Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)I. ÚS 286/2013
PDF · 221.03 KB
No categories available
I. ÚS 286/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. októbra 2013 v senáte
zloženom z predsedu Milana Ľalíka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra
Brňáka v konaní o sťažnosti Mgr. Ing. J. S., L., zastúpeného advokátkou JUDr. E. K., P.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 8/2007,
takto
rozhodol:
1. Základné právo Mgr. Ing. J. S. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 8/2007 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C
8/2007 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Mgr. Ing. J. S. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur),
ktoré j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť Mgr. Ing. J. S. trovy právneho
zastúpenia spolu v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem
centov) na účet jeho advokátky JUDr. E. K., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 286/2013-13 z 29. mája 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. Ing. J. S., L.
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. E. K., P., ktorou namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 8/2007.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ doručil okresnému súdu 15. januára
2007 žalobu, ktorou sa domáhal zaplatenia náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej
nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora, ktorá bola zaevidovaná
pod sp. zn. 22 C 8/2007.
Okresný súd v predmetnom konaní nereagoval na podanie sťažovateľa z 8. apríla
2008, ktorý ho požiadal o nariadenie pojednávania. Sťažovateľ v záujme ochrany svojich
práv podal 1. júna 2009 sťažnosť na prieťahy, ktorú predsedníčka okresného súdu listom
sp. zn. Spr. 2119/09 z 9. júna 2009 vyhodnotila ako dôvodnú.
Aj v priebehu ďalšieho konania okresný súd konal neefektívne a so zbytočnými
prieťahmi, keď o procesnom návrhu sťažovateľa z 28. mája 2010 nerozhodol v primeranej
lehote a taktiež mu „neumožnil plnohodnotnú realizáciu jeho ústavných práv, vyjadriť sa
k rozšírenému návrhu zo dňa 28. 05. 2010, navrhnúť dôkazy a dosiahnuť tak rozhodnutia
vo veci samej ako celku“.
Keďže okresný súd v predmetnej veci i naďalej nekonal, sťažovateľ podaním
z 30. decembra 2010 podal opakovanú sťažnosť na prieťahy, na ktorú predsedníčka
okresného súdu odpovedala listom sp. zn. Spr 2359/2010 z 20. januára 2011, v ktorom ju
vyhodnotila taktiež ako dôvodnú.
Okresný súd o návrhu sťažovateľa na zmenu žalobného návrhu rozhodol po viac ako
dva a pol roku uznesením z 9. novembra 2012.
K predĺženiu konania v tejto veci prispel aj žalovaný (Slovenská republika –
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky), a to „podaním šikanózneho a účelového
návrhu doručeného súdu 06. 02. 2012 na zloženie preddavku na trovy konania podľa §-u
141a O. s. p., ktorý porušovateľ uznesením č. k. 22C 8/2007-270 zo dňa 09. 11. 2012
zamietol“. Aj v tejto súvislosti vznikol prieťah, ktorý možno pričítať na ťarchu štátu –
Slovenskej republike, keďže návrh žalovaného bol účelový, o čom svedčí skutočnosť, že
žalovaný proti uvedenému uzneseniu z 9. novembra 2012 nepodal odvolanie.
Sťažovateľ následne podaním z 15. apríla 2013 podal opakovanú v poradí už tretiu
sťažnosť na prieťahy v konaní. Okresný súd nariadil ďalšie pojednávanie v predmetnej veci
na 22. máj 2013.
Okresný súd ku dňu spísania tejto sťažnosti sťažovateľa nevypočul k rozšírenému
návrhu z 28. mája 2010 a ani po viac ako šiestich rokoch a troch mesiacoch v predmetnej
veci nerozhodol.
Svojou nečinnosťou v predmetnom konaní, ako aj procesne neefektívnymi ad hoc
úkonmi okresný súd predĺžil u sťažovateľa stav jeho právnej neistoty. Sťažovateľ vníma
pasivitu a neefektívne, zmätočné konanie okresného súdu ako odmietnutie spravodlivosti.
Konanie v predmetnej veci pritom nie je skutkovo ani právne zložité. Nesprávny
úradný postup exekútora proti sťažovateľovi za účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“) bol
pritom ustálený z podnetu ministra spravodlivosti Slovenskej republiky v disciplinárnom
konaní proti exekútorovi orgánom Slovenskej komory exekútorov.
Predmetná vec má pre sťažovateľa mimoriadny význam. Sťažovateľ ku vzniku
prieťahov v predmetnom konaní svojím správaním neprispel.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal
nález, v ktorom vysloví, že jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 22 C 8/2007 porušené, prikáže okresnému súdu, aby v uvedenom
konaní konal bez zbytočných prieťahov, prizná mu primerané finančné zadosťučinenie
v sume 9 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 269,58 €.
Na základe výzvy ústavného súdu sa v predmetnej veci vyjadril podpredseda
okresného súdu podaním sp. zn. Spr 3583/2013 z 5. augusta 2013, v ktorom popísal priebeh
konania vo veci sp. zn. 22 C 8/2007 takto: „... Dňa 15. 01. 2007 bol tunajšiemu súdu
doručený návrh na začatie konania v právnej veci navrhovateľa: Ing. J. S., proti odporcovi:
Slovenská republika – Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, o zaplatenie
náhrady škody v sume 5.142.485,17 eura a nemajetkovej ujmy v sume 165.969,59 eura. Dňa
15. 02. 2007 výzva na zaplatenie súdneho poplatku. Dňa 12. 06. 2007 žiadosť navrhovateľa
o vytýčenie termínu pojednávania. Dňa 13. 06. 2007 založený záznam o zaplatení súdneho
poplatku. Dňa 27. 11. 2007 výzva súdu Prezídiu Policajného zboru Slovenskej republiky.
Súd vyzval odporcu uznesením zo dňa 27. 11. 2007 na vyjadrenie sa k návrhu na začatie
konania. Dňa 06. 02. 2008 bola súdu doručená žiadosť navrhovateľa o odstránenie
prieťahov v konaní. Dňa 17. 03. 2008 bolo súdu doručené vyjadrenie odporcu k návrhu na
začatie konania. Dňa 13. 05. 2009 bol súdu doručený návrh navrhovateľa na zmenu
žalobného petitu, čiastočné späťvzatie návrhu na začatie konania. Dňa 22. 05. 2009 výzva
navrhovateľa na vyjadrenie k podaniu odporcu, výzva odporcu na vyjadrenie k návrhu
navrhovateľa na zmenu žalobného návrhu. Dňa 23. 06. 2009 doručené vyjadrenie
navrhovateľa. Dňa 01. 07. 2009 doručené vyjadrenie odporcu. Dňa 01. 07. 2009 žiadosť
o pripojenie spisov. Dňa 22. 7. 2009 zapožičanie spisu Sro 4397/B. Dňa 17. 09. 2009
opakovaná žiadosť o zapožičanie spisu Okresného súdu Bratislava V. Dňa 22. 09. 2009
oznámenie o nemožnosti zapožičania spisu Okresným súdom Bratislava V. Dňa 14. 10.
2009 pripojený spis 14. 12. 2009. Dňa 15. 10. 2009 pripojený spis sp. zn. 10 C 128/1998.
Dňa 06. 10. 2009 bolo súdu doručené podanie navrhovateľa. Dňa 15. 10. 2009 podanie
navrhovateľa. Dňa 27. 10. 2009 doručenie vyjadrenia odporcu navrhovateľovi. Dňa 12. 11.
2009 pripojenie spisu sp. zn. 15 C 96/2008. Dňa 03. 12. 2009 bolo súdu doručené
vyjadrenie navrhovateľa. Dňa 04. 12. 2009 vyjadrenie navrhovateľa. Dňa 09. 03. 2010
oznámenie odporcu. Dňa 19. 03. 2010 bol vo veci vytýčený termín pojednávania na 19. 05.
2010. Dňa 19. 04. 2010 doplnenie žalobného návrhu. Dňa 29. 04. 2010 upovedomenie
o odročení a zrušení pojednávania z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne JUDr. J.
G. Dňa 11. 05. 2010 vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie zákonnej sudkyni JUDr. Z.
D. Dňa 13. 07. 2010 súd vydal uznesenie o čiastočnom zastavení konania a pripustení
zmeny petitu, výzva navrhovateľa na predloženie listinných dokladov, výzva Prezídia
Policajného zboru Slovenskej republiky o oznámenie stavu trestného stíhania. Dňa 02. 08.
2009 oznámenie Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky. Dňa 05. 08. 2010
doplnenie podania navrhovateľom Dňa 09. 08. 2010 vec pridelená na prejednanie a
rozhodnutie zákonnej sudkyni Mgr. K. Š. Dňa 23. 03. 2010 zákonná sudkyňa určila vo veci
termín pojednávania na 06. 06. 2011. Dňa 06. 06. 2011 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré
bolo odročené na 03. 10. 2011 z dôvodu ďalšieho dokazovania. Dňa 02. 08. 2011 súd
požiadal Okresný súd Bratislava V o zapožičanie spisu sp. zn. ER 59/1996 a zároveň súd
požiadal Okresný súd Nové Zámky o oznámenie, či bolo na súde vedené exekučné konanie.
Dňa 24. 08. 2011 Okresný súd Bratislava V oznámil súdu, že vyžiadaný spis nie je možné
zapožičať. Dňa 25. 08. 2011 bolo súdu doručené oznámenie Okresného súdu Nové Zámky.
Dňa 27. 09. 2011 bolo súdu doručené vyjadrenie odporcu. Dňa 03. 10. 2011 sa uskutočnilo
pojednávanie, ktoré bolo odročené na termín 06. 02. 2012. Dňa 06. 02. 2012 sa uskutočnilo
pojednávanie, ktoré bolo odročené z dôvodu ospravedlnenia navrhovateľa na 25. 04. 2012.
V predmetnej veci na pojednávaní dňa 06. 02. 2012 odporca doručil súdu návrh na uloženie
povinnosti zloženia preddavku na trovy konania podľa ust. § 141 a O. s. p. Výzvou zo dňa
24. 04. 2012 súd vyzval navrhovateľa na vyplnenie a zaslanie priloženého tlačiva pre
dokladovanie pomerov účastníka konania. Výzvou zo dňa 25. 04. 2012 súd vyzval
navrhovateľa, aby uviedol, či podanie doručené súdu dňa 05. 08. 2010 – Doplnenie
podania – má súd vyhodnotiť ako rozšírenie návrhu na začatie konania. Dňa 28. 05. 2012
bolo súdu doručené vyjadrenie navrhovateľa, ktorým súdu oznámil, že doplnenie podania
zo dňa 05. 08. 2010 je možné vyhodnotiť ako rozšírenie návrhu na začatie konania a
zároveň bolo súdu doručené vyplnené tlačivo pre dokladovanie pomerov účastníkov
konania, ktorý navrhuje, aby mu bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov.
Uznesením č. k. 22C 8/2007-270 zo dňa 09. 11. 2012 súd návrh odporcu na zloženie
preddavku zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 06. 12. 2012. Uznesením č. k.
22C 8/2007-272 zo dňa 09. 11. 2012 súd pripustil zmenu žalobného petitu. Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 06. 12. 2012. Dňa 12. 02. 2013 zákonná sudkyňa vo veci
určila termín pojednávania na 22. 05. 2013. Dňa 22. 05. 2013 sa uskutočnilo pojednávanie,
ktoré bolo odročené na termín dňa 30. 09. 2013 z dôvodu potreby rozhodnúť o ďalšom
dokazovaní.“
Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu označených práv predseda
okresného súdu uviedol, že zákonná sudkyňa sa v predmetnej veci vyjadrila, že od jej
prevzatia 9. augusta 2010 vykonáva vo veci plynule úkony smerujúce k rozhodnutiu merita
veci a ďalšie pojednávanie v predmetnej veci je nariadené na 30. september 2013, a preto
považuje sťažnosť sťažovateľa za zjavne neopodstatnenú.
Vo vzťahu k argumentácii týkajúcej sa zneužitia procesného práva na podanie návrhu
na zloženie preddavku na trovy dôkazu žalovaným podpredseda okresného súdu vo svojom
vyjadrení uviedol, že „.... ide o procesný návrh účastníka konania, ktorý mu umožňuje
Občiansky súdny poriadok (o ktorom súd musel rozhodnúť) a rovnako podať opravný
prostriedok proti danému rozhodnutiu bolo jeho právo, preto nemožno tento procesný
návrh vyhodnotiť ako účelové zavinenie prieťahov v konaní“.
Podľa podpredsedu okresného súdu predmetné konanie je síce poznačené
zbytočnými prieťahmi majúcimi objektívny charakter, pretože sú spôsobené zaťaženosťou
súdneho oddelenia, a nie subjektívnym konaním zákonnej sudkyne. Tieto skutočnosti by
mal podľa podpredsedu okresného súdu zvážiť ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní
finančného zadosťučinenia a nepriznať ho sťažovateľovi v plnej sume.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavom súde“) vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania,
pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru,
že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát
predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich
zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu na
vec sa vzťahujúceho súdneho spisu.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého má každý právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ sa týka čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre
sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len
z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda
senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj
k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
1. Predmetom posudzovaného konania je žaloba o náhradu škody a nemajetkovej
ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa zákona o zodpovednosti za škodu.
Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľa, okresného súdu a z nimi predložených
na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti svedčiace o tom, že by
celková dĺžka tohto konania bola výrazne ovplyvnená právnou alebo skutkovou zložitosťou
tejto veci.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria – správania sťažovateľa v predmetnom
konaní – ústavný súd zistil, že sťažovateľ v predmetnom konaní aktívne využíval svoje
procesné práva [podal viaceré návrhy na vykonanie dokazovania, navrhol zmenu petitu
svojej žaloby, dvakrát požiadal o odročenie pojednávania, avšak svoju žiadosť doručil
okresnému súdu až v deň konania týchto pojednávaní a odôvodnil ich kolíziou pojednávaní
(žiadosť z 3. októbra 2011) a zdravotnými dôvodmi (žiadosť zo 6. februára 2012)]. Možno
teda konštatovať, že v dôsledku uplatnenia týchto práv sťažovateľom v preskúmavanom
konaní došlo k predĺženiu konania v predmetnej veci na okresnom súde, čo však v súlade
s doterajšou judikatúrou ústavného súdu nemožno započítať na jeho ťarchu (mutatis
mutandis III. ÚS 192/02, III. ÚS 82/05).
V správaní sťažovateľa neboli zistené žiadne nedostatky, ktorých dôsledkom by pri
efektívnom postupe okresného súdu v konaní mohlo byť podstatné spomalenie postupu
konania v predmetnej veci. Aj na tieto skutočnosti ústavný súd pri svojom rozhodovaní
v tejto veci prihliadol.
3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v posudzovanom konaní
došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu na rozhodovaní v predmetnej
veci. Pri skúmaní uvedeného postupu okresného súdu ústavný súd vychádzal nielen
z priebehu predmetného konania popísaného vo vyjadrení podpredsedu okresného súdu
z 5. augusta 2013, ale aj z obsahu spisového materiálu v predmetnej veci.
Ústavný súd zistil, že predmetné konanie bolo poznačené viacerými obdobiami
nečinnosti. Za takéto obdobie možno označiť takmer deväťmesačné obdobie trvajúce
od 15. februára 2007 (okresný súd zaslal výzvu na zaplatenie súdneho poplatku
sťažovateľovi) do 27. novembra 2007 (zaslanie výzvy na vyjadrenie sa k podanej žalobe
okresným súdom). V období od 17. marca 2008 (doručenie vyjadrenia žalovaného
k podanej žalobe) do 22. mája 2009 (zaslanie doručených podaní účastníkov konania
druhému účastníkovi) trvajúcom viac ako päť mesiacov okresný súd nevykonával žiadne
procesné úkony. V ďalšom päťmesačnom období trvajúcom od 27. októbra 2009 (výzva
okresného súdu na predloženie registrového spisu) do 19. marca 2010 (pokyn súdnej
kancelárii vykonať úkony súvisiace s nariadeným pojednávaním) okrem vrátenia
vyžiadaného registrového spisu okresný súd nevykonával žiadne úkony smerujúce
k rozhodnutiu v merite veci. Za obdobie nečinnosti okresného súdu v predmetnom konaní
možno označiť aj obdobie trvajúce osem mesiacov od 13. júla 2010 (pokyn vykonať
doručenie uznesenia o pripustení zmeny petitu a ďalšie úkony) do 23. marca 2011 (pokyn
súdnej kancelárii vykonať úkony súvisiace s nariadením pojednávania). Nečinnosť
okresného súdu v už označených obdobiach bez toho, aby jeho postupu bránila zákonná
prekážka, je potrebné považovať za zbytočný prieťah v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2
Okrem uvedených období nečinnosti okresného súdu bolo predmetné konanie
poznačené aj jeho neefektívnym postupom. O tejto skutočnosti svedčí aj fakt, že
vykonávanie prvotných procesných úkonov (zaslanie výzvy na zaplatenie súdneho poplatku
sťažovateľovi a zaslanie žaloby žalovanému, aby sa k nej vyjadril) v predmetnej veci trvalo
okresnému súdu takmer desať mesiacov, ako aj skutočnosť, že vydanie rozhodnutia
o návrhu žalovaného na uloženie povinnosti zložiť preddavok na trovy dôkazu potreboval
viac ako deväť mesiacov.
Už uvedené skutočnosti nesvedčia o tom, že by okresný súd organizoval svoj
procesný postup v posudzovanom konaní (sp. zn. 22 C 8/2007) tak, aby sa čo najskôr
odstránil stav právnej neistoty sťažovateľa týkajúcej sa práv, ktoré boli predmetom žaloby,
tak ako mu to ukladá ustanovenie § 100 ods. 1 OSP, ktoré predstavuje premietnutie ústavnej
garancie práva účastníkov občianskeho súdneho konania na prerokovanie ich veci bez
zbytočných prieťahov v zákonnej rovine.
Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá už viac ako šesť
rokov a deväť mesiacov, a vzhľadom na uvedené obdobia nečinnosti, ako aj neefektívnu
činnosť okresného súdu nemožno dobu predmetného konania vedeného na okresnom súde
považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2
ústavy ako ani vo vzťahu k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel
k záveru, že označené práva sťažovateľa boli porušené.
III.
Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal tomuto súdu,
aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej
sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
9 000 € od okresného súdu z dôvodov uvedených v jeho sťažnosti.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia.
Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom
na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 22 C 8/2007 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým
predmet uvedeného konania, t. j. čo je pre účastníka konania v stávke – „at stake“, právnu
a skutkovú zložitosť predmetnej veci, správanie sťažovateľa, ktorým prispel k predĺženiu
konania, ale aj skutočnosť, že sťažovateľ sa v rámci predmetného konania odstránenia
prieťahov niekoľkokrát svojimi žiadosťami domáhal, ústavný súd považoval priznanie sumy
1 000 € sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona
o ústavnom súde.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou.
Ústavný súd v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“) pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €.
Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2013 predstavovala
sumu 130,16 € a režijný paušál 7,81 €. Odmena za dva úkony právnej služby (prevzatie
a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti) vypočítaná podľa vyhlášky predstavuje celkovú
sumu 275,94 €.
Sťažovateľ v sťažnosti požiadal o priznanie náhrady trov konania v sume 269,58 €,
a ústavný súd mu preto priznal náhradu trov konania v celej ním uplatnenej sume. Okresný
súd je povinný uhradiť trovy konania na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona
o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) podľa bodu 4 výroku tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. októbra 2013