Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 90/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2009

predbežne prerokoval sťažnosť M. P., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa , a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Košice I č. k. -153 zo 17. októbra 2006 a jeho uznesením č. k. 26 C 34/2005-

155 zo 6. novembra 2006, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -179

z 19. marca 2008 a jeho uznesením č. k. -186 z 19. marca 2008, uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 20. augusta 2008

a prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VI/2 Pz 727/08-9

z 20. januára 2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 2. februára

2009 doručené podanie M. P., K. (ďalej len „sťažovateľ“) označené ako „Žaloba proti

porušovaniu základných práv a slobôd podľa , 47, 48,

a ľudských práv a základných slobôd podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd podľa súdmi Slovenskej republiky,

a tiež prokuratúrami“.

Vychádzajúc z obsahu podania ústavný súd preskúmaval jeho podanie ako sťažnosť

podľa (ďalej len „“), ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa , a a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. -153 zo

17. októbra 2006 (ďalej aj „označený rozsudok okresného súdu“) a jeho uznesením

č. k. -155 zo 6. novembra 2006 (ďalej aj „označené uznesenie okresného

súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -179 z 19. marca 2008 (ďalej aj „označený rozsudok krajského súdu“

alebo „namietaný rozsudok krajského súdu“) a jeho uznesením č. k. -186

z 19. marca 2008 (ďalej aj „označené uznesenie krajského súdu“ alebo „namietané

uznesenie krajského súdu“), uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 20. augusta 2008 (ďalej aj „označené uznesenie

najvyššieho súdu“) a prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len

„generálna prokuratúra“) č. k. VI/2 Pz 727/08-9 z 20. januára 2009 (ďalej aj „namietaný

prípis“).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie (sťažovateľ ju doručil podaním

z 23. februára 2009, pozn.) vyplýva, že sťažovateľ doručil 4. mája 2005 okresnému súdu

žalobu proti žalovanému V. R., obchodné meno V. R. - R., K. (ďalej len „žalovaný“),

o zaplatenie sumy 415 000 Sk s príslušenstvom s poukazom na to, že žalovaný je dlžníkom

D. K., ktorá bola rozsudkom krajského súdu č. k. -52 z 12. februára 2002

zaviazaná zaplatiť sťažovateľovi sumu 872 682 Sk s príslušenstvom. Okresný súd

označeným rozsudkom žalobu sťažovateľa zamietol s poukazom na to, že žalovaný nie je

pasívne legitimovaný. Označeným uznesením okresného súdu zaviazal sťažovateľa zaplatiť

žalovanému náhradu trov konania.

Sťažovateľ podal proti označenému rozsudku a označenému uzneseniu okresného

súdu odvolania, o ktorých rozhodoval krajský súd, pričom označeným rozsudkom

a označeným uznesením rozhodnutia prvostupňového súdu potvrdil.

Proti označenému rozsudku a označenému uzneseniu krajského súdu podal

sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd označeným uznesením tak, že ho

odmietol. Označené uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi doručené „... v načale

októbra 2008“.

Sťažovateľ podal 13. októbra 2008 podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti

označenému rozsudku okresného súdu v spojení s označeným rozsudkom krajského súdu,

ako aj proti označenému uzneseniu okresného súdu v spojení s označeným uznesením

krajského súdu adresovaný generálnej prokuratúre. Z poverenia generálnej prokuratúry

podnet vybavila Krajská prokuratúra v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“) tak, že

ho prípisom č. k. Kc 240/08-8 z 2. decembra 2008 odložila.

Následne podal sťažovateľ 16. decembra 2008 generálnej prokuratúre opakovaný

podnet, ktorým vyslovil nespokojnosť s vybavením svojho podnetu na podanie

mimoriadneho dovolania proti označenému rozsudku okresného súdu v spojení

s označeným rozsudkom krajského súdu krajskou prokuratúrou. Generálna prokuratúra

vybavila opakovaný podnet sťažovateľa namietaným prípisom, v ktorom sa stotožnila

s postupom krajskej prokuratúry pri vybavovaní jeho podnetu a konštatovala, že „neboli

zistené dôvody na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243e ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku“.

Sťažnosť v predloženom znení neobsahuje návrh rozhodnutia (petit).

Sťažovateľ v sťažnosti požiadal o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred

ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46,

a a práva podľa dohovoru rozsudkom okresného súdu

č. k. -153 zo 17. októbra 2006 a jeho uznesením č. k. -155 zo

6. novembra 2006, rozsudkom krajského súdu č. k. -179 z 19. marca 2008

a jeho uznesením č. k. -186 z 19. marca 2008, uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 20. augusta 2008 a prípisom generálnej prokuratúry

č. k. VI/2 Pz 727/08-9 z 20. januára 2009.

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46, čl. 47

a a práva podľa dohovoru rozsudkom okresného súdu

č. k. -153 zo 17. októbra 2006 a jeho uznesením č. k. -155 zo

6. novembra 2006, rozsudkom krajského súdu č. k. -179 z 19. marca

2008 a jeho uznesením č. k. -186 z 19. marca 2008

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu k označenému rozsudku

a označenému uzneseniu okresného súdu, ako aj namietanému rozsudku a namietanému

uzneseniu krajského súdu bola sťažnosť sťažovateľa ústavnému súdu doručená zjavne po

uplynutí lehoty podľa , a preto sťažnosť v tejto časti po

predbežnom prerokovaní odmietol podľa z dôvodu, že

bola podaná oneskorene.

Nad rámec tohto záveru ústavný súd poukázal tiež na to, že vzhľadom na princíp

subsidiarity, na ktorom je založená právomoc ústavného súdu, bolo možné sťažnosť

sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie svojich práv označeným rozsudkom

a označeným uznesením okresného súdu, odmietnuť aj z dôvodu nedostatku právomoci

ústavného súdu, keďže o odvolaniach proti napadnutým rozhodnutiam okresného súdu

mohol sťažovateľ podať odvolania (ktoré aj podal), o ktorých bol oprávnený a povinný

rozhodnúť krajský súd. V danom prípade totiž právomoc krajského súdu vylučuje právomoc

ústavného súdu.

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46, čl. 47

a a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 20. augusta 2008

V súvislosti s preskúmavaním tejto časti sťažnosti sťažovateľa ústavný súd považoval

za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru vo vzťahu k veciam patriacim do

právomoci všeobecných súdov, podľa ktorej nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (mutatis mutandis , ). Preto nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne

neopodstatnený. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo

dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovuje, že

ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal porušenie takých základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd podľa kvalifikovanej medzinárodnej

zmluvy, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako

zjavne neopodstatnený (napr. , ).

Uznesením sp. zn. z 20. augusta 2008 najvyšší súd rozhodol

o dovolaní sťažovateľa proti označenému rozsudku a označenému uzneseniu krajského súdu

tak, že ho odmietol. Podľa zistení ústavného súdu označené uznesenie najvyššieho súdu ešte

nenadobudlo právoplatnosť vzhľadom na to, že sa ho nepodarilo doručiť žalovanému.

Z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ v dovolaní tvrdil najmä to, že mu

„postupom oboch súdov nižšieho stupňa bola odňatá možnosť konať pred súdom

nesprávnym právnym posúdením veci“.

V relevantnej časti odôvodnenia označeného uznesenia najvyššieho súdu sa okrem

iného uvádza:

„Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací

súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom v jeho výroku prípustnosť dovolania

nevyslovil) ako aj uznesenie odvolacieho súdu, ktoré vykazuje znaky jedného z tých

uznesení, ktoré sú taxatívne vymenované v ustanovení ako uznesenia,

na ktoré sa nevzťahuje a je nepochybné, že prípustnosť dovolania

žalobcu z až 3 a z nemožno vyvodiť.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237

( ), dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či konanie nie je

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v až g/ , pričom nezistil

existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom

ustanovení. Nezistil ani podmienky prípustnosti dovolania podľa , na

ktoré poukazoval dovolateľ. Žalobca v zásade tvrdí, že v danej veci mu postupom oboch

súdov nižšieho stupňa bola odňatá možnosť konať pred súdom nesprávnym právnym

posúdením veci.

Odňatím možnosti konať pred súdom ( ) sa rozumie postup súdu,

ktorým odňal účastníkovi možnosť realizovať procesné práva, ktoré mu dáva Občiansky

súdny poriadok. V zmysle majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké

postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv [napr.

právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom ( ), nazerať

do spisu a robiť si z neho výpisy ( ), právo byť predvolaný na súdne

pojednávanie ( ), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré

sa vykonali ( ), na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (

ods. 2 )]. Zo spisu nevyplýva, že by súdy v prejednávanej veci v prípade žalobcu

nerešpektovali niektoré z týchto práv. K vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia uvedenému

tvrdeniu žalobcu, o ktoré opiera prípustnosť dovolania podľa treba

uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci ( ) je prípustným

dovolacím dôvodom (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), samo

nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je

v týchto ustanoveniach upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno

podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné

podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému

preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

Keďže v danom prípade nie je dovolanie podľa a

prípustné, nebola preukázaná existencia dovolateľom namietanej vady konania v zmysle

a neboli zistené ani iné vady uvedené v , dospel Najvyšší

súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolania žalobcu sú neprípustné, preto ich odmietol

( v spojení s ).“

Z citovanej časti odôvodnenia označeného uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že

najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa, primeraným

spôsobom odôvodnil, pričom jeho právne závery nemožno v žiadnom prípade označiť za

arbitrárne, a preto ich ústavný súd považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľné.

V posudzovanom prípade preto podľa názoru ústavného súdu uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 20. augusta 2008 nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom

označených základných práv podľa , a a práva podľa

dohovoru, a preto ústavný súd v tejto časti po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46, čl. 47

a a práva podľa dohovoru prípisom generálnej prokuratúry

č. k. VI/2 Pz 727/08-9 z 20. januára 2009

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie, ako aj dokumentácie, ktorú si ústavný súd

vyžiadal od generálnej prokuratúry, vyplýva, že sťažovateľ 16. decembra 2008 podal

opakovaný podnet, ktorým vyslovil nespokojnosť s vybavením svojho podnetu na podanie

mimoriadneho dovolania proti označenému rozsudku okresného súdu v spojení

s označeným rozsudkom krajského súdu krajskou prokuratúrou.

Generálna prokuratúra vybavila opakovaný podnet sťažovateľa namietaným

prípisom, v ktorom po analýze dotknutej právnej úpravy [§ 243e a § 243f Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)] konštatovala, že „Po oboznámení sa s obsahom Vášho

pôvodného ako aj opakovaného podnetu ako aj spisu Okresného súdu Košice I sp. zn.

neboli zistené dôvody na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243e

ods. 1 “.

V ďalšej časti namietaného prípisu generálna prokuratúra vychádzajúc zo svojich

zistení z dotknutého spisu okresného súdu vo vzťahu k záverom súdov konajúcich vo veci,

že žalovaný nie je v predmetnej veci pasívne legitimovaný, okrem iného uvádza:

„... Z listinných dôkazov je zrejmé, že pôžička bola poskytnutá právnickej osobe R. s.

r. o. K. (teda tento subjekt je aj pasívne legitimovaný) a nie fyzickej osobe V. R., tak ako ste

označili žalovaného v žalobe. Z tohto dôvodu ani nemohol vo veci rozhodujúci súd Vašej

žalobe vyhovieť. Dlžníkom povinnej sa stala uvedená obchodná spoločnosť a nie fyzická

osoba V. R. tak, ako ste uviedli vo Vašej žalobe.

V konaní ste opakovane tvrdili, že žalovaného žalujete ako fyzickú osobu a nie

spoločnosť R. s. r. o. K. ...

S poukazom na tieto skutočnosti, nakoľko vo veci nie je prípustný postup podľa

, považujem týmto Váš opakovaný podnet na Generálnej prokuratúre SR za

vybavený.“

Podľa o prokuratúre v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) prokurátor preskúmava zákonnosť postupu

a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov

a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený

vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa

osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať

o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví

nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa § 35 ods. 1 zákona o prokuratúre pri vybavovaní podnetu je prokurátor

povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona

alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie

návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže

vstúpiť do už začatého konania pred súdom alebo vykonať iné opatrenia, na ktorých

vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka

konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu

zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje

ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu

a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto

rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Podľa mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,

b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Vychádzajúc z § 34 ods. 1 v spojení s § 35 ods. 1 zákona o prokuratúre podaním

opakovaného protestu vzniklo sťažovateľovi právo, aby sa ním generálna prokuratúra

zaoberala, t. j. prešetrila postup krajskej prokuratúry pri vybavovaní jeho podnetu

z 13. októbra 2008 na podanie mimoriadneho dovolania proti označenému rozsudku

okresného súdu v spojení s namietaným rozsudkom krajského súdu, ako aj proti

označenému uzneseniu okresného súdu v spojení s namietaným uznesením krajského súdu.

Z citovaných častí namietaného prípisu vyplýva, že generálna prokuratúra opakovaný

podnet sťažovateľa riadne prešetrila a prijala k nemu závery, ktoré sú primeraným

spôsobom zdôvodnené, nie sú arbitrárne, a preto sú z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Ústavný súd v súvislosti s uvedeným zdôrazňuje, že zo žiadneho ustanovenia zákona

o prokuratúre ani iného právneho predpisu nemožno vyvodiť právo sťažovateľa na to, aby

orgány prokuratúry vyhoveli jeho protestu alebo opakovanému protestu. Navyše ústavný

súd považoval za potrebné poukázať na skutočnosť, že z ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku upravujúcich podanie mimoriadneho dovolania jednoznačne vyplýva, že ide

o mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie ako procesného inštitútu patrí výlučne

generálnemu prokurátorovi. Z toho tiež vyplýva, že nejde o základné práva sťažovateľa,

ktoré by bolo možné zahrnúť do ustanovenia a dohovoru, ktorých porušenie

sťažovateľ postupom generálnej prokuratúry pri vybavovaní jeho opakovaného podnetu

namieta.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na vyhovenie podnetu (resp.

opakovaného podnetu) fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho

dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo

na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto

podnetu vyhovieť. Je na voľnej úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá,

alebo nepodá mimoriadne dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že

oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je

poskytovaná ústavnoprávna ochrana (, , ,

).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

prípisom generálnej prokuratúry č. k. VI/2 Pz 727/08-9 z 20. januára 2009, v ktorom

generálna prokuratúra vyjadrila svoje závery k prešetreniu opakovaného podnetu

sťažovateľa, nemohlo dôjsť k porušeniu jeho označených základných práv podľa

a označeného práva podľa dohovoru, a preto ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľa

odmietol podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2009