Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 95/2012
PDF · 216.65 KB
No categories available
I. ÚS 95/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. apríla 2012 v senáte
zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka
v konaní o sťažnosti J. F., B., zastúpenej advokátom JUDr. A. B., B., vo veci namietaného
porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 218/2008 takto
rozhodol:
1. Základné právo J. F.podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 218/2008 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Trenčín p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 218/2008
konať bez zbytočných prieťahov.
3. J. F. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur) ktoré j e
Okresný súd Trenčín p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
4. Okresný súd Trenčín j e p o v i n n ý uhradiť J. F. trovy právneho zastúpenia v sume
485,24 € (slovom štyristoosemdesiatpäť eur a dvadsaťštyri centov) na účet jej advokáta
JUDr. A. B., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. februára
2012 doručená sťažnosť J. F., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr.
A. B., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 14 C 218/2008.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka «... je účastníkom súdneho
konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 14C 218/2008 v procesnom postavení
žalovanej. Predmetom konania je určenie vlastníckeho práva k pozemkom v k. ú. Č.
Predmetné konanie sa začalo podaním žaloby na súde... 24. 9. 2008 na miestne
nepríslušný Okresný súd Považská Bystrica. Miestne nepríslušný Okresný súd Považská
Bystrica postúpil spis okresnému súdu, kde sa vedie pod spisovou značkou 14C 218/2008...
Na pojednávaní dňa 2. 2. 2009 okresný súd bez návrhu ktoréhokoľvek z účastníkov
rozhodol, že sa nariaďuje vo veci znalecké dokazovanie znalcom z odboru geodézie
a kartografie, „aby preskúmal či odporkyňa vlastní nejakú neknihovanú parcelu“. Od tohto
momentu je konanie pred okresným súdom poznačené zbytočnými prieťahmi. Procesné
uznesenie zo dňa 2. 2. 2009 vykonal okresný súd až písomným uznesením dňa 31. 8. 2009,
ktorým ustanovil do konania znalca Ing. J. M. zo Ž., s lehotou 60 dní odo dňa prevzatia
spisu na vypracovanie znaleckého posudku. Dňa 1. 10. 2009 toto uznesenie zmenil tak, že
ustanovil do konania namiesto znalca Ing. J. M. znalca Ing. M. K. zo Ž. Dňa 3. 11. 2009
zmenil okresný súd aj toto uznesenie tak, že miesto znalca Ing. M. K. ustanovil znalca Ing.
A. K. z N. Dňa 7. 10. 2010 sťažovateľka písomne urgovala okresný súd o ďalší postup vo
veci. Dňa 12. 11. 2010 podala sťažovateľka sťažnosť predsedníčke okresného súdu, kde
poukázala na to, že okresný súd na jej písomnú urgenciu nereagoval a v konaní dochádza k
zbytočným prieťahom, požiadala predsedníčku súdu o prijatie opatrení na odstránenie
prieťahov a o urýchlenie postupu vo veci. Dňa 22. 11. 2010 okresný súd uložil sťažovateľke,
aby zložila preddavok na trovy znaleckého dokazovania. Dňa 23. 11. 2010 odpovedala
predsedníčka okresného súdu sťažovateľke, že upozornila zákonnú sudkyňu na povinnosť
konať vo veci bez zbytočných prieťahov a ospravedlnila sa sťažovateľke za vzniknuté
prieťahy v konaní; prisľúbila sledovanie veci v pravidelných intervaloch až do jej
právoplatného skončenia. Sťažovateľka napadla uznesenie o preddavku na trovy znaleckého
dokazovania odvolaním, ktoré krajský súd uznesením zo dňa 27. 4. 2011 uznal ako
nedôvodné a uznesenie okresného súdu potvrdil. Dňa 23. 6. 2011 okresný súd predĺžil
znalcovi lehotu na vypracovanie znaleckého posudku o 60 dní odo dňa poskytnutia
preddavku, súčasne upravil učtáreň súdu na zaplatenie preddavku na bankový účet znalca.
Od tej doby podľa vedomostí sťažovateľky súd vo veci nevykonal žiadny úkon.».
Sťažovateľka poukazuje na to, že «Prvoradou povinnosťou súdu a sudcu je
organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav
právnej neistoty, kvôli ktorému sa osoba obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Takáto povinnosť je konkretizovaná jednak v § 6 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý
súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby
ochrana ich práv bola rýchla a účinná, jednak v § 100 Občianskeho súdneho poriadku,
podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd bez ďalších návrhov tak,
aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, a napokon v § 114 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého predseda senátu pripraví konanie tak, aby
bolo možné rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní...
Z hľadiska faktickej zložitosti veci možno konštatovať, že vec tvorí bežnú časť
rozhodovacej praxe všeobecných súdov a nevyznačuje sa špecifickosťou či osobitnou
náročnosťou, skutkovou či právnou.
Správanie sťažovateľky je súčinnostné, nijako sa na vzniknutých prieťahoch
nepodieľala. Sťažovateľka síce podala odvolanie voči uzneseniu zo dňa 22. 11. 2010,
ktorým jej okresný súd uložil zložiť preddavky na znalca, argumentujúc, že ona návrh na
ustanovenie znalca nepodala, ani znalecké dokazovanie nie je v jej prospech, pretože
dôkazné bremeno nesie v konaní žalobca; Ústavný súd SR však judikoval, že využitie
procesných práv účastníkov konania nemožno im započítať na ťarchu (mutatis mutandis
III. ÚS 192/02, III. ÚS 82/05). Preto pokiaľ sťažovateľka využila svoje právo na podanie
odvolania, nijako sa na vzniknutých prieťahoch nepodieľala; naviac podľa jej informácií sa
na krajský súd predkladal len tzv. „zberný“ spis a hlavný spis bol počas rozhodovania
krajského súdu u znalca.
Pri skúmaní tretieho kritéria, t. j. postupu súdu v konaní, je potrebné uviesť, že
prieťahmi je poznačené konanie okresného súdu odo dňa konania pojednávania
nariadeného na termín 2. 2. 2009. Od tejto doby bol okresný súd nečinný (do 31. 8. 2009,
pretože až v tento deň realizoval písomným vyhotovením svoje procesné uznesenie
z pojednávania konaného dňa 2. 2. 2009), resp. neefektívne činný (od 31. 8. 2009), pretože
súd ustanovoval do konania znalcov Ing. M. a Ing. K., ktorí zhodne uviedli, že zo
zdravotných dôvodov nemôžu znalecký posudok vyhotoviť. Tomuto neefektívnemu postupu
mohol súd účinne predísť tým, že by dopredu telefonicky kontaktoval znalcov, ktorých mieni
do konania ustanoviť s tým, či im pri vypracovaní znaleckého posudku v tejto veci nebránia
objektívne prekážky a ustanovil ich do konania až po ich vyjadrení. Následne okresný súd
ustanovil do konania znalca Ing. K., ktorý na podklade uznesenia zo dňa 3. 11. 2009 mal
vypracovať znalecký posudok v lehote 60 dní odo dňa prevzatia spisu a podľa vedomostí
sťažovateľky sa tak nestalo ani do dňa spísania tejto ústavnej sťažnosti (17. 2. 2012).
Pripomíname, že okresný súd zodpovedá aj za adekvátne a účelné využitie procesných
prostriedkov, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva za účelom udržania primeranej
rýchlosti postupu v konaní (napr. v ustanovení § 53 Občianskeho súdneho poriadku), a to
napríklad aj vo vzťahu k súdnym znalcom. Všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci nesie
zodpovednosť aj za zabezpečenie efektívneho postupu znalca (napr. III. ÚS 111/01, II. ÚS
216/09 a pod.). Rovnako nemožno prehliadnuť, že okresný súd uvoľnil znalcovi preddavok
až dňa 23. 6. 2011, teda takmer dva roky po tom, ako ho do konania ustanovil, čo rovnako
svedčí o tom, že súd neefektívne postupoval pri organizácii činnosti znalca (por. II. ÚS
258/2011).».
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Okresný súd Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 14C 218/2008 porušil
základné právo sťažovateľky J. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Okresný súd Trenčín je povinný vyplatiť J. F. sumu 5.000 € ako primerané
finančné zadosťučinenie, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresnému súdu Trenčín sa prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.
4. Okresný súd Trenčín je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume
323,50 € na účet jeho právneho zástupcu, advokáta JUDr. A. B., B., do pätnástich dní od
právoplatnosti tohto nálezu.“
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky prijal na ďalšie konanie uznesením č. k.
I. ÚS 95/2012-13 z 29. februára 2012.
Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval účastníkov konania, aby sa
vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku
okresného súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k prijatej sťažnosti.
Predsedníčka okresného súdu na výzvu ústavného súdu reagovala podaním
z 19. marca 2012, v ktorom uviedla: „Tunajšiemu súdu bolo dňa 12. 3. 2012 doručené
podanie Ústavného súdu, ktoré sa týka namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov článku 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa č. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn.
Oznamujem Vám, že netrvám na tom, aby sa konalo ústne pojednávanie v predtým
uvedenej veci ústavného súdu. Dovolím si však dať do pozornosti, že spis ktorého zaslanie
požadujete v predmetnej veci, sa nachádza u znalca Ing. A. K., N. a z toho dôvodu Vám ho
toho času nemôžem zaslať. Zákonná sudkyňa uvedeného znalca vyzvala na jeho vrátenie a
predloženie posudku dňa 24. 2. 2012.
Vzhľadom na uvedenú skutočnosť nie je možné toho času zaslať Vám kvalifikované
stanovisko k sťažnosti J. F. evidovanej na Vašom súde. Potvrdiť môžem iba to, že zákonná
sudkyňa bola v minulosti na nutnosť plynulého konania v súvislosti so sťažnosťou na
prieťahy písomne upozorňovaná. Aj vzhľadom na túto skutočnosť budem jej ďalší postup z
hľadiska rýchlosti sledovať.“
Sťažovateľka sa v liste doručenom ústavnému súdu 12. apríla 2012 prostredníctvom
svojho advokáta vyjadrila k podaniu predsedníčky okresného súdu z 19. marca 2012 takto:
„1. Pokiaľ predsedníčka okresného súdu uvádza, že spis sa t. č. nachádza u znalca
a z toho dôvodu ho nemôže ústavnému súdu zaslať a že zákonná sudkyňa vyzvala znalca na
vrátenie spisu a predloženie posudku dňa 24. 2. 2012, je potrebné z našej strany uviesť, že
sudca je podľa § 117 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie
účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov a súčasne podľa § 100 ods. 1 OSP
akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Je zrejmé, že súd nevyužil voči znalcovi
žiadne účinné (poriadkové) opatrenia, ktoré mu OSP dáva k dispozícii a nerešpektovanie
procesných lehôt znalcom súd iba pasívne toleruje na úkor ústavných práv sťažovateľky.
2. Aj samotná predsedníčka súdu bez ďalších záverov konštatuje, že zákonná sudkyňa
už bola v minulosti na nutnosť plynulého konania v súvislosti so sťažnosťou na prieťahy
písomne upozorňovaná a jej ďalší postup bude predsedníčka z hľadiska rýchlosti sledovať.
Rovnaký prísľub však dostala sťažovateľa aj od predchádzajúcej predsedníčky súdu, avšak
tento prísľub sledovania veci z hľadiska Jej rýchlosti nemal žiadny efekt. Aj vzhľadom na
túto skutočnosť je zrejmé, že v tomto prípade Je daná právomoc Ústavného súdu SR
zasiahnuť, pretože Iné prostriedky nápravy porušovania práv sťažovateľky zlyhali (t. j.
ústavná sťažnosť je pre sťažovateľku ultima ratio – posledný prostriedok).“ Sťažovateľka
zároveň vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
Ústavný súd upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) od ústneho pojednávania v danej veci,
pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel
k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa
právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre
sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len
z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda
senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rámci prvého kritéria
ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho
význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval
ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.
Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom
na nevyhnutnosť nariadenia znaleckého dokazovania možno napadnuté konanie považovať
po vecnej stránke za zložitejšie. Doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania však
ústavný súd nemôže pripísať len na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci. Napokon
ani predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení nenamietala zložitosť napadnutej veci.
Po právnej stránke konanie o určenie vlastníckeho práva je vec, ktorá patrí k štandardnej
agende všeobecných súdov a ktorá nie je zložitá.
Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní
pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľka
prispela k zbytočným prieťahom v konaní.
Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného
okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu
uvedeného základného práva a iného práva, ústavný súd zistil, že to tak je, a to napriek
skutočnosti, že plynulému postupu nebránila žiadna zákonná prekážka v konaní
(II. ÚS 3/00, III. ÚS 46/04). Ústavný súd zároveň pri posudzovaní prihliadal aj na § 100
ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších
návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Konanie na okresnom súde začalo 24. septembra 2008. Pojednávanie konané
2. februára 2009 okresný súd odročil pre účely vypracovania znaleckého posudku. Do doby
rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti nebol znalecký posudok vypracovaný. Ústavný
súd musí konštatovať, že z ústavnoprávneho hľadiska je neakceptovateľné, aby ani
po uplynutí viac ako 3 rokov a dvoch mesiacov nebol znalecký posudok vypracovaný.
Ústavný súd nepovažoval za potrebné do detailov rozoberať všetky úkony, ktoré
okresný súd od 2. februára 2012 vykonal, keďže doba 3 rokov a 2 mesiacov, počas ktorej
okresný súd nebol schopný zabezpečiť vypracovanie znaleckého posudku, nemôže byť
ničím ospravedlniteľná.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na judikatúru ESĽP, podľa ktorej
„Zodpovednosť štátu sa môže spojiť s nesprávnym postupom, ako aj s nečinnosťou, pričom
štát znáša zodpovednosť nielen za nedostatky v postupe sudcov, ale aj za ďalšie osoby
vstupujúce do konania v oficiálnom postavení. Aj takto zapríčinené nedostatky sa
z hľadiska zodpovednosti pripisujú sudcovi, ktorý je zodpovedný za prípravu veci a rýchle
vedenie konania.“ (Capuano Case, s. 13).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 218/2008 došlo k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo
iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3
ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu
prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 218/2008 konal bez zbytočných prieťahov.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného
zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľka žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
5 000 € z týchto dôvodov: „... zdĺhavosťou namietaného konania naďalej pretrváva a
prehlbuje sa stav jej právnej neistoty, v ktorej sa ocitla po podaní žaloby žalobcom
v skúmanom konaní. Žalobca si uplatňuje nárok na určenie vlastníctva k pozemkom pri jej
rekreačnej chate, kde trávi svoje voľné chvíle a ktorá bola postavená na pozemku, ktorý
patril jej právnym predchodcom. K tomuto miestu má hlboké citové a rodinné väzby preto
ťažko znášala, keď sa dozvedela o zámere súkromného podnikateľa narušiť toto tiché
prírodné prostredie výstavbou cestnej komunikácie k hotelu v jeho vlastníctve. Podanie
žaloby žalobcom bol prostriedok nátlaku na jej osobu, pretože voči výstavbe sa aktívne
postavila. Verila preto, že vec bude rýchlo a spravodlivo vyriešená. Plynutím času strácala
dôveru v súdne orgány Slovenskej republiky, strácala dôveru v spravodlivosť a nadobudla
pocit, že jej právo na súdnu ochranu nemá reálny obsah. Bezvýsledné a vleklé konanie
využil súkromný podnikateľ, na popud ktorého žalobca podával žalobu v tomto konaní
a cestou komunikáciu pred rekreačnou chatou sťažovateľky (aj cez pozemky vo vlastníctve
sťažovateľky) zhotovil zo dňa na deň bez stavebného povolenia. Paradoxne, stavebný úrad,
ktorý na podnet sťažovateľky a jej syna konal o odstránení alebo dodatočnom stavebnom
povolení stavby, toto správne konanie prerušil až do právoplatného skončenia skúmaného
konania na Okresnom súde Trenčín, sp. zn. 14C 218/2008, preto sťažovateľka má
eminentný záujem na rýchlosti tohto konania.“
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41
dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Ústavný súd vzhľadom na okolnosti danej veci zakladajúce namietané porušenie
základného práva (doterajšiu dĺžku súdneho konania, dobu prieťahov okresného súdu
v konaní) považoval za odôvodnené priznať sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume
3 000 €, ktoré je okresný súd povinný zaplatiť sťažovateľke v lehote dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania, ktoré vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním sťažovateľky
advokátom v konaní pred ústavným súdom.
Ústavný súd ich vyčíslil sumou 485,24 € spolu za tri úkony právnej služby vykonané
v roku 2012 po 127,16 €, a to prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti, vyjadrenie
k podaniu predsedníčky okresného súdu z 19. marca 2012 a 3-krát po 7,63 € za miestne
telekomunikačné výdavky a miestne prepravné podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1
písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov. Keďže právny zástupca sťažovateľky je platiteľom dane z pridanej hodnoty, táto
suma bola zvýšená ešte o 20 % DPH v sume 80,87 € .
Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu
sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. apríla 2012