Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 2/09
PDF · 220.96 KB
No categories available
I. ÚS 2/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 2/09-21
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2009
predbežne prerokoval sťažnosť V. S., B., H. G., B., a Z. H., B., zastúpených advokátom
JUDr. P. S., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na
prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a základných práv podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 40/04
a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. S., H. G. a Z. H. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta
2008 doručená sťažnosť V. S., B., H. G., B., a Z. H., B. (ďalej len „sťažovateľky“),
zastúpených advokátom JUDr. P. S., B., ktorou namietajú porušenie svojho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a základných práv podľa čl. 46 ústavy postupom Okresného súdu Bratislava
V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 40/04.
Sťažovateľky svoju sťažnosť doplnili podaním doručeným ústavnému súdu
29. septembra 2008.
Zo sťažnosti vyplýva, že k namietanému porušeniu označených práv malo podľa
sťažovateliek dôjsť nečinnosťou, resp. zbytočnými prieťahmi v postupe okresného súdu
v trestnom konaní vedenom proti obžalovanému R. Š.
Sťažovateľky vo svojej sťažnosti uviedli: „Dňa 9. 11. 2002 vodič motorového
vozidla R. Š. spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej zahynuli 3 osoby a 1 osoba bola ťažko
zranená.
Menovaný vodič sa dopustil trestného činu tým, že - viedol motorové
vozidlo neprimeranou rýchlosťou (povolená 60 km/h, zistená súdnym znalcom 85,6 km/h), -
neprispôsobil rýchlosť jazdy stavu a povahe vozovky, dostal šmyk a prešiel do protismeru,
kde sa čelne zrazil s motorovým vozidlom zn. Škoda Forman (taxík), v ktorom sa okrem
vodičky viezli 3 osoby, - jazdil pod vplyvom alkoholu - namerané 0,96 promile alkoholu v
krvi, - snažil sa podplatiť svedka nehody aby krivo vypovedal.
Dňa 1. 7. 2004 bola na Okresný súd Bratislava V. doručená obžaloba pre trestný čin
ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 3 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s trestným
činom ohrozenia pod vplyvom návykovej látky § 201 písm. d) Trestného zákona.
Podaním žaloby sa začalo na Okresnom súde Bratislava V. konanie pod spisovou
značkou 4 T 40/04 a bol vytýčený termín hlavného pojednávania na 22. 9. 2004.
Hlavné pojednávanie sa nekonalo pre neúčasť obžalovaného.
Okresný súd Bratislava V. na neverejnom zasadnutí Uznesením 4 T 40/04 zo dňa
26. 1. 2005 trestné stíhanie prerušil. Do dnešného dňa nebolo vytýčené hlavné
pojednávanie...
V priložených prílohách sťažovateľky preukazujú vyčerpanie zákonných možností,
ktoré spočívajú jedine podaním sťažností v súlade so zákonom č. 757/2004 Z. z.
Pri takomto konaní Okresného súdu Bratislava V. vo veci, nie je predpoklad na
zákonné práva poškodených sťažovateliek...
V tomto prípade je predpoklad, že právna neistota bude ešte dlho pretrvávať a
ovplyvňovať nedôstojné postavenie sťažovateliek.“
V namietanom trestnom konaní majú sťažovateľky postavenie poškodených (V. S.
ako matka usmrteného, H. G. ako matka ďalšieho usmrteného a Z. H. ako snúbenica
usmrteného R. S. a priama účastníčka nehody).
Sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodol takto:
„1. Právo sťažovateliek na súdnu a inú právnu ochranu dané čl. 46 v plnom rozsahu
a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru pred Okresným súdom Bratislava V
vedenej pod spisovou značkou 4 T 40/04, bolo porušené.
2. Sťažovateľkám... sa priznáva primerané zadosťučinenie vo výške 1,5 mil. Sk,
predstavujúce náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch za porušenie
základného práva prerokovať vec v primeranej lehote podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené
alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu
a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní
pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,
aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená
situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú možno
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 16/04, I. ÚS 27/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, IV. ÚS 55/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05,
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateliek podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom.
Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane
ustanoví zákon.
Sťažovateľky vo svojej sťažnosti v spojení s jej doplnením namietali porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a porušenie svojho základného práva „na súdnu a inú právnu ochranu dané čl. 46
v plnom rozsahu“ postupom (nečinnosťou) okresného súdu v trestnom konaní vedenom pod
sp. zn. 4 T 40/04, v ktorom majú postavenie poškodených.
Ústavný súd zo spisu okresného súdu zistil, že trestné konanie pred okresným súdom
začalo podaním obžaloby 1. júla 2004. Prvé hlavné pojednávanie nariadené na
22. september 2004 sa neuskutočnilo a bolo odročené na neurčito z dôvodu ospravedlnenej
neúčasti obžalovaného pre jeho práceneschopnosť.
Okresný súd následne zisťoval závažnosť zdravotného stavu obžalovaného
a v nadväznosti na to jeho spôsobilosť zúčastniť sa hlavného pojednávania vo veci.
V lekárskych správach, vyjadreniach ošetrujúcich lekárov a znaleckom posudku
z odboru zdravotníctva (klinickej onkológie), ktorého vypracovanie nariadil okresný súd,
bol vyslovený jednoznačný záver, že obžalovaný trpí ťažkou chorobou – závažným
onkologickým ochorením, a nie je spôsobilý vzhľadom na svoj zlý zdravotný stav zúčastniť
sa hlavného pojednávania.
Na základe takto zisteného zdravotného stavu obžalovaného okresný súd ustálil, že
sú naplnené dôvody pre prerušenie trestného konania z dôvodu podľa § 231 ods. 1
Trestného poriadku v spojení s § 224 ods. 1 a § 173 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, t. j.
z dôvodu, že obžalovaný trpí ťažkou chorobou, pre ktorú nie je spôsobilý sa zúčastniť
súdneho konania a hlavného pojednávania vo veci, a preto svojím uznesením z 26. januára
2005 právoplatne prerušil trestné stíhanie obžalovaného.
Okresný súd aj po prerušení trestného stíhania naďalej zisťoval zdravotný stav
obžalovaného a jeho spôsobilosť zúčastniť sa súdneho konania a hlavného pojednávania vo
veci, priebežne si zabezpečoval správy od zdravotníckych zariadení a ošetrujúcich lekárov
obžalovaného a nariadil niekoľko znaleckých dokazovaní z príslušných zdravotníckych
odvetví. Z obsahu stanovísk zdravotníckych zariadení, ošetrujúcich lekárov a znalcov
vyplývali závery o pretrvávajúcom onkologickom ochorení obžalovaného, nutnosti ďalšieho
operatívneho zákroku, ako aj o pridruženom psychiatrickom ochorení a hospitalizácii
obžalovaného na psychiatrickej klinike.
Podľa posledných stanovísk ošetrujúcich lekárov z augusta, resp. októbra roku 2008
dôvody prerušenia trestného stíhania pominuli, a preto okresný súd svojím uznesením
z 8. októbra 2008 rozhodol o pokračovaní v trestnom konaní a vo veci nariadil pojednávanie
na 20. november 2008.
Účelom, podstatou a zmyslom základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa
nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. Ťažiskovým pojmom
a komponentom uvedeného základného práva je to, že jeho ochrana sa uplatňuje vo veci
účastníka v jeho záležitosti. Súčasne je ústavný súd toho názoru, že uplatnenie tohto
základného práva je spojené len s takou vecou (záležitosťou) účastníka konania pred súdom
alebo iným orgánom právnej ochrany, ktorej prerokovanie a rozhodnutie je zahrnuté do
účelu procesného poriadku, ktorý upravuje postup orgánu verejnej moci pri prerokovaní
veci účastníka (I. ÚS 18/06).
V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
uplatnenie nároku na náhradu škody poškodeným v rámci trestného konania treba
považovať za začatie konania podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.
Akonáhle poškodený uplatní svoj nárok na náhradu škody v trestnom konaní, je to
prekážkou, aby si náhradu škody paralelne uplatnil aj v občianskoprávnom konaní. Preto
konanie a rozhodovanie o nároku na náhradu škody v rámci trestného konania vo vzťahu
k poškodenému spadá pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 18/06, IV. ÚS 44/06).
Skutočnosť, že v niektorých prípadoch sú trestné súdy príslušné rozhodovať podľa
povahy veci, či poškodená osoba má, alebo nemá byť účastníkom konania, alebo že môžu
osobu uplatňujúcu si nárok na náhradu škody odkázať na občianskoprávne konanie, keď nie
sú dostatočné dôkazy na stanovenie takéhoto nároku, nemôže mať vplyv na daný stav.
Pokiaľ nebude vydané takéto rozhodnutie, poškodené osoby uplatňujúce si nárok na
náhradu škody v trestnom konaní majú nárok profitovať zo záruk čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pretože takéto konania sú rozhodujúce pre určenie ich „občianskych práv“ (rozhodnutie
ESĽP vo veci Krumpel a Krumpelová v. Slovensko z 5. júla 2005, § 40).
Z uvedeného vyplýva, že domáhanie sa ochrany práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
a teda súčasne základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poškodeným v rámci trestného
konania je podmienené tým, aby bol uplatnený nárok na náhradu škody v trestnom konaní,
ktoré možno za určitých podmienok považovať za konanie vo veci poškodeného
(jeho záležitosti).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty účastníka
konania (napr. I. ÚS 41/02). Tento účel spravidla nemožno dosiahnuť po právoplatnom
prerušení konania, ku ktorému došlo v súlade so zákonom.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej
prerušenie konania pred príslušným orgánom verejnej moci, ku ktorému dôjde na základe
zákonom predvídaného dôvodu, resp. ústavne akceptovateľného dôvodu, možno považovať
za prekážku konania. Ak nedôjde k odpadnutiu prekážky konania spôsobom predvídaným
zákonom, nemôžu sa v prerušenom konaní vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce
k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania, pričom činnosť príslušného orgánu
verejnej moci sa v zásade obmedzuje na zisťovanie toho, či medzičasom došlo
k odstráneniu prekážky konania. Ústavný súd preto nečinnosť orgánu verejnej moci
v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu neposudzuje ako zbytočné prieťahy
v konaní (mutatis mutandis II. ÚS 3/03, I. ÚS 65/03, IV. ÚS 162/08).
Ústavný súd skúmal aj samotnú dôvodnosť prerušenia trestného stíhania, ako aj
pretrvávanie dôvodnosti tohto prerušenia a dospel k záveru, že okresný súd dôkladne
a priebežne zisťoval zdravotný stav obžalovaného, a tieto zistenia dostatočne odôvodňovali
závery okresného súdu o pretrvávaní nespôsobilosti obžalovaného zúčastniť sa konania pred
súdom a hlavného pojednávania vzhľadom na jeho zdravotný stav.
Ústavný súd konštatuje, že konanie okresného súdu od jeho začatia 1. júla 2004
podaním obžaloby až do jeho prerušenia 26. januára 2005 necharakterizujú zbytočné
prieťahy. V ďalšom období od 26. januára 2005 do 8. októbra 2008 bolo konanie na základe
zákonom predvídaného a ústavne akceptovateľného dôvodu prerušené, a tým v čase podania
sťažnosti ústavnému súdu sťažovateľkami 18. augusta 2008 objektívne nemohlo dôjsť
k prieťahom v posudzovanom konaní. Z vyžiadaného spisu okresného súdu vyplýva, že
konanie sa nevyznačuje prieťahmi ani v čase prerokovania sťažnosti sťažovateliek po
ukončení prerušenia konania (8. októbra 2008). Hlavné pojednávanie nariadené na
20. november 2008 sa neuskutočnilo z dôvodov nedoručenia spisového materiálu
z ústavného súdu a pre neúčasť právneho zástupcu obžalovaného (spisový materiál
okresnému súdu včas nedoručila doručovacia spoločnosť, pozn.) Hlavné pojednávanie
nariadené na 4. december 2008 sa neuskutočnilo (zdravotné dôvody na strane
obžalovaného, pozn.). Ďalšie pojednávanie nariadil okresný súd na 23. január 2009.
Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v tej časti, v ktorej sťažovateľky namietali
porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom okresného súdu v označenom konaní, odmietol ako zjavne
neopodstatnenú už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti posúdil aj možnosť porušenia
čl. 46 ústavy, a to vo všetkých jeho odsekoch v súlade so sťažovateľkami uvedeným
návrhom na rozhodnutie ústavného súdu.
Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu za predpokladu, že sú splnené procesné
podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny
prístup k súdu, a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu vo veci konať, pričom k jeho
porušeniu by mohlo dôjsť iba v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť
domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol
konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.
Ústavný súd zistil, že okresný súd vo veci sťažovateliek o ich nárokoch na náhradu
škody uplatnených v trestnom konaní vedenom proti obžalovanému neodmietol konať, ale
konanie zákonným postupom právoplatne prerušil. V dôsledku tohto jeho postupu (zákonnej
prekážky konania) nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateliek na súdnu
a inú právnu ochranu. Na základe uvedených skutočností preto ústavný súd nezistil
porušenie základného práva sťažovateliek podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a odmietol ich
sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd ďalej konštatuje, že čl. 46 ods. 2 ústavy je na trestné konanie okresného
súdu vedené pod sp. zn. 4 T 40/04, v ktorom sa nerozhoduje vo veci sťažovateliek podľa
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, t. j. podľa ustanovení upravujúcich správne
súdnictvo, zjavne neaplikovateľný. Z toho dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti
odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú, a to pre neexistenciu priamej súvislosti medzi
namietanými skutočnosťami a základným právom, porušenie ktorého sťažovateľky
namietali (napr. I. ÚS 44/03, IV. ÚS 172/05). Z rovnakého dôvodu ústavný súd odmietol
sťažnosť sťažovateliek aj v časti namietajúcej porušenie ich základných práv podľa čl. 46
ods. 3 a 4 ústavy.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch
na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. januára 2009