Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 126/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. júna 2008 v senáte

zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana

Ľalíka v konaní o sťažnosti PhDr. V. K., Š., zastúpeného advokátom JUDr. I. K., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn.

takto

rozhodol:

1. Základné právo PhDr. V. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Galanta vo veci vedenej pod sp. zn. v období

po vydaní nálezu ústavného súdu č. k. -31 z 11. júna 2003 p o r u š e n é b o l o .

2. PhDr. V. K. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk (slovom

šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Galanta p o v i n n ý zaplatiť

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Galanta j e p o v i n n ý uhradiť PhDr. V. K. trovy právneho

zastúpenia v sume 6 732 Sk (slovom šesťtisícsedemstotridsaťdva slovenských korún)

na účet jeho právneho zástupcu JUDr. I. K., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára

2008 doručená sťažnosť PhDr. V. K., Š. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. I. K., B., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor”) postupom

Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že ústavný súd už vo veci sťažovateľa vedenej okresným

súdom pod sp. zn. nálezom č. k. -31 z 11. júna 2003 rozhodol tak,

že okresný súd v predmetnom konaní porušil základné právo sťažovateľa na prerokovanie

jeho veci bez zbytočných prieťahov zaručené , ako aj právo

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru, a zároveň

okresnému súdu prikázal, aby ďalej konal bez zbytočných prieťahov, a sťažovateľovi

priznal primerané finančné zadosťučinenie a náhradu trov právneho zastúpenia.

Okresný súd rozsudkom zo 16. júna 2003 rozhodol o zamietnutí návrhu vo veci

vedenej pod sp. zn. a sťažovateľovi ako odporcovi priznal náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku podala navrhovateľka v 1. rade (Y. H.) odvolanie Krajskému súdu

v Trnave (ďalej len „krajský súd“), ktorý uznesením z 8. septembra 2004 napadnutý

rozsudok okresného súdu zrušil. Okresný súd následne rozsudkom z 20. apríla 2006

rozhodol v prospech navrhovateľov (Y. H. a JUDr. M. H.), proti ktorému sa 28. júna 2006

sťažovateľ odvolal. Krajský súd spis v tejto veci 9. mája 2007 vrátil späť okresnému súdu

ako predčasne predložený a zároveň mu prikázal, aby o nerozhodnutej časti petitu rozhodol

doplňujúcim rozsudkom.

Z chronológie postupu súdneho konania opísaného v návrhu sťažovateľa vyplýva,

že konanie v tejto veci dosiaľ prebieha.

V rámci odôvodnenia svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol: «Pokiaľ ide „o postup

okresného súdu“, ten síce 16. júna 2003 vydal rozsudok vo veci samej, no toto rozhodnutie

bolo odvolacím súdom zrušené. Ďalšie meritórne rozhodnutie okresný súd vydal až vyše

19 mesiacov po tom, čo jeho predchádzajúci rozsudok zrušil krajský súd. Ako sa ukázalo,

okresný súd i teraz postupoval a rozhodoval nesústredene. Pretože enunciát rozsudku súdu

1. stupňa z 20. apríla 2006 nevyčerpal celý predmet návrhu, krajskému súdu bol spis

postúpený predčasne, teda v rozpore s procesným kódexom. Za takto spôsobené zbytočné

prieťahy musí taktiež niesť zodpovednosť okresný súd. Spis veci sp. zn.

je od 14. 5. 2007 opätovne na okresnom súde. Leží tam však bez toho, aby súd 1. stupňa

robil akékoľvek úkony smerujúce k zavŕšeniu ústavnej zásady súdnej ochrany v základnom

konaní. (...)

Z týchto príčin musí sťažovateľ už dvanásť rokov od podania návrhu pôvodným

navrhovateľom a takmer päť rokov po vydaní nálezu ústavného súdu č. k. -31

prežívať značnú právnu neistotu a z nej vyplývajúce pocity krivdy a úzkosti.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby nálezom rozhodol,

že jeho základné právo podľa a právo podľa dohovoru

v období po vydaní nálezu ústavného súdu č. k. -31 z 11. júna 2003 bolo

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. porušené, prikázal

okresnému súdu, aby v predmetnej veci ďalej konal bez zbytočných prieťahov a priznal mu

primerané finančné zadosťučinenie v sume 280 000 Sk, ako aj náhradu trov právneho

zastúpenia.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -10

zo 17. apríla 2008 ju prijal na ďalšie konanie v časti namietajúcej porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru v období po 14. júli

2003 (v uvedený deň nadobudol právoplatnosť nález ústavného súdu č. k. -31

z 11. júna 2003). Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho

zástupcu sťažovateľa a predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom,

aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku okresného súdu ústavný súd

zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti.

Vzhľadom na to, že právny zástupca sťažovateľa už vo svojej sťažnosti uviedol,

že netrvá na ústnom pojednávaní, a predsedníčka okresného súdu ústavnému súdu oznámila,

že taktiež netrvá na ústnom pojednávaní, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania, keďže

od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vyjadrenie predsedníčky okresného súdu sp. zn. Spr 329/2008 z 22. mája 2008 bolo

ústavnému súdu doručené 26. mája 2008. V predmetnom vyjadrení sa uvádza:

„... nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. -31 zo dňa

11. 06. 2003, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 14. 7. 2003 Ústavný súd

rozhodol tak, že tunajší súd v konaní vedenom pod sp. zn. porušil základné právo

sťažovateľa, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručených v čl. 48

ods. 2 a základné právo na prerokovanie jeho záležitosti

v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. Ústavný súd tunajšiemu súdu prikázal, aby konal bez zbytočných

prieťahov a sťažovateľovi priznal primerané zadosťučinenie a náhradu trov právneho

zastúpenia.

Vzhľadom na nález Ústavného súdu, ktorý bol vydaný dňa 11. 6. 2003 budem

sa vyjadrovať vo veci a v zmysle jednotlivých úkonov tak, ako boli vykonané po 11. 6. 2003.

Dňa 16. 6. 2003 tunajší súd vyhlásil rozsudok, proti ktorému v zákonnej lehote

podala odvolanie navrhovateľka. Spis bol predložený Krajskému súdu v Trnave, ktorý vec

zrušil a vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci. Spis bol

z Krajského súdu vrátený viac ako uplynutí jedného roku dňa 16. 12. 2004. Odporca dňa

12. 1. 2005 podal dovolanie, z ktorého dôvodu tunajší súd dňa 31. 1. 2005 spis predložil

na Najvyšší súd Slovenskej republiky. Najvyšší súd spis tunajšiemu súdu vrátil dňa

1. 4. 2005.

Pretože vec vybavujúca zákonná sudkyňa Mgr. J. W. B. bola preložená na výkon

funkcie na Okresný súd B., vec bola pridelená zákonnému sudcovi JUDr. R. J.

dňa 6. 9. 2005. V tomto smere poukazujem, že vzhľadom na hore uvedenú skutočnosť

JUDr. R. J. prevzal okolo 400 nevybavených vecí a po naštudovaní spisu vytýčil dňa

2. 3. 2006 na termín pojednávania, ktoré sa uskutočnilo dňa 3. 1. 2006. Do pojednávania

však boli vykonané aj ďalšie úkony a to pripojenie spisov, ktoré v priebehu konania

pripojené neboli a sudca ich považoval za dôležité pre rozhodnutie vo veci. Pojednávanie

dňa 2. 3. 2006 bolo odročené... na deň 18. 4. 2006, na ktorom bol vypočutý svedok

a následne pojednávanie bolo odročené za účelom vyhlásenia rozsudku na deň 20. 4. 2006,

na ktorom bol aj rozsudok vyhlásený. Rozsudok bol vypracovaný na základe predĺženej

lehoty dňa 15. 6. 2006. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odporca dňa

28. 6. 2006 odvolanie. Súd spis zaslal z dôvodu odvolania na Krajský súd v Trnave dňa

7. 7. 2006. Krajský súd v Trnave listom zo dňa 9. 5. 2007 vrátil vec s tým, aby súd rozhodol

o celom uplatnenom nároku. Dňa 15. 8. 2007 sudca vydal úpravu, aby bol na vývesnej

tabuli vyhlásený termín vyhlásenia doplňujúceho rozsudku, a to na deň 19. 10. 2007.

V predmetný deň bol vydaný doplňujúci rozsudok, v ktorom bolo rozhodnuté o celej časti

nároku. Následne dňa 16. 12. 2007 bol spis opätovne odoslaný na Krajský súd za účelom

rozhodnutia o odvolaní. Dňa 23. 1. 2008 bol spis opätovne vrátený, pričom Krajský súd

uložil tunajšiemu súdu skúmať otázky doručovania pre právneho zástupcu odporcu. S novou

predkladacou správou spis bol zaslaný Krajskému súdu dňa 3. 4. 2008.

Zákonný sudca vo svojom vyjadrení na ústavnú sťažnosť poukázal, že nie je možné

sa stotožniť s právnym názorom odporcu, že nejde o právne náročnú vec. Vec je potrebné

považovať za náročnú, z hľadiska mechanizmu dokazovania vo veci, pretože pôvodný

navrhovateľ v priebehu konania zomrel a na jeho strane vystupujú právni následníci,

čiže v konaní nie je možné priamo výsluchom pôvodného navrhovateľa vykonať niektoré

nevyhnutné skutočnosti. Taktiež nie je možné vo veci vykonať dokazovanie zhliadnutím

natočeného filmového materiálu, pretože tento podľa Slovenskej televízie sa v jej archíve

nenachádza a bol pravdepodobne odcudzený.“

Právny zástupca sťažovateľa sa v lehote stanovenej ústavným súdom nevyjadril

k doručenému vyjadreniu predsedníčky okresného súdu sp. zn. Spr 329/2008 z 22. mája

2008, avšak listom z 22. mája 2008, ktorý bol ústavnému súdu doručený 27. mája 2008,

oznámil, že zotrváva na podanej sťažnosti a vyčíslil trovy právneho zastúpenia v sume

6 732 Sk.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa

ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Ústavný súd

si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ

ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno

v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (, , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu“ (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo

splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť

pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť

len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda

senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP a ako súčasti prvého kritéria ústavný súd

prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam

pre sťažovateľa (, ). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný

súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom konania

pred okresným súdom je rozhodovanie o ochrane autorských práv a zaplatenie 250 000 Sk

s prísl. Ústavný súd z predloženého spisu nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by poukazovali

na skutkovú náročnosť tejto veci. Po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej

agende všeobecných súdov.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom, ktoré ústavný súd zohľadňuje

pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým

aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

. Ústavný súd po preskúmaní predloženého spisu nezistil žiadnu

okolnosť, ktorou by sťažovateľ prispel k predĺženiu konania.

Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva podľa dohovoru, bol postup samotného

okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku postupu okresného súdu došlo

k porušeniu uvedeného základného práva, ústavný súd zistil, že to tak je, a to napriek

skutočnosti, že plynulému postupu nebránila žiadna zákonná prekážka v konaní

(, ). Ústavný súd zároveň pri posudzovaní veci prihliadal

aj na , podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd

i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd z predloženého spisu zistil, že od 14. júla 2003, keď nadobudol

právoplatnosť nález ústavného súdu č. k. -31 z 11. júna 2003 (v uvedenom

náleze ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2

a práva podľa dohovoru v konaní vedenom pod sp. zn. ),

konanie okresného súdu nevykazovalo znaky plynulého a efektívneho konania (v období od

1. apríla 2005 do 2. marca 2006 okresný súd vo veci nekonal, 14. mája 2007 bola vec

vrátená z krajského súdu za účelom vydania doplňujúceho rozsudku v dôsledku odvolania

sťažovateľa a 23. januára 2008 bola vec vrátená z krajského súdu z dôvodu nesplnenia

zákonom predpísaných náležitostí), teda bolo konaním, ktorým došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov (garantovaného čl. 48

ods. 2 a aj práva garantovaného dohovoru).

Obranu okresného súdu spočívajúcu vo vysokom nápade vecí a v personálnych

problémoch ako dôvodu, ktorý by mal byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy

v konaní, ústavný súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

(napr. , , ) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát

musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže

v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde,

ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť

dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce

zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že nečinnosťou,

resp. neefektívnosťou konania okresného súdu v uvedenom období v konaní vedenom

pod sp. zn. došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva

sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru.

Namietané konanie nebolo do času rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti

právoplatne skončené (od 30. apríla 2008 sa vec nachádza na krajskom súde za účelom

rozhodnutia o odvolaní sťažovateľa), napriek tomu ústavný súd neprikázal okresnému súdu,

aby v konaní vedenom pod sp. zn. v ďalšom období postupoval bez zbytočných

prieťahov, pretože to mu už prikázal nálezom č. k. -31 z 11. júna 2003 a tento

príkaz je naďalej aktuálny.

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva ().

Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa

ods. a právo podľa dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou

o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo

priznané primerané finančné zadosťučinenie v sume 280 000 Sk poukazujúc najmä

na dlhotrvajúcu právnu neistotu, pocit krivdy a úzkosti prejavujúci sa ako odmietnutie

spravodlivosti.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41

dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc predovšetkým obdobie, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom,

zložitosť veci, správanie sťažovateľa ako účastníka konania, povahu prerokovanej veci,

ktorá je predmetom posudzovaného konania, ako aj skutočnosť, že okresný súd

nerešpektoval príkaz ústavného súdu vyjadrený v náleze č. k. -31 z 11. júna

2003, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného

zadosťučinenia pre sťažovateľa v sume 60 000 Sk primerané konkrétnym okolnostiam

prípadu ( ).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. I. K.

Vzhľadom na to, že trovy konania vyčíslené advokátom neprekračovali sumu podľa

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov,

ústavný súd ich priznal v sume ním požadovanej, t. j. v sume 6 732 Sk. Priznanú úhradu

trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. júna 2008