Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 311/2010
PDF · 212.18 KB
No categories available
III. ÚS 311/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2010
predbežne prerokoval sťažnosť J. M., B., t. č. U., B., vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného riaditeľstva Policajného zboru Lučenec, Úradu justičnej a kriminálnej polície
a Okresnej prokuratúry Lučenec súvisiacim s prešetrovaním oznámenia
J. M. z 24. septembra 2007 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2010
doručená sťažnosť J. M. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
riaditeľstva Policajného zboru Lučenec, Úradu justičnej a kriminálnej polície (ďalej len
„okresné riaditeľstvo PZ“) a Okresnej prokuratúry Lučenec (ďalej len „okresná
prokuratúra“) súvisiacim s prešetrovaním jeho trestného oznámenia z 24. septembra 2007.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 25. septembra 2007 poštou odoslal „ÚJKP
OR PZ Lučenec“ (správne označenie orgánu je: „Okresné riaditeľstvo Policajného
zboru Lučenec, Úrad justičnej a kriminálnej polície“, pozn.) trestné oznámenie z podozrenia
spáchania trestného činu „podvodného úpadku v zmysle § 250a (1) obvinenými M. Č. a L. Š.
v súvislosti s trestným činom marenia výkonu úradného rozhodnutia, za ktorý boli
obvinení“. Sťažovateľ namietal, že o tomto trestnom oznámení nebolo príslušnými orgánmi
činnými v trestnom konaní rozhodnuté „podľa § 197 ods. 1 a 2 Trestného zákona“
(sťažovateľ mal zrejme na mysli Trestný poriadok, a nie Trestný zákon, pozn.).
Uznesením okresného riaditeľstva PZ ČVS: OÚV-4/10-2000 z 22. augusta 2008
bolo začaté trestné stíhanie a súčasne vznesené obvinenie voči M. Č. a L. Š. (ďalej len
„obvinení“) zo spáchania trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 3 zákona
č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).
Ako vyplýva z odôvodnenia citovaného uznesenia, voči obvineným bolo už skorším
uznesením zo 4. marca 2000 začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie vo veci trestného
činu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 171 ods. 2 písm. a) Trestného zákona
a uznesením z 13. novembra 2000 bolo začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie za
trestný čin neoprávneného užívania cudzej veci podľa § 249 ods. 1 a 3 Trestného zákona.
Okresná prokuratúra podala 4. novembra 2008 na obvinených obžalobu za spáchanie
trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 171 ods. 2 písm. a) Trestného
zákona, trestného činu neoprávneného užívania cudzej veci podľa § 249 ods. 1 a 3
Trestného zákona a trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 3 Trestného zákona
a Okresný súd Lučenec (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 2 T/247/2008
z 9. februára 2010 obvinených uznal z týchto trestných činov za vinných, pričom s nárokom
na náhradu škody odkázal poškodeného na občianske súdne konanie. Vec však z dôvodu
odvolania podaného obvinenými nie je dosiaľ právoplatne skončená.
Sťažovateľ v dôvodoch podanej sťažnosti okrem iného uviedol: „Okresná
prokuratúra nevyužila svoje dozorové oprávnenia a nedala veci na správnu mieru i keď
bolo zrejmé už z obžaloby, že jednoznačne došlo aj k spáchaniu trestného činu podvodného
úpadku, nakoľko prokurátor v obžalobe tento stav v odseku I. obžaloby konštatuje v
kontexte s marením výkonu súdneho rozhodnutia a odpredaja majetku jednej spoločnosti L.
spol. s r.o., ale prehliadol v dôkazoch, že z týchto financií bola založená druhá spoločnosť
L. spol. s r.o. bez toho aby štatutár najskôr uhradil poškodenému svoj záväzok vyplývajúci
z rozsudku o vydaní bezdôvodného obohatenia vo výške vyše 4,7 milióny Sk. Z tohto
skutkového stavu vyplýval aj trestný čin podvodného úpadku... Som toho názoru, že
domáhanie sa spravodlivosti trvá príliš dlho, skutok sa stal v decembri 1993, polícia
a prokuratúra spočiatku konali nezákonne keď moje trestné oznámenie odmietli, napokon
až po vyše 16 rokoch dňa 9.2.2010 boli páchatelia odsúdený ale len podmienečne bez
povinnosti uhradiť škodu, teda nemusia mi vydať bezdôvodné obohatenie a to len z toho
dôvodu, že polícia a prokuratúra ich neobvinila aj z ďalších trestných skutokov ako je
podvodný úpadok, poškodzovanie veriteľa, nakoľko potom by ich súd musel odsúdiť
nepodmienečne, ako aj v odsudzujúcom rozsudku im uložiť povinnosť uhradiť škodu, čo sa
nestalo a nehovoriac o podvode, ktorého sa beztrestne dopustila organizovaná skupina.
(Ignorovanie podnetu z 28.4.1999) Sťažovateľ sa sťažuje na nečinnosť orgánov činných
v trestnom konaní, na uvedený podnet neexistuje žiadne uznesenie podľa § 197 ods. (1) a
(2) Trestného zákona, a preto neexistuje žiadne posledné rozhodnutie v tejto veci.“
Sťažovateľ navrhol v časti sťažnosti označenej „návrh na rozhodnutie vo veci
samej“ rozhodnúť vo veci takto:
„1. Okresná polícia v Lučenci p o r u š i l a právo J. M. domáhať sa jeho ochrany
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Okresná prokuratúra v Lučenci p o r u š i l a právo J. M. domáhať sa jeho
ochrany podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
3. Základné právo J. M. na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej
republiky, právo na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na ochranu oprávnených záujmov podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenske republiky, postupom Okresnej polície a Okresnej prokuratúry, p o r u š e n é
b o l o .
4. Prikazuje sa Krajskému súdu v Banskej Bystrici, ktorý prejednáva odvolanie
v konaní 2 To 138/10 aby odsúdil páchateľov aj za trestný čin podvodného úpadku a zmenil
výšku úhrnného tresta bez podmienečného odkladu.
5. J. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000 Eur..., ktoré je Okresná
polícia v Lučenci povinná vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.
7. J. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 20.000 Eur..., ktoré je Okresná
prokuratúra v Lučenci povinná vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.
8. Okresná prokuratúra v Lučenci je povinná uhradiť trovy právneho zastúpenia
v sume 3000 Eur na účet právneho zástupcu...“
Sťažovateľ súčasne žiadal o ustanovenie právneho zástupcu vychádzajúc zo svojich
zárobkových a majetkových pomerov, ktoré v sťažnosti opísal a na ich preukázanie
predložil listinné dôkazy.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju
zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Aj keď sťažovateľ v petite sťažnosti namietal porušenie základných práv len podľa
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd posúdil sťažnosť podľa celkového obsahu,
v ktorom sťažovateľ namietal aj porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vzhľadom na to, že sťažovateľ nemal právneho
zástupcu na svoje zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, ako aj z dôvodu, že bolo
bez právneho významu ustanoviť mu právneho zástupcu s prihliadnutím na skutočnosť, že
už pri predbežnom prerokovaní ústavný súd jeho sťažnosť odmietol a súčasne ho
nepovažoval za potrebné vyzývať na doplnenie podania.
Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľa s postupom okresného riaditeľstva
PZ a okresnej prokuratúry, ktorí sa podľa neho nezaoberali jeho trestným oznámením
z 24. septembra 2007 a o tomto oznámení odo dňa podania sťažnosti nerozhodli podľa
§ 197 ods. 1 a 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný poriadok“) odmietnutím alebo iným zákonom ustanoveným spôsobom,
hoci v zmysle tohto trestného oznámenia sťažovateľ vidí v konaní obvinených aj spáchanie
iných trestných činov ako tých, pre ktoré sú stíhaní okresným riaditeľstvom PZ vo veci
vedenej pod ČVS: OÚV-4/10-2000, okresnou prokuratúrou vo veci vedenej pod
sp. zn. 1 Pv 197/00 a okresným súdom vo veci vedenej pod sp. zn. 2 T/247/2008, a to
trestného činu podvodného úpadku podľa § 250a Trestného zákona, trestného činu
vydierania podľa § 235 ods. 1 Trestného zákona a trestného činu poškodzovania veriteľa
podľa § 256 Trestného zákona.
Ústavný súd konštatuje, že postup orgánov činných v trestnom konaní vo viacerých
trestných veciach, v ktorých vystupuje sťažovateľ ako poškodený, bol na základe jeho
sťažností podrobený prieskumu ústavným súdom už niekoľkokrát (I. ÚS 1/2010,
I. ÚS 323/08, III. ÚS 284/07). Osobitne je potrebné spomenúť sťažnosť sťažovateľa
doručenú ústavnému súdu 7. marca 2008 vedenú pod sp. zn. IV. ÚS 162/08,
ktorá smerovala proti postupu okresného riaditeľstva PZ práve vo veci vedenej
pod ČVS: OÚV-4/10-2000, ako aj proti postupu okresnej prokuratúry vo veci vedenej pod
sp. zn. 1 Pv 197/00. Touto sťažnosťou bola namietaná nečinnosť, resp. zbytočné prieťahy
v postupe označených orgánov činných v trestnom konaní v nadväznosti na oznámenia
sťažovateľa z 3. septembra 1997 a 1. januára 2000 pre podozrenia zo spáchania trestného
činu neoprávneného užívania cudzej veci podľa § 249 ods. 1 a 3 Trestného zákona platného
a účinného do 31. decembra 2005 a trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia
podľa § 171 ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ
namietal porušenie základných práv v súvislosti s inými svojimi trestnými oznámeniami.
Sťažnosť, ktorú v označenej veci sťažovateľ podal spolu so svojou manželkou a maloletými
deťmi, bola uznesením ústavného súdu č. k. IV. ÚS 162/08 -25 z 15. mája 2008 odmietnutá
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Ústavný
súd v odôvodnení konštatoval: „... prieťahy v predmetnej trestnej veci boli z veľkej miery
spôsobené tým, že sťažovateľ vzhľadom na svoj dlhodobý pobyt v zahraničí neposkytol
orgánom činným v trestnom konaní potrebnú súčinnosť, bez ktorej objektívne nebolo možné
pokračovať vo vyšetrovaní. V súčasnosti sú tieto prekážky odstránené, vo vyšetrovaní sa
pokračuje a sťažovateľ J. M., ako aj ďalší sťažovatelia ako poškodení majú na ochranu
svojich práv k dispozícii právne prostriedky vyplývajúce im tak z Trestného poriadku, ako aj
zo zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov... Z uvedeného
dôvodu neexistuje podľa názoru ústavného súdu medzi právami označenými sťažovateľmi
a postupom orgánov činných v trestnom konaní v trestnej veci ČVS: OÚV 4/10/2000 taká
príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že postupom okresného úradu vyšetrovania alebo
okresnej prokuratúry mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľov na inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a v tejto súvislosti aj k porušeniu ich základných
práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2 a čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy.“
Ďalej ústavný súd zistil, že trestné oznámenie sťažovateľa z 24. septembra 2007 bolo
priradené k veci vedenej okresným riaditeľstvom PZ pod ČVS: OÚV-4/10-2000 z dôvodu,
že predmet trestného oznámenia z 24. septembra 2007 bol posúdený ako zhodný s už
vyšetrovanou trestnou vecou. Uvedené vyplýva z obsahu úradného záznamu vyšetrovateľa
z 10. januára 2008. Sťažovateľ mal možnosť oboznámiť sa s výsledkami vyšetrovania
a podať návrhy na jeho doplnenie, keďže bol upozornený na možnosť preštudovať spis
výzvou vyšetrovateľa, ktorá mu bola doručená 2. októbra 2008, avšak toto svoje právo
nevyužil a na preštudovanie spisu sa bez ospravedlnenia nedostavil.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia alebo upovedomenia o inom zásahu,
ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Táto lehota sa pri
opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom
zásahu dozvedieť.
Ústavný súd konštatuje, že o opatrení policajta, ktorým priradil trestné oznámenie
sťažovateľa z 24. septembra 2007 pod vec vedenú okresným riaditeľstvom PZ pod
ČVS: OÚV-4/10-2000 z dôvodu totožnosti jeho predmetu, sa mohol sťažovateľ dozvedieť
najneskôr pri preštudovaní výsledkov vyšetrovania, t. j. v októbri 2008. Okrem toho, keďže
4. novembra 2008 bola v preskúmavanej trestnej veci podaná obžaloba na okresnom súde,
týmto dňom súčasne skončilo prípravné konanie, ktorým sa v zmysle § 10 ods. 14 Trestného
poriadku rozumie úsek od začatia trestného stíhania do podania obžaloby. Dňom podania
obžaloby prechádza totiž ústavnoprávna zodpovednosť za priebeh trestného konania na
vo veci konajúce všeobecné súdy (I. ÚS 1/2010). Vychádzajúc z konkrétnych okolností
prípadu sťažnosť na postup okresného riaditeľstva PZ a okresnú prokuratúru podal
sťažovateľ 2. júla 2010, teda skoro 20 mesiacov po skončení prípravného konania
a 21 mesiacov od upozornenia na právo oboznámiť sa s výsledkami vyšetrovania, preto je
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde dôvodné sťažnosť považovať za podanú
oneskorene.
Ďalším dôvodom na odmietnutie sťažnosti je princíp subsidiarity vyplývajúci
z čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorý znamená, že ústavný
súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu
zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd
teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Zmyslom
a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa
povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov
verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho
základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť
využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným
zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí
takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
Sťažovateľ v sťažnosti síce odkazuje na upovedomenie Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) z 31. októbra 2000, v zmysle
ktorého na základe jeho podania z 23. októbra 2000 generálna prokuratúra zistila
nezákonnosť aj v konaní vyšetrovateľa Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru
Lučenec (v súčasnosti ide o okresné riaditeľstvo PZ, pozn.) vo veci vedenej pod
ČVS: OÚV-4/10-2000, ako aj v konaní prokurátora okresnej prokuratúry, ktorý nevyužil
svoje dozorové oprávnenia a nezabezpečil zákonnosť postupu a rozhodnutí vyšetrovateľa,
avšak keďže toto podanie urobil sťažovateľ 7 rokov pred podaním trestného oznámenia
z 24. septembra 2007, nemožno ho považovať za využitie dostupného právneho prostriedku
nápravy, ktorý má predchádzať sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.
Každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho
základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten
orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci
ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti nielenže nepreukázal, ale ani netvrdil, že sa po podaní
trestného oznámenia z 24. septembra 2007 domáhal realizácie dozorových právomocí
okresnej prokuratúry nad trestným stíhaním tak, ako ich upravuje § 230 Trestného poriadku,
a preto ich nevyužitie vylučuje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k namietanému
postupu okresného riaditeľstva PZ. Pokiaľ ide o namietaný postup okresnej prokuratúry,
sťažovateľ nevyužil dostupné právne prostriedky vyplývajúce z § 31 a nasl. zákona
č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov, ktorými je upravené
vybavovanie podnetov, na základe ktorých je možné napraviť nezákonný, resp. neústavný
postup podriadených orgánov vrátane prokuratúry, čo vylučuje aj právomoc ústavného súdu
preskúmavať postup okresnej prokuratúry pri zabezpečovaní dozoru nad uvedenou trestnou
vecou.
Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že v rámci svojej rozhodovacej činnosti
ústavný súd konštatoval, že právo fyzickej osoby na začatie trestného konania voči
označenej osobe na základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva
a slobody podľa druhej hlavy ústavy a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných
práv alebo slobôd (napr. II. ÚS 42/00). Právna kvalifikácia skutku ako trestného činu
výlučne prináleží orgánom činným v trestnom konaní a súdom, a preto nemožno považovať
za porušenie základných práv ani to, ak orgány činné v trestnom konaní trestne stíhajú
určitú osobu za iný trestný čin ako ten, ktorý v skutku vidí osoba podávajúca oznámenie.
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, pretože zistil oneskorenosť
podania sťažnosti aj nedostatok svojej právomoci, bolo bez právneho významu zaoberať sa
konkrétnymi námietkami sťažovateľa vo vzťahu k jednotlivým článkom ústavy, ako aj jeho
ďalšími požiadavkami vrátane žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred
ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. augusta 2010