Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 69/03
PDF · 208.22 KB
No categories available
I. ÚS 69/03
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 69/03-31
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka
a zo zudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho na neverejnom zasadnutí 11. júna 2003
prerokoval prijatú sťažnosť PhDr. V. K., bytom Š., zastúpeného advokátom JUDr. P. B., Š.,
vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie jeho
záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu v Galante v konaní vedenom pod sp. zn.
7 C 19/96 a takto
r o z h o d o l :
1. Okresný súd v Galante v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 19/96 p o r u š i l
právo PhDr. V. K., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej
lehote zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Okresnému súdu v Galante v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 19/96
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. PhDr. V. K. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk
(slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Galante povinný vyplatiť
mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. PhDr. V. K. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 13 194 Sk
(slovom trinásťtisícstodeväťdesiatštyri slovenských korún), ktorú je Okresný súd
v Galante p o v i n n ý mu vyplatiť na účet advokáta JUDr. P. B. do 15 dní od
právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. I. ÚS
69/03-11 z 26. marca 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť PhDr. V. K., bytom Š. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom JUDr. P. B., Š., v časti namietajúcej porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu v Galante (ďalej aj „okresný súd“) v konaní
o ochranu autorských práv a náhradu nemajetkovej a majetkovej ujmy v peniazoch
vedenom pod sp. zn. 7 C 19/96 na konanie.
V rámci prípravy ústneho pojednávania sa na základe žiadosti ústavného súdu
k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadrili obaja účastníci
konania: Okresný súd v Galante, zastúpený jeho podpredsedníčkou, vyjadrením
č. Spr 404/03 z 25. apríla 2003 a sťažovateľ, zastúpený svojím právnym zástupcom,
stanoviskom zo 16. mája 2003.
Okresný súd vo vyjadrení k opodstatnenosti prijatej sťažnosti konštatoval, že: „Je
pravdou, že konanie je zdĺhavé, ktorá skutočnosť vyplýva odchodom viacerých sudcov
z tunajšieho súdu, po ktorých veci vybavovali sudcovia tunajšieho súdu a tiež z väčšieho
množstva nápadu, najmä v roku 1997 súvisiaceho s druhou vlnou privatizácie.“
Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu
konštatoval, že: „Z písomného vyjadrenia Okresného súdu v Galante z 25. apríla 2003 je
zjavné, že okresný súd nevyvracia naše tvrdenia z ústavnej sťažnosti, naopak, uznáva
neprimeranú zdĺhavosť konania sp. zn. 7 C 19/96.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich
stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť
prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len
na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh
a stav konania v predmetnej veci.
Sťažovateľ je v občianskom právnom spore o ochranu autorských práv a náhradu
nemajetkovej a majetkovej ujmy v peniazoch vedenom na okresnom súde pod sp. zn.
7 C 19/96 žalovaným účastníkom konania. Konanie začalo 29. marca 1996. Po vykonaní
prvotných procesných úkonov (zabezpečenie úhrady súdneho poplatku, vyjadrenia
sťažovateľa k žalobe) bolo prvé pojednávanie vytýčené na 23. apríl 1997. Na tomto
pojednávaní žalobca konkretizoval svoje peňažné nároky a navrhol zabezpečenie listinných
dôkazov od príslušných mediálnych ustanovizní (Slovenskej televízie Bratislava – ďalej len
„STV“; VTV Cable tv s. r. o. Žarnovica).
Na pojednávaní konanom 14. mája 1997 sa sťažovateľ vyjadril k predmetu sporu.
Pojednávanie bolo odročené za účelom doplnenia dôkazného materiálu (scenár filmu)
žalobcom a zabezpečenia už požadovaných listinných dôkazov od vyššie uvedených
mediálnych spoločností.
Pojednávanie vytýčené na 11. jún 1997 bolo odročené (neprítomnosť žalobcu a jeho
právneho zástupcu) na 25. jún 1997. Na tomto pojednávaní (prítomní účastníci konania) boli
oboznámené súdu doručené listinné dôkazy, ku ktorým sa vyjadrili (vo vzťahu k predmetu
sporu) obaja účastníci. Pojednávanie bolo odročené na neurčito.
Dňa 30. júna 1997 žalobca oznámil okresnému súdu adresy na vypočutie ním
navrhovaných svedkov.
Opatrením podpredsedu okresného súdu z 11. júla 1997 bola predmetná vec
pridelená inému sudcovi (zákonný sudca bol preložený na iný súd).
Okresný súd zaslal 6. októbra 1997 druhopisy zápisu doterajších pojednávaní
Obvodnému oddeleniu Policajného zboru v Šali.
Dňa 2. februára 1999 vytýčil okresný súd termín pojednávania na 30. marec 1999,
ktorý následne (sťažovateľ ospravedlnil svoju neúčasť) preložil na 6. máj 1999.
Pojednávanie bolo odročené na 8. jún 1999 (žalobca požiadal o lehotu na zabezpečenie si
nového právneho zástupcu). Aj toto pojednávanie (prítomný len sťažovateľ, žalobca
ospravedlnený) bolo odročené.
Na pojednávaní konanom 14. októbra 1999 boli vypočutí účastníci k predmetu veci.
Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom vyžiadania si ďalších dôkazných
materiálov od STV a od producenta filmu.
STV 18. januára 2000 okresnému súdu oznámila, že ním požadované dokumenty jej
boli odcudzené a vymazané z archívu a z evidencie v počítači.
Okresný súd v súvislosti s vyššie uvedeným oznamom STV požiadal 1. marca 2000
žalobcu, aby na podporu svojich tvrdení v žalobe navrhol iné dôkazy, prípadne svedkov.
Právny zástupca žalobcu 23. marca 2000 oznámil okresnému súdu mená a adresy
štyroch svedkov, ktorí mali potvrdiť v žalobe tvrdené skutočnosti.
Okresný súd 26. apríla 2000 vytýčil termín pojednávania na 7. jún 2000. Z poštou
nedoručenej zásielky zistil, že žalobca zomrel.
Pojednávanie konané 7. júna 2000 okresný súd odročil na neurčito za účelom zistenia
dedičov žalobcu. V mesiacoch júl až október 2000 zisťoval okresný súd miesto (obvod
mesta Bratislava) úmrtia žalobcu (dožiadania na Okresný súd Bratislava II; evidenciu
obyvateľstva pri príslušnom oddelení Policajného zboru v Bratislave; právneho zástupcu
žalobcu).
Dňa 6. novembra 2000 manželka žalobcu oznámila okresnému súdu požadovaný
údaj.
Okresný súd 1. februára 2001 požiadal Okresný súd Bratislava II o podanie
informácie o dedičskom konaní. Dňa 12. marca 2001 mu bolo spätne doručené osvedčenie o
dedičstve po neb. žalobcovi (dedili manželka a syn).
Okresný súd 13. decembra 2002 požiadal dedičov, aby mu oznámili, či trvajú na
podanom návrhu, ak áno, tak žiadal upresniť petit žaloby.
Právny zástupca manželky neb. žalobcu 7. marca 2003 oznámil, že táto trvá na
podanej žalobe.
Okresný súd 24. apríla 2003 vytýčil termín pojednávania na 23. máj 2003. Aj toto
pojednávanie bolo podľa zistenia ústavného súdu odročené.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa odseku 2 citovaného článku ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo
veci konal.
Podľa odseku 3 citovaného článku ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom.“
Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...)“.
V petite svojej sťažnosti sťažovateľ žiadal vyslovenie porušenia vyššie označených
základných práv zaručených čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázanie
okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov, priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia vo výške 150 000 Sk a trov jeho právneho zastúpenia v konaní
pred ústavným súdom.
Okresný súd vo svojom vyššie citovanom vyjadrení priznal síce, že konanie je
„zdĺhavé“, ale ospravedlňoval ho personálnymi problémami a vysokým nápadom vecí na
súd.
Sťažovateľ v stanovisku k vyjadreniu okresného súdu vyslovil názor, že toto
vyjadrenie „nevyvracia naše tvrdenia z ústavnej sťažnosti, naopak uznáva neprimeranú
zdĺhavosť konania“.
Sťažovateľ podal opakovane sťažnosť na prieťahy v konaní v zmysle príslušných
ustanovení zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov
Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich
(zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby
neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára právna istota. Pre splnenie
ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval.
Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní až právoplatným
rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty
ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).
Vyššie uvedený právny názor ústavného súdu je vzhľadom na okolnosti danej veci
(konanie o ochranu autorských práv a náhradu nemajetkovej a majetkovej ujmy
v peniazoch) aplikovateľný aj vo vzťahu k právnej neistote osoby, ktorá je žalovaným
účastníkom, resp. odporcom v konaní pred všeobecným súdom.
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma
vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa
týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (II. ÚS
79/97, I. ÚS 70/98). Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej
lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
1. Pokiaľ ide o kritérium „zložitosti veci“, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral
do úvahy skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 92/97 a iné)
relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.
Predmetom konania na Okresnom súde v Galante vo veci vedenej pod sp. zn.
7 C 19/96 je rozhodovanie o ochrane autorských práv.
Ústavný súd zo skutočností uvádzaných okresným súdom ani z obsahu spisu nezistil
žiadnu takú okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver takej zložitosti posudzovanej veci, ktorá
by mohla negatívne ovplyvniť jej doterajší priebeh konania.
2. Pokiaľ ide o „správanie“ sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil
žiadnu závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri
posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci,
pričom zbytočné prieťahy v konaní posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky
okolnosti prípadu, najmä na skutočnosť, že v predmetnom konaní sťažovateľ vystupoval na
strane žalovaného.
Vychádzajúc z predloženej sťažnosti a k nej pripojených písomných dokumentov,
z obsahu súdneho spisu okresného súdu a zo stanovísk účastníkov konania ústavný súd
konštatoval zbytočné prieťahy v konaní spôsobené okresným súdom, ktorý nevykonal
žiadne úkony (resp. úkony smerujúce k rozhodnutiu v merite veci) v období:
- od 11. júla 1997 (vec pridelená inému sudcovi) do 2. februára 1999 (predvolanie na
pojednávanie). V tomto období urobil okresný súd jediný úkon 6. októbra 1997, keď
zaslal Obvodnému oddeleniu Policajného zboru Šaľa ním požadované opisy zápisníc
z pojednávaní;
- od 12. marca 2001, keď bol súdu doručený rovnopis osvedčenia o dedičstve, do
13. decembra 2002, keď súd vyzval dedičov, aby sa vyjadrili, či trvajú na žalobe.
Postup okresného súdu, ktorý vo vzťahu k sťažovateľovi v postavení žalovaného je
relevantný až od doručenia žaloby na vyjadrenie, bol v zmysle už vyššie uvedeného
konaním, ktoré nevykazovalo znaky plynulého a efektívneho konania, teda bol konaním,
ktorým došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na konanie bez zbytočných
prieťahov (garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy a aj základného práva garantovaného čl. 6
ods. 1 dohovoru).
Obranu okresného súdu spočívajúcu vo vysokom nápade vecí a v personálnych
problémoch ako dôvodu, ktorý by mal byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy
v konaní, ústavný súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II.
ÚS 48/96, II. ÚS 18/98, II. ÚS 52/99) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí
zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase
konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý
oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na
zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom
dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy
v súdnom konaní.
Vzhľadom na doterajší priebeh konania v predmetnej veci a skutočnosť, že ani po
uplynutí siedmich rokov od podania žaloby okresný súd ešte meritórne nerozhodol
(pojednávanie vytýčené na 23. máj 2003 bolo podľa zistenia ústavného súdu odročené),
považoval ústavný súd za potrebné v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona
o ústavnom súde prikázať okresnému súdu konať v súlade s príslušnými ustanoveniami
Občianskeho súdneho poriadku upravujúcimi priebeh konania tak, aby nedochádzalo
k porušovaniu práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy.
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu
nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný
súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné
právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od
právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal z dôvodu, že „...musí prežívať už sedem rokov
značnú právnu neistotu“, z čoho „...vyplývajú i pocity krivdy a úzkosti, ktoré musí ... denne
znášať...“, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 150 000 Sk.
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy primerané
finančné zadosťučinenie, ktoré je peňažnou protihodnotou utrpenej nemajetkovej ujmy
(napr. I. ÚS 15/02). Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia
vychádzal ústavný súd z ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde a s prihliadnutím
na všetky okolnosti zakladajúce porušenie namietaného práva, ako aj na predmet sporu
v napadnutom občianskoprávnom súdnom konaní (porušenie autorských práv) uznal podľa
zásad spravodlivosti za odôvodnené nepriznať sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie v plnom ním požadovanom rozsahu, ale len vo výške 20 000 Sk, ktoré
podľa názoru ústavného súdu zohľadňuje mieru jeho právnej neistoty v pozícii žalovanej
strany vo vzťahu k predmetu sporu.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo
sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Právny zástupca sťažovateľa si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia
sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom, ktoré vyčíslil: „...tarifnou odmenou podľa § 13
ods. 8, § 16, § 18 s aplikáciou § 1 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb, ktoré si vyžadovalo tri úkony: 1/ prevzatie a príprava zastupovania, 2/ spísanie
sťažnosti, 3/ spísanie stanoviska k vyjadreniu okresného súdu. Všetky úkony boli vykonané
v roku 2003, patrí za ne odmena po 4 270,- korún, tri paušálne náhrady po 128,- korún,
spolu 13 194,- korún.“
Ústavný súd priznal odmenu za tri úkony právnej pomoci, a to prevzatie a prípravu
zastúpenia, spísanie sťažnosti a spísanie stanoviska k vyjadreniu okresného súdu. Podľa
takto určených kritérií sú trovy právneho zastúpenia za tri úkony právnej pomoci vo výške
13 194 Sk (za jeden úkon 4 270 Sk a režijný paušál 128 Sk), ktoré ústavný súd zaviazal
okresný súd uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa.
Ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade je odôvodnená aplikácia
ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, že požadovaná náhrada trov právneho
zastúpenia zodpovedá platným právnym predpisom, a preto uložil okresnému súdu
povinnosť zaplatiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa v sume 13 194 Sk.
Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo
výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2003