Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 162/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. mája 2008

predbežne prerokoval sťažnosť J. M., D. M., O. M. a M. A. M., všetci B., prechodne

ubytovaných v B., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1,

a 2 a a 2 postupom Úradu justičnej

a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Lučenec a Okresnej

prokuratúry Lučenec súvisiacim s prešetrovaním oznámení J. M. z 3. septembra 1997

a 1. januára 2000, a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. M., D. M., O. M. a M. A. M. o d m i e t a z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2008

doručená sťažnosť J. M., D. M., O. M. a M. A. M., všetci B., prechodne ubytovaných v B.

(ďalej aj „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1, a 2 a a 2 (ďalej len „“),

pričom za porušovateľov uvedených práv označili Úrad justičnej a kriminálnej polície

Okresného riaditeľstva Policajného zboru Lučenec (ďalej len „okresný úrad vyšetrovania“)

a Okresnú prokuratúru Lučenec (ďalej len „okresná prokuratúra“). Zo sťažnosti vyplýva, že

k namietanému porušeniu označených práv malo podľa sťažovateľov dôjsť nečinnosťou,

resp. zbytočnými prieťahmi v postupe označených orgánov činných v trestnom konaní

v nadväznosti na oznámenia sťažovateľa J. M. z 3. septembra 1997 a 1. januára 2000 (ďalej

aj „trestné oznámenia“) pre podozrenie zo spáchania trestného činu neoprávneného užívania

cudzej veci podľa a platného a účinného do 31. decembra

2005 (ďalej len „“) a trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia

podľa .

Zo sťažnosti sa dá vyvodiť, že uvedené trestné oznámenia súviseli so sporom medzi

sťažovateľom J. M. a konateľmi obchodnej spoločnosti L., spol. s r. o., L., predmetom

ktorého bolo „neoprávnené užívanie cudzej veci a následné zmarenie výkonu úradného

rozhodnutia pri vymáhaní bezdôvodného obohatenia vo výške 4,4 milióna Sk potvrdené

právoplatným a vykonateľným rozsudkom“, čo potvrdzuje aj k sťažnosti priložená kópia

rozsudku Okresného súdu Lučenec sp. zn. z 10. septembra 1998, ktorý nadobudol

právoplatnosť 25. mája 1999 a ktorým bola okrem iného označenej obchodnej spoločnosti

uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľovi J. M. sumu 4 437 176,59 Sk s príslušenstvom do

troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Podľa sťažovateľov „Orgány činné v trestnom konaní od roku 1997 spôsobili

prieťahy v konaní tým, že bolo vznesené obvinenie voči konkrétnym osobám a následnou

nečinnosťou do dnešného dňa teda ani po 11 rokoch nebola vznesená obžaloba.

Keďže v spore išlo o sumu 4,4 milióna Sk, sťažovatelia sa nečinnosťou orgánov

činných v trestnom konaní dostali do druhotnej platobnej neschopnosti (nemohli narábať so

svojimi peniazmi), ktorá viedla až k prepadu do bezdomovstva a tento stav bol spôsobilý

privodiť sťažovateľom porušenie ich základných práv na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti a dobrej povesti.

... Sťažovateľov tieto okolnosti donútili hľadať ochranu v zahraničí odkiaľ podali

v roku 2002 a 2003 niekoľko ďalších oznámení, na Okresný úrad vyšetrovania PZ v Lučenci

z podozrenia, že tie isté osoby spáchali ďalší trestný čin. Dňa 11. 6. 2004 podali podnet na

Generálnu prokuratúru SR, v ktorom zhrnuli všetky prieťahy v konaní a žiadali, aby orgány

činné v trestnom konaní konali“.

Sťažovatelia priložili k sťažnosti prípis Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

(ďalej len „generálna prokuratúra“) č. XV/3 Spr 1055/04-23 z 5. novembra 2004, v ktorom

generálna prokuratúra zaujala stanovisko k ich podnetu z 11. júna 2004, ako aj ďalším

podaniam adresovaným orgánom prokuratúry, v ktorom sa okrem iného uvádza, že „pri

riešení Vašich ostatných vyššie uvedených podaní a urgencií nepostupovali prokurátori

Trestného odboru Generálnej prokuratúry SR dôsledne, v zmysle

o prokuratúre.

O týchto pochybeniach bol informovaný pán generálny prokurátor, pričom zo strany

vedenia Generálnej prokuratúry SR boli prijaté konkrétne opatrenia, aby v budúcnosti

k podobnému stavu nedochádzalo“.

K sťažnosti predložili sťažovatelia aj kópiu ďalšieho trestného oznámenia

sťažovateľov J. M. a D. M. z 24. septembra 2007 adresovaného okresnému úradu

vyšetrovania, v ktorom označili za podozrivých zo spáchania viacerých trestných činov

konateľov obchodnej spoločnosti L., spol. s r. o.

Sťažovatelia opierajúc sa o uvedené tvrdia, že pasivitou orgánov činných v trestnom

konaní bolo porušené nielen ich základné právo na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, ale im „týmto bolo ubraté právo... na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti

a dobrej povesti v zmysle ods. (1) a (2) a ods. (1) a (2) SR“.

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vo veci ich sťažnosti prijal toto rozhodnutie:

„1. Základné právo J. M. a D. M. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

bolo porušené.

2. Právo J. M., D. M., O. M., M. A. M. na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti

a dobrej povesti v zmysle ods. (1) a (2) a ods. (1) a (2) SR porušené

bolo.“

Sťažovatelia zároveň žiadajú, aby im bolo priznané primerané finančné

zadosťučinenie, a to J. M. a D. M. v sume po 1 000 000 Sk, O. M. v sume 750 000 Sk a M.

A. M. v sume 500 000 Sk, a aby im boli priznané trovy právneho zastúpenia.

Súčasťou sťažnosti bola aj žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu doložená

o čestné vyhlásenie a dokumentáciu preukazujúcu aktuálne osobné, majetkové a zárobkové

pomery sťažovateľov.

Vzhľadom na to, že sťažnosť v predloženom znení neobsahovala všetky náležitosti

predpísané o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky , o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), ústavný súd vyzval

sťažovateľov, aby ju v určenej lehote doplnili, a to najmä o označenie právoplatného

rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým malo dôjsť k porušeniu nimi označených

práv.

Sťažovatelia v odpovedi na výzvu ústavného súdu z 3. apríla 2008 označili ako

posledné právoplatné rozhodnutie vo veci uznesenie okresného úradu vyšetrovania

„ČVS: OÚV 4/10/2000 zo dňa 23. 11. 2000 o začatí trestného stíhania 1. M. Č., 2. I. Š.“

a zároveň uviedli, že si 1. apríla 2008 prevzali od polície v Lučenci poštou zaslané doklady,

medzi ktorými boli aj uznesenia okresného úradu vyšetrovania o prerušení trestného

stíhania z 12. februára 2003 a o pokračovaní trestného stíhania z 28. októbra 2007, ktorých

pravosť spochybňujú a oznamujú, že v tejto súvislosti podajú trestné oznámenie na

neznámeho páchateľa.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú

dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovatelia vo svojom podaní z 3. apríla 2008 označili ako rozhodnutie, ktorým

malo dôjsť k porušeniu ich základných práv, uznesenie okresného úradu vyšetrovania

ČVS: OÚV 4/10/2000 z 23. novembra 2000. Týmto uznesením bolo začaté trestné stíhanie

M. Č. a I. Š. pre trestný čin neoprávneného užívania cudzej veci podľa § 249 ods. 1 a 3

.

Po preskúmaní označeného uznesenia okresného úradu vyšetrovania ústavný súd

konštatoval, že ním nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 46

ods. 1, a 2 a a 2 , pretože ide o uznesenie, ktoré svojím

obsahom i povahou smeruje k dosiahnutiu účelu, ktorý sťažovateľ J. M. trestnými

oznámeniami z 3. septembra 1997 a 1. januára 2000 sledoval. Táto skutočnosť by sama

osebe zakladala dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľov z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Ústavný súd opierajúci sa o materiálne chápanie ochrany ústavnosti tento záver

nepovažoval za dostatočný, a preto preskúmal sťažnosť sťažovateľov z hľadiska celého jej

obsahu, z ktorého vyplýva, že sťažovatelia ňou namietajú porušenie svojich základných

práv postupom (nečinnosťou) okresného úradu vyšetrovania v trestnej veci vedenej pod

sp. zn. ČVS: OÚV 4/10/2000.

Z dokumentácie predloženej sťažovateľmi ústavný súd zistil, že okresný úrad

vyšetrovania vyšetrovanie v predmetnej trestnej veci uznesením z 12. februára 2003 prerušil

z dôvodu, že „v priebehu vykonávaného vyšetrovania je potrebné k veci vypočuť ako

poškodeného J. M., pričom tento sa v mieste trvalého bydliska nezdržiaval a následne bolo

zistené, že by sa mal zdržiavať na adrese bydliska v obci V., vyšetrovateľ uznesením zo dňa

12. 12. 2002 v trestnom stíhaní pokračoval. V priebehu vykonaného vyšetrovania boli

vykonané aj ďalšie úkony, avšak vykonaným šetrením na mieste pobytu v obci V., ktoré J.

M. sám uviedol, bolo zistené, že tento sa udanej adrese nezdržiava. Keďže miesto jeho

pobytu a rovnako tak ani pobytu jeho manželky D. M. sa nepodarilo zistiť, bolo potrebné

rozhodnúť tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia“.

Ústavný súd nevidel dôvod spochybniť uznesenie okresného úradu vyšetrovania

o prerušení trestného stíhania aj vzhľadom na skutočnosť, že sťažovatelia sami v sťažnosti

uvádzajú, že sa v tomto období nachádzali v zahraničí. Ústavný súd v tejto súvislosti

poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej prerušenie konania pred príslušným

orgánom verejnej moci, ku ktorému dôjde na základe zákonom predvídaného dôvodu, resp.

ústavne akceptovateľného dôvodu, možno považovať za prekážku konania. Ak nedôjde

k odpadnutiu prekážky konania spôsobom predvídaným zákonom, nemôžu sa v prerušenom

konaní vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty

účastníkov konania, pričom činnosť príslušného orgánu verejnej moci sa v zásade

obmedzuje na zisťovanie toho, či medzičasom došlo k odstráneniu prekážky konania. Preto

ústavný súd nečinnosť orgánu verejnej moci v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho

postupu neposudzuje ako zbytočné prieťahy v konaní (mutatis mutandis napr. ,

).

Ďalším uznesením okresného úradu vyšetrovania z 28. októbra 2007 bolo

rozhodnuté o pokračovaní trestného stíhania v predmetnej veci „lebo dôvod na prerušenie

pominul“, keďže pobyt poškodeného J. M. bol zistený. Túto skutočnosť ústavnému súdu

potvrdil aj okresný prokurátor okresnej prokuratúry v prípise č. k. -132

z 29. apríla 2008, ktorý na základe výzvy ústavného súdu v ňom okrem iného uviedol, že

trestné stíhanie bolo prerušené „pre neprítomnosť poškodeného J. M., ktorý sa zdržiaval

mimo územia Slovenskej republiky na bližšie nezistenom mieste. Pred vydaním uznesení

o prerušení trestného stíhania boli overované viaceré adresy, na ktorých by sa poškodený

mohol zdržiavať, avšak bez kladného výsledku.

V prerušenom trestnom stíhaní bolo naposledy pokračované dňa 28. 10. 2007. Podľa

písomnej správy vyšetrovateľa PZ z 18. 4. 2008 termín preštudovania vyšetrovacieho spisu

bol určený na deň 28. 4. 2008“.

Na základe uvedených zistení ústavný súd konštatoval, že prieťahy v predmetnej

trestnej veci boli z veľkej miery spôsobené tým, že sťažovateľ vzhľadom na svoj dlhodobý

pobyt v zahraničí neposkytol orgánom činným v trestnom konaní potrebnú súčinnosť, bez

ktorej objektívne nebolo možné pokračovať vo vyšetrovaní. V súčasnosti sú tieto prekážky

odstránené, vo vyšetrovaní sa pokračuje a sťažovateľ J. M., ako aj ďalší sťažovatelia ako

poškodení majú na ochranu svojich práv k dispozícii právne prostriedky vyplývajúce im tak

z , ako aj zo o prokuratúre v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“). Z uvedeného dôvodu neexistuje podľa názoru

ústavného súdu medzi právami označenými sťažovateľmi a postupom orgánov činných

v trestnom konaní v trestnej veci ČVS: OÚV 4/10/2000 taká príčinná súvislosť, ktorá by

signalizovala, že postupom okresného úradu vyšetrovania alebo okresnej prokuratúry mohlo

dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľov na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a v tejto súvislosti aj k porušeniu ich základných práv podľa a 2 a

ods. 1 a 2 . Preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľov pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa žiadosťou

sťažovateľov o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

Nad rámec uvedeného ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že v danom

prípade existujú aj dôvody na odmietnutie sťažnosti sťažovateľov z dôvodu nedostatku

právomoci ústavného súdu. Z totiž vyplýva, že právomoc ústavného

súdu rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ktorými namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, je založená na princípe subsidiarity.

Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho

základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten

orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci

ústavného súdu (podobne , , , ).

Z princípu subsidiarity vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam predmetnej trestnej veci teda

vyplýva, že oprávnenia okresnej prokuratúry na úseku dozoru nad trestným stíhaním

vedeným pod ČVS: OÚV 4/10/2000 vylučujú právomoc ústavného súdu vo vzťahu

k namietanému postupu okresného úradu vyšetrovania a oprávnenia nadriadenej

prokuratúry, resp. generálnej prokuratúry, vyplývajúce zo zákona o prokuratúre (§ 31 a nasl.

- vybavovanie podnetov) a vylučujú aj právomoc ústavného súdu preskúmavať postup

okresnej prokuratúry pri zabezpečovaní dozoru nad uvedenou trestnou vecou.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. mája 2008