Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 220/07
PDF · 250.16 KB
No categories available
III. ÚS 220/07
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2007
v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť M. P., K., zastúpeného advokátom JUDr. T. G., K., pre namietané
porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 879/02
(pôvodne vedenom pod sp. zn. Nc 3155/00) a Okresného súdu Bratislava I v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 C 42/03 a takto
rozhodol:
1. Základné právo M. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 879/02 (pôvodne vedenom
pod sp. zn. Nc 3155/00) a Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.
7 C 42/03 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 42/03
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. M. P. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie spolu v sume 50 000 Sk
(slovom päťdesiattisíc slovenských korún), z ktorej mu je Okresný súd Košice I
p o v i n n ý zaplatiť 25 000 Sk (slovom dvadsaťpäťtisíc slovenských korún) a Okresný súd
Bratislava I je p o v i n n ý zaplatiť 25 000 Sk (slovom dvadsaťpäťtisíc slovenských
korún) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy
právneho zastúpenia M. P. v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť
slovenských korún) na účet advokáta JUDr. T. G., K., do pätnástich dní od právoplatnosti
tohto nálezu.
5. Okresný súd Košice I a Okresný súd Bratislava I sú p o v i n n í uhradiť
spoločne a nerozdielne štátu trovy právneho zastúpenia v sume 6 296 Sk
(slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) každý po 3 148 Sk
(slovom tritisícstoštyridsaťosem slovenských korún) na účet Kancelárie Ústavného súdu
Slovenskej republiky do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.
6. Sťažnosti M. P. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 220/07-31
z 18. októbra 2007 prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. P. (ďalej len „sťažovateľ“)
pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 879/02 (pôvodne vedenom pod sp. zn.
Nc 3155/00) a Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 42/03.
Sťažovateľ zastúpený ustanoveným právnym zástupcom v doplnení sťažnosti
doručenom ústavnému súdu 10. októbra 2007 okrem iného uviedol:
«Sťažovateľ, ako žalobca, v právnej veci proti žalovanému Slovenskej republike,
v konaní o zaplatenie 737.500,- Sk je účastníkom súdneho sporu vedeného na Okresnom
súde Bratislava I pod sp. zn. 7 C 42/2003 na základe postúpenia Okresným súdom Košice I
zo dňa 25. 02. 2003.
Žalobou proti žalovanému osobne podanou na Okresnom súde Košice I dňa 02. 05.
2000 sa sťažovateľ domáhal zaplatenia sumy 737.500,- Sk titulom náhrady škody
spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu, resp. jeho nesprávnym úradným postupom, ktorá
sťažovateľovi podľa jeho tvrdenia vznikla tým, že „žalovaný schválil nedokonalý zákon
o nebankových spoločnostiach a svojimi kontrolnými orgánmi nezabránil nebankovým
spoločnostiam prijímať peňažné vklady napriek upozorneniam NBS“.
Po viac ako dvoch rokoch nečinnosti, dňa 02. 08. 2002 Okresný súd Košice I urobil
svoj prvý relevantný procesný úkon v danej veci, a teda postúpil vec vedenú pod sp. zn.
Ne 3155/00 z dôvodu vecnej nepríslušnosti na ďalšie konanie Krajskému súdu v Košiciach.
Okresný súd Košice I týmto nepochybne hrubo ignoroval svoju zákonnú povinnosť, v zmysle
ktorej, pokiaľ sa domnieval, že nie je vecne príslušný na rozhodnutie danej veci, mal
ju postúpiť Krajskému súdu v Košiciach neodkladne. Podľa ust. § 104a ods. 2 O. s. p.
„Ak je súd, na ktorý sa účastník obrátil, toho názoru, že nie je vecne príslušný, neodkladne
postúpi vec príslušnému súdu bez rozhodnutia a upovedomí o tom účastníkov“. Zmyslom
citovaného ustanovenia O. s. p. je zhospodárniť a zrýchliť konanie, v prípadoch ak účastník
podá návrh na vecne nepríslušný súd. Konanie Okresného súdu Košice I, ktorý ako vecne
nepríslušný postúpil vec Krajskému súdu v Košiciach až po dvoch rokoch od podania
žaloby, teda v žiadnom prípade nie neodkladne, tak ako to vyžaduje zákon, neviedlo
k naplneniu zmyslu tohto zákonného ustanovenia.
Následne dňa 08. 08. 2002 Krajský súd v Košiciach, nakoľko nesúhlasil s
postúpením veci (na Krajskom súde v Košiciach vedenej pod sp. zn. 5 Cb 1069/02),
predložil vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie podľa § 104a ods. 3 O.
s. p.
Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako súdu príslušného rozhodovať
kompetenčné spory, zo dňa 27. 08. 2002, č. k. Ndob 476/02-14 (Krajskému súdu v
Košiciach doručeného dňa 24. 09. 2002), Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol, že
vecne príslušným na prejednanie veci vedenej na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn.
5 Cb 1069/02 je Okresný súd Košice I.
Na základe uvedeného, dňa 14. 10. 2002 Krajský súd v Košiciach, v zmysle
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 08. 2007, postúpil vec
vedenú pod sp. zn. 5 Cb 1069/02 Okresnému súdu Košice I.
Dňa 14. 01. 2003, po troch mesiacoch opätovnej pasivity, Okresný súd Košice I
urobil v poradí svoj druhý relevantný procesný úkon v danom konaní a vyzval sťažovateľa
na doplnenie žaloby. Sťažovateľ efektívne reagujúc na výzvu súdu tejto vyhovel a svoju
žalobu doplnil dňa 27. 01. 2003.
Dňa 25. 02. 2003, teda takmer šesť mesiacov potom ako Najvyšší súd Slovenskej
republiky rozhodol o vecnej príslušnosti Okresného súdu Košice I v danej veci, Okresný súd
Košice I predmetnú vec, po prečíslovaní vedenú pod sp. zn. 13 C 879/02, z dôvodu miestnej
nepríslušnosti postúpil na prejednanie Okresnému súdu Bratislava I. Týmto postupom
Okresného súdu Košice I jednoznačne došlo k opätovnému porušeniu dikcie zákona,
konkrétne ust. § 105 ods. 2 O. s. p. v zmysle ktorého „Ak je súd, na ktorý sa účastník
obrátil, toho názoru, že nie je miestne príslušný neodkladne postúpi vec príslušnému súdu
bez rozhodnutia a upovedomí o tom účastníkov“. Z uvedeného jednoznačne vyplýva,
že Okresný súd Košice I opätovne nepostupoval v záujme zrýchlenia a zhospodárnenia
konania a opakovane vytvoril v konaní bezdôvodný prieťah.
Uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30. 04. 2003 bolo konanie v danej
veci, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7 C 42/2003 pre neodstrániteľnú
prekážku konania spočívajúcu v nedostatku spôsobilosti žalovanej, súdom označenej
ako Národná rada Slovenskej republiky, B., byť účastníčkou konania, zastavené.
Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu Okresného súdu Bratislava i v zákonnej
lehote odvolanie.
Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací, uznesením č. k. 7 Co 207/03-35 zo dňa
30. 04. 2004 schválil zistenie prvostupňového súdu, že odporca žaloval subjekt (Národnú
radu slovenskej republiky), ktorý nemá ani hmotnoprávnu subjektivitu ani procesnoprávnu
subjektivitu a napadnuté uznesenie Okresného súdu Bratislava ako vecne správne potvrdil.
Proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7Co 207/03 zo dňa 30. 04. 2004
podal sťažovateľ dňa 02. 09. 2004 v zmysle ust. § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p. dovolanie.
Sťažovateľ zároveň po piatich rokoch od podania žaloby v mesiaci september 2005
podal sťažnosť na prieťahy v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.
7 C 42/03. V dôsledku svojej nevedomosti adresoval sťažnosť Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky. Dňa 07. 10. 2005 bola Krajským súdom v Bratislave predmetná sťažnosť
postúpená Okresnému súdu Bratislava I. Dňa 07. 11. 2005 JUDr. T. R. K., podpredsedníčka
Okresného súdu Bratislava I, poverená zastupovaním Mgr. M. L., predsedu Okresného
súdu Bratislava I, uznala podanú sťažnosť za dôvodnú, čím potvrdila zbytočné prieťahy
spôsobené v danom konaní nečinnosťou Okresného súdu Bratislava I.
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. k. 4 Cdo 225/2005-58 zo dňa 26. 01.
2006 z dôvodu, že sa sťažovateľovi odňala možnosť konať pred súdom uznal opodstatnenosť
podaného dovolania a uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7 Co 207/03 zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave, viazaný právnym názorom
dovolacieho súdu, uznesením č. k. 4Co 118/06-66 zo dňa 31. 10. 2006 zrušil napadnuté
uznesenie Okresného súdu Bratislava I a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Okresný súd Bratislava I do dnešného dňa vo veci nerozhodol, a to aj napriek tomu,
že rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 118/06-66 zo dňa 31. 10. 2006, teda
takmer pred dvanástimi mesiacmi, mu bola uložená povinnosť v intenciách rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci naďalej konať. Okresný súd Bratislava I
nerešpektovaním tejto povinnosti vytvoril a naďalej v konaní vytvára zbytočný prieťah.»
Sťažovateľ uviedol, že tento súdny spor, ktorý je v súčasnosti vedený Okresným
súdom Bratislava I pod sp. zn. 7 C 42/03, trvá už sedem rokov a dosiaľ nie je právoplatne
skončený, čo len prehlbuje jeho právnu neistotu.
Právny zástupca sťažovateľa v doplnení sťažnosti doručenom ústavnému súdu
10. októbra 2007 oznámil, že v postupe Okresného súdu Košice I a Okresného súdu
Bratislava I vidí porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia v sume 500 000 Sk odôvodnil tým, že „sťažovateľ trpí stavom právnej
neistoty“.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. 1 SprV/564/2007
zo 14. novembra 2007 vyjadril predseda Okresného súdu Košice I, v ktorom uviedol,
že 20. februára 2003 bol spis z dôvodu miestnej príslušnosti postúpený Okresnému súdu
Bratislava I, kde sa nachádza aj v súčasnosti.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr. 2276/2007
z 9. novembra 2007 vyjadrila predsedníčka Okresného súdu Bratislava I, ktorá uviedla:
„K procesným úkonom vo veci od postúpenia veci na tunajší súd t. j. od 12. 03. 2003
musím konštatovať, že vec bola vybavovaná priebežne bez zbytočných prieťahov do 24. 11.
2004, kedy doručil navrhovateľ súdu žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu z radov
advokátov. Prieťah bol zistený do 17. 06. 2005 cca 6 mesiacov, kedy súd vyzval
navrhovateľa na doloženie dokladov. Následne vo veci od 18. 11. 2005, kedy tunajší súd
predložil tunajší súd spis Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, prebiehalo dovolacie
konanie a konanie pred Krajským súdom v Bratislave k priebehu ktorého sa ako predseda
okresného súdu nemôžem vyjadriť. Dňa 17. 08. 2007 Ústavný súd Slovenskej republiky
vrátil spis spolu s kópiou rozhodnutia č. k. III. ÚS 220/07-11 zo dňa 21. 08. 2007, ktorým
ustanovil navrhovateľovi právneho zástupcu. Na základe výzvy tunajšieho súdu zo dňa
27. 03. 2007 na opravu vád návrhu právny zástupca navrhovateľa doručil súdu dňa 11. 06.
2007 opravu návrhu a dňa 31. 10. 2007 navrhovateľ svoje podanie, ktorým žiadal zmenu
petitu.
S poukazom na uvedené si dovoľujeme navrhnúť váženému Ústavnému súdu
Slovenskej republiky, aby bola vzatá na vedomie skutočnosť, že súd konal v súlade
s platnými právnymi predpismi s ohľadom na množstvo vecí vybavovaných v oddelení
zákonnej sudkyne. Zákonná sudkyňa Mgr. E. S. v januári 2007 do starobného dôchodku
a dodatkom k rozvrhu práce na rok 2007 v marci 2007 bolo oddelenie 7 C pridelené
novému zákonnému sudcovi.
Ctený ÚS SR dovoľujem si Vás požiadať, aby boli vzaté uvedené skutočnosti
na vedomie a sťažovateľovi nebolo priznané finančné zadosťučinenie a to z dôvodu,
že k zavinenému prieťahu v konaní zo strany konajúcich sudkýň a vyšších súdnych
úradníkov nedošlo a na konanie súdu v predmetnej veci mali vplyv objektívne skutočnosti
(vysoký stav vybavovaných vecí v oddelení popri priemernom mesačnom nápade nových
vecí a pretrvávajúci nízky počet sudcov tunajšieho súdu).“
Rovnaké skutočnosti (procesné úkony), ktoré označili účastníci konania vo svojom
vyjadrení, zistil aj ústavný súd z obsahu spisu okresného súdu.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa
ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutí súdu
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov“ (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom
„tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím.“
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní okresného súdu došlo k zbytočným
prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2)
a postup samotného súdu (3). Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva)
pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam
pre sťažovateľa.
Pri vyhodnotení doterajšieho konania vo veci podľa troch označených základných
kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:
1. Predmetom konania na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 42/03 je náhrada škody
s príslušenstvom podľa osobitného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.
Posudzovaná vec patrí po právnej aj skutkovej stránke k štandardnej agende všeobecných
súdov (obdobne napr. II. ÚS 208/05).
Ústavný súd konštatoval, že doterajšia doba konania (žaloba bola Okresnému súdu
Košice I doručená 2. mája 2000) predstavuje takmer 8 rokov a počas tejto doby
ani tento súd, ani Okresný súd Bratislava I nevykonali žiadny dôkazný prostriedok, žiadne
relevantné pojednávanie, zaoberali sa len odstraňovaním nedostatkov žaloby. Takáto dĺžka
konania je neprimeraná a z ústavného hľadiska neakceptovateľná.
2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil,
že by doterajšia doba konania bola podstatne ovplyvnená úkonmi sťažovateľa, aj keď
tu treba uviesť, že sťažovateľ bol viackrát vyzývaný na odstránenie nedostatkov žaloby,
v dôsledku čoho bolo konanie aj právoplatne zastavené (v spojení s rozhodnutím Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 7 Co 207/03 z 30. apríla 2004), ale dovolací súd rozsudkom
z 26. januára 2006 rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Sťažovateľ svoj pôvodný nárok v priebehu konania upresnil a zmenil až 11. júna 2007,
resp. 31. októbra 2007, teda po viac ako siedmich rokoch od podania žaloby. V tejto
súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že požiadavka na konanie bez zbytočných prieťahov
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (teda i podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže mať svoju plnú
relevanciu len pri takom návrhu na začatie konania, ktorý spĺňa všetky zákonom predpísané
obsahové a formálne náležitosti (napr. I. ÚS 41/02, III. ÚS 113/07). Tieto skutočnosti však
nemali výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku tohto konania, najmä s ohľadom vo vzťahu
k neefektívnym a nesprávnym postupom všeobecných súdov, ktoré prerokúvali
vec sťažovateľa.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup Okresného súdu Košice I a Okresného súdu Bratislava I.
Ústavný sa zaoberal ich postupom v tejto veci nielen z hľadiska sťažovateľom namietaných
(označených) období, ale aj z hľadiska celkového priebehu posudzovaného súdneho
konania.
Nečinnosť a neefektívna činnosť Okresného súdu Košice I bola zistená v období
od 2. mája 2000, keď bola podaná žaloba, až do 18. júla 2002, keď tento súd nesprávne
postúpil vec z dôvodu vecnej nepríslušnosti Krajskému súdu v Košiciach (v trvaní takmer
27 mesiacov). Na základe jeho nesúhlasu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením
sp. zn. Ndob 476/02 z 27. augusta 2002 rozhodol, že vecne príslušný je Okresný súd
Košice I (15. augusta 2002). Napokon Okresný súd Košice I vyslovil aj svoju miestnu
nepríslušnosť a 12. marca 2003 vec postúpil na konanie Okresnému súdu Bratislava I.
V tomto období tento súd vykonal len jednoduché a neefektívne úkony (dve výzvy
sťažovateľovi či trvá na žalobe, resp. na odstránenie nedostatkov žaloby). Toto obdobie
možno preto označiť ako konanie so zbytočnými prieťahmi. Ústavný súd pripomína,
že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže
zapríčiniť porušenie ústavou (i dohovorom) zaručeného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej
neistoty ohľadom tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho
veci rozhodol (obdobne napr. IV. ÚS 22/02).
Ústavný súd preto po zvážení všetkých okolností pri hodnotení postupu Okresného
súdu Košice I a Okresného súdu Bratislava I najmä s prihliadnutím na doterajšiu dobu
konania a skutočnosť, že konanie začalo ešte v roku 2000, konštatuje, že celková dĺžka
konania – takmer 8 rokov nemôže byť považovaná za zodpovedajúcu požiadavke konania
bez zbytočných prieťahov, ako to vyžaduje čl. 48 ods. 2 ústavy, a požiadavke „primeranej
lehoty“, ako to vyžaduje čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Obranu Okresného súdu Bratislava I (prerokúvajúceho vec v súčasnosti) spočívajúcu
vo vysokom počte vecí na tomto súde a v jeho nedostatočnom personálnom obsadení
ústavný súd neakceptoval.
V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné
množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti
za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Námietka pretrvávajúceho vysokého
nápadu pracovných vecí či námietka personálneho obsadenia tohto úseku a v tejto súvislosti
neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy nemá povahu okolnosti, ktorá
by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý
sa naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný súd nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym
záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.
Uvedené okolnosti sú dostatočné na to, aby oprávnili ústavný súd k záveru, že právna
vec sťažovateľa nebola prerokovaná bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote.
Na základe týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že postupom Okresného súdu
Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 879/02 (pôvodne vedenom pod sp. zn.
Nc 3155/00) a Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 42/03
bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci
konal [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde]. Ústavný súd prikázal
Okresnému súdu Bratislava I, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 42/03 konal
bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu), pretože stav právnej neistoty sťažovateľa
trvá dosiaľ.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov
sa ho domáha. Podľa ods. 5 citovaného zákonného ustanovenia ak ústavný súd rozhodne
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo
slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia ústavného súdu.
Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk
poukazujúc najmä na celkovú doterajšiu dĺžku konania pred všeobecnými súdmi.
Podľa názoru ústavného súdu nemožno spravodlivo žiadať, aby fyzická osoba takmer
8 rokov čakala na výsledok konania o náhradu škody, ktoré dosiaľ nie je právoplatne
skončené. U sťažovateľa oprávnene takýto postup všeobecných súdov vyvoláva stav
právnej neistoty. Vychádzajúc z tohto pohľadu na pozíciu sťažovateľa, z princípov
spravodlivosti a spôsobu zavŕšenia ochrany základných práv každej oprávnenej osoby,
ako aj z konkrétnych okolností tohto prípadu, ústavný súd dospel k záveru, že finančné
zadosťučinenie spolu v sume 50 000 Sk, ktoré sú mu Okresný súd Košice I a Okresný súd
Bratislava I povinní zaplatiť v súlade s výrokom tohto nálezu, je primeraným
zadosťučinením spojeným s porušením označených práv sťažovateľa (bod 3 výroku nálezu).
Ústavný súd vo zvyšnej časti návrhu nevyhovel (bod 6 výroku nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré
mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Sťažovateľ si uplatnil
trovy konania v sume 9 444 Sk, ktoré bližšie špecifikoval. Základom pre výpočet náhrady
za úkon právnej služby je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej
republiky v prvom polroku 2006 v sume 17 822 Sk. Ústavný súd priznal sťažovateľovi
(§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania v sume 6 296 Sk z dôvodu trov
jeho právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci
a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 2 970 Sk (poradu s klientom vo veci prieťahov
v konaní ústavný súd nevyhodnotil ako ďalší úkon). Ďalej ústavný súd podľa vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal
právnemu zástupcovi sťažovateľa dvakrát náhradu režijného paušálu po 178 Sk. Ústavný
súd vyslovil povinnosť Kancelárie ústavného súdu uhradiť trovy právneho zastúpenia
právnemu zástupcovi sťažovateľa a Okresný súd Košice I a Okresný súd
Bratislava I sú povinní tieto trovy nahradiť Kancelárii ústavného súdu (body 4 a 5 výroku
nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. decembra 2007