Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 220/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2007

v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť M. P., K., zastúpeného advokátom JUDr. T. G., K., pre namietané

porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.

(pôvodne vedenom pod sp. zn. ) a Okresného súdu Bratislava I v konaní

vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo M. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom

pod sp. zn. ) a Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.

p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. M. P. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie spolu v sume 50 000 Sk

(slovom päťdesiattisíc slovenských korún), z ktorej mu je Okresný súd Košice I

p o v i n n ý zaplatiť 25 000 Sk (slovom dvadsaťpäťtisíc slovenských korún) a Okresný súd

Bratislava I je p o v i n n ý zaplatiť 25 000 Sk (slovom dvadsaťpäťtisíc slovenských

korún) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy

právneho zastúpenia M. P. v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť

slovenských korún) na účet advokáta JUDr. T. G., K., do pätnástich dní od právoplatnosti

tohto nálezu.

5. Okresný súd Košice I a Okresný súd Bratislava I sú p o v i n n í uhradiť

spoločne a nerozdielne štátu trovy právneho zastúpenia v sume 6 296 Sk

(slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) každý po 3 148 Sk

(slovom tritisícstoštyridsaťosem slovenských korún) na účet Kancelárie Ústavného súdu

Slovenskej republiky do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Sťažnosti M. P. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -31

z 18. októbra 2007 prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. P. (ďalej len „sťažovateľ“)

pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn.

) a Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. .

Sťažovateľ zastúpený ustanoveným právnym zástupcom v doplnení sťažnosti

doručenom ústavnému súdu 10. októbra 2007 okrem iného uviedol:

«Sťažovateľ, ako žalobca, v právnej veci proti žalovanému Slovenskej republike,

v konaní o zaplatenie 737.500,- Sk je účastníkom súdneho sporu vedeného na Okresnom

súde Bratislava I pod sp. zn. na základe postúpenia Okresným súdom Košice I

zo dňa 25. 02. 2003.

Žalobou proti žalovanému osobne podanou na Okresnom súde Košice I dňa 02. 05.

2000 sa sťažovateľ domáhal zaplatenia sumy 737.500,- Sk titulom náhrady škody

spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu, resp. jeho nesprávnym úradným postupom, ktorá

sťažovateľovi podľa jeho tvrdenia vznikla tým, že „žalovaný schválil nedokonalý zákon

o nebankových spoločnostiach a svojimi kontrolnými orgánmi nezabránil nebankovým

spoločnostiam prijímať peňažné vklady napriek upozorneniam NBS“.

Po viac ako dvoch rokoch nečinnosti, dňa 02. 08. 2002 Okresný súd Košice I urobil

svoj prvý relevantný procesný úkon v danej veci, a teda postúpil vec vedenú pod sp. zn.

Ne 3155/00 z dôvodu vecnej nepríslušnosti na ďalšie konanie Krajskému súdu v Košiciach.

Okresný súd Košice I týmto nepochybne hrubo ignoroval svoju zákonnú povinnosť, v zmysle

ktorej, pokiaľ sa domnieval, že nie je vecne príslušný na rozhodnutie danej veci, mal

ju postúpiť Krajskému súdu v Košiciach neodkladne. Podľa ust.

„Ak je súd, na ktorý sa účastník obrátil, toho názoru, že nie je vecne príslušný, neodkladne

postúpi vec príslušnému súdu bez rozhodnutia a upovedomí o tom účastníkov“. Zmyslom

citovaného ustanovenia je zhospodárniť a zrýchliť konanie, v prípadoch ak účastník

podá návrh na vecne nepríslušný súd. Konanie Okresného súdu Košice I, ktorý ako vecne

nepríslušný postúpil vec Krajskému súdu v Košiciach až po dvoch rokoch od podania

žaloby, teda v žiadnom prípade nie neodkladne, tak ako to vyžaduje zákon, neviedlo

k naplneniu zmyslu tohto zákonného ustanovenia.

Následne dňa 08. 08. 2002 Krajský súd v Košiciach, nakoľko nesúhlasil s

postúpením veci (na Krajskom súde v Košiciach vedenej pod sp. zn. ),

predložil vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie podľa § 104a ods. 3 O.

s. p.

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako súdu príslušného rozhodovať

kompetenčné spory, zo dňa 27. 08. 2002, č. k. Ndob 476/02-14 (Krajskému súdu v

Košiciach doručeného dňa 24. 09. 2002), Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol, že

vecne príslušným na prejednanie veci vedenej na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn.

je Okresný súd Košice I.

Na základe uvedeného, dňa 14. 10. 2002 Krajský súd v Košiciach, v zmysle

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 08. 2007, postúpil vec

vedenú pod sp. zn. Okresnému súdu Košice I.

Dňa 14. 01. 2003, po troch mesiacoch opätovnej pasivity, Okresný súd Košice I

urobil v poradí svoj druhý relevantný procesný úkon v danom konaní a vyzval sťažovateľa

na doplnenie žaloby. Sťažovateľ efektívne reagujúc na výzvu súdu tejto vyhovel a svoju

žalobu doplnil dňa 27. 01. 2003.

Dňa 25. 02. 2003, teda takmer šesť mesiacov potom ako Najvyšší súd Slovenskej

republiky rozhodol o vecnej príslušnosti Okresného súdu Košice I v danej veci, Okresný súd

Košice I predmetnú vec, po prečíslovaní vedenú pod sp. zn. , z dôvodu miestnej

nepríslušnosti postúpil na prejednanie Okresnému súdu Bratislava I. Týmto postupom

Okresného súdu Košice I jednoznačne došlo k opätovnému porušeniu dikcie zákona,

konkrétne ust. v zmysle ktorého „Ak je súd, na ktorý sa účastník

obrátil, toho názoru, že nie je miestne príslušný neodkladne postúpi vec príslušnému súdu

bez rozhodnutia a upovedomí o tom účastníkov“. Z uvedeného jednoznačne vyplýva,

že Okresný súd Košice I opätovne nepostupoval v záujme zrýchlenia a zhospodárnenia

konania a opakovane vytvoril v konaní bezdôvodný prieťah.

Uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30. 04. 2003 bolo konanie v danej

veci, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. pre neodstrániteľnú

prekážku konania spočívajúcu v nedostatku spôsobilosti žalovanej, súdom označenej

ako Národná rada Slovenskej republiky, B., byť účastníčkou konania, zastavené.

Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu Okresného súdu Bratislava i v zákonnej

lehote odvolanie.

Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací, uznesením č. k. -35 zo dňa

30. 04. 2004 schválil zistenie prvostupňového súdu, že odporca žaloval subjekt (Národnú

radu slovenskej republiky), ktorý nemá ani hmotnoprávnu subjektivitu ani procesnoprávnu

subjektivitu a napadnuté uznesenie Okresného súdu Bratislava ako vecne správne potvrdil.

Proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 30. 04. 2004

podal sťažovateľ dňa 02. 09. 2004 v zmysle ust. dovolanie.

Sťažovateľ zároveň po piatich rokoch od podania žaloby v mesiaci september 2005

podal sťažnosť na prieťahy v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.

. V dôsledku svojej nevedomosti adresoval sťažnosť Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky. Dňa 07. 10. 2005 bola Krajským súdom v Bratislave predmetná sťažnosť

postúpená Okresnému súdu Bratislava I. Dňa 07. 11. 2005 JUDr. T. R. K., podpredsedníčka

Okresného súdu Bratislava I, poverená zastupovaním Mgr. M. L., predsedu Okresného

súdu Bratislava I, uznala podanú sťažnosť za dôvodnú, čím potvrdila zbytočné prieťahy

spôsobené v danom konaní nečinnosťou Okresného súdu Bratislava I.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. k. -58 zo dňa 26. 01.

2006 z dôvodu, že sa sťažovateľovi odňala možnosť konať pred súdom uznal opodstatnenosť

podaného dovolania a uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave, viazaný právnym názorom

dovolacieho súdu, uznesením č. k. -66 zo dňa 31. 10. 2006 zrušil napadnuté

uznesenie Okresného súdu Bratislava I a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd Bratislava I do dnešného dňa vo veci nerozhodol, a to aj napriek tomu,

že rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č. k. -66 zo dňa 31. 10. 2006, teda

takmer pred dvanástimi mesiacmi, mu bola uložená povinnosť v intenciách rozsudku

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci naďalej konať. Okresný súd Bratislava I

nerešpektovaním tejto povinnosti vytvoril a naďalej v konaní vytvára zbytočný prieťah.»

Sťažovateľ uviedol, že tento súdny spor, ktorý je v súčasnosti vedený Okresným

súdom Bratislava I pod sp. zn. , trvá už sedem rokov a dosiaľ nie je právoplatne

skončený, čo len prehlbuje jeho právnu neistotu.

Právny zástupca sťažovateľa v doplnení sťažnosti doručenom ústavnému súdu

10. októbra 2007 oznámil, že v postupe Okresného súdu Košice I a Okresného súdu

Bratislava I vidí porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v

a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia v sume 500 000 Sk odôvodnil tým, že „sťažovateľ trpí stavom právnej

neistoty“.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn.

zo 14. novembra 2007 vyjadril predseda Okresného súdu Košice I, v ktorom uviedol,

že 20. februára 2003 bol spis z dôvodu miestnej príslušnosti postúpený Okresnému súdu

Bratislava I, kde sa nachádza aj v súčasnosti.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr. 2276/2007

z 9. novembra 2007 vyjadrila predsedníčka Okresného súdu Bratislava I, ktorá uviedla:

„K procesným úkonom vo veci od postúpenia veci na tunajší súd t. j. od 12. 03. 2003

musím konštatovať, že vec bola vybavovaná priebežne bez zbytočných prieťahov do 24. 11.

2004, kedy doručil navrhovateľ súdu žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu z radov

advokátov. Prieťah bol zistený do 17. 06. 2005 cca 6 mesiacov, kedy súd vyzval

navrhovateľa na doloženie dokladov. Následne vo veci od 18. 11. 2005, kedy tunajší súd

predložil tunajší súd spis Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, prebiehalo dovolacie

konanie a konanie pred Krajským súdom v Bratislave k priebehu ktorého sa ako predseda

okresného súdu nemôžem vyjadriť. Dňa 17. 08. 2007 Ústavný súd Slovenskej republiky

vrátil spis spolu s kópiou rozhodnutia č. k. -11 zo dňa 21. 08. 2007, ktorým

ustanovil navrhovateľovi právneho zástupcu. Na základe výzvy tunajšieho súdu zo dňa

27. 03. 2007 na opravu vád návrhu právny zástupca navrhovateľa doručil súdu dňa 11. 06.

2007 opravu návrhu a dňa 31. 10. 2007 navrhovateľ svoje podanie, ktorým žiadal zmenu

petitu.

S poukazom na uvedené si dovoľujeme navrhnúť váženému Ústavnému súdu

Slovenskej republiky, aby bola vzatá na vedomie skutočnosť, že súd konal v súlade

s platnými právnymi predpismi s ohľadom na množstvo vecí vybavovaných v oddelení

zákonnej sudkyne. Zákonná sudkyňa Mgr. E. S. v januári 2007 do starobného dôchodku

a dodatkom k rozvrhu práce na rok 2007 v marci 2007 bolo oddelenie 7 C pridelené

novému zákonnému sudcovi.

Ctený ÚS SR dovoľujem si Vás požiadať, aby boli vzaté uvedené skutočnosti

na vedomie a sťažovateľovi nebolo priznané finančné zadosťučinenie a to z dôvodu,

že k zavinenému prieťahu v konaní zo strany konajúcich sudkýň a vyšších súdnych

úradníkov nedošlo a na konanie súdu v predmetnej veci mali vplyv objektívne skutočnosti

(vysoký stav vybavovaných vecí v oddelení popri priemernom mesačnom nápade nových

vecí a pretrvávajúci nízky počet sudcov tunajšieho súdu).“

Rovnaké skutočnosti (procesné úkony), ktoré označili účastníci konania vo svojom

vyjadrení, zistil aj ústavný súd z obsahu spisu okresného súdu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa

ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutí súdu

().

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov“ (, , ), pričom

„tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím.“

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní okresného súdu došlo k zbytočným

prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa ,

v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (, , ,

) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2)

a postup samotného súdu (3). Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva)

pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam

pre sťažovateľa.

Pri vyhodnotení doterajšieho konania vo veci podľa troch označených základných

kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1. Predmetom konania na okresnom súde pod sp. zn. je náhrada škody

s príslušenstvom podľa osobitného o zodpovednosti za škodu

spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.

Posudzovaná vec patrí po právnej aj skutkovej stránke k štandardnej agende všeobecných

súdov (obdobne napr. ).

Ústavný súd konštatoval, že doterajšia doba konania (žaloba bola Okresnému súdu

Košice I doručená 2. mája 2000) predstavuje takmer 8 rokov a počas tejto doby

ani tento súd, ani Okresný súd Bratislava I nevykonali žiadny dôkazný prostriedok, žiadne

relevantné pojednávanie, zaoberali sa len odstraňovaním nedostatkov žaloby. Takáto dĺžka

konania je neprimeraná a z ústavného hľadiska neakceptovateľná.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil,

že by doterajšia doba konania bola podstatne ovplyvnená úkonmi sťažovateľa, aj keď

tu treba uviesť, že sťažovateľ bol viackrát vyzývaný na odstránenie nedostatkov žaloby,

v dôsledku čoho bolo konanie aj právoplatne zastavené (v spojení s rozhodnutím Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. z 30. apríla 2004), ale dovolací súd rozsudkom

z 26. januára 2006 rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľ svoj pôvodný nárok v priebehu konania upresnil a zmenil až 11. júna 2007,

resp. 31. októbra 2007, teda po viac ako siedmich rokoch od podania žaloby. V tejto

súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že požiadavka na konanie bez zbytočných prieťahov

v zmysle (teda i podľa dohovoru) môže mať svoju plnú

relevanciu len pri takom návrhu na začatie konania, ktorý spĺňa všetky zákonom predpísané

obsahové a formálne náležitosti (napr. , ). Tieto skutočnosti však

nemali výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku tohto konania, najmä s ohľadom vo vzťahu

k neefektívnym a nesprávnym postupom všeobecných súdov, ktoré prerokúvali

vec sťažovateľa.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup Okresného súdu Košice I a Okresného súdu Bratislava I.

Ústavný sa zaoberal ich postupom v tejto veci nielen z hľadiska sťažovateľom namietaných

(označených) období, ale aj z hľadiska celkového priebehu posudzovaného súdneho

konania.

Nečinnosť a neefektívna činnosť Okresného súdu Košice I bola zistená v období

od 2. mája 2000, keď bola podaná žaloba, až do 18. júla 2002, keď tento súd nesprávne

postúpil vec z dôvodu vecnej nepríslušnosti Krajskému súdu v Košiciach (v trvaní takmer

27 mesiacov). Na základe jeho nesúhlasu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením

sp. zn. Ndob 476/02 z 27. augusta 2002 rozhodol, že vecne príslušný je Okresný súd

Košice I (15. augusta 2002). Napokon Okresný súd Košice I vyslovil aj svoju miestnu

nepríslušnosť a 12. marca 2003 vec postúpil na konanie Okresnému súdu Bratislava I.

V tomto období tento súd vykonal len jednoduché a neefektívne úkony (dve výzvy

sťažovateľovi či trvá na žalobe, resp. na odstránenie nedostatkov žaloby). Toto obdobie

možno preto označiť ako konanie so zbytočnými prieťahmi. Ústavný súd pripomína,

že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže

zapríčiniť porušenie (i dohovorom) zaručeného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej

neistoty ohľadom tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho

veci rozhodol (obdobne napr. ).

Ústavný súd preto po zvážení všetkých okolností pri hodnotení postupu Okresného

súdu Košice I a Okresného súdu Bratislava I najmä s prihliadnutím na doterajšiu dobu

konania a skutočnosť, že konanie začalo ešte v roku 2000, konštatuje, že celková dĺžka

konania – takmer 8 rokov nemôže byť považovaná za zodpovedajúcu požiadavke konania

bez zbytočných prieťahov, ako to vyžaduje , a požiadavke „primeranej

lehoty“, ako to vyžaduje čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Obranu Okresného súdu Bratislava I (prerokúvajúceho vec v súčasnosti) spočívajúcu

vo vysokom počte vecí na tomto súde a v jeho nedostatočnom personálnom obsadení

ústavný súd neakceptoval.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné

množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti

za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (). Námietka pretrvávajúceho vysokého

nápadu pracovných vecí či námietka personálneho obsadenia tohto úseku a v tejto súvislosti

neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy nemá povahu okolnosti, ktorá

by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý

sa naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný súd nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym

záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Uvedené okolnosti sú dostatočné na to, aby oprávnili ústavný súd k záveru, že právna

vec sťažovateľa nebola prerokovaná bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote.

Na základe týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že postupom Okresného súdu

Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn.

) a Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.

bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Podľa ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci

konal [podobne aj ]. Ústavný súd prikázal

Okresnému súdu Bratislava I, aby v konaní vedenom pod sp. zn. konal

bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu), pretože stav právnej neistoty sťažovateľa

trvá dosiaľ.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov

sa ho domáha. Podľa ods. 5 citovaného zákonného ustanovenia ak ústavný súd rozhodne

o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo

slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk

poukazujúc najmä na celkovú doterajšiu dĺžku konania pred všeobecnými súdmi.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno spravodlivo žiadať, aby fyzická osoba takmer

8 rokov čakala na výsledok konania o náhradu škody, ktoré dosiaľ nie je právoplatne

skončené. U sťažovateľa oprávnene takýto postup všeobecných súdov vyvoláva stav

právnej neistoty. Vychádzajúc z tohto pohľadu na pozíciu sťažovateľa, z princípov

spravodlivosti a spôsobu zavŕšenia ochrany základných práv každej oprávnenej osoby,

ako aj z konkrétnych okolností tohto prípadu, ústavný súd dospel k záveru, že finančné

zadosťučinenie spolu v sume 50 000 Sk, ktoré sú mu Okresný súd Košice I a Okresný súd

Bratislava I povinní zaplatiť v súlade s výrokom tohto nálezu, je primeraným

zadosťučinením spojeným s porušením označených práv sťažovateľa (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný súd vo zvyšnej časti návrhu nevyhovel (bod 6 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré

mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Sťažovateľ si uplatnil

trovy konania v sume 9 444 Sk, ktoré bližšie špecifikoval. Základom pre výpočet náhrady

za úkon právnej služby je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej

republiky v prvom polroku 2006 v sume 17 822 Sk. Ústavný súd priznal sťažovateľovi

( ) náhradu trov konania v sume 6 296 Sk z dôvodu trov

jeho právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci

a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 2 970 Sk (poradu s klientom vo veci prieťahov

v konaní ústavný súd nevyhodnotil ako ďalší úkon). Ďalej ústavný súd podľa vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal

právnemu zástupcovi sťažovateľa dvakrát náhradu režijného paušálu po 178 Sk. Ústavný

súd vyslovil povinnosť Kancelárie ústavného súdu uhradiť trovy právneho zastúpenia

právnemu zástupcovi sťažovateľa a Okresný súd Košice I a Okresný súd

Bratislava I sú povinní tieto trovy nahradiť Kancelárii ústavného súdu (body 4 a 5 výroku

nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2007