom konania ako

aj ich právnym zástupcom. Dňa 13. júna 2003 bol spis v predmetnej veci pridelený na

prejednanie a rozhodnutie sudcovi Mgr. R. P.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal 30. júna 2003 odvolanie

proti všetkým výrokom rozsudku č. k. -140 z 31. marca 2003. Rovnako

žalovaná v I. rade i sťažovateľka podaním doručeným 2. júla 2003 podali proti všetkým

výrokom uvedeného rozsudku odvolanie. Podaním doručeným 23. júla 2003 sťažovateľka

okresnému súdu oznámila, že od 26. júna 2003 po dohode s jej právnym zástupcom bude

zastupovať svoje záujmy v predmetnom konaní sama. Pokynom z 5. augusta 2003 nechal vo

veci konajúci sudca doručiť podané odvolania ostatným účastníkom konania a súčasne

vyzvať sťažovateľa, aby v lehote 7 dní zaplatil súdny poplatok za podanie odvolania.

Sťažovateľ súdny poplatok zaplatil v kolkoch na rube tlačiva doručeného okresnému súdu

12. septembra 2003.

Vo veci konajúci sudca nechal pokynom z 20. októbra 2003 vyhotoviť predkladaciu

správu pre krajský súd na rozhodnutie o podaných odvolaniach. Spisový materiál

v predmetnej veci bol 23. októbra 2003 doručený krajskému súdu.

JUDr. A. M. (sudkyňa krajského súdu, ktorej bola vec pridelená) nechala pokynom

z 25. novembra 2003 vyhotoviť zoznam sudcov občianskoprávneho úseku a predložiť im

spis na vyjadrenie k námietke zaujatosti. Následne predložila predmetnú vec predsedovi

krajského súdu spolu s jej súhlasom, aby vec bola pridelená inému sudcovi v súlade

s rozvrhom práce. Predseda krajského súdu podľa predmetnú vec

18. decembra 2004 pridelil do senátu „15 Co“.

Podaním doručeným krajskému súdu 18. februára 2004 sťažovateľka doplnila svoje

odvolanie v predmetnej veci.

Vo veci konajúci sudca krajského súdu pokynom z 19. februára 2004 nariadil termín

pojednávania na 21. apríl 2004 a nechal naň predvolať sťažovateľov, žalovanú v I. rade

a právneho zástupcu žalobkyne, ktorému súčasne zaslal doplnenie odvolania. Právny

zástupca žalobkyne doručil 25. februára 2004 poverenie pre JUDr. M. H. (advokátskeho

koncipienta) na vykonávanie jednotlivých úkonov v konaní pred krajským súdom

v uvedenej veci.

Podaním zo 17. marca 2004 (doručeným krajskému súdu 24. marca 2004) sa

žalobkyňa vyjadrila k podaným odvolaniam.

V spisovom materiáli bolo ďalej priložené plnomocenstvo žalovanej v I. rade udelené

14. apríla 2004 advokátovi JUDr. M. B., K., na jej zastupovanie v uvedenom konaní.

Krajský súd na pojednávaní konanom 21. apríla 2004 vyhlásil uznesenie č. k.

81/03-191, ktorým rozsudok okresného súdu v predmetnej veci zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie. Podaním doručeným 26. apríla 2004 sťažovateľka zaslala krajskému súdu

vyčíslenie trov odvolacieho konania žalovanej v I. rade za účasť na súdnom pojednávaní.

Spisový materiál v predmetnej veci bol 28. mája 2004 doručený okresnému súdu.

Vo veci konajúci sudca okresného súdu nechal pokynom z 15. júna 2004 doručiť uznesenie

krajského súdu účastníkom konania a ich právnym zástupcom.

Podaním doručeným 16. júna 2004 Úrad justičnej a kriminálnej polície Okresného

riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach I (ďalej len „OR PZ v Košiciach I“) požiadal

okresný súd o zaslanie spisového materiálu v predmetnej veci. Spisový materiál bol na

pokyn zákonného sudcu z 13. septembra 2004 zaslaný OR PZ v Košiciach I, ktoré ho vrátilo

späť okresnému súdu v prílohe svojho listu doručeného 25. októbra 2004.

Dňa 18. januára 2005 vo veci konajúci sudca nariadil termín pojednávania na

27. apríl 2005 a nechal naň predvolať účastníkov konania a ich právnych zástupcov.

Podaním doručeným 28. februára 2005 advokát JUDr. P. S. okresnému súdu oznámil, že už

sťažovateľov v predmetnom konaní nezastupuje.

Žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním z 26. apríla 2005

okresný súd požiadala o odročenie pojednávania „z dôvodu predloženia ďalších dôkazov,

ktoré chce v konaní vykonať“.

Okresný súd 27. apríla 2005 uskutočnil pojednávanie podľa bez

prítomnosti žalobkyne a jej právneho zástupcu. Po vypočutí žalovanej v I. rade,

sťažovateľov, ako aj právneho zástupcu žalovanej v I. rade uznesením pojednávanie odročil

na 20. jún 2005. Listom z 29. apríla 2005 okresný súd vyzval žalobkyňu, aby mu v lehote

10 dní oznámila záverečné návrhy na vykonanie dokazovania.

III.

1. Podľa ustanovenia prvej vety : „Každý má právo, aby sa jeho

vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa

právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty,

dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na

splnenie základného práva podľa nestačí, aby štátne orgány vec

prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet ().

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného

práva podľa skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti

prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníka konania

a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. , ). Tieto tri kritériá

zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva (,

).

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je žaloba o určenie

neplatnosti závetov. Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľov a okresného súdu,

ani z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť

svedčiacu o právnej zložitosti veci, avšak po skutkovej stránke možno konštatovať, že

v danom prípade ide o vec skutkovo zložitú vyžadujúcu si vykonanie rozsiahlejšieho

dokazovania, ktoré môže spôsobiť predĺženie konania najmä v prípade, ak zistenie

skutkového stavu je závislé od vypočutia svedkov, zabezpečenia znaleckého posudku, listín

a pod. Spomínaná skutková zložitosť veci však nemôže ospravedlniť obdobia nečinnosti

okresného súdu v predmetnom konaní.

B) Správanie sťažovateľov ako účastníkov konania ústavný súd hodnotí ako

súčinnostné. Sťažovatelia boli v konaní zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom,

reagovali na výzvy okresného súdu a na ochranu svojich práv využili účinný prostriedok

nápravy, ktorý im zákon na ochranu práv poskytuje.

Sťažovateľka v rámci tohto konania využila svoje procesné práva okrem iného aj

podaním odvolania 22. marca 2001 proti uzneseniu sp. zn. , či vznesením

námietky zaujatosti 11. júla 2001 proti zákonnému sudcovi v predmetnom konaní.

V dôsledku uplatnenia týchto práv sťažovateľkou v preskúmavanom konaní došlo

k určitému predĺženiu konania okresného súdu, čo však v súlade s doterajšou judikatúrou

ústavného súdu nemožno započítať na jeho ťarchu.

Ústavný súd teda v správaní sťažovateľov nezistil žiadne okolnosti, v dôsledku

ktorých by mohlo dôjsť k závažnejšiemu spomaleniu postupu súdu v predmetnom konaní.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní

došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd v preskúmavanom konaní zistil dlhé obdobia nečinnosti v postupe

okresného súdu, ktoré mali vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Prvé takmer dvanásťmesačné

obdobie nečinnosti okresného súdu začalo 17. marca 2000, keď zákonný sudca dal súdnej

kancelárii pokyn na vyžiadanie zdravotnej dokumentácie poručiteľky, a trvalo do 2. marca

2001, keď okresný súd nariadil znalecké dokazovanie v predmetnej veci. Okresný súd bol

nečinný aj počas ďalšieho päťmesačného obdobia, ktoré trvalo od 9. augusta 2002, keď vo

veci konajúci sudca dal pokyn súdnej kancelárii na zaslanie podaných odvolaní ostatným

účastníkom konania, aby sa k nim v lehote 15 dní vyjadrili, do 15. januára 2003, keď

okresný súd v predmetnej veci nariadil pojednávanie. Nečinnosť okresného súdu vo vyššie

označených obdobiach bez toho, aby jeho postupu bránila zákonná prekážka, je potrebné

považovať za zbytočné prieťahy v konaní v zmysle .

Podľa zistenia ústavného súdu bolo predmetné konanie okrem uvedených období

nečinnosti poznačené aj neefektívnym postupom okresného súdu. O takomto postupe

okresného súdu v predmetnom konaní svedčí aj uznesenie krajského súdu č. k.

-191 z 21. apríla 2004, ktorým bol zrušený rozsudok okresného súdu č. k.

-140 z 31. marca 2003 pre jeho nepreskúmateľnosť, pretože okresný súd

v uvedenom prípade dôsledne nepostupoval podľa zásad ustanovených v § 132 a § 157

ods. 2 .

Vzhľadom na stav konania prezentovaný urobenými procesnými úkonmi vo veci,

dĺžku konania vo veci, ako aj doterajšiu judikatúru ústavného súdu, v ktorej vyslovil, že

otázka množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne

významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (),

argumenty predsedu okresného súdu súvisiace s veľkým nápadom vecí, ako aj

s personálnymi problémami ústavný súd neakceptoval.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá už viac ako

päť rokov a dva mesiace. Z uvedenej doby sedemnásť mesiacov (t. j. jeden rok a päť

mesiacov) tvoria obdobia, v ktorých v dôsledku nečinnosti okresného súdu dochádzalo

k zbytočným prieťahom v predmetnom konaní.

S ohľadom na vyššie uvedené obdobia nečinnosti okresného súdu, ako aj jeho

neefektívny postup v predmetnom konaní nemožno dobu predmetného konania vedeného na

okresnom súde ani s prihliadnutím na skutočnosť, že predmet tohto konania je skutkovo

zložitý, považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48

ods. 2 , ako ani za primeranú vo vzťahu k právu podľa dohovoru. Ústavný

súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľov boli porušené.

2. Podľa druhej vety ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo

veci konal.

Pretože ústavný súd zistil, že nečinnosťou okresného súdu došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 , ako aj ich práva podľa dohovoru, prikázal okresnému súdu, aby

vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa

nachádzajú sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

3. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti zároveň žiadali, aby im ústavný súd priznal

finančné zadosťučinenie „ako náhradu nemajetkovej ujmy“ vo výške 80 000 Sk, pretože

„ujmy na ich základných právach – spravodlivosti a nestrannosti súdneho procesu, ani pri

zdanlivo zákonnom súdnom procese dlhodobo vedeným zaujato v prospech žalobkyne, nie je

možné dodatočne napraviť len zrušením, inak protiprávneho rozsudku, prípadne len

výrokom o tom, že ich právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov porušené bolo.

Naviac z výpovedí oboch žalobcov súd zistil, že svoje nároky na nehnuteľnosti nebohej činia

výlučne titulom – odmeny za poskytnuté právne služby nebohej s ktorou žiadna zmluva

o právnej službe uzavretá nebola. Z tohto hľadiska je závet žalobkyne z roku 1993 podľa

absolútne neplatný“.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia ak sa sťažovateľ domáha

primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých

dôvodov sa ho domáha.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať každému zo

sťažovateľov sumu 15 000 Sk (spolu vo výške 30 000 Sk). Táto suma zohľadňuje

s prihliadnutím na predmet konania okresného súdu dĺžku zbytočných prieťahov v tomto

konaní, ako aj neefektívny postup okresného súdu v predmetnej veci a s tým spojenú ujmu

sťažovateľov.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému

primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľov nevyhovel.

4. Sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadali priznať náhradu

trov konania pred ústavným súdom vo výške 5 302 Sk, ktoré bližšie špecifikovali len ako

odmenu za dva úkony právnej služby vrátane režijného paušálu, ktoré má okresný súd

zaplatiť na účet ich právneho zástupcu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľov ústavný súd vychádzal

z ustanovení § 1, § 11, § 13 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb s tým, že predmet konania podľa pred

ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých sťažovatelia

namietali, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden

úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2005 v konaní pred ústavným

súdom predstavuje 2 501 Sk (za spoločný úkon vykonávaný pri zastupovaní dvoch osôb sa

základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 20 %, t. j. na 2 001 Sk) a hodnota režijného paušálu

150 Sk.

V súlade s týmito ustanoveniami možno trovy konania vyčísliť ako súčet odmeny za

dva úkony právnej služby vykonané pre dve osoby vrátane režijného paušálu (4 x 2 001 Sk

+ 2 x 150 Sk = 8 304 Sk). Náhrada trov konania v predmetnej veci vypočítaná podľa platnej

právnej úpravy spolu predstavuje 8 304 Sk.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia spolu 5 302 Sk

neodporuje platným právnym predpisom, a preto priznal náhradu trov právneho zastúpenia

v celej výške uplatnenej právnym zástupcom sťažovateľov.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júna 2005