Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 482/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra

2015 predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného advokátkou JUDr. Janou Bednárovou, Jakobyho 9, Košice, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Slovenskej republiky, zastúpenej

Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, postupom Okresného súdu Bratislava V

v konaní vedenom pod sp. zn. , ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave

v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta

2015 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“), práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Slovenskej republiky,

zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo

spravodlivosti“), postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. , ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“; spolu ďalej len „porušovatelia“) v konaní vedenom pod sp. zn.

. Sťažovateľ svoju sťažnosť doplnil podaním doručeným ústavnému súdu

21. septembra 2015 prostredníctvom svojej právnej zástupkyne.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je jeden z dvoch bratov, ktorí sú

účastníkmi v dedičskom konaní po ich otcovi (ďalej len „poručiteľ“), ktoré začalo 7. apríla

2014 a je vedené na okresnom súde pod sp. zn. . Sťažovateľ žije v zahraničí,

druhý dedič (ďalej len „spoludedič“) žije v Bratislave. Okresný súd 7. apríla 2014 poveril na

vykonanie úkonov v predmetnom konaní súdneho komisára (ďalej

len „súdny komisár“), ktorý je dlhoročným známym spoludediča. Súdny komisár 7. mája

2014 spolu so spoludedičom vykonal predbežné vyšetrenie dedičstva. Sťažovateľa súdny

komisár nikdy nekontaktoval. Zo zápisnice o predbežnom vyšetrení dedičstva podľa

sťažovateľa vyplýva, že súdny komisár nevykonal žiadne opatrenia na zabezpečenie

dedičstva podľa (ďalej aj „OSP“) a taktiež sa v nej

ani nezmienil o tom, že by uvedený súdny komisár aspoň poučil spoludediča o tom, že má

počas dedičského konania s dedičstvom zaobchádzať len v rozsahu stanovenom v § 175r

.

Spoludedič v nasledujúcich dňoch a týždňoch začal z poručiteľovho bytu odnášať

majetok patriaci do dedičstva a ponúkať poručiteľov byt na predaj bez vedomia a súhlasu

sťažovateľa, pričom začiatkom júna 2014 už mal na poručiteľov byt kupca a bol pripravený

byt predať. Sťažovateľ sa o začatí dedičského konania dozvedel až mailom od spoludediča

5 dní pred pojednávaním, na ktorom sa malo dedičstvo prerokovať a podľa vyjadrenia

spoludediča aj hneď uzavrieť. Následne sa sťažovateľ dozvedel o známosti súdneho

komisára so spoludedičom a požiadal ho „o odstúpenie“. Súdny komisár žiadosti

sťažovateľa vyhovel a okresný súd ho odvolal z funkcie súdneho komisára v predmetnom

konaní uznesením z 23. júna 2014.

Okresný súd 17. júla 2014 poveril vykonaním úkonov v predmetnom konaní notárku

(ďalej len „súdna komisárka“), ktorá podľa sťažovateľa taktiež

neprejavila absolútne žiaden záujem o zistenie, či je potrebné vykonať nejaké neodkladné

opatrenie podľa pre zabezpečenie dedičstva. Naopak, súdna komisárka podľa

sťažovateľa uskutočnila viacero procesných rozhodnutí v rozpore s Občianskym súdnym

poriadkom, proti ktorým sa sťažovateľ ohradil. Súdna komisárka ho následne poučila, že

môže požiadať o jej vylúčenie, čo sťažovateľ 15. septembra 2014 aj urobil.

Začiatkom októbra 2014 podľa sťažovateľa začali byť vážne problémy

s poručiteľovým bytom, preto podal okresnému súdu 6. októbra 2014 elektronickou poštou

„Žiadosť o ustanovenie správcu dedičstva a žiadosť o vydanie zákazu druhej strane

v konaní manipulovať s dedičstvom“. Okresný súd na jeho žiadosť vôbec nereagoval a až po

jeho dopyte, prečo o žiadosti nekoná, mu 3. novembra 2014 oznámil, že svoje elektronické

podanie musí doplniť aj písomne podľa . Hneď nasledujúci deň 4. novembra

2014 sťažovateľ okresnému súdu zaslal mail, v ktorom sa ohradil, že jeho žiadosť je

návrhom na vydanie predbežného opatrenia podľa , a preto zaručený

elektronicky podpis nie je naň potrebný, keďže v ňom ide o vydanie predbežného opatrenia,

ktoré okresný súd môže nariadiť aj bez návrhu.

Okresný súd za viac ako 7 mesiacov od poručiteľovej smrti úplne ignoroval svoju

povinnosť urobiť opatrenia potrebné na zabezpečenie dedičstva vyplývajúce z § 175e ods. 1

a vzhľadom na to, že predbežne opatrenie má podľa okresný súd vydať

bezodkladne najneskôr do 30 dní po doručení návrhu, sťažovateľ považuje požiadavku na

doplnenie návrhu (elektronického podania) zaslanú až 28 dní po jeho podaní za hrubo

nezákonnú. Keďže okresný súd na tento mail žiadnym spôsobom nereagoval, doplnil

sťažovateľ 11. novembra 2014 svoje elektronické podanie aj papierovým podaním na súdnej

podateľni.

Okresný súd naďalej v súvislosti so žiadosťou sťažovateľa nekonal, a preto

1. decembra 2014 sťažovateľ zaslal predsedovi okresného súdu „Sťažnosti na 5 zbytočných

prieťahov v súdnom konaní“, v ktorom sa sťažoval okrem iného aj na prieťahy vo vykonaní

neodkladných opatrení na zabezpečenie dedičstva po poručiteľovi.

Predseda okresného súdu vo svojej odpovedi zo 16. decembra 2014 na túto sťažnosť

uvedené námietky podľa sťažovateľa odignoroval a uviedol, že „nezistil zo strany súdu

prieťahy v konaní“ a že „v prípade Vašej spolupráce po náležitých poučeniach zo strany

súdu už mohlo byť dedičstvo po poručiteľovi prejednané“.

Okresný súd návrh sťažovateľa na ustanovenie správcu dedičstva po poručiteľovi

po 67 dňoch po jeho podaní a 31 dňoch po jeho papierovom doplnení uznesením

z 12. decembra 2014 zamietol, pričom ako hlavný dôvod svojho rozhodnutia uviedol, že

ustanovenie správcu dedičstva nie je potrebné, pretože súdna komisárka je pripravená vydať

osvedčenie o dedičstve v predmetnom konaní a je to práve sťažovateľ, ktorý svojimi

námietkami proti porušovaniu jeho procesných práv ukončeniu konania bráni. Uznesenie

z 12. decembra 2014 zaslal okresný súd sťažovateľovi až 26. januára 2015, t. j. až 45 dní

po jeho vydaní, čo je v rozpore s . Sťažovateľovi bolo uznesenie

z 12. decembra 2014 doručené až 16. februára 2015, pričom 17. februára 2015 podal proti

nemu na okresnom súde odvolanie, ktoré ale okresný súd postúpil odvolaciemu súdu až

15. apríla 2015, t. j. až po 57 dňoch v rozpore s a .

Odvolanie sťažovateľa bolo na krajskom súde pridelené odvolaciemu senátu

16. apríla 2015 pod sp. zn. , avšak krajský súd o ňom do dňa podania sťažnosti

ústavnému súdu nerozhodol v rozpore s . Sťažovateľ podal 25. mája 2015

sťažnosť predsedovi krajského súdu na prieťahy v súvislosti s rozhodovaním o jeho odvolaní

v rámci zákonnej 30 dňovej lehoty ustanovenej . Predseda krajského súdu

na túto sťažnosť odpovedal podaním zo 4. júna 2015, v ktorom označil sťažnosť sťažovateľa

za nedôvodnú, konštatujúc, že predmetom uznesenia z 12. decembra 2014 je návrh na

ustanovenie správcu dedičstva, ktorý sa posudzuje podľa osobitných ustanovení (§

175) upravujúcich konanie o dedičstve, a preto krajský súd nie je viazaný zákonnou 30

dňovou lehotou na rozhodnutie o predbežnom opatrení.

Sťažovateľ následne žiadosťou z 22. júna 2015 adresovanou ministerstvu

spravodlivosti požiadal o prešetrenie tohto právneho názoru predsedu krajského súdu podľa

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v platnom znení. Tajomníčka ministerstva spravodlivosti v odpovedi z 21. júla

2015 na túto žiadosť sťažovateľa potvrdila správnosť uvedeného právneho názoru predsedu

krajského súdu.

Podľa sťažovateľa porušovatelia uvedeným postupom v predmetnom konaní porušili

jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj právo

na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo v dôsledku

neuskutočnenia neodkladných opatrení počas dedičského konania aj bez návrhu žiadnym

z porušovateľov počas obdobia viac ako 16 mesiacov v zmysle § 120 ods. 2 a § 175e ods. 1

a 5 .

Sťažovateľ ďalej poukázal na tvrdenia porušovateľov uvedené v odpovediach na jeho

sťažnosti, v ktorých napr. predseda krajského súdu uviedol, že v zmysle judikatúry

ústavného sudu možno za prieťah v konaní zapríčinený postupom súdu považovať situáciu,

kedy s prihliadnutím na ďalšie okolnosti a osobitosti prerokúvanej veci nebol zo strany

konajúceho súdu vykonaný žiaden úkon po dobu dlhšiu ako 6 mesiacov, a tajomníčka

ministerstva spravodlivosti uviedla, že je potrebné uvedomiť si, že uplatnením inštitútov,

ktoré mu ako účastníkovi konania priznáva (námietky zaujatosti,

odvolanie, sťažnosti na postup súdu), dochádza v konaní k odloženiu jednotlivých

procesných úkonov smerujúcich k meritórnemu rozhodnutiu.

Podľa sťažovateľa uvedené tvrdenia porušovateľov ignorujú tri základné skutočnosti,

ktoré špecifikoval takto:

«1 Sťažovateľ sa nesťažuje na prieťahy v dedičskom konaní samom, ale na prieťahy

(alebo skôr totálne ignorovanie povinností súdov) urobiť neodkladné opatrenia pred

meritórnym rozhodnutím vo veci samej.

Neodkladné opatrenia podľa sú dočasné opatrenia, vo svojom

charaktere (zmysle a funkcii) zhodné s tým čo všeobecné ustanovenia nazývajú

„predbežné opatrenia“. Od predbežných opatrení v iných občianskych súdnych konaniach

sa líšia len tým, že v konaní o dedičstve ich súd má vykonať aj bez návrhu. Jak Najvyšší súd

tak aj Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre mnoho krát uviedli že konanie

o predbežnom opatrení a konanie vo veci samej sú dve rozličné konania a úkony súdu

v každom z nich sa posudzujú osobitne. Zlyhanie prejednať neodkladné opatrenia

v primeranej lehote je čím Porušovatelia porušujú Sťažovateľove základné právo podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru. Že povinnosť súdu urobiť aj bez návrhu neodkladné opatrenia podľa

je osobitná povinnosť súdu od konania vo veci samej si Porušovatelia nechcú

ale ani len pripustiť pretože, ako ukázané nižšie, súdy túto povinnosť v minulosti (za totality)

nemali a doposiaľ neexistuje žiadna judikatúra, ktorá by im ju ozrejmila.

2 Aj keď nestanovuje lehotu, v ktorej má súd vykonať „neodkladné

opatrenia“, zákon nazýva tieto opatrenia „neodkladné“ nie preto aby súd nemusel vykonať

žiaden úkon po dobu 6 mesiacov. Neodkladné opatrenia sa tak nazývajú preto, že súd ich

má vykonať „bezodkladne“, rovnako ako predbežné opatrenia.

3 Aj keby súd mal právo neurobiť „neodkladné“ opatrenia aj 6 mesiacov,

v predmetnom dedičskom konaní žiaden súd nevykonal žiaden úkon v zmysle § 175e a bez

návrhu za vyše 16 mesiacov! Podľa : Neodkladné opatrenia môže

vykonať podľa možnosti a potreby ktorýkoľvek súd. Ako je, ale ukázané v skutkovej časti

tejto sťažnosti, za vyše 16 mesiacov od začiatku predmetného dedičského konania, nikto z

Porušovateľov nespravil absolútne nič ani len pre zistenie, či nejaké neodkladné opatrenie

podľa § 175e je potrebné. »

Podľa sťažovateľa k porušeniu ním označených práv došlo aj v dôsledku toho, že

porušovatelia neuskutočnili, resp. nenariadili predbežné opatrenia na zabezpečenie

dedičstva počas dedičského konania ani na základe jeho návrhov a výziev doručených im

počas posledných 10 mesiacov (návrh na ustanovenie správcu dedičstva a vydanie príkazu

spoludedičovi nemanipulovať s dedičstvom a viaceré sťažnosti). V súvislosti s posúdením

obsahu uvedeného návrhu porušovateľmi ako návrhu na ustanovenie správcu dedičstva

sťažovateľ uviedol, že tento záver podľa neho ignoruje niekoľko základných vecí, a to:

«1 Ako bolo už uvedené vyššie, „neodkladne opatrenia“ podľa sú

svojim charakterom „predbežné opatrenia“ a nič v nestanovuje inak. Ako bolo už tiež

uvedené, v novom , § 334, sa „predbežné“ opatrenia

nazývajú už tiež „neodkladné opatrenia“, rovnako ako v konaní o dedičstve. Rozdiel medzi

„predbežnými opatreniami“ v iných občianskych súdnych konaniach a tými podľa § 175e

je len v tom, že v konaní o dedičstve je povinnosť súdu urobiť takéto opatrenia aj bez

návrhu, nie že súd nemusí po doručení návrhu na takéto opatrenie účastníkom konania

konať tak ako po doručení návrhu na predbežné opatrenie v akomkoľvek inom občianskom

súdnom konaní.

2 Sťažovateľov návrh nebol iba na ustanovenie správcu podľa , ale aj

žiadosť aby súd „Povolil Správcovi prenajať poručiteľov byt na dobu minimálne 1 rok“;

„Vydal nariadenie prikazujúce doniesť späť všetko, čo z poručiteľovho bytu

odniesol“; „Vydal nariadenia zakazujúce akúkoľvek ďalšiu manipuláciu

s dedičstvom“; atď. ... Aj keď daná žiadosť neuvádza, že súd v nej má konať ako s návrhom

na predbežné opatrenie podľa (na čo však Sťažovateľ poukázal v svojom emaily

ako popísané v skutkovej časti ods. 9), z obsahu tejto žiadosti je jasné, že Sťažovateľ žiadal

o nariadenie ktorým sa majú dočasne upraviť pomery účastníkov.»

Sťažovateľ poukázal na , ktorý ustanovuje 30 dňovú lehotu

na rozhodnutie o odvolaní proti zamietnutiu návrhu na predbežné opatrenie, a následne

konštatoval, že porušovatelia podľa neho porušili všetky lehoty predpísané v Občianskom

súdnom poriadku pre rozhodnutia o predbežných opatreniach.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa malo dôjsť aj v dôsledku

toho, že porušovatelia zlyhali pri realizácii povinnosti zabezpečiť dedičstvo aj bez návrhu.

Prvý súdom ustanovený súdny komisár podľa sťažovateľa umožnil svojím konaním

spoludedičovi poodnášať z poručiteľovho bytu majetok patriaci do dedičstva a takmer predať

poručiteľov byt pred tým, ako sa sťažovateľ o dedičskom konaní vôbec dozvedel.

Sťažovateľ ďalej poukázal na ustanovenia – , z ktorých pre súd

vyplýva okrem iného aj povinnosť zabezpečiť dedičstvo, ktorú svojím konaním okresný súd

porušil, a tým porušil aj základné právo sťažovateľa nebyť zbavený svojho majetku

s výnimkou podmienok, ktoré ustanovuje zákon.

Podľa sťažovateľa porušovatelia porušili ním označené práva aj tým, že neochránili

majetkové hodnoty dedičstva po poručiteľovi aj po ním podanom návrhu.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na , a , z ktorých

vyvodil, že súd je povinný dedičstvo počas dedičského konania nielen zabezpečiť, ale aj

umožniť dedičom požiadať súd o iné opatrenia presahujúce rámec obvyklého hospodárenia,

ako napríklad poručiteľov byt prenajať, pričom návrh na predbežné opatrenie podľa § 102

ods. 2 je podľa neho legitímnym inštitútom na zabezpečenie tohto cieľa. Porušovatelia

svojím nekonaním a odmietnutím rozhodnúť o návrhu sťažovateľa ako o predbežnom

opatrení pripravili sťažovateľa o príjem z prenájmu porušujúc tým jeho právo podľa čl. 1

dodatkového protokolu.

Podľa sťažovateľa tvrdenia porušovateľov týkajúce sa posúdenia jeho návrhu

na ustanovenie správcu dedičstva ako návrhu podľa , a nie ako návrhu

na nariadenie predbežného opatrenia podľa ignorujú skutočnosť, že tak isto, ako

má on sám právo uplatňovať si iné procesné práva vyplývajúce z Občianskeho súdneho

poriadku, má rovnaké právo uplatňovať si aj inštitút neodkladného opatrenia

na zabezpečenie dedičstva aj bez návrhu podľa a inštitút predbežného opatrenia

podľa , ktoré sú v podľa neho presne preto, aby si

účastník konania mohol slobodne uplatňovať právo na spravodlivé rozhodnutie v jeho veci

bez znášania škôd spôsobených tým, že sa oddiali meritórne rozhodnutie.

Podľa sťažovateľa tvrdenie porušovateľov, podľa ktorého má právo uplatňovať si

inštitúty, ktoré mu priznáva, len nie inštitút predbežného

opatrenia na ustanovenie správcu na uchovanie majetkových hodnôt dedičstva po dobu

dedičského konania ( ), a pritom musí rátať s tým, že keď si bude uplatňovať

svoje práva, v konaní vzniknú prieťahy, počas ktorých na majetkových hodnotách dedičstva

vzniknú škody, porušuje tak jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru,

ako aj právo nebyť zbavený majetku za podmienok iných než ustanovuje zákon podľa čl. 1

dodatkového protokolu, pretože spôsobuje účastníkovi konania majetkové škody

za uplatňovanie si práv, ktoré mu priznáva.

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález, v ktorom

vysloví, že postupom Slovenskej republiky, zastúpenej ministerstvom spravodlivosti,

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , ako aj postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. bolo porušené jeho základné

právo podľa , právo podľa dohovoru a právo podľa

dodatkového protokolu, prikáže okresnému súdu a krajskému súdu, aby vo veci

neodkladných opatrení konali bez zbytočných prieťahov, prizná mu primerané finančné

zadosťučinenie v sume 8 000 € od okresného súdu, 5 000 € od krajského súdu a 20 000 €

od ministerstva spravodlivosti a zaviaže ministerstvo spravodlivosti uhradiť mu trovy

konania v sume 296,44 € na účet jeho právneho zástupcu, alebo alternatívne vydal nález,

v ktorom vysloví, že postupom ministerstva spravodlivosti, postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. , ako aj postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. bolo porušené jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

zaviaže okresný súd, krajský súd a ministerstvo spravodlivosti zaplatiť mu priznané

primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 € v pomere, ktoré určí ústavný súd.

Sťažovateľ zároveň požiadal o vydanie dočasného opatrenia v predmetnej veci.

II.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Podstatou sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48

ods. 2 , práva podľa dohovoru, ako aj práva podľa dodatkového

protokolu postupom Slovenskej republiky, zastúpenej ministerstvom spravodlivosti,

postupom okresného súdu, ako aj postupom krajského súdu, v dôsledku ktorých neboli

vykonané neodkladné opatrenia podľa na zabezpečenie dedičstva po

poručiteľovi, a to bez návrhu na základe iniciatívy poverených súdnych komisárov, ako ani

na základe návrhu sťažovateľa, čím došlo k zmenšeniu majetku patriaceho do dedičstva, ako

aj k následným majetkovým škodám spôsobeným neprenajatím bytu patriaceho do

dedičstva po poručiteľovi. Sťažovateľ taktiež namietal porušenie svojho práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v súvislosti s rozhodovaním o návrhu na

ustanovenie správcu dedičstva, o ktorom súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci

(okresný súd aj krajský súd) nerozhodujú v lehotách ustanovených zákonom pre

rozhodovanie o predbežnom opatrení podľa .

Sťažovateľ elektronickou poštou okresnému súdu doručil 6. októbra 2014 podanie

označené ako „Žiadosť o ustanovenie správcu dedičstva a žiadosť o vydanie zákazu druhej

strane v konaní manipulovať s dedičstvom“. Okresný súd výzvou doručenou 3. novembra

2014 vyzval sťažovateľa na písomné doplnenie jeho elektronického podania. Sťažovateľ

4. novembra 2014 elektronickou poštou okresnému súdu oznámil, že jeho žiadosť je

návrhom na vydanie predbežného opatrenia, a preto preň zaručený elektronický podpis nie

je potrebný, avšak 11. novembra 2014 svoje elektronické podanie napriek tomu doplnil.

Sťažovateľ následne 1. decembra 2014 zaslal predsedovi okresného súdu „Sťažnosť na

5 zbytočných prieťahov v konaní“, ktorú predseda tohto súdu vo svojej odpovedi

16. decembra 2014 vyhodnotil ako nedôvodnú. Okresný súd v predmetnej veci rozhodol

uznesením z 12. decembra 2014, ktoré bolo sťažovateľovi doručené 16. februára 2015.

Sťažovateľ proti uzneseniu z 12. decembra 2014 podal ihneď nasledujúci deň (17. februára

2015) odvolanie, ktoré bolo krajskému súdu postúpené 15. apríla 2015. Sťažovateľ podal 25.

mája 2015 sťažnosť adresovanú predsedovi krajského súdu, ktorý túto sťažnosť vo svojej

odpovedi zo 4. júna 2015 označil ako nedôvodnú. Následne sťažovateľ podal 22. júna 2015

ministerstvu spravodlivosti žiadosť o prešetrenie právneho postoja predsedu krajského súdu,

na ktorú ministerstvo spravodlivosti odpovedalo 21. júla 2015 tak, že potvrdilo správnosť

postupu predsedu krajského súdu. Podľa zistenia ústavného súdu krajský súd o odvolaní

sťažovateľa rozhodol uznesením sp. zn. z 30. októbra 2015.

Z obsahu príloh sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ v predmetnom konaní (podával

návrhy a sťažnosťami sa domáhal ich vybavenia), t. j. využíval aktívne svoje procesné práva.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už vyslovil, že

predĺženie konania v predmetnej veci na krajskom súde v dôsledku uplatnenia jeho práv

v uvedenom konaní nemožno započítať na ťarchu tohto súdu (mutatis mutandis

, ). Práve tento fakt sa snažilo sťažovateľovi vysvetliť aj samotné

ministerstvo spravodlivosti vo svojej odpovedi na jeho sťažnosť z 21. júla 2015.

Sťažovateľ poukázal v rámci argumentácie na celkovú dĺžku konania o ním podanom

návrhu na ustanovenie správcu dedičstva tvrdiac, že uvedený návrh bolo potrebné posúdiť

ako predbežné opatrenie podľa , a následne bolo preto potrebné o ňom

rozhodnúť v stanovených zákonných lehotách.

Vo vzťahu k uvedenej argumentácii sa ústavný súd stotožňuje s právnymi závermi

vyslovenými v tejto veci už ministerstvom spravodlivosti i predsedom krajského súdu,

z ktorých vyplýva, že dedičské konanie ako osobitný typ nesporového konania upravený

v piatej hlave tretej časti , ktorá je nazvaná „Osobitné

ustanovenia“, obsahuje samostatne ustanovené procesné podmienky tohto konania, ktoré sa

odlišujú viacerými odchýlkami od procesných podmienok a inštitútov základného

sporového konania, ktoré v danom konaní nemožno aplikovať. Z uvedeného je zrejmé, že

podľa názoru ústavného súdu výklad ustanovení týkajúci sa

uplatňovania zákonných lehôt ustanovených pre vydanie predbežného opatrenia aj v rámci

dedičského konania je síce v súlade s predstavami sťažovateľa, avšak chýba mu potrebný

zákonný podklad.

Z obsahu príloh je tiež zrejmé, že súdny komisár už v danom konaní avizoval

možnosť právoplatného skončenia konania, t. j. ustálenie rozsahu vecí patriacich

do dedičstva i okruhu dedičov, a z toho vyplývajúcu možnosť prerokovať a rozhodnúť

o dedičstve, avšak v dôsledku nevyhnutnosti rozhodnutia o sťažovateľom podaných

návrhoch v konaní nemožno ďalej pokračovať.

Podľa zistenia ústavného súdu rozhodovanie o návrhu sťažovateľa na ustanovenie

správcu dedičstva trvalo na okresnom súde spolu približne 4 mesiace a na krajskom súde

približne 6 mesiacov. Konanie v predmetnej veci bolo v uvedených obdobiach preskúmané

z pohľadu zbytočných prieťahov a právnych záverov orgánov štátnej správy súdov na

základe sťažností sťažovateľa aj predsedom okresného súdu, predsedom krajského súdu

i ministerstvom spravodlivosti.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní

má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v (, ,

). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v je pojem

autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. V prípade,

ak ústavný súd zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými

prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2

(a dohovoru), návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (,

, ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že hoci doterajší postup okresného

súdu a krajského súdu v namietanom konaní nebol celkom bez prieťahov, ich intenzita

s prihliadnutím na všetky okolnosti konania okresného súdu nedosiahla podľa názoru

ústavného súdu taký stupeň závažnosti, ktorý by mohol viesť k záveru o porušení

základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.

48 ods. 2 (mutatis mutandis , ).

Sťažovateľ taktiež namietal porušenie ním označených práv v dôsledku postupu

ministerstva spravodlivosti v tejto veci. Zo sťažnosti a z jej príloh je podľa ústavného súdu

zrejmé, že ministerstvo spravodlivosti na sťažnosť sťažovateľa z 22. júna 2015 odpovedalo v

priebehu jedného mesiaca, t. j. v dobe primeranej na jej vybavenie, a v súvislosti s jeho

argumentáciou je taktiež potrebné konštatovať, že samotný nesúhlas sťažovateľa s právnymi

závermi ministerstva spravodlivosti uvedenými v odpovedi z 21. júla 2015 taktiež nemôže

byť dôvodom na konštatovanie zásahu do ním označených práv.

S ohľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej

predbežnom prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015