Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (14)I. ÚS 181/08
PDF · 220.94 KB
No categories available
I. ÚS 181/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 181/08-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2008
predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv
podľa čl. 35 a 36 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5 Cdo 273/2007 zo 14. februára 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca
2008 doručená sťažnosť I. K. K. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej sťažovateľ namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a základných práv podľa čl. 35 a 36 ústavy (ktoré v podaní
bližšie nekonkretizoval) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení
(„v kontexte“) s čl. 1 ods. 1 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 273/2007 zo 14. februára 2008, ktorým odmietol
dovolanie sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 3 Co 235/2006 z 2. marca 2007 vo veci vedenej Okresným súdom Bardejov (ďalej
len „okresný súd“) pod sp. zn. 4 C 968/1998.
Sťažovateľ vo svojom podaní (sťažnosti) okrem iného uviedol:
„...Najvyšší súd SR svojím konečným uznesením sp. zn. 5 Cdo 273/07 v osobe
jedného sudcu namiesto senátu, dňa 14. 2. 08 rozhodol /!/ tak, že moje dovolanie, zo dňa
22. IV. 2007 (...) odmietol (...). Urobil to napriek tomu, že v tomto dovolaní som aj pred ním
poukázal na množstvo hrubých chýb a nedostatkov, ktorých sa dopustili súdy nižších
stupňov (...).
Už vo svojom riadnom odvolaní proti rozsudku Okresného súdu (...) som poukázal na
dôležitý fakt, že súd v tejto kauze (...) nezvládol dokazovanie, keď na jednej strane za
hodnoverné dôkazy vydával iba verbálne deklarácie (...) zástupcu štátu (...) na druhej
neuznal moje písomné dôkazy a dokonca ani argumentáciu platným právom, na ktoré som
poukazoval. Žiaľ, taká istá situácia nastala aj pred odvolacím súdom...“
S poukazom na v sťažnosti opísaný skutkový stav sťažovateľ uviedol, že „pred
Ústavným súdom SR namietam jednak porušenie ods. 1/ čl. 46 Ústavy SR, spočívajúceho
v odopretí mi spravodlivosti a v tom horšom prípade v nedostatočnej súdnej ochrane
a v nekompetentnosti kasačného súdu, čo v príbuznej podobe podľa ods. 1 čl. 6 Dohovoru
o. i. ide aj o bránenie mi v prístupe k reálnemu súdu a nie iba ilúzornému...“.
Dôvody, ktoré mali spôsobiť porušenie ním označených základných a ľudských práv,
formuloval sťažovateľ takto:
«...ako účastník konania, sa mám právo vyjadriť ku každému sudcovi i senátu, ktorým bola
moja súdna vec pridelená na vybavenie a rozhodnutie a aj vzniesť voči nim námietku
predpojatosti. V tomto prípade som takú možnosť, nie svojou vinou nemal (...) Zákon
jednoznačne stanovuje, že Najvyšší súd SR koná a rozhoduje v senátoch (...). V danom
prípade, kasačný súd rozhodol len procesne, čo je diskutabilné (...) keď sám najvyšší súd
(...) v r. 1997 vytvoril judikát (...) a na túto moju vec, akoby šitý, ho neaplikoval (...). Takže
žiadne odmietnutie môjho dovolania pre jeho absolútnu neprípustnosť tu neprichádza vôbec
v úvahu! Nakoniec ja vychádzam z toho, že najvyšší súd rozhodol(...) iba jediným sudcom,
aj keď to mohol urobiť len senátom (...).“»
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd „vo veci samej... rozhodol takto:
1./ Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa ods. 1/, čl. 46 Ústavy SR
a ods. 1/, čl. 6 Dohovoru o ich ochrane v spojení s Dohovorom MOP č. 111/58 a ústavnými
článkami 35 a 36 v kontexte s od. 1/, čl. 1 Ústavy SR, postupom Najvyššieho súdu SR – jeho
rozhodnutím o odmietnutí sťažovateľovho dovolania, zo dňa 22. IV. 07, uznesením sp. zn.
5 Cdo 273/07, zo dňa 14. II. 08, v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde v Bardejove
pod č. k. 4 C 968/98, porušené boli.
2./ Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 273/07, zo dňa 14. II. 08
a vracia mu vec o predmetnom dovolaní meritórne rozhodnúť v novom konaní.
3./ Priznáva I. K. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 180 tis. Sk
(slovom stoosemdesiattisíckorúnslovenských, ktoré je mu povinný Najvyšší súd SR uhradiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Ukladá Najvyššiemu súdu uhradiť vzniklé trovy tohto konania na označený účet
právneho zástupcu sťažovateľa, a to do 15-tich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“.
2. K predmetu posudzovanej sťažnosti (sťažovateľom namietanému porušeniu ním
označených „základných a ľudských práv“ rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn.
5 Cdo 237/2007 zo 14. februára 2008) ústavný súd poznamenáva, že predchádzajúcu
sťažovateľovu sťažnosť doručenú ústavnému súdu 21. mája 2007 v časti namietajúcej
porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom a rozsudkami okresného súdu v jeho pracovnoprávnej veci vedenej pod
sp. zn. 4 C 968/1998 a krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.
3 Co 235/2006 (ktoré napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu predchádzali, pozn.)
ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti uznesením č. k. III. ÚS 302/07-15
zo 6. novembra 2007 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) ako zjavne neopodstatnenú z dôvodov v ňom uvedených.
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či
nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).
1. Sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv uznesením sp. zn.
5 Cdo 273/2007 zo 14. februára 2008, ktorým najvyšší súd rozhodol o jeho dovolaní
z 22. apríla 2007 proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Co 235/2006 z 2. marca 2007.
Dovolanie sťažovateľ odôvodnil ustanovením § 237 písm. f) a g) zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP) a jeho podstatou
bolo tvrdenie, že v konaní na odvolacom súde senát pojednával v zložení troch sudkýň,
ktorých priezviská sú uvedené aj v záhlaví rozsudku, no na poslednom pojednávaní boli
prítomné dve sudkyne a jeden sudca. Ďalej uviedol, že nepripustením zmeny návrhu mu
bola odňatá možnosť konať pred súdom, a vytýkal vo veci konajúcim súdom nesprávne
právne posúdenie jeho veci.
Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti domáhal zrušenia už uvedeného uznesenia
najvyššieho súdu, keď namietal, že postupom najvyššieho súdu v konaní o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia a postupu krajského súdu bolo porušené jeho právo na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj ďalšie ním
označené práva. Sťažovateľ videl porušenie týchto práv najmä v tom, že mu bol odopretý
prístup k súdu („ide aj o bránenie mi v prístupe k reálnemu súdu“).
Účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé konanie je
zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci
konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť
základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci
v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní.
Takýmto predpisom je Občiansky súdny poriadok.
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak
sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú
ustanovenia § 236 a nasl. OSP.
V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len
pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až g) tohoto zákonného ustanovenia. Dovolanie
je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo
skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Ústavný súd z tohoto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
5 Cdo 273/2007 zo 14. februára 2008, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa. Nezistil
pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohoto súdu, ktorý by
nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia tiež vyplýva, že najvyšší
súd sa zaoberal a vysporiadal s dôvodmi sťažovateľa a odmietol ho ako neprípustné.
Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (...) skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O. s. p.) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) dospel
k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme,
je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O. s. p.) alebo
rozsudok, potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v
jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie
zásadného významu (§ 238 ods. 3 O. s. p.).
V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného
v § 238 ods. 1 a 3 O. s. p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku
ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné. Dovolanie nie je
prípustné ani podľa ustanovenia § 238 ods. 2 O. s. p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci
doposiaľ nerozhodoval.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p., ukladajúce do
volaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O. s. p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej
republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238
O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p.
Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou
zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (...).
Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom
ustanovení dovolací súd nezistil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s ohľadom na námietky žalobcu uvedené
v dovolaní osobitne zameral na otázku, či konanie nie je postihnuté vadou uvedenou
v ustanovení § 237 písm. f/, g/ O. s. p.
Pokiaľ žalobca v mimoriadnom opravnom prostriedku tvrdí, že na odvolacom súde
vo veci rozhodovali dva rôzne senáty, nakoľko na poslednom odvolacom pojednávaní mal
byť v senáte sudca - muž, tak táto skutočnosť z obsahu spisu nevyplýva (viď zápisnica
o pojednávaní zo dňa 2. marca 2007 č. l. 67 spisu).
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že prípustnosť dovolania
z hľadiska ustanovenia § 237 O. s. p. nie je založená už tvrdením dovolateľa o tom, že
rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou z vád uvedených v tomto zákonnom
ustanovení. Dovolanie je prípustné iba vtedy, ak je rozhodnutie odvolacieho súdu niektorou
z vád uvedených v ustanovení § 237 O. s. p. skutočne postihnuté.
K dôvodom dovolania žalobcu, že mu bola nepripustením zmeny návrhu odňatá
možnosť konať pred súdom, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že odňatím možnosti
konať pred súdom sa v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. rozumie taký chybný procesný postup
súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu
Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov (viď napr. II ÚS 102/04, 5 Cdo 102/01, 5 Cdo 93/2000). (...)
Odvolací súd nepripustil zmenu žaloby s poukazom na § 95 ods. 2 O. s. p., nakoľko
výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe.
Dispozícia účastníka konania, ktorou chce meniť žalobu je obmedzená iba súhlasom súdu.
Súd pri úvahe o tom, či bude súhlasiť so zmenou žaloby, môže zvažovať iba to, či výsledky
doterajšieho konania (ako celku) môžu byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe.
V danom prípade preto súd, keď dospel k záveru, že výsledky doterajšieho konania
nemôžu byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe, svojím postupom neodňal
účastníkovi možnosť konať pred súdom, ale rozhodol v súlade s jeho oprávnením
vyplývajúcim mu z § 95 ods. 2 O. s. p.
Pokiaľ žalobca v dovolaní namietal, že rozsudky oboch súdov spočívajú na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), nesprávne právne
posúdenie je síce relevantný dovolací dôvod, sám osebe ale prípustnosť dovolania
nezakladá. I keby tvrdenie dovolateľa bolo opodstatnené (dovolací súd ho z uvedeného
aspektu neposudzoval) a dovolateľom vytýkané skutočnosti by mali za následok vecnú
nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O. s. p. Keďže dovolanie žalobcu nie je procesné prípustné, nemohol dovolací súd
pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom.
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť
dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p., a iné vady konania v zmysle § 237
O. s. p. neboli dovolacím súdom zistené.
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu (...) odmietol. Pritom,
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“
Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti
opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“
súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva.
V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti
alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie
dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob
v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľovi k súdnej
ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.
Z uvedeného vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu
a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je taký
vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom
prerokovaní.
Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov z dôvodov tvrdených sťažovateľom ústavný
súd môže v zmysle svojej konštantnej judikatúry zasiahnuť len vtedy, ak by ich rozhodnutie
(a postup, ktorý mu predchádza) bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne
(napr. I. ÚS 17/01), z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by
malo za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 273/2007 zo 14. februára 2008 podľa
názoru ústavného súdu nemožno považovať za arbitrárne a nezlučiteľné s aplikovanými
ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.
Pokiaľ sťažovateľ poukazoval na skutočnosť, že „najvyšší súd rozhodol (...) iba
jediným sudcom, aj keď to mohol urobiť len senátom“, bez toho, aby uvedenú skutočnosť
podložil reálnym dôkazom, ústavný súd túto jeho obranu bez ďalšieho odmietol. Reálnosť
tohto tvrdenia sťažovateľa nemôže vychádzať ani zo skutočnosti, že napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu je podpísané iba jeho predsedom, t. j. jedným z troch sudcov (členov
senátu 5 Cdo), ktorí vo veci 5 Cdo o jeho dovolaní rozhodovali na neverejnom zasadnutí
14. februára 2008.
Keďže sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd v dovolacom konaní
neuznal ním uvádzané dôvody prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) a g) OSP,
a keďže súčasťou označených základných práv nie je aj povinnosť uznať dôvody
prípustnosti dovolania uvádzané sťažovateľom, ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie, a preto pri predbežnom prerokovaní ústavný súd podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.
2. Sťažovateľ namietal aj porušenie svojich hospodárskych a sociálnych práv
upravených čl. 35 a 36 ústavy, ktoré však v sťažnosti bližšie nekonkretizoval. Pre absenciu
relevantnej súvislosti a možnosti porušenia označených práv, keďže všeobecný súd nemôže
porušiť označené práva, ak koná vo veci v súlade s príslušnými procesnoprávnymi
predpismi (napr. I. ÚS 167/03, IV. ÚS 36/04, I. ÚS 117/05), bolo potrebné jeho sťažnosť aj
v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
3. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi
sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. mája 2008