Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 19/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. mája 2008 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána

Lubyho v konaní o sťažnosti Ing. M. Z., B., zastúpeného advokátkou JUDr. K. K., B., vo

veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa a

Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Bratislava II vo veci vedenej pod sp. zn. , za účasti

Okresného súdu Bratislava II, takto

rozhodol:

1. Základné právo Ing. M. Z. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

, Listiny základných práv a slobôd a

právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II vo veci

vedenej pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Ing. M. Z. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 80 000 Sk (slovom

osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý

zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý uhradiť Ing. M. Z. trovy právneho

zastúpenia v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún)

na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. K. K., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra

2007 doručená sťažnosť Ing. M. Z., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou

JUDr. K. K., B., v ktorej namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“), základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a podľa

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na prejednanie svojej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej

len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 19. apríla 2001 okresnému súdu

žalobu o určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru proti odporcovi

-Úradu civilnej ochrany Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „odporca“).

Prvé pojednávanie nariadené na 29. október 2001 sa neuskutočnilo z dôvodu

práceneschopnosti zákonnej sudkyne.

Pojednávanie 11. februára 2002 bolo po výpovediach zúčastnených strán odročené

na neurčito s tým, že účastníci konania boli vyzvaní, aby predložili svoje návrhy na

vykonanie ďalšieho dokazovania. Odporca navrhol vypočuť dvoch svedkov, ktorí však

neboli predvolaní na pojednávanie 7. októbra 2002. Na pojednávaní 20. januára 2003 bol

vypočutý iba jeden zo svedkov, pričom zákonná sudkyňa oznámila, že „… na Okresnom

súde Bratislava II končí a pojednávanie odročuje na neurčito“.

Sťažovateľ podal okresnému súdu 13. februára 2003 sťažnosť na prieťahy v konaní,

ktorá bola podľa vyjadrenia predsedu okresného súdu zo 7. apríla 2003 vyhodnotená ako

nedôvodná s tým, že vec bude pridelená novému zákonnému sudcovi. Sťažovateľ uvádza,

že po období takmer tri roky trvajúcej nečinnosti okresného súdu v danej veci bolo ďalšie

pojednávanie nariadené na 11. december 2006, na ktorom sa súd „… pokúsil o zmier

bezúspešne“.

Na pojednávaní 26. februára 2007 okresný súd vykonal ďalšie dokazovanie

a pojednávanie bolo odročené na neurčito. Sťažovateľ sa následne stanoviskami z 26. marca

2007 a 13. júla 2007 vyjadril k predmetu konania. Termín ďalšieho pojednávania bol

nariadený na 16. január 2008. Predmetné konanie nebolo ku dňu podania sťažnosti

ústavnému súdu právoplatne skončené, čo podľa názoru sťažovateľa s prihliadnutím na jeho

dĺžku (takmer 6 rokov od podania návrhu) zasahuje samotnú podstatu a účel práva na súdnu

ochranu podľa .

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ zastáva názor, že postupom okresného súdu

v namietanom konaní došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a podľa listiny a tiež práva podľa dohovoru, a preto

navrhuje, aby vo veci jeho sťažnosti ústavný súd vydal nasledovný nález:

„1. Základné právo Ing. M. Z. upravené v

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv

a slobôd, ako aj právo na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo na súdnu

ochranu podľa postupom Okresného súdu

Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

2. Okresnému súdu Bratislava II prikazuje, aby vo veci konal bez zbytočných

prieťahov.

3. Ing. M. Z. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk (slovom

päťstotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný vyplatiť Ing. M.

Z. do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Ing. M. Z. priznáva trovy právneho zastúpenia v sume 6 296,- Sk (slovom šesťtisíc

dvestodeväťdesiatšesť slovenských korún), ktoré je Okresný súd povinný zaplatiť na účet

advokáta JUDr. K. K., Advokátska kancelária B. do 15 dní od tohto rozhodnutia...“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -10

zo 17. januára 2008 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa a predsedníčku okresného súdu, aby sa

vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku

okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti. Právna

zástupkyňa sťažovateľa a predsedníčka okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že

netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedníčky okresného

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade

s o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania,

pretože od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení č. Spr. 2015/2008 z 22. februára 2008,

ktoré bolo ústavnému súdu doručené 28. februára 2008, uviedla:

„Dňa 25. 01. 2008 bola doručená Vaša výzva na vyjadrenie sa k sťažnosti, ktorou

sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2

a podľa Listiny základných práv a slobôd, ako aj

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

tunajšieho súdu.

Po oboznámení sa s jej obsahom, ako aj obsahom predmetného spisu navrhujem, aby

ústavný súd rozhodol, že právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces

v konaní porušené nebolo a nepriznal sťažovateľovi ním žiadané finančné zadosťučinenie.

V prejednávanej veci nejde o právne zložitú vec, súd od decembra 2006 koná vo veci

plynule, sťažovateľ podal sťažnosť na ústavný súd v decembri 2007, v čase keď sa dalo

predpokladať, že vzhľadom na vykonané dokazovanie bude vo veci vyhlásený rozsudok. Vo

veci bolo rozhodnuté rozsudkom 23. 01. 2008.“

Právna zástupkyňa sťažovateľa v stanovisku zo 6. marca 2008, ktorým reagovala na

vyjadrenie predsedníčky okresného súdu z 22. februára 2008, uviedla:

„Je pravda, že vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom tak ako je uvedené vo vyjadrení.

Sťažovateľ však doteraz ku dňu podania tohto vyjadrenia, nemá písomné vyhotovenie

rozsudku a teda vec nie je právoplatne skončená.

Sťažovateľ odkladal podanie sťažnosti na ústavný súd, nakoľko pre neho bolo

prvoradé aby okresný súd v čo najkratšom čase rozhodol. Bol presvedčený, že keďže ide

o pracovnú vec, ktorá má byť vybavovaná v osobitnej rýchlosti, súd rozhodne v primeranej

dobe...

Sťažovateľ v podanej sťažnosti doložil, že Okresný súd Bratislava II konanie

neúmerne predlžoval, keď medzi pojednávaním 20. 1. 2003 bolo ďalšie pojednávanie až

11. 12. 2006, takmer tri roky okresný súd nevytýčil vo veci žiadne pojednávanie, neurobil

žiadne procesné úkony a vo veci nekonal, čím porušil základné právo sťažovateľa na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v Slovenskej

republiky...

Vzhľadom na predmet konania, keď bola namietaná neplatnosť okamžitého zrušenia

pracovného pomeru, doba tohto konania zasahuje samotnú podstatu a účel práva na súdnu

ochranu zaručeného v SR, keď súd reálne neposkytol sťažovateľovi

súdnu ochranu v rozumnom čase a reálnym okolnostiam prejednávanej veci.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva na

súdnu ochranu podľa , podľa ktorého každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa domáhať sa práv uvedených v tejto sa možno

len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zmyslom a účelom základného práva

na súdnu ochranu podľa je zaručiť každému reálny prístup k súdu.

Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (,

). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, pokiaľ by

komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu

(žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby ().

Citovaný je primárnym ústavným východiskom pre zákonom

upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie

právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na

súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy

normujúcich rámec, v ktorom je možné domáhať sa jeho rešpektovania ().

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal aj vyslovenia porušenia svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v a

ods. 2 listiny, ktoré sú obsahovo totožné.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý

má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Ústavný súd si pri

výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno

v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (, , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu“ ().

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , listiny

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou

(, , ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú

právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho

konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd v rámci

prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho

význam pre sťažovateľa (, , ). Podľa uvedených

kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ktoré ústavný súd uplatňuje

pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie ,

listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, predmetom konania vedeného okresným súdom je

rozhodovanie o návrhu sťažovateľa na určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného

pomeru. Ústavný súd z predloženého spisu nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by poukazovali

na skutkovú náročnosť tejto veci. Po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej

agende všeobecných súdov a nevykazuje známky zložitosti.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje pri rozhodovaní

o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu

základného práva podľa , listiny a práva podľa

dohovoru. Ústavný súd pri preskúmaní predloženého spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou

by sťažovateľ prispel k zbytočným prieťahom v konaní.

Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 , listiny a práva podľa dohovoru, bol postup

samotného okresného súdu. Ústavný súd zároveň pri posudzovaní veci prihliadal aj na § 100

ods. 1 (ďalej len „OSP“), podľa ktorého len čo sa konanie

začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie

prejednaná a rozhodnutá.

Z predloženého spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. ústavný

súd zistil, že okresnému súdu bol 20. apríla 2001 doručený návrh sťažovateľa na vyslovenie

neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru s prílohami. Okresný súd vydal

24. apríla 2001 pokyn na doručenie žaloby sťažovateľa odporcovi na vyjadrenie v určenej

lehote a po doručení vyjadrenia odporcu (27. júla 2001) nariadil 1. augusta 2001 termín

pojednávania na 29. október 2001.

Pojednávanie 29. októbra 2001 bolo odročené z dôvodu práceneschopnosti zákonnej

sudkyne na neurčito. Okresný súd nariadil 9. novembra 2001 termín pojednávania na

11. február 2002. Na pojednávaní 11. februára 2002 okresný súd vykonal dokazovanie

a pojednávanie bolo uznesením odročené na neurčito s tým, že účastníci konania predložia

v určenej lehote návrhy na vykonanie ďalších dôkazov. Vyjadrenia účastníkov konania boli

okresnému súdu doručené 22. a 25. februára 2002.

Okresný súd nariadil 14. júna 2002 termín pojednávania na 7. október 2002. Na

pojednávaní 7. októbra 2002 okresný súd vykonal ďalšie dokazovanie vo veci

a pojednávanie bolo uznesením odročené na 20. január 2003 za účelom predvolania ďalších

svedkov. Na pojednávaní 20. januára 2003 vykonal okresný súd ďalšie dokazovanie vo veci

výsluchom svedkov a pojednávanie bolo uznesením odročené na neurčito za účelom

vykonania ďalšieho dokazovania. Následne bol okresný súd nečinný až do 20. októbra

2006, kedy nariadil termín pojednávania na 11. december 2006.

Na pojednávaní 11. decembra 2006 sa okresný súd neúspešne pokúsil o zmier,

účastníci predniesli stanoviská k predmetu konania a pojednávanie bolo uznesením

odročené na 26. február 2007 s tým, že účastníci konania predložia súdu v určenej lehote

požadované listinné dôkazy a súd predvolá ďalších svedkov. Na pojednávaní 26. februára

2007 okresný súd vykonal ďalšie dokazovanie vo veci a pojednávanie bolo uznesením

odročené na neurčito z dôvodu zváženia ďalšieho procesného postupu v danej veci.

V ďalšom období sa činnosť okresného súdu sústredila na vzájomné doručovanie

vyjadrení a stanovísk účastníkov konania k predmetu konania, pričom 6. novembra 2007

nariadil okresný súd termín pojednávania na 16. január 2008. Na pojednávaní 16. januára

2008 účastníci konania predniesli záverečné stanoviská k predmetu konania a pojednávanie

bolo uznesením odročené na 23. január 2008 za účelom vyhlásenia rozsudku. Na

pojednávaní 23. januára 2008 okresný súd rozsudkom č. k. -273 určil, že

okamžité zrušenie pracovného pomeru zo strany odporcu je neplatné, a nepriznal

sťažovateľovi náhradu trov konania. Zákonný sudca následne požiadal predsedníčku

okresného súdu o predĺženie lehoty na písomné vypracovanie rozsudku z dôvodu pracovnej

zaneprázdnenosti a zdravotných problémov. Lehota na písomné vypracovanie rozsudku bola

predĺžená do 25. marca 2008. Okresný súd vydal 10. apríla 2008 pokyn na doručenie

predmetného rozsudku účastníkom konania a predmetný spis bol 28. apríla 2008 predložený

ústavnému súdu.

Vzhľadom na zistené obdobia nečinnosti okresného súdu ústavný súd dospel

k záveru, že v konaní okresného súdu vedeného pod sp. zn. došlo jeho

postupom k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva

sťažovateľa podľa , listiny a dohovoru.

Sťažovateľ namietal aj porušenie práva na súdnu ochranu podľa .

Ústavný súd však s prihliadnutím na svoju ustálenú judikatúru (,

) zastáva názor, že dĺžka zisteného obdobia nečinnosti okresného súdu

v danom prípade neumožňuje vysloviť aj porušenie tohto základného práva, a preto v tejto

časti sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.

Aj napriek záveru ústavného súdu, že došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa

podľa , listiny a dohovoru, ústavný súd

neprikázal okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. konal bez

zbytočných prieťahov vzhľadom na skutočnosť, že okresný súd na pojednávaní 23. januára

2008 rozhodol v danej veci rozsudkom. Za týchto okolností v čase rozhodovania ústavného

súdu o sťažnosti už nemohol okresný súd porušovať sťažovateľom označené práva.

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva ().

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa

podľa ods. , listiny a právo podľa dohovoru, zaoberal

sa aj žiadosťou sťažovateľa o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Sťažovateľ

žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk poukazujúc

najmä na dlhotrvajúcu právnu neistotu, dôležitosť predmetu konania a nečinnosť okresného

súdu.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41

dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc predovšetkým charakter neefektívnej činnosti okresného súdu, ktorá

viedla k zbytočným prieťahom v konaní, správanie sťažovateľa ako účastníka konania

a povahu prejednanej veci, ktorá je predmetom posudzovaného konania, ústavný súd dospel

k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia pre sťažovateľa

v sume 80 000 Sk primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (§ 56 ods. 4 zákona

o ústavnom súde).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. K. K.

Ústavný súd úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia

a spísanie sťažnosti a jej podanie) vykonané v roku 2007 v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2

a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to v sume 2 970 Sk (za jeden úkon

právnej služby) a 2-krát 178 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná

v celkovej sume 6 296 Sk. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd

povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (

v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. mája 2008