Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 181/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2008

predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa , základných práv

podľa a 36 a práva na spravodlivý proces podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 14. februára 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca

2008 doručená sťažnosť I. K. K. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej sťažovateľ namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a základných práv podľa a 36 (ktoré v podaní

bližšie nekonkretizoval) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení

(„v kontexte“) s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 14. februára 2008, ktorým odmietol

dovolanie sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 2. marca 2007 vo veci vedenej Okresným súdom Bardejov (ďalej

len „okresný súd“) pod sp. zn. .

Sťažovateľ vo svojom podaní (sťažnosti) okrem iného uviedol:

„...Najvyšší súd SR svojím konečným uznesením sp. zn. v osobe

jedného sudcu namiesto senátu, dňa 14. 2. 08 rozhodol /!/ tak, že moje dovolanie, zo dňa

22. IV. 2007 (...) odmietol (...). Urobil to napriek tomu, že v tomto dovolaní som aj pred ním

poukázal na množstvo hrubých chýb a nedostatkov, ktorých sa dopustili súdy nižších

stupňov (...).

Už vo svojom riadnom odvolaní proti rozsudku Okresného súdu (...) som poukázal na

dôležitý fakt, že súd v tejto kauze (...) nezvládol dokazovanie, keď na jednej strane za

hodnoverné dôkazy vydával iba verbálne deklarácie (...) zástupcu štátu (...) na druhej

neuznal moje písomné dôkazy a dokonca ani argumentáciu platným právom, na ktoré som

poukazoval. Žiaľ, taká istá situácia nastala aj pred odvolacím súdom...“

S poukazom na v sťažnosti opísaný skutkový stav sťažovateľ uviedol, že „pred

Ústavným súdom SR namietam jednak porušenie ods. 1/ SR, spočívajúceho

v odopretí mi spravodlivosti a v tom horšom prípade v nedostatočnej súdnej ochrane

a v nekompetentnosti kasačného súdu, čo v príbuznej podobe podľa ods. 1 čl. 6 Dohovoru

o. i. ide aj o bránenie mi v prístupe k reálnemu súdu a nie iba ilúzornému...“.

Dôvody, ktoré mali spôsobiť porušenie ním označených základných a ľudských práv,

formuloval sťažovateľ takto:

«...ako účastník konania, sa mám právo vyjadriť ku každému sudcovi i senátu, ktorým bola

moja súdna vec pridelená na vybavenie a rozhodnutie a aj vzniesť voči nim námietku

predpojatosti. V tomto prípade som takú možnosť, nie svojou vinou nemal (...) Zákon

jednoznačne stanovuje, že Najvyšší súd SR koná a rozhoduje v senátoch (...). V danom

prípade, kasačný súd rozhodol len procesne, čo je diskutabilné (...) keď sám najvyšší súd

(...) v r. 1997 vytvoril judikát (...) a na túto moju vec, akoby šitý, ho neaplikoval (...). Takže

žiadne odmietnutie môjho dovolania pre jeho absolútnu neprípustnosť tu neprichádza vôbec

v úvahu! Nakoniec ja vychádzam z toho, že najvyšší súd rozhodol(...) iba jediným sudcom,

aj keď to mohol urobiť len senátom (...).“»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd „vo veci samej... rozhodol takto:

1./ Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa ods. 1/, SR

a ods. 1/, čl. 6 Dohovoru o ich ochrane v spojení s Dohovorom MOP č. 111/58 a ústavnými

článkami 35 a 36 v kontexte s od. 1/, SR, postupom Najvyššieho súdu SR – jeho

rozhodnutím o odmietnutí sťažovateľovho dovolania, zo dňa 22. IV. 07, uznesením sp. zn.

, zo dňa 14. II. 08, v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde v Bardejove

pod č. k. , porušené boli.

2./ Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , zo dňa 14. II. 08

a vracia mu vec o predmetnom dovolaní meritórne rozhodnúť v novom konaní.

3./ Priznáva I. K. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 180 tis. Sk

(slovom stoosemdesiattisíckorúnslovenských, ktoré je mu povinný Najvyšší súd SR uhradiť

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Ukladá Najvyššiemu súdu uhradiť vzniklé trovy tohto konania na označený účet

právneho zástupcu sťažovateľa, a to do 15-tich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“.

2. K predmetu posudzovanej sťažnosti (sťažovateľom namietanému porušeniu ním

označených „základných a ľudských práv“ rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. februára 2008) ústavný súd poznamenáva, že predchádzajúcu

sťažovateľovu sťažnosť doručenú ústavnému súdu 21. mája 2007 v časti namietajúcej

porušenie jeho základného práva podľa a práva podľa

dohovoru postupom a rozsudkami okresného súdu v jeho pracovnoprávnej veci vedenej pod

sp. zn. a krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.

(ktoré napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu predchádzali, pozn.)

ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti uznesením č. k. -15

zo 6. novembra 2007 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) ako zjavne neopodstatnenú z dôvodov v ňom uvedených.

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či

nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , , ).

1. Sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv uznesením sp. zn.

zo 14. februára 2008, ktorým najvyšší súd rozhodol o jeho dovolaní

z 22. apríla 2007 proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 2. marca 2007.

Dovolanie sťažovateľ odôvodnil ustanovením a

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP) a jeho podstatou

bolo tvrdenie, že v konaní na odvolacom súde senát pojednával v zložení troch sudkýň,

ktorých priezviská sú uvedené aj v záhlaví rozsudku, no na poslednom pojednávaní boli

prítomné dve sudkyne a jeden sudca. Ďalej uviedol, že nepripustením zmeny návrhu mu

bola odňatá možnosť konať pred súdom, a vytýkal vo veci konajúcim súdom nesprávne

právne posúdenie jeho veci.

Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti domáhal zrušenia už uvedeného uznesenia

najvyššieho súdu, keď namietal, že postupom najvyššieho súdu v konaní o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia a postupu krajského súdu bolo porušené jeho právo na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a podľa dohovoru, ako aj ďalšie ním

označené práva. Sťažovateľ videl porušenie týchto práv najmä v tom, že mu bol odopretý

prístup k súdu („ide aj o bránenie mi v prístupe k reálnemu súdu“).

Účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé konanie je

zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci

konať a rozhodnúť ().

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť

základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ak koná vo veci

v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní.

Takýmto predpisom je .

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak

sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú

ustanovenia a nasl. .

V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len

pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až g) tohoto zákonného ustanovenia. Dovolanie

je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v .

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo

skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách ( mutatis mutandis

, , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

( mutatis mutandis , , , ).

Ústavný súd z tohoto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. februára 2008, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa. Nezistil

pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohoto súdu, ktorý by

nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia tiež vyplýva, že najvyšší

súd sa zaoberal a vysporiadal s dôvodmi sťažovateľa a odmietol ho ako neprípustné.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (...) skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236

a nasl. ) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) dospel

k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok

nie je prípustný.

Podľa ustanovenia dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme,

je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ) alebo

rozsudok, potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v

jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie

zásadného významu ( ).

V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného

v a , pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku

ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné. Dovolanie nie je

prípustné ani podľa ustanovenia z dôvodu, že dovolací súd vo veci

doposiaľ nerozhodoval.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce do

volaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238

, ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou

zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (...).

Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom

ustanovení dovolací súd nezistil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s ohľadom na námietky žalobcu uvedené

v dovolaní osobitne zameral na otázku, či konanie nie je postihnuté vadou uvedenou

v ustanovení ,

Pokiaľ žalobca v mimoriadnom opravnom prostriedku tvrdí, že na odvolacom súde

vo veci rozhodovali dva rôzne senáty, nakoľko na poslednom odvolacom pojednávaní mal

byť v senáte sudca - muž, tak táto skutočnosť z obsahu spisu nevyplýva (viď zápisnica

o pojednávaní zo dňa 2. marca 2007 č. l. 67 spisu).

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že prípustnosť dovolania

z hľadiska ustanovenia nie je založená už tvrdením dovolateľa o tom, že

rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou z vád uvedených v tomto zákonnom

ustanovení. Dovolanie je prípustné iba vtedy, ak je rozhodnutie odvolacieho súdu niektorou

z vád uvedených v ustanovení skutočne postihnuté.

K dôvodom dovolania žalobcu, že mu bola nepripustením zmeny návrhu odňatá

možnosť konať pred súdom, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že odňatím možnosti

konať pred súdom sa v zmysle rozumie taký chybný procesný postup

súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu

priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených

záujmov (viď napr. , , ). (...)

Odvolací súd nepripustil zmenu žaloby s poukazom na , nakoľko

výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe.

Dispozícia účastníka konania, ktorou chce meniť žalobu je obmedzená iba súhlasom súdu.

Súd pri úvahe o tom, či bude súhlasiť so zmenou žaloby, môže zvažovať iba to, či výsledky

doterajšieho konania (ako celku) môžu byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe.

V danom prípade preto súd, keď dospel k záveru, že výsledky doterajšieho konania

nemôžu byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe, svojím postupom neodňal

účastníkovi možnosť konať pred súdom, ale rozhodol v súlade s jeho oprávnením

vyplývajúcim mu z

Pokiaľ žalobca v dovolaní namietal, že rozsudky oboch súdov spočívajú na

nesprávnom právnom posúdení veci ( ), nesprávne právne

posúdenie je síce relevantný dovolací dôvod, sám osebe ale prípustnosť dovolania

nezakladá. I keby tvrdenie dovolateľa bolo opodstatnené (dovolací súd ho z uvedeného

aspektu neposudzoval) a dovolateľom vytýkané skutočnosti by mali za následok vecnú

nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle

Keďže dovolanie žalobcu nie je procesné prípustné, nemohol dovolací súd

pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom.

Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť

dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia , a iné vady konania v zmysle

neboli dovolacím súdom zistené.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu (...) odmietol. Pritom,

riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“

Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti

opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“

súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva.

V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti

alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie

dovolacieho súdu výslovne umožňuje, preto použitý spôsob

v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľovi k súdnej

ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Z uvedeného vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu

a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľa podľa nie je taký

vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom

prerokovaní.

Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov z dôvodov tvrdených sťažovateľom ústavný

súd môže v zmysle svojej konštantnej judikatúry zasiahnuť len vtedy, ak by ich rozhodnutie

(a postup, ktorý mu predchádza) bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne

(napr. ), z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by

malo za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. februára 2008 podľa

názoru ústavného súdu nemožno považovať za arbitrárne a nezlučiteľné s aplikovanými

ustanoveniami .

Pokiaľ sťažovateľ poukazoval na skutočnosť, že „najvyšší súd rozhodol (...) iba

jediným sudcom, aj keď to mohol urobiť len senátom“, bez toho, aby uvedenú skutočnosť

podložil reálnym dôkazom, ústavný súd túto jeho obranu bez ďalšieho odmietol. Reálnosť

tohto tvrdenia sťažovateľa nemôže vychádzať ani zo skutočnosti, že napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu je podpísané iba jeho predsedom, t. j. jedným z troch sudcov (členov

senátu 5 Cdo), ktorí vo veci 5 Cdo o jeho dovolaní rozhodovali na neverejnom zasadnutí

14. februára 2008.

Keďže sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd v dovolacom konaní

neuznal ním uvádzané dôvody prípustnosti dovolania podľa a ,

a keďže súčasťou označených základných práv nie je aj povinnosť uznať dôvody

prípustnosti dovolania uvádzané sťažovateľom, ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie, a preto pri predbežnom prerokovaní ústavný súd podľa § 25

ods. 2 odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažovateľ namietal aj porušenie svojich hospodárskych a sociálnych práv

upravených a 36 , ktoré však v sťažnosti bližšie nekonkretizoval. Pre absenciu

relevantnej súvislosti a možnosti porušenia označených práv, keďže všeobecný súd nemôže

porušiť označené práva, ak koná vo veci v súlade s príslušnými procesnoprávnymi

predpismi (napr. , , ), bolo potrebné jeho sťažnosť aj

v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

3. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi

sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2008