Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 302/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. novembra 2007

predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., ktorou namieta porušenie svojich základných

práv podľa a a práva podľa

v spojení s čl. 13 a 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Okresného súdu Bardejov sp. zn. v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Prešove sp. zn. z 2. marca 2007, a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2007

doručená sťažnosť I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 v spojení s čl. 13 a 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bardejov (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 2. marca 2007.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že:

„Právoplatným a vykonateľným rozsudkom Okresného súdu v Bardejove pod

č. k. -191 zo dňa 16. I. 1991 v spojení s konečným rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. -224 zo dňa 19. VII. 1991, bolo súdom výslovne určené,

že daná mi výpoveď z pracovného pomeru mojím bývalým zamestnávateľom –

Okresným národným výborom v B. s ním, a to jeho listom zo dňa 14. XI. 1988 (...)

je neplatná! (...)

Okresnému súdu v Bardejove trvalo skoro 8 rokov, keď až dňa 10. 3. 06 vyhlásil

rozsudok v mene republiky pod č. k. . (...)

Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 2. III. 07, ktorým

bol mnou napadnutý rozsudok bardejovského súdu vo veci samej nielenže potvrdený,

ale nebola ním pripustená ani zmena môjho súdneho návrhu, spočívajúca najmä v prekážke

ďalšieho vedenia tohto konania a tiež v nemožnosti využiť riadne dovolanie pred kasačným

súdom pre totálnu nezákonnosť, napriek tomu, že v tomto spore ide o záležitosť nadmieru

dôležitého významu, ktorá si zo strany súdov zasluhuje osobitnú pozornosť, nakoľko

je statusového a existenčného charakteru! (...)

Dňa 27. II. 07 som odvolaciemu prešovskému súdu predložil svoj návrh na zmenu

mojej žaloby, ktorú on neakceptoval, napriek tomu, že bola plne opodstatnená. V tomto

návrhu som okrem iného dôvodil tým, že pokiaľ súdy v tomto konaní zakladajú svoje

rozsudky na konaní pod č. k. a z ktorého vychádzajú, na ňom lipnú a ním

aj končia, tak by mali vyčkať, ako sa skončí môj návrh na obnovu tohto konania, ktorý

som podal už skôr, ale naše všeobecné súdy a nielen tie, len taktizujú a vyčkávajú, že celá

vec sa môže vyriešiť aj sama od seba (...)“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti takto rozhodol:

„1. Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

SR, ale najmä ods. 1 Dohovoru v spojení s jeho a 14 a predovšetkým

Dohovoru MOP čísl. 111/58 postupom Krajského súdu v Prešove a Okresného súdu

v Bardejove v kauze vedenej u neho pod č. k. porušené boli.

2. Zrušuje konečný rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa

2. III. 07 v spojení s rozsudkom prvostupňového súdu pod č. k. zo dňa 10. III.

06.

3. Prikazuje Krajskému súdu v Prešove a Okresnému súdu v Bardejove vo veci znovu

konať a o nej aj spravodlivo a bez excesov a hlavne v intencii Dohovoru MOP čís. 111/58

rozhodnúť.

4. Zakazuje Okresnému súdu v Bardejove a Krajskému súdu v Prešove latentnú

a nepriamu diskrimináciu sťažovateľa, ktorá je dôsledkom ich svojvôle a neobjektívneho

a tendenčného postoja k sťažovateľovej žalobe prekrúcaním faktov a ignorovaním jeho

predložených dôkazov, ktoré sú nezvratné i platných sa na vec vzťahujúcich zákonov,

tiež ich obchádzaním a úmyselným neaplikovaním na daný súdny prípad.

5. Priznáva I. K. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 300 tis. Sk (...),

ktoré sú mu povinné Krajský súd v Prešove a Okresný súd v Bardejove uhradiť spoločne

a nerozdielne najneskôr do 2-och mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti tohto súdneho

rozhodnutia.

6. Ukladá Krajskému súdu v Prešove a Okresnému súdu v Bardejove spoločne

a nerozdielne uhradiť vzniklé trovy tohto súdneho konania na označený účet právneho

zástupcu sťažovateľa, a to do 15-tich dní od právoplatnosti tohto súdneho rozhodnutia.“

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčil len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,

aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí

zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií

uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo

ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní

dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania

a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné

požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní

predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná

zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov

na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne

pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom

sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy

orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené

zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (,

, obdobne aj , ).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata základného

práva priznaného podľa spočíva v prvom rade v oprávnení každého

reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, že tomuto oprávneniu zodpovedá

povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému právu

poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú,

a teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej

ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať.

Ďalej uviedol, že postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom

je vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1

. Nakoniec zdôraznil, že ochranu základným právam a slobodám poskytujú

predovšetkým všeobecné súdy, pričom ústavný súd súdnu ochranu v konaní o sťažnosti

poskytuje iba vtedy, ak porušenie procesných práv účastníkov konania chránených zákonmi

(napr. ) je súčasne aj porušením základného práva alebo

slobody upravených alebo medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená

spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré viedli k rozhodnutiu vo veci samej

alebo k inému súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup

je dôsledkom toho, že všeobecné súdy vychádzajú pri prerokúvaní a rozhodovaní vecí

patriacich do ich právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov.

Základné právo na súdnu ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred

všeobecným súdom úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp.

s jeho právnymi názormi. Neúspech v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho považovať

za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať

zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá

príčinu doň zasahovať ().

Zo záverov rozsudku krajského súdu okrem iného vyplýva:

„Rozhodol tak o žalobe žalobcu, ktorou sa domáha, aby súd určil, že pracovný

pomer medzi žalobcom a žalovaným trval aj po 1. 8. 1991, trvá až doposiaľ a bude trvať

až do skutočného nástupu do zamestnania žalobcu u právneho nástupcu po bývalom

Okresnom národnom výbore v B., pričom žalobcovi patrí z tohto titulu práca podľa

pracovnej zmluvy alebo jej naviac zodpovedajúca, ako aj všetky pracovnoprávne nároky

z tohto právneho vzťahu vyplývajúce. Žalobca sa domáhal žalovaného nároku proti

žalovanému z dôvodu, že Okresný úrad B. je právnym nástupcom zrušeného okresného

národného výboru, ktorého žalobca bol zamestnancom. V konaní Okresného súdu Bardejov

bolo určené, že výpoveď žalobcovi daná Okresným národným výborom B.

zo 14. 11. 1988 je neplatná. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 2. 8. 1991, t. j. v čase,

keď došlo k zrušeniu okresného národného výboru. Žalovaný žiadal žalobu v celom rozsahu

zamietnuť odôvodňujúc, že žalobcovi nevznikol pracovnoprávny vzťah k Okresnému úradu

B., ani k Slovenskej republike, zastúpenej krajským úradom. V čase právoplatnosti rozsudku

Okresného súdu Bardejov , pracovnoprávny vzťah žalobcu trval k okresnému

národného výboru v likvidácií a nie k Okresnému úradu B. Tým, že mzdové nároky žalobcu

boli uspokojené z prostriedkov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky prostredníctvom

okresného národného výboru v likvidácií, Slovenská republika nie je zamestnávateľom

a nemá práva a povinnosti zamestnávateľa vo vzťahu k žalobcovi. (...)

V konaní pred Okresným súdom v Bardejove pod sp. zn. v spojení

s konaním pred Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. , žalobca viedol

súdny spor o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru proti ONV v likvidácii podľa § 46

ods. 1 písm. f) . Rozsudkom Okresného súdu v Bardejove z 16. januára

1991 č. k. -191 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 19. 7.

1991 č. k. -224 bolo určené, že výpoveď z pracovného pomeru je neplatná.

Konanie bolo právoplatne skončené 2. 8. 1991.

Zamestnávateľ žalobcu ONV v B. bol zrušený , pričom tento

zákon výslovne neupravil spôsob vyporiadania práv a povinnosti bývalých národných

výborov, vrátane práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov. V zmysle

uznesenia vlády SR z 24. 11. 1990 boli na vyporiadanie práv a povinností

z pracovnoprávnych vzťahov, vymenovaní likvidátori, ktorí do 31. 7. 1991 mali ukončiť

likvidáciu bývalých národných výborov.

Rozsudkom Okresného súdu Bardejov z 10. januára 1995 č. k. -182

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo 6. marca 1996 č. k. -223

bola žaloba žalobcu podaná na súde dňa 28. februára 1995, ktorou sa žalobca domáhal

vyslovenia neplatnosti výpovede danej mu Okresným úradom v B., listom zo dňa

27. augusta 1991 podľa . písm. b) , a určenia, že pracovný

pomer trvá a o mzdové nároky súvisiace s neplatným rozviazaním pracovného pomeru

zamietnutá. V citovanom rozhodnutí krajský súd potvrdil názor súdu prvého stupňa,

že dňom 31. júla 1991 sa likvidácia bývalých národných výborov skončila, avšak súdny spor

medzi žalobcom a Okresným národným výborom v likvidácii v B. o neplatnosť skončenia

pracovného pomeru, bol právoplatne skončený až ku dňu 2. augusta 1991, čiže po tejto

lehote. V konaní bolo preukázané, že Ministerstvo vnútra SR v súčinnosti s Ministerstvom

financií SR vydalo na riešenie nevysporiadaných pracovnoprávnych vzťahov po ukončení

likvidácie národných výborov pokyny poskytnuté „V postupe likvidačných skupín národných

výborov do ukončenia ich likvidácie číslo OVS 3/714/91“, v zmysle ktorých riešenie prešlo

na okresné úrady. Preto uznesenie vlády SR z 24. novembra 1990, ako aj už označený

postup likvidačných skupín národných výborov je treba považovať za rozhodnutie vydané v

zmysle ustanovenia . Pri skutočnosti, že žalobcovi do skončenia

výpovednej lehoty (31. 12. 1991) bola vyplácaná mzda, ktorá bola vyčlenená z prostriedkov

Ministerstva vnútra SR pre tento účel, táto okolnosť svedčí o tom, že medzi žalobcom

a Okresným úradom v B. nevznikol pracovnoprávny vzťah. Preto v rozhodnutí Krajského

súdu Košice zo 6. marca 1996 č. k. -223, súd dospel k záveru, že žalobca

sa nestal zamestnancom Okresného úradu v B. a výpoveď z pracovného pomeru žalobcovi

bola daná v súlade s použitím , platne.

Ak sa teda žalobca nestal zamestnancom okresného úradu, resp. výpoveď

zo zamestnania mu bola daná platne (§ 46 ods. 1 písm. b) Zák. práce), nemôže sa žalobca

úspešne vo vzťahu k štátu, zastúpenému Krajským úradom v P. domáhať určenia,

že pracovnoprávny vzťah medzi žalobcom a žalovaným trval aj po 1. 8. 1991 a trvá

až doposiaľ a bude trvať až do skutočného nástupu do práce u právneho nástupcu

po bývalom ONV v B. a že žalobcovi patrí z tohto titulu práca podľa pracovnej zmluvy

alebo jej naviac zodpovedajúca, ako prinavrátenia všetkých pracovnoprávnych nárokov

z tohto právneho vzťahu vyplývajúcich.

K otázke pasívnej legitimácie účastníka konania odvolací súd dodáva: Slovenská

republika zastúpená krajským úradom nie je pasívne legitimovaným účastníkom konania,

pretože štát nie je nositeľom práv a povinností zamestnávateľa vyplývajúcich

z pracovnoprávnych vzťahov. Krajský úrad v P. ako samostatná rozpočtová právnická

osoba nemá oprávnenie zastupovať štát v pracovnoprávnych vzťahoch. Žalobca pasívnu

legitimácia účastníka konania odôvodňoval , pričom citovaný

zákon neupravuje prechod práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov zamestnancov

z okresných úradov na štát. o krajských úradoch a obvodných

úradoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov boli okresné úrady zrušené a podľa

ustanovenia § 8 citovaného zákona práva a povinností z pracovnoprávnych vzťahov

zamestnancov okresných úradov, ktorí 31. 12. 2003 vykonávali verejnú službu alebo štátnu

službu, prešli na krajský úrad podľa citovaného zákona. (...)

K odvolacej námietke žalobcu o úspechu žalobcu v spore vzniknutom na základe

sťažnosti žalobcu č. 32106/96 proti Slovenskej republike podanej Európskej komisii pre

ľudské práva žalobcom dňa 1. novembra 1995, odvolací súd poznamenáva, že rozhodnutím

Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade K. v. Slovensko súd rozhodol, že v konaní pred

vnútroštátnymi súdmi rozhodujúcimi o žalobe sťažovateľa došlo k porušeniu článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. (...)

Z vyššie uvedeného nepochybne vyplýva, že ESPĽP videl pochybenie práva

na prejednanie veci bez prieťahov, t. j. zistil len procesné prieťahy v konaní, a po vecnej

stránke nezistil žiadne pochybenie slovenských súdov.

Keďže sa všetkými skutočnosťami, na ktoré poukázal žalobca sa prvostupňový súd

vysporiadal a rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne, odvolací súd ho potvrdil

( )

K odvolaniu žalobcu odvolací súd zároveň uvádza, že toto považoval za nedôvodné.

So všetkými skutočnosťami, na ktoré žalobca poukázal v odvolaní sa už vysporiadal súd

prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.“

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu len svojvoľný výklad zákonov

a nerešpektovanie procesných pravidiel a procesných záruk spravodlivého procesu môže

mať za následok aj porušenie základného práva a slobody sťažovateľa.

Rozhodnutie krajského súdu takéto znaky nemalo, zodpovedalo na všetky otázky

nastolené sťažovateľom v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku.

Odvolací súd postupoval podľa ustanovenia § 211 a nasl. Občianskeho súdneho

poriadku a ústavný súd v jeho postupe nezistil nerešpektovanie procesných pravidiel,

čo by malo za následok porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa.

Ústavný súd už v mnohých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že ak všeobecné súdy

neakceptujú návrh sťažovateľa a rozhodnú odlišne od jeho návrhu a priania, takýto postup

neznamená automaticky porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa. Inak povedané,

porušenie základných práv a slobôd nemožno automaticky spájať s neúspechom sťažovateľa

v konaní.

Podľa názoru ústavného súdu v postupe a rozhodnutí krajského súdu nebola zistená

arbitrárnosť ani zjavná neodôvodnenosť rozhodnutia, ktorá by bola v príčinnej súvislosti

s poskytnutím súdnej ochrany a základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj práva podľa v spojení s a 14 dohovoru.

V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú (obdobne

).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie , v čase podania

sťažnosti ústavnému súdu (21. mája 2007) bolo rozhodnutie krajského súdu právoplatné,

a teda najneskôr 26. marca 2007, keď sťažovateľ rozsudok krajského súdu prevzal,

došlo k odstráneniu stavu právnej neistoty.

Keďže vo veci bola nastolená právna istota, odpadol tak dôvod, ktorý možno spájať

s porušením základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

().

Z uvedeného dôvodu je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ namietal aj porušenie svojich základných práv zaručených

rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 10. marca 2006.

V tejto časti sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľ využil zákonnú možnosť

podať opravný prostriedok proti tomuto rozsudku krajskému súdu, ktorý o ňom aj rozhodol

rozsudkom sp. zn. z 2. marca 2007.

Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou subsidiarity s tým,

že jeho právomoc nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov

().

V danom prípade voči okresnému súdu o opravnom prostriedku konal a rozhodol

krajský súd a ústavný súd nemal právomoc toto rozhodnutie preskúmavať, pretože

mu v tom bránila zásada subsidiarity.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2007