Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 115/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. apríla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. A. a H. A., obaja bytom B., zastúpených advokátom

JUDr. M. Š., B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.

, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. I. A. a H. A. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. marca 2009

doručená sťažnosť Ing. I. A. a H. A. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie

svojho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „namietané konanie“).

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli, že „doručili Okresnému súdu Trnava

dňa 29. 10. 2007 Žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Správy katastra T. zo dňa

17. 10. 2007, č. V-5142/2007. Sťažovatelia sa žalobou domáhajú preskúmania zákonnosti

rozhodnutia Správy katastra T. o povolení vkladu vlastníckeho práva...“.

Okrem dôvodov, na základe ktorých sa sťažovatelia domáhali preskúmania

zákonnosti rozhodnutia Správy katastra T. o povolení vkladu vlastníckeho práva, poukázali

na to, že „Okresný súd Trnava uznesením zo dňa 06. 11. 2007, sp. zn.: -27

postúpil vec Krajskému súdu v Trnave ako vecne a miestne príslušnému súdu. Spis bol

doručený Krajskému súdu v Trnave dňa 03. 01. 2008 a bola mu pridelená spisová značka

14 .

Sťažovatelia podľa ust. v spojení s ust. a nasl.

Z. z. doručili predsedníčke Krajského súdu v Trnave, JUDr. M. U. dňa 27. 01. 2009

sťažnosť na prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn.: . JUDr. M. U. konajúca

v mene porušovateľa vec vybavila listom zo dňa 16. 02. 2009, č. Spr 66/09, ktorý nám bol

doručený dňa 19. 02. 2009, a to tak, že sťažnosť sťažovateľov na prieťahy v konaní

vyhodnotila ako dôvodnú.“.

Ďalej sťažovatelia uviedli: „Porušovateľ vykonal prvý úkon smerujúci k vybaveniu

veci až 21. 01. 2009, keď vyzval Správu katastra T., aby sa k žalobe sťažovateľov vyjadrila

a predložila súdu originál spisového materiálu vo veci rozhodnutia č. V-5142/2007 zo dňa

17. 10. 2007, t. j. viac ako rok po začatí konania.“

S poukazom na to, že „porušovateľ konal nielen v rozpore s príslušnými

ustanoveniami (ust. a ), ale najmä svojím

nekonaním porušil základné právo sťažovateľov na rýchly súdny proces, ktoré im priznáva

, ako aj Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd“, sťažovatelia navrhli ústavnému súdu, aby takto rozhodol:

„Právo Ing. I. A. (...) a H. A. (...) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd Krajským súdom v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.:

porušené bolo.

Krajskému súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.: prikazuje konať

bez zbytočných prieťahov.

Ing. I. A. (...) a H. A. (...) priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume

6.000,- € (slovom: šesťtisíc eur), ktoré je Krajský súd v Trnave povinný vyplatiť im do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Okrem uvedeného sťažovatelia žiadali, aby im ústavný súd priznal aj úhradu trov

konania v sume 455,25 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom

predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť,

ktorá je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o návrhu sťažovateľov

smerujúcom proti postupu krajského súdu, ktorým boli podľa nich spôsobené zbytočné

prieťahy, čím malo dôjsť aj k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie ich záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod

sp. zn. .

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote,

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. ,

).

Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a jej prílohami dospel k záveru, že

sťažnosť sťažovateľov je zjavne neopodstatnená.

Právny názor ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti vychádza

z posúdenia doterajšieho priebehu konania pred krajským súdom potom, keď mu Okresný

súd Trnava (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. zo 6. novembra 2007

ako súdu vecne a miestne príslušnému postúpil právnu vec sťažovateľov (žaloba bola

podaná 29. októbra 2007). Spis bol doručený krajskému súdu 3. januára 2008.

Ďalší priebeh namietaného konania je opísaný v odpovedi krajského súdu

zo 16. februára 2009 na sťažnosť sťažovateľov, v ktorej sa okrem iného uvádza:

„Dňa 21. 1. 2009 bola vyzvaná žalovaná Správa katastra T., aby sa k žalobe

vyjadrila a predložila súdu originál spisového materiálu vo veci rozhodnutia

č. V-5142/2007 vydaného dňa 17. 10. 2007. Napriek výzve súdu žalovaná strana

do dnešného dňa požadovaný materiál nepredložila, ani sa k veci nevyjadrila.

Zároveň tunajší súd uznesením zo dňa 21. 1. 2009 pribral ako účastníka do konania

i Č., a. s., (...) v SR so sídlom v B., ktoré uznesenie Vám bolo dňa 2. 2. 2009 doručené

a súčasne bol z Vašej strany podaný návrh na zámenu účastníkov, o ktorom zatiaľ nebolo

rozhodnuté.“

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na konanie bez zbytočných prieťahov podľa môže podľa štandardnej

judikatúry ústavného súdu vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa

namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy

netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (,

).

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zohľadnil svoju doterajšiu

judikatúru konštatujúc, že konanie na krajskom súde prebieha od 3. januára 2008, pričom

sťažnosť na porušenie základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru bola ústavnému súdu doručená 27. marca 2009. Ústavný súd zastáva názor,

že doterajšia dĺžka predmetného súdneho konania v okolnostiach prípadu nie je takej

povahy, aby bolo možné v danej veci vysloviť namietané porušenie práv sťažovateľov.

Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom

konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (napr. , ,

).

V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu

sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať

ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle , nevyslovil porušenie základného

práva zaručeného týmto článkom (napr. ), prípadne návrhu buď

nevyhovel (napr. ), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr.

, , ).

Ústavný súd zistil, že krajský súd po postúpení spisu od okresného súdu, ktorý mu

bol doručený 3. januára 2008, prvý nasledujúci úkon vo veci vykonal až 21. januára 2009,

t. j. po viac ako roku, avšak napriek tomu podľa názoru ústavného súdu sťažovateľmi

namietaná nečinnosť krajského súdu sama osebe nedosahuje takú intenzitu, ktorá by

zakladala možnosť, aby ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

dospel k záveru, že doba konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn.

(presahujúca jeden rok) zasiahla z dôvodov, za ktoré nesie zodpovednosť krajský súd,

samotnú podstatu a účel práva sťažovateľov podľa , resp.

dohovoru takým závažným spôsobom, aby sťažnosť mohla byť prijatá na ďalšie konanie

(m. m. ).

Pri uvedenom hodnotení ústavný súd bral do úvahy aj tú skutočnosť, že krajský súd

21. januára 2009, t. j. bezprostredne pred podaním sťažnosti na prieťahy v konaní

predsedníčke krajského súdu, realizoval dva procesné úkony.

Podľa vyjadrenia predsedníčky krajského súdu v odpovedi na sťažnosť na prieťahy

v konaní krajský súd v súčasnosti (t. j. po podaní uvedenej sťažnosti) posudzuje návrh

sťažovateľov na zámenu účastníkov konania. Zároveň boli 3. apríla 2009 účastníci vyzvaní,

aby sa vyjadrili, či súhlasia s prerokovaním veci bez nariadenia pojednávania.

V súvislosti s tým, že predsedníčka krajského súdu v odpovedi zo 16. februára 2009

na sťažnosť sťažovateľov uznala existenciu prieťahov a ospravedlnila sa za ne, ústavný súd

vo svojej predchádzajúcej judikatúre už uviedol, že skutočnosť, že orgán štátnej správy súdu

uzná sťažnosť na prieťahy za dôvodnú, nemusí viesť bez ďalšieho k prijatiu v nadväznosti

na to podanej sťažnosti podľa na ďalšie konanie ( zákona

o ústavnom súde), pretože ústavný súd pridržiavajúc sa doterajšej stabilizovanej judikatúry

považuje za potrebné poskytnúť všeobecnému súdu časový priestor na prijatie opatrení

s cieľom nápravy a odstránenia protiprávneho stavu zapríčineného jeho nečinnosťou alebo

neefektívnou činnosťou (, , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov podľa § 25

ods. 2 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľov

na ochranu ústavnosti uplatnenými v sťažnosti nezaoberal.

Ústavný súd nad rámec uvedeného poznamenáva, že nič nebráni tomu, aby v prípade,

ak krajský súd v ďalšom priebehu konania nebude postupovať efektívne a plynulo,

sťažovatelia zvážili možnosť opätovného podania sťažnosti ústavnému súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. apríla 2009