Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 99/05
PDF · 196.24 KB
No categories available
III. ÚS 99/05
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júna 2005 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya
prerokoval sťažnosť N. H., B., zastúpenej advokátkou JUDr. E. Ľ., B., ktorou namietala
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní
sp. zn. 10 NcC 20/03, a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo N. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod
sp. zn. 10 NcC 20/03 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Bratislava III p r i k a z u j e v konaní sp. zn. 10 NcC 20/03
konať bez zbytočných prieťahov.
3. N. H. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 Sk
(slovom pätnásťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný
zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Bratislava III j e p o v i n n ý nahradiť N. H. trovy právneho
zastúpenia v sume 6 309 Sk (slovom šesťtisíctristodeväť slovenských korún) na účet jej
právnej zástupkyne JUDr. E. Ľ. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
5. Sťažnosti N. H. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2005
doručená sťažnosť N. H., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. E. Ľ.,
B., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. 10 NcC 20/03.
Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 99/05-7 z 30. marca 2005 prijal sťažnosť
sťažovateľky na ďalšie konanie.
Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu, ktorá mu bola
doručená 16. mája 2005, vyjadril, že okresný súd netrvá na verejnom pojednávaní pred
ústavným súdom. Právna zástupkyňa sťažovateľky vo vyjadrení doručenom ústavnému
súdu 23. mája 2005 oznámila, že netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa ustanovenia § 30
ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože
vzhľadom na charakter posudzovanej veci, v ktorej je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno
od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.
Sťažovateľka sa návrhom doručeným okresnému súdu 14. októbra 2002 domáhala
zvýšenia výživného proti povinnému rodičovi. Uvedený návrh bol na výzvu okresného súdu
doplnený procesným podaním z 12. januára 2004. Okresný súd vo veci vôbec nekonal, preto
sťažovateľka podala 3. júna 2004 sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného
súdu.
S prihliadnutím na uvedené skutočnosti sťažovateľka vo svojom návrhu výroku
rozhodnutia (petite) žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní sp. zn.
10 NcC 20/03 a prikázal okresnému súdu konať v uvedenej veci bez zbytočných prieťahov.
Zároveň sťažovateľka požaduje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
100 000 Sk a náhrady trov právneho zastúpenia.
Ústavný súd výzvou zo 6. mája 2005 požiadal predsedu okresného súdu, aby sa
v zmysle ustanovenia § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde vyjadril k sťažnosti
sťažovateľky. Podpredseda okresného súdu vo svojom vyjadrení zo 17. júna 2005 uviedol,
že sťažovateľka bola v čase podania návrhu na začatie konania plnoletá a návrh mala podať
samostatne, „... čím by bola určite predišla zdržaniu, ku ktorému došlo tým, že vec bola
vylúčená na samostatné konanie“.
Podpredseda okresného súdu vo svojom stanovisku ďalej uviedol, že vo veci sa
nekonalo v období od júna 2004 do mája 2005 z dôvodu zdravotnej operácie a následnej
práceneschopnosti zákonnej sudkyne od začiatku septembra 2004 do konca februára 2005.
II.
Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľky, stanoviska podpredsedu okresného
súdu a najmä podrobného preštudovania spisu okresného súdu sp. zn. 10 NcC 20/03 zistil
nasledovný priebeh a stav konania:
Okresnému súdu bol 14. októbra 2002 doručený návrh sťažovateľky na zvýšenie
výživného proti odporcovi – otcovi sťažovateľky (č. l. 3 spisu), pričom z dôvodu dovŕšenia
plnoletosti sťažovateľky v čase podania návrhu bol predmetný návrh pokynom okresného
súdu z 10. októbra 2003 postúpený oddeleniu C okresného súdu. Postúpený návrh na začatie
konania bol 13. októbra 2003 pridelený na ďalšie konanie zákonnej sudkyni (č. l. 1 spisu).
Okresný súd uznesením č. k. 10 NcC 20/03-7 z 10. novembra 2003 vyzval
sťažovateľku na doplnenie návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia § 43 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku v určenej lehote.
Okresný súd vydal 13. januára 2004 pokyn na pripojenie spisu sp. zn. P 61/94
k posudzovanému spisu. Právna zástupkyňa sťažovateľky doručila okresnému súdu
13. januára 2004 vyjadrenie k predmetu konania v zmysle uznesenia okresného súdu č. k.
10 NcC 20/03-7 z 10. novembra 2003.
Okresný súd vydal 8. marca 2004 pokyn na vylúčenie spisu sp. zn. P 61/94
a doručenie návrhu sťažovateľky na vyjadrenie odporcovi. Okresný súd vydal 1. júna 2004
pokyn na predloženie posudzovaného spisu zákonnej sudkyni na ďalší postup v konaní.
Podľa úradného záznamu okresného súdu z 23. mája 2005 bol posudzovaný spis predložený
zákonnej sudkyni 23. mája 2005.
Okresný súd vydal 23. mája 2005 pokyn na pripojenie spisu sp. zn. P 61/94
k predmetnému spisu a zistenie posledného pobytu odporcu na území Slovenskej republiky.
Podľa úradného záznamu okresného súdu zo 17. júna 2005 podpredseda okresného súdu
pripojil k posudzovanému spisu fotokópiu uznesenia ústavného súdu č. k. III. ÚS 99/05-7
z 30. marca 2005. Okresnému súdu bolo 9. júna 2005 doručené oznámenie Registra
obyvateľov Slovenskej republiky týkajúce sa adresy trvalého pobytu odporcu. Uvedeným
záznamom okresného súdu (č. l. 23) posudzovaný spis končí.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného
práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu,
pričom nestačí, že štátny orgán vo veci koná (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 157/02,
I. ÚS 76/03). Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo
neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol
ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.
Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to
konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím
štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich
práv (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99, III. ÚS 127/03 a ďalšie).
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 813/00, III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníkov súdneho konania a postup
samotného súdu.
Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd konštatuje, že
hoci predmetom sporu je návrh na zvýšenie výživného proti povinnému rodičovi -
odporcovi, posudzovaná vec patrí po právnej stránke k štandardnej agende všeobecných
súdov, pretože ide o vec týkajúcu sa rozhodovania v oblasti rodinného práva, ktoré patrí do
rozhodovacej právomoci všeobecných súdov. Navyše, právna úprava platná v dobe
posudzovaného konania je obsiahnutá v zákone č. 94/1963 Zb. o rodine v znení neskorších
predpisov (v súčasnosti zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a o doplnení iných
zákonov).
Skutkovú stránku predmetnej veci možno tiež zaradiť k štandardným v rámci agendy
patriacej do rozhodovacej činnosti všeobecného súdnictva. Podpredseda okresného súdu
navyše vo svojom stanovisku zo 17. júna 2005 neuviedol ako dôvod, prečo okresný súd
dosiaľ vo veci nerozhodol, ani právnu, ani faktickú zložitosť prejednávanej veci.
Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní
pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil
z posudzovaného spisu a vyjadrení účastníkov konania žiadnu okolnosť, ktorou by
sťažovateľka prispela k prieťahom v konaní.
Sťažovateľka podala sťažnosť na prieťahy v konaní listom z 3. júna 2004, pričom
predseda okresného súdu na uvedenú sťažnosť nereagoval.
Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu
práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, bol postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku
postupu okresného súdu došlo k porušeniu vyššie uvedeného práva, ústavný súd zistil, že
tomu tak je, a to bez existencie zákonnej prekážky (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 3/00).
Ústavný súd z prehľadu úkonov vykonaných okresným súdom v tejto veci zistil, že
okresný súd nevykonal žiadny úkon v posudzovanej veci od 1. júna 2004 do 23. mája 2005
(11,5 mesiacov).
Podpredseda okresného súdu vo svojom vyjadrení zo 17. júna 2005 uviedol, že
sťažovateľka bola v čase podania návrhu na začatie konania plnoletá a návrh mala podať
samostatne, „... čím by bola určite predišla zdržaniu, ku ktorému došlo tým, že vec bola
vylúčená na samostatné konanie“.
Podpredseda okresného súdu vo svojom stanovisku ďalej uviedol, že vo veci sa
nekonalo v období od júna 2004 do mája 2005 z dôvodu zdravotnej operácie a následnej
práceneschopnosti zákonnej sudkyne od začiatku septembra 2004 do konca februára 2005.
Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
postup okresného súdu v predmetnej veci vyhodnotil ako konanie, v ktorom došlo
k zbytočným prieťahom zo strany okresného súdu v celkovej dĺžke 11,5 mesiacov
(t. j. obdobie od 1. júna 2004 do 23. mája 2005).
Základné právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa realizuje takým konaním
všeobecných súdov, ktoré plynule smeruje k odstráneniu právnej neistoty osoby, ktorá sa
obrátila na súd v konkrétnej veci (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 40/97).
Na základe týchto dôvodov ústavný súd dospel k názoru, že bolo porušené základné
právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako mu ho zaručuje
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že nečinnosťou okresného súdu dochádza
aj k porušeniu práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Vzhľadom na
skutočnosť, že v petite sťažnosti sťažovateľky nebolo uvedené, aby ústavný súd vyslovil aj
porušenie práva v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru nekonaním okresného súdu v uvedenej veci,
ústavný súd posudzoval uvedenú formuláciu v sťažnosti sťažovateľky ako súčasť
argumentácie predmetnej sťažnosti.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv a slobôd vzniklo
nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal. Z uvedeného dôvodu ústavný súd zaviazal vo výroku tohto rozhodnutia
okresný súd, aby v danej veci konal bez zbytočných prieťahov.
IV.
Pretože ústavný súd rozhodol o porušení práva sťažovateľky, zaoberal sa aj jej
žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha“.
Ústavný súd pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vzal do
úvahy obdobie nečinnosti okresného súdu, ako aj okolnosť, že sťažovateľka svojím
správaním neprispela k zbytočným prieťahom v predmetnom konaní. Ústavný súd
v okolnostiach tejto veci považuje sumu 15 000 Sk za primeranú so zreteľom na konkrétne
okolnosti posudzovanej veci, a preto žiadosti sťažovateľky, ktorá požadovala primerané
finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk, vo zvyšnej časti nevyhovel. Pri stanovení
výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd prihliadol nielen na predmet
konania, ktorý si v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu vyžaduje osobitnú
starostlivosť so zreteľom na rýchlosť konania (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 35/01), ale aj
skutočnosť, že návrh na začatie konania bol sťažovateľkou podaný 14. októbra 2002
a okresný súd až takmer po uplynutí obdobia jedného roka, t. j. 13. októbra 2003, zistil, že
návrh sťažovateľky z dôvodu jej plnoletosti je potrebné administratívne prideliť do iného
oddelenia okresného súdu.
Pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd
zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre
ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom
na konkrétne okolnosti prípadu, preto ústavný súd žiadosti sťažovateľky o primerané
finančné zadosťučinenie vo zvyšnej časti nevyhovel a priznanú sumu považoval za
primeranú aj s ohľadom na celkovú dĺžku posudzovaného konania.
V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred
ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona
o ústavnom súde, ktorý v odôvodnených prípadoch umožňuje ústavnému súdu podľa
výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil
inému účastníkovi konania jeho trovy, ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov
právneho zastúpenia, pretože ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky bolo
porušené, a teda mala vo veci úspech.
Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia
§ 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška
č. 655/2004 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom
a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je
jedna šestina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana
základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.
Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto
vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za
prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.
Vzhľadom na skutočnosť, že dva úkony právnej služby boli realizované v roku 2005,
ústavný súd vychádzal pri týchto úkonoch z oznámenia Štatistického úradu Slovenskej
republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2004 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca
hospodárstva Slovenskej republiky 15 008 Sk, preto ústavný súd priznal náhradu trov za dva
úkony právnej pomoci každý v hodnote 2 501 Sk. Ústavný súd rozhodol aj o priznaní
náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške
jednej stotiny výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.,
t. j. dvakrát 150 Sk.
Podľa ustanovenia § 18 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. ak je advokát platiteľom
dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa tarifná odmena určená podľa § 9 až 14 o daň z pridanej
hodnoty. Právna zástupkyňa sťažovateľky pripojila k vyjadreniu z 18. mája 2005 fotokópiu
osvedčenia o registrácii pre daň z pridanej hodnoty.
Podľa takto určených kritérií je správny výpočet trov v sume 6 309 Sk, ktorú ústavný
súd zaviazal uhradiť právnej zástupkyni sťažovateľky okresný súd (ustanovenie § 31a
zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto nálezu.
V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. júna 2005