Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 311/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2010

predbežne prerokoval sťažnosť J. M., B., t. č. U., B., vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva vlastniť majetok podľa ,

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného riaditeľstva Policajného zboru Lučenec, Úradu justičnej a kriminálnej polície

a Okresnej prokuratúry Lučenec súvisiacim s prešetrovaním oznámenia

J. M. z 24. septembra 2007 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2010

doručená sťažnosť J. M. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej

len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa ,

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

riaditeľstva Policajného zboru Lučenec, Úradu justičnej a kriminálnej polície (ďalej len

„okresné riaditeľstvo PZ“) a Okresnej prokuratúry Lučenec (ďalej len „okresná

prokuratúra“) súvisiacim s prešetrovaním jeho trestného oznámenia z 24. septembra 2007.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 25. septembra 2007 poštou odoslal „ÚJKP

OR PZ Lučenec“ (správne označenie orgánu je: „Okresné riaditeľstvo Policajného

zboru Lučenec, Úrad justičnej a kriminálnej polície“, pozn.) trestné oznámenie z podozrenia

spáchania trestného činu „podvodného úpadku v zmysle § 250a (1) obvinenými M. Č. a L. Š.

v súvislosti s trestným činom marenia výkonu úradného rozhodnutia, za ktorý boli

obvinení“. Sťažovateľ namietal, že o tomto trestnom oznámení nebolo príslušnými orgánmi

činnými v trestnom konaní rozhodnuté „podľa a “

(sťažovateľ mal zrejme na mysli , a nie , pozn.).

Uznesením okresného riaditeľstva PZ ČVS: OÚV-4/10-2000 z 22. augusta 2008

bolo začaté trestné stíhanie a súčasne vznesené obvinenie voči M. Č. a L. Š. (ďalej len

„obvinení“) zo spáchania trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 3 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Ako vyplýva z odôvodnenia citovaného uznesenia, voči obvineným bolo už skorším

uznesením zo 4. marca 2000 začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie vo veci trestného

činu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa

a uznesením z 13. novembra 2000 bolo začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie za

trestný čin neoprávneného užívania cudzej veci podľa a .

Okresná prokuratúra podala 4. novembra 2008 na obvinených obžalobu za spáchanie

trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 171 ods. 2 písm. a) Trestného

zákona, trestného činu neoprávneného užívania cudzej veci podľa § 249 ods. 1 a 3

a trestného činu sprenevery podľa a

a Okresný súd Lučenec (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn.

z 9. februára 2010 obvinených uznal z týchto trestných činov za vinných, pričom s nárokom

na náhradu škody odkázal poškodeného na občianske súdne konanie. Vec však z dôvodu

odvolania podaného obvinenými nie je dosiaľ právoplatne skončená.

Sťažovateľ v dôvodoch podanej sťažnosti okrem iného uviedol: „Okresná

prokuratúra nevyužila svoje dozorové oprávnenia a nedala veci na správnu mieru i keď

bolo zrejmé už z obžaloby, že jednoznačne došlo aj k spáchaniu trestného činu podvodného

úpadku, nakoľko prokurátor v obžalobe tento stav v odseku I. obžaloby konštatuje v

kontexte s marením výkonu súdneho rozhodnutia a odpredaja majetku jednej spoločnosti L.

spol. s r.o., ale prehliadol v dôkazoch, že z týchto financií bola založená druhá spoločnosť

L. spol. s r.o. bez toho aby štatutár najskôr uhradil poškodenému svoj záväzok vyplývajúci

z rozsudku o vydaní bezdôvodného obohatenia vo výške vyše 4,7 milióny Sk. Z tohto

skutkového stavu vyplýval aj trestný čin podvodného úpadku... Som toho názoru, že

domáhanie sa spravodlivosti trvá príliš dlho, skutok sa stal v decembri 1993, polícia

a prokuratúra spočiatku konali nezákonne keď moje trestné oznámenie odmietli, napokon

až po vyše 16 rokoch dňa 9.2.2010 boli páchatelia odsúdený ale len podmienečne bez

povinnosti uhradiť škodu, teda nemusia mi vydať bezdôvodné obohatenie a to len z toho

dôvodu, že polícia a prokuratúra ich neobvinila aj z ďalších trestných skutokov ako je

podvodný úpadok, poškodzovanie veriteľa, nakoľko potom by ich súd musel odsúdiť

nepodmienečne, ako aj v odsudzujúcom rozsudku im uložiť povinnosť uhradiť škodu, čo sa

nestalo a nehovoriac o podvode, ktorého sa beztrestne dopustila organizovaná skupina.

(Ignorovanie podnetu z 28.4.1999) Sťažovateľ sa sťažuje na nečinnosť orgánov činných

v trestnom konaní, na uvedený podnet neexistuje žiadne uznesenie podľa § 197 ods. (1) a

(2) , a preto neexistuje žiadne posledné rozhodnutie v tejto veci.“

Sťažovateľ navrhol v časti sťažnosti označenej „návrh na rozhodnutie vo veci

samej“ rozhodnúť vo veci takto:

„1. Okresná polícia v Lučenci p o r u š i l a právo J. M. domáhať sa jeho ochrany

podľa a .

2. Okresná prokuratúra v Lučenci p o r u š i l a právo J. M. domáhať sa jeho

ochrany podľa a .

3. Základné právo J. M. na súdnu a inú ochranu podľa Slovenskej

republiky, právo na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na ochranu oprávnených záujmov podľa

Slovenske republiky, postupom Okresnej polície a Okresnej prokuratúry, p o r u š e n é

b o l o .

4. Prikazuje sa Krajskému súdu v Banskej Bystrici, ktorý prejednáva odvolanie

v konaní aby odsúdil páchateľov aj za trestný čin podvodného úpadku a zmenil

výšku úhrnného tresta bez podmienečného odkladu.

5. J. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000 Eur..., ktoré je Okresná

polícia v Lučenci povinná vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

7. J. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 20.000 Eur..., ktoré je Okresná

prokuratúra v Lučenci povinná vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

8. Okresná prokuratúra v Lučenci je povinná uhradiť trovy právneho zastúpenia

v sume 3000 Eur na účet právneho zástupcu...“

Sťažovateľ súčasne žiadal o ustanovenie právneho zástupcu vychádzajúc zo svojich

zárobkových a majetkových pomerov, ktoré v sťažnosti opísal a na ich preukázanie

predložil listinné dôkazy.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju

zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Aj keď sťažovateľ v petite sťažnosti namietal porušenie základných práv len podľa

a , ústavný súd posúdil sťažnosť podľa celkového obsahu,

v ktorom sťažovateľ namietal aj porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vzhľadom na to, že sťažovateľ nemal právneho

zástupcu na svoje zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, ako aj z dôvodu, že bolo

bez právneho významu ustanoviť mu právneho zástupcu s prihliadnutím na skutočnosť, že

už pri predbežnom prerokovaní ústavný súd jeho sťažnosť odmietol a súčasne ho

nepovažoval za potrebné vyzývať na doplnenie podania.

Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľa s postupom okresného riaditeľstva

PZ a okresnej prokuratúry, ktorí sa podľa neho nezaoberali jeho trestným oznámením

z 24. septembra 2007 a o tomto oznámení odo dňa podania sťažnosti nerozhodli podľa

a v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) odmietnutím alebo iným zákonom ustanoveným spôsobom,

hoci v zmysle tohto trestného oznámenia sťažovateľ vidí v konaní obvinených aj spáchanie

iných trestných činov ako tých, pre ktoré sú stíhaní okresným riaditeľstvom PZ vo veci

vedenej pod ČVS: OÚV-4/10-2000, okresnou prokuratúrou vo veci vedenej pod

sp. zn. a okresným súdom vo veci vedenej pod sp. zn. , a to

trestného činu podvodného úpadku podľa , trestného činu

vydierania podľa a trestného činu poškodzovania veriteľa

podľa .

Ústavný súd konštatuje, že postup orgánov činných v trestnom konaní vo viacerých

trestných veciach, v ktorých vystupuje sťažovateľ ako poškodený, bol na základe jeho

sťažností podrobený prieskumu ústavným súdom už niekoľkokrát (,

, ). Osobitne je potrebné spomenúť sťažnosť sťažovateľa

doručenú ústavnému súdu 7. marca 2008 vedenú pod sp. zn. ,

ktorá smerovala proti postupu okresného riaditeľstva PZ práve vo veci vedenej

pod ČVS: OÚV-4/10-2000, ako aj proti postupu okresnej prokuratúry vo veci vedenej pod

sp. zn. . Touto sťažnosťou bola namietaná nečinnosť, resp. zbytočné prieťahy

v postupe označených orgánov činných v trestnom konaní v nadväznosti na oznámenia

sťažovateľa z 3. septembra 1997 a 1. januára 2000 pre podozrenia zo spáchania trestného

činu neoprávneného užívania cudzej veci podľa a platného

a účinného do 31. decembra 2005 a trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia

podľa . Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ

namietal porušenie základných práv v súvislosti s inými svojimi trestnými oznámeniami.

Sťažnosť, ktorú v označenej veci sťažovateľ podal spolu so svojou manželkou a maloletými

deťmi, bola uznesením ústavného súdu č. k. -25 z 15. mája 2008 odmietnutá

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Ústavný

súd v odôvodnení konštatoval: „... prieťahy v predmetnej trestnej veci boli z veľkej miery

spôsobené tým, že sťažovateľ vzhľadom na svoj dlhodobý pobyt v zahraničí neposkytol

orgánom činným v trestnom konaní potrebnú súčinnosť, bez ktorej objektívne nebolo možné

pokračovať vo vyšetrovaní. V súčasnosti sú tieto prekážky odstránené, vo vyšetrovaní sa

pokračuje a sťažovateľ J. M., ako aj ďalší sťažovatelia ako poškodení majú na ochranu

svojich práv k dispozícii právne prostriedky vyplývajúce im tak z , ako aj

zo o prokuratúre v znení neskorších predpisov... Z uvedeného

dôvodu neexistuje podľa názoru ústavného súdu medzi právami označenými sťažovateľmi

a postupom orgánov činných v trestnom konaní v trestnej veci ČVS: OÚV 4/10/2000 taká

príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že postupom okresného úradu vyšetrovania alebo

okresnej prokuratúry mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľov na inú

právnu ochranu podľa a v tejto súvislosti aj k porušeniu ich základných

práv podľa a 2 a a 2 .“

Ďalej ústavný súd zistil, že trestné oznámenie sťažovateľa z 24. septembra 2007 bolo

priradené k veci vedenej okresným riaditeľstvom PZ pod ČVS: OÚV-4/10-2000 z dôvodu,

že predmet trestného oznámenia z 24. septembra 2007 bol posúdený ako zhodný s už

vyšetrovanou trestnou vecou. Uvedené vyplýva z obsahu úradného záznamu vyšetrovateľa

z 10. januára 2008. Sťažovateľ mal možnosť oboznámiť sa s výsledkami vyšetrovania

a podať návrhy na jeho doplnenie, keďže bol upozornený na možnosť preštudovať spis

výzvou vyšetrovateľa, ktorá mu bola doručená 2. októbra 2008, avšak toto svoje právo

nevyužil a na preštudovanie spisu sa bez ospravedlnenia nedostavil.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia alebo upovedomenia o inom zásahu,

ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Táto lehota sa pri

opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom

zásahu dozvedieť.

Ústavný súd konštatuje, že o opatrení policajta, ktorým priradil trestné oznámenie

sťažovateľa z 24. septembra 2007 pod vec vedenú okresným riaditeľstvom PZ pod

ČVS: OÚV-4/10-2000 z dôvodu totožnosti jeho predmetu, sa mohol sťažovateľ dozvedieť

najneskôr pri preštudovaní výsledkov vyšetrovania, t. j. v októbri 2008. Okrem toho, keďže

4. novembra 2008 bola v preskúmavanej trestnej veci podaná obžaloba na okresnom súde,

týmto dňom súčasne skončilo prípravné konanie, ktorým sa v zmysle § 10 ods. 14 Trestného

poriadku rozumie úsek od začatia trestného stíhania do podania obžaloby. Dňom podania

obžaloby prechádza totiž ústavnoprávna zodpovednosť za priebeh trestného konania na

vo veci konajúce všeobecné súdy (). Vychádzajúc z konkrétnych okolností

prípadu sťažnosť na postup okresného riaditeľstva PZ a okresnú prokuratúru podal

sťažovateľ 2. júla 2010, teda skoro 20 mesiacov po skončení prípravného konania

a 21 mesiacov od upozornenia na právo oboznámiť sa s výsledkami vyšetrovania, preto je

podľa dôvodné sťažnosť považovať za podanú

oneskorene.

Ďalším dôvodom na odmietnutie sťažnosti je princíp subsidiarity vyplývajúci

z a , ktorý znamená, že ústavný

súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu

zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd

teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Zmyslom

a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa

povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov

verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho

základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť

využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným

zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí

takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(m. m. , , , , ).

Sťažovateľ v sťažnosti síce odkazuje na upovedomenie Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) z 31. októbra 2000, v zmysle

ktorého na základe jeho podania z 23. októbra 2000 generálna prokuratúra zistila

nezákonnosť aj v konaní vyšetrovateľa Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru

Lučenec (v súčasnosti ide o okresné riaditeľstvo PZ, pozn.) vo veci vedenej pod

ČVS: OÚV-4/10-2000, ako aj v konaní prokurátora okresnej prokuratúry, ktorý nevyužil

svoje dozorové oprávnenia a nezabezpečil zákonnosť postupu a rozhodnutí vyšetrovateľa,

avšak keďže toto podanie urobil sťažovateľ 7 rokov pred podaním trestného oznámenia

z 24. septembra 2007, nemožno ho považovať za využitie dostupného právneho prostriedku

nápravy, ktorý má predchádzať sťažnosti podľa .

Každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho

základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten

orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci

ústavného súdu (podobne , , , ).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti nielenže nepreukázal, ale ani netvrdil, že sa po podaní

trestného oznámenia z 24. septembra 2007 domáhal realizácie dozorových právomocí

okresnej prokuratúry nad trestným stíhaním tak, ako ich upravuje ,

a preto ich nevyužitie vylučuje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k namietanému

postupu okresného riaditeľstva PZ. Pokiaľ ide o namietaný postup okresnej prokuratúry,

sťažovateľ nevyužil dostupné právne prostriedky vyplývajúce z § 31 a nasl. zákona

č. o prokuratúre v znení neskorších predpisov, ktorými je upravené

vybavovanie podnetov, na základe ktorých je možné napraviť nezákonný, resp. neústavný

postup podriadených orgánov vrátane prokuratúry, čo vylučuje aj právomoc ústavného súdu

preskúmavať postup okresnej prokuratúry pri zabezpečovaní dozoru nad uvedenou trestnou

vecou.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že v rámci svojej rozhodovacej činnosti

ústavný súd konštatoval, že právo fyzickej osoby na začatie trestného konania voči

označenej osobe na základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva

a slobody podľa druhej hlavy a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných

práv alebo slobôd (napr. ). Právna kvalifikácia skutku ako trestného činu

výlučne prináleží orgánom činným v trestnom konaní a súdom, a preto nemožno považovať

za porušenie základných práv ani to, ak orgány činné v trestnom konaní trestne stíhajú

určitú osobu za iný trestný čin ako ten, ktorý v skutku vidí osoba podávajúca oznámenie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, pretože zistil oneskorenosť

podania sťažnosti aj nedostatok svojej právomoci, bolo bez právneho významu zaoberať sa

konkrétnymi námietkami sťažovateľa vo vzťahu k jednotlivým článkom , ako aj jeho

ďalšími požiadavkami vrátane žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred

ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010